Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Počula som bojazlivé našľapovanie za chrbtom. Patrilo Winter, tej bielej, či teraz skôr pekne zakrvavenej. Vybila som si na nej dostatočne zlosť a frustráciu z opusteného lesa, v ktorej sídlila svorka, ktorá mala byť mojou rodinou. A teraz je ňou... Neon a píchak, začala som sa hystericky smiať a provokatívne štekla, keď ma vlčica obehla, len aby pridala do kroku. ...a možno ešte Cora, uchlácholia som sa v duchu a keď sa konečne biela spratala preč, vrátila som sa ku kameňu, kde stále čnela jej krv. Vyskočila som naň prednými labkami a pobavene sa pozorovala v odraze rieky. Na papuli a labách sa mi čnela jej krv, ba i biely kvet s náramkom boli od krvi pofŕkané, ale plameň, ktorý aj pri mojom malom rozčúlení na kvete mocne horel neuhasínal. Začal až po niekoľkých minútach mojej vnútornej meditácie ako som sa začala pravidelne nadychovať a vydychovať.
A tie zvery s paniermi boli tiež zábavné. Zistila som, že keď do nich budem dlho štuchať labou, že sa presunú. Takto som sa zabávala niekoľko hodín nevnímajúc, že stihlo svitať. A potom sa to stalo.
Jenna? začuli moje uši. Spočiatku som myslela, že sa mi marí, takže som sa ďalej vyvaľovala v piesku pozorujúc vodnú hladinu. Asi som bola unavená a snívalo sa mi. A isto to boli len nejaké zvuky rieky a prírody, ktoré sa skomolili... ale na moje meno? A čo ten hlas? Je mi to nejaké povedomé, preskúmam to? uvažovala som na čo som sa zároveň lenivo zodvihla a zavetrila, vydajúc sa smerom, odkiaľ som predpokladala, že sa hlas ozval. Nič sa nedialo. Tichučko som ťapkala po piesku snažiac sa presvedčiť o vlastnom zdraví a jasnej mysli. Kým sa nezdvihol vietor a doslova ma neudrel pach vlka, ktorý mi bol príliš známy. Zmeravela som s labou vo vzduchu. Nezabil ho medveď? A nie je pri ňom ani iná vlčica... nemôže to byť on, určite jeho brat alebo otec, usúdila som upokojujúc splašené srdce.
Vyšla som menší kopček popri koryte, od ktorého som sa odklonila západne a zmrzla v strede pohybu s kamenným výrazom. Stál tam opodiaľ trikolórny vlk, ale mal akési lesklé opachy na labách. To on povedal moje meno. Hej, veď ťa pozná, napadlo mi, lebo som zostala náhle mrzutá a opäť hrozne podráždená.
Moja papuľa dosiaľ mierne pootvorená od údivu, mierne zakrvaveného rázu sa otvorila ceriac zuby. Naježila som sa, lebo na ňa šla hystéria, ktorá na plnej čiare prekonala radosť a prekvapenie. Rozbehla som sa po vlkovi. "Ty si obyčajný, hnusný, chlpatý papľuh!" vyštekla som jedovatým hlasom po ňom a akonáhle som bola dostatočne blízko, plnou silou som sa odrazila a prednými labami ho zasiahla priamo do prepadnutých bokov. Bolo mu cítiť rebrá, a preto som dúfala, že ho zvalím. Následne som napodobnila môj výstup pri Winter a bila ho hlva nehlava labami, škriabala pazúrmi, chmatla mu chvost a ťahala ho aj za ten.
Potom som dostala nápad. Ak nebude mať nohu, neutečie mi! myslela som si samoľúbo a zahryzla mu do končatiny ignorujúc to striebro - avšak oľutovala som. Mmal na labách niečo ako brnenie, ktoré mi nedovolilo urvať mu končatinu. Mrzuto som zavrčala.
"Ty nezaujímavý a necitlivý imbecil!" začala som znovu a takmer mu jačala do tváre. "Čo tu chceš po takej dobe?! Kde je tá vlčica, tá zmija, ktorej utrhnem hlavu? Za ňou si zdrhol isto a mňa tu nechal len tak, babrák špinavý a zablšený!" prskala som mu do tváre. Ktovie, možno aj sliny a zvyšky krvi.
Kvet na labe sa mi prudko rozhorel a priškvŕklo mu zopár chlpov pri uchu, čo začalo hrozne smrdieť. Možno aj preto som odskočila a dívala sa naňho s maximálnym odporom. Hrudník sa mi namáhavo zdvíhal. Iba ja som dokázala vychrliť stovku nadávok a viet za pár sekúnd na jeden nádych a ešte ho aj zbiť k tomu. Hrdo som sa vystrela a nechala nadvihnutý horný pysk, aby sa naňho leskli špiciaky.

