Příspěvky uživatele

< návrat zpět

<- Kamenná pláž

Hoci som nepociťovala chlad, pocit víťazstva ma sprevádzal ešte aj po tej usušenej pláni, kde sa stále hlodavci krmili tekvicami. Dokonca aj nejakou veľkou, ktorá bola až príliš magická. Tak keď sú tekvice aj tu, tak potom určite za to môžu, domyslela som si a pochybovačne si prezerala malé tvory, ktoré hnané hladom postupne zmenšovali všetky oranžové, guľaté rastliny. Kyslo som na nich vyplazila jazyk a rozhliadla sa.
"Aha!" vylúdila som zo seba polohlasný výkrik, keď som naďabila pohľadom na špicatý, modrý klobúk. Neletela som tam však tryskovým tempom, dotyčný čarovlk totiž sedel veľmi blízko kopy kostí, z ktorej sa už už mohol stať kostlivlk a ten by ma rozfúkal. Kto im dal také pľúca, šomrala som si pre seba a snažiac sa splynúť so vzduchom som sa priplížila za hnedého čarovlka, ktorým som urýchlene prešla, zamrazila ho a bez zbytočných rečí išla za intuíciou a najmä do bezpečia!

-> Hruškový sad (cez Údolie morény)

<- Úzka roklina (cez Rieku Mahtae - juh)

S prichádzajúcim zimným obdobím vyzerali brehy rieky a jej južných korýt až depresívne. Všade len neutrálne farby či šedá, rovnaké boli aj kamene pozdĺžne popri koryte. Tvorili na jednom mieste celkom rozsiahlu pláž, no pohľad na slizké riasy a zradný terén ma utvrdili v tom, že existencia ako duch je nanajvýš prospešná. A zavše ani žiadne zdravotné zásahy, vykĺbené laby a podobne. Napokon som však zachytila s vetrom, ktorý rozháňal daždivé mračná pach. Obeť. Ona tu niekde je, moja obeť! Nejaký chudák s klobúkom! Zmoknutý určite, zachichotala som sa a spolu s plamienkami pri hlave som sa priblížila úplne k zemi.
Prvý prieskum prostredia prebehol na hraniciach pláže, kde ešte vlk zazrel pomedzi kamene nejakú tú hlinu či čo. Hľadanie však nebolo úspešné.
Dlho a frustrovane som tu lietala, vietor sa menil, pach mi prichádzal odvšadiaľ. A nebyť teda plamienka vedľa mňa, ktorý osvetlil nenápadný úkryt v húští, odišla by som naprázdno. Môj živel, aspoň ty si so mnou. pomyslela som si spokojne, keď ohník osvetlil tmavý úkryt, akúsi striešku z koreňov a trávy, pod ktorou trčal klobúk. "Keď už máš taký pelech, tak tu môžeš ešte zostať, že?" prehovorila som naňho a s veselým výsknutím preletela rovno jeho čelom a skrz kríky preč.
Vyletela som, otočila sa a hľa, čo nevidím! Ďalší klobúk a prášil si to rýchlo preč! S halsným rehotom som sa vrhla rovno na chrbát vlka so žltým klobúkom a preletela skrz, na čo som ho zamrazila v pohybe. Spokojne som mľaskla a vlkovi venovala len pobavený úškrn.
Spraviac jednu piruetu vo vzduchu som si to zamierila na pláň, kam ma čuch vábil. Ak to bude len planý poplach, nepoteším sa, tu sa dosť pohybovali aj tí kostliví, napadlo mi.

