Gallirea - Příspěvky uživatele

<- Ostr. lúka
//3b

Obraz stromov sa pred nami zväčšoval čím ďalej tým viac a mne vidina závetria a mierneho úkrytu pred počasím neskutočne zdvihla náladu. Už by naozaj stačilooooo. Otriasla som zo seba tých niekoľko milimetrov snehovej prikrývky, ktorá sa mi stihla udržať na kožuchu, kžm som počas behu prestala používať mágiu. Šetrila som si energiu.
Mohla som sa okolo prvých, ihličnatých stromov preskočiac závej, ktorý mi zavadzal. Obrátila som sa na dvoch vlkov až vtedy, keď sme sa dostali dostatočne do jadra lesa smerom k východu, kde sa terén stal viac rovnatým, hoci miestami sa vlk musel aj brodiť v snehu. Studí to. Musím sa nejako odosobniť a odpútať. Ach, ale ako. Odfrkla som si a krátko zívla. Samozrejme prebehla aj nejaká tá kontrola očami a čuchom, či sme tu sami, cítila som akurát tak nejaké zvieratá, ktoré by možno boli ešte k osohu na dobitie našich bateriek.
Zastala som pri menšej húštine, kde sa v teplejších mesiacoch občas dal zazrieť aj nejaký ten diviak. Konáriky kríkov spolu s veľkými, ihličnatými vetvami nad nami pôsobili ako dobrá strecha, čiže sme neboli konečne po bruchá a hlavy v snehu, labky to už nejako vydržali. Hoci ja som si pre efekt časť snehu spod seba odhrabala. Venovala som zamyslený pohľad strakatému. Tvrdil mi totiž, že niekomu ako je on to trvá mesiace naučiť sa dôverovať. "Nuž to aby si si teda rozmyslel kým naozaj si, pri tomto počasí pocestujeme na južné územia Gallirei aj rok," riekla som mierne sarkasticky a nechala to tak. Počula som však po ceste to skuvíňanie jeho žalúdka, takže som si len povzdychla a naznačila ňufákom smerom do lesa. "Žije tu celkom dosť líšok aj jeleňov, no tých neskolíme ako traja tuláci bez svorky. Zajace som tu videla veľmi zriedka, sem tam nejaký jazvec. Navrhovala by som pokračovať, pri rieke sa keď tak napiť. Ak ste dobrodružné typy, tak trošku južnejšie môžeme vyprovokovať šakalov, z nich bude viac osohu ako z bažanta, hoci to nie je ideálna korisť," rozhovorila som sa a slová mierila k obom vlkom. Bolo mi to aj celkom zvláštne mať po tak dlhej dobe spoločnosť, ale nedbala som. Aspoň som sa tak priveľmi nesústredila na krutý mráz. A tie omrzliny na labách, čo ťa tie končatiny budú potom tak bolieť, že? Môj vnútorný hlások bol hádam ešte uštipačnejší ako ja sama, preto som si len slabo zahryzla do líca z vnútornej strany, nech to prestane.
Potešilo ma niekde vnútri, že obaja sľúbili vlastnú spoľahlivosť a pomoc, ak to nieekdy bude treba.Ba Tollpihe bol zase ten natešený vlk a ja preňho jeho výsosť. Potešene a mierne hrdo som sa uškrnula a vyčarovala aj slabý náznak úsmevu, ktorý potom zas vystriedal mierne zamyslený a vážny výraz. Taktiež fliačik zareagoval na moje a Geneho dohady a začal zo seba sypať, že nám klamal aj keď o tom nevie a všeličo možné. Zastav tú papuľu! Spravila som nenápadný krok jeho smerom, mierne sa pootočila a zadnou labou mu udelila útok snehom. Vlk sa odrazu podobal viac na snehovú postavičku uprostred lesa, ke´dže všetku jeho hnedú srsť polepil sneh. Pobavene som sa uškrnula. "Ak o tom nevieš, nikomu si neklamal, si čistá duša," zhodnotila som naoko ľahostajne. Odstúpila som tak, aby som mala za chrbtom jeden z väčších smrekov. Jerho široký kmeň ma zakrýval pred občasnými závanmi vetra, ktoré vo svojich prúdoch niesli vždy aj sneh. A fakt som nemala rada, ke´d sa mi to dostalo do očí.

Zaspala som s kožuchom totálne plným hliny a korienkov a kdejakej tej hávede. Zapadla som totiž tesne pred ním, tým hlbokým spánkom, niekam pod povrch gallirejský až tam, kam slnko neposvieti. Zmocnila sa ma úzkosť a potom už som o sebe nevedela, len čo som sa mračiaca sa v spánku a sem tam trhla labou. Zmätok mi ten sen vyvolal v mysli jednoznačný. Zotrvávala som pri neobľúbenom živle vody, ktorý stvárňoval veľkú rieku pri tom lese plnom smrekov. Zaiste, každú návštevu som sa snažila aspoň nájsť vo vnútri seba kúsok lásky k tej mokrej veci, ktorá keď sa ma dotkla ma rpiam pálilo a to viac než oheň! Zakaždým to tu bolo rovnaké, hoci občas mi príjemnú spoločnosť tvoril trojfarebný vlk.
Znamenitou vlastnosťou Radnaydena, syna Álf Smrekovej svorky, bola čestnosť a láska k rodičom a lesu. Zmysel pre humor mu taktiež nechýbal a ja som v tom prekliatom sne len spomínala, aké to bolo, ceriť zuby v úsmeve a nie len pri strastiach spôsobených životom. Zišlo by sa mi trošku pozornosti a smiechu, ani len Cory nikde niet. Zúfalo som si povzdychla. Zlostné dupnutie a hrabnutie labou však nasledovalo a pripomínalo ostatným, aká vlastne som.
Zotrvať? Žiara, aha...

//Trochu nepochopiteľný post z čistej nostalgie a spomienok Jenny... pokračovanie.

