Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Kým som cítila na sebe jej pohľad, ktorý ma skúmal rovnako ako ja ju, sadla si zlatavá do snehu. Mňa len striaslo pri predstave, že si svoje pozadie s kratučkou srsťou dobrovoľne položím do hlbokého záveja, nuž som zostala len stáť a prešľapovať v snahe prekviť si labky. Nneočakávala som však, že bude mať spoločenskú náladu a nevyprskne po mne. Pamätala som si ju ako celkom naježenú z tých močiarov tam. "A čo tie močiare? Neutopili sa tí, ktorých hľadáš tam?" Nadhodila som svoj nápad a napokon si vypočula aj ich mená. Zapísala som si do pamäti, že niekto taký a taký má srsť podobnú ako ona... "Počkaj, takže keď sú ako ty... máš asi rodinku," vydýchla som krotko a v duchu ma to trošku zamrzelo. Len mi potvrdzuješ, že je všetko možné. Aj byť s niekým, kto sa nehrá na nežnú kvetinku, pomyslela som si a napokon len zavrtela hlavou. "Nepoznám ich a zásadne sa pohybujem len na juhu. Keby ich tu stretnem, skúsim ťa nájsť v tých bažinách teda," riekla som povzbudivo, pretože s rozumným zdôvodnením si hľadania si zlatá pripísala u mňa malé plus. Vždy bolo lepšie, keď sa jeden s druhým bavil na neutrálnej pôde.
"Mimochodom, poznáš tento les? Ak sa ti páči vlastný, jedinečný kožuch," riekla som s obdivom v hlase, "odporúčam ti to tu navštíviť v lete a na jeseň, slnko dokáže s týmto miestom so starými stromami svetelné divy," dopovedala som záhadne a naoko sa poobzerala po okolí, či by nám tu snáď nevybehli nejaké skoré raňajky. Hoci jej brucho vyzeralo proti môjmu pomerne nafúknuté.

Z rozjímania sa nad lesom a pôvabom zimnej krajiny na vytrhol až hlas. Prekvapivo som si nedávala dostatočne pozor, pretože som proste nepredpokladala, že by sa tu mohol takto včasne ráno poflakovať nejaký vlk. Dokonca som nezačula ani našľapovanie láb snehom, keď sa dotyčná, keďže šlo o vlčicu, pristavila o kus ďalej odo mňa. Že si ťa ja pamätám, premeriavala som si ju spočiatku mlčky zlatými očami, ktoré utkveli v jej. Mali trošku iný odtieň, hoci ich tiež dotyčná nemala zafarbené podľa mágie. "Ale pozrime sa, kto vyliezol z bažín, ahoj," uškrnula som sa na béžovo zlatú vlčicu a naoko priateľsky sa zazubila. Nechcela som si ju rozoštvať proti sebe, nakoľko bola raz tak vysoká ako ja a i mohutná. Verila som však, že moje mágie od beštie zo severu ma ochránia.
Vlčica na mňa vybalila okamžite to, čo jej ležalo na srdci, takže som si nestihla ani prezrieť všetky jazvy na nej vrátane elegantnej ozdoby, ktorú mala nad kĺbom zadnej nohy. Kde to splašila? Také chcem a nie nejakú burinu, ktorá mi naveky bude pripomínať moju neschopnosť, odfrkla som si v krátkosti streliac pohľadom na obhoretý kvet na mojej ľavej nohe, kým som otvorila konečne tlamu. "Možno videla, možno nevidela, koho hľadáš?" Odpovedala som len so záhadným úsmevom, švihnúc chvostom. Obišla som si jeden strom a púostavila sa kus od vlčice od pohľadu z boku.

