Gallirea - Příspěvky uživatele

Jeho grimasy, ktoré sa mu striedali na tvári som viac nekomentovala. Nebolo prekvapujúce, že zostal tak zarazený. Z jeho slov vyplynulo, že sa mu nechce mi veriť. Nedbalo som podvihla plecia a zase ich spustila. "Až ich stretneš, spomenieš si na mňa, že nie vždy klamem," tľoskla som jazykom o podnebie a zavrtela sa na mieste. Zrejme bol v pomykove čo si myslieť, rovnako ako všetci ostatní, ktorí sa o tých obludách dopočuli. Mne už to bolo jedno, ich pach som mala vyrytý hlboko v mysli, teda nehrozilo, že by ma znova prekvapili. Stačilo rán a bojov. Tu som sa snažila o celkom mierumilovný život, hoci som mala v pláne zavraždiť si partnera.
"Uviedla som len dôvod vlastnej, cholerickej hlavy," venovala som mu so slovami kyslý úškrn a ponaťahovala si medzitým chrbát a laby, pričom v kĺboch mi nepríjemne zapraskalo. Najvyšší čas sa zdvihnúť, pomyslela som si mrzuto.
Nebol nadšený mojim návrhom zdvihnúť sa, asi ho bavilo viac než mňa podpichovať ostatných. Jjeho narážku o krtkovi som prešla pretočením očami. "Vieš ako je mi to jedno, ako vyzerám, ty chumaj chlpatý," odvrkla som a počúvala, ako on mal skvelý život a aký skvelý život on má a bude mať. Neodpustila som si pobavené zafŕkanie. "To mi lichotí, že aj so mnou prežívaš skvelý život, v mojej spoločnosti, ktorá sa baví na tvojom kožuchu od blata," riekla som presladeným hlasom a zasmiala sa - už menej nepríjemne, ako predtým.
Zrazu sa rozbehol preč, smerom k západu a ešte mi rozkazoval. "Čo si o sebe myslíš, ty rybacina, ktorú cítim na kilometre od seba!" vyštekla som za ním a bez váhania ho dobehla. Ani ty nemáš meno, tak nemáš čo frflať.

-> Západné lúky

//Mrzí ma to, nestíhala som hodiť ani spať pred jednou ráno, nie to ešte písať...

Samozrejme, že sa čudoval, čo som to tu tárala. "Veľkí, nepríjemní, chodia na dvoch nohách. Majú siete, zbrane, lovia vlky pre mäso a kožuch... a zavrú ťa do klietky medzi čosi podradné, podobné nám, volajú to pes," odvetila som unaveným hlasom a povzdychla si. Nerada som na to spomínala a vôbec - kde sa v ňom vzrástla tá zvedavosť? Bude skoro vypelichaný, napadlo mi a len som sa uškrnula, pritom ho napodobujúc a posadiac sa. Laby som si obmotala hrdzavým chvostom. Bol asi prvý, ktorého zaujímal môj cholerický charakter. Pretočila som teda očami. "Keď bojuješ medzi súrodencami, musíš byť ostražitý aj v spánku, aby ti neodhryzli chvost a neskôr sústavné boje v malých železných klietkach sťa pavučina, samá krv, trhanie a lámanie končatín, útek a tak ďalej... Samozrejme, že ma štvala každá vec na tejto zemi a impulzívnosť mi zostala," odfrkla som si skoro až hrdým hlasom a na okamih odvrátila zrak. Napokon som si ho len premerala. "Pochybujem, že si mal na sebe vôbec kvapky krvi, nie to ešte vlastnej," rýpla som si doňho, aby som si odľahčila na duchu. Aj vlk si mohol všimnúť, že som uvoľnila napäté svaly a spustila ramená.
Môj pohľad bol neprítomný a díval sa na nočnú oblohu. "Umrieť sa dá aj duševne, keď stratíš aj to, čo si si myslel, že sa nedá..." šepla som len tak pomerne krotko, pretože spomienky na to všetko boli celkom živé i po rokoch a boleli. Zavrtela som na to prudko hlavou a kyslo sa na vlka pousmiala, pretože sa snažil tváriť, ako on nesmrdí a sám mi aj trochu uveril. Na dôvažok som zase odvrátila hlavu s maximálnym znechutením v tvári. "Ako rok nekúpaný, ble," riekla som znechuteným a afektovaným hlasom. "Čo horšie ti ublížilo ako nejaká rybina z rieky, ktorá je v tvojej srsti?" podotkla som ešte akoby mimochodom. Zároveň som postrehla mnohé pachy vlkov a zmätene sa obzrela. "Mohli by sme sa presunúť..."

