Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Za 60b si prosím 60 oblázkov, ďakujem, podobný prípad ako Lucy, ktorý zabudol, že čosi beží...

<- Tenebrae

Nestihla som si ani len poriadne užiť aj tú rieku - teda akurát tak v rámci uhasenia smädu, samozrejme. Neznášala som vodu, avšak ako som tak popri postupne pomalšom kluse premýšľala, táto skúsenosť či stretnutie bolo jedno z tých nepríjemnejších. Ani som vlastne v daný moment úteku preč nepomyslela na fakt, že možno aj tú vodu potrebujem k životu. Nie, vážne?
Zafŕkala som, na chvíľu zastavila a zavrela oči. Pachy som tu žiadne vôkol seba necítila, čo sa teda vlokv týkalo a vedela som, že tu mám pokoj a môžem si tie okále vôbec dovoliť zavrieť. V rámci vlastného bezpečia a ostražitosti.
Vyčistila som si niekoľkými minútami tmy a ticha hlavu, takže laby boli aj schopné pokračovať. A vedela som, že sa musím ponáhľať a to rýchlo. Mračná s príchodzím ránom nepoukazovali rozhodne na nič dobré. Celkovo bola vonku stále tma, hoci som vedela, že noc je dávno preč.
Popri týchto hlúpych stresoch ohľadom počasia a matky prírody som si ani neuvedomila, do akého pekného prostredia som sa dostala. A bolo aj čímsi čudné... Ono chvíľu mi trvalo dôjsť na to, že tie kopce nado mnou sú naozaj farby zlatej a svetlej, zatiaľ čo ja som stála labami v tráve pod zelenými stromami. Začudovane som potriasla hlavou a zažmurkala, no obraz to nijako nezmenilo. Nepoznala som však toto prostredie, preto som sa rozhodla pre iný plán a to pokúsiť sa dôjsť tam, kde to aspoň poznám.

-> Tmavé smrčiny

Tak priblížil sa ku mne ako niekto zákerný, pohľadom mi očividne vyčítal ešte aj existenciu. Len som sa dívala do očí vlka, o ktorom som nevedela čo je zač. Len to, že má zjazvenú tvár mi napovedalo, že to asi nebude práve tá najveselšia kopa či najlepší spoločník na trávenie voľného času. Trpko som si povzdychla – pekne nahlas, aby ma počul. Cvakla so mnaprázdno zubami jeho smerom. „Počúvaj ty chudák. Vrčíš tu na neznámu vlčicu, len zízaš ako zmyslov zbavený a na nič iné ťa nie je. Skoč radšej do tamtej čiernej rieky,“ podotkla som rovnako trpkým a nepríjemným hlasom ako bol aj môj pohľad. „Budeš užitočnejší pre háveď vo vode, ako tu na súši.“ Odfrkla som si pohŕdavo jeho smerom a cúvla skrz krovie preč. Oheň na kvete okolo mojej laby sa zmenšil na minimum, už len slabo oblizoval lístky. Beztak i to spôsobilo zvýšenie už beztak veľmi horúcej teploty vo vzduchu. Mala som síce rada teplo a leto, no toto už bolo trošku príliš.
Od vlka som sa vzdialila, pozorovala som ho a bedlivo sledovala jantárovými zrakmi, kým mi nezmizla jeho srsť z dohľadu. Nechcela som veru, aby sa za mnou vybral a nebodaj sa za mnou plížil. Naozaj sa nezdal byť práve priateľský typ, veď koniec koncov už sa mi roky na Gallirei nestalo, že mi len tak ku mne niekto podišiel a rovno s vycerenými tesákmi. Zavrtela som hlavou, chytila nejaký posledný dych a rozbehla sa niekam... zase za spomienkami či čím na juh. Možno tam bude chladnejšie... ale čo to trepeš, určite bude všade horko!

-> Narrské vršky
//Sheimee takýmto tempom a ignoranciou si nezahráš asi s nikým, pardon, ale je to tak. Patrí sa aspoň napísať - prepáč nechce sa mi alebo nestíham.

