Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Preskakujem asi Storma, ale potrebujem sa pohnúť

Až po nejakom čase som si uvedomila, že vlastne pozerám do blba, že mi až moc často klipkajú oči či sa mi otvára papuľa v dlhočiznom zívaní - a pravidelnosť sa stupňovala. Ba ani som nereagovala na konverzáciu, zostala som úplne mimo nej. Až Blueberryho šepot mne pri uchu ma vytrhol z tranzu. A čo horšie, asi takým štýlom, že mnou prudko trhlo, vyskočila som na nohy a zmätene si ho obzerala. Mala by si si pospať, drahá, radilo mi podvedomie - asi to posledné, čo so mnou reálne chcelo byť.
Netušila som či kvôli únave alebo čomu mi už ani červenotlapkáčova spoločnosť vlastne nevadila - stále som ho považovala za priateľa.
Bolo mi navrhnuté, že ma odprevadí. "Až na juh?" odvetila som skepticky a zagúľala očami. "Ak ma čosi zožerie, bude to len a len tvoja vina!" prehlásila som, nahlas si zívla a poobzerala sa. Stále tí istí vlci. Popošla som k Alfe s haraburdou pod lakťom, ktorá ma zaujala až teraz. Drzo som si ozdobu prezerala a mala chuť do nej ďobnúť, ale zastavil ma pud sebazáchovy. Napokon som vyhľadala strieborné oči. "Ak tu budem ešte niekedy oxidovať, byť a hrýzť treba tuto Blueberryho," podotkla som s kyslým úškrnom na tvári značiacim, že normálny vlk by sa so mnou nechcel moc kamarátiť ani dávať do reči za to, aká som vedela byť niekedy neskutočne protivná - a že ja som sa v tom vlastne aj vyžívala, to bolo to.
So zdvihnutým chvostom som prebehla okolo Lucy len čo si mohla povšimnúť môj bronzový kožuch a posledných pár slov venovaných jej: "Ešte ťa neskôr vyhľadám, ty zbrklá potvora," do budúcna pripomenutie. A už ma nebolo, klusala som pomedzi stromy, prebrala sa a ponaťahovala skokmi ponad kry, ktoré sa už zelenali. Na hraniciach som sa rozhodla toho k ničomu dobrého vlka a zradcu počkať. Vyhrážať sa? Usmiať sa? Rozlúčiť sa? Sama som nevedela.

Blueberryho upozornenie som brala na ľahkú váhu. Iba som sa yaškerila ignorujúc, že mi pohrozil. Nepredstavoval pre mňa a mje ego hrozbu, preto som spokojne nasadila pohŕdavú tvár a ďalej cvakala zubami po jeho partnerovi. Netušila som, či sú mi tak protivné Suzumeho reči alebo či to nie je tým, snáď, že som možno trošku pociťovala žiarlivosť, že mi niekto odvliekol kamaráta.
Aj tak mi už nič nezostalo. Zavše sa hnedý zhrozil, že môžem mať partnera. "Nie sme všetci z kameňa," odvrkla som jedovato a zotrvávala naježená. Vlastne som už pozornosť nevenovala ani mladej vlčici, ani hnedému. Ba ani Alfe, ktorá si ma len začudovane prezrela. Zotrvala som síce nabrúsená a jedovatá, no ticho. Alfa a Lucy sa očividne poznali. Ja som beztak počúvala len červeno tlapkáča a pretáčala očami. "Oceňujem tvoju snahu, no takto si ma neobmäkčíš," riekla som Bluovi a urazene si sadla na zadok. Vlastne som prestávala mať chuť tu tráviť čas. Mala by som sa vrátiť do Zlatavého lesa. Ktovie, či ešte jestvuje, dlho som tam nebola. Nemám chuť na nič, len sa pretĺkam životom, prihovorila som sa kamarátovi už len v mysli, lebo mi akosi neostala energia na slová. A ani chuť, ba ani po tom, čo vyhlásiol, že ma považuje za sestru. Pichlo ma príjemne pri srdci, no ani za svet by som to nahlas nepriznala.
//Na viac sa žiaľ nezmôžem, je mi naozaj zle a ani neviem, čo som písala

