Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Začínala som byť skutočne mrzutá, potichu som si sama pre seba vrčala na počasie a popri tom natáčala uši na červenolabkáča, čo mi to tu vlastne šveholí. Neskoro som si uvedomila, že som sa preriekla. Temer nikomu som zo svojho života mimo Gallireu neprezradila nič. Možno ak nerátam trojfarebného, hm? Kde je tomu koniec, zamyslela som sa. No bolo už neskoro na to, aby som sa čosi pokúšala zapierať, preto som si len povzdychla. Chcela som mu odpovedať, no pršalo tak husto, že akonáhle som skúsila pootvoriť papuľu, rovno mi z nej vytekali pramienky daž´dovej vody, ktorá teda nebola ktovieako chutná, len čo je pravda. Frustrovane som si pleskla chvostom o telo a posadila sa bližšie ku kmeňu stromu - nejaký dub, alebo čo to bolo, že jeho koruna bola tak košatá.
Ako som tak uvažovala, ako zo seba vylúdiť slova, ako zabiť zimu hoc som ovládala mágiu ohňa, prišiel tuto súdruh na riešenie a celkom efektívne. Netušila som, koľko a aké mágie ovláda, ale zahryzla som si do jazyka, aby som obdivne nevypískla. Košatá koruna stromu totižto okolo nás vytvorila ochrannú clonu. Priestoru tu veru nebolo veľa, no vietor ustal skoro úplne a dážď sa teraz zdal ako taký bežný - normálny. A nie hotové fiasko sprevádzané hurikánom.
Oklepala som si šiju, pretože premočená srsť - teraz tmavej, medenej ba až skoro tmavohnedej farby - nebola veru nič príjemné. Na to som sa nadýchla a rozhodla sa mu teda odpovedať, pretože mi ozaj pomohol, hoc som utekala spočiatku neznámo kam. Po pravde stále sme boli kdesi na juhu a ja som to tu nemala vôbec zmapované! Na prieskum treba lepšie počasie, povzdychla som si a trochu sa uvoľnila, pustila preč nadbytočné napätie. "Lebo to asi ani nikomu nehovorím ty múdry?" vrátila som mu to sarkasticky a prevrátila očami. Zaťala som labky pevnejšie do zeme a dívala sa na zmoknutý kvet na náramku, z ktorého unikli posledné zvyšky dymu. Nemala som v takomto počasí energiu udržovať ten ohníček. Na to som sa nad jeho otázkou skoro až zasmiala. "Nie,
vôbec, vlastne je to príjemné, pretože milujem vodu," znela ďalšia ironická odpoveď. "Ale vďaka, tiež sa nechystám na púť v náruč hurikánu," riekla som už miernejšie, oprela sa chrbtom o kmeň a nechala zadné laby skĺznuť popri ňom, až som zostala v sede akosi pohodlne rozvalená. Zmohla som sa na slabý náznak úsmevu. "A ty nemáš povinnosti?"

<- Náhorná plošina

Vetrisko postupne naberalo na sile. Nevedela som si predstaviť ako sa budeme rozprávať, ak toto neprestane, ak sa to zhorší. A vlastne potom nebolo ani času na predstavy, pribudol dážď.
Prvá kvapka, ktorá mi zhodou náhod dopadla medzi oči bola tak veľká, že som ostala na pár sekúnd slepá, dezorientovaná a zrejme i tým som zablúdila do priľahlého lesa. Pritisla som sa ku kmeňu najbližšieho stromu brániac sa tak proti vetru a zúrivo som sa otriasla v snahe zbaviť sa kvapiek.
"Ja to chápem, ale tieto sprosté náhody v mojom živote ma nebavia a už nikdy nechcem skončiť na reťazi so psami," pomaly som až musela na priateľa kričať, nakoľko vetrisko mi vytrhávalo slová z papule. Bola som dezorientovaná. Ocitli sme sa v neznámom lese, sem tam som tu cítila pachy iných a sem tam zmizli, také bolo počasie. Ba ani ten nepríjemný zvkuk praskajúceho dreva mi neprivodil dobrý pocit. Zamračene som sa zadívala na Blueberryho. "Vyzerá to na horšiu ako hroznú búrku," snažila som sa prehlušiť vietor, "les alebo lú-," nestačila som sa ani opýtať, vietor mi odtrhol slová od papule. Kam sa skryť? dokončila som v mysli a zamračene si prezrela vlka, ktorý sa tiež začínal čím ´dalej tým viac podobať na zmoknuté kura.

