Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Zostala som sama. Ten vlk sa mi naozaj pozdával, pretože mi pred svojim odchodom navrhol možnosť, že by mi on našiel úkryt. Aspoň tak to moje domýšľavé podvedomie pochopilo a už vymýšľala moja hlava plán, ako zneužívať vlka ako osobného sluhu ďalej.
.
.
.
Po celkom výdatnom spánku na mierne depresívnom mieste - až prekvapujúco som sa dobre vyspala - som vyskočila na nohy bez stuhlosti svalov, bola som svieža a pripravená niekam bežať. Viem, že ho nájdem, pomyslela som si. Či už mi nádej dával úsvit alebo pamäť, to som nevedela. Verila som svojim schopnostiam. A keď som si to vzala spätne, vlk mal síce len čierny a biely mundúr, no jedinečný a bola som presvedčená, že ho nájdem.
Vlastne aj popri týchto všetkých úvahách som začala prechádzať spálenisko a hľadaťč staré stopy jeho pachu. Váľala som sa tu fakt pridlho, čím mi aj medzičasom stihlo riadne vytráviť.
Z papule sa mi ozvalo posledné, lenivé zívnutie, na čo som sa poklusom vydala severozápadným smerom. Len oblúkom k juhu, boli tam predtým pekné spomienky, ktoré mi po zániku privodzovali stav bytia v pekle.

-> Elysejské pole

//Lotéria 9
//Pardon, ale bežný človek má aj prácu a ja konkr. 12h smeny, nedalo sa mi...

Po pravde bola som dosť ako na ihlách a kmitala som očami po jednom aj druhom vlkovi - či v tomto konkrétnom prípade skôr po vlčici. Predstavila sa ako Clawdia a ja som vlastne mlčala a bez zábran či hanby si okato prezerala ten lesklý šuter uprostred jej čela. Nie som síce žiadny filozof a nikdy asi ani nebudem ale... ako to prevlka drží na tom jej ksichte?!
Zamračila som sa na ňu a prezrela si aj zovňajšok - teda ten ostatok. Mala červené oči, ktoré však neboli nepriateľské. Podozrievala som ju z ovládania podivnej mágie, ktorá jej držala drahokam v čele. Alebo môže byť niečím nakazená! zhrozila som sa a opatrne sa od nej po zadku odsunula.
Zaujal ma fakt, že som si však v čiernom vlkovi našlapravdepodobne spoločnosť v podobe otroka mojich sebeckých záujomov, ktoré však boli v skutočnosti len predstierané. Úprimnosť a čistá povaha sa skrývali pod maskou lží, ktoré som si okolo seba budovala ako veľký múr, ktorým nedokázal už niekoľko rokov nik preniknúť. Nik ho nezbúral, nik ho nepreliezol a nezdolal moje pravé ja. A vlastne som sa sem tam s tými klamstvami aj stotožňovala, boli na moju obranu. Nik nemusí vedieť nič. Úplné nič, sama pre seba som si prikývla a zamerala sa na vlka.
"A čo ťa vystrašilo? Načo si taký obrí, keď sa zľakneš jašterice?" rýpala som doňho s otázkami a premeriavala si ho istý čas pochybovačným pohľadom. Venoval sa Clawdii a jeho meno bolo tiež prezradené. Pýtal sa ma čosi, no tá biela ma predbehla. "Kohože sa pýtal?!" vybafla som naoko urazene, no napokon som na jej slová pritakala nespokojným šomraním a neurčito si hrabala jamku v tráve pod labami. "Táto vlčia krajina, zem nesie meno Gallirea," objasnila som to len na záver a na chvíľu privrela oči a zívla. Premáhala ma únzava.