//2bod

Nemohla som sa ani pozastavovať nad slovami oboch vlkov. Nestihla som si ani poriadne vychutnať krv z bažanta a mäso, pretože som na sebe cítila pohľad strakáča. Hm, takže sme sa prebrali z mdlôb a sme odrazu vševed?M Ech, odfrkla som si, zhltla ´dalšie sústo a nechala si krv stiecť po papuli do snehu. Nepreukázala som žiadnu snahu zmyť si krv z papule, vôbec mi to neprekážalo. Ba ani to na mne toľko nebolo vidieť, nakoľko na spodu krku a papule bola moja bronzová srsť dosť tmavá - skoro ako tá krv. Počula som jeho vecný tón hlasu, zastrihala len uškami s tmavými špičkami. "Isteže," rozhovorila som sa najprv protivným hlasom, "no každý sme iný a inak sa s tým aj pobijeme. Necítim hrozbu, preto, keď si chcem niekoho pri sebe udržať nemám problém mu niečo povedať, keďže dôveru na niečom musíš stavať, Gene, strakáč alebo klamár?" dokončila som už razom pokojnejším hlasom, pričom ku koncu k jeho pomenovaniam som trošku pritvťrdila a prepichla ho pohľadom mojich jantárových očí. Neverila som mu ani tú bielu srsť na nose, pretože sama som sa vyžívala v klamstvách, ktoré ma aj veľmi dlho obklopovali a dokázala som rozoznať pravdu. Najmä po nejakom čase s týmito dvomi a strakáčovým odtiahnutým prístupom. Nekázala som mu rozhovoriť sa o svojom živote, netvrdila som, že by nám mal všetko ihneď porozprávať - to ja som tu bola tá otvoreným pohľadom na svet. A naozaj som nemohla predtým tušiť, že mi nejaký vlk tak ľahko naletí ako tuto Tollpihe, ktorý žil v domnienke, že má okolo seba vlčicu s kráľovským pôvodom. Také veličenstvo, ktoré si ani neobtrie papuľu od krvi, zasmiala som sa sama pre seba a bezduchgo trhala pierka z kôpky, ktorá bola pred chvíľou bažantom.
Keďže lov bažanta pre mňa nebol až takou prekážkou, nakoľko taktiku som mala vypestovanú zo svorky a lovov v skupine, dovolila som si ohriať vzduch okolo seba a čiastočne do tejto mojej kupoly spadali aj moji dvaja vlčí spoločníci. Pozorovala som strakatého, ako sa zobudil z tranzu pri pohľade na nás dvoch, ako sme sa pchalivtákom a rozhodol sa uloviť si pravdepodobne kedysi partnerku nebožtíka, ktorého kusy som ešte cítila v zuboch, na čo som sa mlsne oblizovala.
Technika llovu čiernobieleho nebola zrovna elegantná a presná, no prisudzovala som to faktu, že je dlhodobo tulákom. Ja som skúsenosti už mala, lovila som sama aj vo veľkých skupinách a táto vlastnosť a vlastne aj prednosť ma držala pri živote na potulkách.
Po jedle sa vrátil ku mne a úprimne mi poďakoval. Mračila som sa naňho a môj pohľad skončil na jeho očiach. Vidím ti až do duše, nehovoríš pravdu, myslela som si, pretože sa mi jeho postoj nezdal tak celkom úprimný, hoc vďačnosť nepredstieral. "Ešte sa zdokonalíš v taktike lovu a tvoj žalúdok nebude postrádať potravu a to kvalitnú - nie kocky ľadu," riekla som a po očku žmurkla na Tollpiheho, ktorý statočne okúsil, čo je to žuť ostružiny a maliny pod vrstvou ľadu. Radšej hlad.
Tešila som sa z hnedého, ktorý takmer v eufórií z potravy začal skackať na mieste a takmer sa zadávil, ako sa mi pomedzi sústa, ktoré trhal, snažil ďakovať. Obaja vlci však mali akosi potrebu mi niečo nejako oplácať. Pretočila som oči - moje povestne známe gesto. "Bude mi stačiť - ak sa teda ešte do budúcna stretneme a nájdeme - že sa na vás budem môcť spoľahnúť. Nepotrebujem zväčša pomoc a neviem ak by ste boli mojimi otrokmi, či by ste boli zodpovední," na záver som si premerala oboch pochybovačným pohľadom, hoci som na sekundu dlhšie zastala pohľadom práve na Genem, na ktorom mi v kuse čosi nesedelo. Hoci mi inklinovala stavba jeho tela, ktorá sa rodila na juhu a v južných oblastiach. "Si z juhu? Lebo tam čiernobieli moc nie sú zvykom," obrátila som sa na strakáča a privrela oči, pretože sa do nás oprel ľadový vietor. Začalo sa zvečeriavať, na čo som len krátko štekla a vydala sa po vetre - aby fúkal od chrbta - smerom k najbližším stromom - závetriu.

-> Erynijský les

1

Nesledovala som viac, či ma tí dvaja nasledujú. Registrovaa som okrem ukrutného mrazu akurát tak Tollpiheho, ktorý bol v hlbokom zamyslení sa, kým som nespomenula ovocie. Pochybovačne som si ho premerala. "Ak chceš žrať kocky ľadu, môžeš začať hltať aj sneh," riekla som prosto, no nie podráždene. Mala som zase svoju podpichovačnú náladu, hoci som zostala kvôli zime mierne rozmrzelá. Nemohli sme sa však vydať tak skoro na úprk do úkrytu, nakoľko potrava bola pre všetkých v zime a zvlášť nás, tulákov, životne dôležitá. Zavše ako som si pripomenula, že Gene je rovnako menej otužilý typ ako ja, nebolo o čom.
Oboch mojich spoločníkov okrem výdatných raňajok zaujímali dovjnohí.Povzdychla som si a pozrela sa najmä na hnedého, ktorého to dosť vzalo. Isto, nie každý má tak obrnenú myseľ... a každý žijeme iný príbeh. "Netajím sa tým, čo som prežila," riekla som miernejším hlasom. "Môj život nemá moc svetlých momentov, nepoznám čo je to šťastie a radosť okolo dvoch rokov minimálne a keď sa nemáš z čoho tešiť, tak si zatrpknutý." Tónom hlasu som mu naznačila, že táto debata je na teraz u konca.
Celkom pobavenme som sledovala hnedého útok na krík, ako bezducho žuje plody. Ja som sa radšej s novým elánom vydala po krku bažantovi, ktorý mu utiekol takpovediac pred nosom a hoci som sa musela aj ja hodiť do snehu za ním, do najbližšieho krovia kam bežal, po niekoľkých úmorných minútach som vtáka chňapla aspoň labou za chvost a následne ho pripučila, kým mu moje zuby prehryzli hrtan. Spokojne som vycerila zuby v snahe trošku z neho strhnúť to perie. Nie je nič lepšie ako teplá krvz operenca, aj keď teda moc tuku na sebe nemá, pomyslela som si mlsne a pooblizovala som sa. Prednú časť z vtáka som doniesla aj hnedému ťapákovi. Mlčky som mu ho hodila k labám a sfarbila sneh okolo neho vtáčou krvou. Len som mykla hlavou a pichla očami aj do strakáča, či tu mieni umrznúť na kosť bez pohybu.

<- Tajga (cez Dlhú rieku)