-> Náhorná plošina
//Etney chytený, Calum chytený

<- Vodopády (cez Z.lúky)

Tu už som raz bola. Voda od vodopádov a spádu rozdeľovala na rôzne ramená, ktoré sa miestami zlučovali, no aj tak tiekli všetky do tej hlbokej jamy. Roklina v šere pôsobila celkom desivým dojmom a hoci ja som tu bola momentálne to strašidlo, nemala som veľmi dobrý pocit. Nevidela som už pomaly ani na to, čo sa nachádza dole, len šum vody, ktorá sa kdesi strácala v hĺbke. Ba dokonca aj jej zvuk. Ttak čo, kam teraz? Prestala mi azda fungovať tá moja intuícia na klobúky? Zamyslená som nedbalo prelietavala skrz stromy, hoci som zakaždým pocítila tiahu, ktorá sa ma snažila odtlačiť naspäť. Bbol to čudesný pocit, nevenovala som mu však pozornosť. Stačil mi aspekt, že môžem použiť mágiu ohňa. Rozsvietila som si pri hlave zhluk plamienkov, ktoré som nemala energiu formovať. Pplamienky osvetlili tmavnúce okolie, namierila som si to však po vzduchu k rieke a následne ponad ňu. Jeden pohľad dole mi navodil pocit nevoľnosti, na čo som sa rozhodla pre ústup na pláže vodného toku, kde si možno vydýchnem.

-> Kamenná pláž (cez Mahtae - juh)

<- VVJ (skrz Rieku Mahtae - sever)

Darmo som si myslela, že ma uchváti len pohľad na lesklú, vodnú hladinu. Zaujímali ma veru aj bylinožravce na galtavare, ktoré spásaôli poslednú trávu, kým padne sneh. Rieka bola taktiež senzácia, no pocítila som trošku únavy, preto až k vodopádom som šla pri zemi. Alebo letela. Pohybovala sa. Ako sa pohybuje duch? Dobrá otázka, keď som ja teraz duch, odfrkla som si a chvíľu sa kochala majestátnosťou vodopádov.
Ako jedna z mála gallirejských vlkov som vedela o tajnom úkryte za vodnou clonou, kde som trávila čas ešte kedysi, keď v mojom živote existoval pojem partner. Zmizol mi však tak, ako miznú spomienky. Z nostalgie som sa tu chcela nadýchať riečneho vzduchu po daždi, pretože s príchodom večera sa mraky potrhali. A bolo na čase vyraziť ďalej, cestu som si zvolila smerom na otvorené lúčne priestranstvo, pretože sa dalo aspoň rozhliadnuť, či som vôbec ja pred kostlivými v bezpečí a či sa nenájde aj nejaká tá obeť.

-> Úzka roklina (cez Západné lúky)

<- Východný úkryt (skrz Neprebádaný les)

Les som prekonala neuveriteľnou rýchlosťou. Začali tak určite aj špekulácie, či vlastne na ducha platí aj nejaká tá prírodná sila gravitácie, pretože som mala pocit, že som sa dole kopcom rútila prirýchlo. Takto mi aspoň nemôžu slziť oči, nie? napadlo mi a pobavene som sa zasmiala nad vlastným žartom. Koniec koncov mi aj tak nič moc iné nezostávalo, keďže som zostala sama. Ppočas posledných rokov som sa skrývala v húštiach a putovala sama. Potom ma tekvica zmenila na ducha, naháňam tu klobúčnikov- vlkov, ale stále sama. Depresia akosi neprichádza, takže je to... v poriadku? pomyslela som si letiac priamo ponad veľké jazero.
Vyletela smom do výšky a obdivne pískla. Za celý môj život som nemohla lietať a z takéhoto pohľadu bola vodná plocha impozantná a zároveň hrozivá. Snažila som sa zapamätať si tento pohľad aj plytčiny, ktoré boli vidno iba takto zvrchu. Všetko som si dobre zanalyzovala, kým som začala nasledovať dravú rieku, ku ktorej patrili aj vodopády.

