Příspěvky uživatele

< návrat zpět

DRABBLE

Jedného krásneho dňa sa rozhodla Aranel vyraziť si na lov, nakoľko už ju čučoriedky v lese omrzeli. Išla teda sama neďaleko za hranice Borúvkového lesa k rieke Mahtae. Po prebádaní brehov našla menej schodný chodník ku korytu a vode, pretože sa tá časť hemžila tučnými rybami, ktoré sa vyhadzovali nad hladinu. Ulovila teda jednu, no nemala viac, tak chcela ešte, lenže sa pošmykla a spadla do vody, pretože skromná teda nebola. Našťastie sa zachytila koreňa na brehu a Coeden, ktorý náhle dobehol, ju zachránil. Nevedel ju nájsť, vybral sa ju hľadať a napokon to aj šťastne dopadlo. Aranel sa poučila.

Hoci sa otvor pričinením jeho mágie znateľne zmenšil, voda prestala odkvapkávať, bola tu väčšia tma, kvapky čochvíľa nahradili ľahulinké snehové vločky. Zostala som na to zízať ako obarená. A ja už som bola v tom, že zima skončila? pýtala som sa nevediac koho a len sa mrzuto mračila. No aspoň tu bolo teplejšie a rozhodne suchšie - hoci o útulnosti a pohodlí by sme tu ťažko mohli polemizovať.
Ba i trojfarebný vlk bol nazrieť na stav a s povzdychom sa vrátil ku mne. Zaplavil ma pocit, ktorý už dlho nie. Myslela som, že zrejme bezpečia, lebo vnútorne som sa na Radnaya stále hnevala, takže moje emócie sa príliš do červena a ružova farbiť nemohli, ako by bolo asi očakávané, keď sa po dlhej dobe mám zase možnosť schúliť pri boku partnera a pokojne zaspať. To nie. A tak si len ľahol, akože s úškrnom sa mi ospravedlnil a v šere som mu už zlaté zraky nevidela. Zrejme bol unavenejší ako ja, pretože ja som bola celkom odhodlaná ísť uloviť ešte niečo, hoci ak nasneží, moje šance budú už mizivé. A ani v tej svorke už nič nie je, ponosovala som si v duchu a položila hlavu na labky.
V tom tichu nás rušilo len intenzívne kvílenie vetra, avšak keď sa melódia zmenila - akoby formujúc sa do slov - zvedavo s ostražitým pohľadom a nastraženými ušami vpred som zdvihla hlavu, načúvajúc. Jednoznačne som neblúznila a počula hlas, zrejme z neďaleka. Nuž som švihla chvostom vlka vedľa mňa po zadnej labe, ktorá bola kdesi do priestoru natiahnutá. "Myslíš, že sú tu duchovia?" ozvala som sa pomerne hlasno a pochybovačne si premeriavala stenu oproti, lebo sa tvárila, že vôbec neukončuje jaskyň, že je z kameňa. Vyzerala ako hlinená, vôbec mi nebola prívetivá a bála som sa, že sa tade prehrabe obrovský červ a zožerie nás to tu.
Znechutene som zatriasla hlavou, ktorú som si napokon položila a posunula tak, aby Radnayov nos bol tam, kde bol. Ja som sa pristisla k jeho srsti a zaspala ľahkým spánkom s hlavou položenou na prekrížených predných labách.

Na jeho otázku ohľadom môjho zdravia som mu venovala otrávený pohľad. Určite sa mám ružovo keď rok beháš za vlčicami a ja ešte aj kamsi spadnem! gánila som naňho v duchu no navonok som zostala ticho a prezerala si jamu, ktorú našiel. Skrývala sa tam ďalšia z jaskýň. Váhala som tam len nos strčiť, nie to ešte hlavu a potom aj zvyšok tela, otriasla som sa odporom k tomuto čomusi. Napokon som si však povzdychla. Nemôžem byť tak fajnová, usúdila som.
Radnayden tam skočil ako prvý a o chvíľu na to sa otvor rozšíril tak, aby tam pustil viac mesčného svetla. Čo však bolo horšie nie len svetla, ale aj vody, pretože začalo pršať. Akoby nestačilo, že bola zima ešte sa i rozpršalo a mala som neblahú predtuchu, že to primrzne a bude sa šmýkať.
Poháňaná kvapkami vody som bez váhania už nasledovala jeho príklad a pristála dole, hoci som sa zapotácala kvôli spätnému nárazu na moje boľavé rebrá. Zabudla som už čo o chrobákoch hovoril, desila som sa tej vody. Nuž som len pricupkala k nemu a so šikovnosťou mačky sa pretlačila medzi neho a stenu, aby som bola od dopadajúcich kvapiek na dno jaskyne čo najďalej. (//dúfam že si odbre pamätám že má pršať)
"Bude to musieť stačiť," riekla som napokon len.