Postupne sa začalo stmievať a bolo načase trošku zaostriť či už zrak alebo aj ostatné zmysly. Neprišlo mi teda ako najlepší nápad pokúsiť sa z ničoho nič ako podivín zdrhnúť - zbytočne odkrývať chrbát.Veď ani netuším čo je zač, čo tu robí pri tej odpudivej rieke? zamyslela som sa a krátko uhla pohľadom smerom za šumom a divým burácaním rieky. Zavše ako sa zotmelo tá voda musela byť úplne temná - z okolia sa stalo odpudivé miesto. A to len stačilo že padla noc.
A ja tu mám byť s nejakým...kým?
Nejakým hlupákom, ktorý sa rozhodol po mne vrčať. Priblížil sa, s tým sa zároveň zväčšil plameň obkolesujúci kvet na mojej labe a osvetlil tú jeho vtieravú hlavu. Naprázdno som cvakla jeho smerom zubmi, švihla chvostom. "Chceš snáď jedinečné uznanie za zásluhy, že si v kríkoch objavil vlka?" prelomila som ticho a napätú atmosféru ironickým hlasom. Zostala som stáť pevne na mieste, vyrovnala som sa, hoci moja výška bola jedna z tých nižších kategórií a poddruhov vlkov. Mračila som sa na cudzinca. Rovno do boja? Či ako sa to povie, keď sa ide bez slov zubami vyhrážať? Hm... Strácajúc sa v myšlienkach som ostražito pozorovala dotyčného a s pohľadom na ňom upretým prešla mimo krovie, bokom od neho. Pekne zároveň čelom k rieke.
Nikde tu predsa nikoho nebolo, ono to bola náhoda, že je tu len tak sám vlk? Nič sľubné na tomto mieste nie je ani počas dňa, napadlo mi pri spomienke na občasné prechádzanie skrz územie. "A ozaj, ak máš problém s hlasivkami a vieš len nezrozumiteľne vrčať, tak prosím, mladý to má rád zostra," odfrkla som si a zároveň sa naježila. Na mieste ma napokon držala asi len zvedavosť a to, že som nepatrila k prehnane paranoidným.

Mám ukončenú strednú odbornú školu, na vysokú som po škole chcela ísť a to na Jazyky alebo tlmočníctvo k čomu vtedajšia úroveň znalosti ANJ - C1, nemčina -B1 a niečo aj z iných jazykov stačili..., ale tak moja stredná proste písala maturitné na úrovni B1, čiže mi chýba proste papier na nástup do školy.
Druhá vec - Česi majú slovenského Babiša, no aj tak sa tu s € máme tak, že je ledva na chleba, takže kto by to platil, nie je čas chodiť do školy, treba pracovať.
Nový školský rok bude pre mňa strašný, žijem v odpornom hl.meste SR. Počas prázdnin je už doprava tiež naprd. Proste ako začne školský rok, tak začnem asi pravidelné peši-kardio aj na desiatky kilometrov (Nox ráta sa to ako trek? :D). Po bežnom dni na 12H šichte sa mi nechce ani pustiť práčku, keďže nie som ten typ, čo žije do konca života s rodičmi O:) Tak ja len dúfam, že začnem viac hrať aj byť dostupná ako tlapa pre hráčov, či už sú prázdniny, či školský rok.

SKYLIETH
Objednávka

ID - MO2 -> 1* do mágie ohňa = 8 ametystov
8 drahokamů
MO3 -> 5* do mágie ohňa = 80 ametystov
80 drahokamů

M01 -> Príkaz = 8 kryštálov + 80 oblázkov
8 křišťálů + 80 oblázků
M02 -> 5* = 40 x ametyst
40 drahokamů
M03 ->5* = 80x ametyst
80 drahokamů

SPOLU všetko:
Drahokamy: 208 ametystov
208 drahokamů
Kryštále: 8
8 křišťálů
Oblázky: 80
80 oblázků

Po odčítaní všetkých drahokamov zostane Jenne 11 ametystov, 12 kryštálov, 85 oblázkov. Vďaka.
V jednoduchosti proste odčítaj len z ametystov, má ich dosť... To je celkom jednoduchá vec ak by si pozrela do inventu, že nemusím to ani upresňovať, ale česť práci a dík.