//Ronherský potok

Od potoka som sa mlčky vzdialila, nedržala som sa popri koryte. Skryla som sa pod zasnežené stromy a s úľavou si vydýchla, keď terén prestával byť tak členitý. Každú priekopu či prepadlinu totiž zakrýval sneh, a tak sa aj mne niekoľkokrát stalo, že som zahučala pod hŕbu vločiek a musela sa naspäť vyhrabať na denné svetlo. Tu je fajn ešte aj v zime, nadýchla som sa chladného vzduchu a privrela oči. Prechádzala som sa v spomienkach vybavujúc si jednotlivé zákutia, zvláštne či niečím špecifické stromy, úkryty zvierat, komplex nôr a skrýš, ktoré patrili kedysi svorke vlkov. Bez vedenia a dobrého lídra nič nefunguje.
Potvrdilo sa mi to za život viac ako dvakrát, takže to nebola náhoda lae fakt. Kráčala som pomedzi mladšie stromy, ktoré tu po zániku svorky dalej rástli, rozširovali les. Bola škoda, že maky pozakrývali státisíce vločiek, takže som sa nemohla ako obvykle kochať ich červenými zástupmi a sledovať malé hlávky luepňov, ako sa vo vetre opierajú jeden o druhý č o okolité stromy. Mojim cieľom však bolo okrem resetu náladu aj niečo uloviť či nájsť. Mmala som na pamäti ryby, ktoré dovliekla Maple či kto do skaliska v lese, no zo všetkých variácií potravy som mala ryby až na konci. Beztak ich požerie ten krpec a cudzinka, o tých sa treba starať. Predstavovala som si to inak, nebola som moc šťastná v danom spoločenstve v lese, no na druhú stranu som sa nechcela presúvať a žiť zo dňa na deň - nech už som teraz mala taký pocit alebo nie.

//LOTÉRIA 16 (3.)
//Kraj sveta

Bolo to ako šťastná náhoda, že som si nemusela vytvárať a hrabať cestu krajinou. Asi som proste mimo a blúznim, že som sa rozhodla vydať sa kamsi? Toľko snehu nebolo takto na juhu ani nepamätám, dumala som, kým som opatrne pokladala labu za labou kopírujúc stopy vlka či vlčice, ktorý tadiaľto šiel prednedávnom k nám do lesa. Spojila som si to s tým vytím, hoci v lese sa mi zdalo, že sa ozývali smerom k alfe dokonca dva hlasy. Stopy boli však len jedny. Kde tie zablúdené duše nájdu cestu zrovna do toho hvozdu? Bude o teraz možno absenciou tej hmly, napadlo mi, kým som uvažovala o možných návštevníkoch v lese, odkiaľš som odišla. A oboch tých návštevníkov minula. Ak to bolo vĺča, čo tadeto šlo, bolo by to pochopiteľné, v snehu by som ho ani nenašla, zamyslela som sa pri skúmaní stôp, ktoré sa točili kamsi iným smerom, než som chcela ísť ja. Nepozdávalo sa mi vydať sa naprieč lúkami, kde mohlo byť snehovej prikrývky naviatej ešte viac len tak, ešte k tomu sama.Ľahko sa mohlo stať, že by som tam niekde zostala trčať a druhí by ma nemuseli nájsť. A asi by som im v tom hvozde ani nechýbala, keď tak rýchlo a bezrozmyslu prijímajú členov... či tí vlci sú tam len na zimný azyl? Zvláštne, asi to nebudem súdiť, rozhodli sa svorku viesť takto. Keby si to videl, Morfeus.
Otriasla som si z chrbta naviaty sneh, ktorý na mňa padal cestou zo stormov, či ho navial vietor z kôp snehu. Donútila som sa zatiaľ nemíňať sily na používanie mágie, a tak som čelila mrazu v celej jeho paráde. Našťastie sa uráčilo objaviť aj zubaté slnko, ktoré celé dlhé dni uplynulých týždňov zakrývali tmavé mraky, z ktorých na nás stáelk padal sneh v snahe pochovať celú krajinu pod ním. Nastavila som tvár slnku na niekoľko minút, kým som sa vnorila do húštia a zastala nad zamrznutou plochou, ktorá bola potokom. Pod ľadom som teda zbadala prúdenie vody, no nebolo to vhodné miesto pre lov rýb, ani uhasenie smädu.