Nečakala som od neho nič, čo sa týka nezmyslov, ktoré som ja sama vypustila z papule. "Životom, smrťou a životom," odvrkla som, pretože bol ten posledný, komu som mala chuť sa spovedať, hoci vždy to tak platí, že akonáhle sa vyrozprávate, je vám aj zároveň lepšie. Zostala som ticho ale jeho opis mojej osoby bol celkom presný, preto som sa ticho uchichtla. "Nie každý deň mám ružovú náladu," trepla som len, aby reč nestála. Nepohodlím som sa zamrvila, pretože trucovanie bolo nudné, žiaľ ja vytrvalá.
Medzitým som sa dozvedela, že napriek mojej ľahostajnosti voči špine a blatu, jemu tieto "krásy" prírody vadia. Odhodlala som sa naňho znovu pozrieť a okato som zagúľala očami. "Si snáď z kráľovského rodu, že musíš mať čistý kožuch ako nejaké psisko u dvojnohých?" vyprskla som na záver vety celkom podráždene a mimovoľne ma striaslo. Bol to len letmý pohyb, ktorý som si neuvedomila, no vlkovi mohlo dôjsť, že zrejme som také prirovnanie nepoužila len tak pre nič za nič. Len čo je pravda, i tie psy vyzerali lepšie zabahnené, od krvi a... najmä mŕtve. Pohľad v očiach mi prestal iskriť a objavil sa v nich doteraz nevidený chlad.
Ticho som pozorovala strakatého, ako vyskakuje v plytčine ako trápna, kvákajúca žaba a mácha sa, len aby z neho odplavilo bahno a špinavú vodu, ktorú som po ňom prskla z môjho - predtým špinavého - chvosta. Keď som sa naň zadívala teraz, trošku ma zahrialo pri srdci, že má moja srsť pôvodnú, bronzovú farbu, na labkách a bruchu do tmavohneda a na chrbte jasnú. Poľavila som tým na ostražitosti a dostala som spršku od vlka, ktorý ma informoval, že mi opláca blatovú smršť a pokorpil ma otrepaním svojho kožuchu od vody. Zaškľabila som sa a cvakla na prázdno zubami. Na to som nasledovala jeho príklad a nenápadne od neho cúvla smerom k stromom. Na jeho slová som zavrtela hlavou. "Nejde o strach, ide o odpor. Mokré je studené, srsť je potom načechraná ako tvoja," premerala som si ho pohľadom a uškrnula sa, "a navyše smrdí viac ako rybina," dodala som a veľavýznamne sa naňho pozrela, trochu popošla k nemu a nakrčila nos na znak odporu - lebo naozaj trošku zapáchal. A áno, bola v tom aj tá rybina. Okrem toho sa mi do uší dostalo radostné vlčie zavytie a pripadala som si ako v nepodarenej dramatickej scéne. Na čo tu huláka? myslela som si a po očku prečesala pohľadom okolité brehy, no cudzinku som nenašla.

