Příspěvky uživatele

< návrat zpět

<- Riečne eso skrz bažiny (pozn. pre mňa: opraviť prechody)

Bola som neskutočne rada, že som si spomenula aký živel vôbec ovládam, pretože mi to zachránilo laby pred omrzlinami. Na okamih som sa zastavila, lebo som sa vnorila do totálnej tmy, do neznámeho lesa. Pojem o orientácií som vlastne stratila už dávno, jedoducho som sa nachádzala v akomsi lese... ktovie v akom kúte krajiny. Oprela som sa o mohutný, ihličnatý strom a s vyplazeným jazykom ťažko oddychovala.
Odhodlala som sa voľným krokom pokračovať do lesa, pretože sa zdalo, že je v ňom snehu inimum. KOnáre nado mnou boli ako kupola. Vvšetko aj bolo v poriadku, kým som riadne nezakopla, nespadla popod korene do akéhosi zákopu a z neho na... cestičku.
Labkami som si prehmatávala tvár, snažila sa vybrať si ihličie a bordel z očí, no nič. Až keď sa mi to konečne podarilo a zlaté oči videli, pochopila som.
Les mimoriadne hustý, tmavý. Ja som sa ocitla na priestupnej cestičke, no ledva som sastačila zdvihnúť a už som pochopila, že som v pasci. Splete koreňov a papradí ma nepustili nikam. Ako som šla, do nosa mi udrel pach, ktorému som sa predtým vyhýbala. Nepoznala som ho, no nasledovala som. Koniec koncov, nebolo na výber. V diaľke moje oči zbadali záblesk akoby ohňa, na čo som pár skokmi prekonala tú vzdialenosť a takmer vrazila do sivej vlčice, u ktorej som zaregistrovala akurát tak dlhočizný chvost. "Čo tu podpaľuješ les?" vyštekla som po nej nepríjemnejším tónom, než by som chcela a podozrievavo si ju premerala, na čo som sa pritisla na opačnú stranu cestičky.

// odtiaľ od ježkov

Začínal sa pomaly dostavovať pocit únavy a taktiež aj hladu. Nešťastne som zaúpela, keď som zbadala rieku, ktorá sa bláznivo kľukatila. Za túto jednu trasu som si vyčerpala vlastne celý repertoár nadávok, vulgarizmov, urážiek kameňov, snehu, vločiek a všetkého vôkol. Ani mi nezostali tie správne slová na toto tu. Ako som pomyslela, že sa mjusím ponoriť do tej vody, kde isto zahyniem od mrazu.
Nepadala som však ešte na duchu. Jednoducho som zdvihla lavu, zahryla si do jazyka a poď ho po prúde k severu. Cítila som divný zápach z lesa neďaleko a matne som sa rozpamätávala, že sú tam močiare. Môj nápad ísť severnejšie bol však skvelý, nakoľko rieka sa síce rozšírila, no nebola taká divoká. Tam, i keby som bola ryba, by som sa bála plávať. Divoký prúd z ďaleka volal, že prizabije o skaly a svojou nekonečnou silou každého, koho sa zmocnia vodné prúdy. Ja som naozaj nemala v pmysle takto skoncovať so svojim životom. Hoc už ani za veľa nestojí. Nnemám už ani len záchrancu. Nie som ani len mladá a pekná, žiaden vlk už pri mne stáť nebude. Moja nálada bola chladnejšia a nepríjemnejšia ako tá vločková spúšť, ktorá mi napádala oči. Mlčky som si našla veľké balvany, po ktorých som horko ťažko preskákala rieku, no beztak som si namočila brucho a laby. Bolelo to, normálne ten chlad bolel. Vedela som, že nesmiem zaspať, no napadlo mi ohriať si ešte končatiny pomocou mágie.

