Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Stále bol protivný, no to som tak neriešila. Zavetrila som v diľke cudzie pachy a zvedavo natočila hlavu i uši tým smerom, no zvedavosť som napokon prekonala a len sa na trojfarebného zaškerila. Žiješ dneškom... a žiješ frustrovaný z toho, že sa nemáš ani ako okúpať," zabrnkala som jemne na citlivú strunku, pretože po mojich predošlých slovách mi bolo jasné, že ho jeho fyzický zjav naozaj neteší. A celkovo vôbec z našej doterajšej (samozrejme milej a príjemnej) konverzácie.
Ale i tak bol celkom znesiteľný - počasie sa zbláznilo a bolo. Z neba sa zjavili chrobáky a hoci ten deň pominul a padali teraz fialové vločky, aj tak som posledné dva kúsky hmyzu chňapla zo srsti a šmarila ich po ňom s maximálne nevinným výrazom - keby ma trochu nepoznal, aj by mi uveril, že je mi to neskutočne ľúto. "Aby si bol krajší," podotkla som mimoriadne krotko a vyčarovala sladký úsmev, za ktorým sa skrýval jed.
Vĺčik sa mi poslušne predstavil ako Takki a zabrblal, že sa pýtal prvý. "Ale dámy majú prednosť," zasmiala som sa a ľahko zakývala chvostom, aby pochopil, že to bolo myslené v dobrom. Keď je tak pôvabný, uškrnula som sa. Následne som sa trochu stiahla k nemu, lebo vločky prestali padať. Začalo pršať. A čo viac, začali pršať žížaly! Znechutene som zo seba vylúdila akési "bleeh" a otriasla sa. "Ak si hladný aha, adekvátna výživa pre tvoje plnoštíhle telo..." šepla som provokatívne doňho drcnúc nosom.

Meniac vlastné nálady ako počasie som sa i sama strácala v tom, čo bola len pretvárka a divadlo, čo bolo úprimné. Každopádne jeho postoj ma natoľko dokázal zamrzieť, že zahnal i ten náhly príval adrenalínu a agresivity. Priznal sa mi tu však a potvrdil moje slová, že bol stredobodom pozornosti, i vesmíru, pretože jeho súrodenci boli zabití. Zdvihla som slová ukazujúc, že mu venujem aspoň akú takú pozornosť. "Dokážem, len niekedy nechcem," odvrkla som premeriavajúc si ho pohľadom. Veru za nejaký dlhý teda nestál, pri jeho momentálnom výzore odpudivej guče chlpov.
Nemo som prikývla na jeho vetu s nádychom rezignácie. Asi to už ani nebolo potrebné mojej tvrdohlavej hlave čosi vysvetľovať alebo snáď vyvracať. Povzdychla som si. "Tiež sa skrývaš len za pretvárku," nadhodila som a zostala celkom zarazená, že vlk nevedel, čo vlastne chce. Buď je totálne zmätený a zamotaný v klamstvách, alebo proste nemá cieľ, pomyslela som si radšej si ponechávajúc slová pre seba, pretože u tohto farebného spoločníka zostávali akékoľvek slová i vety jednoznačne nedocenené.
"A ty ako?" odpovedala som mu otázkou. Možno skúmajúc, či mu dôjde, že zo slušnosti mal byť on ten prvý, koho meno by tu malo odoznieť. "Je inak smutné, že nevieš. Najmä že vieš, že tvoj zadok nechce sedieť v blate," podpichla som ho - už ale v dobrom - a prevrátila očami.

