Příspěvky uživatele


< návrat zpět

Strana:  1 ... « předchozí  17 18 19 20 21 22 23 24 25   další » ... 49

Podozrievavo som prižmúrila oči, keď mi prosto oznámila, mračiac sa tak ako ja na ňu, že som ďalšia na zozname. Takže len tak náhodou v tomto sladkom hájiku natrafím na nejakého vraha či psychopata? Osud má divný zmysel pre humor, povzdychla som si a na moment privrela oči. "A čo by si zo mňa mala? Ani mäsa veľmi," podotkla som s kyslým úškrnom.
Nad jej poznámkou, ako ma prirovnala k dvojnohým, že sme vlastne všetci kazisveti som len cvakla naprázdno zubami. "Pôvodne som si myslela, že nikomu by som nedopriala stretnutie s nimi, no asi to u teba prehodnotím, drahá," mrkla som po nej očkom zároveň švihnúc ryšavým chvostom, ktorý bol viac menej najviac huňatá časť na mne.
Mmôj pohľad sa však zmenil na viac sústredený, akonáhle zmienila, že mágiu nemá. Alebo aspoň tak to chápem, akože nemá? To jej ju niekto vzal? Smrť? Ttľoskla som netrpezlivo jazykom o podnebie a hrabla labkou do bahna podo mnou. "Pateticky naivná, ak si myslíš, že niekde v krvi ti nekoluje magická moc, vlčica," odfrkla som si pohŕdavo a premerala si ju nechápavým pohľadom.
K ničomu to však nepomohlo, pretože dúha nás zasiahla obe, obe sme boli farebné, stromy boli farebné a z ničoho nič uprostred zeme diera. Reflexívne som uskočila bokom, keď som pocítila vír vzduchu, ktorý stúpal k oblohe z prepadliny. Z tej diery však vyletelo čosi chlpaté len o troch nohách ako... chlpatá srna či čo.
Ušlo mi pobavené uchechtnutie sa, keď sivá zareagovala zhnusene a taktiež cúvla. Ja som prosto priskočila k tomu malému a nešetrným spôsobom sa ho pokúsila šmariť do diery, no bezúsopešne. Čo mi to napadlo o osude a zmysle pre humor? Každopádne trojnohé čudo však vír vzduchu silou praštil o zem. "Možno ak to skúsime ešte zopár ráz, doláme si to väzy, nechutí to zrovna dobre," podotkla som a znechutene si odpľula, pretože som tú vec mala v tlame.

Musela som byť ostražitá a vlastne bolo aj správne, že som len tak na dlhý čas od nej neodvrátila zrak, hoci som sa presunula postupne k čiernemu stromu, ktorý stále držal vo vzduchu spáleninu. Bbez tak začalo zase nekontrolovane liať, na čo mi vyšlo z hrdla tiché zaúpenie a škrípanie zubov. Za to ona mi tie svoje v rýchlom geste ukázala spolu so stiahnutými ušami. Len dýchaj, je mladá, zbrklá, necháva sa očividne riadiť len emóciami, ktoré môžu byť prehnané.
Upokojila som sa a následne sa zostala na sivú mračiť, keď sa mi maximálnym možným spôsobom pokúšala naznačiť, že som vlastne povedala úplnú blbosť a mojimi slovami pohŕdala. S troškou sústredenia som sa zamerala na určitú oblasť okolo jej nôh, najmä pri zemi, z ktorej sa náhle začala vyparovať voda v slabej pare, ktorú tlmil dážď. Napriek tomu bahno, ktoré mala ešte pred chvíľou pod nohami zmizlo a jej labky uschli taktiež, mohla pocítiť len príjemné teplo, nič viac. Nepokúsila som sa jej ublížiť. Ovládla som vlastnú nasrdenosť, ktorá vo mne vrela a uvoľnila výraz, pozrela jej do očí. "Aj mágia vie slúžiť na dobré účely," podotkla som mierne a naznačila nosom fakt, že vďaka tej mágií stála v suchu a mimo bahno. Bez ohľadu na to, že zas pršalo, pretože na také indivíduum som nemienila dvakrát plytvať energiou.
Nadýchla som sa zhlboka vlhkého vzduchu a zaškerila sa, keď mi prosto odvetila, že jej zima nebola. "No si to ale šťastná vlčica," podotkla som uštipačne a žmurkla. Jej srsť bola úplne inej kvality ako moja, naozaj bolo vidieť aj z diaľky, že nie som zo severu. Aj slepý by to poznal, pretože ten by zrejme prehliadol červený nádych srsti. "To by sa ti páčilo, keby si tu nemala medzi čerešňami takú šarmantnú a vtipnú spoločnosť," podpichla som ju s úškrnom. Ten strom bude do roka ako nový, keby podpálim ju, spamätávala by sa zrejme dlhšie, zamyslela som sa a zarazilo ma, keď sa ma pýtala na vtákov.
Vôbec nepochopila moju narážku, na čo som si len povzdychla, nemohla som byť odporná a uštipačná. Väčšina vlkov mala to šťastie, že sa s takými tvormi nestretla. "Sú to... bytosti, chodia po dvoch nohách, predné majú pri tele a dokážu s nimi veci, o ktorých môžeme len snívať. A to samú skazu a spúšť," zhrnula som jej to, hoci som nemala najmenší dôviod sa jej spovedať. Každopádne patrila som k tým ukecaným typom, keď už som sa teda v nejakej spoločnosti ocitla. Bez ohľadu na to, aká je či nie je príjemná, heh.
Všetko sa však akosi rýchlo začalo otáčať.
Mračná sa rozostúpili, preniklo skrz ne farebné svetlo a do toho sa sivá dala do pozície, ktorá upútala všetok môj záujem. Potichu som zavrčala, hrdelne, zuby som neukazovala. "Ja som ti neublížila, vlčica," sykla som. Zatiaľ. "A najmä na vlastný druh som nemala dôvod nikdy útočiť mágiou, svoje schopnosti môžeš objaviť až neskôr, Gallirea ich prebudí," dodala som už o čosi pokojnejším hlasom.
Nemohla som mať však príjemný deň ani len náladu, ona ma naštartovala zase. A to rovno obvinením! Rýchlo som sa obzrela a zase stočila pohľad na ňu. Tráva aj okolie sa sfarbilo do šialených farieb, rýchlo som skontrolovala seba, no okrem hrdzavej som inú farbu nevidela. Čiže všetko v normálne. "Ja si len zahrávam s tvojou úbohou hlavou a presne ja za to môžem, že mágia existuje, ja za to môžem, že máš pod nohami modrú zem, jasné, naivka hlúpa," odsekla som jej a pretočila oči, na čo som sa mierne znepokojene rozhliadla. Ale no tak, ledva som zas vo vlčej forme a teraz sa zrazu prefarbí svet...kvôli dúhe? Prekvapene som zalapala po dychu, pretože na oblohe sa rozprestrela veľká dúha, ktorá dopadala práve na nás dve. Asi sme našli koniec. Alebo začiatok?

