Příspěvky uživatele

< návrat zpět

<- VVJ

Spokojná, že som si svopomocne mágiou aj mechanicky usušila srsť som si už trošku s veselším pocitom klusala cez ďalšiu z plání. Zastavila som sa ešte po obídení jazera znovu pri vode, aby som sa ešte trošku napila a umyla aj trochu krv z papule, ktorá mi tam zaschla po nedávnom love zajaca. Ako keby na tom niekedy záležalo, pomyslela som si s kyslým úškrnom na tvári a prepletala sa pomedzi osamelé kríky snažiac sa nevyľakať neďaleké, malé stádo sŕn, ktoré sa v kľude popásali na zažltnutej tráve - asi poslednej tento rok.
Predo mnou sa v diaľke rysovali studené hory, čo už len od pohľadu ma striaslo zimou. Prívetivejšie sa mi však javil les, ktorého hranice boli na dohľad. Ihličnany... takto v horách alebo vysoko som hádam ani nebola, zamyslela som sa pri pohľade na kus - pre mňa - stále neobjavenej krajiny. Iba som mykla chvostom a obišla prvý ihličnan našľapujúc na mäkké, zároveň pichľavé ihličie na zemi.

-> Jedľový pás

<- Východný G.

Nechala som za sebou pláň aj tých vlkov aj zlé= myšlienky, ktoré mi len o to viac zhoršovali deň. Nadýchla som sa chladného vzduchu a zastala na poslednom trse trávy z pláne. Čakal ma prechod okolo jazera, ktorého brehy boli kamienkovo pieskové a mňa stále trápil mokrý kožuch. Síce som už predtým podvedome oteplila vzduch okolo seba, ktorý mi sušil srsť, no mágia nebola všetko. Bola som naučená žiť prakticky. S konečne aspoň malým náznakom úsmevu som sa zvalila do trávy zmiešanej s trochou piesku a divoko sa váľala, utierala si chrbát, nohy. Taká masáž už nebola dávno a až na mokrú srsť a kvapky vody, ktoré odstreľovali do okolia som sa cítila konečne dobre. Nikoho tu nebolo, a preto mi vôbec nevadilo divoko rozmetať labkami do všetkých strán a vrtieť chvostom. Ak by bola noc, tak môj horiaci náramok by sa kmital v tme ako maják.
Po usušení sa som sa ponaťahovala, pozviechala na nohy a mohutne otriasla. Zlaté oči som na okamih privrela, aby mi odletujúce zrniečka piesku zo srsti nedajvlk nezasiahli oči. Zažila som hlinu v očiach raz a pamätala som si to ako dostatočne nepríjemnú skúsenosť na to, aby som bola po zvyšok krátkeho, vlčieho života opatrná. Medzizastávka bola akurát tak vodná hladina, aby som uhasila smäd a mohlo sa ísť ďalej.

-> Západný g.

<- Východný hvozd

Otrávenejšia viac ako predtým? Áno, je to možné. Ako som bola uplynulé dni a týždne ticho, tak dnešný deň som trávila takpovediac od rána vrčaním a mrmlaním si sprostostí sama pre seba. Avšak zadarilo sa mi capnúť zadkom do rieky a podľa toho sa aj odvíjala moja nálada. Veď okrem rýb, kto by mal na mojom mieste dobrý deň, hmpf, pomyslela som si vymotajúc sa pri tom z nejakého bazového kra, ktorý mi stál v ceste. A keďže už len pri tej rieke som nabehala kilometre navyše, bola som rozhodnutá, že pôjdem priamo vpred a nezastaví ma nik ani nič. A taký krík... keby som na to mala energiu nazvyš, tak najskôr ho asi zapálim, ohrejem sa, počkám kým dotlie a proste prejdem skrz. Ohňa som sa nikdy nebála, vedela som, aké je to popáliť sa, no nič mi to nerobilo žiadnu traumu. Na to sú iné spomienky, napadlo mi, zatriasla som hlavou a pokračovala klusom po pláni.
Dávala som si svedomitý pozor na laby a na to, aby som neskočila do nejakej diery vyhĺbenej či už myšami alebo kopytami bylinožravcov, ktoré tieto plochy pri najväčšom jazere veľmi obľubovali. Ani som sa im nedivila. Na okamih som zastavila, nadýchla sa a rozhliadla sa po pláni. Občas som im závidela ten nudný život, no mne osobne viac svedčal život predátora, nie koristi.
Pri mojom prieskume okolia som sa pozastavila zrakom na malej skupine vlkov. Boli asi traja alebo štyria, ich červené prvky v srsti bili do očí. Neboli do bronzova ako ja, skôr niečo ako čerešňová červená... Každopádne prišlo mi, že sú najskôr príbuzný a moja nálada zase klesla. Aspoň ktosi ich má, prebehlo mi hlavou trpko, nuž som zrýchlila, rozbehla sa a pokračovala.