-> Vodopády (skrz Mahtae - sever)

<- Kierb

Bola to v konečnom dôsledku celkom zábava, nebyť viditeľnosti. Prelietavať si stromami, plašiť zver... hoc mi prišlo zvlášte ako je možné, že nejem niekoľko dní a nepijem. A ako poznáme túto krajinu a mágiu, určite dôsledky nebudú príjemné ak aj nepokapeme, napadlo mi mierne pesimisticky, no videla som v tom realitu.
Začala som ako kúsok dymového obláčika stúpať do úkrytu, odkiaľ šiel pach dvoch čarovlkov! Pridala som do tempa, no aké bolo moje sklamanie, keď sa v jaskyni nachádzala len jedna - tá svetlá, béžová či aká to bola. "To aby si náhodou nezmokla, chudina," riekla som vlčici uštipačne akonáhle som preletela skrz jej telo. Nevidela som tu však nikde jej spolubojovníčku. Vrátila som sa k východu a hoci z tohto miesta bol výhľad tiež dosť široký, žiaden klobúk som takto nezahliadla. Bledej vlčici s klobúkom som nevenovala viac pozornosti, len sa ticho zachechtala a rozhodla sa vrátiť do južnejších končín. Tam sa to bude hemžiť klobúčníkmi, určite.

-> V.V.J. skrz Neprebádaný les
//Kaleo chytená

<- Jašteria lučina (skrz Orlí dráp)

Zaujímavý vrchol som si preletela odhora až nadol. Nesnažila som sa ísť skrz skalu, ktorá sa zavše zdala byť nepriepustná a pud sebazáchovy niekde v kútiku duše ma nepustil k takému činu, ako rozletieť sa proti šutru. Bolo to zaujímavé miesto, no skúmanie prichádzalo v úvahu len v lete. A ni ako teraz, cez protivný dážď! zagánila som očami smerom k nebu a spúšťala sa postupne k rieke, ktorá sa divokým spôsobom kľukatila cez les.
Nemala som potrebu smädu a taktiež ani sa zdržovať, hoci aj les sa mi pozdával. Hoc na ten náš zlatá nebude mať nikdy. Odolala som dokonca pokušeniu pokúsiť sa ponoriť. Rozhodla som sa pre ústup do úkrytu pod sopkou, jednak z vlastnej pohodlnosti, kým sa rozoženú mračná, jednak preto, lebo tam ma ťahala stopa.

-> Východný úkryt

V konečnom dôsledku bolo prekonávanie kameňov omnoho komplikovanejšie. Moje nadávky sa šírili vzduchom a prilákali tak aj vlčicu v podobe kostí, z ktorých išiel strach. Iste, bola to tá mágia a sama by som najskôr takej amatérke nepodľahla, no očividne ju ako kostlivlka netrápila bolesť láb, pretože jej stačil len nádych a zase som bola na čiastočky.
Nestálo to ani za viac nadávok, takže som stíchla a pozorovala s príchodom dažďa malé tvory a jašterice, ktoré sa šikovne presúvali do iných a lepších úkrytov. V tento moment som bola mimoriadne vďačná za to, že som vo forme dymu, pretože kvapky mi asi prvý raz za život neprekážali.
Akonáhle som sa dala naspäť do poriadku, veselo som si preletela ponad kamene najrôznejších tvarov smerom k pohoriu. Intuícia mi nahovárala, že je tam stratená čarovlčica, ktorú musím zmraziť. Blížil sa les a ja som sa len potichúčky chichúňala, keď som prelietavala skrz všetky predmety.

-> Rieka Kierb (skrz Orlí dráp)

<- Orlí dráp

Vlastne som žasla. Les bol pomaly až čarovný a začula som pri hore aj hlas vtáka, ktorý som jakživ za svoj život nepočula. A to nie si už práve pubertiačka z gumy, nerozbitná, podpichol ma vnútorný hlások, ktorý bol mojím druhým, sarkastickým ja. Predovšetkým sarkastickým. Moja podstata, uškrnula som sa a rozhliadla sa.
Pred očami sa mi rozprestrela lúka... teda spočiatku ňou isto bola. Od lesa sa mihla sem tam na zei ešte nejaká tá tráva, no ako som postupovala priestorom, pribúdal štrk a kamenie, napokon i naozaj veľké balvany. Len ma striaslo. Už len od pohľadu ma laby bolia, fu, komu by sa potom tak dlho chcelo váľať šunky, premietalo sa mi hlavou a na okamih som sa zarazila, kam vlastne idem. Necítila som tu čarodejnice. Zamračila som sa, pretože sa mi priečilo vracať sa zase na uh, blízko kostlivlkov.

