Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Očividne si i on našiel záľubu v podpichovaní mňa, veď prečo to neskúsiť, keď to baví mňa však áno? Uvidíme koľko znesieš, pomyslela som si a mierne naklonila hlavu na stranu prižmúriac oči. "Ó áno, sneh ti pristane," riekla som a rýchlym pohybom šibla chvostom tak, aby aspoň troška snehových vločiek letelo naňho. Pobavene som sa uškrnula, keď poznamenal, že by som sa unudila. "Skôr by som sa začala rozprávať so zajacmi, ale niečo na tom bude," povolila som napokon a postrehla, že akosi poznamenal aj na moju osobu neľúbosť k zime a snehu. Všehovidiaci, na to ako došiel, pomyslela som si sarkasticky a zároveň sa otriasla od vločiek, ktoré sa mi nalepili na kožuch a nestačili sa ešte roztopiť. Pre istotu som okolo seba ohriala vzduch, aby sa aj posledné zvyšky bieleho svinstva roztopili a srsť sa mi zároveň vysušila. K nemu teplo moc dosah nemalo. Práve naopak, keby mám moc vzduch ochladiť, tak by sa ku mne túlil rád.
"A ty nemáš nikoho, že sa sám poflakuješ a viac znudený výraz už ani nemôžeš mať?" rýpla som doňho s otázkou a počúvala ďalší príval jeho rečí. Jeho starostlivý výraz som však vôbec nezobrala vážne len čo som si povzdychla. "Sama mám málo." Pravda, postavou som bola až príliš drobná a odkedy som sa túlala po svete sama, aj rebrá sa mi dali počítať, skrývala ich iba chabá zimná srsť.
Hovoril mi, že jeho svorka sa rozpadla kvôli nemu. Ani sa nečudujem, no kto by to bol povedal, myslela som si svoje a jeho akože prudkodrsná veta o tom ,že ma vykopli mnou nehla, akurát čo som sa usmiala ako falošné slniečko. "Rozpadla sa, zmizla Alfa," precedila som skrz zuby. "Zlatavý les je v jesennom období najkrajší na Gallirei, mudrlant," dodala som a dúfala, že možno sa tam túla Cora a ak náhodou tento tu pôjde na zvedavý prieskum, že mu trošku postrapatí vlčia kamarátka kožuch. "Kvôli čomu sa ti rozpadla svorka, vlk bez mena?"

Moja povaha a aj prítomnosť mu zrejme nebola po chuti. Koniec koncov, tieto pocity som s ním zdieľala. Na jednu stranu sa dalo povedať, že konečne vidí živú dušu, no na druhú... zrovna on?
"Ja som pochopila ty inteligent," odvetila som a prižmúrila oči pri jeho posledných slovách. Radšej som len cvakla na prázdno zubami a nekomentovala to. Zbytočne by som sebe ničila nervy. "Sneh medzi očami ti svedčal viac, vieš o tom?" podotkla som na oplátku. Kútiky papule mi na sekundu cukli smerom hore, ale to bolo tak všetko. Jeho úsmev a potvrdenie môjho odhadu som celkom nepochopila. Neverila som mu pomaly ani slovko a za posledné mesiace som neveriacky zazerala skoro po každom.
Na jeho slová, že by som mala byť vďačná za jeho spoločnosť som len odfrkla. "A čo také mi dáva tvoja spoločnosť? Len pohľad, ktorý žerie zajaca, ktorého som si chytila ja," riekla som o kúštik menej jedovato a na to odtrhla zajacovi jedno ucho, ktoré som mu hodila k labám. "Ale že si to ty... Na."
Jeho otázka bola neobvyklá. Snáď som si ani nemyslela, že by sa ma mohol sám od seba aj čosi pýtať. Posadila som sa, ponaťahovala si laby a hrdo zdvihla hlavu. "Narodila som sa v nej. A tu na Gallirei som bola členkou Zlatavej svorky, pýta sa ten, čo je od narodenia tulák...?" oplatila som mu otázku a pomaly sa zdvihla na nohy.