Reči tých dvoch ma fakt nezaujímali. Suzumeho presladený hlas mi však naháňal zimomriavky a srsť na chrbte sa mi vlnila ako mexická vlna od toho, že mi boli jeho kecy nepríjemné. Ba obrátil sa aj na mňa, na čo som mu venovala priam pohľad z pekiel a priskočila k nemu s vycerenými zubami. "Aby si sa moc nespoliehal na to že sú vlčice krehké stvorenia ty babrák," zavrčala som prskajúc po ňom jedovaté slová - ba možno i sliny. Nedbala som nikdy na eleganciu alebo ladnosť pohybov. Mojou povahou bola prudkosť a impulzívnosť - ešte to tak, aby sa vlk sústredil, nech to vyzerá elegantne. Dokonca i keď ma Lucy napomenula s tým pohľadom bez štipky ľsti a napomenula ma - i vtedy sa moje zuby ešte neschovali. V očiach sa mi varovne blýsklo. A ako aj Suzume spomínal, že Blueberryho oči by mohli spáliť - tak tie moje, hoc zlatej farby, varili vlkov hneď ako sa na nich zadívali. Blueberry tu očividne jediný vedel, že ja by som hrozba mohla byť napriek chatrnému fyzickému stavu. Beztak som bola príšerne prchká, aj obratná a prefíkaná.
Skôr ako som sa nadýchla k odpovedi na asi bývalého kamaráta slová sa ma mladá vlčica spýtala, kam mám namierené. Ako som sa na ňu teraz pozrela som si naplno uvedomila, že jej celú tvár, nos ba i čelo hyzdí séria jaziev, ktoré bolio očividne v zárodku dosť hlboké. Tak za hlúposť vĺčaťa... a nechceš ďalšie? myslelo si moje pomstychtivé ja. "Vlastne by som mala ísť na juh do Zlatavého lesa, kde je moja svorka. Zavše jar bude úchvatná, keď sa ten les preberie," riekla som kolísavým hlasom, pretože sa mi do hlavy drali najrôznejšie myšlienky. Napríklad ako sa tam nič nezmenilo, alebo že by i Cora zmizla, čo by ma skutočne položilo. Najradšej by som sa zahrabala.
Otočiac sa celým telom na Blueberryho som si ho vypočula a len ticho kývala hlavou. Otriasla som sa od protivnej vody, ktorá s nadchádzajúcim úsvitom konečne prestala pršať z nebies. Bolo mi vysvetlené, že ho Cora urazila. Uškrnula som sa. "A ja ťa snáď neurážam stále ty tupelo?" riekla som takmer až posmešne a jeho argumenty o Corinom správaní naprosto odignorovala. Neboli pre mňa zaujímavé. Všetko čo vypustil z papule mi prišlo ako výhovorka, pretože som mu nedokázala odpustiť. Možno len v tom najposlednejšom kútiku duše, ktorý som mala omotaný storočnými pavučinami.
Jeho slová som vnímala veľmi dobre i keď ma spomenul. Len som nevdojak zahrabala labkou následkov frustrácie do zeme a zadívala sa mu ostrým pohľadom do rubínových očí, ktorých som sa ani trochu nebála. I keď pravdepodobne ovládal oheň lepšie ako ja. "Mala by som ťa stále považovať za rodinu, no tá sebeckosť ma mrazí... a neviem sa cez to preniesť. Že som opäť zostala sama," zaťala som sánku tak prudko, že sa ozval tlmený zvuk cvaknutia zubov. Nepríjemne som sa ošila, zavrtela. A o to viac stúpla moja nervozita, keď sa zrazu z ničoho nič červenotlapkáč ozval, že ho to mrzí. Počuješ moju myseľ? opýtala som sa a podozrievavo, s prižmúrenými zrakmi, si ho prezerala. I mne bolo ľúto toho, že ten smiešny, hnedý Neon sa zdúchol a nebolo ho. Patril k lesu a zrazu i les... stratil čaro. Nahrbila som sa a pritisla si na okamih nos k hrudníku dívajúc sa na kvet, ktorý výnimočne plamene oblizovali len veľmi striedmo. Skôr to boli také plamienky. Vlastne to bola jediná ozdoba, ktorá bola vďaka živlu nádherná a pokúšala sa moju osobnosť zjemniť - i keď tí, čo ma poznali, napríklad ako tuto Blueberry, vedeli, že ja nikdy nebudem vyzerať ako dáma, nikdy nebudem slušná a najmä nič na svete neurobí na mne takýto dojem ani len na oko.
Zo všetkého tranzu ma vytrhol zase priateľov hlas. Pýtal sa ma vlastne, ako žijem... ako žije môj partner. Svaly na nohách sa mi prudko napli, zaborila som pazúry do mäkej zeme a zaškrípala zubami. "Nech je mu zem ľahká, keď sa mi konečne po nekonečných mesiacoch a ba i roku ukáže na oči," odsekla som s podmazom vrčania mimoriadne zlým hlasom a v očiach sa mi zablýskol hnev. Ešte i ten bol tak sebecký, že sa na mňa vykašľal? A ako počúvam i na svorku? hnalo sa mi hlavou a nedokázala som to zahnať. Neznášala som v túto chvíľu Blueberryho, ktorý mi trojfarebného, nezvestného vlka pripomenul. Ba začala som a aj frustrovane prechádzať, kým som sa zasekla v pohybe s nosom priamo pred hnedo béžovým vlkom, ktorý sa tu znenazdajky objavil. Pochytila ma skoro taká nepríčetnosť, že ma až teraz do neba volajúci pach Alfy udrel do nosa. Bystro a rýchlo som cúvla uvedomujúc si ešte odznaky mágie, jeho striebristé oči a nejakú ozdobu na labe. "Spýtaj sa tu pána sebca," tľoskla som jazykom a nosom poukázala na vlka s červenými labkami, omotanými šatkami. Iba povedľa som si všimla, že tuto konečne prítomná Alfa lesa pozná mladučkú vlčicu, ku ktorej sa obrátil, preto som zostala aspoň na okamih nepovšimnutá. Odtiahla som sa do úzadia len gániac zlatými očami takpovediac po všetkých.