//Nemáš zač, náušnica zahraná :D Inak nech si robí čo chce, ja postnem asi až zajtra a Jenna aj tak odíde :)

Nepotrebovala som ju biť ešte viac. Dostala to o čo sa zaslúžila sama. Aspoň si to zapamätá, usúdila som v mojej horkej hlave, ktorá pomaly chladla, rovnako opätovne aj vzduch okolo nás. Keby však na mojom mieste stála Cora, isto by bola celá vzplanula ako veľká, chlpatá, ohnivá guľa a asi by tu prítomnú Winter upálila zaživa. Ako mi tak vbehla do mysle sivočierna Beta Zlatavej svorky, napadlo mi, že jej o nebohej Winter ani nebudem hovoriť. Keď som sa na bielu vlčicu pozrela z iného uhlu pohľadu, bola milá, isto láskavá vlčica, ktorú ste proste museli mať radi. Ani ja som proti nej nič nemala, kým ma takto nesklamala. ,
Keby si ty vedela, že som chcela len novú rodinu a mať ťa za ďalšiu kamarátku, posťažovala som si v duchu pri pohľade na zúboženú vlčiu dušu, ktorej snehovo biela srsť bola teraz postriekaná jej vlastnou krvou. Dosiaľ ma bolelo brucho aj slabiny, ako ma kopla a zavadila mi o kožu pazúrom, takže ma tá ranka trochu štípala. Ona sa váľala na zemi stále sa trasúc, v ušiach mi rezonoval jej výkrik bolesti. Pripadala som si ako niekto krutý? Ani vlastne nie.
Ledva zo seba vysúkala, že odkáže tým dvom, aby mi neliezli na oči, no bolo to úprimné. V duchu ma to potešilo, no na vonok som nedokázala pookriať. Cholerik sa proste nezaprie a v daný moment som mala pocit, že mám pravdu len a len ja. A napokon to zopakovala pevnejším hlasom, hoci ne podriadeným, akoby som si práve vytvorila osobného otroka. Ako som si ju prezerala, spozorovala som na jej tele dve jazvy. Za svoju nevinnosť asi pykala aj v minulosti. Dúfala som, že jej na nose zostane aj po mne jazva, aby jej tí dva aúbožiaci uverili. Nuž som sa znovu k nej prikrčila, teraz už bez vycerených zubov. "Svorka je rodina. Keď sa vlk rozhodne do nejakej pridať, je to na celý život," sykla som a objasnila jej, prečo ju od dnešného dňa považujem za zradkyňu. Následne som sa postavila, otriasla a odstúpila, dala jej priestor, aby sa nadýchla a zdvihla. "Ak ťa bolí hlava, schlaď si ju," vyštekla som po nej. Nebol to milý úmysel iba som ju podceňovala. Myslela som, že samu od seba by ju to netrklo. "Nechcem vedieť, kde sa tí dvaja podrazáci nachádzajú, ja si ich nájdem. A ty si tiež dobre úbohá, keď necháš hnedého, aby ti takto ubližoval," fľochla som po nej vyčítavý a znechutený pohľad a následne sa zahľadela na modrozelenú rieku, bez slova.

