Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Síce hnedka ponúkala nedávno uloveného bobra, no ja som oň neprejavila záujem. Vzhľadom na pomerne vyhladovaný žalúdok by mi najskôr bolo fakt zle a potom by som bola hladná ešte viac. Zato tá malá Lucy sa do toho pustila s maximálnou chuťou - a i jej neznalosťou jasne na svet sršalo, že je moc mladá. Dokonca spadla do rieky - a to už som naozaj netušila, ako sa to dá ak sa teda nepošmykla pri jej zdolávaní po kameňoch. Alebo v tomto prípade po bobrej hrádzi.
Ja som len otrávene pretáčala očami ako tu mľaskala a podobne. Jej otca mi teda nechcela spomenúť. "Až ho raz stretnem, bude mať asi viac rozumu ako ty," uchechtla som sa no zostala potichu. Jednak sa začala prihovárať k Launee, jednak ďalek prežúvala a s jej slovami ohľadom svorky som musela len súhlasiť. To ona je z tej smrekovej... aj ten farebný odtiaľ zdrhol, mala by mať asi trochu rozumu i ona, myslela som si svoje a na pol ucha ich počúvala, ako som si prezerala labky.
Napokon dožula, prešiel ju ten afekt a ospravedlňovala sa mi. Frustrovane som zavyla. "Veď práve, že je teraz zima mne, slečna inteligentná!" vybafla som po nej a mierne naježila kožuch na chrbte. "A do ktorej svorky sa chceš pridávať, že ti dali normálne úlohu pred prijatím?" otočila som sa náhle na Launee a zároverň sa postavila, otriasla od nalepeného snehu.

//Idem do práce takže napíšem najskôr po 23-00 ak vôbec.

Je ti hrozná zima? Ale nehovor, ty zdochlina, pomyslela som si skepticky a pretočila očami. Nechápala som čo to bol za sprostý nápad ísť do rieky v takomto čase. A zvlášť, keď nebola táto drobná vlčica zvlášť obalená tukom, nemala na sebe proste nič nazvyš.
Nechápavo som len vrtela hlavou a smerom k mokrej cvakla naprázdno zubami. Vôbec sa mi táto situácia nepáčila a zvlášť, keď sa jej zastávala tá hnedá, ktorá bola proti nám dvom ako mamut veľká.
"O moje teplo sa podelím. Jedine ak by si chcela zhorený kožuch," odvrkla som a v zlatých očiach sa mi varovne zalesklo. Jej hlas nemohol nahnať strach však asi ani tým bobrom.
Nakoľko som už beztak bola mokrá, otriasla som sa a posadila do snehu - hoc ma telo oziabalo a triasla som sa skoro toľko, ako tá malá, ktorej div že zubiská nevypadali ako sa jej drkotali. Až teraz som si ju lepšie prezrela. Kožuch jej hral príjemnou kombináciou farieb a oči žiarili smaragdovou. Oheň zem spáli, usúdila som a zamračená si prezerala ten rad škaredých šrámov, ktoré jej pretínali čelo, tvár aj nos. Vyzeralo to, že dostala od niekoho alebo niečoho parádnu cez nos. Žeby to bola bežná rutina niekoho budiť a výskať a kričať? pomyslela som si a automaticky pod seba podsunula ľavú prednú, ktorú tiež pod plecom hyzdili jazvy.
Kníkala hnedej, aby ju zachránila a na to sa mi vyhrážala jej otcom. Zaštekala som pobavením a uškrnula sa. "Tak mi ho popíš," provokatívne som žmurkla a neveriacky si premerala hnedú, za ktorú sa mokrá následne skryla. A ako kju hnedá, neskôr predstavená Launee prikryla chvostom. Ale aby mne dal niekto trochu tepla, hundrala som si v duchu. "Tak si nájdi inú, kde sa o teba postarajú. Keď máš tak úžasného otca, ktorý ťa nechá topiť sa v rieke a opustenú," zaryla som svojim jedovatým jazykom na citlivú strunku Lucy, ktorá sa mi tak predstavila.
Launee nám ponúkla nejakú zdochlinu, ktorú si ulovila. Pohŕdavo som odfrkla. "Mne prišla večera priamo pod labky a ty mi ponúkaš niečo, z čoho budem ešte viac hladná?" fľochla som po nej otráveným pohľadom. "Mimochodom, malá, sladká, lepkavá Lucy," zadívala som sa do zelených očí, "tvoja hrdzavá rohožka sa volá Jenna. A naozaj nemám v úmysle ťa zohrievať. Tiež mám rebier na spočítanie a srsti zimnej málo," odvetila som už pokojnejším hlasom avšak stále s podtónom vrčania.