-> Zarastený les

<- Stredozemka


Trošku som si vydýcla, keď somprekonala zamrznutú riečku a prešla ešte stovky ´dalších metrov. Až som sa vlastne čudovala, akú mám vytrvalosť dobrú. Síce asi sa niet nad čím čudovať, keď stále len bezcieľne blúdim, tápem v tme... mierne som sa zachmúrila, no moja tvár bola beztak meravá. Akoby som bola vojakom na fronte už desaťročie a nevedela sa zbaviť ťaživého pocitu.
A takto som sa ocitla na pláni, na ktorej bolo toľko srniek a jeleňov, až mi bolestivo skrútilo žalúdok. Ba ozvali sa aj moje slinné žľazy, že ešte stále jestvujú a hlásia sa do služby. Ale darmo, musela by som to skoliť sama, iný by ma prizabili, zvážila som vlastné možnosti a napriek chrupčaniu snehu sa pokúsila mohutné, spiace zvery obísť, aby som nenarušila ničí spánok. Moje škodoradostné ja malo chuť len tak zo srandy na nich šmariť sneh, alebo ich pohrýzť, udrieť... no pre tentoraz bolo lepšie vziať laby na ramená.

-> Riečne eso

<- Háj

Postupne sa mi strácala stopa aj pach vlčice. Nie že by som bola akosi neschopná ju nájsť, no tak husto snežilo, že stopy sa stali čoskoro minulosťou a už som sa len mohla otáčať, obzerať a smutne sa dívať, ako moje lebky nechápavú nepatrné diery v snehových závejoch. Nenávidím toto obdobie, škrípala som zubami. A stačilo, ako som vybehla na pláň, že som našľapla pod skyrtú ľadovú plochu, ktorá bola schovaná pod snehom. A bác! Nnebolo veľa treba k tomu, aby som sa rozpleštila na zemi. Nadávala som do všetkého možného, skákala ako zmyslov zbavená v snahe zjednodušiť si postup.
Nebolo vlastne ani fajn, že som čoskoro naďabila na vlkov, z toho jedného som poznala. Ten trojfarebný blbec, pomyslela som si a s nakrčeným nosom uskočila do strany za krovie a rozbehla sa - skáčúc ako to šlo čo najďalej. Nestíhala som ani tie veľké chumáče snehu zo seba odfukovať, len som nadávala, hromžila, triasla hlavou. A pekne smerom ani som nevedela kam. Veď všetko bolo biele!

-> cez riečku a kopretinovú lúku na ježčiu mýtinu

<- Rieka Midiam

So zvesenou hlavou a chvostom som onedlho nepočula šum rieky, netušila ani, že tam žijú tie protivné korytnačky, ktoré som vlastne z duše nenávidela a vôbec. Proste som ako múmia cupkala smerom na juh dúfajúc, že priľahlý hájik bude útočisko.
Preliezla som hranice, pomedzi prvé stromy, skotúľala sa skr ohnutý kmeň zasypaný snehom. Cítila som tu čerstvé pachy a jeden patril vlčici, ktorú pred chvíľou obletoval Lothiel. Znechutene som nakrčila nos a zanadávala, vyrušila nejakú sovu, pretože priestorom sa ozvalo naštvané "Húúú! Hú!" Zháčila som sa s labkou vo vzduchu a pohľadom hore, nasledovala som pach inej vlčice, pretože mi vydupala cestičku v snehu. Len z čisto praktických dôvodov, nechcela som ju stretnúť.

-> Stredozemná pláň

<- Vyhliadka

A bola som zase tu. Zadné nohy mi samé bežali ako som šla z kopca a onedlho som zbadala známu rieku, kde som len prednedávnom krčila nos. Nenávidela som ten vodný živel a bola som rada, že zima a ľad tie vodné kvapky aspoň trochu krotia. Ako som klusala a preskakovala záveje popri koryte ucítila som v ose pach Allairé, ktorá tu evidentne prebiehala alebo možno niekde bola. A ešte nejakých vlkov, ale či už som sa ja starala? Nie, bez záujmu. Tak ako sa všetci zuajímajú o mňa, pche, pomyslela som si trpko a otrávene zašvihala chvostom zároveň skáčúc skrz evidentne poriadfn e zasnežený kmeň. Nechcela som ňufákom pristáť v hromade snehu, radšej som vynaložila čo to energie nazvyš. Beztak som sa chystala ju dobiť poriadnym spánkom. A že sa mi aj zívať začalo!
Netrvalo to ani tak dlho, kým som s apresunula južnejšie a zbadala prvé, snehom pokryté stromy blízkeho hája. Nnecítila som tam pach svorky, čiže bez obáv som sa ponorila medzi stromy.