Pri mojom pokuse o dodatočné skrášlenie jeho srsti som podľa jeho správania a ksichtov vytušila, že sa mu zrejme nepáči, keď je jeho kožuch tak zanesený. Pobavene som sa uškrnula a ešte aj zo seba otriasla zvyšok hliny, nech teda nevyzeráme ako cigáni.
Odcupitala som ďalej a za sebou počula len jeho smiech, ktorý mi potvrdil, že je v poriadku. Počas pohybu som cítila ten svoj udretý bok a rebrá protestovali, no nedbala som a so zaťatými zubami pokračovala. Tušila som však, že takéto menšie zranenie, pár odrenín a možno pohmoždeniny sa zahoja najlepšie spánkom a odpočinkom. Avšak teraz nebolo času, chcela som zmiznúť z teritória všetkých zajacov Gallirejských a kamsi sa skryť, pretože nastúpila noc a na koži som cítila rapídne ochladenie. Zadívala som sa na oblohu, kde sa zbiehali mračná. Hoci už je dlho sucho, toto nevyzerá, že bude len dážď, pomyslela som si smutne.
Zastavila som, zaňuchala či sme tu naozaj sami a obzrela sa po druhovi. Keď som zablúdila hlbšie do minulosti a spomienok, vybavila som si naše prvé stretnutie. Bola tam aj tá čierna vlčica, černejšia ako noc, ktorej meno som si už nevybavovala. No on bol s ňou. A mal s ňou byť? Stále som totiž bola celkom paranoidná, či tých niekoľko mesiacov nebehal za druhou, pretože všetko bolo možné - a to najmä u samcov. Plus takých s takou vysokou hladinou testosterónu ako tuto Radnayden. Nič v zlom, zasmiala som sa v duchu a zvrtla sa, aby som šla za ním.
Sstál nad nejakou ďalšou dierou, na čo som si ho poriadne premerala pochybovačným pohľadom. Si vôbec zdravý? "Ak sa treba zas dolámať, tak ty prvý a ja dopadnem na teba," zabrblala som no zmohla sa na letmý úsmev. Bolo od neho pekné, že sa snažil a našiel nejaký úkryt. A podľa jeho ješitnosti nasrsť som usúdila, že asi tam nebuú pavúky a háveď - inak by tam nespal.

Kým som trpezlivo na trojfarebného vlka čakala pod pahorkom, začali ma postupne aj oziabať labky, preto som si ich v snahe zohriať zakryla bedlivo chvostom, na ktorom bolo aspoň viac srsti ako na zvyšku môjho tela. Vyhrab sa a ideme, prosila som ho v duchu a niekoľko ráz sa obzrela - aj s tým, že sa zase schyľovalo k večeru a potme to naozaj nebolo príjemné prepadnúť sa. Už len zdravý rozum nám dával signál, že keď je to tu prehrabané skrz naskrz zajačími norami, že toto nebola jediná podzemná skrýša väčších rozmerov, kde by vlk mohol len tak spadnúť a dotĺcť sa. A to jeden krát stačilo, otriasla som sa a nervózne podupkávala prednou labou. Začala mi byť naozaj zima a spoza chrbta len rachot.
Ako som tak sústredene počúvala, začula som len opätovný zosuv pôdy a na moment sa to tu vírilo prachom, ktorý Radnayden pri lození nahor narobil. Napokon sa posadil ku mne s celkom vyplašeným pohľadom, ktorý bol celkom zlatý, a pýtal sa, kam teraz. Pretočila som očami a zároveň s tým mu labou ledabolo strhla z ucha zvyšky pavučín. "Predsa niekam, kde mi bude teplo! Či aj tebe je zima, severský Beta?" opýtala som sa so záujmom mierne rýpavo, postavila sa zároveň sa otriasajúc a svižným klusom vybehla na najbližší pahorok, aby som mohla pokračovať. Už som lepšie používala nos, ktorý som pricapila takmer k zemi a hľadala zajačie nory, ktorým som sa vyhýbala. Tak trochu som aj vlka povzbudila k tomu, aby napredoval a skúsil šťastie v návšteve druhého územia on.