Tik, tak...
Po dlhom čase sa mi konečne dobre spalo. A to aj napriek tomu, že v noci značne prituhlo a voda zamŕzala. Korene vŕby mi robili skvelé závetrie a taktiež pomohlo, že som si spod seba odhrnula všetok sneh. A stačilo len snívať a dúfať, že keď otvorím oči, bude všade tráva a ryšavý kožuch mi prehrejú lúče slnka - ktoré snáď už nebude také zubaté.
Snívať je krásne a dávať si falošné nádeje snáď ešte viac. Ale život by nás potom nudil... A tak aj bolo v mojom prípade. Z pokojného, bezsenného spánku ma najprv vytrhol niečí hlas, na ktorý som spočiatku moc nereagovala. Musí hulákať? napadlo mi, no nestihla som ani rozlepiť jedno zlaté oko a presvedčiť sa, komu hlas patrí. Odrazu mi chvost zmizol z tváre a ku mne sa pricapilo niečo mimoriadne mokré, chlpaté, studené a hlavne uvrieskané. "Ááááá!" polovične som zavyla a zavrčala zároveň a vystrelila na nohy, pričom som si udrela zátylie o koreň stromu. Zmätene som zažmurkala a dívala sa na to, čo ma tak nechutne zobudilo. Mocne som si otriasla kožuch, z ktorého sa teraz rinula voda aj mne - a skôr, ako stihla kvapnúť na zem, mi primrzla k srsti.
To indivíduum bola drobnučká vlčica zhruba mojich rozmerov. Bielo, sivo, čierno hnedej farby s akousi šatkou okolo prednej laby. Bola skrz naskrz premočená. A keby bola Jenna milšia, aj by ju chápala... Utopila sa a nechcela zamrznúť, tak si našla kožušinu s nekonečným zdrojom tepla, myslela som si otrávene a gánila na ňu zlostným pohľadom. Napokon to však nezostalo len pri pohľdoch, nemilosrdne som ju drapla za kožu na zátylku a s vrčaním a hrubou silou ju vytiahla spod koreňov, z môjho dočasného úkrytu a nemilo ju švacla o zľadovatelú zem.
A čo lepšie, mali sme aj publikum v podobe hnedej vlčice, ktorá sa tu pýtala, či sme v poriadku. Venovala som jej asi ten najviac jedovatý pohľad na zemi. "Ale samozrejme drahá, teda zatiaľ, kým jej lebkou rozbijem ľad a následne ju v tom jazierku utopím,"štekla som po nej a pri opise utrpenia, ktoré vlčici dožičím následne som sa až sladko, sadisticky pousmiala. Hnedej som sa viac nevenovala len kopla do tej drobotiny so šatkou, nech sa aspoň postaví. "Si normálna? Nemáš svorku a úkryt, kde sa môžeš zohriať alebo čo?!" zhúkla som po nej, opätovne sa otriasla a v duchu sa bavila na jej výzore - lebo na mokrú srsť sa sneh lepí geniálne. Ja som odstúpila smerom k pôvodnému ležovisku. A teraz dúfajme, že sú to kamošky a ja mám po haha, povzdychla som si.