Aj na zemi je veľa vecí k videniu, pomyslela som si k jeho slovám, no komentovať mu tie nadmerne dlhé nohy sa mi veruže moc nechcelo. Len som ľahostajne mykla chvostom a prevrátila oči. Pokračovala jeho boľavé ego výsmechom na moju adresu, že on aspoň nejaké tie mágie ovláda. Pohŕdavo som si odfrkla. "Nie si silný, kým nevieš byť aj vlkom," šepla som prekvapivo vážnym hlasom. Nebol tam úmysel byť drzou, rýpať, proste som mu to oznámila. Aj obyčajný útok urobí veľa, napadlo mi a mimovoľne som pohľadom skĺzla na vlastné ľavé plece a labu, ktorú zakrýval jeden lupeň ľalie, hoci len z časti. Za tým mi srsť pretínali cesty širokých jaziev. Pri pohľade na ne ma bolelo pri srdci, preto som si zakusla do jazyka a radšej sa ľahko uškrnula dívajúc sa na vlka, ktorého meno som ani len nepoznala. Stačilo mi však, že ma rozptýlil, hoci sa ma snažil uraziť. Ešte že drzosť bola aj mojou parketou, preto som sa stále mohla cítiť dôstojne a hrdo.
Predtým, než sa mi pošťastilo ho postrčiť k vode, vyčaril na tvári úprimný úsmev, teda ako sa zdal, lebo bol pyšný na svoj prívesok. Len som naňho zagánila pohľadom a radšej sa pokúsila usmiať, akože s ním úplne súhlasím a vôbec mi to nie je u zadku. Nemal na výber a odpotácal sa k vode, kde si prekvapením až sadol. Uškrnula som sa a zastrihala uchom, keď zasa prehovoril. Snažil sa maskovať svoj výraz, na ktorom mal byť teraz niečo ako hnev. Trpko som si povzdychla. "Beriem to tak, že nemôžeš byť nič horšie, ako to, čím som sa prepotácala a zo zranení sa vylížem," žmurkla som a letmo sa pousmiala -asi prvý raz bez náznaku faloše. A zavše mi nechýbala aj dávka odvahy, radšej ísť ako sa utápať v tom, že sa bojím.
Prikázal mi, že s ním nemám tak hlúpo hovoriť. Krátko som sa zasmiala nad jeho filozofovaním o tom, že bude teda toxické aj pre mňa. "Mojej kráse už nič neuškodí," poznamenala som kyslo a zaškerila sa. Prekvapil ma však nečakaným pohybom, že do mňa strčil. Nakoľko som bola uvoľnená, zapotácala som sa, spadla do vody. Na okamih som nepočula a nevidela nič, prudko som sa vynorila a zahrabla o kamenisté dno, aby ma nestiahol prúd. "Mne to blato nevadí!" vyprskla som medzi vykašliavaním vody naňho a zlostne prižmúrila oči, naježila mokrú srsť čo to len šlo. On ma však dobrovoľne nasledoval. Treba ho utopiť alebo čo? ozval sa krátko frustrovaný hlások v mojej hlave.
Poznámku o čase posledného kúpania som prepočula s urazeným odfrknutím a odvrátením hlavy. Začal hádať, že mám možno inú farbu než teraz a aké vlčice sa mu páčia. Na jednu stranu už neznel ako arogantný idiot, takže mi cuklo kútikom do úsmevu, no pokazil si to ďalšou sprchou vody. Otočila som sa naňho a len si ho premerala. Veď aj mám inú farbu, krásna bronzová, také sa nevidí, pomyslelo si moje urazené ego - konečne urazené - a na to som divoko doskákala k nemu špliechajúc na všetky strany a pokropila mu tvár vodou z chvosta, ktorý som si oňho parádne utrela. Netrvalo však dlho, aby som vyskočila z vody a silno sa otriasla, až sa mi laby podlomili. Napajedená som si sadla zase do mäkkej zeme, omotala si predné laby už čistým chvostom. Vo svite mesiaca v splne moja srsť žiarila sivasto hnedým odtieňom, pretože bola tma, no beztak som vyzerala o dosť lepšie. Do tmy jastrili len moje jantárové oči.
Ako zo mňa takto opadli nánosy blata, zmizli pavučiny a lístky zachytené v srsti, mala som jemnú, no stále elegantnú postavu vlčice, ktorú krášlil aspoň ten kvetinový náramok. Ale kdeže ja by som o takú parádu stála, stále ma zlostil vlk, ktorý sa odvážil ma utopiť. Ešte raz som sa striasla a dotknuto odvrátila hlavu.