//Zlatavý les

//LOTÉRIA 15 (2.)
//Sarumen

Nakoľko ma nevolala ani nik po mne nič nechcel, nebudem im tam chýbať, koneic koncov, mala by som sa správať ako hlúpa Kappa. Jasné, idem nájsť nejaký hladný krk a privediem ho do skaliska! Zamýšľala som sa nad situáciou v lese, ktorý som práve opúšťala. Obtrela som sa o pár kmeňov, kým som minula aj posledný ihličnatý strom a vyšla na trochu priestranstva, kríkovej plochy, ktorá sa zvažovala do kopca, na úpätie hôr.
Nebol to zrejme najlepší nápad, vydať sa viac na juh, keď s vašim domovom susedí práve pohorie. A nie práve najoblejšie, ako som sa tak pozerala na zasnežené končiare. Neboli vysoko, no svahy sa zdali byť veľmi strmé. Vždy môžem ísť spodom pomedzi kosodrevinu, zaumienila som si a po prejdení niekoľkých desiatok metrov som narazila na pachovú stopu. Vlčiu, bezpochyby. Sklonila som hlavu a nasledovala svoj nos, brodiac sa snehom. Stopa ma doviedla k ďalším, reálnym odtlačkom láb. Bola som však prekvapená, že tie odtlačky boli maličké. Ppriložila som k nim labu a so smiechom zistila, že mám laby takmer veľkosti vĺčaťa, ktoré zrejme nebolo rovnakého poddruhu vlka ako ja. S prižmúrenými očami pred vetrom som sa dívala na cestičku stôp, či skôr tunel v závejoch, ktorý viedol práve k nám do lesa. Bolo však čudné, že cudzinec si to ťapkal neďaleko môjho predošlého stanoviska a nevšimli sme sa navzájom. Alebo áno a ono to zdrhlo proste do lesa, dodala som si pre seba. Nechcela som sa však vracať, takže som len použila vyšľapanú cestu na svoj vlastný posun za vodou.

//Ronherský potok

//LOTÉRIA 14 (1.)

Trvalo to ešte nejaký čas, čo som len vysedávala na mieste a snažila sa trochu duševne vychladnúť. Asi mi to ani nestojí za to, aby nad tým vlk ďalej a viac polemizoval, načo. V práve buď každá opustená duša, rozhliadala som sa podozrivo tichým lesom, pričom sa tadeto neprevaľovala typická hmla. Bol to zvláštny jav, iba sem tam som postrehla zvuk krídel, ktoré rozrážali vzduch a patrili nejakému vtáčiemu dravcovi najskôr. Veveríc tu má požehnane, spomenula som si na malé, hrdzavé nepriateľky a mimovoľne sa na zadku posunula ďalej spod koruny ihličnana, pod ktorým som si roztopila sneh a urobila miesto na odpočinok.
Po poslednom výleve vydry som nemala chuť sa vracať na čistinu. Spájali sa mi s tým miestom len spomienky na otravu z vody a následné ohluchnutie, kvôli vresku nejakej patrónky lesa. Až príde chytrý vír, bude po patrónke, uškrnula som sa a dopriala si napokon aj niekoľko minút či hodín spánku.
Prebrala som sa, keď slnko bolo na stred oblohy. Zívnutím som vyplašila nejakú myš či čosi, čo šuchotalo v kríku kúsok odo mňa, no netrhala som sa na to ju loviť. Minula by som viac energie, než by mi taká malá omrvinka mohla vrátiť. Možno by nebolo odveci ísť ponaháňať lasičky do Zlatavého lesa? Alebo skúsiť more a ryby? Eh, slaná voda, zavrhla som hneď druhý nápad a držala sa myšlienky na les, v ktorom som sa vždy vedela cítiť príjemne. Isto, aj toto bol domov, no miesto vo mne vyvolávalo skôr nvraživú náladu ako pokoj na duši. A preto som len v krátkosti vytím oznámila svoj odchod. Z lesa sa ozývali aj neznáme hlasy, dokonca alfa, ktorá s niekým komunikovala, no nakoľko nikto sa nezháňal priamo po mne, nič ma nedržalo odísť. Nahrabala som na svoj roztopený kruh s trávou naspäť sneh, nech sa nestarám ešte aj o príživníkov a vydala som sa závejmi viac na juh.