Bol krásny slnečný deň. Celkový dojem príjemnej vyhliadke na nejaký výlet alebo stretnutie so známymi či lepšie povedané – lov – kazil však prudký severný vietor, ktorý divoko ohýbal všetky vrcholky okolitých stromov, ktorý spúšťal snežné lavíny v ďalekých horách na studených severných pustinách, ktorý každému vlkovi prečesával srsť a oddeľoval každý jeden chlp od druhého. Tie slnečné lúče a len horko ťažko snažili vydobiť si nadvládu a zohriať trochu uzimenejších vlkov z južných častí Gallirei, ktorých srsť nemala takú kvalitu, ako tých z chladnejších končín. No napriek tomu si všetci mohli užívať jasný deň, obloha bez mráčika, úplne belasá.
Ak ste boli vtákom a mali možnosť sledovať tento vlčí svet, Gallireu, z vtáčej perspektívy, na mnohých miestach by ste videli povaľujúcich sa vlkov, ktorí sa ohrievali na slniečku, ktoré sa konečne po mnohých zamračených dňoch unúvalo vykuknúť a rozžiariť krajinu, ba i úsmevy mnohých, ktorí obľubovali teplejšie ročné obdobia.
Rovnako tomu bolo aj v jednom lesíku v severnej polovici Gallirei, ktorý niesol meno Borúvkový – nakoľko tu vegetáciu tvorili prevažné zoskupenia čučoriedkových kríkov. Isteže tu boli aj nejaké tie listnaté stromy, ale tieto kry plné sladkého, šťavnatého ovocia tmavomodrej farby jednoznačne dominovali. Čučoriedky sú teda dominantou. Možno aj preto túto oblasť obľubovali vlci a bola tu aj založená svorka.
Tento malý príbeh či neskôr príhoda – ako po prečítaní pochopíte – sa bude zaoberať avšak iba jednou jedinou členkou tejto svorky. Bielou vlčicou, ktorá nesie (od narodenia práve v tomto lese) meno Aranel. Partnerom jej bol hnedý vĺčik Coeden, no v deň, ako sa rozhodla Aranel o prechádzku nebol pri nej.
Nakoľko bol naozaj pekný deň, bolo to treba nejako využiť, zaplniť tie hodiny voľného času nejakou aktivitou. Ale akou? Ako tak teda biela vlčica posedávala v tieni stromov, napadla jej jednoduchá myšlienka, že lov by určite nebol na škodu. Či už ju k tomuto nápadu však doviedol rozum alebo skôr škvŕkajúci žalúdok, to už bolo asi druhoradé. Na tvári vlčice sa objavil úsmev a s vrtením chvosta jej kroky na bielych labkách nasledovali naprieč územím, po sluchu za šumom najbližšej rieky Mahtae. Stačilo len obísť niekoľko desiatok kríkov s čučoriedkami, obísť stromy, vypariť sa z dohľadu ostatných členov svorky a vybehnúť na voľné priestranstvo.
Po prekročení pomyselných, neviditeľných hraníc Borúvkového lesa mala Aranel možnosť plnými dúškami naberať do pľúc čerstvý vzduch, ktorý jej zároveň pri behu prečesával srsť. Spolu s hrejivými slnečnými lúčmi to bolo viac než príjemné. V krátkosti bol toto proste ideálny deň aj čas na lov. A prečo nie rovno k vode, keď slnko vysuší každý jeden chlp, ktorý sa môže popri lovení zamočiť?
Netrvalo dlho a šum rozbúrenej rieky silnel. Po zime bol tok hlbší a isto aj po živočíšnej stránke bujnejší. Vlčica zvedavo zastrihala ušami a napokon aj jej zraky konečne uzreli hladinu rieky, miesto, ktoré si pre tento deň zvolila na lov. Voda nebola vôbec krištáľovo priezračná akoby očakávala. Hladina bola zakalená z rozvíreného riečneho dna, no inak bola voda čistá. A teraz už len nájsť úsek v koryte, ktorý nie je priveľmi strmý, aby sa tam udržala a nestrhol ju prúd. Behala síce popri brehu možno ako zmyslov zbavená, s vyplazeným jazykom a tak, ale napokon keď sa dostala južnejšie, kde sa k rieke pripája druhý tok od vodopádov nad Smrekovým lesom, vypískla radosťou. V tom V, alebo malej delte sa to hemžilo rybami. Plieskali chvostami aj nad hladinu, niektorým sa podarilo dokonca pomocou prúdu vymrštiť sa nad hladinu na zopár sekúnd. Aranel sa posadila a fascinovane sledovala tento výjav. Ako svietilo slnko, akonáhle na lesklé, strieborné, šupinaté telá dopadol jeden svetelný lúč, ryba sa zaligotala. O to viac sa Aranel zbiehali v papuli slinky – a veruže ani žalúdok nezaváhal a okamžite o sebe dal vedieť hlasným škvŕkaním.
Nuž načo otáľať viac? Aranel sa postavila a opatrne spúšťala dolu tým svahom priamo ku korytu, pričom si tak zabahnila svoje biele labky, ktoré zapierala do zeme, len aby sa nešmykla. Tento druh terénu si nepredstavovala, no ulahodil jej pohľad na toľko rýb a rozhodla sa, že keď to zvládne medveď, zaiste to zvládne aj ona. Veď bola vĺčaťom Álf! Keď však už konečne zostúpila, tak na zaváhala. Zvládnem to? Myslela si. Posúril ju opäť jej žalúdok a ona bola zvedavá, koľko rýb sa jej podarí chytiť! Najlepšie aspoň tri, či štyri, nech má aj jej partner a nech niečo za svoju neprítomnosť prinesie aj svorke, kde by sa vlci taktiež potešili.
Labky jej omočila studená voda. Nebola práve najteplejšia, no Aranelina vrodená mágia – a teda aj najsilnejšia zároveň – bola voda. Dalo by sa teda povedať, že bola vo svojom živle a vo výhode, a preto si trúfala uloviť viacero tučných rýb, ktoré sa mrskali opodiaľ. Nechcela však loviť čisto pomocou mágie, preto pomocou nej vytvorila len silnejšiu vlnu, s ktorou sa k nej dostali aj ryby a ona s patričnou rýchlosťou a obratnosťou chmatla do zubov prvú. Víťazoslávne zavrtela chvostom, na čo jej ryba uštedrila preplesk chvostom. „Uííííí,“ vypískla Aranel a stiskom čeľustí ju usmrtila a hodila na breh. Nevšímala si v tej eufórií, že sa jej labky zosúvajú nižšie. Chcela viac. Zopakovala predošlý postup, no nedarilo sa jej, preto sa stále nahýbala bližšie a bližšie nad divú rieku. A to sa jej vypomstilo, pretože spadla do prúdu a telo jej obalila ľadová voda. Zúfalo zavyla a zachytila sa labami o koreň na brehu. Aká bola len ľahkomyseľná! Skrslo jej v hlave.
Medzitým jej ustráchaný partner Coeden vybehol z lesa v snahe nájsť ju. Bola predsa pridlho preč. A Aranel bola preňho drahšia než drahokam, musel ju nájsť. Rozbehol sa teda popri brehu rieky a začul známe zavytie, nuž pridal. Pred očami sa mu vyskytol hrozný výjav. Bez pudu sebazáchovy zoskákal až k topiacej sa vlčici, pričom skočil plnou váhou na ulovenú rybu a ozvalo sa hlasné křup! Čím sa pošmykol, no zostal duchaplný. Nakoľko bol Coeden proti Aranel silný, zubami ju chmatol za kožuch a vytiahol na breh, napokon s jej pomocou aj rybou sa dostali úplne mimo koryta. A poučenie? Niekedy je menej viac. Treba byť radšej skromný, vystačiť si s málom, a nesťažovať si.