Celé toto stretnutie mi prišlo akési zmätené. Ja jediná poriadne nabrúsená, do toho jeden s červenými labami, ktorého pocity sa menili ako obrazy na plátne, jeden veselý cvok, ktorý tu na všetky strany vyznával lásku... no a perlička mladá vlčica, ktorá zožrala múdrosť sveta. Otriasla som zo seba napadané snehové vločky a trpko si povzdychla. Prečo som vôbec tu? Možno ma Cora potrebuje, uvažovala som a potichu sledovala, ako sa hnedý - už aj predstavený - Suzume líška Lucy do priazne. Možno bol len rád za menej nahnevanú spoločnosť, akou mu bol jeho partner, no beztak mi to prišlo protivné. A ba i jeho smerom som varovna cvakla zubami. Nevtieraj sa jej, myslela som si za ten krátky čas, čo mohol obdivovať moje zuby, ktoré som rozhodne nemala len na usmrcovanie koristi.
Každopádne rozhovor sa najmä odvíjal medzi mojou spoločníčkou a Blueberryho partnerom. My zvyšní sme zostali zamĺkli. Zaregistrovala som len, že Suzume podal nejaký návrh počkať na... a čo mňa do mien. Zrejme Alfu tejto svorky, ktorú som však na území necítila. Všetko stále, slabé pachy.
Nuž som len znudene zívla a otočila sa na starého priateľa, na ktorého stále pretrvávala moja zlosť. Stále som na Blueberryho mala ťažké srdce. Začal mi to trošku objasňovať, nuž som prestala zvyšok skupinky akosi úplne vnímať. Myslíš si svoje, veríš, že to nemáme ľahké... a napadlo ti aspoň raz si nás vyhľadať? sypala som na jeho osobu výčitky v mysli, no navonok som zachovala kamennú, podráždenú tvár. Pretože ak by sa všetky tie výčitky aj vysypali z mojej papule, mala by som priestor k osobnému prejavu isto len ja a podľa môjho by sa i tie stromy pratali preč z cesty - ak by som nejaký aj nezapálila. Hoc v momentálnom fyzickom stave to zrejme ani možné nebolo, za to som usúdila, že nie je Blueberry voči mne tak obozretný, ako by po správnosti mal byť.
"Ale ja chápem tvoje pohnútky zotrvať v tomto lese," zavrtela som hlavou a otriasla sa. "Iba nerozumiem tomu, že s kamennou tvárou si nás opustil, nabalil si tuto fešáka," hodila som rýchly, protivný pohľad po Suzumem, "a odpelášil sa na druhý koniec krajiny. Ani raz ti nenapadlo, či vôbec žijeme? Alebo čo sa na juhu deje? Tvoj pach by som cítila, keby sio sa tam aspoň ponevieral..." vydýchla som zo seba skoro na jeden nádych a sklamane zavrtela hlavou.
"A čo si k nej cítil? A ku mne? Lebo som myslela, že sme priatelia... vlastne rodina, pomaly. Aj po tom love nešťastnom," zaúpela som a nosom ukázala na moju prednú labu, ktorú vo svojom zovretí držala tá ohorená kvetina. A tie jeho drísty o tom, ako by nám rád pomohol som prešla len pohŕdavým frknutím. Len čo som hlavou pohodila do strany. Našla som si radšej miestečko bez námrazy a ľadu, kde som sa posadila pekne na svoj chvost, aby ma aspoň čosi hrialo - keď už si moje telo pripadalo ako socha z ľadu, ba i moje srdce už som nevnímala inak, ako kus kameňa. Nemalo ma jednoducho roztopiť čo.
Blueberry ma síce povzbudil, že ma videl aj v horšom stave, no moc to nepomohlo, len čo som sa kyslo uškrnula. To teda, ale neplánujem sa k tomu stavu viacej vrátiť, myslela som si a trochu mnou trhlo, keď spomenul Neona. Nedokázala som tento výkyv nijak zamaskovať, preto som mu venovala len mĺkvy pohľad bez slov a zavrtela hlavou. Neon sa už nevráti. Nemyslím si to, netrápilo ma, že možno myšlienky čítať nevie, proste neboli potrebné slová.
...A tak isto to cítili aj tí dvaja, ktorí sa z ničoho nič rozhodli spraviť si z tejto chvíle svoju intímnu chvíľočku, kedy si rozhodne treba vyznávať lásku a city! Šokom som sa prudko nadýchla a radšej ich nekomentovala. Proste ta len tak boli, zaborení jeden druhému ksichtom v kožuchu a mumlali si svoje. Na mojej tvári spočinula znechutená grimasa jednej frigidnej vlčice a obrátila som sa radšej na to mladé, roztržité šidlo - teda skôr, ako by Lucy napadlo sa medzi nich montovať alebo výskať. "A čo tvoja svorka? Chystáš sa sem pridať do klubu prírodne nemožného a nereálneho?" riekla som narážajúc na to, že tu proste boli dvaja samci ako pár. Moja tvár zostala znechutená ba i podráždená naďalej. Slová dávneho priateľa ma vôbec neupokojili ani nič podobné. Skôr som zostala nervná a zavše i hladná. Brucho sa mi protestne sťahovalo, na čo som len zaťala zuby, tváriac sa nezúčastnene a ignorujúc dvojicu samcov... dívajúc sa len po okolí a sem tam na Lucy čakajúc odpoveď.