<- Rieka Mahtae

Za sebou som počula len mocné Plesk! čo sa jeden ten tvor po mne zahnal. Nebola som nemotorná, no po tej hrádzi sa veru elegantne nedalo prejsť. Hocikde sa vám zavadila noha, zasekla, museli ste si ju vyprostiť, hubou nejaké drebvo vytrhať a nervózne bobry sa mohli len dívať, ako im drevo odplavuje preč. Vlastne, že ich práca bola márna lebo si príde drobná vlčica a zničí im to len jedným prechodom skrz. Bola som si nadmieru istá, že prípadného ďalšieho tuláka tadiaľ nepustia.
Každopádne... bola som tu. Nemohla som opísať, či sa mi to tu páčilo. Teraz v zime bolo aj tak všetko zamrznuté, nejaké tie cencúle, sneh, nič. A všade trosky z dreva či práchnivých stromov - ale veď tých tu bolo neúrekom.
Z rieky som sa teda ešte napila - a že som bola smädná! - a pobrala sa viac do vnútrozemia, takpovediac. Ostrov bol naozaj rôznorodý, vegetácie iste mnoho, no mňa zaujímalo nejaké závetrie, kde by nevial studený vzduch od rieky. Dokonca pri prieskume som sa pošmykla aj na malej, ľadovej ploche, ktorá v lete isto musela byť skvelá ako bazén či zdroj vody - ak vlk nechcel spadnúť do rozbúrenej rieky. No teraz mi každopádne takmer vyvrtla nohu, preto som si len pre seba nevraživo zavrčala.
Po ceste od jazierka som pokračovala prikrčená a sledovala pachy, pričom som chvostom zametala vlastné stopy. Cítila som tu matný pach toho vlka, čo som ho prebudila. Nepáčilo s ami to, no nezdalo sa, že by okrem bobrov bol ostrov zvlášť obývaný.
Napokon po niekoľkých minútach, teda skôr desiatkach minút a zametaní vlastných cestičiek v snehu som si našla ohnutú malú vŕbu, pod ktorej kmeň som sa uchýlila a bola z druhej strany krytá krovím. Sneh som vyhrabala preč a ľahla si na studenú zem. Bola tvrdá a nepríjemná, no nefúkalo tu, určite by ma tu ani búrka toľko nezasiahla.. a ja som si dovolila stočiť sa do klbka, prikryť si hlavu chvostom a zaspať. Konečne.

<- Západné lúky

Nevediac ani poriadne kam trielim som si len uvedomila náhly chlad na labách, ktorý zapríčinil beh po snehových závejoch, ktoré som hravo preskakovala, trénovala vlastné laby aj telo, pretože som pohyb už nutne potrebovala.
A takto rýchlo, sama neviem ako som sa ocitla pri rieke, no dobre južnejšie, než som vôbec bežala za tým čiernym vlkom bez mena. Koľko takých vlkov vôbec poznám? Bez mena, neexistujúcich a potom len že "čáu, my sa poznáme, veď vieš..." Musím si ich nejako selektovať, premýšľala som a voľne spomalila klusajúc pozdĺž rieky smerom na juh. A kto bol tamten? Zdalo sa, že na niečo čaká... napadlo mi. Razom som uvažovala, ako s amu stratiť, keby naozaj niečo chcel po mne za to, že som doňho dosť nešetrne kopla a prebudila ho. Nuž, jeho chyba, že bol zahrabaný v snehu!
V diaľke som zazrela akúsi malú pevninu. Nie, táto búrlivá rieka, v ktorej som sa nespočet krát takmer utopila nebola oceán, nebola morom, ktoré som nepoznala. Naopak začala sa tu rozvetvovať a vôbec sa mi nepáčilo, že by som cez tú širokú deltu mala plávať obzvlášť v tejto zime. Pokračovala som teda južnejšie a stále pohľadom prečesávala pevninu, pretože druhé rameno mi zmizlo odrazu z dohľadu a ja som usúdila, že je to nejaký malý ostrov, o ktorom som doposiaľ nevedela. A super možnosť ako ukryť pach aj stopy, pomyslela som si, hoci som si mimoriadne trpko povzdychla. Naozaj ma čakal presun cez tú ľadovú vodnú smrsť, ktorú som z duše nenávidela.
Vytrvalo som prehľadávala brehy, hľadala plytčiny, kde nebol prúd tak prudký a kde by bol možno i brod.
Nejaké drevené zoskupenie... kamene... pohyb? Zbystrila som a zvedavo sa priblížila k drevenj hrádzi pri jednej plytčine, ktorá bránila toľko toku rieky a dalo sa po nej prejsť. Bolo to zoskupenie dreva a mladých stromov rôznych rozmerov a kto iný za to mohol, než bobry, ktorých som zazrela. Netušila som, či to bude dobrý nápad ísť cez ich stavenisko, no napokon som si zakusla do jazyka, skokom pristála na vetchej hrádzi. Len som sykla, pretože namočené laby vo vode boli trýznené tým chladom. Bobry ma spozorovali a prestali pracovať. Bola som rýchlejšia a behom, skokom, brodením sa som sa dostala na breh.