->Čerešňový háj

<- Zelené nory

Nepočula som viac za sebou otravný hlas Lothiela a ani tú vlčicu. Ba ani praskot snežnej prikrývky, ktorá sa naruší našľapovaním vlčích láb. Spokojne som si vydýchla. Síce mi bola zima, ale aj tá pomaly ustávala. Pohyb mi len prospel a už mi ani to počasie nebolo také protivné, keď odrazu tie vločky prestali padať. Bez ohľadu na to, či sa noc blížila alebo aj nie.
Stúpala som k neďalekému pohoriu, z ktorého trčal jeden kopec, ktorý som si pamätala z minulosti, že bol z neho pekný výhľad. Zabudla som, či tam je jaskyňa alebo nie, ale aj ma prešla chuť sa niekde sama zazimovať, lesy som mala predsa len radšej.
Nnapokon som sa len došmýkala, doudierala sa a zázrakom sa vydriapala nahor, aby som mohla obísť kaskády. Cez vodu som naozaj nemala chuť ísť. Na juhu som si vyhliadla malý lesík, kde som si spomenula, že bolo veľa ovocných stormov a rôzne pokrútených, ktoré mohli dobre poslúžiť ako závetrie. Cieľ bol jasný.

-> Midiam

Pridať sa niekam, kde ju vezmú a neumrú Alfy na aktivitu.

Nafúkanec o mne tvrdil, že som len naivná. Okrem teda tých jeho výplodov fantázie som bola skôr unavená, na čo ako na povel som si zdĺhavo zívla. "Ak nepotrebuješ nikoho a nič, tak prečo ma obťažuješ a snažíš sa tu pohľadom znásilniť..." vypadlo mi meno vlčice, no pri pohľade na ňu sa mi rozjasnilo, "...Allairé," dopovedala som pohŕdavým tónom a smerom k vlčici som len zavrtela hlavou a povzdychla si. "Kde máš domov, čierna?" spýtala som sa odrazu presúvajúc pozornosť na vlčicu, ktorá sa nám len teraz predstavila. Moje meno asi pochopila z tej salvy nezmyselných, Lothielových rečí, ale tak čo už. Predstavovať som sa tým pádom nechcela, lebo som nemusela a snáď ani vlčica nebude natoľko hlúpa, aby sa ma pýtala znova.
Ten hrdzavý vlk zase bľabotal. Mne už to prišlo ako čosi nesúvislé. "Na to prídeš neskôr, Lothiel." Asi prvá veta, kde som zreteľne vyslovila jeho meno, neurazila ho a povedala to chladným, vážnym hlasom. Odvrátila som sa, nechcelo s ami dozvedať, kam a kto ide a kedy.
"Buď sa pridajte, alebo sa nechajte zasypať snehom," štekla som bez pozdravu, Llothielovi chvostom uštedrila facku, nech má môj pach mokrého kožucha na ksichte aspoň mesiac a vydala sa na prieskum za úkrytom. Meraveli mi labky.