Očakávala som, že tu budeme mať rande len s tým prašivcom, ktorý zradil svorku na juhu, no onedlho dobehol - či skôr doskackal - tmavohnedý vlk. Biele brucho a jedna laba na ňom priam žiarili, nejaký ten náhrdelník som si nevšímala. Skočil takpovediac všetkým do reči a jeho hlas bol tak nechutne sladký, až ma napínalo. A keď som trochu zapátrala v pamäti, uvedomila som si, že ho poznám. Ty sa máš čo ozývať, keď si ako on! vrčala som v duchu a napokon i reálne, keď ma napomenul, že sa hrubý tón vlčici nehodí. "A tebe ten priteplený hlas ty smrad," vyštekla som jedovito a vzdorovito pohodila hlavou presunúc sa bližšie k Blueberrymu, hoci mi hnedý zatarasil cestu.
Jeho výmysly ma nezaujímali, akurát mi došlo zle, keď tu samec samcovi vyznával lásku a môj nahnevaný výraz vystriedal prekvapený ba až posmešný, lebo ten som venovala červeno tlapkáčovi. "A pozrime, ako že si to dopadol," zachechtala som sa.
Lucy ako takú som moc nevnímala - nie kvôli veľkosti, pretože sme boli dve drobné stvorenia, to nie. Skôr lebo mu vysvetľovala, že hľadá druhú svorku. Poď k nám, tu sú divní vlci! zaprotestovala som v duchu a hodila po nej rýchly pohľad. Na to som sa venovala Blueberrymu, ktorý ma priamo oslovil. Bolo vidieť zvyšky kamarátstva, no v mojich zlatých očiach skôr smútok a hnev.
Hnedého, ktorého meno som si nevedela ani za svet vybaviť som bezcitne odstrčila vlastným telom nabok, nech mi nezavadzia. Stretla som sa s pohľadom červených očí. "To je pochopiteľné. Ale Cora ti nikdy neodpustí a mám pocit, že asi ani ja. Les je prázdny a je nás len pár. Vieš ako sa pozerá zle na to, že svorka na tak peknom území je malá a slabá zvlášť v zime?" môj hlas sa postupne stupňoval až do bodu, keď som mu vytýkala niečo, na čom mal podiel ale aj nie. Zavrtela som hlavou, zježený kožuch bol tiež preč. "Je to ťažké strážiť si územie, keď nás je málo. Vidíš, že som samé rebro napriek tomu, že niekam patrím. Nevládzeme," dodala som s vážnym hlasom. "Lucy to tak nemyslela s tým smiechom. Je ešte len moc mladá a prostoduchá," ospravedlnila som vlčicu a cúvla, na čo som sa voľky nevoľky posadila do studeného snehu a hodila po bielej pokrývke zeme znechutený pohľad.