-> Bobrí ostrov

Nedbala som na ostatných či dej, čo sa tu odohrával. Bola som len rada za labky na tráve a nie v tom mokrom snehu. A aj tak sa mi ten čierny nevenoval, skúsil na mňa zahrať strašne ublíženého, na čo som vycerila zuby a temer mu skočila po krku. "Ja ti dám také nabudúce..." zavrčala som si viac menej pre seba, pretože som sa pomaly od tej skupiny začala vzďaľovať. Nezaujímala ma tá vetchá postava alebo tí dvaja vlci. A zavše som sa rozhodla nasledovať príklad tej čiernosivej, ktorá vzala laby na ramená a letela odtiaľto preč. Aspoň niekto tu má rozum, pomyslela som si, pár metrov tak zacúvala a až keď sa mi vzdialenoť zdala bezpečná som sa otočila...
... na koho iného, než na červenohnedého vlka s bielymi znakmi? Nie je to tá rohož, o ktorú som zakopla pri rieke? zamyslením som sa zamračila na vlka, ktorý akoby na niečo čakal opodiaľ. Možno zistil, že som to bola ja a chcel pomstu? Ktohovie, nečakala som naňho, rozbehla sa pár elegantnými skokmi preč.

-> Rieka Mahtae

<- Mahate //Drzo sa pridružím kvôli čiernemu :D

Napokon som sa vynašla aspoň tak, že som presne nasledovala koľajnice od labiek v snehu, kadiaľ nedávno bežal ten čierny najdúch. Nebolo až tak zábavné a jednoduché, lebo tie hnusné biele pampúchy, ktoré sa spúšťali z nebies cestičku zasypávali. To mi naozaj bolo treba, takéto snehové prázdniny mimo domov a teplo, lebo jeden vlk... ach, nerozčuľuj sa, zavrtela som hlavou a spomalila. Otriasla som sa a z každej laby si samostatne otrepala nalepený sneh, nakoľko som mala laby namočené v ľadovej vode z rieky, ako som popri nej bežala. A veď aj piť predsa treba.
Ocitla som sa na známych, veľkých lúkach, ktoré boli večne posiate kvetmi. A čo bolo zvláštnejšie, tak aj teraz. Prekvapene som zažmurkala a ostražito si to ťapkala po jedne zelenej cestičke. Nerozumela som tomu, ale bolo to pre mňa pozitívnym plusom. Zavetrila som a utvrdila sa v tom, že ten neslušný, divný vlka je naozaj tu. A dokonca tu mal akúsi partiu iných.
Úplne bez okolkov som prekonala pláň vyhľadajúc epicentrum pachu, ktoré som hľadala. A veruže nebolo ťažké nájsť na rovine čiernu srsť a Ďalšie dorbné bodky okolo, ktoré sa postupne zväčšovali. Nezaujímali ma tí ostatní, ani to čosi pofidérne, ktoré sa motalo medzi nimi. Svižným poklusom som sa dostala medzi skupinku vlkov a drzo, hrubo odstrčila to čosi bezsrsté, staré, čo aj divne páchlo. Znechutene som nakrčila nos a dostala sa k čiernemu, ktorému som pred nosom cvakla zubami. "A ty chceš vedieť niečie meno, keď z ničoho nič zdrhneš a máš z toho srandu?" zavrčala som po ňom pomerne zvýšeným tónom hlasu a nervózne švihala chvostom. Venovala som mu len zamračený pohľad. "Vytiahneš ma zo závetria lesa, aby som tu ňuchala starú zdochlinu na nohách a teba hľadala cez pol kraja, hňup. Takto si vlčicu nenájdeš," kyslo som sa uškrnula a svoje ostré slová myslela vážne a aj priamo, bez okolkov, mu ich nechala vyžrať. "Oznám aj týmto tu, že proste odchádzaš a začni poskakovať, ako trafený králik," zavrtela som hlavou a spolu so slovami ho ťapla labou po hrudníku - silou, nie jemne zo srandy. Napokon som odstúpila, ostatných si len premerala a odignorovala fakt, že počasie tu nie je na normálnom poriadku.