//Rátané bez nadpisu

Snažil sa ma uchlácholiť, že nemôžem byť dokonalá. No aj tak ma neopustil pocit, že som vlastne zbytočná. Čo je to jeden zajac, to uloví aj kripel s troma nohami, hundrala som si v duchu a nasledovala jeho príklad a zívla.
Nebavilo ma to tu trčať v takej diere plnej hliny, vlhka a smradu, nuž som sa rozhodla po tej suti hrabať hore. Tá zem sa šmýkala, zosúvala sa mi pod labami, no ja som bola rpesvedčená, že naozaj vyleziem. "Chcem nájsť miesto na spanie, kde ma neudusí hlina do rána," vysvetlila som a napokon zarazene zastala v lezení, pretože červenkasté svetlo naznačovalo, že už bude svitať. To že som celú noc zabila v tej diere? uvedomila som si a potom ešte jeden základný fakt - nemám úlovok. Nešťastne som sa obzrela do diery dolu, no napokon som usúdila, že tých zajacov tu bude ešte veľa. A je lepší celý ako jeden bez stehna.
"Samozrejme, že chcem ísť von," zamumlala som neveriackym hlasom a pri troche šťastia, ktoré sa mi náhle dostavilo som chmatla zubami vytŕčajúci koreň, o ktorý som sa vytiahla hore. Napokon som celkom úzkostlivo sledovala trojfarebného, či sa po zvyškoch tej sute kameňov a zeme a koreňov vydriape hore. No napokon som usúdila, že s tými jeho mágiami áno, preto som sa spokojnejšie posadila pod pahorok, cez ktorý som sa v noci prepadla.