<- hranice Sarumenu

Celé tie šialené a nadprirodzené javy mi už liezli značne hore krkom. Odfrkla som si, keď som esne lízla hranice cudzej svorky. Veru, tento fakt ma najskôr šokoval a následne v danom momente aj rozčuľoval. Náš les! Aj keď ty ma, sestra, už asi nepočuješ a nikdy neuslyšíš. Ale boli to koniec koncov iba emócie, ktoré ľahko prekryla moja maska kamennej tváre.
Popri pomalom pokladaní láb v rámci kráčania som bola chvíľami úplne duchom neprítomná. Nevenovala som pozornosť ani počasiu a to v časovom úseku celých ročných období. Nebolo snehu všade? Keď sme boli aj v Smrekovom lese? Týmto tempom pohybu zdochnem skôr, ako sa nasledujúcou labkou dotknem zeme.
Frustrovane - a veľmi v krátkosti - som zo seba vydala akýsi pazvuk, malo to byť tiché vytie... ak také čosi aj existuje.
Z celého toho omámenia nostalgiou a nebezpečným ignorantstvom svojho okolia stačila malá zámienka. Avšak ja som bola presvedčená o i nom. Takto to ani netrvalo veľmi dlho a natrafila som na koryto rieky. Pre seba som pobavene vyprskla nad skutočnosťou, že som si vlastne doteraz ani nevšimla hluk, ktorý rozbúrená voda vydáva. Proste nič, zlyhanie sluchu alebo výpadok.
Musíš sa pozbierať, tak ´to si nanič, rýpol si do mňa ten večne otravný vnútorný hlások, na čo som namrzene zaškrípala zubami.
Blúdiac tak popri rieke zase medzičasom zlyhal aj čuch, proste moja nevšímavosť dorástla na najvyšší bod. A hľa, zrazu v dohľade vlčí kožuch, pomerne svetlý, sivý. Zháčila som sa s labou vo vzduchu,prikrčiac sa odbehla potichu za najbližšie krovie. Nepoznala som ani pach ani jeho. Kde sa na konci sveta pri čiernej odpornej rieke objaví samotár? pomyslela som si a pomedzi krovie a pár menších stromov som sa dostala na dohľad tváre, ktorú hyzdili jazvy. Srsť na zátylí sa mi automaticky zježila. Čosi mi nahováralo - možno zas ten sprostý hlások v hlave - že toto nebude práve ideálny adept na uštipačné poznámky z mojej papule. Každopádne bolo neskoro vycúvať, isto ma aj tak zacítil.

// Nahorna plošina skrz lúku vlcich makov

Prevažnú časť lúky, ktorú som nechala za sebou som prešla so zavretými očami. Áno, jasne, ze som spadla asi dvakrát, no spomienky a nostalgia boli proste príliš silné. Všetko mi chýba a všetci a ešte dlho bude, najskôr asi veľmi dlho, cele je to mrzute. Cvakla som na prázdno zubami a po obzerala sa.
Ocitla som sa pri mne veľmi známom, červenom jazere. Nachádzala sa tu len drobná postava vlcice, ktorá mi aj povedomia bola, no nemala som chuť sa zastavovať. Pokračovala som za svetlom na územia, ktoré som veľmi nepoznala.

//Cez hranice Sarumenu (Morfi pardon) dalej

// Bobri ostrov skrz kamenné pole

Netrvalo to ani tak dlho a vyčistila som si hlavu od hlúpostí. Stačilo sa len nadýchnuť a užívať si samotu. Nechala som všetko prakticky len na inštinktoch a zmysloch, ktoré moje ryšavé labky viedli svetom. Zavše mala som otravné bobry dávno za sebou. Laby som si ususila vo vysokej tráve na plošine, kam som sa dostala cez územie kameňov. Tento terén bol rozhodne príjemnou zmenou. Zastavila som, uľavila močovému mechúru a nadýchla sa. Š miernym záväznom vetra sa však ku mne dostali aj neznáme pachy a keďže som bola teda rozhodnutá, že musím byť stoj čo stoj sama, vybrala som sa presne opačným smerom. Na nikoho nebolo chuti ci nálady.
Zavše ma upútal svetelný lúč idúci kdesi veľmi z juhovýchodnej časti krajiny. Zase niečo abnormálne? pomyslela som si a nechala sa viesť nosom a zvedavosťou.