Naozaj bolo ťažké udržať si aspoň akú takú príčetnosť. Najprv nás opustil Bluebery ako dlhodobý verný člen, potom to nové malé hnedé kura a teraz aj táto? Jej meno som si v danom momente amoku zlosti ani nedokázala vybaviť. Nezaujímalo ma, že bola vo svorke krátko, že si mohla pripadať ako šedá myš, nič z toho. Išlo mi o princíp. Tí dvaja obstáli ešte veľmi dobre a v zdraví, ale čo keby im táto milá priateľka doniesla seba ako ukážku toho, čo ich čaká? uvažovala som, a to ani nechce vedieť, čo by s ňou a nimi porobila Cora, škodoradostne som sa usmiala.
Winter mala stiahnuté uši, sklopený pohľad a už sa doslova triasla. Pohŕdavo som po nej fľochla pohľadom. "Si úbohá a pre tento svet neužitočná. Bodaj by ti už nikdy v žiadnej svorke nedali šancu," popriala som jej ľadovým hlasom len to najhoršie a na záver sa zlomyseľne usmiala pohadzujúc chvostom, ktorý vyjadroval moju vnútornú nervozitu. Krčila sa mi pomaly pri nohách, no v mojich očiach sa zračila neľúbosť a hnev. Nechcela som ísť len tak pre nič za nič mimo územie domova len na to, aby som stretla akúsi bielu ochechuľu, ktorá si dosiaľ dovolila tvrdiť, že je členkou Zlatavej svorky. A napokon sa tak stalo, tá nešťastná náhoda.
Zakiaľ čo som zvažovala, ktorú časť tela jej zohyzdím zo seba vykoktala dôvod. Ako inak, bol ním ten párik teplých buzíkov, ako ich Cora nazvala. Už dávnejšie som si všimla, že na sa kamarátila s tým malým hnedým, ale toto bolo... aj tak neodpustiteľné.
Opäť som zavrčala a hlas som zvyšovala po vyrieknutí príčiny jej odchodu. Nepozerala sa na mňa, triasla sa a mala zavreté oči. Konala som teda prchko a impulzívne, vybíjala som si na tejto vlčici zlosť za tých dvoch vlkov, ktorí sa dopustili zrady - a tá bola nepríjemná a vedela aj bolieť. Najmä po tom, čo ten červenonohý hlupák o mne zistil viac, lebo ja sprostá mu niečo hovorím a verím mu, zneli moje myšlienky v okamih toho, čo som sa odrazila a skočila Winter po krku. Prigniavila som jej prednými labami krk nedbajúc na to, že dôsledkom tlaku a mojej sily som jej hlavu treskla o skalu, ktorá bola vedľa nej, na ktorej bolo čosi lesklé. Moja tvár s vycereným chrupom sa priblížila k tej jej. "Zrada sa neodpúšťa a asi je toto karma, že si ťa našiel práve niekto pomstychtivý ako ja," precedila som skrz zuby vyhrážajúcim sa hlasom.
A čo bolo ďalej? Do zubov sa mi náhodne dostalo jej ľavé biele ucho ako som ju labami mlátila a škriabala po krku a tvári. Stisla som ucho pevnejšie a minimálne ho prederavila ak aj nepretrhla. "Odovzdaj im teda odkaz, odo mňa," štekla som jej do tváre, "že akonáhle si ich nájdem, skončia horšie ako ty, lebo môžu za všetko!" vrčala som po nej a znovu ju udrela labou po nose nedbajúc na to, že mala tiež dobrú šancu ma pohrýzť. Bolo mi to ukradnuté.
A hľa, zrazu sa mi do zorného poľa dostala tá ligotavá blbosť na kameni vedľa jej hlavy. Nakoľko som sa celkom neovládala, aj vzduch okolo nás sa rapídne oteplil. Bezmyšlienkovito s pohľadom na tú lesklú onú som to želiezko rozžeravila, zahryzla sa Winter do kože na zátylku a potiahla ju tak, aby sa jej poranené ľavé ucho pricapilo k rozžeravenému lesknúcemu sa telesu. Nech sa jej to aj priškvarí na hlavu, aspoň bude mať na mňa pamiatku, napadlo mi a zlostne som ju tlačila proti tej veci, nech si viac a viac popáli ucho aj hlavu. Nezaujímalo ma to.
Zátylie som jej zubami stlačila sinejšie, kým som neucítila v zuboch pramienky krvi stekajúce mi do papule. Jej krvi. Odskočila som a vypľula na ňu z papule jej vlastnú krv. Bez toho aby som to vôbec chcela, keby sa postavila, tá rozžeravená ozdôbka by jej zostala zachytená o prederavené ucho.
"Zapamätaj si ma, Winter," riekla som hrozivo a jej meno vypľula z papule takmer s výsmechom. Obišla som ju ako úbohú skolenú zver s hrdo zdvihnutou hlavou. Chcela som už odísť no počkať si zároveň na potrvdenie, že odkaz odovzdá. A chcela som vedieť, či si všetko čo sa dialo plne uvedomila. Vlastne som skromná, napadlo mi.