<- Medvedia rieka

Na to, že som mala zimou skrehnuté laby, zmysly úplne na nule, cítiac sa vlastne nepoužiteľne som ešte ako tak zvládla minimálne podľa stôp v snehu osledovať, kam tá malá zmija mladá zmizla. A veruže netrvalo to dlho. Stačilo len obísť tok rieky, ktorá úporne odolávala ľadu a dostala som sa do akéhosi lesa. Listnatého, teda možno v lete, čiže tu bolo toho snerhu dvakrát toľko. Nuž neriešila som spočiatku ani to, že sa zrejme nachádzam na nejakom území cudzej svorky, však keď ma tu zadrhnú, aspoň by ma okolie už neotravovalo.
Nnetrvalo mi dlho, kým som za tohto včasného rána Lucy našla. Chichotala sa ako pomätená a zavše už po nej štekal nejaký vlk s čudným sfarbením, že tu nemá čo... Zarazila som sa.
Je to on?! dívala som sa na vlka, ktorého meno bolo Blueberry ao zmyslov zbavená. Automaticky sa mi naježila srsť na chrbte a skočila som medzi neho a mladú, hlúpučkú vlčicu. "Tak tu ti je dobre, áno?!" vybafla som po ňom a premerala si ho nevraživým pohľadom. Lucy som len pleskla po nose chvostom, pretože som jej hneď nemohla odpustiť, že ma tam len tak nechala. Nejako som si na tú jej ukecanú papuľu zrejme zvykla.