//Presun ak nejaký daj kludne ty

<- Lúka vlčích makov

Jeho pohnútky ma akosi prestali úplne zaujímať. Išla som si svoje, dostala som sa na nejaké hornatejšie územie a premýšľala som, či mu vôbec odpovedať. Zadychčaná som napokon zastala a obzrela sa po vlkovi s mŕtvym výrazom v očiach. "Beztak je to už jedno. Aspoň viem, že sa mám spoliehať len sama na seba a nie pseudo-svorky, kde nežijú vlci, keďže by sme mali byť spoločenské tvory," odpovedala som ľadovým hlasom a neisto som sa rozhliadala, ktorým smerom vôbec ísť. Asi by som mu to mala opätovať a vrátiť sa s ním do jeho lesa,
nech ide domov. Nespomínal, že je ochranár....? uvažovala som si sama pre seba a obzrela si priateľa len tak zbežným pohľadom alá "skúmajúc kvalitu". Len som sa otriasla a znepokojene sa prizerala, ako sa sem ženú tmavé mračná.
Náhle sa brutálne zdvihol vietor a mňa sfúklo z láb, že sa mi podlomili. S prižmúrenými očami som vlkovi len kývla, že musíme rýchlo preč.

-> Les stratených duší

Isto to bol dážď alebo som len nebola poriadne pri zmysloch, ktovie. Každopádne až po tom, čo som cítila Blueberryho nervozitu som si začala všímať prostredie. Vlčie maky neboli nikdy takéto biedne, nikdy ich tu nebolo tak málo. Proste vždy sa nimi vlk brodil aby sa dostal do Zlatavého lesa a teraz aj tých pár, čo tu ostalo, bolo povädnutých. To nemôže byť pravda, zapierala som a radšej sa venovala cudzej vlčici s náramkom na nohe, ktorá ma zviazala mágiou a sebavedome prikráčala až k môjmu hrdlu. Zúrivo som zavrčala. Ty suka slabá, obyčajná, to sa ma toľko bojíš, že musíš si pomáhať mágiou? myslela som si dúfajúc, že nemá strieborné oči len tak pre parádu. Dúfala som, že možno horiaci kvet chytí jej srsť, ale tá potvora si dala pozor.
Napokon odišla a vyhrážala sa, že ak by nemusela utekať na jej plesnivé územie, tak by to dopadlo inak. Aj tak už nemám pre čo žiť, ale aspoň by som ti natrhla kožuch ty mrcha, pomyslela som si bedlivo ju sledujúc a vyprevádzajúc pohľadom, keď odklusávala z lúky. Až potom som sa mohla vrátiť do reality a smutne som vydýchla.
Počula som za sebou priateľov pokojný hlas, pretože on to vedel skôr ako ja. Teda i ja som to isto tušila, no nechcela som si to pripustiť. Asi som proste mala odísť zo severu skôr...
nemala som sa tam zdržiavať, začala som sa čiastočne v duchu obviňovať a Blueberryho som si len premerala vyčítavým pohľadom. "Takže ty si to vlastne celý čas vedel a tváril si sa, že nič? Len tak si ma nechal trepať sa sem, skoro si nechať prehryznúť krk a zistiť, že svorky dávno niet?!"
Bola som ukrivdená. Hrozne. Proste neverila som tomu, že nemôžem byť ani torchu šťastná. Odtackala som sa skrz smutné, vlčie maky až k hraniciam priestorného, nádherného lesa, ktorý bol na jeseň isto snáď najkrajším v krajine. Z hrdla sa mi vydralo plačlivé vytie a všetok smútok za rodinou, ktorá zmizla. A snáď ma ten zvyšok počul ak bol v lese a nájde si ma. Cora... pomyslela som si iba, keď som z klusu zrýchľovala do behu a utekala od spomienok preč.