Že som sa neusalašila inde, odfrkla som si premýšľajúc, prečo som bola taká hlúpa a nešla ďalej. Veď to ani netrvalo dlho a niekto si ma tu objavil, zavetrila som jeho pach akonáhle bol troška bližšie. A za pachom išlo samozrejme aj telo a hlas. Á, tento nie, povzdychla som si, keď som identifikovala príchodzieho vlka hrdzavej srsti a hnedých odznakov. Pamätala som si ho, no meno ani za mak.
Zajaca som si pritisla ešte bližšie ksebe nedbajúc, že si zašpiním aj srsť na hrudi a majetnícky som po ňom poškuľovala, či sa mi snáď chystá korisť vziať. Veď ono to bývalo bežné, keď začali prvé mrazy a nebolo loviť poriadne čo, že sa vlci mleli medzi sebou za potravu. Niekoľkými takými obdobiami som si prešla, a preto som teraz po vlkovi blýskala ostražitým pohľadom a nevedomky švihala chvostom, pretože sa začala vo mne vrieť žlč. "Tak ak ma nevidíš, ako tvrdíš, tak čo tu obsmŕdaš," odsekla som jedovato a zajaca si viac pritúlila k telu. "Veru dlho, aspoň pamäť ti funguje, keď už tú inteligenciu si nepobral. Jeden rok?" odpovedala som rovnako podráždeným tónom a schuti doňho rýpala. Proste ideálny subjekt.
Rozpamätala som sa na prvé stretnutie s ním, že vtedy mi robil spoločnosť ten klamár, ktorého som šikovne prekukla a strápnila. Náladu by mi len zlepšilo, keby prchal so stiahnutým chvostom, pomyslela som si zlomyseľne a odtrhla si ďalšiu časť zo zajaca a pekne tak, aby tá krv, ktorá rozvoniavala na ďaleko kvapkala predo mnou na bielu pokrývku. Nech len jemu sliny tečú. "Prečo ma prenasleduješ?" opýtala som sa len znenazdajky dodatočne neunúvajúc sa zdvihnúť svoje telo zo studenej zeme. Aj tá sa mi páčila viac, než príchodzí.

<- Midiam

Hneď ako som zbadala kopčeky pokryté snehom som svoje rozhodnutie oľutovala. Nevidela som zatiaľ ani živej duše, no preklínala som sa za určenie smeru práve tadiaľto. Na tomto území, v skrytých norách som strávila niekoľko týždňov života spolu s... nemysli. Zavrtela som hlavou a prikrčila sa k zemi. Dúfala som, že prípadnú pascu v podobe nejakej diery v zemi objavím skôr, než tam teda reálne zletím. Každopádne som si dobre pamätala, že tieto prírodné preliezky obľubujú zajace, čo mi potvrdila aj skutočnosť, že jeden ušatý exemplár si to hopkal neďaleko naprieč snehovými závejmi.
Nemala som síce predstavu ako zamaskovať svoj hrdzavý kožuch v bielej krajine, kde pomaly ani tie kríky neboli, no dúfala som, že to zvieratko bude z tých hlúpejších jedincov, aže sa nechá dobrovoľne chytiť. Dobre som vedela ako rýchlo vedia bežať a nemala som energiu nazvyš. Hoci je takmer isté, že budem musieť. Veď keď chceš prežiť, musíš vedieť utekať... ako keby som počula sestru, uškrnula som sa a začala obchádzať pahorky.
Bola som tak neuveriteľne nenápadná až to bolelo. No vďaka akémusi šťastiu sa mi celkom účinne podarilo plížiť s pomedzi drobnejšie, zamrznuté kríčky, ktoré vďaka snehovej prikrývke boli ako drobné steny. Pomedzi lístky v lete by ma ušatec asi zazrel, no takto si zatiaľ spokojne hopkal a hľadal potravu pod snehom, ktorý hoc s apred pár dňami topil bol dnes tuhý a zamrznutý. Mňa skôr trápilo, že kroky v ňom je počuť. Sústredila som sa ešte na mágiu ohňa a ako tak roztápala sneh pod sebou, hoci som dosiahla akurát tak nehlučný pohyb. Predsa len však zajaca čosi varovalo, ten zdvihol labku , nastražil uši a pustil sa do rýchlejšieho skackania preč. Potichu pre seba som si zanadávala a dvomi veľkými skokmi ho dostihla, na čo som sa natiahla, že ho chňapnem. Zavadila som sa mu akurát tak o chvost, na čo začal pišťať, keďže spozoroval nebezpečenstvo a dal sa na úprk. "Ty malá beštia!" zavyla som za ním a pustila sa na beh pomedzi pahorky, sem tam padnúc do nejakej jamy, okolo kríku, zase k rieke a naspäť.
Drobný vytrvalec sa nedal snáď uhnať a mne dochádzala sila aj dych. A odrazu... sa sám chytil do pasce. Zmizol v zemi, na čo som sa víťazoslávne usmiala a skočila s natiahnutými labami pred sebou za ním. Ten sa ešte totiž pokúšal pozviechať zo zeme, ako dopadol stočený, no nestihol. Raz dva som cvakla zubami, prehrýzla mu životodárnu tepnu a vychutnávala si horúcu krv v papuli. Vyhrabala som sa zase na povrch a s tou krvavou kôpkou sa vrátila na miesto kúsok od rieky, kde som si vydupala sneh natoľko, že som nestála vyslovene v záveji. Tu som sa do svojho obeda s chuťou pustila, len čo som opätovne chytila dych a potlačila astmatický záchvat z nekonečného behania, na ktorý už tá kondícia najlepšia nebola.