//cez lúku vlcich makov na územie ďalej (prechody opravím z PC doma neskôr)

//Tesai láskavo dodržuj pravidlá. Nik ťa tu nedrží l, dotaz o hru nie je doprosovanie sa, tak si netreba mýliť pojmy s tvojimi mylnymi dojmami. Plač si doma do vankúša, rozhodnúť sa, či chceš vôbec hrať takúto hru si sa mala pred registráciou. Akceptujem vek, no robíš zo seba Ježiša krista na kríži a ostatní ti podľa všetkého len ubližujú. Neviem načo sa niekto niekam registruje, ak zabudne na to, že vôbec nejakú hru hrá.

<- Mahtae sver

Prečo som sem len vôbec vbehla? Bola som už na tomto území a proste som asi rozmýšľala, že je konečne deň, konečne sa nikam nemusím plahočiť v noci. Aspoň si vidím pod nohy, ešte by mi nejaké žrádlo pod ne mohlo vbehnúť, to by nebolo od veci, premýšľala som a spokojne prebehla skrz ostrov. Zahliadla som taktiež aj tie potvory s nebezpečne vyzerajúcimi chvostami, no nejako som si s nimi výnimočne hlavu nelámala. Kým som v suchu a nepadnem do vody, tak je všetko v pohode. Nadýchla som sa presvedčiac sa, že moje putovanie je čisto na mne, nikoho tu nie je. Spokojne som sa pre seba usmiala snoriac popri kluse cez pľac, či nenájdem aj niečo pod zub. Evidentne sa však všetko živé vrátane rýb rozhodlo, že život tu začína až keď sú bobry preč. Aké smutné.

-> Cez kamenné oné na náhornú plošinu

//Musím sa nejako vymotať z lesa už

<- Erynij

Ťapkala som si celkom spokojne po ihličí až von z lesa. Navigáciou mi bola pamäť a šum rieky, ktorý silnel čím viac som sa približovala k dravej rieke - celoročne dravej. Ospalo som si zívla, pretože som sa pred definitívnym odchodom z lesa prespala medzi koreňmi vyvráteného stromu a ešte so zalepenými očami sa vydala na cestu a prieskumy.
Nemala som však náladu ani si nikoho vyhľadať a rýpať doňho, po pravde za posledné týždne ma reálne rozveselil len fľakatý Tollpihe, ktorému ktovie kde je koniec. Nemala som chuť sa smiať, radovať sa nebolo z čoho. Pohltila ma apatia, s ktorou som sa dovliekla ku korytu rieky a chvíľu bežala smerom na juh v snahe nájsť menšiu zátočinu, z ktorej by bolo múdre sa napiť.
Netrvalo to ani tak dlho, zošmykla som sa pozadných labách a zadku dole z rozmočeného svahu absolútne pritom nedbajúc na fakt., že môj kožuch vyzeral, ako by mnou vytierali steny kanálov. Bez srandy. Vážne. Nič na tom nezíde, nezáleží.
Spokojne a hltavo som začala piť, voda mi stekala v pramienkoch z papule aj na hrudník a labky, ktoré som si beztak musela omočiť, aby som sa úspešne dostala na druhú stranu. Nebolo tu nič na zjedenie, bol otreba sa vydať ďalej.