-> Náhorná plošina
//Najbližšie sa sem dostanem v štvrtok v noci alebo v piatok :)

<- Stredozemka

Nervózna ako vlčica (áno, vlastne to sedí) som prekročila hranice známeho územia. To, že som akosi necítila intenzívne pachy svorky som pripisovala ustupujúcemu dažďu. Moja nálada sa však o trošičku zlepšila, nakoľko už som bola v bezpečí územia svorky. Vlastne som sa i tešila, že po pojašenej Lucy a návšteve ostrova bobrov som sa ocitla zase tu, na juhu. Tu, kde bolo teplejšie a všetko sa mi tu zdalo i krajšie. Vynímajúc otravných členov svorky, pomyslela som si a brodila sa zmoknutými vlčími makmi. Áno, nemala som z tých kvetov takú radosť ako náš huňatý, dlho nezvestný Alfa, no prinášali akúsi útechu, že kamsi patrím.
Vykračujúc si po lúke som zaznamenala periférnym videním pohyb a postavy. Dve. Zhrozene som sa naježila (teda pokúsila sa, no voda moju srsť značne uhladila na chrbát) a s vycerenými zubmi sa dostala k votrelcom. Jedným bola vlčica, jej pach ma až štípal v nose a mňa obliala neblahá predtucha, že proti nej nie som práve ideálny ochranca územia. Druhý bol očividne tulák, no mňa predovšetkým zaujali krídla, ktoré mal zmoknuté a zložené na chrbte. Ale toto už hraničí s abnormalitou! ponosovala som si v duchu a trochu i ticho závidela.
"Ste na území Zlatavej svorky a nemáte tu čo robiť," zavrčala som do tmy a bola rada, že nie je deň. Vlastne pred vlkmi stála mimoriadne drobná vlčica, malá, obratná no samozrejme, že moje telo nebolo dvakrát obalené svalmi. Do noci sa aj tak blýskali len moje zlaté oči. "A je mi jedno, či ste aj Alfa všetkých Alfa vlkov, proste vypadnite," tľoskla som jazykom smerom k vlčici a jedovato švihala chvostom. Varovala som ich a naozaj som nemala chuť sa s nimi zaoberať.

<- Medvedia rieka

Dážď, ktorý sa k večeru spustil mi na nálade teda nepridal - ba čo viac, ostala som mrzutejšia, otrávenejšia, nevraživejšia. Nereagujúc na slová mojich dvoch spoločníkov som ani nezaregistrovala, kedy nás Blueberrym vlčica predbehla a šla smerom k stredozemnej pláni. "Hej...!" stihla som akurát tak zavyť a voľky-nevoľky sa vybrala za ňou.
Pôvodne som myslela, že išla na lúku, no pripadalo mi to tu skôr ako šakalia pahorkatina. Z akejsi kamennej skrýše trčala jej biela laba a opodiaľ postávala vlčica bielej srsti, ktorá bola tak zmoknutá ako ja. Moja srsť sa z bronzovej zafarbila na tmavo hnedú, len moje zlaté oči žiarili do nočnej tmy.
Dotkol sa ma jej nezáujem o cestu do Zlatavého lesa a vlka som nevidela, len čo som sa obzrela. Bola noc, bola tma a hoci sa búrka blížila ku koncu, ja som mala chuť začať kvíliť ako malé, bezradné vĺča. Kde sú tie časy potuliek so sestrou, ten hvozd na juhu... zamyslela som sa a nakoľko som nevidela nikde červeno tlapkáča, tak som vyrazila rýchlym poklusom vpred. Minimálne sa ukryť niekde.