Zvyšky zlosti zo mňa postupne vyprchávali. Farebný vlk trucoval sťa vĺča, mal odvrátenú hlavu a evidentne napäté svaly šije. Protirečil mi a poznámka o úrovni bytia? Nechala som to plávať len sa ticho zasmiala. "Si vtipný keď sa rozčuľuješ a naparuješ ako kohút," podotkla som a tľoskla jazykom, aby sa trošku prebral. Vojna drzosti a arogancie ma už nebavila, s ním by to asi bolo donekonečna. Lenivo som zívla a s naklonenou hlavou a doslova ignorantským pohľadom si ho prezerala, sem tam strihla uchom. Bol to jediný signál, že ho vlastne počúvam.
Ako ma to nazval? prižmúrila som oči, pretože hladina ľahostajnosti sa mi ešte celkom ťažko udržiavala. Krátko som zavrčala, no inak výraz nezmenila. Spomenula som si na územie, na ktorom som sa dlhý čas zdržiavala a len sa uškrnula. "To by si sa čudoval, ako dokážem miznúť v dierach v zemi, bez povšimnutia," riekla som a provokatívne žmurkla.
Samozrejme, že mu česť nič nehovorila. Len som si povzdychla a zavrtela hlavou. "Je to trápne, ukazuješ, že si slabý, keď podlými mágiami sa snažíš dosiahnuť svojho?" udrela som slovne doňho a už mu do jeho zlatých očí zapichla svoj pohľad, nakoľko truc ustupoval a dokázal sa pozrieť na jednu hrdzavú vlčicu. ˇAvšak onedlho bolo po vážnosti ta-tam, pretože sa zhlboka nadýchol, vysúkal zo seba vetu o tom, ako umriem, ak ho ešte raz zabahním a na to som to nevydržala a bujaro sa rozosmiala. Sama som sa pleskla bruchom do blata, ktoré začínalo schnúť, nakoľko bolo zase krásne, letné počasie. Pravdepodobne schytal Ďalšiu malú sprchu, keďže som sa o zem pleskla celou váhou. "Ty si neuveriteľný," chechtala som sa, "vidím tú krv na labách, ako niekoho zabiješ za špinavý kožuch," smiala som sa ďalej a popri tom sa pozviechala. Napokon som to udusila v sebe a len občas sa zaškerila. Už opatrnejšie som podišla k nemu, skúmavo a na drzovku mu šťuchla do prívesku, ktorý sa rozkmital a na to ho za retiazku a kožuch na krku potiahla prudko smerom k rieke. Ak nechceš roztrhanú opachu na krku, poď, myslela som sa a výraz kompletne zmenila na nevinný. "Padaj sa okúpať, lebo blato je toxické. Vypadá ti srsť a budeš vyzerať šeredne ako tie holohlavé supy a všetci sa ti budú smiaaaaať," riekla som mu pokiaľ možno najviac vážne, ako sa len dalo a svedomito sa ho snažila dostať k vode.Zabudla som na fakt, že ja sama som bola pokrytá bahnom.

//Zo zdravotných dôvodov - nečakane - sa tu k tomu nedostanem, najskôr v utorok, pokúsim sa nejako skôr...

Pán hrdý sa ma snažil poučiť o tom, čo to znamená kompliment. Ale škoda, že nevieš, čo je irónia ty hlúpy, povzdychla som si a len okato pretočila očami. "Irónia, babrák. A veru mi nevadí, že komplimenty nedostávam," usmiala som sa - nie však prívetivo, skôr to bolo zlomyseľné gesto. Ukázalo sa takto po chvíli, čo je ten vlk zač. Najprv sa unúval pomáhať, teraz to všetko točí proti mne. Nezúfala som si, tohto som chcela nanajvýš zašpiniť, keďže tomu evidentne prekážalo a jeho ego po ňom kričalo, aby vyzeral tip top čo najlepšie a mohol sa predvádzať ako kohút.
Zo všetkého čo som mu povedala som však najmenej očakávala, že sa ho dotkne poznámka o jeho nohách. Takmer som vyprskla smiechom, no tie jeho uši pricapené na hlave a výraz mi nedali, aby som prestala byť ostražitá. "Moja veľkosť má výhody. Ty máš nohy ako pavúk a veľký zadok, ktorý nepretlačíš ani pomedzi stromy, tak neotváraj tú arogantnú hubu," nadhodila som a napodobila jeho postoj a hrdo zdvihla hlavu, vypäla pomerne kostnatú hruď.
Karma je zadarmo a rýpať sa nevypláca - ale kde by som to ja počula však áno? Z neznámych príčin moja vlastná laba mi strelila po papuli a ja som šokovane zavrčala a s prižmúrenými očami prebodla vlka pohľadom. "Česť vám nič nehovorí, pán namyslený. Ale keby sa rozhodnem ti zapáliť ten hrdý nos, asi by som nebola ja tá, čo by skučala," precedila som skrz zuby, následne som sa postavila a celkom elegantne spravila kolečko okolo vlka, pričom som sa nenápadne a vôbec nie okato otriasla priamo vedľa neho. Jeho srsť niesla mnoho odtieňov, no blatový fliačik medzi očami bol práve unikátny. Potichu som sa zachichotala. "Ale ti to svedčí, fešák," riekla som zase presladeným hlasom, hodiacim sa k elegantnej a nežnej vlčici. Zostala som pre zmenu radšej na nohách a dúfala, že má nejaké zásady nepoužívať stále mágiu ako zbabelec, či niečo podobné.