Prezerala som si ju ako lovenú zver a uvažovala, čo s ňou teraz. Vlastne v mojich pôvodných plánoch nebola ani zmienka o tom, že by som chcela tráviť čas s nejakým vlkom, tobôž nie bojazlivou vlčicou, s ktorou som sa dosiaľ ani poriadne nerozprávala.
Počula som ako nervózne pregĺga, ba ani nevedela čo s prednými labkami. Divila som sa jej, že sa vôbec odhodlala k odpovedi, preto som si ju vypočula s neblahým tušením, že sa mi nič čo vypustí z papule nebude páčiť. Prečo som za ňou išla? Veď to ja som tá hlúpa, nadávala som si a napokon sa pred ňu postavila a trošku poodstúpila, asi tak na vzdialenosť polovice vlčieho skoku a načúvala s občasným zastrihaním uší.
Bola som oboznámená s tým, že okrem Winter sa vtedy po území pohyboval cudzinec, no napokon odišiel. Uznanlivo som prikývla teraz už s pomerne krotkým výrazom len zažmurkala. Bola som rada, že to nenechala len tak a zostala na území sama. No omnoho viac by som sa tešila ja, Cora snáď i ostatní nezvestní, keby sa potulovala táto biela opacha aspoň v blízkosti Zlatavého lesa a niekde ďaleko s cudzím vlkom. Tak ju mal ten dotyčný dopraviť do lesa, predsa! jedovala som sa no navonok sa tvárila celkom pokojne. Aj chvost sa mi upokojil a zostal nehybne visieť vedľa tela. "Mala si tam zostať, ale..." začala som odriekať pokojne, no zasekla som sa akonáhle prehovorila ďalej.
Winter som považovala za nervóznu, na smrť vystrašenú vlčicu. Alebo len niečo, v čom som z neznámych príčin vzbudzovala rešpekt. Ale asi som sa mýlila. Veľmi mýlila...
Môj výraz sa zmenil najprv na šokovaný, potom z mierneho na zlosť. Srsť sa mi naježila a chvost som zdvihla. Winter mi oznámila, že opúšťa svorku. A to tam ledva začala žiť. Tak mínusy a plusy?! soptila som v duhu. Zlostne som švihla chvostom. "A čo alebo kto ťa donútil k tomuto záveru dospieť?!" zavrčala som po nej s vycerenými zubmi, stále naježená. Triasli sme sa zrejme obe - ona strachom, ja zlosťou. Len sa boj o svoj kožuch, čoskoro nebude len biely ty podrazáčka hnusná...

To biele ometlo na mňa iba zízalo. Nedokázala som odhadnúť či je to strach, prekvapenie alebo niečo ako podriadenie sa. No cítila som sa o to lepšie, hoc som celkom nechápala čo na mne vidí nebezpečné okrem ostrých zubov. Veď som bola drobnejšia od nej, trčali mi mierne rebrá a celý kožuch až na jednu prednú labu bol špinavý - ako stvorený pre blchy, ktoré som našťastie nemala. Povzdychla som si a zadívala sa jej do bielych očí, rovnakých ako jej srsť. Ak mi číta myšlienky, teda ak toto úbohé čosi také niečo dokáže, tak by mala vedieť, že nemusí ukazovať ako sa bojí niekoho, s kým je zadobre v rámci svorky, zamýšľala som sa mierne nechápavo a ďalej na Winter zízala pochybovačným pohľadom, či je ona vôbec zdravá.
Vypočula som si podobnú príhodu, ktorá sa udiala mne - že na území proste nikto nebol. Tak čo by tam robila? Ja toho Neona zahluším... pošlem naňho Píchaka, tak bude! rozhodla som sa v duchu a ledabolo švihala hrdzavým chvostom, kým zo seba vlčica vykoktala spoveď ako si zranila nohu a kdesi s nejakým vlkom uviazla. A už to vidím, vráti sa domov kotná, hundrala som stále a zostávala na ňu mlčky hľadieť.
Sršala z nej nervozita na čo som uvoľnila napäté svaly a uškrnula sa. "Možno keby si tam zostala zistíš, že tam stále niekto je. Ale asi sa bojíš, že by ti Cora natrhla kožuch, keby ťa vidí po dlhej neprítomnosti," začala som polemizovať a prešla sa okolo nej prezerajúc si jej zdravotný stav.
Vyzerala byť pekná, pomerne čistá a nie nejako slabá, ak som nepočítala jej bojazlivosť. Aký mala teda dôvod strachovať sa? Rozhodla som sa, že to z nej vytiahnem, pričom som zatiaľ svedomito ignorovala jej objekt záujmu na zemi. "Nič nie je v poriadku, keď členovia nie sú k svorke lojálni," vyštekla som a prižmúrila som oči pri pohľade na ňu. Náhle som však pookriala. "A čo tu vôbec robíš? Prečo sa ma bojíš?" opýtala som sa už príjemnejším hlasom a posadila sa do piesku ignorujúc, ko ma všetko svrbí a ako cítim každé jedno zrnko.