//Lot. 8

Netušila som či byť rada za spoločnosť alebo nie. Moja jedna časť chcela komunikovať, zatiaľ čo tá druhá dúfala, že veľký vlk si to odcupitá ktovie kam a nechá ma ďalej sledovať oblaky. Ale zas o čom by bol život, hm? pomyslela som si a skúmavo si ho premerala. Neutiekol, no znovu sa mi ospravedlňoval. Jeho reč plynula diplomaticky, na čo som si neodpustila okaté pretočenie očí. No pozdávalo sa mi, že skúsil na mňa inú taktiku a niečo mi ponúkal. "Budeš môj... sprievodca!" riekla som chvíľu pátrajúc po vhodnom slove a na potvrdenie si slov som švihla chvostom a kývla hlavou. "Sprievodca a nálezca úkrytov a pelechov!" dokončila som skoro víťazoslávnym hlasom si naverbovať vlka ako osobnú stráž a vlastne aj sluhu. On chudák nemohol vedieť, že ho vlastne len skúšam.
A jeho otázky, ktoré prišli náhle ako príliv, ma mierne vyviedli z rovnováhy, no okrem sekundového pohľadu nechápania nebolo na mne znať nič. "UtekaLA som," dôrazne som vlka opravila a posadila sa zase do trávy, ktorá ma vďaka mojej drobučkej, južanskej postave skrývala. "Život gallirejského vlka je viac než pestrý... prečo sa pýtaš?" rozhovorila som sa a k záveru znenazdajky prižmúrila oči a merala si vlka podozrievavo ako agent, ktorý sa snaží obviniť vraha zo zločinu a vraždy. "Z nejakého lesíka? Ts, to vie povedať každý," zrušila som ho a pohŕdavo si odfrkla, na čo som odvrátila hlavu.
A práve včas! Na to, aby som povzbudila cudziu vlčicu bielej srsti podísť k nám. Predstavila sa ko Clawdia a to bolo to všetko. "Treba ti ovácie a príhovor k príchodu?" zašomrala som potichu, no nebránila som sa tomu, aby ma ona počula. Kde som sa to ocitla...

//Zajtra idem do práce, tak to nemôžem preháňať moc, ale už píšem post :D

//lotéria 7

Pozorovala som zo svojho odpočinkového stanovišťa oblaky, ktoré bolo teraz krásne rozoznať, keďže svitalo. Všetko to mohlo byť aj celkom pekné, ale kdežeee. Ono to musí kaziť vietor! pomyslela som si a pritiahla si chvost bližšie k labkám, aby ich zohrieval. Bolo veru veľmi ťažké snažiť sa ohrievať okolo seba vzduch, keď takto hrozne fúkalo. Mojim pôvodným plánom bolo zostať v závetrí, v lese, le chápeme sa, že po skúsenosti v tom labyrinte sa mi iste dlhší čas bude chcieť motať sa len po lúkach a pláňach. Spomenula som si tiež na zvyk praskajúceho dreva a na to, čo vzdušný živel vie narobiť v lese. Ešte by som skončila s prepichnutým bokom od nejakej haluze, šomrala som si v duchu a aj trošku reálne.
Dívala som sa aj naďalej na obláčiky, pretože aspoň to ma rozptyľovalo. Nemala som cieľ, nemala som rodinu a jednoducho mi nezostalo nič.
Nasledujúce minúty som však preklínala všemožnými nadávkami vlastnú neopatrnosť, pretože moju postavu zrazu zakryl tieň. A hneď bolo po aspoň chabých slnečných lúčoch. Prečo ja? napadlo mi len, no vyvarovala som sa prudkých pohybov a len pomaly s ostražitým pohľadom som sledovala vlka, ktorý ma takmer v tráve zašľapol. Dávala som si pozor na vlastné pohyby aj pohyby hlavy a očí a len nenápadne som si prezerala tú vlčiu ozrutu - to sa nedá nazvať inak - ktorá sa tu objavila. Bol to celkom statný samec čiernej farby, ktorého odznaky mi vyčarovali na tvári mierny úškrn.
Zostala som mierne prekvapená jeho spôsobom reči - to tým, že bol slušný. Rozhodla som sa hrať namosúrenú dámu. Chýba mi to spestrenie v živote.
"Bol dobrý, kým ma jeden mamut skoro nepristúpil," poznamenala som sucho a ironicky, no lichôtku som prijala aspoň v duchu s úsmevom. "Videl si si už svoju labu, hm?" dožadovala som sa pevným hlasom odpovedi, na čo som sa postavila, otriasla (aj striasla tou zimou) a spravila si okolo neho kolečko, na čo som si len pre seba prikyvovala hlavou. "Áno,
táto laba by ma rozpučila!" zvolalal som hlasom, ktorý usvedčoval vlka pred súd samotnej Smrti a ukazovala ňufákom na jeho prednú labu.