<- Stredozemná pláň

Bola som prekvapená koľko vlkov ma predbehlo. Cestičky povedľa koryta boli čerstvé a pachy na nich tiež. Asi som spomalená, čo už, pomyslela som si, no neunúvala sa nejako zrýchľovať z toho pohodového poklusu, v ktorom som pokračovala ďalej na sever. Zatiaľ ma ani počasie nehnalo, pretože hoc mrzlo, nešľahal mi do tváre ten nepríjemný vietor, ktorý tak zvykol robievať vlkom naschvály. Obratne som skackala z jednej vlčej stopoy do druhej, len aby som sa nemusela navyše v snehu brodiť ja.
Prestávala som akosi vidieť dôvod na existenciu, nudila som sa, nemala som žiadny cieľ a ani len žiadny domov. A ani spoločnosť. Rozmrezelá som sa šla aspoň napiť z tej ľadovej vody zelenej farby a na to som sa odklonila vlastne chrbtom od vody preč. Napokon som nevedomky nasledovala pach vlka, ktorý mieril asi na to isté miesto.

-> Zelené nory

<- Náhorná plošina

Nevidela som nič, ranné lúče zubatého slnka sa tak blbo odrážali od snehu, že mi to pálilo oči. S prižmúrenými zrakmi som s abrodila skrz známu pláň, ktorá bola prekrižované vlčími cestičkami ako keby tu vládol prednedávnom výpredaj teplých kožušín do jaskyne na zimu. Moja nálada pod bodom mrazu sa tým pádom zlepšila, pretože som si našla chodník, kde toho snehu bolo pomenej a šla som za zvukom vody v diaľke. Nenachádzala sa tu žiadna živá duša, iba dvaja vlci, ktorí vyzerali znudene, evidentne bol jeden aj na odchode. Ja som im viac pozornosti nevenovala, snažila som sa rozpamätať, kde presne sa nachádzala tá veľká jaskyňa, v ktorej som sa neraz ukrývala. Mala som pocit, žre musím do lesa. Alebo že by ma aspoň rieka niekam zaviedla.
Napokon som sa priklonila k riešeniu ísť pozdĺž rieky, ktorá už bola aj v dohľade. Nezamŕzala, pozxnala som silu prúdu.

-> Midiam

<- ehm odkiaľ?

Zamrzla som niekde po ceste. Prebrala som sa až dôsledkom zlého snu, ktorý ma vytrhol z mdlôb, ktoré najskôr spôsobil hlad. Prebrala som sa pod snehovou pokrývkou, úplne skrehnutá na kosť a bolo mi do plaču, čo nemám vlastne kde bývať. Nebola som stvorená na to, aby som bola tuláčkou. Nájsť nejaké miesto... POzviechala som sa na nohy, otriasla zo seba nánosy snehu a aspoň sa pokúsila v mojom okolí ohriať vzduch. Nárast teploty nebol ani citeľný, bola som vyčerpaná a potrebovala som loviť. Zauvažovala som nad tým ísť k rieke, pretože v nezamrznutých zátočinách sa zvykli vyskytovať ryby, no na druhú stranu tá predstava studenej vody ma nelákala.
Slepo som nasledovala plytké chodníky v snehu, ktorý sa aj snažil topiť po vlkoch, ktorý tadeto šli dávnejšie. Mierila som niekde - ani som sama nevedela kde. Možno k severu s nádejou, že objavím jaskynný komplex v horách.