Skleslo som zvesila hlavu už definitívne po odchode adrenalínu,. ktorý ma predtým nabudil. Naozaj ani ten najlepší vlk s najlepšou mágiou myšlienok by sa v ňom nevyznal a pritom mi jeho charakter prišiel tak jednoduchý.
Jeho výsmech som prešla tichou rezignáciou. Zdvihla som pohľad a skúmavo ním prebodla jeho oči. Veď len poukazujem na to, že si sám o sebe myslíš aký si úžasný, myslela som si a neveriacky zakrútila hlavou. "Sám si si žil v kožušinách luxusu, tak to nepochopíš," odvetila som meravým hlasom, bez štipky agresie či výsmechu - keďže tým on prekypoval aj za dvoch. "Nesťažujem si, som rada za to, že som húževnatá a vydržím," pousmiala som sa, "ale prirodzene ma štve, keď máš potrebu zabŕdať, hrať sa na niekoho..." dokončila som bez stopy po tom úsmeve a pohoršená ním si odfrkla.
"Bavíme sa medzi sebou a sám si priznal, že nič ťažké tvoje laby nepreskákali! Jje ale rozdiel či prežívaš, alebo hrdo stojíš napriek zlomenému sebavedomiu a nie raz... že ho mám späť a ukážem sa na denné svetlo," odvetila som chladným, avšak pomerne rezignovaným hlasom.
Začala som si prezerať labu od jeho krvi, ktorá pokvapkala aj lupene kvetu. Povzdychla som si počúvajúc tie jeho namosúrené reči. "Čo vlastne chceš, keď si so všetkým nespokojný?" položila som mu priamu otázku dívajúc sa na svoje predné nohy.

"Závidieť ti môžem ten falošný kryštál, čo ťa s retiazkou od neho ktosi raz uškrtí," vrátila som mu to mračiac sa a podráždene si odfrkla. Po pravd ena jednu stranu ma to bavilo, na druhú... chýbala mi aj taká priateľskejšia atmosféra - čo som od vlka - ešte k tomu bez mena - nemohla ani len očakávať. Začal však s čímsi horším, teda pre mňa, zakiaľ som len neisto prešľapovala labkami. Na otázku majestátnosti som veľmi hrdo pristúpila pred neho a zdvihla hlavu, v očiach nie pohľad bez duše, ale podporený mojou vrodenou mágiou. "Majestátnosť? To, že tu pred tebou hrdo stojím napriek všetkým poníženiam, ktorých sa mi dostalo, napriek takmer niekoľkonásobnej smrti a útrapám, ktoré si ty," bodla som mu ostro labou s ľaliou do hrudníka, "nezažil ani vo svojich snoch!" cvakla som zubami, otriasla sa a nechala srsť na zátylku mierne zježenú. V mojich očiach bol skutočne vážny pohľad taktiež plný čírej úprimnosti, ktorá ho musela zasiahnuť viac, ako tie detinské urážky a vtípky. "Zmizol Alfa, zmizli vlci. A aj ten spomínaný partner proste na mňa zabudol, tak ty, ty jeden vypelichaný, otrasný..." začala sa gradovať moja zlosť.
Labu na jeho hrudník som pritlačila ešte viac cítiac hrudnú kosť, okolo ktorej som prudkým pohybom zaborila pazúry, ktoré pretrhli kožu. Na srsť mi dopadlo pár kvapiek jeho krvi. Na to som labu nechala spadnúť - stále pritlačenú, aby dodriapala. "...nemáš ani len tušenia, kým daný vlk je a prečo je tomu tak, kým ho nespoznáš," dopovedala som už takmer šeptom a všetky ohnivé iskry z očí mi zmizli, ba i tie, ktoré zapálili lem lupeňov ľalie na mojej nohe. A prinajlepšom mu možno aj prskli do oka, napadlo mi a odstúpila som, posadila sa nedbalo do toho bordelu podo mnou.
Počúvala som obvinenie, ako ho šikanujem, na čo som sa ledva uškrnula. Predošlé okolnosti mnou trošku zamávali. "Vidím, že sa ti to páči. Budem pokračovať," trepla som len tak a mykla ramenami. "A mimochodom, mrzí ma, že už aj tvoja koža z bieleho zlata utrpela a si zranený," ospravedlnila som sa mu úprimne s typickým podrýpnutím. Uši som zvesila, ttakže vlk mohol vytušiť, že som v relatívnom pokoji.