//Lotéria 6

<- Lužiny

Celkom som si vydýchla, keď som opustila lesík a konečne som sa mohla zastaviť a lapať po dychu. Vv boku ma šialene pichalo, prišlo mi to ako niečo neznesiteľne otravné a len som hekala námahou. Akonáhle som sa zastavila, labky sa mi mierne roztriasli. Začala som teda s obhliadkou pľacu, kam som vlastne až došla. Nepoznala som priveľmi dobre juhovýchodné územia a lesy, naskytla sa však šanca preskúmať to tu a jednoducho nechať svoj život zase bezcieľne plynúť. Stačilo si len trošku rozptýliť hlavu skúmaním oblastí, pričom celkovo geografia ma nikdy moc nebavila.
Toto miesto nebolo moc prívetivé. Teda mne tak nepripadalo. Skúmavo som vetrila, či tu nik nie je a potom sa pustila ku skúmaniu zeme, ktorá bola napriek mrazom... mŕtva. Skusmo som zahrabala labkou, hoci som ledva pôdou pohla - ani len korienky tráv nič. Za to uvítací výbor tvoril vysokánsky porast trávy, v ktorom som sa aj ja stratila. Evidentne to tu niečo zničilo, najskôr oheň, napadlo mi takmer okamžite, pretože som poznala dôsledky svojho živlu, hoci som s ním príliš často nekomunikovala. Bol to tu len samý výmoľ, do ktorého mi čas od času padla labka, kamene a marilo sa mi raz, že som zahliadla čosi sa aj plaziť. Odklusala som k južnému okraju a schovala sa do vysokej trávy, ktorú som si pod seba udupala a ľahla som si. Napokon som neodolala, vyváľala sa a spokojne si lebedila na boku v tráve. Dúfam, že sem nikto nepríde a nezašľapne ma, zhrozila som sa v duchu, no pocit, že konečne neutekám, nebojujem len relaxujem mi chmúrne myšlienky rýchlo vyhnal z hlavy.

//Lotéria 5

<- Zarastený les

Upaľovala som ozlomkrky z toho prekliateho lesa. Zahliadla som popri bežaní aj ten horiaci list, no nijak ma nezaujímal, pretože cesta sa predo mnou otvorila, korene tvorili menej hustú spleť a mohli sme utekať preč. A ešte aby nie, keď tam boli vlkožravé pavúky! Asi ma to tu nikdy neprestane prekvapovať... Na druhú stranu jeden ani nemá čas premýšľať nad vecami, ktoré sa snaží z hlavy dostať von, zamyslela som sa, keď som prebehla malú lúčku a bola z lesa preč. Počula som za sebou vlčice, ktoré bežali taktiež dokonca aj tá sivá prešla paralýzou a bežala.
Nedbala som na ne. Neboli moje kamarátky ani mi nezachránili krk. A aj keby - povedzme si úprimne - neriešila by som to a bez poďakovania zdrhla. Začínam byť zatrpknutá, napadlo mi. Bolo to už dlhý čas čo som bola sama a len som sa bezcieľne flákala. Nemala som ani len chuť sa pridávať niekam do svorky, veď mala som dve a to je za vlčí život viac ako len dosť.
Prebrala som sa čiastočne z myšlienok a úvah, pretože lesík, v ktorom som sa ocitla poskytoval príjemné závetrie, no plocha zeme bola poväčšinou pokrytá ľadom, hoci sa nepatrne oteplilo. Potichu pre seba som si zanadávala, vyplašila nejaké to vtáctvo zo stromov a opatrne popri stromoch prechádzala územím kamsi na juh... azda za teplom?