-> Lúka vlčích makov

//Nejako sa mi nechce písať, kukám na to okienko vyše dvoch hodín a nič :) zajtra

<- Mahtae
//Sorry za príspevok, berte to tak, že jenna nemá náladu, nepamätám sa, čo ste písali a nemám energiu to čítať - a ak nechcete post o mesiac tak si vystačte :D

Na Blueberyhho řeči - mimořádně otravné - jsem spíše nereagovala. Jenom protočila panenky a co nejvíc to šlo ho plácla ocasem přes tlamu a oči. Při troše štěstí ho snad nějaký ten chlup mohl píchnout do oka. Něco, co by mě alespoň rozesmálo, postěžovala jsem si v duchu, jelikož při pohledu na řeku a jezero, jenž bylo ve veliké oblibě medvědů, mi zmizel i ten můj typický úšklebek, věčně vynímající se na mé tlamě.
Jenom jsem si povzdechla a zdaleka kulatou, vodní plochu obešla. Přidala jsem do kroku. Ať ti dva öumové jdou hezky za mnou jako speciální ochranka! myslela jsem si své a se zdviženým ocasem mířila kdesi na jih. Proč jde ta černá s námi? Koho vůbec zajímá? přemýšlela jsem a následně témeř vyprskla na slova přítele. Pravil, že se moc ke Zlatavému lesu nechce přibližovat. "Strašpytel, nic jiného," odfrkla jsem a rozhodla se, že ho nechám jít kdykoliv mu je libo. Cítila jsem se dostatečně sebevědomě, abych zvládla cestu úplne samotinká. A zvlášř pokud se on bál Cory, té křehounké květinky, tak jsem opravdu byla větší vlk než-li on.

-> Niekam južne

Asi jsem marně doufala, že můj tón hlasu vlčici odradí a nebude tak za mnou lézt. Byla jsem nejspíš naivní, zoufala jsem si v duchu a potichu začala vrčet, jakmile se mi do uší dostal její otravní hlas.
Zpočátku tváříc se jako uražené vlče, kterému bylo zakázáno lézt ven z nory, pak najednou veselost a pro mě nepochopený úsměv a vyptávání se. Povzdechla jsem si, mírně i zaškřípala zuby o sebe, dokud jsem si promyslela, co ji vlastně mám odpovědět. "Zkus mě štvát ještě,
a ten plamen bude větší než-li tvoje otravná palice," zněla moje odměřená odpověď. Opravdu jsem byla psychicky unavená a to poslední, po čem jsem právě toužila, rozhodně nebyla společnost otravní samice, která měla jaksi už mít věk na to "chovat se" důstojněji.
Aby málo nebylo, Blueberry se k ní přidal a šli mi za mnou jako druhý ocas. Cvakla jsem po něm zuby, no trochu se i ušklíbla. "Kdy já budu obklopena slušnými, elegantními vlky
a ne divnými vlky, pošetilými jako vlčata," řekla jsem zasněně řečnickou otázku kdesi do nebes a byl to trocha paradox to, v jaké společnosti jsem chtěla být, protože já se právě elegantně nechovala. Na to má osobnost byla příliš vulgární. Hehehe...

- > Medvědí řeka

//Blue nikto nie je lepší, proste my nemôžeme za to, že sa našli dementi, čo vymysleli tak komplikovanú gramatiku...