Nejako stíchol a bol mlčanlivejší. Hoci mohol po mne i prskať ako rozzúrená mačka, nebránila by som sa, len sa dobre bavila so smiechom na perách. Jeho kňúranie som počula, len som sa pobavene zazubila, lebo ma prirovnával k hlodavcovi. Pristúpila som k nemu, postavila sa tesne vedľa neho a hodnotila pohľadom znalca našu výšku. Bol vyšší, huňatejší, no skôr to spôsobili len tie natiahnuté nohy a nič viac. Ako znalec, ktorý má hotový posudok som pokývala hlavou a tvárila sa mimoriadne dôležito, aby som mu zdelila svoj - naprosto nepodstatný - verdikt. "To hovorí tá huňatá srna, polepená od slín, čo má nohy natiahnuté až to nie je prirodzené." Tľapla som ho chvostom po boku, ktorý tiež nebol dvakrát plný a na to, že sa chvastal svorkou nevyzeral v super kondícií. "Vidno, kto je tu srnka, keď začína zima a nemáš čo jesť, kazí to tvoju akože majestátnosť... kaprieho smradu," zabodla som mu do očí svoj prefíkaný, víťazoslávny pohľad.
Radšej som sa vzdialila zabárajúc laby do mäkkého ihličia a blata, ktoré stále nie a nie uschnúť. Dotklo sa ma, že mi nemienil odpovedať. Určite bola násilnícka a ty sa hanbíš za svoj omyl, myslela som si a naklonila hlavu do strany, nakoľko bol zvedavý. Skôr čítal medzi riadkami, aby vôbec vnímal skutočný kontext tých viet. "Mala som pravdu, hrubo zneužitý a ublíženú hrdosť si hľadá na šikanovaní druhých," dodala som skôr, ako som mu dala odpoveď na zvedavosť. "Podľa opisu... možno. Vyzeráš lepšie ako kopa bobkov," zhodnotila som a nezabudla ho zase podpichnúť.

V konečnom dôsledku už nebolo treba ani ten dážď riešiť. Boli sme obaja zmoknutí, totálne zašpinení od blata, slín a kade čoho iného a v srsti nám sem tam trčalo zapichnuté ihličie. Po svojej menšej úprave krásy však už nič také do očí nebilo a pripadala som si razom omnoho príťažlivejšia, ako on. Už mi ani nevytkol, prečo sa rozčuľujem. Okato som zagúľala očami, pretože snažiť sa urážať chrup bolo také, ako keby mu došli nápady. "Možno pokazené, ale za to mi nesmrdí z tej papule tak, ako keby ti tam hnije niečo mŕtve," žmurkla som pobavene a dôležito kládla dôraz na tie správne slová, aby som zabrnkala na jeho strunku.
Hoci sa medzitým zotmelo, pozorne som si všímala jeho správanie. Jednou labou si špáral v oku, na čo som sa len potichu zachechtala. Zavŕšil to zosunom tela na zem a kňučaním, na čo som sa pobavene rozosmiala. "Ale ti to myslí, pichať si pazúr do oka. Aspoň budeš bez neho vyzerať nebezpečnejšie a nie ako smradľavý plyšák na hranie," zhodnotila som pokusom o chabé povzbudenie a utlmila vlastný chechot nad jeho situáciou.
Dostali sme sa teda konečne k vážnejšej téme a to bol opis tej jeho nádhernej partnerky. Alebo som sa mýlila? ako som ho tak počúvala, možno nádherná, ale ten opis bol tak hnilobný, odporný, že sa mi naježili chlpy na zátylku. "To nie je charakter, to je odpad, ešte ak tak hnusne vyzerá, ako vravíš," odvetila som nechápavým hlasom, no celkom tichým a pristúpila k nemu, váľajúcemu sa na zemi. "Nehanbíš sa?" naoko sklamaná, vyčítavá otázka. "Také niečo odporné k sebe? Potom je to asi primerané, ak si takýto polepený bahnom a slinami, aspoň sa k sebe hodíte," zaškerila som si a spočiatku si neuvedomila, že keby to vzal z inej strany, vlastne som mu práve zložila kompliment, že jeho kožuch vôbec nie je tak škaredý, ako ten popísaný, ktorý patril jeho družke. Ak sa nad tým mám zamýšľať, trojfarebný nie je až tak škaredý, takže som na tom lepšie alebo nie? polemizovala som si čakajúc na odpoveď, sem tam netrpezlivo klepla chvostom o zem a raz o jeho hlavu, ktorú si prikrýval labkami.
"Trpíš?" nadhodila som skúmavo na jeho dodatok, ako dlho vlastne spolu sú. "Znásilnila ťa, keď máte potomkov?" opýtala som sa naoko zhrozene a znechutene tľoskla jazykom o podnebie v papuli.