-> Spálenisko

//Lotéria 4 Jenna

Keď padla na les tmav a vlastne aj na celú krajinu rúško noci, viditeľnosť sa zhoršila. Telo obludy osvetľoval len plamienok z môjho náramku a horiaca noha, ktorá pôsobením vetra chytila a začala spočiatku tlieť, potom aj horieť, keď som jej ešte dopomohla. Sivá vlčica Jackie nás dve nechala tak povediac poradiť si a kdesi sa skryla. Nevnímala som to, kde bola alebo ako a prečo. Nezaujímala ma, maximálne tak to, ako sa dostanem z tohoto prekliateho lesa a zakrútim jej potom dodatočne krkom. Ó, ale to by sa mi veru páčilo! pousmiala som sa pre seba a po očku sledovala Casipu. Odvaha jej nechýbala... alebo pud sebazáchovy? Útočila na pavúka, hoci v očiach sa jej dala čítať hrôza. Skočila mu na chrbát, no potvora ju zhodila a ja som sa len tak tak uhla, pretože sa zahnal aj po mne. Skotúľala som sa po zemi skoro až po neho a nasledovala som príklad hnedej, ktorá mu úspešne utrhla zadnú nohu. Napodobila som jej príklad a keď sa obluda otočila na mňa, divoko som sa začala rozháňať labami a škriabala mu oči ako to len šlo. Takže - mali sme tu pavúka bez dvoch nôh a vlastne aj tretej, ktorú zničil oheň, ktorý sa šíril po pavúkovi. Vrčaním a štekaním som sa ho pokúšala zahnať k stene z koreňov a na to som sa vopchala popod neho za Casipou. "Bežme!" stihla som akurát zavyť a preskočila som utrhnutú, pavúčiu nohu a utekala tam, kde tunel snáď už končil... a to von z prekliateho lesa.

-> Lužiny

Jlot 3

Sny se mísily v podobě směsi všech událostí za poslední dny, pouze se k tomu přidal obraz reálných vlčat. Děsila jsem se toho, vždyť moje matka nebyla schopna ochránit potomky před nebezpečím v podobě dvojnohých.
Přestože se mi spalo výborně, náhle jsem zůstala znepokojena a prudce otevřela zlaté oči do tmy. Nic extra se nedělo. Stále byla noc, zřejmě velmi časné ráno, venku pravděpodobně stále pršelo. Uvědomila jsem si, že jsem vlastně probuzená a nic se neděje. Je ještě příliš brzy, měla by si spát. Podvědomí mi radilo, ale moje ostražitost už pracovala skoro na plné obrátky a nedovolila mi zamhouřit oka. Cítila jsem, že venku něco nebo někdo dělá hluk a necítila jsem se právě bezpečně.
Už jen na obyčejné zahoukání sovy jsem se strhla a prudce zvedla hlavu s nastraženými ušima. Noční dravý pták však brzy opustil římsu tvořící strop jeskyně kdesi zvenčí a já jsem se zafunením sklonila pohled od východu ze skrýše. Zadumaně jsem se zahleděla na stěny jeskyně a divoké stíny, které vrhalo měsíční světlo. Byla to jakoby hra. Nakonec jsem sledování hloupostí vzdala a položila nos na přední tlapky. Nedokázala jsem však usnout. Poslední dny jsem byla dříve unavená psychicky, spíše než by měla makat moje fyzička, proto jsem byla poměrně čilá.V snech mě honili vlci, vzpomínky, dvounohí a jiné příšery, a prostě když jsem nemohla mít klidný spánek, tak jsem se nakonec otřásla, zvedla a pochodovala po jeskyni. Nemělo to však příliš smysl, proto jsem se protáhla a vyběhla ven vstříc tomu, co mi osud připraví pod nohy.