Bolo až nezvyčajné ako potichu som zostala. Či už to malo na svedomí to prepadnutie sa do podzemných jaskýň, či ten zajac, ktorý ma stále vábil neviem. Však následkom môjho ľaku z trhavého zvuku som pri sebe prítomnosť trojfarebného necítila, sedel opodiaľ, počula som ako dýcha. A to ma upokojilo, prispôsobila som vlastné nádychy a výdychy tým jeho.
Zívol a dodal, že svietiť nevie, no cez to bol ochotný sa to naučiť. Pobavene som zašvihala chvostom. "Žiaľ, ani ja ešte nie," zašepkala som skrúšene cítiac sa veľmi slabá a s komplexami a menejcenná, keď som za toľké roky ani trošku nezdokonalila svoju mágiu, ktorá bola len vrodená. Ani vylepšováky, aké mal Radnay, ani nič iné. Čo už.
"Skoro sa neráta, to by si mohol vedieť," zabrblala som kyslo a postavila sa sunúc sa k zajacovi. "Ó mocný Beta Erynijského lesa, ten čo má toľko mágií, chytaj!" vyhlásila som následne a najmä nečakane sprevádzaná ozvenou, keď som zajačie telo chmatla, avšak utrhla mu len nohu, ktorú som hodila jeho smerom - to mal chytiť. Prídel potravy za zabezpečenie mesačného svetla, zaumienila som si a škúlila do diery v strope, avšak napokon som sa prudko stiahla so škriabaním pazúrov o kameň, keď sa konal ďalší malý zosuv pôdy. Beztak som sa postavila chrániac si zvyšok úlovku.
"Nevyzerá to tu bezpečne, poďme to tu preskúmať a možno nájdeme teplý pelech s kožušinou," nadéjala som sa, hoci možno zbytočne. Avšak zatiaľ som trpezlivo čakala na neho. Vvyzeralo to ako veľkodušné gesto no bola by som radšej keby jeho mocnejšie telo dostalo hlinový dážď, ako moja malá hlava.

Len som si tak sedela a rýpala do zajaca, na ktorého som ani nevidela a čakala na spasenie. Alebo minimálne vyslobodenie. Bola tu tma, prach, hlina, zima, vlhko, pavučiny - a pavúky určite. Ale kým ma nájde potme, nahlas som si povzdychla, zviezla sa zadkom na zem a zadnou labou odkotúľala zajaca kamsi ďalej. Ako som sa dívala na jeho siluetu pod slabým náznakom mesačného svetla, prišlo mi to divné. Keby sa nebodaj ešte aj pohol, asi by som pri tejto atmosfére vyletela z kože. Naopak ja ako on, napadlo mi.
Zrazu sa začalo čosi diať. Zosypalo sa sem viac zeminy a začula som svoje meno. Nnádejne som sa teda pozerala na dieru. Nádejne v zmysle, že ma možno zachráni a nádejne v druhom zmysle že možno tresne menej elegantným spôsobom ako ja a budem sa mať aspoň na čom smiať - teda keby sa mu nič nestalo, samozrejme.
Ale kdeže, asi som bola na priania náročná. V nasledujúcich minútach či hodinách som si úpenlivo zakrývala labkami uši, lebo ten trhavý zvuk skaly mi šiel rozpučiť lebku. Napokon to odoznelo, ja som sa rozkašľala návalom prachu, ktorý sa tu všade víril a všimla si, ako sa terén zmenil. Užitočné, trklo mi keď som začula tlmený dopad labiek, ktoré po tej zosunutej časti skaly dopadli na zem. Niečo sa o mňa obtrelo, na čo som sebou prudko trhla a takmer vypustila dušu. "Oheň urobiť nevieš a zasvietiť, keď ma chceš vydesiť k smrti?" zjojkla som a napokon len dodala: "Bolí ma bok, ale hýbať sa vládzem," bolo to len suché konštatovanie, bez emócií. Zrazu som nevedela či sa pohnúť alebo čo iné.