-> Vyliadka

Ten chumaj mi vlastne tvrdil, že vďaka takým ako ja má zábavný život. Premerala som si ho teda nevraživým pohľadom a odfrkla si. "Nevyzeráš, že sa zabávaš, tak neklam," odbila som ho schladiac ho slovami, ktoré boli možno studenšie než tie chumáče snehu, ktoré sa na nás bez prestávky sypali z nebies. Vlastne teraz mi už bolo na sto percent jasné, že sa hrá moju hru, pretože sa odgúľal do kopy snehu. Jje správanie bolo len teatrálen a falošné a snažil sa o to, aby mi stúplo sebavedomie. Pche isteže, aby som prestala byť pozorná, zabudni, myslela som si svoje a výhražne vycerila chrup. "Ako by si aj mohol mať blízkych,
keď všetkých od seba odradíš. Aj tá družka, ktorú si mal určite od teba zdrhla a ty si takto hojíš ubolené srdiečko," vyštekla som po ňom už dosť prudším tónom, pretože mi prišiel úbohý. Len tak si hrať na zlého a vlastne bez príčiny, pchať sa ostatným do zadku a byť úlisný. Vedela som zniesť mnohé a mnohých horších vlkov, no každý mi zostal niečím blízky. Tento sa hral na idiota. Iba by klesla moja dôstojnosť.
Lothielova dedukcia bola vlastne to, že raz všetci umrieme. "Skapeš sám a s výčitkami,
ničím iným," odvetila som stroho a okato prevrátila očami, keď sa začal cápať na čiernu vlčicu a lichotiť jej presladeným hlasom, ktorému by aj jeden uveril, keby toho vlka nepoznal už aj pár dní. Len som sa pozrela vlčici do červených očí a zavrtela hlavou. Možno pochopí, že tuto lichotník je luhár.
Pozdravila pomerne suchým tónom a odbila ho. Mierne. "Vidíš aká je milá? Ja by som ti odhryzla ucho za úchylnosti. Nikoho si klamstvami nezískaš, Lothiel," pre zmenu som sa zasmiala ja a kývla čiernej na pozdrav. Nebola som zase neslušná.

Provokatívne som si zívla. "To musí byť nudný život, veď povedzme si narovinu, kto že by mal Lothiela rád?" riekla som a po očku ho sledovala, len aby mi neunikla jeho reakcia. Trošku som dúfala v zlosť alebo čosi také, ale hral hru aj on. Avšak mal aj bočné úmysly, ktoré s ami protivili. Jeho úsmevy vo mne spôsobovali vrenie žlči, na čo sa mi chcelo zvracať a vlastne mi aj vytkol, že ten štuchanec bol len zlý pokus o túlenie sa. Prevrátila som oči a povzdychla si, na čo som sa teda tvárila, že bud epo jeho a priblížila sa.
Nie nie, žiadne túlenie sa, len som ho bokom strčila rovno smerom k veľkému snehovému záveju dúfajúc, že pod ním bude nejaká tá nora a on sa tam prepadne. A aj keby nie, možno sa udusí snehom. "Snívaj ďalej ale ďaleko odo mňa." Pridala som do poklusu, aby som sa mu trošku vzdialila, ench si aspoň chvíľu užijem osobného priestoru.
Hra plná lží však pokračovala. Jeden by si ani nemyslel, že existuje toľko vlkov s takouto povahou., odfrkla som si a nasadila na tvár zase sladký úsmev, ktorý by vedel otráviť aj mŕtvolu. "Nefandi si moc, takto si ani nevšimneš, až ti odpadne chvost a až sa prepadneš niekam pod zem," schladila som ho slovne a počúvala to, čo som aj očakávala, že mi povie. Samozrejme, že nechcel nič vyzradiť. "Začnem sa správať rovnako hlúpo, potom tu zostarneme a umrieme až nebude na svete žiadna slovná hračka, ktorou by sa dalo oponovať," prehovorila som a potešene pobehla, keď som v diaľke zbadala tmavý bod. Dúfala som v les, kde byu možno nesnežilo.
Na moje sklamanie sa jednalo o cudziu vlčicu čiernej farby, s ktorou sme sa stretli čelne. "Ty nie si les, pche," zavrtela som hlavou a pozrela sa cez plece na Lothiela. "Ty si ju sem teleportoval, aby mi aj ona robila nervy? Lebo ak áno, neželaj si ma," pohrozila som mu varovne. Mala som na pamäti, že sa ma pýtal na kvetinu, no zatiaľ som mu neodpovedala, pretože som si prezerala príchodziu. Čierna, nejaké odznaky, mágia ohňa, jazva cez oko - klišé ako vyšité.