Nikomu z nich som svoj postoj a názory nemusela vysvetľovať. V konečnom dôsledku to bolo ale jedno. Aj tak ma nikdy nikto nechápe, na to si vlk musí otvoriť papuľu dokorán a všetko na nich vyziapať, inak to nejde, zavrtela som hlavou povzdychnúť si, pretože mojím momentálnym problémom bolo odporné počasie. Sneženie síce s príchodom rána trošku ustálo, no oprel sa mi do bokov vietor, na čo ma mimovoľne striaslo. Musela som aj prestať s používaním mágie. Dosiaľ sa mi šlo celkom dobre vo svojej teplej bublinke, no potrebovala som doplniť energiu nejakými raňajkami.
Beztak som sa však nevyhla zvedavosti. Ozval sa práve hnedý, ktorý bol predtým prehnane veselý a odkedy sme opustili územie jazierka, odvtedy bol čudne mĺkvy. Vyšlo najavo, že mu vŕtala v hlave informácia o dvojnohých. S trpkým povzdychom som zastavila až na lúke v lete plnej krov. Teraz všetky kríky pokrývala statočná vrstva snehu, čiže sa lúka podobala skôr na pahorkatinu. Obrátila som sa na ťapáka. "Chodia po dvoch nohách a sú vysokí. S prednými nohami robia veci, ktoré ty nedokážeš, chamtiví sú po moci, plienia lesy, zabíjajú zvieratá. Nepoviem ti ich zámer. Mala som šťastie, že som prežila aspoň ja," dodala som veľmi odmeraným hlasom a obrátila sa na strakáča. "Nesúď nikdy podľa zovňajška. Mám svoje dôvody, prečo nie som sladká princeznička, pche, veď takých tu nájdete desiatky!" Môj hlas bol vážny s náznakom pohŕdania. "Nie som žiadne slniečko, čo sa na teba bude usmievať. Keď si prejdeš totálnym chaosom, tvoj život je len násilie, krv, útek a nekonečné míle v labách, čo sa obávaš aj zaspať - tak potom sa nebudeš už smiať ani ty." Venovala som mu vážny pohľad. V mojich zlatých očiach sa miesila zášť, dávne spomienky a smútok. No postoj som mala pevný a hrdo vztýčenú hlavu. Vedela som, prečo sa správam ako sa správam. Nemohol vo mne vyvolať výčitky svedomia. To už celkom dlho nepoznám.
Niekoľko krát som sa zhlboka nadýchla a vydýchla. Privrela viečka, vrátila sa do svojej kupoly sústredenia sa. "Kto chce zmrznuté ovocie, prosím, kríkov tu je dosť, komu žalúdok po mäse lahodí, šup vyplašiť tie bažanty a zajace z kroví!" zahlásila som veselším a viac zapáleným hlasom a po oboch žmurkla. Poznala som toto prostredie ako výborné lovisko cez teplé mesiace a bola som si nadmieru istá., že sa drobnejšie zvieratá nepresťahovali do lesov Tajgy za medveďmi.
Rozklusala som sa po pláni k prvému, zasneženému zoskupeniu krov. Musela som si dosť dávať pozor na laby a meistami som zapadla skoro až po brucho. Stačilo len štekotom a vrčaním tie spiace tvory vypudiť - a hľa! Prvý bažant sa rozbehol po lúke!

<☺- Jazero Nä'hi

//Nejako ma zmohli sviatky, pardon :D

Cestovať veru nebolo ľahké. Niekoľko dní v kuse nepretržite padal sneh, keď zafúkal vietor tak to hnalo do očí a jeden nič nevidel. Stále som si v duchu sťažovala, nenávidela som toto studené ročné obdobie. A čo viac, hneď s príchodom riadnych mrazov som sa nachádzala na území severu. Lebo presne toto ti bolo treba, však? rýplo si do mňa podvedomie, na čo som otrávene zavrčala. Nebola som ani len tak ohľaduplná, aby som sa obzrela, či divoká srsť a ťapák idú za mnou. Koniec koncov Tollpihe, ako sa predstavil ťapák, mal predsa len lepšie vybavený kožuch na mrazy, ktoré nás trýznili vo dne v noci.
Nehovoriac o tom, koľko závejov som musela prebrodiť, do koľkých som dokonca zapadla. Takže v konečnom dôsledku, akonáhle som zbadala stromy, som sa rozbehla a skáčúc ako delfín vo vlnách dobehla k prvým ihličnanom, ktoré nám jednak prinesú závetrie a jednak trochu úľavy od snehu.
V duchu som sa stále pozastavovala nad tým, že mi ťapák uveril kráľovskú krv a čo v konečnom dôsledku bolo ešte prekvapujúce bolo to, že aj strakáč sa mi sopravedlnil, ž skôr môj pôvod nerozoznal a začal sa ku ,e správať ako poddaný. No vzime a mať dvoch sluhov? Skvelé! pomyslela som a moja hlava už pomaly konšpirovala rôzne praktiky, ako dvoch vlčúchov zneužiť vo vlastný prospech. Mohli by ma niesť, tak, napadlo mi, keĎ som zas po slabiny zapadla do snehu. So znechuteným vrčaním som vyskočila a otriasla sa čo to len dalo. Veď aj roztopené kúsky snehu na mojej mokrej srsti primŕzali!
Až niekde medzi stromami som sa na nich obzrela. Tollpihe bol nečakane mĺkvy a napadlo mi, že ho možno moja vážnosť zaskočila. Alebo ju teda konečne pochopil. Zato strakatá srsť alebo teda Gene dostal hlady a pýtal sa na nejakého králika. Pochybovačne som si ho premerala. "Takýmto tempom kým tu nájdeš zajaca a pokúsiť sa pri jeho naháňaní nezapadnúť do snehu tu skôr skapeš ako sa naješ," riekla som mu chladným hlasom a pokračovala ďalej. Pokúšala som sa nasledovať lesné chodníčky zviert, najmä sŕn. Premieľala som si v hlave však jeho slová a začala sa postupne viac a viac stotožňovať s nápadom nejakého teplého mäsa, ktoré navodí duši blažený pocit - a rovnako tak aj žalúdku. "Traja ulovíme aj viac ako zajaca," prehovorila som zamyslene a strhla sa, pretože z kamennej masy medzi stromami neďaleko od nás sa ozvalo zamručanie a zaznamenala som pohyb. Veľmi dobre som tieto tvory poznala a automaticky sa mi zježila srsť. "Divoká srsť ak si nepohnete zadkami, tak niečo si uloví nás," sykla som prudko odbočiac východným smerom, preč od medvedieho pelechu.

-> Ostružinová lúka (cez dlhú rieku)

Hlad už bol dávno preč a ja som si spokojne mohla oblizovať papuľu od krvi a obhrýzať zvyšné kosti. Hbitému ušiakovi už život na tejto zemi skončil a môj žalúdok nemohol byť ani hádam viac šťastný. Hoci nebolo by odveci, nájsť ešte niečo, no nie?
Horlivo sa stavajúc na labky som sa ponaťahovala až mi zapraskalo v chrbtici a klusom sa vydala naprieč územím mieriac na neďalekú lúku plnú kríkov a skál. Hádam tu bude niečo na jedenie, je zima, takže hady a také veci by mohli byť už preč.
Hneď ako som sa dostala na pláň posiatu všelijakými kamennými zákutiami som zapojila aj ten užitočný čierny ňufák na bronzovej papuli a pustila sa do prenasledovania... čoho vlastne? Hýrili tu okolo mňa vločky v divokom tanci, sadali mi stále na nos a ja som zostávala trošku sklamaná, pretože toto územie, lúka či pláň najprv vyzerali z diaľky ako skvelé lovisko, no opak bol asi pravdou. Hoci tu tých zákutí bolo strašne moc, musela sdom pchať nos skoro do každej škáry v snahe čosi dostať ešte do žalúdka, pažravosť ma besne poháňala vpred. Hlavu som skutočne napchala všade kde sa dalo, no okrem divných pachov, prachu či štrku som veľmi dlho nič nenachádzala, na čo som si robila časté pauzy sediac len tak na zadku.
Hľadela som takto počas jednej z mnohých prestávok do blba s neprítomným pohľadom, keď som si uveodmila, že za mnou sa čosi pohlo. Holá skala, o ktorú som sa opierlaa vydávala zvuky! "Hami hami bude!" vypískla som zo seba omylom a na to prudko zaklapla papuľu, až mi zadrkotali zuby. Hlupaňa však buď ticho, pokárala som sama seba otočiac sa strčila hlavu do malej praskliny v kameni, o ktorý som sa opierala.
Huh? "Háveď samá!" hromžila som do priestoru a labou ohrnula ploštice a kadejaké chrobáky, pretože to vyzeralo ako dobrá skrýša pre večeru na nohách.
"Had?!" Hlas sa mi niesol lúkou ako som zavyla, pretože som naozaj neočakávala takého návštevníka...