Na jeho protesty som sa len uškrnula a provokatívne žmurkla zlatým okom. Dlho sa mi nedostalo príležitosti urobiť nervy aj inému, ako sebe samej, takže tento vlk mi prišiel vhod ako rozptýlenie, nuž som sa len chytila a pokračovala. "Vďaka za kompliment," štekla som ironicky. "Na to, že máš dlhšie nohy ako jeleň, by si tiež možno dokázal ukázať chrup," rýpla som si, pretože mi jeho kožuch v kombinácií tých nôh prišiel celkom komický, načechraný a najmä ako trocha uschol po daždi. Nedovoľovala som si však do extrému, predsa len som vlka nepoznala. Alebo to bude len tým večným čakaním na lenivého Neona v lese, podotkla som si v duchu a sledovala jeho počínanie a taktiež nenápadné ustúpenie vzad, kde sa aj posadil. Z toho blata nebol evidentne nadšený, čo ma potešilo. Mne naopak špina nevadila ani za mak, nie teda, že by som samu seba radila medzi nečistotných.
Patričná povýšeneckosť z neho sálala, ako si tú hlavu nosil na tom krku a jeho výsmešné slová. Nezareagovala som prudko, pretože buď by ho to len posmelilo rýpať viac, alebo by som sa naštvala a do tej drzej papule ho naozaj rafla. "Intuícia okolo teba ani nebežala," fľochla som po ňom namrzený pohľad a premýšľala, na čo sa vôbec ponúkal so zabíjaním, keď jedinou ostrou vecou na ňom bol možno hrot prívesku. A aj ten s ami zdal oblý... ale čo ma má zaujímať niečo ako tvary, keď som len vlk, domyslela som si ostatné. "Ty mi pripadáš plyšovejší a lepší na hranie," zavrnela som napokon celkom krotko, unikátne, herecky skrývajúc faloš. Pravdou však zostalo, že jeho kožuch by sa mi teda na spanie páčil - isteže bez neho samotného.

Počasie mojej nálade rozhodne nenahrávalo. Keď už om si myslela, že prehánky skončili, zmokla som asi po stý raz. Rozčúlene som pochodovala a sama si uškodila mlákou bahna, do ktorej som skočila a zaprskala si tým celú hruď aj brucho. Len som sa nedbalo otriasla a radšej sa zamerala na vlka, ktorý bol opodiaľ a blížil sa.
V prvom rade som zostala v šoku z pestrofarebnosti jeho srsti, pripravujúc sa k útoku s vycerenými zubami, lebo vyzeral ako dotyčný impotent, na ktorého som mala nervy. Potom ma však kopol rozum, že to nie je on, lebo ani pach nespoznávam. A čo viac, môj nepodarený druh mal na labách brnenie a nie krištáľ na krku. A taktiež farby jeho srsti neboli natoľko výrazné. Podozrievavo osm si ho premerala, keď sa priblížil natoľko, že som sebou trhla smerom vzad. Bolo divné, že len tak dobehol a bez okolkov ponúkol svoju pomoc v zabíjaní. Neubránila som sa posmešnému vyprsknutiu, lebo by som ani za svet nepovedala, že takýto vĺčik niekoho zabíja, či sa považuje za vraha. "Podobného ako ty," odfrkla som mierne pobavene, no stále v mojom hlase bolo cítiť podráždenie a mrzutosť.
Ďalšia salva slov ma však skoro odzbrojila, no keď sa zameral na môj kvet na labe, nečakane som k nemu priskočila a hrabla po ňom pazúrmi laby, pričom lupene ľalie vzbĺkli. Len na okami, len veľmi slabo. V očiach sa mi podobne zablyslo. Dávaj si pozor a váž slová, vĺčik, myslela som si svoje a bleskovo ustúpila, posadila sa do ďalšej mláky bahna. Vlastne ako som si ho prezrela, bol ostriekaný blatom aj on, po tom, čo som pri ňom zabrzdila. Zlepšila sa mi nálada asi len o toľko, že som vypustila chvíľu Radnaydena a jeho záhubu z hlavy. "Podľa čoho usudzuješ?" zabrblala som ešte potichu na otázku mojich vražedných schopností. Nechcela som si pripustiť vlastnú nízku, dosť drobnú postavu južného typu vlka, radšej som sa hlúpo pýtala.