//Ttak to Winter háda dobre, že by ju zabila :D

<- Lúka vlčích makov

Po ubehnutí druhej tretiny pláne som už mala jazyk von z papule a ochladzovala sa. Zároveň už mi srdce bilo na poplach, že by som mala spomaliť, pretože kondičku a jej tréning som posledné mesiace rozhodne zanedbávala. Mala by som sa viac hýbať, chechtala som sa v duchu a napokon mi došiel fakt, že nemôžem len tak začať behať hore dole. Aj lepšia potrava a viac by sa zišlo. Ttá lasica bola veľmi malá... teda ten kúsok, ktorý mi Cora nechala, povzdychla som si a spomalila na rezký krok, ktorým som prekonala rozbrzázdenú časť zeme, zrejme od divej zveri a po sluchu šla k toku rieky, ktorá tadiaľto tiekla a za posledné roky sa jej koryto jednak predĺžilo a jednak rozšírilo.
Napokon som sa dostala k samému kamenistému korytu. Pazúriky mi hrali pravidelný rytmus pri došľapovaní na skalky a ja som si hľadala miesto, kam by sa dalo dobre zísť a napiť sa.
Napokon som si vyhliadla misetočko, kde sa na hladine vznášali akési kamene. Rozhodla som sa prejsť po nich na druhý breh, lebo tam som objavila malú zátočinu, z ktorej sa dalo z tej nazelenalej rieky piť. Odhodlane som zoskákala k vode a skočila na prvý plochý kameň. Chvíľu som ho skúmala pohľadom, no nakoľko sa nehýbal a bola som stabilná, pohla som sa vpred po ďalších. No kde tu sa zrazu jeden pohol tesne predtým, ako naň mala dopadnúť moja laka a zmizol! Zajačala som, pretože som si ponorila celú prednú nohu a časť hrudníku do vody a zmätene oňuchávala druhý kameň podo mnou, ktorý sa na mňa... díval tiež?
Ale čo som hlúpa? kričala som v duchu a dívala sa do dvoch malých očiek. Ako sa ukázalo, stála som na akomsi živočíchovi vodnom, ktorého pancier bol mojim kameňom a zároveň chodníkom. Prekvapene som zažmurkala a neodvážila sa to stvorenie ani ovoňať. Radšej som sa prudko zvrtla a preskákala po zvyšku pancierov na breh a prudko zo seba otriasala tú trošku vody. Musela som vyzerať komicky, keď som len jednu celú labu a hrudník mala čistý a zvyšok bol blato a prach. Plus ten môj vydesený pohľad...
Spamätala som sa a docupkala k zátočine neďaleko, pričom na chrbtom bol les. /Asgaar alebo niečo kde sú tie zelené nory/. Sklonila som ňufák hltavo začala piť, pričom som občas zastrihala ušami, aby som však spozorovala niekoho, kto by sa snáď na mojom objave vodných tvorov chcel smiať.
Akoby na zavolanie začalo aj mrholiť a ako sa zdvihol vietor, zdvihla som aj ja hlavu, pričom mi z papule odkvapávala voda. Ucítila som tu blízko niekde pach a to mne známy. Zvedavo som teda pokračovala na sever. A že kde sú všetci z juhu, aha?! myslela som si svoje, keď moje zlaté zraky napokon uzreli sediacu bielučkú vlčicu. Spoznala som v nej členku Zlatavej svorky, ktorá sa hrala naposledy na Blueberryho rohožku. Ach a mám ďalšieho adepta na vraždu, napadlo mi pri spomínaní na ten deň a opatrne som sa k vlčici priblížila od chrbta.
Bez chrbtovej kosti a svedomia, že by sa mohla zľaknúť som prehlásila: "Tak ja sa dohadujem na juhu s Corou, kde sú asi všetci a koho zabijeme prvého, a y si tu len tak sedíš?" vyštekla som mierne podráždene a obišla ju. Nenapadlo mi sa zrovna pozrieť nižšie na objekt, ktorý bol jej prvotným záujmom, takže mi prišlo, že moje hrubé obvinenie na Winter bolo oprávnené.