//pokrač

Nebola som si istá, či byť viac zhrozená tým nadšením hnedého vlka alebo neustálym padaním snehových vločiek. Jedno bolo horšie ako druhé. Hnedák s fliačkom pod uchom poskakoval tak nehorázne moc, že zatiaľ čo podo mnou a pod strakáčom sa kopil sneh, okolo hnedého bola mýtina mokrej zeme a trávy. Ešte že mrzlo. Áno, ešte že, omrzliny na labkách za chvíľu dostanem, frflala som v duchu a pretočila očami nad veselou náladou toho divného.
Akonáhle sa schyľovalo k večeru a aj slnko sa skôr skrylo za horizont, som začala využívať trošku na pomoc svoju mágiu na ohriatie vzduchu okolo mňa, hoc to akurát pomohlo tak k tomu, aby som nemala námrazu na labách a nose. Ale aj to bolo celkom dostačujúce vzhľadom na moje trčiace posledné tri rebrá a krátku srsť. Zostávala som potichu sledovať výmenu slov medzi dvomi vlkmi, pretože hnedák bol aj tak presvedčený, že mu bolo súdené, aby sme sa s ním priatelili. „Putuješ dlho? Ani by som nepovedala, keď si taký prehnaný idealista, až to pekné nie je,“ zahundrala som jeho smerom a naoko znechutene si ‚odpľula‘ do snehu (//hráme v magickej krajine všetko vlci môžu :D).
Na druhú stranu som bola veľmi rada, keď mi skočil na návnadu a len som sa pobavene uškrnula. Hodila som však rýchly vražedný pohľad po divokej srsti, pretože sa mu krotko snažil vysvetliť, že si z neho len uťahujem. Ty, ty, ty... idiot! Idiot! Kričala som na strakáča v duchu a môj pohľad jantárových očí mu musel jasne dať najavo, že keby sa nepokúšam hnedáka niekam dostať, tak mu asi odhryznem ucho – alebo aj obe. Zato hnedému len mlela papuľa, do toho ešte aj stihol žrať snehové vločky a ja som sa takmer neovládla a zazmätkovala, keď sa mi začal dobre že nie klaňať a vypytovať sa na moje kráľovstvo. Premýšľam, ktorý z nich je viac horší a neznesiteľný...Hrdo som zdvihla hlavu a pozbierala všetku eleganciu, ktorú by vlčica mala mať – ktorú som ja nikdy nepoužívala. Prikročila som ladne k nemu a položila mu labku s kvetom na nos – možno trošku drsnejšie aj s dotykom pazúrov, nech si zase nemyslí, že mám v pláne ho tu poláskať. „Pre mňa bolo kráľovstvo moja krajina ďaleko na juhu, kým našu svorku nevyzabíjali dvojnohí. Mlč a budem k tebe milosrdná,“ upozornila som ho pomerne ľadovým hlasom, stále s mojou ľavou labou na jeho nose, na čo sa kvet mierne rozhorel varovným signálom. Stiahla som sa a potriasla hlavou premerajúc si oboch vlkov pohľadom. „Fliačkovi zima asi nie je, keď skáče ako na pružinách, no v rámci vlastného pohodlia a južných koreňov ťa môžem doviesť na juh... ak strpíš moju neodolateľnú osobnosť,“ zaškerila som sa na strakáča s divokou srsťou, ktorý sa predstavil zároveň aj s tým hnedým truľom – veď tomu to jeho meno nejako vypadlo z papule počas jeho monológu. Bol mimoriadne nudný ba skoro až odstrašujúci. Ten s divokým kožuchom, predstavený ako Gene však vyzeral, že oplýval vyšším intelektom. Podozrievavo som si ho premerala a zastavila sa na jeho červených očiach, keď spomínal mágiu. Ak si myslíš, že ti uverím to meno alebo čokoľvek... jedine ak mágiu. Mala som roky skúseností s bárs akými charaktermi vlkov a nakoľko som sama veľmi dobre vedela ako oklamať, zavádzať, nepozdávala sa mi jeho identita ako vierohodná. Preto som sa rozhodla ho pre seba nazývať divoký kožuch alebo strakáč.
Vzdialila som sa od Tolpi-truľka a venovala každému z vlkov prísny pohľad, hoci ja som z tejto trojice bola tá najdrobnejšia a pravdepodobne aj najviac vychudnutá. „Nasledujte jej veličenstvo Jennu na teplejší juh! Otázky klásť po jednom!“ nakázala som mierne panovačne so svojím typicky sarkastickým úškrnom a pomalým krokom sa vydala smerom do teplejších miest. Ako sa mi však laby zabárali do snehu, tušila som, že na juhu to bude také isté ako aj tu.

-> Tajga
//Už je to o čosi lepšie, ale stále neviem dýchať. Tento týždeň som PN, čiže ad libitum času

//Včera som sa sa snažila napísať post vo veršoch, no zaspala som pri tom doslova :D