-> Stredozemka

<- Mušličková pláž

Stále ma akosi škrelo, že len tak bez normálneho vysvetlenia odišiel. Pán záhadný Blueberry, odfrkla som si pohŕdavo a nevedela či sa skôr hnevať alebo byť smutná. Veď rozpadla sa svorka, ktorá mi poskytla domov v čase, čo som na pokraji života doliezla do lesa, zažila som tam mnoho dobrodružstiev... a našla si asi najlepšiu priateľku. Kde je ti len koniec, Cora, zachmúrila som sa a so zvesenou hlavou sa brodila vyššou trávou ako som bola ja sama. Kvapôčky rannej rosy sa mi hravo zachytávali v kožuchu, no nedbala som. Bbeztak celú noc tak ukrutne pršalo, že som túžila len po nejakom teplom, suchom úkryte.
Premrznutá som sa otriasala koľko to dalo a vnorila sa z tráv medzi kríky. Po ceste ma zaujali farebné rastliny, ktorých pôvod ani názov som nedokázala identifikovať, ba nemala som ich ani v pamäti. Znamenalo to, že Gallirea je natoľko výnimočná, že sa tu naozaj s rôznymi vecami stretám prvý raz. A to teda nemám vek ako vĺča, podotkla som si sama pre seba.
Les bol pomerne rozľahlý, rôznorodý čo sa zvierat týkalo - veď aj jedna lasička mi padla za obeť, pretože som na ňu spoza skaly v podstate omylom skočila. Aká náhoda. Vzala som si ju do zubov ignorujúc to otravné pišťanie a hľadala úkryt. Dostala som sa však do miest, ktoré sa mi dvakrát nepáčili, bola tu akási jama, ktorá zaváňala čímsi zlým, preto som pridala a utekala preč. Aj aby som sa zohriala. A nechcela som byť toľko sama.

-> Náhorná plošina

V spánku už som naozaj netušila ako sa usalašiť. Podvedome som vnímala len to, že vedľa mňa vlk stále leží a zohrieva mi chrbát, no beztak som sa prevaľovala a točila sa. Zobudila som sa až po tom, čo som prestala cítiť teplý kožuch kamaráta. Ospalo a zmätene som zažmurkala, keď sa mi snažil vysvetliť, že ma vlastne opúšťa. A kto so mnou vydrží? Vidíš, nikto všetci idú odo mňa preč... pomyslela som soi smutne, nakoľko na hnev som tak krátko po prebudení nemala energiu. Cítila som jeho dotyk na rozlúčku na čo osm len zavrčala a dívala sa, ako mizne aj tá čierna špička jeho chvosta v diaľke.
Zostala som tu sama na akejsi pláži, nuž som sa pozviechala zo svojej vyhrabanej jamy alá pelechu a prechádzala sa po pláži. Cítila som hlad, no zakopávala som len o kamene alebo sa mi medzi prsty zabodávali malé lastúry. Ani tie sa moc nedali jesť, nespokojne som tie mušle rozhadzovala vôkol a zastavila sa až na údiv, že mi odrazu vodná hladina obklopila nohy. Nebola hladina nižšie? pomyslela som si a podozrievavo preskočila slanú penu a prchala preč. Toto bol jeden z prírodných javov, ktorým som nerozumela a rozhodla som sa nájsť niekde inde bezpečnejšie útočisko. K prežívaniu.