Akokoľvek som sa snažila, tak bolo pre mňa nemožné dostať sa na druhú stranu rieky. Akým spôsobom to ostatní dokázali? Ako som si tak lámala hlavu nad touto prírodnou disciplínou, ktorá ma vždy vedela potrápiť, tak som zbadala veľký, guľatý pancier toho vodného tvora, ktorí sa tu vyskytovali. Akože sa to nazývalo. Á, spomenula som si po zopár sekundách mračenia sa a skenovania tvora, bola to predsa korytnačka! Asi som ten názov od niekoho započula alebo tak, pretože sama by som tak jazykolomné slovo asi nevymyslela. Ale len asi, predsa len som si verila, že nejaká genialita sa vo mne musí ukrývať.
A tak som konečne prestala behať pri vodnom toku ako splašená, zmyslov zbavená, veď konečne som na to došla. A tá celá veda pritom bola – dostať sa na druhý breh. Avšak malo to jeden háčik (teda viacero, ale toto bolo to najhoršie) – neznášala som tú mokrú vodu, ktorá bola teraz zavše studená. Ambície, že tam budem a chytím v blízkom lesíku jeleňa, hoci aj keby sama, boli však privysoké. Akonáhle sa vodné korytnačky začali zhlukovať kúsok od brehu som sa rozbehla, skrčila a plížiac sa pomedzi skalky a malé kríčky mierila ich smerom. Aká to nešťastná náhoda, že som opomenula zimné, klzké obdobie a skĺzlo mi zadné laby takpovediac pred nos, na ktorý som sa následne pretočila a sťa guľa mieriaca na kuželky som sa kotúľala dole kopcom až ku korytu rieky. Áno, presne tam ma to zastavilo. Aspoň sneh ten náraz o nejaké hnilé drevo stlmil, no ani to mi teda nepridalo na nálade. Astmatický záchvat, ktorý som dostala následkom plnej papule snehu a následne skoro udusením sa s ním som ani nespomínala. A vlastne... na čo som sa sem trepala dole, keď tá voda ešte po mne aj prská? Aha, aby som sa dostala na druhý breh. Aby som sa však dostala tam kde treba, potrebovala som tie guľaté stvorenia. Akonáhle som sa otrepala od všetkého snehu, ktorý sa s radosťou na mňa po páde prilepil, prezerala som si jednotlivé panciere, ktoré by mohli byť asi tak najideálnejšie. Aká to záhada, že boli všetky natlačené ako krivý chodníček. Alebo tu bola možnosť plávať, čo som rázne sama sebe zatrhla. Ak tu sú korytnačky, tak prečo by aj, všakže.
Aj tak mi vlastne trvalo, kým som sa odhodlala a skočila na prvý pancier, z neho okamžite na druhý skôr, ako by ma objala voda. A to pritom stačilo len ísť, no to by sa tie korytnačky nemohli hýbať! Akonáhle sa totižto jedna inteligentná začala presúvať, moja labka mierila do opačnej strany ako ostatné, zostala som visieť ročapená ako žaba a neostávalo mi nič iné, len skočiť. Aligátory v tejto rike našťastie neboli, no modlila som sa, aby som sa toho mokrého nedotkla... a niekto ma vyslyšal. Ako som skočila, tak som aj skočila, no bola som na druhom brehu a hneď po spamätaní sa som začala hrabať a bombardovať panciere na vode snehom, nie že by to malo zmysel. A ponaučenie pre mňa? Asi len kašľať na prechody cez vodné plochy a ísť okolo, loviť dajme tomu na lúku, kde je to bezpečné.