-> Bobrí ostrov

Ono možno to nebol až tak najlepší nápad liezť do dávno opustenej jaskyne - či teda niečieho brlohu.
Ja som vošla prvá, chvíšu tu pobudli so mnou aj tí dvaja, no túlavé labky ich zaviedli ďalej a niekde preč. Osamela som, len som si povzdychla a rozhodla sa pre extrémne dlhý spánok dúfajúc v nejakú tú revitalizáciu môjho duševného ja.
Nenahováraj si. Prebrala som sa vďaka hluku sunúcej sa zeminy a skál. Na tomto mieste čas pôsobil a príroda žila, hoci vlci to tu dávno opustili. A možno to bolo nejakým vlčím duchom, že tu zrazu ostala tma?
Nezobudila som sa v panike. Práveže som zostala ležať bez pohybu a tuho mala privreté viečka, aby sa mi do očí nedostal prach. Vedela som ,čo sa deje, že sa zem dala do pohybu. Už sa mi to predtým stalo na jednom zákernom území plnom nôr a dier, kam sme sa prepadli s tým hulvátom trojfarebným, hádam sa odtiaľ už nevyhrabal, dokončila som v duchu a otvorila viečka. Bola tma. Po hmate s ňufákom pri zemi a po pamäti som sa dostala k východu, ktorý som začala pracne odhrabávať. Zastonala som od námahy, pretože nedostatok potravy a úkrytu počas poslednej krutej zimy si na mne škrtol. Odkedy nie je Zlatavá svorka vyzerám ako príšera, zamyslela som sa a kládloa si do hlavy to, čo som chcela. Proste som sa presvedčila o lži, aká je pravdivá. Vedela som, že reálne som schradla až po strate poslednej priateľky. A definitívne ma opustila chuť k životu po strate nanič dobrého partnera.
Teraz po tejto zime to bolo biedne.
Veruže som nadávala a potila asi aj krv, kým som sa dostala von. Celá od pavučín, zeminy, špinavá, srsť zlepená čo mi ledva obťahovala vyziabnuté telo. Trápilo ma však zo všetkého najviac vyprahnuté hrdlo a žalúdok, preto som si to nasmerovala k rieke.