<- Zlatavý les

Minula som posledné stromy skrehnuté zimou a na chvíľku zastavila zaboriac sa labkami do mäkkej hliny. Les, v ktorom sídlila svorka, ktorej som bola zhodou náhod členkou sa hrdo týčil za mojim chrbtom. Slabo som sa pousmiala mysliac pritom na nedávny rozhovor. Ja viem, že les opatruješ Cora a som za to rada, pomyslela som si a uvažovala nad tým, že kedysi hrozne dávno sa ma snažil Radnayden presvedčiť, aby som s ním zostala v tej jeho svorke. Bola pravda, že jemu by tu na juhu bolo asi hrozne teplo. Ale ak to prežije Neon tak prečo nie? Ale ak ho znovu uvidím, asi ho zabijem. Určite ma opustil, sťažovala som si sama v duchu a radšej prudko zatriasla ryšavou hlavou, len aby všetky chmáry z nej odleteli inam. Nebola som typ, ktorý by vítal nechcené depresie s otvorenou náručou.
Nuž som teda pokračovala v rytmickom kladení labiek na mäkký povrch - prekvapivo už bez snehu - a rozbiehala sa... Užívala si slobodu a rozhodla sa tak pláň prebehnúť skoro v maximálnom tempe. Aby všetko zostalo za mnou, aby som mohla znovu byť šťastná, lebo toto mi v tom lese chýbalo. A veruže to netrvalo ani dlho a preletela som územia ako nič. Hľadala som zdroj vody a môj orientačný zmysel mi evidentne ešte dobre slúžil - pretože som začula šum divej rieky.

-> Rieka Midiam

Cora bola bystrá vlčica. Šikovná lovkyňa a Beta. Mala si snáď na čo sťažovať? Veru asi nie. Okamžite jej došlo, že moja nálada sa zmenila únavou a výraz mala teraz pomerne chladný. Povzdychla som sa a venovala jej ospravedlňujúci úsmev. "Ja na rozdiel od teba, Beta, jaskyňu ani úkryt nemám. A to už som členkou nejaký ten týždeň," riekla som ešte stále pomerne spurným hlasom a zagánila na priateľku pohľadom. Ale ona za to nemôže, koplo ma podvedomie, tak som napokon pretočila očami a vnútorne sa upokojila - hoc nie tak celkom, keď môj chvost si udával akýsi zlostný takt švihania sem a tam.
"O tvojej rodine sa porozprávame potom, to bude zaujímavé," vyhŕkla som náhle ako som ju tak počúvala a napokon súhlasila s chabým prikývnutím jej návrhu.
Bola som si vedomá toho, že svorka stále existuje, kým je tu aspoň ona. No ten Neon... vždy sem chodilo viac návštev a záujemcov o miesto, keď to tu nebolo mŕtve, ako tie stromy. Vzhliadla som na skrehnuté drevené konáre a nadýchla sa obzrúc sa po Core. "Vďaka, idem sa prebehnúť a skúsim tiež niekoho nájsť," ledva som dopovedala, ponaťahovala som si nohy a pomalým klusom sa rozbehla preč od nej pomedzi stromy. Ponad plese som stačila zakričať "Ahoj neskôr!" a už ma nebolo.

