Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Nečakala som, že bude Cora až tak ukecaná vzhľadom na to, že evidentne bola trošku zima i jej. Ja som odvetila jednoduchú odpoveď a ona mi tu splietala normálne filozofické úvahy! Alebo žrala otrávené mäso, napadlo mi, keďže jej sa loviť moc nechcelo. A vlastne prestalo sa chcieť aj mne, pretože som bola príliš pohodlná a smerodajné bolo zohriať sa, čo tam po jedle, prinajhoršom môžem nohu ožužlávať aj tuto Bete Zlatavej svorky.
Ale celkom sa mi páčil jej nápad, že keby v tom storme niečo žilo, mali by sme ugrilované, luxusne pripravené obedy, až sa mi sliny začali zbiehať.
Prehltla som skrčená za tým stromom, pretože Cora môj úmysel pred chvíľou nepochopila a zajasala, že jej chvostu bdue asi teplo. Veruže keď som však zahryzla, až tak nadšená nebola, pretože ako som očakávala - vzplanul v nej náhly nával zlosti. Ja som sa len potichu chichotala spoza môjho provizórneho stromového ochrancu. Ako na mňa začala ceriť zuby, ja som sa len na ňu usmiala rovnako zubatým úsmevom, no ten mi hneď zmizol z tváre. Čo plánuje? obávala som sa, keď zajačala, že začína grilovacia párty.
Veruže to netrvalo dlho, kým som zistila, čo mala vlčica predo mnou vlastne pôvodne v úmysle. Akosi prirýchlo sa rozhodla konať a zrazu strom, pri ktorom som sa chúlila, bol v plameňoch. Dostalo sa mi žiadaného tepla, ale za cenu spálenej srsti na chvoste. Vykríkla som a automaticky si s horiacim koncom chvosta sadla do snehu. Zasyčalo to a začalo sa mi smerom od zadku dymiť, okolím sa rozniesol odpudivý zápach zhorenej srsti. Hodila som bleskový naštvaný pohľad na Coru a nenápadne sa odplížila od stromu v ohni. "A svojim poddaným sa zas nepália kožuchy!" vykríkla som zároveň priskočiac k nej. A čo sa dialo následne? Zdvihla som vysoko hlavičku, rovnako vysoko s patričnou noblesou aj ohorený chvost a začala sa promenádovať a pochodovať ako vojak popred Coru. "Raz a dva, ľavá, pravá, ľavá..." opakovala som a svedomito jej mávala páchnucim a dymiacim chvostom priamo pod ňufákom, pričom zakaždým som ním švihla stranou, aby náhodou i ju nenapadlo hrýzť. Verila som, že zuby má ešte ostré. A že jej z držky po toľkých rečiach diktátora nevypadli, pomyslela som si jedovato.
Bolo mi naozaj teplo, lebo Cora nám tu založila s mágiou vatru. Poškuľovala som popri pochodovaní po nejakom nešťastnom zvierati, ktoré by vybehlo, ale napokon som aj lasicu, ktorá v panike vybehla našim smerom nechala tak. Beztak by som ju musela dať tebe, aj ty si natiahni laby, keď chceš obed, hundrala som v duchu.