-> Rieka Mahtae - sever

//4b

Nemohla som si nevšimnúť tie nedôverčivé pohľady voči stromom, ktorých konáre niesli veľkú ťarchu snehovej prikrývky. S každým poryvom vetra sa tie haluze zakývali, sem tam sa znieslo aj zopár vločiek k zemi. Pobavene som sa uškŕňala, keď to jednému z vlkov caplo na zem za zadkom a on poľakane uskočil. Nevidela som to žiaľ priamo len kútikom oka, preto som nevedela moc určiť, o ktorého z tých dvoch sa vlastne jednalo. Na Tollpiheho by to aj sedelo, o druhom zas nič neviem. Chrmm, to mám ja zase spoločnosť, otriasla som sa a dovolila si spotrebovať nejakú tú zásobu energie na horúci vzduch okolo mojich láb a chrbta. Bolo to určite príjemnejšie ako bezvetrie, ktoré nám s príchodom večera veštilo len veľmi mrazivú noc. Až. Mi. Je. Zima.
Ako som si ich tak premerala kým som rozprávala, všimla som si krátkeho zaskočeného výrazu strakáča. Samoľúbo som sa usmiala bez snahy to vôbec zakrývať. "No nečum tak, pri tomto pomalom tempe s vami skôr umrzneme!" Napodobila som jeho výraz a zažmurkala, na čo sa mi na tvári mihol len môj typický, kyslý úškľabok. "Nie je práve jednoduché, aby najmenší vlk v skupine - a na hanbu vám vlčica! - brodil cestu krajinou a hľadal trasu, ktorá nevedie priamo cez otvorené priestranstvá," zafrflala som si trošku, kým sa mi neuľavilo na duši. Cítila som sa spokojnejšie ako som zo seba dostala časť pocitov a vecí, ktoré ma prosto znervózňovali. A to si veru neželajte, keď sa nervy proste minú.
Mala som na jazyku nejakú štipľavú poznámku, keď spomenul, že v lese loviť nevie. Ale čo je to za vlka, čo nevie v lese loviť?! Mierne som bola zhrozená. Každopádne si to vĺčik vyžehlil tým, že aspoň šakala videl. Nad jeho názorom som sa mierne zamračila a švihla chvostom. "Niet väčšej zábavy plnej adrenalínu, ako nahnevať stádo tých krpatých ťapákov," ozvala som sa a nasledoval len zlomyseľný chichot, ktorý naznačoval, že takúo skúsenosť či druh zábavy už mám vlastne dávno absolvovaný.
Hnedý bol zase pre chvíľu ticho, no odrazu sa zobudil pri tej téme so šakalmi. Asi som si aj mohla vopred myslieť, že nebude mať ani potuchu, že je to zviera. "Je to dvojhlavý vlko-drak, ktorý má dva jazyky a trpí posadnutosťou po vlčom mäse!"Pohrozila som mu s vážnym - možno až prehnane - výrazom v tvári. Moje oči boli ako hlboké dno studne, ktoré sa javili byť inak, než boli. Avšak sneh bral s humorom a s nadšením prehlásil, že je z neho aspoň snehový vlk. Zagúľala som očami a odfrkla si, pričom som si ľahostajne upravila tri mokré chlpy na prednej labe, ktoré šli opačným smerom ako tie ostatné. "Na to si moc hnedý, Ťopi," pomenovala som Tollpiheho záplatou dvoch slov - a to prezývkou odo mňa v tvare ťapák a jeho menom. Po očku som zazrela naoko nezaujatého Geneho, ktorý sa tváril byť neprítomný. Jeho zámer mi spočiatku síce nedošiel, no naplánovala som si jeho prebratie za tri, dva, jedna... hrudou snehu rovno pod bradu! Zobudíme sa, vstaneme, cvičíme!
Víťazoslávne som sa postavila a vyšla spod previsu kríkov a mladej húštiny stromov. Moju chvíľku slávy však prerušili neočakávané snehové vločky z ťopiho kožuchu. Varovne som zavrčala a uskočila. Teplo, ktoré istý čas obklopovalo aj tých dvoch razom zmizlo ako aj s mojou veselou náladou. "Neskúšaj. To. Znova."
A len ticho a veľavýznamný pohľad. "Zabijem ťa." Dramaticky som počkala, nech naloží kôpku pod seba hoc aj tu a teraz alebo sa prečúra až k zemi cez ten sneh a na to som sa skoro hystericky rozosmiala.
Genemu som neodpovedlasa na otázku a tromi skokmi sa vzdialila od vlkov a pokračovala za hlukom vodopádov na trošku vyššiu časť územia. Možno to bolo pre nich mätúce, prečo zas šlapeme do kopca, keď sme doteraz odtiaľ šli. "Bývalá členka Zlatavej svorky tu na juhu Gallirei. Nádherný les. Ale áno, už nejaké tie tri zimy sa tu ponevieram a stále natrafím na také čudá, ako vy dvaja, exoti," pretočila som očami a snažilôa sa držať sa najmä vyšlapaných stôp od diviakov a jeleňov, ktorých v tomto lese bolo vždy neúrekom. Malé čistiny v lese, ktoré sme míňali aj nieslli známky predošlej prítomností týchto štvornohých kopytníkov s parožím na hlavách. Sneh vbol všade uležaný. Niektoré také ležoviská som využila pre nás na jednoduchší postup ako skratku.
Všetko dovtedy, kým sme sa neocitli po snehom prikrytou veľkou masou. Nik by netušil, čo to je. Bolo počuť len vzdialený šum vodopádov. Nezrútili sa stropy? Existovalo tu niečo od vtedy...Zostala som zahalená oparom vlastných spomienok a na okamih aj zabudla na dvoch spoločníkov. Napokon som dezorientovaner pozrela doľava, za mňa, na nich, na nebo a nadýchla sa. "Vitajte v úkryte Smrekovej svorky." Z hlasu mi šiel chlad, prázdnota a smútok. Vlastne čistá nostalgia. S nádychom som začala hrabať tam, kde mi intuícia a pamäť našepkávala. Razom sa zo skaly začal rútiť a k´lzať sneh, na čo som varovne vyštekla po dvoch vlkoch a uskočila bokom.
Lavína sa však musela raz zastaviť a naskytol sa nám pohľad do tmavého otvoru v skale. Bol zarastený umrznutými popínavými rastlinami, ktoré som čiastočne strhla zubami. Stačilo ísť dnu, preč z m,razivého vzduchu.

//Pardon za všetky preklepy, keby ste nerozumeli dajte sem koment alebo vzkaz. Nemám nervy ani energiu to opravovcať, píšem strašne rýchlo a neviem spomaliť.