-> Lúka vlčích makov

1. svetluška
2. mach
3. ostružina
4. lakomý
5. povýšenecký
6. hrdý
7.Castor
8. zvedavosť
9. čľup
10. íha

Ale už koniec srandy, myslela som si. Cora sa rehotala o dušu, div pľúca nevypľula, zatiaľ čo ja som mohla v duchu soptiť. Bola som unavená, chcela som znovu spať a utiecť od studeného ročného obdobia spánkom - presne ako nenávidené medvede. A zrejme i Neon, napadlo mi trpko. Oona sa vôbec nenechala rozhodiť a iba predhodila ďalšiu poznámku o jej kráľovskom kožchu. Len som si vzdychla a usmiala sa, nemala som jej už k tomu čo povedať. Nechcelo sa mi tu stáť s vlčicou, do ktorej sa nedá rýpať a ešte len tak - márniť čas rozhovorom. "Kde si sa naučila toľko rýpať do druhých?" ozvala som sa napokon s prižmúrenými očami.
Kým som sa vrátila však bez kožušiny, snažila sa ma znova nakopnúť. "Načo mi je niečo, čo nemám kam dať," odštekla som vzdorovito a napokon len ledabolo mykla chvostom. Snažila som sa o nezaujatý výraz, nakoľko ma začala provokovať s jedlom. Mäso tu stále totiž rozvoniavalo. Mala som sto chutí ju nakopnúť, ale zmohla som sa len na cvaknutie zubov naprázdno a odvrátila sa. "Necítim nič, ale sme tu len my dve a ani nevieme, či sa svorka nerozpadá, keď tu ten akože Alfa nie je," frkla som a napokon si nechala na tvári usadený úškrn. Zamýšľala som sa, či som vôbec hladná. Hhej, bola som, no nemala som chuť akosi behať v blate za niečím. Zavše sa dni striedali s ďalšou a ďalšou nocou a ja som celkom stratila prehľad, či niekde niekomu nevytopilo les, alebo čo sa deje vo svete. Boli sme stále na zabudnutom juhu, kde sme boli len dve. A čo s tým?

Zrejme by trpela vážnou chorobu, keby si nedovolila ma podpichnúť. Narážala na môj drobnejší južanský vzhľad tým, že by som sa určite zmestila aj do tej lasičej kože. Nahlas a pohŕdavo som si odfrkla. "Aby som kožuch nestiahla radšej z teba, vláčila by som ho aj za sebou ako vlečku, ako kráľovná!" vyhlásila som rovnako rýpavo a provokatívne žmurkla pravým okom po kamarátke.
Trošku ma pichlo však pri srdci, že oheň samozrejme uhasila, vzala do papule žeravé mäso a začala si to vychvaľovať. Ba i mňa, vyhlásila ma kuchtíkom, či čímsi, čo pripravuje jej všemocnosti obed. "Bodaj by si si tú držku obarila," riekla som presladeným hlasom neskrývajúc vlastný hlad. Napokon som len pretočila očami, vzala do zubov aspoň svoju maličkú trofej a ponáhľala sa ju opodiaľ vyváľať v snehu, nech apsoň trošku zmyjem tú krv. Nejako som ani nedbala, že mám hlavu posiatu rozvíreným snehom, čo bolo následkom môjho počínania. Beztak znova začalo snežiť a bola zima ako na severných pláňach, kam som sa neodvážila ani len v lete, nie to teraz v zime. A to, musím podotknúť, je juh toto územie, uvažovala som a prezerala si svoj výkon.
Koža vyzerala čistejšia a keď som ju mala len tak prevesenú na labke a hompáľala sa podľa poryvov vetra, bola príjemná na dotyk a ja som zatúžila po úkryte. Nemám ani jaskyňu, ani svorka nemá, nemám to kam dať, vzdychla som si a opatrne ju položila na zasnežený peň neďaleko. Ku Core som sa vrátila už bez nej.
Zaujímal ma postupne dohorievajúci storm, ktorý stále tvoril v okolí určité teplo, ba vďaka tom ohňu som nemusela ani v studenom snehu, na zamrznutej zemi stáť. To všetko sa v nepravidelnom kruhu okolo stormu roztopilo. Nemala som teda moc, aby som mohla Core rozkazovať. Beztak som bola proti nej ako omrvinka, Kappa a ktoviečo ešte, plus mi zachraňovala celkom často - až nadštandardne - kožuch. Letmo som sa na ňu usmiala. "Umreli tu vlci, nemyslíš?" nadhodila som skusmo, akoby mimochodom.