Pre moju nemotornosť spôsobenú priľahnutím mu moje zuby nezasiahli labu. Žiaľ, bola som veru sklamaná, lebo by i to zaslúžil. "Chodia bežne odkedy som v tvojej spoločnosti," vrátila som mu to cez precedené zuby ako som soptila, že som takto skončila. Zrejme to bola karma za to, že ja som nad podobným úkonom rozmýšľala ešte vtedy pri rieke, krátko po našom zoznámení sa - ak sa to tak dalo nazvať, nakoľko sme nič o tom druhom netušili.
Konečne moje rebrá cítli žiadanú úľavu, keď sa prevalil a vstal. Otriasol sa, že bordel z neho prkal všade no akurát mu to blato v kožuchu rozmazalo. Zdvihla som hlavu, zaškúlila naňho očami a vyprskla. Bahno naozaj zasiahlo aj jeho okolo a cez čelo mal špinavý kríž ako čísi spasiteľ. "Vyzeráš ako môj brat," oplatila som mu to s úškrnom a zaháňala pritom v hlave spomienky, ktoré sa snažili pretlačiť na povrch.
Na svoje nie príliš správanie ako dáma som sa výnimočne, elegantne postavila, otriasla sa decentnejším spôsobom a hlavou si uhladila rozstrapatenú srsť, lebo bola po daždi a hline celkom zlepená. Podo mnou zostalo len uležané miesto.
Samozrejme, že mi nechcel pomôcť, chcel len fandiť. "Ale nebuď trápny, špinavec," zafŕkala som. "Ty sa pochváľ, aká je tá tvoja nádhera," rýpla som doňho a rozosmiala sa nad tým, ako žmúril s tým jedným otvoreným okom.

//Odpíšem asi do hodinky, musím ísť niečo vybaviť - to aj pre réto

Asi prvý raz po všetkých tých emocionálnych výlevoch a zmien nálad som od neho počula smiech. Páčil by sa mi viac, keby nebol tak samoľúby, ja som len podráždene zafŕkala ako divoký kôň bez zmýšľania. Cítila som však, že ho trošku cuklo, hoci len nepatrne ako som spomenula pleseň. Na a tu máš! pokračovala som v zasviňovaní jeho srsti, lepením ju blatom, aby bol proste na zožratie (divým sviniam). Ako si však ešte položil predné laby na moju hlavu, úplne som strnula, prudko otočila hlavu koľko sa dalo a do jednej špinavej laby ho uhryzla. "Daj tie nechutné laby dole! Vieš čo máš medzi prstami ty humusák?! Normálny biotop, aj ten hovnivál malý čo ide okolo mojej hlavy je čistotnejší," vynadala som mu a posťažovala si nespokojne sa mrviac. Mohla som byť síce mäkkou podložkou, no určite nie pohodlnou, pretože som mu nedopriala pokojného vylihovania - však ešte aby áno.
Evidentne sa mu zliezť aj tak nechcelo a rozhodol sa vyzvedať do témy, ktorú objavil ako moju čiastočnú slabinu. Otrávene som zavrčala. "Ešte som ho nezabila, tak tu asi je nie? Keď mi sľubuješ pomoc a nakoniec si taká citlivka, že si neušpiníš laby od krvi," oponovala som mu. Tú protivnú poznámku, že sa ani nečuduje, že ma ktosi poslal kade ľahšie som prešla len cvaknutím zubou a švachnutím chvosta, ktorý bol dokonale nasdiaknutý vodou a bahnom. Úprimne som dúfala, že mu to zasiahlo minimálne nos a aspoň jedno oko.