Ako som si aj myslela, asi som bola príliš dlho sama a moje ja si zmyslelo, že potrebuje spoločnosť. Možno preto som neodišla bez slova ihneď preč po zistení, že toto mini územie, miesto pri jazierku je okupované iným vlkom. Zavše s bizarným sfarbením. Okolo hrudníka cez chrbát sa mu ťahal pás bielej srsti až po chvost. Bol taký celý zvláštny, keďže červené oči mu lemovala biela maska – čo obvykle bolo u vlkov naopak. Neprišlo mi to však čudné, nakoľko za tie posledné prežité roky tu, na Gallirei, som už videla naozaj kadečo. Dokonca aj naozaj čudné farby srsti ako zelená a podobne. A vlastne sa dostávame k tomu, že nemusí byť až tak čudný. Ale vlastne je, neurazil sa, analyzovala som neznámeho v duchu a snažila sa moc nezízať, nech to nie je také okaté.
Vlastne ma zaskočili aj jeho slová. Úplne ma totiž odignoroval a nonšalantne pokračoval vo svojej téme o počasí. Z jeho slov som však zistila, že očividne sem natrafil nedávno a nie je tunajší. Tak ako aj ja kedysi. Hm, z toho by sa niečo mohlo dať vyťažiť, pomyslela som si mierne zlomyseľne. Avšak na jeho poznámku k počasiu som sa zatvárila maximálne znechutene – ako keby som práve požula rozkladajúcu sa rybu či inú mršinu. Zadívala som sa na tie biele ho...vadiny, ktoré padali z neba a po jednej vločke ostro cvakla zubami. „Toto obdobie mi netreba viac pripomínať. Sme na severozápade, takmer na severných hraniciach Gallirei – takže áno, vĺčik s divokou srsťou,“ nazvala som vlka len tak z brucha prvou prezývkou, ktorá mi napadla, „toto je tá krajina, kam si a túžil dostať. A prečo vlastne?“ Moja otázka však nebola zvedavá, hoc som mierne naklonila hlavu nabok, doľava. Znela skôr ako rečnícka so skrytým významom. Ja sama som nemala ktovie ako dobré spomienky a celkovo život tu, preto som sa nemohla pozerať na celú situáciu s nadhľadom.
Skôr, než však stihol strakatý odpovedať, ostro som stočila hlavu smerom k lesu, pretože sa ozvalo divné húkanie. Niečo medzi vytím, húkaním sovy a škrekom prizabitej líšky. Najskôr nový druh hávede? prebleslo mi mysľou, na čo sa vynoril prekvapivo ďalší vlk (tie zvuky naozaj vydal zo seba vlk?!) hnedej srsti s výraznými odznakmi bielej, ktoré tvorili na ňom silný kontrast. Jednalo sa zjavne o silného extroverta milujúceho spoločnosť a zábavu.
Potichu som si cudzinca číslo dva premeriavala zlatými očami (//Jenna má jantárové oči, nie červené pozor.) a po očku sledovala aj strakáča. Tento nový truľo – nič iné sa naňho asi nedalo povedať a bola škoda plytvať slovami, aby ho jeden vlk opísal siahodlhým opisom – sa tu začal rozkrikovať a húkať, že sme jediní na svete. Ovládla som pretočenie očí a rozhodla sa trošku si z neho uťahovať. „To je famózna myšlienka!“ podporila som ho sprvu nadšeným hlasom plným falošnej radosti. Zavrtela som presvedčivo chvostom a žmurkla na truľa. Na tom som s úsmevu sťa slniečko zmenila výraz na trpký úškrn. „Ja budem kráľovná a vy dvaja pár, ktorý vytvorí novú, vlčiu populáciu,“ môj hlas už nebol radostný, no skôr trpký. Jedným hladkým ťahom som mu mohla zničiť skvelú náladu a zápal alebo len zostrihnúť hrebienok. Spokojná sama so sebou som sa veselo uškrnula. Predstava ako trpia ako pečený pár priteplených, zdegenerovaných vlkov ma celkom pobavila.
A že teda ani strakáčovi sa moc nepozdával a postrehla som jeho nedôverčivý záblesk v očiach pri pohľade na truľa. „Ja by som skôr neverila niekomu, kto by sa hravo mohol pridať do gangu jazvecov,“ podotkla som a žmurkla po ňom jedným okom, na čo som sa posadila a nezaujato si začala upravovať náramok s kvetom, ktorý hoc mal okolo seba malú kupolu z ohníka, keďže som bola pomerne pokojná, tak ma vôbec nepopálil a vedela som sa ho dotknúť. Prestala som asi po piatich sekundách a skúsila sa trochu posunúť a cúvnuť pod najbližší, mladý strom, len aby na mňa toľko nechumelilo.

<- Ageron

Nemohla som sa zmieriť s pravdou, tou reálnou skutočnosťou. Len som vnímala dopad mojich láb. Spočiatku na mäkký mach, ešte v tom lese, no a ten sa zmenil na štrk, kamienky, tvrdú zem a trávu. A čo najhoršie – už bol aktuálny aj sneh. Vďaka tomu bielemu humusu bolo aj viac svetla a vôbec mi neprišlo, že sa blíži večer. Ani neviem ako som sa vlastne od začiatku zatúlala z juhu do takýchto severských končín. Bolo normálne, že som bola tu? Roky mi stačili inde bez skúmania sveta...
Každopádne stromy boli ďalej a ďalej od seba, napokon som obišla iba akýsi posledný, zakrpatený strom a ocitla sa pri nejakom jazere. Respektíve, bola to skôr veľká, hlboká mláka. Ani by som si to nevšimla, no náhodou som sa predrala krovím, keďže som myšlienkami blúdila inde a takmer padla do vody. Potichu som zanadávala. Z môjho tichého rozjímania sa a pár nadávok na to, ako neznášam vodu ma vytrhol fakt, že som tu nebola sama. Zamrzla som na mieste a po pachu našla jeho nositeľa. „Čo tak zízaš do tej vody? Zahľadel sa sám do seba,“ zamrmlala som s úškrnom a podozrievavo si ho obzerala.
Srsť toho vlka, na ktorého som čisto náhodou práve narazila, mi nepripadala ako práve vhodná na zimu, zvlášť nie tu, v severných končinách. Preto mi nešlo do hlavy, čo tu len tak leží, keď sneží ako sprosté. Trošku som sa posunula, nech mám pohľad z boku. Chytila sa ma asi nejaká slabá, spoločenská chvíľka.

<- Jedľový pás

Čoskoro som opustila hranice lesa. Nie len že som bežala, čo to terén dal a teda aj moje reflexy v rámci vyhýbaniu sa stromov, ale tá Smrť a to všetko... Jednoznačne ma to zmohlo psychicky a po tomto krátkom maratóne asi zamakala aj fyzička. Vôňa lesa sa mi vytrácala postupne z nosu a ja som sa ocitla na úplne inom mieste. Najprv ma aj zaskočilo, že sa blíži večer, pretože v tej rozvaline so žilkami to vyzeralo ako šero, prípadne neskoré poobedie. Každopádne len som neveriacky zatriasla hlavou a vnorila sa do hlbín lesa – opäť neznámeho. Aj kvôli ostražitosti a stále naježenému kožuchu od Smrti som sa pre istotu obzerala a vetrila, no ani len nejakej hávede vhodnej ku skorej večeri nebolo. Trošku mrzuto som si pre seba zašomrala a začala som uvažovať, či niekedy zistím, či tá beštia dodržala svoj sľub, teda skôr, či moje hecovanie zaberie...
Z úvah ma však vytrhol až príliš príjemný pocit na labky. Spočiatku som nadobudla dojmu, že mi padla laba do prázna až som sa seriózne zháčila a spomalila do kroku. Napokon – trvalo to asi tri a pol sekundy – si moja gebuľa uvedomila, že je to len mach. Áno, mach. Taký hustý porast rastliniek, ktorými zarastali ruiny obydlia Smrti. Tak presne ten tu bol všade. Nie len že na stromoch, ale koberce sa vinuli husto po zemi, po kameňoch všade. Omámene som sa rozhodla klusať a obdivovať krásny les. Hoci akosi prituhlo a začala som cítiť na koži mráz, zostala som decentne uchvátená z čara tohto miesta. Ak by tu nebola taká kosa, tak by sa tu aj dalo žiť, aspoň myslím. Atmosféra pôsobí upokojujúco, pomyslela som si a spokojne vydýchla.
Až vtedy som si uvedomila, že z papule mi vyšiel obláčik pary – a nie, nestala som sa po návšteve Smrti drakom, čo chrlí oheň. Prichádzala zima. Protestne som vyštekla, keď mi na čele pristála prvá snehová vločka. A na to ďalšia a ďalšia. Bez ďalších myšlienok som sa rozbehla, zobudila svoju obratnosť, ktorá mi umožnila vyhýbať sa prekážkam v pomerne svižnej rýchlosti kroku. Možno sa dá tak rýchlo bežať, že na mňa ani jedna nepadne! Bola som presvedčená, že aj tomu stádu vločiek sa dá utiecť. Nič sa nedalo robiť, zima bola tu.