Prekvapil ma jej vážny pohľad, ktorý som vlastne postrehla až s nástupom úsvitu, stále šedého. "Aby sme si mohli sťažovať," v krátkosti som kamarátke odvetila a zaškerila sa na ňu zvesela. Začala však diktovať, ako má byť zrazu teplo, pretože to ona nakázala. Drzo som sa zasmiala, hoc krátko. "Až sa najbližšie naserieš na nejaký strom a zapáliš ho, bude aj teplo," s chuťou som ju podpichla slovami zdôrazňujúc myšlienku, že keď sa tak hrozne durdí, vôbec jej to nesvedčí a ja sa skôr na nej sem tam smejem - kým mi teda naozaj nehorí zadok či odmov, ako bolo u Cory známe.
Určite nejako bude, napadla mi krátka pozitívna myšlienka, avšak môj dosiaľ veselý výraz skrotilo jej šťuchnutie zadkom a príkaz, akože som pod jej vládou, že niečo musím splniť a to doniesť sem teplo. S falošným úsmevom som sa jej poklonila a elegantne ju obišla tváriac sa do poslednej sekundy, že naozaj idem preč čo najrýchlejšie jej zohnať teplo pod zadok.
Bolo to bleskové. Cora tu, ja za ňou a zrazu jej chvost v mojej papuli, na čo sa doň zarývali moje ostré zuby. Slabo som šklbla, vytrhnúc jej nejakú srsť, ktorá padala ako snehové vločky na sneh. "Aby si mala dôvod zapáliť na sebe oheň. Tadá a je teplo," prehlásila som so spokojným výrazom, že som splnila jej príkaz, ktorý na jej smolu nijako extra nešpecifikovala a bola to chyba. Rýchlo som sa odpratala z jej dosahu za najbližší strom.
Ostražitý výraz mi však nevydržal dlho, nakoľko začala múdro vravieť, aké je dôležité znať um zapaľovania vecí, aby sme podpálili dvoch teplých vlkov. Začala som sa smiať a veselo mávať chvostom, pričom mi v očiach behali diabolské iskričky. "Možno im to pomôže, no keď sú tak slepí, že nedovidia, čo je ten druhý za pohlavie, mohli by zablúdiť aj sem..." nadhodila som a zasnila sa.

Nebola som tak hlúpa, aby som sa aj jej opýtala, či jej je tiež taká zima ako mne. I keby, ona si pričaruje ohnivú guľu a zohreje si zadok kedykoľvek a kdekoľvek. Trpko som si povzdychla nedbalo hrabnúc labkou v snehu. Asi má niekto viac šťastia, ako by mu bolo treba, usúdila som napokon ukončiac moe úvahy nad Corinou srsťou pomerne skromnou myšlienkou.
Podľa všetkého sa jej však zapáčila predstava toľkej srsti z nášho Alfu a diabolsky sa začala škeriť. Pretočila som očami a uškrnula sa. Odľahlo mi, že už nevrieskala na celé územie a z nepríjemnej harpye konečne vychladla na rozumnú a o dosť milšiu vlčicu. Hoci... tie jej sliny a akoby nenápadné vytrhávanie kožucha... ti neodpustím. "Aj plešatý niekto musí byť, aby si mohol brúsiť zuby na niečí kožuch," odvrkla som a v jantárových očiach sa mi hrozivo zablyslo. Jasné, že všetky tieto gestá značiace hrozbu, hoc aj potencionálnu, nevyzerali vôbec tak impozantne na mne ako na nej, pretože ako jedinec na takom vysokom postavení bola mohutná, lepšie živená, silnejšia a každý, kto Coru stretol isto aspoň zbadal plápolajúce plamene lemujúce jej chrbát a krk.
Aby nebolo málo zimy a ešte viac zimy, preskenovala ma pohľadom a s nebeským presvedčením m uistila, že mi zima určite je. Naoko som sa odula a poodišla od nej tvoriac nové brázdy v čerstvo napadanom snehu. "Ako si na to prišla, že s pýtaš plešatej?" štekla som upozorňujúc na jej predošlé nepatričné poznámky. No akonáhle sa okolo nás zjavilo päť väčších ohníkov, skrotla som a zavrela papuľu. Ako hmyz za svetlom som sa priblížila, hoc teplo sálalo na toľko, že v priebehu niekoľkých minút sa okolo nás utvorila trávnato blatová čistina. Nevadilo mi, že i zo mňa mohla byť grilovaná Jenna, mne bolo konečne príjemne a konečne som si cítila labky. Ľahla som si a naťahovala ich k teplu príjemne sa vrtiac v zmesi snehu, blata a umrznutej trávy.
Skôr ako som jej stihla odpovedať, či som aj ja naozaj hladná, začala sa šialene smiať a zavyla, že krutovláda začína, pretože je vládkyňou lesa. Prekričalo ju však moje pohŕdavé odfrknutie. "Na mňa ste nezabudli, mylady?" riekla som jedovato, postavila sa a zamávala jej smerom blatovým chvostom, len aby sa jej ušla sprša. Na to som len nevinne klipkala očami. "Ďakujem za oheň, aspoň to ti napadlo, keď si zo mňa slinami odstránila kožuch," dodala som.