Medzitým, kým si skočila Cora na lov tej malej potvory, vrtela som sa popred horiaci strom. Srsť mi pomaly začínala schnúť a naberala zároveň na objeme. Až na ten holý fľak na špičke chvosta som razom vyzerala impozantnejšie. Spokojne som obklusala okolo horiacej vatry ako indiánka a následne som klusala aj okolo ďalších troch stromov, len aby som rozprúdila krv v končatinách. Napokon som si sadla do pár slabých trsov trávy, ktoré sa objavili spod snehu následkom obhoreného stromu, ktorý stále horel. Ak by som bola vlk s mágiou zeme, zrejme by som sa nad tým dosť pohoršovala, no takto mi to vôbec nevadilo. Tešila som sa z pohľadu na plamene.
Z lesa som postrehla zopár zvukov. Samozrejme, že som ich pripisovala Core, pretože za posledné dni sa ukázalo, že dokáže byť veľmi hlučná. Tak som si sedela na zadku čakajúc, kým sa doteperí.
Zvuk našľapovania na sneh s aonedlho ozval a ja som sledovala vlčicu zlatými očami až do času, kým nezastavila pri mne. Vyhlásila, že sa môžem zohriať, že moja je koža tej lasice. Venovala som jej pochybovačný pohľad, či je naozaj ona zdravá. A ešte sa na mňa škerila, nakazovala mi čo viac, že jej mám opiecť mäso. Úlisne som sa usmiala najpresvedčivejším falošným úsmevom, aký som dokázala vôbec predviesť a chmatla lasičku do papule, pričom koža z nej bola strhnutá tiež rýchlo. Mala som v papuli kus krvavého mäsa, ktorý som mala chuť okamžite zožrať, no moc by som si ho neužila. Akonáhle by som totiž niečo z toho zjedla, ja by som bola zabitá a ugrilovaná tiež zaživa.
Teda s mäsom v papuli elegantným pohybom som ho šmarila medzi horiace korene stromu a hodila po nej veľavýznamný pohľad. "Ak to chceš, tak si ho vyber," zasmiala som sa zvonivo a pobavene sa posunula uvoľňujúc jej miesto na blatovej tráve. Nechcela som priznať, že mi vlastná mágia vôbec nejde. Radšej som to vyriešila takto a snáď ju odpútala od myšlienok na mňa a moje schopnosti.

V ušiach mi stále rezonoval jej smiech, ba i ja som sa občas uškrnula, lebo sa mi páčila táto zmena z pôvodnej agresívnej Cory na niečo takéto, čo si uťahuje zo mňa a zároveň ja z nej. Hoci do mňa začala rýpať, že sa budem hrať na svetlušku-bludičku záver toho ako podcenenie mojich schopností sa mi až tak nepáčil. "Počkaj, až chytím a ožužlem teba!" štekla som k nej s výzvou v očiach. Nepokúšala som sa však rozbiehať sa a naháňať ju, pretože jednak by som ju nedohnala a po druhé - ani sa mi príliš nechcelo. predsa len som vôbec bola lenivá chytiť si večeru, nie to niečí zápalný kožuch, ktorý by mi obaril papuľu, ale kdeže. Na to som mala pud sebazáchovy dosť silný.
Pprirodzene, že sa jej pozdávala moja vojenská chôdza. Na jej povel som zastavila, provokatívne zašvihala chvostom, ale moja snaha bola napokon nedocenená... Cora zbadala lasičku a zarevala obed, na čo ma tým hlasiskom takmer odšmarila a ja som si skusmo snažila labkou dočiahnuť na uši, či sú v poriadku a reagujú aspoň na dotyk, keď už viac nikdy nebudú počuť. Napaprčená som sa zadívala na kamarátku, ktorá chytila druhý dych. Ak mi niekto konečne povie, kde berie toľko energie, aj sa s ňou pobijem, aby som aj ja mala také, krátko som sa zamylslela pri skenovaní očami toho čierno šedého kožuchu.
Bác! Zrazu som sa kotúľala snehovým závejom vypľúvajúc z papule sneh a rozkrikujúc sa nadávkami z môjho širokého repertoáru, samozrejme, že všetky boli mierené na vlčicu, ktorá ma použila ako odrazový mostík a trielila za vydesenou zverou. "Bodaj by ti ušla a mnou si sa zadrhla!" zavyla som za ňou, pozbierala malé zvyšky dôstojnosti a pobrala sa k horiacemu stormu, kde som si precízne začala sušiť kožúšok, pretože bol premočený a mňa chytala triaška od zimy, zatiaľ čo moja spoločníčka sa snažila chytiť lasicu a nevraziť čelovku do nejakého stromu - ak by aj ten potom nezapálila.