-> Veľké vlčie jazero

<- Zarostlý les, kierb

Akosi som sa prepočítala, pretože sa mi do cesty postavila rieka. Zabila som zbytočný čas - hoci čo je premňa čas, keď nikoho nemám? - tým, že som skúmala brehy rieky. Raz som bežala smerom na juh, potom severne, proste tadiaľ, kadiaľ sa točilo koryto vodného nepriateľa. Bola som vlčica obdarená mágiou ohňa a nenávidela som tým pádom aj vodný živel, hoci som nemala žiadnu zlú skúsenosť. Poznala som vlkov, ktorí sa topili a taktiež aj moje sestry, no ja som nikdy nič také neprežila. A predsa... Možno kvôli rodine, ktorá už neexistuje? Ktovie, odfrkla som si komunikujúc sama so sebou len v myšlienkach. Akonáhle ku mne však vetrík zavial pachy dvoch vlkov, ktorých dokonca bolo aj počuť, zháčila som sa s labou vo vzduchu. Nemala som v úmysle či už dobrom alebo aj zlom sa s niekým stretnúť. Bolo zvláštne, že na teplom juhu sa toľko vlkom nepáčilo, keď som ich na potulkách vždy stretávala len na severe.
Nemala som náladu, preto som usúdila, že brod alebo nejaký prechod nájdem inde. A napokon sa mi aj pošťastilo natrafiť na starú hrádzu bobrov. Bola to už len spleť konárov, bahna, machu a nejakých hnilých kmeňov, no riskla som to. Teraz tu však nebol záchranca, ktorého trojfarebný kožuch a lišiacky úsmev sa mi blysol pred očami. Možno preto sa mi na konci pošmykla laba a ja som spadla zadnou časťou tela do vody. Rozdiel však bol v tom, že som bola silnejšia a myseľ som mala toľko odolnejšiu ako kedysi. Práve preto som sa pozvievchala, vydriapala na breh a pokračovala.

-> V. Galtavar

<- Lužiny

Vzdialenosť od mokrého lesu pod nasledujúci som prekonala za prekvapivo krátky čas. Až keď som sa tu potkla o prvý koreň som si uvedomila, kde vlastne som. A ako mi horia svaly a celé telo, ktoré som ponaťahovala a prebrala náhlou, ba možno trošku extrémnou záťažou vzhľadom na predošlú životosprávu – spať, pohnúť sa, niečo zahrdúsiť, spať. A takto dokola niekoľko týždňov. Nemala som nikoho komu by som chýbala. Nikto mi neostal, len čo som si občas spomenula na Coru, ktorá mi chýbala, hoc mi predtým naozaj vedela liezť na nervy.
Tíško som si povzdychla a vymotala si labky zo spleti koreňov. Bola som už takmer za centrom lesa, kým som si spomenula na divné svetielka, horiaci list a príšerného pavúka, ktorému sme utiekli vtedy v spoločnosti dvoch vlčíc. Boli obe otravné a ani tie som odvtedy nevidela. To som na juhu naozaj tak dlho? Ešte kým nie je zima by som mohla hádam zájsť na sever, nejaké kamienky zameniť, pomyslela som si a ešte s väčším odhodlaním a opatrnosťou postupovala vpred. Tento les bol naozaj bludiskom vhodným akurát tak pre príšery. Zakaždým som sa v rámci vlastnej ostražitosti strhla, keď sa nejaká visiaca liana alebo koreň pohli. Ktovie, či tu nežijú hady na stromoch?