Zrejme na ňu po tom všetkom oprávnenom rozčúlení a zlosti padla únava, ktovie? Bola by som túto možnosť aj uvítala s radosťou, nakoľko ja som sa len tak tak preberala z driemot, ktoré sa perušili zakaždým, ako sa vlčica pomrvila alebo vydala zvuk - nemožno povedať vetu, bolo to len ako signál "áno, nespím ešte".
"Za tie sliny v srsti mi pomôžeš oholiť Neona, veď som ako bezsrstá," zahuhlala som naspäť jej do srsti a pridala výdatnú dávku slín na oplátku. Veď čo, možno si to vďaka tej svojej huňatosti ani nevšimne. A možno si rokmi nadpája srsť od svojich obetí, pomyslela som si naoko so strachom, no Cory som sa nebála ani keď bola maximálne rozzúrená, to by mi moja hrdosť predsa nedovolila. Ba paradoxne som nemala byť ani moc hrdá na čo.
Akonáhle mi však zadkom vrazila do toho môjho, nečakaným šokom som sa prevalila do boku na zem cítiac sa ako cesto na vianočné koláče pod valčekom. No vďaka tme noci, ktorá ani ja sama netuším kedy zasa prišla, nemohla Cora vidieť môj napaprčený výraz. A ako by to nebolo málo, teraz teplo neurobí! jedovala som sa v duchu.
Pozviechala som sa na labky jedovatým štekaním sfukujúc z ňufáku sneh. Ani som poriadne nepostrehla, kedy tie biele ohavné veci začali padať z neba. A asi vskutku preto, že ma Cora zohrievala dosiaľ svojim kožuchom. Svedomito som potlačila drkot zubov a nenápadne sa prišuchla ku kamarátke.
Cora mi oznámila - ako som aj predpokladala odpoveď - že netuší, kde Alfa tohto lesa je. "Počíta si chlpy v srsti a čaká, kým prejde zima, medveď jeden. A jeho svorka hladuje," poznamenala som trpko, vôbec neskrývajúc svoju neľúbosť, ktorá voči Neonovi za tento prístup vzrastala. "A zavše sa tu celkom nudím," šepla som zdvihnúc hlavu pozorujúc bedlivo každú vločku, ktorá by sa len opovážila sadnúť mi na ňufák a postudiť ma.

Registracie su ziadane :D

Zaprela som sa predsa len o čosi lepšie, nakoľko táto vlčia sa naozaj mohla vystatovať kde komu svojimi schopnosťami - ešte aby nie, keď jej právoplatne prináležalo aj postavenie vo svorke. Nechala som ju pomerne krotko bez akýchkoľvek jedovatých poznámok brodiť sa mi hlavou a nosom v kožuchu, nakoniec i z nej vyžarovalo teplo. A keď nie akýsi nepodarený vlčí samec, aspoň niekto ma zohreje, chichotala som sa v duchu.
"Niekomu vychladla hlava, hmpf," zafunela som jej priamo do ucha, no mysliac to už žartom.
Náhle si pohla hlavou a mňa omráčilo neblahé tušenie, že mi vypálila kus srsti, hoi som nič necítila. "Prečo sa hýbeš? Vypálila si mi na krku kruh?!" zjojkla som zhrozene a so zmäteným zažmurkaním zlatých očí celkom nepobrala jej poznámku o mojej veľkosti. "Iiba za to, že máš veľký zadok sa ti to zdá drahá," vrátila som jej to s úškrnom a slabo zabúchala chvostom o zem. A o tej srsti mi ani nerozprávaj, lebo si požičiam z tvojej, myslela som si svoje pre istotu.
Cora sa presunula na druhú stranu, pričom som ani len nestihla zachytiť pohľad jej očí a zamumlala mi do srsti, že je lepšie. Ale čo preboha?! zhrozila som sa v duchu a prehltla hrču v hrdle, ktorá bola spôsobená úzskosťou o tých pár chlpov navyše, čo by ma pred zimou beztak neuchránili. "A vieš niečo o Neonovi aspoň?" skúsila som napokon opatrne nadhodiť mierne sa zavrtiac a pložiac si hrdzavý chvost na Corine laby.