<- Cédre

Asi si myslel, že to nechám len tak. Že zostanem sedieť na zadku medzi veľkými stromami a bude. A bolo by to možno najlepšie a najkomfortnejšie riešenie. Ale kdežeee, Jenna si zmyslela bojovať so snehovými závejmi pri koryte rieky. A čo viac, ako som bežala a sneh mi vržďal pod nohami, zakopla som zas o akési indivíduum, ktoré sa váľalo v snehu. Videla som len červenohnedú srsť, zanadávala som na plné pľúca a nasledovala stopy v snehu tie brázdy, ktoré ma viedli za tým parchantom. A tým, že bolo relatívne normálne počasie mi aj čuch fungoval na sto percent. Hneď sa ti idem predstaviť, už idem, myslela som si a so škodoradostným smiechom, ktorý sa nachvíľu ozval éterom som zrýchlila a užívala si príval tepla, ktorý sa dostavil zahriatím svalov.

-> Západné lúky

S momentálnym miestom pobytu som bola nadmieru spokojná. Nefúkalo tu ako zbesilé tak, ako to bolo na pláni, stromy dokonale tvorili strechu pred snehovou búrkou, ktorá konečne ustala. A ja som len nervózne prešľapovala v snehu, ktorý sa podo mnou topil, ako sa trochu ohrial vzduch v dôsledku mojej mágie. Beztak som sa cítila pomerne slabá a dúfala, že možno kamarátka mi s tým pomôže - teda s tréningom, keď sa vrátim. Ak sa vrátim do južných oblastí a nezmrznem po ceste, myslela som si skepticky a trpko si vzdychla, keď sa vlk hral na urazeného. Reálne máš tak nízke ego, že sa ťa to ani nedotklo. Nna vonok som však bola chladná maska ako tá trblietavá snehová pokrývka, ako tie vločky, ktoré mu zdobili čiernu srsť a robili z neho niečo podobné takým fľakatým psom, ktorých som si pamätala z minulosti.
Vyplazil na mňa jazyk a jeho náhle gesto a zmena z urazeného ma zaskočila. Prekvapene som cúvla a nechala labu s kvetom visieť vo vzduchu. "Aspoň niekto to vie, ty prašivec," zahundrala som si popod nos a tak, aby to videl, som pretočila očami nad jeho detinským správaním. Aj keď, určitým spôsobom mi to aj chýbalo, len tak nevinne žartovať a blázniť sa. Bolo to dávno, čo tu boli časy, keď som lietala ako šarkan po Gallirei po boku s vlkom, ktorého som mala chuť zavraždiť. Avšak ani táto moja čierna spoločnosť nevyzerala ako vhodný adept na výpomoc pri vražde, takže som si zas len povzdychla, vypustila obláčik pary z papule a podišla bližšie k nemu, hoci s ušami ostražito nastraženými.
Malo to svoje opodstatnenie. Blázon začal poskakovať a zrazu trielil preč a len kvílil, že vypadneme z tohto lesa, z toho úžasného závetria?!. a vyzvedal moje meno. Nie z dobrej vôle, ale z nervov som sa rozbehla za ním s tým, že ak ho čapnem za tento výstup, tak bude mať o ucho menej.