Prechádzka napokon neskončila v duchu samoty a Lothielov štebotavý (len srandujem) hlások ma nasledoval. Povzdychla som si, no sama nedokážem určiť, či je lepšie, že nejdem sama alebo nie. Neveril mi v tom, že môžem mať priateľov mnoho. "Tak schválne, koľko ich máš ty blatový ňufáčik?" uškrnula som ho a provokatívne ho ďobla do pleca, na čo som pre istotu uskočila na dostatočnú vzdialenosť.
Venovala som mu následne len naoko totálne smutný pohľad, že moju maličkosť už nechce vidieť. "Ale pozri ako sa usmievaš! Určite si v mojej prítomnosti šťastný!" zanôtila som presladeným hlasom, ktorý vlastne vôbec neznel ľubozvučne, ako by to malo byť. Na to som len prevrátila zlaté očká. "Si očarujúci, na teba sa nedá necivieť," odfrkla som tak ironickým hlasom, že mohlo aj žalúdok pretáčať, viac som to nekomentovala.
Jeho prezývka bola vraj celkom fajn, na čo som sa vlastne odula sama na seba. Starnem a strácam kreativitu? Žeby to bolo tak?
Vytrhol ma až jeho hlas. Jednak som sa zamyslela a jednak som sa sústredila na to, kam dávam labky. Dúfala som, že niekde zahluší on, ona ho tam zasype a bude sa smiať - toť prostý plán, zlomyseľný a tak a proste... úžasný! Potichu som sa pre seba zachichotala, čo jemu mohlo znieť ako diabolský škrek, pretože chichot bol úplne mimo tému. "Etše by sa spálil na uhol odo mňa, taký kožúšok je na nič!" odpálila som ho a vyplazila naňho jazyk. Zloprcek. Zaznelo mi v hlave. Zloprcek. Ozvalo sa a mne došlo, že to nebolo v hlave. Z vysmiateho ksichtu som mala rázom nasrdený, no skôr sa to dotklo môjho ega než teda mňa. Nebolo to niečo, za čo by som ho nenávidela. "Asi ťa znenávidím, uhádol si moje druhé meno," preniesla som tragickým hlasom a zatrepala hlavou.
"Aby som tebe neodhryzla chvost, beriem ich neutrálne, my sme ich nemali, dospelých vlkov totižto skôr odniesli a zabili dvojnohí, ako stihli mať potomkov," odpovedala som chladne a zamyslela sa, ako vlastne prišiel na takú otázku. "Blatový ňuf, ty si tiež ako vĺča, len sa pýtaš, no nič nepovieš." Letmo som sa pousmiala a preskočila snehový závej.

"To mala byť irónia, ach," prevrátila som očami nad nechápavosťou toho vlka a celkom ma udivovalo, že mu ten sneh stále nevadí. Takže klameš a sneh máš rád, hm, divné koľko vydržíš, myslela som si svoje a opätovala mu pohľad. "Zvládajú mnohí a neukážem, lebo tu nie sú, logicky?" odsekla som mu naspäť a v duchu som len zaháňala spomienky na kamarátov, ktorí sa túlajú ktovie kde.
Mierne mnou striaslo, nakoľko k večeru teploty klesali a podľa neba to vyzeralo, že ak rýchlo nenájdem úkryt, schytám snehovú sprchu aj ja a to v krátkom, dohľadnom čase. Kto vymyslel zimu, premýšľala som a mrzuto si odhrnula aspoň pod prednými labami snehovú prikrývku. "Nabudúce ti dám len chrupavku, keĎ si milší," zaškerila som sa naňho a premerala si ho podozrievavým pohľadom. Prestala sa mi tá jeho dobrá nálada pozdávať, nebolo to normálne vzhľadom na správanie predtým. Zavše ma vyzval, že som nesplnila jeho predstavu, a že to môžem skúsiť znova, na čo som vyprskla takmer do hysterického smiechu. Čistý výsmech. "Blatový ňufák, tak ti budem hovoriť." poznamenala som úplne odveci a uškrnula sa, "a k blatu sa netúlim." Žmurkla som po ňom zlatým očkom a spravila si ešte jedno malé kolečko. Oziabali ma labky a chcelo sa mi pohnúť vpred a inam.
Pochopil však, že zabrnkal na citlivú strunu, takže jeho liekom bolo rposte nemať rád nič. Kyslo som sa zaškerila a protestne vyštekla, keď sa tesne vedľa mňa otriasol. Uskočila som stranou venujúc mu pohľad z pekiel a oduto som sa rozišla vpred niekam hľadať jaskyňu. Jeho meno som však poznamenala, len čo som zastrihala ušami.
"Jenna." Ozvalo sa, na to som si však cupitala ďalej bez záujmu či sa pridá alebo nie. Nedalo sa tu však nájsť si ani poriadny chodníček, že by sa vlk nemusel brodiť snehom a nechcelo sa mi mrhať energiou na mágiu, ktorá by mi ho možno roztopila. Tak možno v kútiku duše som dúfala, že to Lothiel vyrieši a bude mať jedno bezvýznamné plus.