<- Midiam

Obzrela som sa, či ma vôbec nasleduje. Aspoň to jeho posledné, jediné a najmä neironické slovo ma upokojilo. Možno už bude všetko lepšie? napadlo mi a zvažovala som tak odpustenie, kým som labou nenatrafila na nejaký pichľavý ker, ktorý ma rýchlo prebudil. Ale čo si hlúpa, nemôžeš! pokarhalo ma podvedomie, preto som jeho poznámku o mrňavosti prešla len zašvihaním chvosta (s ktorým som ho dúfam trafila) a zavetrila.
Dostali sme sa medzi stromy a terén sa začal zvažovať hore, bolo to veľa rozne veľkých kopčekov - ako keby taká vlčia preliezačka. No viac ma zaujalo to, že to tu priam voňalo zajacmi. V hrdle sa mi zbehli slinky, takže som sa vzdialila od partnera ignorujúc ho, pretože inštinktívne jednanie malo práve prednosť. Nebolo ľahké v zime hľadať potravu, na to nám slúžilo zázemie vo svorke. Hoci štvrtina z lasice nie je moc dostačujúca, spomenula som si na posledné jedlo a už číhala pod jedným väčším pahorkom na ušiaka, ktorý sa rozhodol ísť čochvíľa prevetrať. Moja ryšavá srsť rozhodne nebola práve najnenápadnejší prvok v prírode, preto si ma krpec všimol a začal upaľovať okolo pahorku. S vrčaním som sa však za ním rozbehla a niekoľkými skokmi ho aj dohnala, no tu si ten malý parchant zmyslel, že sa vyštverá na vrchol toho kopca. Nuž, ja hlúpa, ho nasledovala.
Z hrdla sa mi vylúdilo víťazoslávne zvytie tlmené krkom zajaca, ktorý som chmatla. Avšak ten super pocit sa zrazu zmenil na paniku, lebo pôda pod labkami sa mi začala prepadávať.
...
Tma, zajac, krv a nič iné. Plus boľavý bok, na ktorý som dopadla. Opatrne som uvoľnila čeľuste a pustila svoju docela málo vpyasenú korisť. Na čom by sa asi v zime pásol, rýplo do mňa podvedomie. Otvorila som oči a zažmurkala, snažila sa zvyknúť si na prítmie. Následne môj pohľad smeroval nahor, kde bola diera. Dovnútra nej trčali korene a splete machov, kadiaľ so, sa prepadla. "Ešte aj tá hlina je proti mne!" zahučala som a následne zjojkla, lebo väčšia hruda zeminy mi pristála na čele. Znechutene som sa otriasla a pokúsila sa postaviť. Au, sykla som, avšak len v duchu a postavila sa napokon, pričom som ustúpila od diery ťahajúc labou zajaca.
Radnayden bol v nedohľadnej vzdialenosti a zrejme aj nado mnou. Obávala som sa, že s aprepadne a spadne rovno na mňa. Takže som začala bleskový prieskum okolia a uchýlila sa ku kamennej čože? stene, ktorá sa na rozdiel od všetkého ostatného zdala byť pevná. A zavše som si všimla, že aj podlaha je kamenná. Nuž som sa teda oprela o zdravý bok a rýpala pazúrom do zajaca, aby som zachránila kožu.

Vrátila som k nemu pohľad akonáhle sa spýtal, či chceme ísť úkryt pohľadať. "Heh," vylúdila som zo seba takmer až posmešne a premerala si ho pohľadom. "Za to, že mám raz krvavé laby aj ja ma zrazu prestaneš podceňovať?" opýtala som sa a opätovne žmurkla. No beztak som urobila pokrok, zdvihla zadok zo zeme a už sa od neho neodvracala. Ale urazená môžem byť stále a nadávať ti v mysli koľko chcem, myslela som si, no moje myšlienky neboli mierené zákerne, skôr len tak, pre vlastné pobavenie.
Aspoň situačnú časť o svorke chápal a na moje prekvapenie mi prezradil, že doma nebol vyše roka. "No pozrime sa, Beta a fláka sa u medveďov pri jazere," dovolila som si doňho rýpnuť, no v krátkosti som sa aj pousmiala. "Takže kedy ma plánuješ zase opustiť?" zhodnotila som po svojom jeho myšlienku, že nevie kedy sa tam vráti a čo tam nájde. Teda koho.
Zaujato som strihala uškami s tmavými špičkami, kým mi rozprával o tom, že Smrť má nejakého brata. Ich mater musí byť monštrum a zombie potom, striasla som sa a v istých úsekoch sa mračila - napríklad, ako Radnay nechcel odtiaľ odísť. Z toho všetkého som usúdila, že sa mi na nejaké špicaté kopce moc liezť nechcelo. A vedela som aj, ktoré myslí, nakoľko ich bolo vidno zďaleka, no nikdy som nebola prieskumný, dobrodružný typ.
Jeho mágie ma nenadchli, aspoň tak som sa snažila udržať odutý výraz. No pri tej poslednej špeciálnej som pookriala, dokým sa ma nedotkol s brnením, ktoré pulzovalo energiou. Bol to ako malý elektrický impulz, hoi mi nijak neublížil. Automaticky som mu strelila labou, pretože mi to príjemné nebolo - a už len z pudu sebazáchovy.
"Tak poď ty hrdina... ideme preskúmať Gallireu a dúfam, že spolu," zašomrala som stále mierne jedovatým hlasom a rozklusala sa s hrdo zdvihnutou hlavou aj chvostom kamsi na západ, nevediac, kam ma laby zanesú.