Hovorila niečo o bratovi, vlastne som si tak uvedomila, že o nej moc osobných vecí neviem. Ale chcela som ju poznať viac? Vyriešilo by to tieto konflikty? Nemyslela som si to. Mala som úplne vysušené hrdlo od zbytočného ziapania a hnevu, len čo je pravda. Práve aj z tohto dôvodu som zmĺkla a lesom sa rozhostilo ticho narušené možno tak plačom duba, ktorý pocítil moc ohnivej mágie a zaprašťala mu občas zhorená kôra.
Zarmútili ma však jej slová o tom, že možno už ani ona nemá chuť žiť a takto ďalej pokračovať. Naozaj som sa aj za ňu cítila zle, že sa tak silná osobnosť ako ona tak rýchlo vzdávala, že i to jej svedomie ju nedokázalo viac nakopať. Možno práve preto som si napriek všetkým alarmovým signálom pudu sebazáchovy popálila nos, prišla o srsť na ňom a rozhodla sa ju podoprieť. Skôr ako jej hmotnosť povinností pribudne natoľko, že to naozaj neunesie a zlomí sa.
Keď som sa už už pripravovala na smrť v plameňoch, prekvapilo ma jej náhle gesto zmierenia sa. Cítila som jej hlavu, ako si ju zaborila mne do srsti, jej výdych a aj sotva počuteľné, pošeptané ospravedlnenie. Jjje váha ma však zarazila a musela som sa labkami zaprieť, kým som sa napokon posadila, aby som mala lepšiu stabilitu. Naozaj sme tu zostali živé už len my dve? sťažovala som si v duchu a popri tom jej opätovala gesto a už uvoľnenejšie nechala nos zaborený v srsti, ktorá mi spôsobila fyzickú bolestivú ujmu. Na ňufáku ma šteklil jej prívesok, ktorý ni netuším ako získala. "Nemusíme sa rozhádať aj my, potom tento les môžeme podpáliť rovno a spoločne, ak tu nechceme žiť," zamrmlala som ešte trošku nahnevaným hlasom, no skôr som len hundrala, o už len kývanie špičky môjho chvosta naznačovalo, že jej odpúšťam. Hoc o tej popálenine si to ešte premyslím...

Opätovala mi všetok jed, ktorý som do slov vkladala aj ja. Prudko som sa odvrátila tváriac sa na urazenú. Vedela som, že ten ohnivý kožuch len tak rýchlo nezmizne. A na druhú stranu aj chápala jej pohnútky, pretože tí dvaja sa zachovali ako obyčajní zbabelci.
"Asi mala tvoja matka na teba nervy, že ju kopeš v tom bruchu a prenieslo sa to aj na teba ty jedovatá," prskala som jedovato a tentokrát skoro bez rozmyslu, lebo to boli hlúposti, ktoré by snáď i rozosmiali. No ja som sa cítila zúfalo opustená. Radnayden načisto zmizol a vlastne som tu nemala nikoho okrem tejto fúrie, ktorá sa snažila vypáliť les, kde om sa cítila v bezpečí. A sklamalo ma to, dodala som si v duchu.
Cítila som sa celkom v koncoch. Unavená, podráždená, zmätená... mala som stále stáť na tých vetchých labách oslabených nedostatkom žrádla, alebo rezignovať? Zvolila som tak nejak z každého trochu. "Ak treba krv prelievať, mágiou mrhať a veriť po druhoch zuby, asi som slabá, pretože sa na to necítim," odvrkla som znova sa na ňu pozrúc. "Obaja tí parchanti si to zaslúžia a ba čo i oni, aj Neon depiláciu tými plameňmi, ak sa nezobudí!" prekričala som ju, ja, o toľko drobnejšia vlčica. Aj ja som bola s trpezlivosťou v koncoch, rozčúlila sa a zavše mi všetkému pripísala únava. Netúžila som spať s obavou, že si aj na mne vybije zlosť.
Obrátila sa mi chrbtom, čo som si ani nevšimla, pretotože som mala sklonenú hlavu a prerývane dýchala lapajúc dych. Toľko kriku moje pľúca nevstrebali. Napokon som sa zdvihla, srsť už uhladená na tele, cupkajúc k vlčici, ktorú stále obklopovala žiara plameňov. Aj som sa čiastočne popálila na nose, na čo som bolestivo sykla. No nevzdala som sa, pretože som sa jej dotkla nad plecom v chlácholivom geste. "Najsilnejší vždy prežijú," zahundrala som ešte stále s podtónom podráždenosti a stiahla sa labami si ohmatávať nos, kde mi obhorela srsť, kde to štípalo.