//Kraj sveta

Príspevky:

24.01. - 1x v Sarumene

//LOTÉRIA 12 (1/2.)
//Sarumenské skalisko

Ako inak tá situácia v úkryte mohla dopadnúť, než mojim vyštvaním. Jasné, čo tam po reálnych členoch svorky však? Tí nemajú nárok byť vysilení alebo po zraneniach, ako tam má asi jeden nájsť pokoj, keď tam smrdí niekto úplne cudzí? Premýšľala som aspoň sama pre seba, kým som postávala vo východe zo skaliska. "Rozkaz, generál," zahuhlala som teatrálne s pohľadom upretým do tmy, pretože ako sa ukázalo, farebná alfa dokázala aj vyceriť zuby. Už som ti pripomienky predsa povedala, mojim správaním sa ich vyjadrujem často, ale načo sú, keď na ne neberieš s tou priteplenou tvojou ohľad? Pokračovala som vo svojom myšlienkovom monológu, jazykom si poupravovala pár strapatých miest na labách po spaní a vydala sa snehom a hvozdom.
Najprv som šla po stopách od alfy a vĺčaťa, napokon som sa bezmyšlienkovito otočila viac na juh, smerom k južným hraniciam. Vyhla som sa oblúkom aj čistine s javorom, pretože ma prešla chuť na akúkoľvek interakciu s členmi svorky. Nedávno im niekto zabil Duncana, potom mŕtva Amnesia a oni si piánko nechajú na základe rozhodnutia obyčajnej KAPPY! KAPPY! Hromžila som v duchu, cudzinku akúsi plesnivú. A ako sa vyškierala, určite nohy cíti, len to zahrala na city a nadržaného opusteného vlka, pomyslela som si a nervne rozkopávala sneh okolo seba., Miestami mi doslova siahal vyše pupku, takže som sa len chladila a brodila tunelmi.
Kým som tak zastala na južnej hranici, dívajúc sa do tmavšej časti lesa, kde prevládali samé smreky, mala som chuť časť lesa zapáliť, roztopiť si kus zeme pre seba, vytvoriť si svoje malé územie. Napokon som sa uspokojila len s roztopeným snehom na malom kruhu, kde som sa bezmocne posadila.

//LOTÉRIA 11

Nerozumela som faktu, že ja by som tu mala byť tá v nevýhodnejšej pozícií, do ktorej som sa začala prepadávať, ako sa Kenai prebral z mĺkvej kómy a začala rozprávať. Celkom mi imponovala jeho zdvorilosť, no nič to nezmenilo na fakte, že on sa tu cítil v práve. Synáčik biet, vyvolený, šťastlivec, pomyslela som si len a ani naňho spočiatku neotočila pohľad. Mračila som sa na tmavú, čoskoro sa mi naježila aj srsť na chrbte. Necítila som sa s akýmkoľvek cudzincom vo vlastnom pelechu komfortne, nepoznala som ani toho Kenaia natoľko, aby som mu mohla veriť.
"Ani tá tvoja f*undra tu nemá čo robiť," skočila som mu do reči, keď rozprával o jeho jaskyni. Nnevnímala som ani nové kroky, pachy a hlasy, ktoré vkročili do skaliska. "A zdraviť a pokojne konverzovať budem, až tu nebudeme mať šváby," podotkla som jedovato, no hlas stlmila, nakoľko sa k nám pridala jedna z álf, ktorá svietila ako tie lietajúce hmyze za tmy a pri nej cupkal mladý vlček. V šere som nedokázala rozoznať jeho farbu srsti, no bol svetlejší a určite to nebolo nič vybvlité čierne a sivé! Pekne pozdravil a jemu som venovala dokonca slabý úsmev a náznak vrtenia chvosta. "Dobré ráno, Maple," pozdravila som oboch a otočila pohľad zas na dvojicu, ktorá sa ma svojimi psími očami na alfu snažila šikovne vypoklonkovať z jaskyne.
"A ako mám vedieť, že je bezbranná? Len sa tu ironicky vyškľabuje pri tvojich slovách," zabodla som do tmavej vážny pohľad, "a vyvaľuje si riť v kožušinách." Nestupňovala som hlas, udržovala som rovnaký tón po celý čas. Nenechala som sa zastrašiť ani ohrdiť tým, ako sa tu začal zrazu maple ospravedlňovať. "Mal si počkať u hraníc, sú tam stromy, cez ktoré by na ňu nepadal sneh. Ale načo čakať, treba chrabro zachrániť slečinku, hádam si to s ňou potom víťazoslávne rozdáš," druhú vetu som si už šomrala popod nos, keď som sa prešmykla popri Alfe. "Úkryt s cudzím parazitom po tom, čo nám tu kapali členovia svorky zdieľať nebudem, ak je to podľa teba v pohode, máte divnú filozofiu," riekla som chladne, rezignovaným hlasom alfe, kým som pokračovala v chôdzi smerom von.