 Východný hvozd (cez Kierb)

Akonáhle som sa dostala do lesa, šum a zvuk vysokej, ktorá tam lenivo prežúvala trávu a dupala stíchol. Ani si ma nevšimli, natoľko boli zaujatí žuvaním posledných zvyškov, kým si teda niečo nebudú vyhrabávať spod prvého snehu, ktorý bol našťastie ešte v nedohľadne. Ani sa nenazdám a budem rovnako na tom. Ako tie jelene, len žuť trávu a čosi si vyhrabávať spod zeme. Ak sa nepoponáhľam aj tie hlúpe zajace pôjdu na zimný spánok, premýšľala som rozmrzelo následkom nedávnej udalosti s močiarmi, kde som sa po brucho prepadla do vody.
Akokoľvek som však bola nahnevaná jednak na močiar a jednak teda aj na seba, nemohla som si dovoliť tápať ako mátoha s prázdnym žalúdkom. A to ešte takto na sklonku zimy naozaj nebol dobrý nápad. Áno, bude zo mňa malý, chudý prútik, na roztrasených kostičkách, ktorého si každý pomýli... s čím vlaste, dochádza mi ešte aj fantázia, smiala som sa nad mojimi myšlienkovými pochodmi, ktoré nemali význam, pointu ani súvislosť.
Až slabé zapraskanie nejakej vetvičky ma prebralo z tranzu, na čo som sa hneď intuitívne prikrčila, skryla za najbližší ker a po pachu a zvuku išla po stope. Akonáhle som trošku aj zapojila zmysly, bola som šťastlivá a podarilo sa mi vypátrať pôvodcu zvuku, ktorým bola malá jarabica. A či vuž som mala chuť na vtáky a pierka sem a pierka tam... Ani som sa nad tým nepozastavila, keď jej moje zuby drvili hrtan.

<- Spálenisko

Na spálenisku som si predsa len našla ešte pár dlhších trsov trávy, v ktorých som prečkala začiatok jesene. Moc potravy okrem hrabošov a malých bažantov som tam neulovila, ale aj to bolo viac ako niečo. Zavše aj popri mojom odchode sa mi podarilo natrafiť na zajaca na výlete, z ktorého som zvyšky ešte len dojedala. Aspoň môj žalúdok bol spokojný, keď už teda zo mňa bola len chodiaca schránka. Mlčky som ťapkala do najbližšieho lesíka, keby náhodou ráno pršalo. No ako som pozrela na oblohu, nejavilo sa to k dažďu. Nemala som ani na mysli nič, len svedomito klásť jednu labu pred druhú, občas niečo nosom preskúmať, obísť nejaký ten strom kým... čľup!
Zhrozene som zavrčala a bol to asi prvý zvuk po niekoľkých týždňoch, ktorý som zo seba vylúdila. Pred niekoľkými sekundami som kráčala riedkym lesom a zrazu sa mi laba prepadla pod trávu skoro až po lakeť do vody. Znechutene som sa otriasla a po menšom prieskume okolia tej mláky som usúdila, že budem musieť ísť naozaj okrajom, pretože toto sa tu javilo ako sama mláka a zrovna vonkajšia teplota vzduchu moc nevyzývala ku kúpaniu. Ešte takto na sklonku zimy. Najlepšie sa presunúť niekam... Kam? Zas a znova je zo mňa tulák, nič iné. Bezvýznamný vlk pre spoločnosť, pomyslela som si kyslo a zamierila na sever.

-> Zarastený les

Technická otázka, prečo tam nie sú body aj za prvé kolo? To sa predtým niekde vyhodnocovalo aj prvé? A inak, mne je jedno aké šutre, môžeš mi keď tsk kludne napísať a prihodím si ich :D

//1. kolo bylo průběžně vyvěšeno níže (jen pro přehled, kdo zrovna vedl a o kolik). ~Fal

A do akeho? Dony majú zavrete okna

Aj tak sa utopia v najbližšom daždi, ktorý príde.

Neviem čo to je, no idem kúpiť Biolit.

Ale predavač mal kopec dobrej polevy a šľahačky.

Narazil však do ďalšieho stánku so zmrzkou.

Veď je to Batman! Ten vie ako lietať.

Aspoň nebude mať na bruchu špeky.