-> Elysejská pole

<- Východný úkryt cez rieku Kierb

Spočiatku som si ani mestihla povšimnúť krásu okolitého lesa a prostredia. Jaskyňa, ktorá tak vábila k dlhému spánku bola dávno za mnou. Teda, nie že by som z tej mala dojem, že by mala na mňa účinky mágie, to vôbec. Skôr len túžba odpočinúť si- od celého toho humbuku a chaosu. Na druhú stranu, adrenalín som mala vďaka vrodenej mágii v krvi a dobre som si odreagovala hlavu.
Ocitla som sa však na území, koré zakrývala rieka, stormy a celkovo okolie a flóra v blízkosti koryta. Obdivne som vypískla, hoci môj hlas hneď uniesol vietor. Zakuckala som sa, odkašľala si a obdivovala pľac vôkol seba. Fauna rôznorodá, až som napokon musela utekať pred diviačou rodinou. Bola som šťastná, že ma laby momentálne nevedia bolieť. Každopádne sa sem raz vrátim, asi najskôr v lete, obzrela som sa ešte s úsmevom a napredovala.

-> Ještěří lučina

<- Aina skrz neprebádaný les

Pri tom potoku či teda menšej riečke som aj poľavila na tempe a šla som si celkom spokojne. Lenže to som sa tešila na závetrie stromov, no a medzi tými stromami pach kostlivlka! Nevšimol si ma, určite nemohol, neexistuje, fŕkala som znepokojene a na to hneď utíchla a snažila sa kľučkovať všade možne, aby som za sebou zamietla stopy. Spadla mi časť balvanu zo srdca, keď som konečne vybehla z lesa.
Terén stúpalm ja som si len splývala nad zemou nevnímajúc akékoľvek prekážky. Vidina jaskyne, ktorá bola antiklaustrofobická bola tak vábivá, že ma jaskyňa skoro nalákala do svojich útrob. Len aby som zostala a prespala a... rozfúkali ma všetci kosťolabáci, otriasla som sa, hodila jeden rýchly pohľad za seba a uháňala do neznáma tešiac sa aspoň takej maličkosti, že mi nie je zima. Prvý raz v živote.

-> (netrkol mi prechod) - Orlí dráp popri rieke

<- Erynijský les cez Západný G.

Prechod či skôr prelet skrz planinu bylinožravcov bol jednoduchý a bezbolestný. Aj som sa sem tam zamyslela, ako to, že nepociťujem ani len hlad... Veď si duch, blbka, poznamenala som si pre seba a užíala si deň. Hoci vietor mnou stál vedel takto poľahky lomcovať, nevzdala som sa. Síce ma raz vychýlil víchor zo smeru, no nasledujúcich pár sekúnd patrili jeho návratu a ešte o to viac ma riblížil k lesu, ktorý sa zdal byť ako potencionálne bezpečné útočisko. Žiaľ, iba pred tým vetriskom, pomyslela som si a namrzene vyfúkla. Ani na to som nevedela povedať, či pociťujem vôbec čo i len náznak nejakej emócie. Koniec koncov, nikdy sa mi nechcelo moc filozofovať, pousmiala som sa nad tým, že aspoň ma nebude vitor odfúkavať sústavne mimo môj smer.

-> cez Neprebádaný les do V. ú.