Můj žaludek byl na tom rozhodně lépe. Ačkoli i ta malá potvora byla dost vyhublá (na to, že je vlastně léto), bohatě mi prozatím postačila. Více mě iritoval fakt, že jsem jaksi vzdala cestu na jih, Blueberry si tu našel další vlčí známou k pobavení a předváděl jakési - ani nevím co - s mrtvou rybou, která se třepala déle, než se měla. Neměla být mrtvá? Hm? asi to bylo prostě příliš na mou logiku, ačkoli jsem se zamyslela, kdo je tu vlastně ten divný, viďte.
Stejně problém číslo dvě - a to ten, že černobílá si mě všimla a jak sprosté děcko si mě začala vtíravě ohlížet a vyptávat se mě na květ na mé tlapě. Podezřívavě jsem po ní prolétla očima a slabě zavrčela. "Já se tě taky nevyptávám, proč a jak ti ty šutry drží na čele," odsekla jsem okamžitě a zvedla se alespoň do sedu. Vůbec mi nepřekáželo, že jsem byla dosti protivná. Vždyť to ona byla ta, co se sem nasáčkovala.
A aby nebylo málo, přidal se k ní i červenotlapkáč. Téměř zoufale jsem vykníkla a odsunula se od nich dál. "Připadám vám snad jako výstavní exponát? Řešte si svý věci, ňoumové," byla moje nasledujúcí, jedovatá odpověď.
Byla pravda, že jsem také na okamžik zaměřila svůj pohled na hořící skvost na mé tlapě, který opravdu nešel sundat, no ohe¨nepálil. Jenom Blueberry věděl, co je moje magie, jelikož mé oči zářili krásnou, zlatavou barvou jantaru. No nebezpečné jiskry sršící místami z nich mluvili jistě za vše.
Sebejistým krokem jsem se rozešla od dvojice k řece, kde jsem uhasila žízeň a byla jsem odhodlaná podél řeky pokračovat na jih. A taky, že jsem šla.

//Ehm... viz. profil Sava nemôžem napísať... možno zmáknem 5-7 riadkov, fakt ma bolí akokoľvek sa hýbať

Prestala som na okamih naťahovať tenký, lasičí kožúštek, nakoľko som na sebe ucítila niečí pohľad. Patril modrým očiam čiernobielej vlčice s kameňmi na čele - čo mi vlastne prišlo absurdné, aby to tam držalo. Venovala som jej maximálne nevraživý pohľad a venovala sa
ďalej koristi.
Nebavilo ma príliš ju týrať, hoci to zviera malo predpoklad, že o chvíľu zdochne na záchvat rastúcej paniky, až jej očká vyliezali z jamiek. Celkom pobavene som do nej štuchla - pazúrom do líca - na čo vypučila tie oči ešte viac a ja som sa rozosmiala. Aký jednoduchý tvor a jednoduchý život. Najväčšia obava, že do mňa ten vlk štuchne pazúrom, hoc ma ešte nežerie, zachechtala som sa v duchu a čiastočne i nahlas, na to som jej zlomila väz a pôžitkársky si nmechala krv stekať po papuli na trávu.
Zdvihnúc zrak a zároveň si oblizujúc papuľu od malých kvapiek krvi som zastrihala ušami, pretože sa ozval aj Blueberry. "Kto ma nechal spať s nosom pod hladinou vody? Keď už tu máme hádzať výčitky, drahý," zaprskala som ako mačka, otočila sa mu chrbtom tak ako som ležala a takmer za pár sekúnd do seba napratala lasičku. Mhmmm, priadlo spokojne moje vnútorné ja a vlastne i ja sama som sa cítila lepšie, nebola som tak protivná. Pozrela som ich smerom a znechutene nakrčila nos, pretože mi páchla rybina - nikdy som to nemala v obľube ako potravu, na to som sa vzdialila až za môj ochranný ker proti slnku a labou podeň podstrčila zvyšok kostí po mojej obeti, ktorej piskot mi konečne netrápil uši. Proste moc otravná tónina a príliš vysoká. Ja som sa len nemo dívala na nebo, akajúc či ísť preč alebo čo teraz.