Pobavene som sa zasmiala, keď sa mojim prísudkom stal pojem 'nezbedné vĺča'. Samozrejme, možno keby som mladšia, ale... Až tak roztopašne som si naozaj nepripadala. Povšimla som si tiež ďalšiu drobnosť, ktorá mi predtým na správaní tohto vlka unikla. Neprešlo snáď ani len desať sekúnd a bol vysmiaty ako slniečko, lichotil mi. Zažmurkala som následkom zmätku, ktorý sa dostavil namiesto ostatných vnútorných pocitov a podišla k nemu bližšie, hoc len o dva kroky. Zvážnela som a na tvári sa mi zjavil typický, sarkastický úškrn. "Aké šľachetné," začala som a zároveň si vlka pár ráz obišla dookola. "Už to nezvládaš, tak mi radšej spravíš po vôli?" spýtala som sa a zároveň, keď som bola chrbtom, som hrabla zadnou labou obsypávajúc ho zase snehom. Teraz buď pozitívny optimista, chichúňalo sa moje "zlé ja" v duchu, zatiaľ čo som sa vrátila zase takmer pred neho.
Ocenil moju mágiu ohňa, no oi tak ma prekvapilo, že si to povšimol. Samozrejme ho rodičia dobre nevychovali, takže vyskúšal po mne hodiť inú, trúfalú otázku.
"Myslíš... takto?" priskočila som k nemu a naoko sa mu obtrela o bok, na čo schytal ďalšiu snehovú spršku, ktorá ho mala vyviesť z prípadného omylu. Ja som sa tiež vzdialila a zároveň otriasla, ako keby mal mať blchy. A čo ak ich má a nevymrzli!
Na otázku ohľadom družky bol dosť stručný a ba až strohý. Toto ma musí naučiť,
ovládať emócie, napadlo mi a takmer som sa znova urazila na jeho tón ohľadom dôvodu zmiznutia Alfy. "To bol taký polepetko, sám zabúdal, kde je jeho chvost," riekla som narovinu malú pravdu o Neonovi, ktorý bol tak po vlčacom roztopašno-pomätený a roztržitý. Mne tak vždy prišiel.
"Necestujem kvôli svorke, neviem, či mi tretia poskytne domov. Hľadám teraz nejaký úkryt aspoň..." dokončila som a zadívala sa na pohorie neďaleko. Cudzák však bodol do červeného, čo aj zabolelo. Zostala som ticho, pomerne dlhá pauza a ešte tak odrazu. Muselo mu dopnúť, že sa čosi deje. A vo mne vnútorná vojna.
"Mŕtvi." Zaznelo mi z papule, ktorú som pomaly ani neotvorila a dívala sa prázdnym pohľadom na krvavú stopu po tom, čo som vliekla zajaca z miesta odchytu až sem.