<- Zelené nory

Namosúrená sťa rozzúrený býk som bežala kamsi na západ, zrejme smerom k lesu toho hovada, ktoré sa tam zostalo lenivo rozvaľovať v akejsi zarastenej nore, kde to páchlo zeminou, hnilobou a vešali sa vám tam na ňufák len samé pavúky, ak nie aj horšia hmyzia háveď. Bežala som a odrážala sa vždy do nového skoku s väčšou a väčšou silou, takže som bola i rýchlejšia ako obyčajne. Napokon som sa však ocitla pri rieke s vyplazeným jazykom, ťažko dychčiac a lapajúc dych. Papuľu som však zavrela, radšej sa riadne napila a uhasila tak otravný smäd, ktorý mi dosiaľ celé lenivé dni a týždne trýznil telo. Začala som pochodovať už krokom pozdĺž reky, občas sa zadívajúc na vlnky, ktoré spôsobovali kvapky vody, ktoré sa mrholili z nebies. Lebo nie som dostatočne napálená, lebo toto mi zlepší náladu a budem šťastná! hundrala som v duchu.
Teda aspoň do momentu, keď som zaregistroala pach vlka a následne i jeho, no ešte predtým som do éteru nadávala: "Až ho uvidím, zabijem ho!" Vlk nemohol tušiť, že som to nemyslela naňho. Bola možnosť, že sa vyľaká, alebo utečie-

Koľko tomu už bolo, čo som sa tu len tak nečinne povaľovala? Mesiace? Len čo som občas buchla vlka vedľa mňa labou, alebo sa vydala uloviť aspoň nejakého zajaca, alebo si oprašovala kilogramy pavučín zo srsti, čo som pri tých nespočetných lovoch vždy zapadla do akejsi diery, odkiaľ som sa zázrakom vyhrabala.
Večne som bola dehydrovaná a prestával ma baviť tento stav nečinnosti. Keby s ním mám mladé budiž, treba sa usadiť, ale nie takto. Nuž túto som som sa namosúrila maximálne a s vrčaním po neúspešnom love došla až k trojfarebnému. "Skončila som s tebou, ak máš byť takýto! Nech ti je hanba, ty takzvaná Beta!" zvreskla som s vrčaním po ňom a zavše ho celkom agresívne pohrýzla do nosa, na čo sa ozvalo priestorom kňučanie. Bez štipky ľútosti som odstúpila, premerala si ho pohŕdavým pohľadom a s dávkou elegancie vyskočila do tmy bežiac čo najďalej od hnevu a smútku, ktorý ma pohltil.

-> Rieka Mahtae (cez okraj asgaaru)