//lotéria 3

Casipa nebola rozhodne nadšená a vlastne som sa cítila na krátku sekundu až víťazoslávne, že si bludisko zahatalo samé cestu k piesku a pred nami bola nechutná potvora, ktorá bola malá asi ako ja, nakoľko som bola malého, južanského vzrastu. No povúk veľkosti hoc aj malého vlka nebol sranda.
Keďže som si tie dve nevšímala skoro po celý čas a bola som stále v strehu, moja obozretnosť ma chránila aj vtedy, keď po mne pavúk vyštartoval. Zahnala som sa po ňom labou s horiacou ľaliou a cerila zuby, ktoré sa v tom slabom svetle ohníčku divoko leskli. Potvora zo strachu z ohňa musela trochu cúvnuť, na čo som krátko štekla na Casipu, aby sa ho pokúsila obísť. A snáď teda na neho nejako skočí, kým ho budem rozptyľovať, usúdila som v duchu a premýšľala, či je vôbec tá hnedá vlčica aj schopná skákať a bojovať, keď ju predtým tie suché stromy tak škaredo zvalcovali.
Prudko som uskakovala pred klepetami tej potvory a raz sa mi ho podarilo popáliť, na čo mi uši ohlušil nepríjemný škrek. Až mi bolo zle pri predstave, že do tých nechutných nôh mám kúsať, no čo ostávalo? "Skoč po ňom!" stihla som akurát tak zavyť na spoločnosť pri mne, kým som sa hodila pavúkovi pod nohy a divoko sekala zubami po každej jednej a oháňala sa s mágiou ohňa.

Zdalo sa to vlastne všetko byť len horšie a horšie. Mohli sme len bežať podľa cesty z koreňov, ktorá nás takmer na isto nevedie von z hustého lesa. Korene sa ani netvárili že by boli horľavé, tak sme proste šli, kým tú sivú nepriľahol konár. Casipa sa jej ponáhľala na pomoc a ja som sa zapojila až po tom, čo to schytala aj hnedá vlčica. Mmne akurát tak brnelo v hlave, keďže mi čelo zasiahol kúsok z dreva, ktorému som sa nestačila vyhnúť. Mierne sa mi zahmlelo pred očami, no ocenila som, že sú aspoň ticho. Z diaľky som začula nejaký dupot kopýt – alebo čohokoľvek. Zastrihala som ušami a zamračila som sa, či to počujem len ja.
Avšak ani tieto úvahy ,i dlho nevydržali, keďže spod koreňov začali vyliezať nechutné červy, ktoré mali viac zubov ako tela. Hypnotizoval ma pohľad na ne, no silou mocou som sa pohla vpred, hoci stále som mala tendenciu sa obzerať. Beztak to nepomohlo, spravila som tri kroky a musela zastať, tie potvory s aku mne blížili. Napodobila som príklad šedej, ktorá sa vďaka Ccasipe prebrala z mdlôb a oháňala sa konárom. Nestačilo to. Napadlo mi, že by som možno mohla koniec suchej vetve zapáliť a čuduj sa svetu! no to išlo. Pred malým ohníčkom a svetlom sa tie potvory trochu stiahli, no dokedy?
Silou vôle a popri oháňaní sme sa dostali na rázcestie a v hlave mi zase zaznel divný hlas, ktorý šepkal vpravo. Z tej strany sa ozývali prapodivné zvuky až sa mi ježila srsť a spýtavo som sa pozrela na dve vlčice za mnou, nech teda rozhodnú teraz ony. Avšak začala som sa mračiť, keď vyslovili vpravo a svoj nápad. (//By the way, ako môžu vedieť, čo je v tých uličkách? :D Snáď to nie je rovno na rázcestí, mali ste proste napísať post, kde si vyberúp trasu a v ďalšom sa pasovať s tým, čo prišlo...) Potichu som zavrčala a došla až k nim premeriavajúc si Jackie pohľadom, ktorý jasne značil, že psychicky nie je v poriadku. „Lebo piesok nepohltí tie palice skôr, ako sa dostaneš na druhú stranu, však? Nemáte radšej mágiu zeme? Ak nie, ja si idem proti zvukom vpravo, kde je aspoň pevná zem a zuby na niečo platné.“ Môj hlas bol tvrdý a nekompromisný a bola som schopná ich obe nechať na pospas piesku, cez ktorý sa bez mágie zeme nedalo ísť. Nnebola som tak silná, aby som nejakým zázrakom zem vytvrdila, nuž som sa otočila druhým smerom a váhavo šla tadiaľ.