-> Zelené nory

Moje domnienky sa potvrdili, pretože ani on nevedel nič o tých plávajúch opachách. Aspoň sa po nich dobre lezie, napadla mi jediná pozitívna myšlienka a prekvapil ma, že mi dal priestor, hoci som mu celkom nedokázala odpovedať, či to tu poznám. "Iba málo, severnejšie sú nejaké jaskyne na neutrálnom území," riekla som mračiac sa kamsi zaňho snažiac sa dovidieť do spomínaných miest - či možno mojich ávnych spomienok, či sa snáď nemýlim. Avšak pri tomto divnom vlčom svete bolo možné, že je tam roklina, ktorej dno nevidíte, alebo je to zaplavené vodou, alebo vašim rodným lesom preteká rieka... Gallirea bola až príliš rozmanitá. A niekedy viac akoby sa mi páčilo, príliš rušný život, prebleslo mi mysľou a už som sa opäť sústredila na vlka, ktorý si dovolil považovať ma za svoju partnerku, hoci ma nechal len tak po veľmi dlhý čas. .Stále som mu neodpustila.
A preto som sa unúvala ho len počúvať. Keď už nič iné, bolo mi objasnené ako prišiel k tým veciam na jeho labách. Mal zaujímavejší a najmä menej trápnu príhodu - nie ako ja čo som sa potkla počas lovu, ach tá nemotornosť.
Jeho úškrn som nemohla prehliadnuť na čo som mu gesto opätovala pretočením okáľov. Jeho prehlásenie sa ma však nedotklo, na to osm len vyplazila jazyk a zavrtela hlavou. "Bola tretia, čo v krátkej dobe opustila les. No možno štvrtá," hájila som sa na svoju obranu, že útok mal naozaj svoje opodstatnenie. Akurát, že som mu asi s novými informáciami nestačila. On vytasil nejaké meno, na čo som neovládla začudovanie. "U kohože? A ty máš iné mágie? A prečo nič neviem?" posledná otázka bola zase v podráždenom podtóne, v ktorom bolo zároveň cítiť sklamanie. Skleslo som buchla chvostom o zem dožadujúc sa odpovedí.

Až pri jeho pohľade na nebo som si uvedomila, že už bude večer. Voľky nevoľky som si povzdychla. "čo tak sa presunúť od tých divných tvorov vo vode kamsi do úkrytu? Mohlo by pršať alebo niečo," zahundrala som a naznačila nosom ukazujúc na vodné oné s otázkou v očiach: A ty vieš čo to je?
Potvrdil smutný fakt, že v lese nikto nebol. Ako sa ukázalo, bolo to tak už veľmi dlho a z toho som bola dosť skľúčená - avšak i Cora a to už je čo povedať. No beztak som trvala na tom, že by sme sa tam stretli. "A kde si teda bol?" pohŕdavo som po ňom štekla a tvárila sa, akože reálne nezomieram od zvedavosti. Za ten čas s Corou a všetkými tými trápnymi a náhodnými stretnutiami - napríklad s tým vlkom falošným - Smyrill či ako sa volal? - som sa celkom zlepšila v umení klamstva. Horšie však bolo, že som sa kvôli tomu necítila previnilo. Zrejme mi absolútne nefungovalo svedomie, alebo čo.
Radnayden sa ma pýtal, čím sa vlčica previnila. Pre zmenu som sa škodoradostne zaškerila. "Opustila Zlatavú svorku kvôli dvom teplým vlkom... tak som ju zbila a priškvarila jej o ucho nejaký kov," zamračila som sa. Na záver som len ledabolo zašvihala chvostom a nahodila ľahostajný výraz, lebo mi to pripadalo ako niečo úplne bežné odchytiť si vlka a mlátiť ho pre... radosť? Pocit zadosť učinenia? Jeden ani nevie.
Zrazu okolo mňa narástli trsy trávy, na čo som sa poobzerala a napokon prižmúrila oči v podozrievavom pohľade na vlka, ktorý si len tak pohodlne ľahol a vrtel chvostom víriac piesok. No na to zabudni, že tu budem spať! A ešte v piesku, napadlo mi a uvažovala som, či som sa nestávala viac a viac povýšenecká a moc hrdá, ale možno to bola len výchova Cory a dlhodobá samota. "Však už o tebe nič neviem," zamumlala som si veľmi potichu a napokon si upravila rozšuchorenú srsť na labách a na moment ignorovala okolie.