Aby toho nebolo málo, samozrejme toho smradu z toho vlka, začalo pršať, zafúkalo a mňa len striaslo. Či už od zimy alebo zápachu, jeden vlk nikdy nevie. Jeho úškrn mi však medzitým neušiel, ja som sa len mračila. Nanešťastie ako sa vraví - trafil klinec po hlavičke a odhalil príčinu tých mojich vnútorných komplexov. "Zlomím ho ja tebe, ale doslova, ty otrava," oborila som sa naňho zo začiatku no napokon sa upokojila a vydýchla. On bol predsa ten perfektný, ktorému sa celý život darilo, mal skvelých rodičov aj domov, partnerku síce nekomentoval svetlo, no mal ju, mal parchantov, čo mu mohli uloviť večeru a ešte si dovolil do mňa rýpať za moje problémy z minulosti. Zavrtela som hlavou, bol neuveriteľný.
A zase otočka nálad aj vlčích tiel, lebo samozrejme musel protestovať, ako som plesnivá ja. Skusmo som sa poobzerala a uškrnula sa. Tak dobre, však ty počkaj... Nekomentovala som to viac, veď sa rozpršalo a prípadnú plieseň by zo mňa zmylo. "Zo mňa ju aspoň dážď zmyje, tvoje ego je tak lepkavé, že sa pliesní nikdy nezbavíš," v krátkosti som sa zasmiala nad jeho pohoršením, smiech prešiel do chichotu, lebo sa snažil hájiť ako nesmrdí. Prešlo ma to však skôr, ako som mu stihla odpovedať, pretože do mňa drgol svojím kráľovským pozadím a mňa prekotilo na mäkkú zem - takpovediac sa mi ňufák zaboril do blata, lebo hlina už bola dosť rozmočená. Zatrepala som hlavou snažiac sa zbaviť toho nánosu, no na to som len prudko vydýchla a lapala po dychu, lebo ma ten nohatý chlpáč kaprej vône priľahol, ešte sa o mňa aj obtieral, akoby sa práve v losích exkrementoch vyváľal a potreboval to zo seba zmyť. "Jááá budem smrdieť - a ty chytíš pleseeeeeeeň!" zaspievala som mu výsmešne a chvostom mu riadne poutierala krk aj možno tvár, kam proste chvostík vyváľaný v bahne dočiahol na to som mu s nosom od bahna začala robiť v srsti brázdy, v ktorých som nechávala špinu. "A vieš čo je pozitívne? Na mňa toľko neprší a ešte mám aj radiátor, nedomyslel si to," oznámila som mu narovinu posmešne.

Snažila som sa tváriť tak celkom svojsky a normálne, proste nedávať najavo, ako ma reálne štve, že toho partnera mám a zavše tak neschopného, že už mi bolo lepšie v prítomnosti fľakáča rybacieho. Však ten začal ale tak divný spád toho hľadania nového partnera, že som vyplašene zažmurkala a cúvla. "A načo by mi boli?!" zjojkla som a cvakla zubami. Zakrývala som tým vlastný strach z dávno prežitého, ktoré sa mi nostalgicky vrátilo do čerstvej pamäte, do mysli. "Príde mi, že vy vlci skočíte na hocijakú, ktorá ide okolo, keď vás to chytí," zabrblala som neurčito bez pomyslenia na to, že by som vlka mohla priviesť do pomykova. Atmosféra sa síce trošku zmenila, ale ja som si to nejako nevšímala. Zvlášť, keď sme tu boli len sami dvaja.
A nastala zasa zmena a už zas sa predvádzal s tým jeho chrupom. "Neukazuj zuby, sanehanbíš za tú pleseň medzi nimi," pokárala som ho naoko s vážnym pohľadom a len len že nevyprskla. Bola som veľmi zvedavá na jeho reakciu, či ho vytočím alebo nie. Aj nepríčetný by mohol byť zábavný, no nie? Došli mu slová a len čosi cedil cez zuby. Ako odsekol, že som falošná, schuti som sa rozosmiala. "Pofúkam ti ego ty chlpaté zlatíčko? Chudáčik, škoda, že smrdíš," zachechtala som sa zase s maximálne ne-dámovským správaním a spokojná sama so sebou sa zamrvila, postavila. Ešte som priložila do ohňa tým, že moje kroky smerovali k nemu a posadila som sa tak, aby som sa oňho úmyselne oprela chrbtom, keďže v kožuchu som mala biotop prachu, lístia a kadečoho. Tie hrdzavé chlpy budú úchvatne žiariť v tvojej srsti, myslela som si.