Skutočne ma prestávalo baviť sa tu zapodievať s tými vlkmi. Odmŕzali mi laby a to bol primárny dôvod plus - ten podfukár, ktorý mi tvrdil do očí čosi úplne iné. Ba ani som nemala chuť mu nejako odpovedať, keďže sme sa venovali dobrovoľnému, podobnému remeslu a rovnako ako som ja čiastočne vedela odhanúť jeho mohol i on mňa. Ppreto som na jeho posledné slová mierené na moju adresu zareagovala len pohŕdavým odfrknutím, na čo som k tomuto prihodila gesto pohodenia hlavy do strany, akože sa hrám na urazenú.
Reálne mi to bolo jedno, kým mi do nosa neudrel známy pach vlka, ktorého som vlastne ani len nepoznala. Po chvíli k nám dobehol, prebrodil sa snehom a jeho biele odznaky na tom červenohnedom kožuchu svietili do ˇaleka napriek všetkej tej protivnej bielobe vôkol. Nevraživo som si ho premerala a sem tam lenivo zastrihala uchom akože aspoň vnímam, že tu vôbec je. A čo mňa trápi nejaká svorka? Aj tak sa o mňa nepostará a vyzerám ako rebrinák, myslela som si svoje a len po ňom zavrčala. "A čo mňa to zaujíma? Vyzerám, že by som mala nejaký tuk navyše, v ktorom by som sa mohla utopiť?!" vybafla som po ňom a nevedomky sa posunula k drobnučkej Lucy. Taká otravná, no rovesníčka aspoň. Avšak ja som aspoň nebola naivné šteňa.
No v podstate tu mi ona zostala ako jediná, najmenej otravná spoločnosť, ktorá sa beztak vytratila s tým, že vraj chce objavovať svet. Stihla som akurát tak protestne vyšteknúť, prečo vôbec odchádza a necháva ma tu s týmito indivíduami, na čo som predsa len zdvihla zadok, kývla len zo slušnosti - ktorú som poznala možno raz ročne - Smyrillovi a už som sa brodila závejmi a preskakovala ich po jej stope.

-> Boruvkovy les

//Kopte do mňa, že mám hrať :D Už to zas nestíham, lebo idem do práce... možno zajtra poobede.

Či už to bolo nedostatkom spánku alebo niečím iným - nudila som sa. Ten bahnito ryšavý ma už nezaujímal len som po každej zaznamenanej reakcii na moju osobu zacvakala zubami. Zato Smyrill sa líškal, že to berie pomaly a oblizovať si ňufák ešte nebudú. "Toľko sa mu vtieraš do zadku, až mi to tak pripadá," riekla som falošným, ospravedlňujúcim sa hlasom a prehnane sladko sa usmiala vrtiac chvostom. Na to som nahodila zase vážnu masku, pretože tá spoločnosť neznámeho mena sa nás rozhodla opustiť. Aká banda? Vyzerá, že je môj priateľ? pohoršovala som sa nad jednoduchým, zlým výberom slov a povzdychla si.
Za to moja spoločníčka, od ktorej mi konečne stihol uschnúť kožuch mala priveľa slov, ktoré bolo proste životne nutné dať do éteru. "A prečo si mi nedoniesla raňajky, keď si bezhlavo utekala za čímsi?" vytkla som jej na oplátku a pretočila očami. Aspoň čosi na revanš, keď už si mi prekazila spánok! ponosovala som si sama pre seba.
Ppostrehla som v diaľke akýsi šedý kožuch, no nemieril k nám, preto som sa zas odvrátila a znudene labkou prehrabovala sneh. Napokon som len lenivo zdvihla zrak pri Lucyinej otázke. "Nie, ale Smyrill a ja sme už mali česť sa spoznať. Väčšieho klamára nepoznám," zachechtala som sa a provokatívne po vlkovi žmurkla.

//Určité povinnosti ma naozaj nepustili, bola som tu len v rámci "tlapka-záležitostí". Ospravedlňujem sa.