Nestačilo to, že celá horela, v očiach mala výraz nepríčetnej zlosti k tomu, aby som naozaj rozpoznala, že je rozčúlená? Nie kdeže, Corino entrée bolo odpľutie si a hŕby a hŕby rozčúlených slov, ktoré po mne pomaly ale isto kričala, ja som sa len šikovnými manévrami uhýbala jej slinám. "Takto príde o všetky sliny," zahundrala som si popod nos podráždene a napokon sa pokúšala vstrebať novinky o podrazoch a kadečom inom.
Vycerila na mňa zuby - a ja na ňu tiež no v širokom sarkastickom úsmeve. "Budeš mať vrásky, nerozčuľuj sa," uškrnula som sa, no síce len na chvíľočku, kým mi vlastne došiel význam jej slov. Tá drzosť, pomyslela som si krátko. Nemala som jednoducho slov. Jednak na to, aká je rozčúlená ba i na mňa - jednak na toho úbožiaka Blueberryho, ktorého som naozaj považovala za niekoho prospešného tejto svorke. Zabijem ho ak ho znova nájdem, napadla mi prvá myšlienka a len osm mlčky prikývla s taktiež podráždeným výrazom v očiach. Celkom som v tom dlhom monológu nepochopila pasáž o partneroch, bimbasoch a kade čom nechutnom inom, no okamžite sa mi tieto veci dali do jednej súvislosti s odchodom aj toho malého hnedého. Takže počítajúc dve mŕtvoly, zhodnotila som.
A aby nebolo málo hnevu na svete, ktorý ani sama Smrť zo seba nevylúdi, vyčítavé slová plné zloby sa ušli aj mne. Naježil sa mi automaticky kožuch na vychradnutom tele a cvakla som zubami. "Ale tak zhruba o päť hodín a dvanásť minút po tom, ako ti utrhnem chvost, pretože už ani to ťa toľko nedopáli, keďže s viac nedá!" vyštekla som jedovato a sarkasticky, na čo som pohodil hlavou a oduto si Coru premerala spočinúc zrakom priamo v jej žhnúcom pohľade. Bez strachu, hrdo, hoci majestátne u vyzerala len ona. Nemyslí si dámička, že bude asj so mnou zametať, frflala som. "Vypáľ les, nech sa páči potom ti ani ten tvoj ohnivý kožuch nevystačí. Akoby nebolo málo, že si celá šedivá, takže asi to bude vekom tieto stavy," riekla som jej bez obalu a následne dodala: "Aj ja sa na nich zlostím, ale dvojica ich lepšie dorazí, ako jednotlivec hoc veľkej sily," bolo myslené na jednotu svorky, ktorá tu kamsi unikala...