Ziapanie hnedej tiež ničomu nepomohlo. "Ach, moja milá, naivná, drahá, Casipa," zašveholila som k hnedej vlčici tým najsladším hláskom, "...až nebudem pokojná, tak to určite poznáš, nemám zlú náladu, iba som v bludisku s dvomi vlčicami, ktoré si naháňajú svoje egá," provokatívne som po nej žmurkla a presladene sa na ňu usmiala. Ach, aké ste všetky múdre! Čo ste ani poriadne strasti tohto sveta nezažili! Na, tu máte! myslela som si, no momentálne popri úprku pred palicami skúmala šedivú Jackie pohľadom, ktorá na môj nedávny útok vlastne začala len hlúpo jačať. To keby vlk vie, že to má tak piskľavý hlas,
radšej sa jej nechytí. A čo ak má blchy, ewww, otriasla som sa.
Musela som však vybehnúť z vlastného úkrytu, pretože k zadnej časti padla pomerne veľká vetva stromu, ktorá sa mi vôbec nepozdávala, že by ma nemohla aj zabiť. Zavše pochovaná a udusená medzi hnilým drevom som nemienila byť, preto som vybehla a elegantne dobiehala tie dve, ktoré šli popredu. Dokonca sa mi pošťastilo v letku ako som skočila zachytiť menšiu, suchú haluz a pri obiehaní Jackie som jej ňou pichla do boku. "Tak, až teraz máš právo obviňovať!" štekla som v rýchlosti po nej a uskočila stranou, pretože nás rozdelili konáre. Bola som si veodmá aj toho, že ma jedno drevo zasiahlo do chrbta a vlastne bolo len otázkou času, kedy sa to prejaví aj na mojom pohybe. A ak aj nezačnem krívať, napadlo mi, na čo som sa sem tam pozrela aj za seba, či mi tá vlčica nejde po chvoste. Zostala som len zahĺbená v úvahách, prečo tá horiaca ľalia na mojej labe nepodpálila les... bol by to fajn nápad. Aj tak sme tu mali umrieť.

Tie dve mi liezli na nervy až to pekné nebolo. Hhnedá Casipa napokon priznala, že to bolo nepekné, no vytkla mi, že by som mohla spolupracovať. "Keby spolupráca zachraňovala životy, tak ti to uznám. No prešla som peklom jediná sama, zatiaľ čo ostatní spolupracovali a nie sú tu," vodvetila som jej mimoriadne mrazivým hlasom a hľadela si svojho.
Teda až do doby, čo sivá nevyprskla tie blbé slová. V momente som sa otočila, zavrčala a skočila jej po krku, len čo som jej zubami jemne trhla kožou na zátylí a odskočila. "Provokuješ a poučuješ nesprávneho vlka, ty hlupaňa," štekla som po nej. "Ak ste také múdre a ja teda tá protivná, nevediaca, veďte vy," riekla som k obom vlčiciam až pomaly úlisným hlasom.
Nestihla som však čakať na reakcie, lebo zrazu sa ozval praskot dreva a na nás padali konáre stromov! A keby len tie maličké, no aj tie veľké! Nebolo času na dohady, rozbehla som sa najrýchlejšie ako to šlo, obzerala sa a snažila sa stromom vyhýbať. Napokon som skočila po jeden vystúplejší koreň, ktorý tvoril vo vzduchu oblúk a poslúžil mi ako úkryt. Ako už sa zariadili vlčice, na to som nedbala.

//Nemám na nič lepšie náladu.