//les

//LOTERIA 10

Pri premeriavaní si dvojice pohľadom som usúdila, že asi medzi nimi nič milostné nebude. Obaja páchli odlišne, ona cudzinou. Bola som zo seba sklamaná, že som nevetrila lepšie, keď som sa sem ukladala na spánok, pretože sa pokojne mohli dohodnúť na niečom nekalom hoc i na mojej osobe a ja by som o tom ani netušila. To mám za to, že sa podriaďujem dvom teplým krasotinkám... S kým a kedy som toto riešila kedysi? S Corou tých dvoch bu*íkov... Zasnila som sa trošku do spomienok pri pomyslení na škrt v alfovaní samičej dvojice v Sarumene, pretože mať votrelca priamo v úkryte, ktorý nebol zrovna na očiach tulákom, mi prišlo ako nonsens.
Tmavá vlčica však prehovorila. Zabodla som svoje jantárové zraky do tých jej modrých. Pohľad som mala pevný a neústupný, možno trochu paradox vzhľadom na vlčicicnu dvojnásobnú veľkosť proti mne. (//jenna=vlček etiopsky) Pri slove "nemôže" som len zažmurkala a zavrtela hlavou. Vraj ju nohy neunesú. Potichu som zavrčala. "Tomu ver, že ťa neunesú, až ti osobne pretrhám šľachy," pohrozila som jej, no neježila sa ani nič podobné. Ani sa zatiaľ nemala k činu. No chladnokrvnosť v hlase som zastrieť nemohla, keď prednedávnom som sa nadéjala, ako potrhám končatiny vĺčaťu, ktoré sem patrilo do svorky.
Tmavá to hájila na Kenaia, ktorý jej sem dopomohol. "Nabudúce pomáhaj členom svorky, napríklad svojej sestre, ktorá je stratená kdesi v mysli vydry," podotkla som stroho smerom ku Kenaiovi a na to hovytesnila z mysle. "Môžeš sa prosím ťa zodvihnúť a ísť von z jaskýň? Alebo ťa mám presvedčiť násilím?" Opýtala som sa vlčice úplne iným hlasom, napodobila som jej povzdych, no ten môj bol skôr niečo ako rezignácia nad jej zjavom v jaskyni. Prekážala mi tu však stále. Ale ten don blbec má byť ochranca podľa Maple, tche, no tak to určite, ču*áka má akurát tak pichnutého všade inde, len nie doma v povinnostiach, hromžila som si pre seba ďalej na tunajší systém a s výzvou v očiach čakala na reakciu vlčice.