<- Lúka vlčích makov

Bola som sebaistá, šikovná a ktovie čo ešte, úplne bez námahy sledujúc pach vlčice, ktorá bola v tunajšom lese Betou. Obklopili ma tiene mohutných listnatých stromov okamžite ako som prekročila hranice hlavného územia. Koľko som bola preč? Isto to bola dlhá doba... ani pach trikolórneho kožucha som už vôbec necítila, čo ma na jednu stránku aj sklamalo, no síce mohla som si za to sama. Ale čo to trepem, on spal! rozčúlila som sa.
Cupkajúc po Corinom pachu som však nezašla ďaleko, ani len do centra lesa. Ovzdušie sa zmenilo, zdvihol sa vietor, ktorý zbesilo preháňal škaredé mračná na oblohe, no okrem mrakov som postrehla aj čierny dym, kúdoliaci sa odkiaľsi z lesa. Skôr ako som ho však postrehla pomedzi obnažené vetvy stromov, zmiatol môj čuch zápach spáleniny. Nnikto hlúpy, múdry, ani iný by si z toho nevyvodil iný záver ako taký, že Cora buď doplatila na svoje samovzniecovanie kožucha, alebo niekoho zapálila.
Okamžite som sa teda prestala orientovať na jej pach a šla za dymom, ktorý ma štípal v noci, hoci výraznejšie až po tom, ako som sa približovala. Zavše mňa minul hnedobiely vlk, ktorý kamsi utekal, ak nie priam strachom. Ale prečo? premýšľala som a zmätok so zmesou najrôznorodejších pachov - z ktorých ani jeden nebol nášho Alfu - ma celkom prebrali z driemot. Spánok bol zažehnaný, aspoň na teraz.
Zaklipkala som prekvapene zlatými očami na Coru, ktorú som po krátkom hľadaní aj objavila, samozrejme s plameňmi v kožuchu, hoci sa zdalo, že sa snaží upokojiť. "Boli sme preč rovnako dlho, nejaké novinky?" pokúsila som sa ledabolo nadhodiť a krotko zamávala chvostom. Hneď na to ma upútal obhorený dub opodiaľ a zo situácie vôkol vydedukovala, že sa Cora pokúšala vytvoriť v lese novú čistinu. To je ale nápad, aké kreatívne! zajasala som v duchu, no zároveň ma koplo do slabín moje sarkastické ja, ktoré bolo v túto chvíľu asi i rozumnejšie. Pravdepodobne to bola nehoda. "Aspoň ťa Neon pochváli za zveľaďovanie lesa, kým nehoria vlčie maky!" prehodila som podpichujúc vlčicu, ktorú som považovala celkom aj za kamarátku. Nebála som sa jej. Nie pre to, že mi kedysi zachránila život, ale skôr pre to, že typovo po temperamente sme boli rovnaké - a ja zavše večne drzá.

<- cez Stredozemnú pláň precupkala

Zaujímalo by ma, ako som sa dopotácala až sem. Kedy sa mi podarilo uniknúť zo Smyrillových pazúrov - hoc nie doslova- a mohla sa nadýchnuť čerstvého vzduchu bez toho pachu, ktorý prináležal tak otravnému vlkovi, ach mala som to za sebou. Beztak nerozumiem, odkiaľ sa tu ten podivín vzal, hundrala som si pre seba v duchu a rozjímala sa radšej o lúke, ktorou osm prebiehala a následne vhupla na známe územie.
S príjemne hrejivým pocitom som vhupla na územie lúky vlčích makov s pocitom, že tu je môj domov a nemusím sa obávať takých čudesných vlčích pocestných, akým bol tamten nespomínaný vlk. Tak som si len už spokojnejšie vydýchla a motala nohami naprieč lúkou vymrznutých kvetín, ktoré boli známe ako úchylka našeho Alfu, Neona.
Celkom sa mi nepáčil fakt, že začalo svitať a ja som premrhala život s takým vlkom, akého som opustila - a čo s radosťou. Avšak čochvíľa to napravilo čosi iné, čo ma mierne vzpružilo od chôdze počas driemania. Bol to pach Corin, ktorý som tak strašne dlho necítila, až som sa niekde v kútiku duše obávala, či sa jej niečo nestalo. Nnie, to sa neochvejným vlkom nestáva, ubezpečila som sa a vbehla do náruče lesa.

-> Zlatavý les

//Pardóóón ja som nejako zabudla a potom mi nešiel internet a...

Riekol niečo o prekvapení. A čo ja som tušila, čo vypustil z papule, keď na mňa ťažko doliehali driemoty? Spomenula som si na prvý moment, čo som tohoto luhára uvidela - áno, vtedy som sa chystala spať. Koľko už bojujem s únavou? Rozhodla som sa, že ho treba poslať preč a svedomito odignorovala prvú polovicu niečoho, čo možno robil.
"Keby tu jeden klamár nebol hlupákom a nezobudil ma, aj by som bola už vyspatá!" zavrčala som náhlym podráždením z nedostatku spánku a na prázdno cvakla zubami. Môj hrdzavý chvost sa neustále pohyboval zo strany na stranu v zlostnom švihaní, no len pár sekúnd.
Nervózne som podišla k nemu. "Keď ťa to tak baví, tak bež otravovať niekoho iného, ja som ťa totiž už prekukla, Smyrill," riekla som opovážlivo a jeho menu mu vypľula do tváre (vzhľadom na moje sliny na ňom doslova). Pohŕdavo som odfrkla a rozhodla s apre odchod. "A teraz - idem spať," odvetila som na rozlúčku podráždene a rozklusala sa veľmi lenivým tempom preč z tohoto lesíka, pričom som niekoľko ráz zakopla. Keby sa ma pokúsil chytiť a natrhnúť mi kožuch, asi by mal veľké šance, pretože som bola polomŕtva od únavy. A najma pochudnutá, premrznutá, jedovatá, smutná... to by sme mohli menovať dlhý zoznam.