Už sa aspoň netváril tak katastroficky, no pôsobil dôležito. Ale nie na mňa, ty herec, chichotalo sa moje podvedomie, kým mi aspoň odkývol, že by som mohla byť aj dáma. "Nuž ale kto by ma aj tak chcel," tľoskla som jazykom a zavrtela hlavou, snažiac sa ani nemyslieť na toho špinavca, ktorého som chcela zavraždiť, ak v tých dierach nezhnil medzitým. Pri pohľade na rybacinou napáchnutého vlka som sa však slabo uškrnula, pohľadom od neho, aby sa nevyzvedal. Dúfala som stále, že mi s tou malou prácičkou pomôže - nie že by som teda nebola plnohodnotná vlčica, ktorá bola aj samostatná, všakže.
Následne som sa so skúmavým, prehnane zvedavým pohľadom priblížila k jeho krku. Prikrčila sa, pred nosom sa mi húpal ten jeho prívesok. "Kryštál? Isto falošný," zafŕkala som provokačne a skúmavo doň drgla nosom, takže sa veselo rozhúpal. Ako som sa odťahovala som retiazku úmyselne chňapla špičiakom, aby som ho len nastrašila a pobavene sa zaškerila, o som sa pred neho posadila, lebo už ma aj labky pobolievali. "O kúpaní sa moc baviť nemusíme, jedine v horúcom prameni, vieš o takom?" podozrievavo som si ho premerala a vyžadovala odpoveď - nasvedčoval tomu aj chvost, ktorým som dva razy nervózne buchla o mäkký podklad.
Bol síce ticho na moju zvedavú otázku, neodpustil si hrdú, dramatickú pauzu ale prisvedčil, že som na vydržanie. Prvý raz som úprimne zavrtela chvostom a ušiel mi letmý úsmev, ktorý šak bol rýchlo preč, lebo som to gesto zamaskovala otrasením sa. Nehovoril o svorkových povinnostiach moc presvedčivo, preto som mu ani neverila, len naklonila hlavu. "Ó jasné, ty namakaný lovec s telom pokrytým svalmi, maximálne tak naháňaš alebo strážiš parchantov," odvetila som a provokatívne žmurkla.

"Veruže nie! Buď tak láskavý, viac ako kapor, po ktorom smrdíš, a poraď mi, ty mudrlant," naježila som sa snažiac sa napodobiť jeho pokus o vznešené vystupovanie, zároveň na to vypla hruď a zdvihla pyšne nos. Jeho tragický výraz som prešla len škaredým pohľadom, ktorým som ho obdarovala a prekvapene počúvala, že ten hňup má aj partnerku. A ešte k tomu aj malých parchantov a vraj je dáma! "Dobre, takže keď sa začnem správať ako dáma budeš ma mať radšej?" zasmiala som sa nefalšovaným smiechom a žmurkla. "Pretože na nevydržanie evidentne som, či?" položila som mu ďalšiu otázku a znova zažmurkala, pričom som sa ako líška popred neho prešla, len nech idem prvá - ešte že som netušila kam vôbec. Ale čo tam po ňom, babrákovi, zmanipulujem jedného jeho parchanta a bude, zmýšľala som od nudy plány.
Oznámil mi, že sa nachádzame na území jeho svorky. Zastavila som labami v hromade ihličia a skúmavo si to tu prezrela. "Aspoň nie si bezdomovec, ty fľakáč," skonštatovala som sucho a napokon si ho premerala analyzačným pohľadom. "Mŕtvy mi prídeš ty, vieš sa vôbec smiať ty suchár?" rýpla som si schuti a zaškerila sa.