-> Mahtae

Čosi zabrblal a nevenujúc mu akože pozornosť som len odfrkla. "Veď ste rovnakí, všetci," ozvala som sa stroho a premerala si ho pohľadom. Všimla som si, že si prezerá tú ľaliu s obhorenými lupeňmi, ktorá mi čnela na ľavej labke. Podsunula som ju viac pod seba a neveriacky si ho premerala, keď mi bolo povedané, že on najprv rozmýšľa. "Isto, ale lichotiť ti teda nejde," žmurkla som s úškrnom na tvári. Atmosféra bola trošku zvláštna, on mierne strnulý a v rozpakoch, ja pomerne zvedavá, no už som si viac všímala jeho reakcií. Nie som predsa až tak neopatrná.
Avšak ako sa zdalo, netváril s a nepriateľsky, venoval mi úsmev. Len som prekvapene zaklipkala očami a zamračila sa. Nebola som zvyknutá, že po ochutnávke môjho drzého slovníku sa na mňa ktosi usmieval. Ten kvet sa mu evidentne naozaj páčil a bez okolkov sa ku mne nahol a prezeral si ho. Okraj lupeňov jemne vzbĺkol, ale len na sekundu. Bolo to malé varovanie. "Nehreje, páli. Rovnako ako ja," cvakla som zubami, no napokon vyčarovala aspoň nepodarenú grimasu, ktorá sa mohla prirovnať k letmému úsmevu.
Každopádne ako som si ho obišla sa priestor medzi nami trochu upravil. Uznanlivo osm prikývla na jeho slová a zašvihala ryšavým chvostom. Ach keby si ty vedel, že máš pred sebou herečku, myslela som si pobavene a zamračila sa nad slovami, že bol len v horách. "Tie sú bohaté na potravu. Alebo máš tak krivé laby, že ti z nich všetko utečie," podotkla som štipľavo a zaškerila sa.

Nejako sa nám nepodarilo atmosféru uvoľniť. Vlk bol v napätí a ja kdesi na medziceste medzi napätým postojom a zvedavosťou, ktorá viedla k opovážlivosti, trošku drzosti a aj pochabým či odvážnym činom. Napríklad len tak si pricupkať k neznámemu vlkovi - čo by som ani známemu nedovolila voči mne. Pravda, drahá Cora. Hm asi by som potom časom mala ísť aj späť, ktovie, či jej nervy nevypálili les, premýšľala som popri tom, ako stihol on spustiť chvost. Už som si aj myslela, že to bude fajn. Ale asi nie až tak...
Akosi netušil, čo mi riecť. Povzdychla som si otrávene a okato zagúľala očami. "Samozrejme, že za to môžeš! Vy samci môžete za všetko, proste zavadziate alebo sa moc vtierate a keď vás jeden potrebuje, tak sa naňho vykašlete!" vytkla som vlastne úplne cudziemu vlkovi skrytou cestou vlastné problémy a veci, ktoré ma trápili. No tu pri ňom sa mi aspoň potvrdilo, že vlastne zavadzajú.
Až teraz som si všimla po tom páde, že mám stále srsť strapatú a plnú ihličia. Prudšie som sa otriasla a vybrala si spomedzi prstov na labe zvyšné ihlice, ktoré nepríjemne pichali a zároveň to šteklilo, až mi pri ich vyťahovaní cukli kútiky papule smerom hore. Ale aj tak to bolo len nepatrné gesto. Viac som bola prekvapená, že sa nejako neurazil a zrejme sa mu situácia aj sled činností a dejov odohrával iba v hlave. "Prečo premýšľaš až tak, že by jedného bolela hlava? Veď čo máš na jazyku pusť do éteru..." zavrtela som halvou nad vlastnou poznámkou a faktom toho, že si všímam naozaj jeho správanie - hoc mi je cudzí, nie je mi ľahostajné. A všímam si, využívala som vlastnú vnímavosť.
Napríklad, že i keby naňho nehľadím, cítila by som na sebe jeho pohľad. Provokatívne som žmurkla zašvihajúc chvostom - nie v tom milom geste, skôr len pre pohyb.
Zvláštnym dojmom na mňa pôsobil. Najprv zostane strnulý, ale nie v slova zmysle, že by som zaútočila. Proste len tak z ničoho, nemohol sa ma báť... Alebo žeby niekto zistil, že som vlčica a neodkopával ma do hromady odpadu? pomyslela som si stroho a pobavene sa uškrnula nad jeho hlúpou otázkou. "Príliš vkusný ohrev, nemyslíš?" pýtala som sa. "Skôr to niektorým, čo nechápu humor, pripomína, že som tiež vlčica... S papuľou plnou úprimných rečí," mrkla som a raz si ho obišla. Nevyzeral v nejakej super kondícií. "Akurát, že si samé rebro. Aspoň budeš naháňať strach, keď si ťa všetci budú mýliť so Smrťou!" opätovala som mu náznak lichôtky svojím vlastným štýlom.