Nemala som podstatný dôvod, prečo som si vybrala cestu doľava, no po chvíli som počula, že tie dve si hundrú popod nos, preskakujú korene a lezú za mnou. Nevďačnice, vždy je lepšia cesta, ktorá vyzerá horšie, pomyslela som si a len sem tam zastrihala bronzovými ušami, aby som si potvrdila, že sú za mnou. Prekonala som ešte jednu priekopu, počkala kým ma doženú a na to som sa proste prudko otočila na ne. Nepozornejšia z vlčíc tak mohla do mňa ľahko vraziť, čo by ma veru nenadchlo. Venovala som obom pohľad nevrlejší ako Smrť. "Aspoň si nešomrite a nešepkajte pre seba, ak sa vám nepáči, tak sa otočte. Viem si poradiť sama, no toto určite nebude pre jednotlivca. Má to účel, že sme v skupinách, mudrlantky," dokončila som podráždene a jasne im dala najavo, že aj nepatrné šepkanie som pochopila. Inteligentné dámy, naozaj, myslela som si a prešla každú nevraživým pohľadom, na čo som skočila do menšieho zákopu a následne zas hore preliezajú spleť koreňov. Labky som už mala statne dotlčené od skaliek, no nepoľavila som na tempe. Beztak som tým dvom chcela len dať vedieť, že tu nie som na kamarátsky rozhovor a neželám si, aby si nadávali popod nos, zatiaľ čo ja idem prvá v náruč... čomusi.

V duchu som si preventívne zanadávala. Síce som našla úkryt pred snehom, no nie pred vlkmi. A ako som vlastne nechcela pôvodne sledovať tú sivú, tak som sa s ňou ocitla v zapletenom lese koreňov a k tomu prišlo aj ďalšie, výhradne dámske, spoločenstvo. Toto asi fakt nie je možné, vrčala som v duchu a gánila po všetkých pohľadom. Radšej som si pomimo to všetko dianie čistila labky od posledných zvyškov snehu a ohriala si mierne vzduch, aby som sa cítila pohodlnejšie.
Netrvalo to však moc dlho. List sa rozhorel, vzniesol a proste... niekam šiel. Okolo nás vlčíc sa práve začalo predstavenie a mňa na chvíľu pochytila panika spôsobená prívalom zlých a podobných spomienok. Aj oni tam mali oheň...
Všetky tie tmavé korene sa začali plaziť okolo nás, rozdelili nás do skupín a vzniesli sa až ku korunám stromov aj s konármi, čiže sme boli za odhlučnenými, pevnými stenami.
Kým som sa snažila do jednej steny mlátiť a driapať ju a podpáliť ju, čo nešlo, neuvedomila som si to ticho. Opatrne som sa obzrela do tmy. Zostala som od všetkých vlčíc v skupinke s tou, o ktorej niekto vravel, že má mágiu ilúzií a predstavila sa nám ako Casipa. A potom nejaká malá Jackie, ktorá navrhovala ísť doprava.
Zliezla som z vyvýšených koreňov a doskočila vedľa Jackie, ktorú som poznala akurát tak po mene, tak málo ako toto miesto. Nie, nemôžem mať normálny život,to sa nedá! zabedákala som a prezerala si dve možné cestičky na výber. Jedna viedla doprava, druhá doľava. Na tej vľavo sa mi zdalo, že je viac kameňov a prekážok ako na tej vpravo - asi les stratil kreativitu pri tvorbe možnosti bé. Táto jedna chcela ísť práve vpravo. Len som pokrútila hlavou. Bola som mlčky, no nie preto, že som zo skupiny vlčíc bola azda najmenšia vďaka mojej južanskej postave. Bez slov som sa vydala vľavo, tou náročnejšou trasou. Ak nemá byť môj život nikdy pokojný, tak to asi tak má byť, pomyslela som si, preskočila prvý koreň a opatrne kráčala prikrčená tmou nechávajúc vlčice, aby sa rozhodli, či ma budú nasledovať. Koniec koncov nič nové, vždy som bola veľmi svojská osobnosť.