-> Jazero Nä'hi

Máš väčšieho vlkodlaka... to by chcelo viacej pamlskov :D

Objednávka

ID - MO2 -> 1* do mágie ohňa = 12 drahokamov
8 drahokamů
MO3 -> 5* do mágie ohňa = 120 drahokamov
80 drahokamů

M01 -> Príkaz = 12 kryštálov + 120 oblázkov
8 křišťálů + 80 oblázků
M02 -> 5* = 60 drahokamov
40 drahokamů
M03 ->5* = 120 drahokamov
80 drahokamů

<- Jedľový pás

Prešla som sa trošku južnejším smerom lesíka. Moje labky boli tak tiché ako aj predtým ba ak nie viac, keďže čím viac som sa blížila do tej tmavej časti lesa, tým viac stromy obrastal mach. Machový koberec sa miestami ťahal aj po zemi a vlastne to ma upokojovalo. Ten príjemný pocit pre labky, zavše konečne mi nebolo od tej studenej zeme zima.
Po skupinke vlkov však nebolo ani stopy. Chvíľu som sa premáhala, aby som nedostala záchvat paniky, nakoľko som zablúdila... niekam... a ani vlka tu, ani vtákov, nič. Len stromy, ktoré sa tu javili byť staršie, niektoré zhnité a deravé pôsobili mierne divným dojmom. Akoby v lese rástol iný les. Prastarý, s vlastnou históriou. Nedovolila som si ani pípnuť. Keď som bližšie preskúmala okolie, že po trojici vlkov tu niet ani pamiatky, ani pachu či kúsku srsti, rozhodla som sa ísť a prieskum tak ako tak. Jednak ma nepustila zvedavosť a jednak takto pred príchodom zimy sa mi nechcelo veriť, že by som sa dobrovoľne vrátila na sever. Príliš zima. Mám na to málo srsti, možno keby vedel mach rásť aj na mne... zasnila som sa a s humorom sa ticho zasmiala. Až ma však zamrazilo, že môj hlas bol akoby jediný, ktorý sa tu ozýval. Miesto, ktoré sa nedalo podrobne opísať, jednoducho zívalo práznodotu a predsa som sa musela neustále otáčať, pretože pocit, že som sledovaná bol momentálne môj najsilnejší - ak som teda nehundrala na príchod zimy, na to, aká studená je zmrznutá zem (kto by to čakal, čo) a podobne.
Zastavila som a rozhliadla sa. Okolo mňa sa váľalo množstvo skál, ktoré predtým nikde v lese neboli. Pamätala som si, že odkedy som z pláne vkročila do lesa, tak bol rovinatý – teda aspoň prevažne – nezavadzali mi tu ani len nejaké kríky ba kamene vôbec. A odrazu sú tu? Ani vtáci nespievajú a to je deň, ani šuchnutie nejakého hlodavca proste nič. S počínajúcou frustráciou z divného miesta som sa priblížila ku jednej skale atypického tvaru. Hoc som pátrala v spomienkach, nikde som nenašla kameň, ktorý by vyzeral ako opracovaný, okrem teda ľudských obydlí. Automaticky sa mi mierne naježila srsť, keď som si spomenula na tých netvorov. Nie je možné, aby tu boli, dodala som si odvahy a po presvedčení sa, že je to naozaj len kus starého kameňa som sa pobrala vpred. Prestala som vidieť toľko stromov, týčil sa nado mnou val z hliny, po ktorom sa náhodne váľali kusy odlomeného kamenia. Naozaj mi pripadalo, že tu padali meteority alebo také nejaké veci, ktoré mi kedysi spomínala moja šibnutá sestra. Ona na také verila.
Dodala som si odvahy, pretože som si nepripadala ako blázon a vyliezla pomerne šikovne hore. Na to som stŕpla a automaticky sa prikrčila. V podstate netrvalo ani tri sekundy a cítila som pod bruchom ihličie a mach. Ľahla som si na zem opierajúc sa chrbtom o skalu tak, aby som bola chránená a s údivom som si prezerala niečo, čo by som v týchto končinách naozaj neočakávala. Naozaj to pripomínalo nejaké to obydlie dvojnohých. No tých som nikde nevidela a ani necítila – a svojmu nosu som teda naozaj verila zvlášť pri tých obludách, ktoré som až príliš dobre na vlka poznala. Vyzeralo to však veľmi opustene. Nepohla som ani brvou či fúzom a len som zlatými očami analyzovala prostredie. V blízkosti tej zničenej budovy bolo viac a viac podobných skál, ktoré som stretla po ceste sem. Týmto sa asi nechcelo moc kotúľať ďaleko, pomyslela som si zároveň premýšľajúc, či nezačínam blúzniť, ak rozmýšľam o hŕbe kameňov ako o obyvateľoch a vojsku, ktoré zdrhli z domova. Najskôr áno. Ale to bolo tým miestom.
Kamene boli však zarastené od machu, v ktorom rástli huby a snažili sa pretlačiť aj menšie rastlinky. Prestala som sa toľko obávať. Vlastne som sa znovu postavila na nohy, otriasla zo seba pár ihličiek, ktoré sa mi zapichli do srsti na bruchu a slabinách a pomaly som po kameňoch skákala dole z valu, ktorý bol ako prírodná obranná stena pre toto miesto. Keď som bola dole, len som sa obzrela. Sále bol deň a denné svetlo. Nemalo ma tu čo prekvapiť. Avšak keďže som stále nebola tak celkom presvedčená o bezpečnosti na tomto mieste, uši som mala nastražené a zakaždým sa mi natočili za zvukom, hoc nepatrným. Stačilo, že čosi zašušťalo a napokon to bol len vietor v ihličnatých konároch jedlí. Alebo sa nejaká skalka zrútila, udrela sa štyristo ráz o stenu, z ktorej sa zosypala a po dopade zavládlo opätovné ticho. Odkedy je zo mňa prieskumník? Nič sa mi nezdá a predsa tam idem, ach, povzdychla som si vrtiac nad vlastným, divným správaním a prikrčená postupovala pozdĺž valu. Cítila by som sa síce istejšie pri kamennej, čiernej stene, no z tej sa sypali v náhodných časových úsekoch kamienky a neplánovala som dostať do lebky, ktorá bola len obtiahnutá tenkou kožou. A spať tu v bezvedomí? Ešte náhodou by bolo toto miesto iné než opustené a čo potom...
Niekoľko dlhých minút sa javilo, že táto budova nemá vstup, že sa nedá preskúmať útroby. Ale vzhľadom na to, že som zahliadla vysokú vežu som verila, že sa tam niekade musí dať dostať.
Bola som zadýchaná preliezaním zavadzajúcich predmetov prírodného typu, ktoré sa váľali všade pod nohami čím bližšie som sa držala pri stenách. Počula som len svoj tlkot srdca a dych. Bola som celkom pokojná, pretože tu nikoho nebolo, kto by ma vydesil zo zálohy, čo by sa však nestalo, pretože pravidelne po niekoľkých desiatkach metrov som sa aj obzrela a preskúmala očami priestor za mnou, či ma niečo alebo niekto nesleduje. To, že som paranoidná predsa neznamená, že ma nesledujú, zopakovala som si krédo, ktoré som používala často odmala, aj keď sa našiel idiot, ktorý by sa mi za to posmieval. Ani som v ten moment netušila, aká je to pravda...
A asi sa mi to najskôr aj vyplatilo. Objavila som vstup do útrob zrúcaniny. Okolo mňa sa týčili mohutné skaly ako mĺkvi strážcovia a nič viac len spočiatku tma. Priblížila som sa k rohu stien, ktoré som dosiaľ obchádzala, pretože tu končili a stáčali sa smerom dnu. Zdvihla som labu a položila ju na mach, ktorý stenu pokrýval. Ani neviem prečo len tak som zaťala pazúre a skúsila ho strhnúť. Pod ním však nebola len bezfarebná masa. Tú tmavú stenu pokrývalo zelené žilkovaie, ktoré celkom bilo do očí. Zháčila som sa. Nebolo to nič podobné práci dvojnohých a automaticky som cúvla. No toto miesto ako keby chcelo, aby som vkročila dnu. Spoza môjho chrbta sa náhle ozval škrekot, ako keby niekoho vyrezávali z kože a mne sa zježila srsť od hlavy až po chvost. Ako tu totiž bolo dosiaľ mŕtvolné ticho, tak ten zvuk znel fakt hrozne. Asi aj keby len sova zahúkala by som vyskočila z kože, no ten strašný škrek ma prosto donútil vbehnúť v náruč neznámemu miestu.
Moje kroky smerovali do akejsi vstupnej haly. Nebolo tu nejako nič, čo by som musela odsúvať alebo preliezať, aby som si umožnila voľný pohyb. Podlaha bola pomerne rovná, na nerovnosti som si dávala veľký pozor – zvlášť po tom nepodarenom potknutí, vďaka ktorému mi na labe plápolala kvetina. Srsť na chrbte sa mi trošku zrovnala, no chvost som mala hore a stále zježený. Mohli za to zvlášť divné steny, ktoré neboli z klasického kameňa, aký nájdete bárs kde v lese a horách? Či tie divné, zelené žilky?