Životopis tašky

Nemám rada takúto tmu hneď ráno v izbe. Viete prečo? Lebo o chvíľu vstane tá hysterka z postele a nastane chaos, panika a neviem čo všetko. Ale aby som nepredbiehala, zatiaľ si tu len tak (určite nie spokojne) ležím, zakrytá čímsi, čo po mne hodili a snívajú sa mi sny. A viete poviem vám, sníval sa mi divný sen ako som zabudnutá v púšti, nevnímala som a asi bola v bezvedomí, pretože obvykle bývam veľmi čulá. A bola som sama! Ach, také hrozné niečo... Sny vedia byť niekedy desivé, avšak sú to len sny.
Och, vy neviete, kto som, že? Volám sa Dáška a som taška. Taká pekná, školská. Áááá, to čo je?! Hnusné svetlo! Prečo si nedá úsporné žiarovky?! Rodičia by ušetrili a ja by som nemala šok plus po takých nepekných snoch.
A už je to tu. Bože, odkopáva tú perinu ako na profesionálnych zápasoch v ringu, kde ten zápasník odhadzuje župan (viem to, videla som to v telke). AU! Jasné, kopni do mňa, veď čo sa budeš ondiť! Ak hľadáš rifle, hodila si ich ráno na mňa (tak vlastne to je ten puch, čo celú nos musím čuchať. Však načo by ich po mesiaci hodila do pračky, však áno?). Bože, moja majiteľka je strašne hlúpa. AU! AU! AUU! Prečo ma vláčiš po zemi?! Máte koberce, pre boha! (Spomínala som, že by som mala prestať toľko hrešiť do Boha? Mala by ma moja nevďačná majiteľka vziať už do kostola aspoň raz za rok, pekne do spovednice.)
Veď počkaj! Ooo, ideme do kuchyne. Bude desiata? Ánooo, bude, mňam. Chleba so salámom, hmm... to ma nezaujíma. Však je to ledva maslom potreté! Okej, čo ďalej? Banán? Čo ja budem s banánom?! Z toho nie sú omrvinky, keby to boli aspoň banány v čokoláde... akurát to zas nechá u mňa, tu to splesnivie a roztečie sa mi ten banán všade... Keksík nič?! Ani Horalka?! Ani len kakaové rezy?! Fajn! Ďakujem! Si fakt lakomá! A prestaň ma ťahať za uši!
Moje ramienka o chvíľu odpadnú. Ale veď tebe to je jedno že...
Och, čerstvý vzduch. Tomu vravím osvieženie. Vážne, neverili by ste, aký smrad sa vo mne skrýva. Načo by si vybrala tú starú desiatu spred mesiaca? Ježiš, čo to je za uvrešťaný hlas?! Jááj, ako som mohla zabudnúť na tú stvoru. Mojej majiteľky kamarátka. Zas počúvam tie reči o tom, ako musia schudnúť ale boja sa jojo efektu. Akože seriózne?! Ja mám taký jojo efekt z tých jej učebníc! Žiadny tvor by nemal byť prehnane zahľadený sám do seba tak ako ona.
A ako som na tom ja? - Každé ráno priberiem tak päť kíl a večer schudnem aj dvadsať, keď vyklepe ten bordel. To by mi aj Fitness modelka závidela aké mám ramienka krásne. A môjmu obdivu samej seba bol náhle koniec... Ajajáááj, blíži sa moja smrť, ideme do autobusu. Fakt neznášam cestu autobusom. Tašky sú tu utláčané, nikto na nás neberie ohľad. Asi spravím nejaký protest alebo čo. Všetky tašky vzbúrte sa! Eh... počkať. Fuj, fuuj! Čo to je za smrad?! Niee, bezdomovec v autobuse, zachovajte paniku a upchajte si nosy! Verte mi, aj my tašky trpíme takýmito asociálmi. A už je to tu, blíži sa! Neobtieraj sa o mňa! Choď preč! Choď smrdieť inam! Ako to že ona to nevidí? Veď som jej taška, prečo ma nebráni? Ach, nie, prosím, choď preč zapáchajúci tvor! Hentá sa ani neuhne! Fajn, budem trucovať. Hodím sa o zem. Nech sa zohýba. TRESK!
Au, celkom to bolelo. V autobusoch by mohli robiť nejaké príjemné koberce pre nás protestujúce tašky. Nedvíhaj ma... Ja chcem ležať na zemi! Do teraz som ti bola ukradnutá, tak nech som aj naďalej! Jasné, teraz sa tváriš, ako ti na mne záleží však?! Avšak ako som si predtým neuvedomila, ten bezdomovec nebol celkom bezdomovcom. Vzhľadom na ten najnovší I-phone a macbook a drahé rolexy to bol ďalší z tých zbohatlíkov, ktorí vlastne chodia ako chuligáni a aj smrdia. Veď s toľkou kolínskou by sa dala aj Afrika poliať! A moje ponaučenie: Nemusí byť všetko také, ako sa zo začiatku zdá.
Odrazu zhluk, zhon a čo to? Čo to počujem? Tebe sa páči biela taška tej stvory čo sa nazýva tvojou kamarátkou?! Už sa ti nepáčim, lebo som čierna?! Och, ty rasistka! Keby som nebola taká krásna, hodím sa do mláky. Vieš čo? Od teraz ťa kašlem. Budem ti visieť len na chrbte, nebudem dávať pozor, aby sa ti neničila chrbtica. Skolióza ťa poriadne potrestá na tvoj ortopéd sa stane tvojím najlepším kamošom a tamtá stvora s bielou ohavnou taškou pôjde do koša. Taká čistá a vždy perfektná... ale ja som to takej taške nepriala a myslím, že aj ostatné tašky nie. Rozhodne som tu nebola jediná utlačovaná.
Včera sme sa tak bavili s pravítkom, že naša majiteľka sa chová horšie ako niekto z rodu Homo Habilis. Viem kto to je, učebnica dejepisu ma poučovala celý minulý štvrtok. Musela som sa tváriť, ako ma to zaujíma. No každopádne, vráťme sa k téme. Pravítko vyhlásilo taškový štrajk. Škoda, že mi to zabudlo oznámiť, keďže taškový štrajk sa ma bytostne (alebo mám povedať vecne?) dotýka! Veď budú štrajkovať vo mne! (neznie to trocha úchylne?) no k veci... pravítko sa jej chce schovávať pravidelne pred každou hodinou geometrie. Asi by som mu mala povedať, že Sofia, jej spolusediaca, má stále tri pravítka pri sebe. Nevadí, nech si myslia, že robia štrajk, keď mne, ktorá som najdôležitejšia, to nepovedia.
Och, konečne vystupujeme. Ale jasné, oplieskaj ma aj o tie dvere autobusu, veď čo sa budeš babrať. Doma si ma len hodila o zárubňu a kreslo.
Bože, už sme skoro v triede. Chvalabohu, stretnem sa aj s inými taškami. Ako niektoré sú otrasné fifleny. Také tie kabelkové typy. My, najkrajšie a najvyhovujúcejšie, sme absolútne nedocenené! Hen, zas tá stvora obdivuje Anetinu kabelku. Ževraj nejakú Lujs Viton. Kto je Lujs, sakra?! Vlastne... ja som Adidas. Znamená to, že nie som taška Dáška ale taška Adidas? To je divné, v regáli vedľa mňa by sme všetci mali také isté meno? To odmietam prijať! Kašlem na nich, budem sa radšej baviť s učebnicami... alebo... bože, áno, zemepis, všade si bol, všetko vieš. Aby ťa teda šľak netrafil (už by aj mohol). Viete čo? Ja idem spať. Nebudem sa tu s nikým baviť.