Nemala som ani poňatia, o čom sa vlastne bavia tí dvaja vlci. Smyrill sa zahral na najväčšie a najmilšie neviniatko na svete, na čo som len zaprskala ako nahnevaná mačka. "Ale ale, ty luhár," zasmiala som sa prehnane afektovaným hlasom a žmurkla po ňom okom. "Priznaj sa ryšavému bahniakovi, aký si. Ale okej, pre mňa za mňa mu aj oblizuj ňufák, aby ti veril," rozprávala som si viac menej pre seba a Smyrilla i vlka neznámeho mena prelietavala očami. Lucy sa s nimi zoznámila a potom oznámil,a že kamsi ide.
Obzrela som sa síce, no už jej dávno nebolo. Mierne rozpačito som prešľapovala na mieste a mračila sa na oboch. Bahniak mal nejakú poznámku. Meravo som otočil pohľad do tých jeho očí, ktoré mu vlastnými zubami vyhryznem z jamôk. Naježila som kožuch. "Krvavé hry mám radšej... ako s tou studenou gebuzinou," odsekla som jedovatým, varovným hlasom a natiahla labu, ktorou som rozhodila sneh. Vietor to kvantum snehových vločiek rozvial okolo nás.
A s tým sa mi do uší dostalo akési otravné Wííí! a ja som zamrzla. Nna dve sekundy som bola bez pohybu. Dovalila sa Lucy, no po zadku a so šialeným pišťaním. Pokúsila sa k nám elegantne dôjsť a ja som ju len chňapla za ucho. "To vidím i počujem, ty otrava," zafunela som rezignovane a nechápavo zavrtela hlavou. Avšak jej otázka na klamára ma zaujímala tiež.

Starý známy, inak povedané ten falošný pán herec na mňa nijako zvlášť nezareagoval. Bol ticho len si ma premeriaval pohľadom. Ten skúmavý pohľad som mu však vrátila. Áno, my sa už poznáme, kamoš, myslela som si a na pol ucha si uvedomovala Lucyin roztopašný hlas, ktorého podtón sa trošku zmenil keď mi spomenula, že nevie čo sa stalo ale vlci z jej svorky sú nezvestní. Keď tam máte takých dezertérov, ako bol Takki, tak sa ani nečudujem, pomyslela som si a len jej na to chápavo prikývla.
...že som ja oľutovala moju pozornosť zameranú na Lucy! Hrdzavohnedý vlk opätoval friško útok, a pretože nevidel, lietalo to na všetky strany. Prvej várke som sa stihla uhnúť, no tá druhá ma zasiahla pod papuľu do hrudníku. Jedovato som sa naježila a zavrčala nad jeho výsmechom, ktorý vypúšťal z papule. "Krásny deň, ty smraďoch," zahundrala som a poriadne sa otriasla. Spýtavo som si premerala Smyrilla. "A to toto ťa baví trpieť? Hhádam, že nevieš ako sa pri ňom správať?" zachechtala som sa a rýpla do vlka. Ak mal ten vyškerenec trochu rozumu, mohol bvy sa zamyslieť, že narážam na Smyrillovu povahu. "Lucy ty si ešte vĺča, hraj sa s ním ty," posťažovala som si k drobnej vlčici vedľa mňa a mierne ohrnula pysky v hrozbe vlkovi, čo sa mu stane ak útok pokúsi zopakovať.