-> Zrádcuv remízek

<- Les stratených duší

Bežala som spočiatku za ním, no napokon som s ním zosúladila krok a šl mu po boku v rámci možností - teda predovšetkým po tom, čo sme vybehli na otvorené priestranstvo. Nikdy som si nepamätala, že by v tejto krajine bola tak obrovská vodná plocha, ani len takéto pieskové pláže. Spokojne som zamručala, keď mi labky začali postupne z trávy dopadať na mäkký piesok. Cítila som však úbytok energie a tiež som túžila už po spánku, nakoľko počasie posledné týždne bolo vyčerpávajúce. Vlk sa aj bál zaspať, len aby ho nezatopilo, spomenula som si na nepríjemnú búrku a automaticky sa otriasla. Napriek mágii a sušeniu kožucha predtým sa stále našli zatúlané kvapky, ktoré teraz aspoň odleteli.
"Tu by sme aj mohli zostať oddychovať, nie?" spýtala som sa Blueberryho a prehľadávala pobrežie. Dostali sme sa napokon k zoskupeniu skál, ktoré tvorili celkom závetrie od vody a predstava celkom pohodlného ležania v zohriatom piesku od slnka sa mi pozdávala. Jemu som len kývla hlavou, nech si robí čo chce a nech ide kam chce, na to sa následne uložila do klbka chrbtom k jednej zo skál, položila papuľu na laby (len nech v nej nie je piesok) a zavrela oči. Bol najvyšší čas konečne aj odpočívať, nie sa len naháňať za čímsi, čo už neexistuje. Iba som započula, ako sa vlk zložil vedľa mňa a v podstate sme sa opierali chrbtami. Zrejme bol tiež dosť unavený.

//Manipulácia povolená (Blueberry)

Prikývla som na pochopenie a ponaťahovala sa zároveň s dlhým zívnutím. Tiež by sa mi už hodilo prespať sa, pomyslela som si počúvajúc pri tom jeho teóriu a živote v snoch. Momentálne som sa s jeho slovami vôbec nestotožnila, nakoľko premárniť reálny život snením mi prišlo príliš... ľahostajné voči všetkému? Hlúpe? Sama som nevedela nájsť správny termín, tak som len pretočila očami. "Sny sú na snívanie, po prebudení sa pasuješ s reálnym životom, ktorý je v tejto krajine až príliš pohodlný," odvetila som prosto so švihnutím chvosta. Netušila som nejako, ako sa viac vyjadriť k tejto téme.
Už aj on sa pomaly zberal k odchodu - a bolo načase. Akurát bolo slnko najvyššie ako len za svoju dennú púť byť mohlo a v noci sa mi chcelo spať, nie sa flákať. Koniec koncov na to mám teraz zvyšok života, keď som tuláčka, no nie? napadlo mi s kyslým úsmevom a len kývla, keď mi vysvetlil rozdiel medzi pojmami. "Tomu chápem, no necítim sa tak.
Som stotožnená s tým, že budem vychudnutá tuláčka," riekla som na svoju obranu a na jeho výraz alá 'nebuď sprostá, pouč sa' som po ňom chňapla zubami a zamračila sa. "Asi to tak má byť, keď tu nemám rodinu a aj tá, čo tu bola, zmizla. Nebude mi nik žrať nervy," odpovedala som mu na svoju obranu a pomaly sa pobrala za ním.
Nemala som príliš tieto južné končiny prebádané a on to tu poznal evidentne viac. No čím viac sme sa približovali hraniciam tohto malého lesa, tým viac sa mi do uší dostával šum vody. Niekoľkoráz som potriasla hlavou, aby som ten otravný zvuk dostala od seba preč, no bezúspešne. Asi sme naozaj mierili k vode. Akoby nestačilo, že padala doteraz z neba, pomyslela som si cupkajúc za Blueberrym. "Poznáš to tu?" dobehla som ho.

-> Mušličková pláž

Mal dobrú vlastnosť - neodvrhnúť aj iné tvory, hoci ja som voči dvojnohým cítila mimoriadne opovrhnutie. Len som pohŕdavo odfrkla a zamračila sa. "Nič, čo týra druhých pre zisk a utrpenie dobré byť nemôže," odvrkla som si po svojom a uzavrela tému ľudí. Radšej som stuhla na sochu, keď si kamarát pomocou ohníčku prezeral tie jazvy. Len som si povzdychla. Necítila som sa vedľa neho nepríjemne, v podstate mi to bolo jedno, keď mi bola zima. Jemu bola skôr nepríjemná predstava železa v nohe. Chabo som sa zasmiala. "Lepšie ako byť bábika pre psy na hranie," riekla som a ušrknula sa nad jeho ďalšími slovami. Tiež zas nebol úplne nudné tupelo, s ktorým nie je sranda.
Vlastne ani som si ho poriadne nepamätala zo Zlatavého lesa, len ten jeden lov vedený Corou. A už duplom som si nevybavovala, kto okrem nás troch tam vôbec ešte bol. Hmla pred spomienkou.
"Neviem či je k niečomu dobré mať sny. Máš očakávania, nádejaš sa a načo? Aby si bol sklamaný? Zbytočné, je lepšie realistom byť, než v snoch žiť..." buchla som si len slabo chvostom po labách a dívala sa, ako nás obkolesujúce konáre púšťajú zo svojho zovretia a strom sa vracia do normálu. Mrzuto som zaškrípala zubami, keď zopár dažďových kvapiek zabubnovalo o môj chrbát a i hlavu. "Samota je fajn," odsekla som trochu nepríjemnejším hlasom a len prikývla, keď sa pýtal, či by sme šli inam. Ako totiž ustalo vetrisko, zacítila som zopár vlkov neďaleko a nemala som moc chuť na príliš spoločenské a diskusné stretnutie.