Sledovala som to klasické divadlo s naklonenou hlavou, jastrila zlatými očami. Typicky vlka skoro infarkt chytil, nie moc štýlovo vyskočil na nohy, rozčapil ich a zdvihol chvost. Tiež som švacla chvostom o zem ukazujúc, že aj ja mám také - aby si nemyslel, že je niečím výnimočný, tobôž nie úžasný. Nad skúmaním jeho zježenej srsti som sa len uškrnula. Ba i slovník mal celkom drzý.
Nuž som len tľoskla jazykom o podnebie a vypočula si ho. "Pred zimou sa nedá neutekať, ó pán inteligentný," argumentovala som mierne sarkastickým hlasom a uškrnula sa, na to hneď aj teatrálne otriasla telo v náznaku, že je mi zima. Zostala som aj ja na nohách a zvedavo sa priblížila, bez štipky nebojácnosti. Hrdo, no na elegantnosť som nedbala. Ako povedal predtým Takki, nedalo sa veriť, že je na mne čosi "dámske". Premerala som si ho pohľadom a zastavila sa na jeho tvári. "Predstav si, že sa ma dotkla, ktovie v čom si sa váľal, fuj," frkla som a znechutením nakrčila nos tváriac sa, že aj skapatá ryba by mi voňala lepšie. Samozrejme popri tom pretrvávala moja zvedavosť na jeho reakciu.

<- Ageronský les

Čiastočne radosť opadla akonáhle som opustila svetielkujúci les. Pláň nebola zaujímavá, len čo som zaregistrovala, ako sa mi do bokov opiera studený, severný vietor a hnal ma rýchlejšie, aby som sa zohriala a našla úkryt. Po pravde sever som moc nepoznala, neorientovala som sa na tejto hornej časti sveta - alebo ako to nazvať - tak mi nebolo jasné, ako by som mohla nájsť úkryt pred nepriazňou počasia. Nepriazeň počasia bola pre mňa vlastne celá zima, ten súhrn zimných mesiacov a ba čo viac - i tých po nich, v ktorých chladné počasie proste pretrvávalo.
Otriasla som sa od bordelu blata a snehu, čo sa na mňa po ceste prilepilo a vletela ako šíp či blesk v búrke do úzkeho pásu lesa... neskutočne, ale naozaj neskutočne obrovských stromov. Prekvapením a zmätkom som pokračovala len v mierne pomalšom behu cez les a šikovne kľučkovala pomedzi cédre.
Tmou a vlastnou neopatrnosťou sa mi však stala taká nešťastná príhoda... predsa nie neobvyklá. Nebolo neobvyklé, že by ste zakopli o kore stromu, alebo tak niečo. Skôr to, že mne sa podarilo zakopnúť o niečie telo.
Telo bolo opreté o kmeň jedného stromu, ktorý som chcela len obehnúť. Namiesto toho som sa potkla a ňufákom letela opodiaľ do hromady ihličia, pričom som si vychutnala pár kotrmelcov. Prekvapene som vyštekla, vystrelila na nohy a začala si obchádzať neznáme telo vlka, ako som po pachu vycítila a s prižmúrenými očami prečesala poľadom jeho tmavú srsť. Obyčajný, bez odznakov. Lupene kvetu na labe mierne vzbĺkli, ale iba troška čo mi ho osvetlilo, no na to zhasli. Vvo vzduchu sa šíril len náš pach, vôňa stromov a ihličia a trocha toho dymu. "Musíš ležať okolo idúcim v ceste?" vybafla som nie najmilším hlasom a niečo si zlostne hundrala popod nos, ako som sa posadila a chvostom si zakryla predné labky.