Vety: Elisa, Tailla, Nerssie, Wolfgania, Bellray

//Okolo 22 dnes postnem - Savo

Ako som zaspávala s teplým kožuchom za chrbtom, ktorý aspoň vyvážil nedostatky tejto vlhkej jaskyne, do ktorej ešte trochu pršalo, bolo mi dobre. Snívali sa mi síce absurdné sny o tom, ako nejaká srna na lúke loví mňa a nie naopak, ako by to bolo po správnosti, no predsa len takýto dlhý odpočinok som už naozaj potrebovala.
Zobudila som sa však nepokojne a s trhnutím, pretože mi teplo od chrbta chýbalo. Zmätene som zažmurkala a natiahla sa ako jašterica po celej svojej dĺžke cez jaskyňu. Keď som trošku precitla a prestal sa mi zahmlievať zrak, až vtedy som sa začala zapodievať tým, kam asi trojfarebný zmizol, pretože ma vlastne nechal napospas mojej južanskej srsti a studenej jaskyni. Mrzuto som odula papuľu a zavrčala. Odpovedi sa mi však nedostavilo. Prekvapivo som sa však zobudila v neskorých hodinách, pretože poľa diery, odkiaľ sem vnikalo svetlo som usúdila, že je skorý podvečer. Prečo ja sa vždy musím zobudiť vtedy, keď všetko spí a je nezaujímavé a divné? povzdychla som si snažiac sa obzerať okolo seba, či tu na mňa nečaká nejaká sľubná večera, alebo nebodaj aspoň ten môj druh, večne stratený.
Nanešťastie ani jedno z toho tu tak skoro nebolo, ako by som očakávala. Až keď som otočila hlavu a uši k východu kvôli blížiacim sa zvukom krokov láb, občasného zanadávania, či zosuvu kamienkov som vytušila, že moje opustené ja bude mať zase spoločnosť.
Spočiatku som sa zdvihla zo zeme vôbec nedbajúc na nejaké otriasanie sa - veď špinavý kožuch je ideálne maskovanie - a spozornela. No akonáhle som zavetrila pach môjho osobného radiátora, uvoľnila som napäté svaly a voľne spustila chvost, ktorý slabo zakmital, keď sa vlk dostal dnu za mnou. Bol prinajmenšom tak špinavý ako ja, ba teraz to vyhral a ešte viac, nakoľko z neho kvapkalo blato aj voda. Vyčítavo som si ho prezrela zároveň sa posadiac. "Pobil si sa s medveďmi alebo čo?" podotkla som a tľoskla jazykom o podnebie, čo v tomto priestore vyznelo ako najhlasnejší zvuk, aký len môže byť.
Okrem špiny však zaujímavejší bol železitý pach krvi, ktorý som zaznamenala okamžite po tom, čo ma upútal jeho zjav. Drahý mi doniesol večeru? A už aj pripravenú! radovala som sa a zavrtela chvostom. "To je pre mňa, však?" skusmo som sa opýtala a podišla k nemu a zdochline zajaca, ktorého zrejme chmatol zubami len kdesi nedávno. Nečakala som však naňho a pomerne drzo si zo zvieraťa, ktoré ledva stiahol z kože odtrhla zadnú končatinu a uchýlila sa s ňou ďalej. Bola som taká hladná, že som to v podstate hltala. A v mysli dúfala, že rebraté boky, ktoré ledva skrývala len zimná srsť čochvíľa zmiznú. Len sa to chce správne stravovať.
A veru, stehna čochvíľa nebolo, ani len tých kostí.