Nebol tak úplný laik ako zneli jeho zvedavé otázky predtým. Niečo o nich vedel a len som automaticky prikývla. Nám vlastne územie ani nevzali, hoci doň dosť zasahovali, to je pravda, zamyslela som sa a sem tam zastrihala ušami na znak toho, že ho ešte počúvam. "Moja druhá sestra ich privábila k nám na územie, bola moc prostoduchá," spomínala som zatrpknutým hlasom na Laylu, ktorá vlastne za to nemohla, no beztak som jej do dnešného dňa nevedela odpustiť.
Čo však bolo značné plus bola príjemná teplota, ktorú som udržovala za úbytku energie, no tú som si odpočinkom zas aj spätne dobíjala. Začínala sa mi síce frustrácie z malého priestoru, no keďže aj Blueberryho kožuch hrial ako pobyt pri ohni, nedbala som. Najmä že mi preschol trochu kožuch, aj keď sem tam mi nejaká dotieravá kvapka spadla na nos, na čo som sa vždy následne otrepala. Aj on vyzeral spokojnejšie, dokonca si dovolil do mňa rýpnuť, na čo som sa krátko zasmiala. "Nie sú draví, bojujú len v sebaobrane, chýba im divoká krv," zhodnotila som záverom a slabo si zívla.
Aj tá malá iskra nádeje, že moju sestru tuto spoločník videl zhasla. Ppýtal sa ma, či mala jazvy od ľudí a prezeral si aj mňa. Pretočila som očami, povzdychla si a otočila sa k nemu tak, že sme sa bokmi v podstate dotýkali, pretože inak by v tom malom place nevidel moje ľavé plece. Od miesta, kde sa mi hrdzavá srsť prelínala do tmavšej sa začínali cestičky s minimom srsti - jazvy. "Ona od ľudí. Bili ju dlhou palicou s niečím ako lanom a často bola uväznená, nebila sa, bola mierumilovná. Ja som sa naopak bila, no pri úteku som mala v tele zabodnutý kov z toho miesta, v ktorom nás zavreli, odvtedy mám tie šrámy," v podstate som ľahostajne pokrčila plecami a snažila sa pomaly aj vykúkať, či sa nezlepšuje počasie.
Tiež som si trpezlivo vypočula jeho lovestory, ktorá mi stále prišla celkom neuveriteľná. Zistil, že byť s vlkom je nič moc. "Aspoň si o niečo múdrejší, keď už tiež nie si mladý ako vŕby pri jazerách," uškrnula som sa a rýpla si schuti doňho. "Vidíš, môjmu prvému partnerovi utrhol hlavu medveď," snažila som sa o ľahostajný tón, no beztak sa i hlas zachvel, "a ten druhý je roky nezvestný, kašlem na taký život," pousmiala som sa a povzbudivo zavrtela chvostom, nech nevešá hlavu. "Ako vyzerá počasie?" ozvala som sa náhle mračiac sa skrz konáre.