Nie, asi najčudnejší bol vznášajúci sa oheň zelenej farby. Pri ňom ma však nezamrazilo. Oheň bol mojím živlom, hoc by bol aj inej, pofidérnej farby. A keďže ani po chvíľke, čo som na plamene zízala sa nerozhodol mi padnúť na hlavu, som proste prešla ďalej a zabočila doprava. Toto miesto však nebolo tak veľmi tiché. Počula som ako keby šepot a nešiel z jedného miesta, no ako keby odvšadiaľ. Do čoho si sa to zase namočila, podrylo ma podvedomie a jeho otravný hlások. Naozaj som mala zmiešané pocity a dojem, že ma niekto sleduje. No nikde oči. Ani nič. Len v tej hale ten oheň, všade zelené žilky a pocit, že som momentálne korisťou. Ale pre čo? „No tak už vylez ty šmejd, čo ma pozoruješ!“ zavyla som do útrob možno fakt hlúpo. Iste, nebol to najlepší nápad, no nevedela som, či som viac nahnevaná alebo vydesená. Odpoveďou mi bol len šialený škrek, ktorý sa zmenil na smiech. Naháňal hrôzu a či som chcela alebo nie, môj kožuch zdvojnásobil – ba aj strojnásobil! – svoj objem a podobala som sa na ježka, ktorému ostne trčali podobne ako mne teraz srsť do všetkých svetových strán. Len som sa obzrela, doprava, doľava, potom trošku hore. No keď som sklonila hlavu, predo mnou bol pár neónovo zelených očí, na čo som sykla, nejakým vnútorným podnetom sa pokúsila tomu čomusi napľuť do tváre, aby som získala čas, kým uskočím do rohu. Tam pre zmenu moje laby dopadli na hŕbu čohosi, čo začalo divoko praskať a ten zvuk sa ozýval po celej zrúcanine. Radšej som aj zabudla venovať pozornosť tomu, že to boli kosti. „Ale, ale!“ zasmialo sa šialeným hlasom to stvorenie, ktorému som stále videla akurát tak pár vznášajúcich sa očí v tme. „A už som bola taká osamelá! Prišla si ma navštíviť?“ Trepal ten tvor, na čo som neveriacky zízala do tmy. Nenapľula som jej práve do tváre? Pomyslela som si a automaticky tomu stvoreniu dala ženský rod, nakoľko hlas sa podobal skôr na samicu, než na hlboký hlas vlka. Neodpovedala som jej, len viac skúmala prostredie. Bála som sa pípnuť. Do tmy žiarili jej divoké oči, no ako som zaznamenala pohyb, že sa tá príšera ukázala do sivého svetla, ktoré sa sem predralo skrz stromy a škáry v stenách, tak som zbadala, že to má naozaj štyri laby a zelené pazúry. Bola to vlčica... alebo čosi ako vlčica. Rebrá jej trčali, koža na nej len visela a jediné až možno pekné bol ten veľký, zelený chvost. „To už som ti stihla vyšklbnúť jazyk z papule, keď si ticho? To kedy som stihla?! Asi starnem,“ posťažovala si potvora a presunula sa tak, aby som mala možnosť uniknúť z rohu. Mierne schizofrenická osobnosť, len čo je pravda. Nie že by to teda znamenalo, že je o to menej strašidelná, kdeže!
Opatrne som preskočila hromadu kamenia a kostí a cúvala tak, aby som na ňu videla. Hlas mala odporný a očividne aj charakter. Ale to by som nebola ja, keby som si to nechala páčiť. „Ty ma asi poznáš, ale kto si ty, ty beštia sklerotická?“ ozvala som sa s náznakom odvahy v hlase a zamračila sa.
Zrúcanina sa ako keby otriasla aj zem pod mojimi labkami, na čo som sa širšie rozkročila snažiac sa udržať rovnováhu. Tá potvora sa začala hystericky smiať. Jej hlas sa zmenil na ba až hromový a moje uši ju počuli z každej jednej strany, z každej diery tých stenách odvšadiaľ. „Ja? Ja?!“ Ozýval sa rev zhmotnený ozvenou. „Samotná Smrť ty hlupaňa! Všemocná bytosť, ktorá vládne tomuto prekrásnemu sídlu, ktorá má moc nad dušami, ktorá každú vlastní aj tú tvoju!“Stíchla a nechala doznieť ozvenu. Ja som sa prikrčila - sama som netušila kedy. Bol to len automatický popud. A to máš za tú zvedavosť. To, že strkáš nos tam, kde nemá byť, štipol ma zas vnútorný hlások, na čo som pozbierala zvyšky svojej odvahy, ega a drzá papuľa si proste neodpustila svoje. „Keď si taká všemocná, tak aspoň neklam. Moju dušu nemáš! A dokáž to, schválne, že si taká všemocná!“ vyzvala som ju naoko odvážne a popri tom všetkom si prezerala oblúk, ktorým som sem vošla. Hrany kameňa boli sem tam vyskladané aj z drahokamov, ktoré sa kde tu dali nájsť a aj som ich sama niekoľko desiatok vlastnila. Začal sa mi rodiť v hlave plán, hoci som sa nútila si akokoľvek uzavrieť pred beštiou myseľ, nech na to nepríde skôr ako ja!
Skôr ako beštia začala zas ziapať som uskočila bokom, pretože ma takmer trafila padajúca skala, z ktorej sa odlomil malý úlomok drahokamu. Opovážlivo som sa pozrela Smrti do očí a kamienok jej labou posunula, až sa jej zastavil o labu... kosť? To je jedno. Zbadala som ten kratučký záblesk v jej očiach. Tá chamtivosť, ktorá sa skrývala za tým všetkým strachom, ktorý u svojich obetí vyvolala. Začínal sa mi v hlave rysovať plán, ako odtiaľto utiecť. „Ty, ty...ty jedna! Dokážem všetko! Viem dať moc, viem naučiť mágie, viem duše posilniť, ale aj zničiť, viem...“ odrazu akoby si uvedomila, že pustila papuľu na špacír a len som počula cvaknutie zubov naprázdno a vrčanie. „Tak to dokáž, máš len plnú hubu rečí! Podľa mňa som aj bohatšia ako ty, mám toľko ametystov, ktoré toto sídlo ani len nevidelo, a ty nič, cha!“ začala som ju podpichovať a opatrne sa presunula po miestnosti, akoby mi to tu opatrilo. V hrdle som mala sucho ako na púšti a po pravde čudovala som sa samej sebe, že som dokázala zo seba vylúdiť hoci aj hlások. Občasný škrek a jej ostrý smiech ma však udržovali bdelú. Akurát moje oči mali chuť vyskočiť z jamiek, keď už som si teda striktne zakázala použiť viečka a zatvoriť ich.V hlave sa mi však premieľali jej slová. Naučiť mágie? To preto je toľko nadaných vlkov? Dáva to za odmenu alebo čo? Hádam skôr, že všetky tie drahé kamene v tejto otrasnej stavbe či nore, či čo to je patrili kedysi vlkom. Nemohla byť ona tá, ktorá ich mala prvá... zavrtela som hlavou a pár krát sa zhlboka nadýchla. Nevoňalo to tu práve tak krásne ako v lese, no potrebovala som upokojiť splašený tep môjho srdca. Vždy som sa snažila obrániť sa slovami, hoci pri tomto stvorení to asi nebol najlepší nápad. I keby som mala chuť zahryznúť do toho jej divného tela, ktoré ešte aj páchlo, pochybovala som, že by to bolo možné. Celá tá jej postava bola mágia sama o sebe a začínala som veriť tomu, že naozaj musím krajinu preskúmať, aby ma nečakali takéto magické – v tomto prípade veľmi nemilé – prekvapenia.
Bum! Začali sa rúcať skaly z rozsypanej hory, ktorá bola kedysi vežou. Smrť už nebola na svojom mieste. O ucho sa mi obtrel závan smrti, vďaka ktorému som sa striasla a prikrčila. Ona nebola nikde. Len hlas. Odvšadiaľ. Pohľad, ktorý som na sebe cítila, no z každej strany, kde som sa pozrela. „Som všemocná. Vidím ti do hlavy, viem ako túžiš po moci, po pomste svojej rodiny! Nuž budeš silnejšia, hlupaňa. Prezradila si mi, prečo mám tých kamienkov tak málo! Ukradla si ich! O všetky ťa oberiem!“ Ozvena sa ozvala ešte niekoľko ráz, na čo som začínala mať natoľko stiesnený pocit, že moje labky sa samé rozhodli preskočiť pol miestnosti a niekoľkými skokmi sa dostať do haly a von. Proste preč. Za chrbtom len šialený škrek a smiech, zvuk pazúrov, ktoré škriabali o stenu a mňa zachvátila číra hrôza a panika. Ktovie, ako by to dopadlo, keby som tam bola dlhšie... Jediné šťastie, že tá potvora sa ulakomila na majetok. Máš čo si chcela. Ani kamienky ani pokoj na spánok!
Vybehla som sťa kamzík val, na druhej strane sa potkla a urobila zopár kotrmelcov, ktoré má úspešne dostali naspäť do prívetivejšej časti lesa. Atmosféra bola na mne nalepená ako lepidlo, chápadlá tej potvory sa omotali okolo mňa. Mala som pocit, že bežím rýchlo. Veľmi rýchlo. A pritom zároveň, že sda nehýbem a ona si ma tam nechá, že moje orgány jej budú viac ako drahé kamene. Stačilo len pevne veriť - asi prvý raz som sa pokúsila byť optimistkou pri tom zbesilom úprku do bezpečnejších končín.