Keby si hľadal, hádam by si ma našiel, alebo počkal v Zlatavom lese! hundrala som si v duchu no bola doposiaľ ticho, pretože som bola aj na druhú stranu zvedavá čo mi povie. Avšak beztak to nič nezmenilo na tom, že som sa cítila maximálne v práve.
Postrehla som, že sa priblížil a zrazu bol predo mnou. Odvrátila som pohľad a len zlostne frkla na jeho podpichnutie ma, či je to medzi nami stále tak, ako bolo. "To ja neviem, ty si zdrhol preč. A nehovor, že nie si hlúpy. Inak by si počkal v lese, kde žijem nie?" rýpla som si opäť ja a provokatívne naňho žmurkla pravým okom. Napokon som si v krátkosti poprezerala zakrvavené predné laby, hoci to nebolo nič tragické. Skôr som vnímala špinu a blato, o ktoré som nejako prestala dbať - a ktovie prečo.
"Žiaľ som ju nechala ísť, Winter sa volala," odfrkla som teraz značne pohŕdavým hlasom a napokon s odhodlala otočiť na Radnaydena hlavu. Beztak si ma obchádzal ako klenot za vitrínou a udiovalo ma, ako ma podceňuje. Vyzerám ako tintítko no som na tom lepšie ako ty, herkules, navonok som len okato pretočila oči a dovolila si poznamenať: "Chceš si ma upiecť na večeru, keď si ma obzeráš ako mäso?" Úmyselne som doňho rýpala. Všetko si teraz zaslúži, nemám dôvod prestať sa hnevať, podporovala som svoje sebavedomie vlčice v duchu a napokon sa sama pre seba pousmiala. Vlastne som aj zabudla, že som mu mala vysvetliť, čo som so spomínanou vlčicou robila, ale ani za mak sa mi nechcelo k tomu vracať. Takisto som mala veľa otázok, no zatiaľ som trucovala a mlčala.
Sledoval som teda len jeho pohľad na vodnú hladinu. Tiež sa prizeral tým stvoreniam s oblými tvrdými chrbtami. Hoci to bolo asi divné, prešiel mnou samoľúby pocit. Ani on nevie všetko, myslela som si a ešte aj v hlave proti tomuto trojfarebnému vlkovi všetko obracala. Ke!ď trucovať, tak poriadne.

Stále som nevedela rozdýchať, že sa na taký dlhý čas vyparil. Veď to bolo pokojne aj niekoľko mesiacov! Stála som pred ním maximálne rozhorčená a urazená do krvi, pripravená zasa zaútočiť - druh, nedruh. Ak si myslí, že sa mu to len tak ľahko prepečie, nech zabudne, odhodlávala som sa v duchu a pozorovala ho, ako sa škriabe na tie čiernohnedé laby, na ktorom sa mu lesklo to brnenie, či akási haraburda. Spočiatku skleslo som sa zadívala na obhorený kvet na mojej ľavej nohe, no napokon som po ňom láskyplne prešla nosom, pričom som z očí stále nespúšťala toho vlka. Aj tak si lepšia a krajšia, prihovárala som sa medzitým ku kvetu, kým sa ten babrák staval na nohy...
A začal sa smiať. Hystericky som vyprskla, nakoľko osm nerozumela. A zavše prehlásil, že som mu chýbala. Urazene som sa mu otočila chrbtom a posadila sa. "Keby som ti chýbala, neopustil by si ma," zavrčala som skrz stisnuté zuby a s tichým "Pche!" odvrátila hlavu od neho úplne.
Jeho nasledujúce koktanie ma však nepresvedčilo, že nebol s inou vlčicou. Zaryto som mlčala. "Zmizni za ňou ty špinavec, ty hlupák, ty-ty-ty..." došli mi slová tak som len naprázdno cvakla zubami a radšej sa sústredila na vzdialenejší šum rieky - ktorý prekvapivo - pôsobil mierne upokojujúco. No hrudník sa mi stále prudko dvíhal.