<- Západné lúky

Jeho kožuch som už ďalej pre istotu nekomentovala, radšej som sa len zaškerila. Pokračovala som v ťahaní aj za jeho prívesok, pretože to bola účinná metóda a vĺčik sa naozaj rozhýbal k neďalekému ihličnatému lesu. Až keď sme sa ukryli pod husté koruny smrekov som ho pustila a úmyselne mu prívesok poslintala. "A aké je podľa teba, ó najmúdrejší, smradľavý ako ryba, ideálne správanie vlčice?" štekla som po ňom a premerala si ho pochybovačným pohľadom. Pripadala som si skutočne a celkom normálna, spokojná sama so sebou. Na dôvažok som sa poobzerala, hlavou uhladila strapatú srsť na boku, čo sa ma asi on pokúsil kmásať a len sa presladene usmiala. "So mnou je všetko na poriadku, iba tá jazva na nohe nie je pekná, vhodná dámam," prehodnotila som vlastný stav prezerajúc si plece na ľavej prednej, na ktorom boli jazvy ako delta veľkej rieky, všade.
Zadumane som sa rozhliadla. "A kdeže to sme, múdry kapor?" rýpla som do jeho vševediaceho umu a premerala si ho vypočítavým pohľadom.

//Strašne ma to mrzí, jednak najprv nešiel internet, jednak som dva týždne zabila každý deň 14hod smenami, po nich som dorábala bežné veci a spávala denne 2 hodiny, lebo ani na to som čas nemala a bola tak rozbitá, že by som nedala ani tri vety.

<- Mahtae

S funením dobiehajúc farebného som po ňom hodila len ďalší z mojich zlých pohľadov. "Voňavejší asi ťažko, ty ryba fľakatá," odvrkla som mu a zmenila nahnevaný výraz na pomerne pobavený. Prechádzala ma totiž zlosť na jedného, radšej nespomínaného vlka, ktorého som predtým mala sto chutí zabiť vlastnými zubami. Aj laby by stačili, utĺcť ho a hotovo, pomyslela som si a takmer narazila do vlka, pretože on s ohlušujúcou ranou z nebies zaflekoval a štekol po mne, aby som s príchodzou búrkou niečo urobila.
Nezastaviť tesne - skoro až v - jeho pozadí, nevšimla by som si stiahnutý chvost a jeho pomerne vydesený výraz, ktorý skryť už nešlo. Veď aj bolo neskoro. Tiež som však stiahla uči a zadívala sa na mračná, ktoré sa nad nami hromadili. "Ani ja nemám vodu v láske! Ty si sa vyťahoval, že si silnejší, mágiu počasia nemáš?!" zajačala som po ňom, pretože mu karma vrátila všetky tie táraniny, ktoré do mňa tlačil po ceste do rieky. Na druhú stranu bolo dobre, že sme odtiaľ vypadli, len čo by nás ešte strhol prúd.
Na hlavu mi dopadli prvé, ťažké kvapky. Znechutene som sa strisla a priskočila k vlkovi, zakrývajúc mu hlavu tou svojou, pričom som mu svojou papuľou uštedrila menší pohlavok, aby sklonil krk. Tým pádom tie najväčšie kvapky mu nedopadli priamo do uší a na hlavu, taktiež mohol mať pocit bezpečia - hoci to mal byť len taký psychologický efekt. Nemohla som nebyť mrzutá, keď som dobrovoľne prikryla svojim krkom a hlavou niekoho, kto sa bál bleskov. A to ja, čo som nemala rada vodu.
Keď si však sadol do náruče kvetín, skoro ma vystrelo. Už aj letela silná rana labou, ktorá ho trafila presne medzi rebrá. "Ty arogantný pako, keď sa bojíš čo tu sedíš na tom zadku širokom!" zavrčala som po ňom dívajúc sa na to zmoknuté šteňa, hoci bol vekom aj starší odo mňa. Na to som ho nešetrne potiahla za ten prívesok a rozbehla sa preč. "Kto viac zmokne je smradľavý krtko, ty bojko!" preonačila som vlastnú prezývku od neho a upaľovala čo najskôr kamsi... s nádejou, že sa tam dá schovať. Nevidela som však nič, len vo veľkej diaľke les. Nuž...

-> Erynijský les (cez ostružinu)
//Ospravedlňujem sa, zabil ma nečakaný týždeň v práci a nebola chuť...