//Ja som to nepochopila a preonačila si to po svojom

<- Bobrí ostrov

Vzhľadom na jej rozmery som dúfala aspoň v nejakú tú obratnosť, ktorú jej do vienka príroda mohla dať. Avšak vzhľadom na jej predošlý pád do rieky som bola na pochybách, ktoré sa mi v konečnom dôsledku aj potvrdili. Rozbehla sa ako roztopašné vĺča a síce sa jej labka nezasekla ako mne - a jasné, že aj to musela komentovať - ale neubrzdila a napálila to mne priamo do zadnej časti tela, takže mnou trhlo dopredu. Mala som však dosť duchaplnosti, aby som sa zaprela prednými labami a ustála to. Lucy sa posadila a veselo škerila, na čo osm len pretáčala očami. "Tuším sa ani nedivím, že ťa Mahtae skoro objala do večného spánku," podpichla som ju, zavrtela hlavou.
Stále sa ma pýtala na svorku, na čo osm jej predtým ten prvý raz vôbec zabudla odpovedať. Kým som sa tvárila, ako usilovne premýšľam, zaregistrovala som pach dvoch vlkov - a čo viac! Jedného som poznala. Ale čo to je ten podfukár predsa! spomenula som si a zvedavo s apriblížila s hrdo zdvihnutou hlavou priklusala aj so zjazveným vĺčaťom za sebou. "Na juhu je Zlatavý les, ktorý je mojim domovom. Alfa je nezvestná ale..." riekla som akoby mimochodom ešte k Lucy.
V jeho spoločnosti bol akýsi hnedohrdzavý vlk s divným rozpoložením odznakov tmavej hnedej. Ppráve si sťažoval ako neznáša sneh, na čo som sa uchichtla, prudko trhla labou jeho smerom tak, že všetok sneh, ktorý sa mi s vodou nalepil na tie laby letel jeho smerom a krásne mu osypal tvár. "A vieš, že aj ja?" utrúsila som rýpavo a zachechtala sa.

//Zabijem ťa čítaj teraz môj post! :D Kvôli tomu že ideš tam som spísala tak post...

EDIT: Za Jennu väčšinou píšem okamžite :)

Bola to jednoducho škoda reči s tou drobnou. Popísala mi v skratke jej otca ako veľkého, hnedého a samozrejme zjazveného vlka. Tak mu tie hrdinstvá moc nevychádzajú, keď utŕžil toľko rán, myslela som si svoje a len pretočila očami nad tým bujarým a isto nadmieru prehnaným opisom. Avšak ak boli jej rodičia Alfa vlci, nečudovala som sa, že je tak rozmaznaná. Proste ako malá princeznička.
"Tak keby teba zo sladkého snívania zobudilo niečo mokré, studené, niečo čo ti jačí do ucha a páchne ako zdochlina tiež by si dostala skoro infarkt!" ohradila som sa na jej slová, že ja som vraj len tvrdohlavá a mohli sme sa o seba zohrievať. Absolútne som sa s jej myšlienkou nestotožňovala. Len som sa znechutene otriasla.
Launee neodpovedala ani na zvedavé otázky Lucy, ktorá sa jej vlastne pýtala to isté čo ja, no milším hlasom. Ako som tak hnedú vlčicu počúvala, začínala som nejak podvedome tušiť, že to len moja drahá priateľka Cora môže niečo takéto nakázať, no nedávala som si nádeje, že by to indivíduum patrilo k nám. Predsa len som všetky svorky nepoznala a len prikývla, keď nás opustila.
"No čo, pohneme sa nech teda nemrzneme? Ukážem ti, ako prekonať rieku," navrhla som. Hoci som stále vrčala, môj hlas znel rezignovanosťou nad situáciou, keďže hnedá opatrovateľka trielila preč. Kývla som teda hlavou, posúrila Lucy nech ma nasleduje a poklusom sa vydala na miesto, z ktorého som prišla. Nahnevané bobry už si dostavali mnou zdemolovanú časť hrádze. Pohľadom som varovala Lucy, aby bola tichá, nenápadná, rýchla. Teda skôr som dúfala, že ju napadne ma napodobniť. Zakrádala som sa poza kríky priamo k lemu hrádze, kde som vyskočila do snehu a pár elegantnými skokmi sa dostala na hrádzu. Labky sa mi síce prepadli pomedzi drevá do vody, no vyprostila som si ich a kľučkujúc pomedzi naštvané bobry sa dostala na druhú stranu. Stratiť som sa vlčici nemohla, môj kožuch v zimnom období bol zreteľný ako olympijský oheň.

-> Medvedia rieka