-> Západný les (alebo Ageron?)

<- Východný Galtavar

Ledva som obišla ten prvý ihličnan a do nosa ma udrela vôňa lesa. Tak jedinečná pre toto miesto. Hoci som pátrala spočiatku v pamäti a zabudla aj kráčať, nespomínala som si, že by som niekedy za svoj krátky život bola na podobnom mieste. Koniec koncov bola som narodená na juhu a nič iné ako lúky, nejaké tie lužné lesy som nepoznala. Kopcov tam bolo tiež pramálo.
A odrazu som sa ocitla takto ďaleko na severe krajiny, v ktorej som žila už niekoľko rokov a vlastne nikdy som poriadne nepreskúmala jej zákutia. Až som sa nad tým slabo uškrnula. Spamätala som sa z omámenia jedinečnej vône ihličia a rozišla sa ďalej. V podstate som nemala ani jasný cieľ, chodila som sem a tam, sprava doľava, len aby som to tu trošku preskúmala. Pod labkami som cítila ihličie, ktoré zároveň ako bolo mäkké, tak ma aj bodalo do labiek. No zvuk mojich krokov dokonale utlmilo. Ba aj som sa skryla za najbližší ihličnan, keď kde tu zrazu sa objavila malá skupinka vlkov, ktorá mala očividný cieľ cesty. Cieľavedome pospolu pokračovali niekam do útrob lesa, kde sa mi zdali aj stromy menej prívetivé. Čo tam také môže byť? Koho už len láka nejaká tá temná strana lesa? Hm, čo si budeme hovoriť, veď aj mňa, zasmiala som sa v duchu a chvíľu ostala schovaná za ihličnatým stromom, keby sa náhodou jeden z nich vrátil. Predsa však som sa vydala trošku severnejším smerom okľukou, aby som vylúštila záhadu tohto miesta.

-> Stará zrúcanina