<- Náhorná plošina pozdĺž rieky

Letela som rýchlo, ak by som mala normálne oči, tak by mi najskôr aj besno slzili a ja by som z toho boloa aj mimoriadne podráždená. Napokon to bude mať aj nejaké tie svoje výhody, byť takto, zachechtala som sa a spokojne sa uškrnula. Nasledovala som rýchlu a bezpečnú trasu pozdĺž rieky, popri ktorej som vlastne cestovala aj predtým a mala tu tak dostatpočný rozhľad všade navôkol. Nemala som nejako chyuť si užívať pach rybiny či zhnitého dreva, ktoré ostávalo naplavené v zátočinách.
ňNa miesto toho som sa rozhodla pre rýchlu a krátku návštevu lesa, ktorý bol zároveň miestom plným dobrých spomienok, niektorých šťastných, niektorých horšíc. Miesto nostalgie, ktoré som navštevovala max raz ročne. Nadýchla som sa zhlboka vône ihličia a smrekov, ktoré mi boli známe skoro ako rodina. Samozrejme, tak ako vždy, vôbec mi to nšetko. evydržalo dlho, sústredenie a všetko. Nostalgiu som nemala príliš v láske, preto som si užila ešte zopár nádychov a jesenný nádych lesa, kým som ho opustila skrz rozsiahlu pláň. Plánovala som obísť malý les plný stromov - velikánom a ísť na sever jazera. Niekam, kde sa dá premýšľať.
Ale to boli len tie svetlé chvíľky, kým som nemala slinu na čarovlkov. Tá to zase všetko raz prebila.

-> Aina cez Galtavar

<- Zradcuv remizek

Pridala som veľmi do tempa. V podstate mi šlo o sekundy, kým sa vynorí znenazdajky nejaká potvora, ktorá ma zabrzdí a ja stratím drahocenné sekundy.
Dostala som sa na plošnu, kde som sa cítila mimoriadne ohrozene a znepokojene spom sa nonstop obzerala. Nebolo tu poriadne ani stormu ničoho, len potkany myši a kadečo, čo sa kŕmilo stále na... tekvice? Tu tiež? čo sa to zas deje...
Skôr ako som však stačila rozmýšľať nad absurditou môjho momentálneho poslania, všimla som si bledú čarodejnicu. Veselo som zvískla a prudko sa spustila priamo skrz ňu a rovno medzi oči! Dúfala som, že ju aspoň pošteklím, kým zmiznem niekam ´dalej.

-> Erynij skrz Rieku
//Kaleo chytená

<- Kr.svah cez veľké húštie.

Akú som len ja mala smolu! Ja som tak presne tušila aj vedela, že jednoducho budem mať niečo kostnaté v labách. By ma zaujímalo, či vedia skákať lepšie, ale skôr keď taký kostlivlk zakopne, asi ho to ani necíti tak ho ani bolsť nezastaví. Iné, logickejšie, odôvodnenie nenájdem, odfrkla som si a potichu zašepkala kliatbu na kostlivlčicu, ktorá sa tu znenazdajky objavila a rozfúkala ma! Ale no tak, že vás to baví s tým fúkaním! Nemáte vduch obmedzený v krvavej mäkkej nádobe, to sa vám smeje, vy kosti hnusné, pomyslela som si len a ako rozplynutý obláčik som sa pokúsila splynúť s rannou hmlou tak, aby si ma hocijaký okoloidúci nevšimol.

Moje úsilie aspoň nevyšlo navnivoč, keď môj útek spred chvíle nevyšiel. Spokojne som sa nadýchla, zapla svoj "duch-sense", ktorý mi vedel pomôcť zorientovať sa. Ktorýmže smerom sa to vydať... Aspoň som mala možnosť vychutnávať si naozaj rôznorodý lesík, v ktorom sa vlk zrazu cítil, že prešiel z jednej začarovanej (bláznivej) krajiny do inej, ale normálnejšej. A pokoj všade.
Netušila som ani sama, kao dlho som sa tu zamotala, lebo som na okamih zostala mimo realitu. Cítila som na území rovesníkov duchov, možno preto som spočiatku nevenovala ani tak pozornosť potencionálnej koristi. A tá korisť mala tú smolu, že šla do môjho obľúbeného lesa. "Hu, húúúúú," jašila som sa poletovaním, kým som podnikla prudký výpad rovno skrz nebohého čarovlka, bieleho kožuchu. To sa nevidí moc, tu na juhu, taká srsť, pomyslela som si a s víťazoslávnym pocitom zamierila trošku na sever.

-> Náhorná plošina

//Flarés chytený