-> niekam na juh preč

Jeho narážka ma celkom urazila. Mal šťastie, že bola taká tma a nevidela som mu poriadne do tváre - jednak to a jednak som sa ani nedívala, nebudil vo mne až taký záujem. Vyriekol totiž, že mám potrebu ničiť pekné veci. Kyslo som sa usmiala. "Každý máme niečo," odvrkla som vzdorovito a vytrela sa. Jeho ďalšiu otázku, ktorá mala do mňa rýpnuť som sa tvárila, že som akože prepočula. Nezaujímalo ma to.
"Aké prekvapivé," zahundrala som na jeho otázku ohľadom toho, či sa naozaj dokážem smiať. Zrazu som mala opäť náladu na bode mrazu. Už ma nebaví o tomto diskutovať, aspoň v niečom má pravdu, napadlo mi a len som mu dala za pravdu krátkym prikývnutím. Vyzeralo to, že sa náš rozhovor bude chýliť ku koncu, predsa len sme boli cudzí obaja tomu druhému a nemali sme ani veľa spoločných tém - a plus mi vlk nesadol povahou, nemala som náladu a tým, že som bola zavše unavená som bola o to viac nevrlá.
Nevedela som, aké má vlk zámery, preto som sa ho opýtala, možno len z lenivej zvedavosti, alebo skôr, či je to jeho akože "poslanie" prospešné caj pre niečo viac, ako jeho beztak vysoké ego a sebavedomie. Riekol však, že je rád, že ma dokáže vytočiť, na čo som zavrtela hlavou a premerala si ho bezduchým pohľadom. Keby si ty vedel, toto je vlastne moja celkom dobrá nálada... ja sama a už v tom nevyznám, priznala som si v duchu. "Iiba som unavená a ty otravný, moje nervy sú v najlepšom poriadku," povedala som miernejším hlasom a žmurkla po ňom jedným okom.
Ako som aj prepokladala, nejaké vyššie ciele nemal, ani sám nevedel odkiaľ bol a netušil ai, kde je teraz. "Gallirea," šepla som mimovoľne a prekvapene zažmurkala, keď odtipoval, že asi hľadá zábavu. "Podľa teba je zábavné rušiť oddychujúcich vlkov a ponevierať sa po okolí? Nuž, každý chceme niečo iné." Postavila som sa, ponaťahovala si nohy aj chrbát a dokončila vetu. Túžila som sa už pohnúť ďalej, tak som len naňho nemo hľadela a rozhodovala sa, kam by to asi bolo, potom, niekam.

//Posledný post dnes, zajtra až navečer lebo v programe mám byť na dostihoch :)