Príspevky:
2x v Sarumenskom skalisku
24.01. - 1x - Sarumenské skalisko

//LOTÉRIA 9
//les

V labách som prestávala mať cit. Necítila som ani zasneženú, kamennú zem v jaskynnom komplexe, kam som sa po úmornom brodení sa a putovaní snehom dostala. Keby niekto druhý chcel, aspoň som mu vyrobila tunely a cestu k úkrytu, pomyslela som si kyslo, keď na môj chrbát konečne prestali padať snehové vločky, ktoré sa ozachytávali na ihličnanoch. Hoci najhoršia búrka prestala, verila som, že sa mi aspoň týždeň nebude chcieť vyliezať z pohodlia a závetria, ktoré nám jaskyňa mala poskytovať.
Spočiatku moje kroky viedli po nafúkanom snehu, no bolo to sto a jedno proti tunelovaniu sa ako taký krt v závejoch vyše mojej hlavy, ktorá tiež nebolo práve ďaleko od zeme. Na drzovku som vetrila a našla nízku jaskyňu bokom, kde som cítila pach Wolfganie. Hhádam sa neurazí, že jej postrážim pelech, kým ich vydra prepustí, uchechtla som sa a zvalila sa na jednu z kožušín tesne po tom, čo som zo seba striasla posledné zvyšky snehu. Snažila som sa chvíľu ležmo naťahovať si laby a prepínať prsty, aby sa do nich naspäť vrátila krv, no napokon som len odkvecla do tvrdého spánku.
Prebudila som sa až po niekoľkých hodinách, ak nie aj po celom dni. Snívalo sa mi o nejakom dlhom jašterovi s obriou tlamou a zubami, ktorý útočil po sarumenských vlkoch. Deje sa to snáď? Vnikla mi do hlavy prvá myšlienka dňa, na čo som sa teda rozhodla sa obzrieť po úkryte. Krátku srsť som mala ježatú, ešte čiastočne mokrú, pretože som nemala síl na usušenie sa mágiou. Teraz mi to však prišlo vhod, a tak som si dovolila otepliť malú jaskyňu biet, kým moja srsť nezostala krásne suchá. Už som sa len otriasla, jazykom narovnala posledné ježaté chlpy a rozhodla sa prejsť do najväčšej miestnosti, kde som ako Kappa mala pobývať.
//Lilith & Keny
Aké bolo moje prekvapenie, že tu vlastne nie som sama. Ako prvé mi oči zastavili na sivom, nevýraznom vlku, na ktorého tvári som azda nikdy nevuidela prejav emócií. Podľa pachu sa zdalo, že je to naozaj syn bety. Ppri ňom bola však tmavá vlčica, v šere jaskyne som nevedela určiť, či je sivá alebo čierna, no jej modré kukadlá žiarli proti zvyšku tela. Nech som však vetrila koľko som chcela, došlo mi, že ona sem nepatrí. Venovala som sivému prísny pohľad. "A teba matka neučila, že úkryt je len pre členov svorky?" Oborila som sa naňho. Tvoja mama zastupuje vedenie svorky a ty robíš hanbu, s povzdychom som pookriala, zvesila chvost a našla tie modré oči. "Búrka už prešla, okamžite polez von, nemáš tu čo robiť," riekla som stroho chladným hlasom a nosom jej naznačila cestu k východu.

//LOTÉRIA 8 (1/3.)

Ppo ustúpení najhorších problémov som ošklbala takmer celé zviera od mäsa a zhrnula na hromádku len poslednú lopatku a pár kusov mäsa na nej. Vzala som to do tlamy a bez premýšľania sa vydala lesom v snahe vybaviť si, kde sú tu tie skaly. Nie že by som nevedela ich polohu, no ako bol les mŕtvy bez vlkov, tak to tu celkom spustlo a sneh zhoršil moju orientáciu.
S plným bruchom mi však bolo lepšie, ustúpili mdloby, hoci ma stále trápila migréna. Kvôli pomerne častému kýchaniu som pár krát upustila zvyšok obeda, na čo som sa ho jala nájsť skôr, než mi ho zasypú nové snehové vločky. A že ich bolo! Ten mráz bol obrovský problém, triasla mnou zimnica a ja som netušila, koľko ešte moje telo znesie, kým sa mi podarí dostať cez les. Pod takouto snehovou prikrývkou to teda nebolo vôbec jednoduché, ako bol les členitý. Tu a tam vám zahučala laba do prázdna, čo bola nejaká malá roklina plná snehu. Samozrejem som tak viacero ráz zahučala a musela sa doslova vyhrabávať aj s mäsom v tlame zo snehového väzenia, ktoré mi upchávalo nos, uši aj oči.
Ppo takýchto namáhavých výstupoch zo závejov som už nemala ani silu sa otriasať zakaždým od snehu. Mala som pocit, že ak sa otrasiem, spadnem, položí ma to a definítvne zamrznem na mieste. Veď to už čo bolo ,keď mi dych mrzol priamo na fúzoch. Akosi som však nedokázala byť skeptická, moja nálada na všetky okolnosti a nehody bola dosť dobrá. Až je to podozrivé a hádam to nie je zas uvrešťaná vydra... Tá už by mi tu len chýbala. Dúfam, že videla smrsť svojej kamošky, uškrnula som sa pre seba, keď som očami skúmala divno tvarované kopce. Ppomohla mi však kamenná podobizeň vlka, ktorá tu stála, takže som sa mohla pustiť do hrabania, nakoľko sneh bol kompletne naviaty aj pod prevismi, ktoré by ma inak aspoň zhora chránili pred počasím .