Môj skutok v podobe šikovného skoku mi teda rozhodne nepripadal ako čosi podlé - ako sa zmienil Blueberry. Len som si hrdo odfrkla a čľapkala sa v plytčine. No kde tu zrazu som zostala sama, ba dokonca čo viac! Zadriemala som s nosom na brehu bruchom vo vode, čiže budíček to nebol príjemný. Skôr len môj zdesený výraz ako som vyletela z vody, rozbehla sa bezmyšlienkovito kamsi... kým som nenatrafila na Blueberrzho v spoločnosti inej vlčice z jeho svorky. Nemala som pamäť na mená a nikdy ma ani nezaujímali. Podozrievavo som si ju premerala a zostala radšej vzdialená.
Tak ja zaspím, pomaly že nie s hlavou pod vodou a on ma nechá! Len sa obšmietať okolo vlčíc ale mať prírodne neprirodzenú orientáciu pritom, hundrala som si v duchu a môj chvost jedovito švihal presne podľa toku mojich myšlienok. Ja som sa radšej vydala na odhodlaný lov akejsi myši, či niečoho hlodavcovitého, čo som zahliadla.
...Aj som si nadávala, že som akosi vyšla z cviku, ke´d nejakú protivnú lasičku mi trvalo chytiť pol storočia, no napokon som si len otrávene ľahla do tieňa kríku a týrala ju, naťahovala jejk kožu a počúvala to zbesilé pišťanie. Aspoň nejaká zábava.

<- Bor. Les

Kým som toho darebáka dobehla, riadne som si zahriala svaly a to až tak, že akonáhle bol kúsok predo mnou ten jeho huňatý chvost, odrazila som sa zadnými sťa dostihový kôň a skočila mu priamo na chrbát. Moja mušia veľkosť i váha ho mohli zraziť k zemi len ak by to nečakal a silou odrazu - následne nárazu do jeho tela. Roztopašne som sa zachichotala, totálne atypicky k mojej osobe a pobehla nižšie u korytu rieky.
Z vody som nemala až takú radosť, no smäd ma trápil tiež, čiže bez váhania som začala hltavo piť, akonáhle som našla nejakú malú zátoku, kde by ma nestrhol prúd. Veď už to boli snáď i roky, čo ma i ten druhý a posledný záchranca opustil a nemal kto nado mnou držať ochrannú labu. Ale ak by zhoreli v pekle, smiala by som sa dlho, škodoradostne a mala pokoj na duši, napadlo mi ako prvé popri pití, pričom som si privrela oči. Ups, ten prvý je dávno rozšklbaný, preniesla som sa cez dávny, traumatický zážitok a výjav, na ktorý som sa vtedy musela dívať.
Bolo to dávno za mnou. Utrela som si poapuľu po uhasení smdu do trávy a len sa krokom ponevierala ako had sem a tam popri koryte južným smerom.

//Fakt nemám chuť ani náladu a ani čas

.
.
.
A nič. Ticho, prázdno a ja som si na posledné spomínala na hviezdy a konečne teplý vánok, ktorý mi čechral srsť. Odrazu som sa len prebrala z tranzu na to, že ktosi na mňa hovorí a upaľuje k rieke. Zdvihla so msa teda, zavyla Alfe, že naozaj opúšťam les a aj hranice, aby mal pokoj na duši. Predsa len som sa tu zamotala akosi dlhšie než by som plánovala a nebolo mi veruže treba ďalšiu kontrolu. Zavše i moje brucho trýznil hlad.
Mierne dezorientovane som sa poobzerala a zahladla len mihnutie sa červenej šatky s niečou labou, nuž som vedela, že ma budil Blueberry. Po prespaní sa ma prešla aj tá hrozná nervozita a pomerne s dobrou náladou som sa vydala vpred - už i ochotnejšia ho nasledovať.

-> Rieka Mahtae