Prekvapene som si ho prezrela, keď prejavil celkom horlivý záujem o výzor dvojnohých. Mne sa celko mťažko pátralo v spomienkach po čomsi, čo naháňalo údes a snažila som sa na to zabudnúť. Lepšia otázka ti nenapadla? pomyslela som si sarkasticky a povzdychla si. "Chodia po dvoch, majú malú hlavu, malé oči, malé uši, nemajú také zuby ako my... ale s prednými končatinami, na ktorých nestoja dokážu zlé... veľké veci," vydýchla som cez pevne stisnuté zuby. Podvedome som ostala mierne naježená ale len na krku, kde mi trochu stihla uschnúť srsť. Bez váhania som zaktivovala mágiu ohňa a ohriala v našom úkryte vzduch na príjemnú, letnú teplotu, ktorá nám trošku presuší kožuchy. Nebolo to ani len ťažké a zvlášť preto, že Blue tiež ovládal rovnaký živel.
Zbadala som i jeho pochyby nado mnou akože tou, ktorá niekoho zabije, nuž som sa len uškrnula. "Psy sú slabé tvory. Podobné nám, ale chýba im divoká krv a koľkokrát stačilo,
aby sa jedna vlčica naštvala a už sa pratali preč..." zasnila som sa. Áno, bolo by to super mať možnosť niekoho priškrtiť aj teraz, nuž ale zdravotný stav mi veru veľmi nedovoľoval. Ošila som sa a poposunula sa bližšienk nemu - mal pohodlnejší flek.
Pýtal sa ma na sestru. "Krémovo biela srsť, telo posiate jazvami - naozaj nespočetne veľa jaziev, tyrkysové oči. Volá sa Bailei," riekla som stroho. Alebo nemala som skôr povedať, že sa volala? Ťažko povedať, zafunela som si do kožuchu na hrudi a premerala si vlka pohľadom, kým mi rozprával pre zmenu aj on. "Ten les bol zaujímavý,
no moc odtrhnutý od sveta," pritakala som s občasným prikývnutím na znak, že ešte stále ho počúvam. Rozprával mi tiež o jeho sestre, ktorá za ním ani len neprišla. V tú sekundu by pre mňa ako rodina skončila. No neodpovedala som, len som, súcitne prikývla - aké neobvyklé u mojej osoby.
"A čo máš dnes? Prívesok v podobe vlka, ktorý mi k tebe nepasuje. Pripadá mi, že stále tápeš v tme a nevieš, čo chceš," podotkla som priamočiaro a zasmiala sa nad jeho poznámkou, že bol debil. "Nik nie je dokonalý..."

Nesnažila som sa byť milá - bola som jednoducho úprimná, a to vedel aj on. Proste moja prirodzená povaha. A bolo zaujímavé, ako si on rýchlo z mojej krátkej vety domyslel zvyšné okolnosti. Kyslo som sa uškrnula. "Príjemní veruže nie sú. Tamtí odchytávali vlkov a buď ich krížili so psami, alebo nás zavreli do klietok a rad radom nás brali - stiahnuť z kože a predať, alebo čosi také, neviem, stihla som utiecť so sestrou," dokončila som s povzdychom a chmárami zlej minulosti, zlých spomienok na tvári. "Vieš, spoločenská nie som ktovieako," rozhovorila som sa s letmým pohľadom na priateľa. "Bola som zavretá v kovovej - čomsi - so psami, sú tupí, nebojovní, nuž veľa som ich zabila, kým som prerazila to kovové väzenie a zdrhla," pri spomienke na krvilačnosť sa mi ľahko podvihli kútiky papule do krvilačného úsmevu. "Každopádne sestra trpela viac než ja, kým sme sa dostali sem. Žili sme dlho v Sarumenskom hvozde, ona sa potom pridala k Temným a ja do Zlatavej svorky. Rodinu som nevidela, jeden krát brata, ale ten je ktohovie kde," dokončila som v skratke neopisujúc traumu, ktorú som si konkrétne len ja nosila v srdci. Bolo to niečo, čo by som možno prezradila najlepšej kamarátke alebo sestre, rozhodne nie vlkovi.
Blueberry mi pritakal, že to počasie je fakt na nič a pokúsil sa o ironický vtip. Krátko som sa zachechtala a drcla doňho plecom (čo vôbec nebolo ťažké, keďže bol odo mňa ani nie pár centimetrov). "Nechaj sarkazmus mne, okej?" žmurkla som a ťapla ho ešte chvostom. Tiež nemám vlastne poňatia, kde sa nachádzame... a to on je tu dlhšie, nie? obrátila som sa späť na červené oči. "Koľko tu vôbec žiješ?" yvedavo som sa spýtala.
Na to, že povinnosti ešte nemá som len prikývla, jeho Alfa ho pustil, určite chápal, že každý chce byť chvíľu aj sám a trocha zmeniť prostredie. Neon chvíľu, nie tri roky ty medveď... spomenula som si na nezvestného, popleteného Alfu fjärilu.