//Sarumenské skalisko

//LOTÉRIA 7 (1/2.)
//Mýtina

Hrozne oslobodzujúci pocit, napriek mrazu, ktorý ma štípal na nose, tlame, labkách; môcť sa prejsť po hvozde. Teda spočiatku sa to ako prechádzka nedalo definovať, nakoľko som si vyrábala tunel v snehu, aby som sa vôbec dokázala dostať z tej čistiny. Ako je sakra možné, že stihlo napadať toľko snehu? Divila som sa, keď som doslova vypadla kotúľom vpred zo záveja a narazila bokom do kmeňa stromu. "Sku*vený svet," zanadávala som si, keď som s aprevalila, pretože mi hrozil sneh padajúci z konárov nado mnou. Uvoľnil ho náraz, ktorý som spôsobila ja.
Odkašľala som si a začala vetriť. Oteplelo okolie môjho nosa, ľad sa pomaly z neho stratil. Bolo mi razom príjemnejšie a tak som sa mohla aspoň pokúsiť nájsť nejakého tvora. Zajace museli byť všetky v tej zamrznutej zemi a pod koreňmi stromov, tých som nemala energiu hrabať a páčiť z úkrytov. Prepadla som sa však skrz jeden val a obrovský závej na miesto, ktorý vyzeralo, že ho niekto nedávno križoval. Iste, stopy boli zakryté, no snehu tam bolo menej. Vydala som sa teda smerom, ktorým mi alfa kedysi vravela, že tam je potok. Verila som v to,že ak nenájdem magickú vydru, zabijem aspoň reálnu.
Cesta to nebola dlhá, zohriala som si aspoň nejako svaly rozprúdením krvi v tele. Ako som tam bola zasypaná snehom, mala som práve pocit, že mi tuhne a mrzne v žilách, že nedokážem pohnúť labami. Bola to však minulosť a ja som zachytila stopu. Hľadala som rozryté miesta v okolí potoka a rozsypaný sneh inak, než by mal byť poukladaný ako padá z nebies. Na moje prekvapenie sa tu medzi kríkmi naozaj túlala malá vydra, ktorá pôsobila dezorientovane, jednu labu ťahala za sebou. Obed.
Nebolo tu žiadne vĺča, čo mudrovalo. Ani iní, čo by ma zastavili. Síce som pochybovala, že toto bola vydra, ktorá spôsobila takme rmoju smrť vyhladovaním, no to bolo nepodstatné. Nedokázala som sa však pohybovať potichu a obratne, nakoľko sa mi triaslo telo zimnicou. Zviera si ma všimlo, vydalo zo seba podobný škrečavý zvuk, ako tá konkrétna, ktorá nás tým uspala, a hopsa preč! Tak to teda nie, napadlo mi, kým som sa odrazila k prvému skoku. Začalo sa jej dymiť z kožucha na kohútiku, zrazu chytil plamienok, šíril sa na tvár zvieraťa.
Lesom sa zneli zmučené škreky tej malej, no nemala som toľko síl, aby som ju usmrtila hneď. "Už bude lepšie," zachrčala som zadýchane, keď som ju pristúpila s labou a zlomením väzu jej ukončila trápenie. Hodila som sa bruchom do snehu a pár minút len lapala dych. Bojovala som s vlastným vedomím, aby som neupadla do kómy. Tlama si však sama našla ešte teplé telo chromej vydry, ktorá mala ten hnát zjavne zlomený. Ušklbnúť šiel preto o to ľahšie, hoci s momentálnou silou muchy mi to trvalo i večnosť. Jej kožu som zmasakrovala, nebol čas ju dávať elegantne stranou. Mala som však na pamäti roky tuláctva a skúsene som prehĺtala len malé kúsky a pomaly, kým neustúpila najhoršia bolesť v bruchu.

+
Prípevky:

12.01.2022 - 1x na Mýtine, 2x v Sarumene