<- Smrekáč

Jedna, druhá, tretia a napokon i štvrtá labka. Obišla som v rýchlosti hory, do ktorých som kvôli mrazivému počasiu nemala ani najmenšiu chuť ísť. Bol to zvláštny pocit byť opustená a veruže až teraz na mňa tá samota začala doliehať. Frustrácia sa však nedostavila, pretože ako som prechádzala územím smerom na východ, labky mi stúpali večne do mäkkučkého machu, ktorý žiaril ako roj svetlušiek a veru takéto niečo som ešte nevidela. Tešilo ma to, ba i úsmev na tvári sa mi zjavil.
Roztopašne ako vĺča som poskakovala, poskákala si po každom machovom vankúši v lese, ponaťahovala si všetky údy, svaly a chytila sa ma opäť hravá nálada. Ako málo stačí ku šťastiu, uškrnula som sa sama pre seba, a keďže mi bola zima a v lese nikoho, rozhodla som sa ísť si nájsť ďalšiu spoločnosť, do ktorej by som mohla rýpať.

-> (cez galtavar) Cedrový háj

Nemusel mi nik k tomu dopomáhať, aby bolo zrejmé, že sa nudí. Opätovala som jeho gesto a taktiež pretočila očami. Pri tom jeho úškľabku som sa akurát naježila. A mohla som si ja naivná myslieť, že by s ním mohla byť aj zábava, keby týrame iných a nie seba vzájomne? Asi to má v hlave pomýlené, zavrtela som prudkou hlavou a len sa slabo uškrnula. Už som sa obrnila nedotklivosťou a vzťahovačnosť bola preč. Nemohla sa ma nejaká tá trápna reč dotknúť, tobôž nie on.
Atlét sa postavil, otriasol od žížal. V tu chvíľu mi došlo, že som mu zabudla povedať svoje meno. Ale nebolo to schválne! zaprotestovala som, keď sa lúčil - ó ano, až taký to bol vznešený, atletický charakter - a dal k pohybu. Ja som len zavrčala a prenasledovala ho pohľadom, kým nezmizol.
Nachádzala som sa na území cudzej svorky a pritom bola celkom uchvátená, že takýž jednoduchý les môže byť tak príjemný. Ihličnany ma zakryli pred tými prírodnými katastrofami, labky mi cupitali po mäkkom ihličí a jediné zvláštne bolo, že ma tu dosiaľ nik nenašiel, ani Alfa vlci, nik. Les zíval prázdnotou. Na hraniciach som sa zdržala chvíľu a sledovala prichádzajúcu zimu, pretože vzduchom už poletovali vločky. Zívla som si veru aj ja, lebo som si v lese len slabo zdriemla v strachu, že sa vráti ten naničhodník Takki. Obzrela som sa - stále sama. Uuž ma i labky oziabali, preto bol najvyšší čas sa pobrať vpred.

-> Ageron