Celkom ma prekvapilo, že nekomentoval moje šomranie, ako tomu bolo doteraz, pri všetkom. Od najtichšieho povzdychu po zavýjanie, on neprepočul asi nič, ale pripisovala by som to tomu, ako sa na mňa najprv lepil, kým skoro neprišiel o ucho. Z ktorého chlpmi sa drhnem doteraz, pomyslela som si mrzuto a nadýchla sa k ďalšiemu monológu, no on bol rýchlejší a ja som sa zakuckala. Ako to môže brať ako lichôtku?! Klamar slizký... veriť sa mu možno dá meno a tá jazva medzi očami, že nie je nejako dokreslená, alebo to nie je odznak od smrti, hundrala som intenzívne na vlka predo mnou v mysli. "Za tie lži ťa raz niekto zadrhne a nie ti pobozká uško zubami," pretočila som očami, švihla chvostom a zase sa zamrvila. Bolo mi už celkom nepohodlne tu takto stuhnutá byť. A tiež by to chcelo niečo žrať... ak by vedel ten naničhodník loviť, nedalo by sa to využiť? špekulovala som a krátko si ho premerala pohľadom. Mohla som sa ho opýtať, no najskôr by klamal až by sa mu z huby parilo. Tak frustrujúci.
Smyrill podotkol, že nie je jediný s mierne drzou papuľou. Už trošku úprimnejšie som sa zasmiala a nadhodila: "Avšak ja som len čisto úprimná a poviem si svoj názor, nie je na tom drzosti, záleží ako to druhá strana vezme." Krátko som zavrtela hlavou, pretože sme sa zrejme dostali k pokroku, kedy si Smyrill nevšímal iba sám seba a svoj zadok, ale aj svoje okolie, ako sa k nemu správalo. Stále som mu však neodpustila, že ma netaktne zobudil.
A z pána klamára a narcisa tu bol zrazu... niekto zvedavý. Otrávene som si povzdychla a rozhodla sa odpovedať na všetko, nakoľko to malo mať všetko vyšší zmysel... aby mi ulovil večeru, prirodzene.
"Tú opachu na labe nevymieňam, zaplietla sa mi o nohu pri jednom nešťastnom love. Rozhorí sa, istý čas horí, potom kvet obhorí... a nejako po čase znova, asi ako mi prasknú nervy na takých, aký si ty," začala som zadumaným hlasom a hodila po ňom mierne škaredý pohľad. "Stačí byť bystrejší ako ty a všetko sa dá prekuknúť," riekla som opovážlivo a provokatívne naňho žmurkla pohadzujúc pri tom chvostom, ktorý sa však napokon usadil na mojich predných labách.
"A čo také máš v pláne ty? Prečo si tu?"

Chcem aby odišiel? A čo potom Jenna? Zaliezla by som pod najbližší ker a zaspala... a neskôr? Neviem čo by som robila, vlastne je určitým druhom zábavky, hoc chvíľkovej, ostatne ako ostatní pre mňa nezaujímaví vlci, dokončila som vnútorný monológ s hláskom z podvedomia a odvrátila náhle zrak, pretože mi reálne až tak veľmi neprekážala spoločnosť, nakoľko som si dobre uvedomovala do budúcnosti, že budem opäť sama blúdiť. A nikto sa nebude chcieť ani len rozprávať, pretože dlhý pobyt mimo svorky mi neprospieval a aj moja srsť začala vyzerať akosi zasmušilo. Tíško som si povzdychla.
"Možno som vytrvalá," zahundrala som na odpoveď a pri tom jeho úsmeve len pretočila oči, pretože mi stále v mysli tkvela jeho prílišná opovážlivosť voči mne - ako prakticky cudzej vlčici. Ani len známi, ani kamaráti, kdeže, tak čo očakával?
Z nasledujúceho prejavu o tom, že mu skutočne blato nevadí, pretože je úžasný aj cez všetku špinu sveta som len neveriacky zakrútia hlavou. "Spočiatku preukázateľný klamár, ktorý sa ma snaží presvedčiť o svojej dôveryhodnosti," štekavo som sa zasmiala, ba priam ironicky a znechutene si Smyrilla premerala pohľadom. Je až neuveriteľné, ako niekto dokáže byť presvedčený o bludoch, ktoré sám vypustí zo svojej papule. Nepohodlne som sa zamrvila.
Konečne som sa dočkala reakcie. Múdro sebou ani netrhol, keď som mala v zuboch to jeho všivavé ucho, len aby si ho nenatrhol, no už aj on bol naježený a vrčal ba dokonca sa aj obrátil k odchodu. Zbabelec! kričala som v duchu, avšak nedovolila si v zlomyseľných myšlienkových pochodoch pokračovať, pretože sa napokon vrátil s tvrdohlavým výrazom, ako tu zostane.
Na tvári sa mi zjavil úškrn a jeho vrčanie som prepočula. "Pykaj za svoju neslušnú papuľu, tak teraz neukazuj zúbky v presvedčení, že zdupkám, pán hrozivý Smyrill," predniesla som zveličene s uchechtnutím na konci. "Mimochodom, čím som zaujímavá, keď tak vravíš? A lichôtky si nechaj pre seba," vrátila som sa k predošlej téme pred výstupom vrčania a miernej zlosti z jeho i mojej strany.