Veľmi dobre som si povšimla jej reakciu na moje slová. Sivé uši stiahla k sebe, hoci viac výraz nezmenila. Mne sa mierne naježila srsť na krku, no to bolo tak všetko. Ale pokoj, ktovie, čo sa jej stalo, očividne je tá mágia nie je príjemná, upokojila ma tá moja dobrá časť a otrasením sa som si kožuch dala do poriadku a dívala sa na neznámu.
Bolo vidieť, že som sa jej mierne dotkla, na čo som sa pobavene uškrnula. Neurobilo mi to nič. Zavše bola veľmi mladá, nevidela som v jej hustej srsti ani len jazvu, za to moja kedysi rozpáraná slabina tú cestičku bez srsti ukazovala na všetky strany, nemala som ani tak huňatú srsť, aby mi to dávne, škaredé poranenie zakrylo.
Sivá sa však so slovami nedržala, rovno ma urazila, prečo som vlastne ten úbohý strom zapálila. Okato som pretočila oči. "A vieš ty vôbec, koľko tu je stromov? Koľko behá po Gallirei vlkov s mágiou zeme, ktorí ich nechajú narásť a obnovia?" Zo sedu som sa postavila na nohy a obozretne ju sledujúc podišla k čerešni, ktorá už aj dohorela, zostalo z nej čierne čosi, nejaká tá haluz sa aj polámala a spadla. Dlubla som do obhoreného kmeňa labkou. Nebol zničený na prach, zamedzil tomu predošlý dážď. Obrátila som sa zas na sivú, dívajúc sa jej do zlatých očí. "Si veľmi mladá, verím, že si možno zažila peklo, no ak chceš ako tulák prežiť veľa zím, robíš pre seba, čo môžeš. Robila som aj pre druhých to áno," uškrnula som sa hrabnúc labou do mäkkej pôdy, "ale vypomstilo sa mi to plus dotyční zmizli alebo ich niečo zabilo, len pre to, že ignorovali svoj pud sebazáchovy, takže prepáč, ale neprepáč, že som podpálila strom pre svoje dobro - a čo ti bránilo sa prísť zohriať tiež, hm?" rozhovorila som sa a premerala si ju pohľadom. Zdalo sa, že má určite lepšiu srsť na zimu, ako taký južanský typ ako ja, no beztak... ja som nikde nedala tabuľu. že sem nik nemôže prísť, len som chcela svoj pokoj to je celé.
Viac sa ale na strom nepýtala, prišla zrazu otázka úplne na niečo iné. Celkom od veci, drahá, ale očividne nie si odtiaľto, pomyslela som si a s povzdychom sklonila zrak, na čo som švihla chvostom a hlavu zase zdvihla. "Asi to je osud, vlci s červenými očami by zaujímali dvojnohých viac," zamrmlala som menej sebavedomým hlasom a odvrátila hlavu. "Ty máš tiež zlaté oči, poznáš svoju mágiu, mladá vlčica?" obrátila som sa zase naspäť s maximálnou ostražitosťou. Jej tón hlasu a spôsob komunikácie mnou nijako nepohol - koniec koncov boli sme si celkom podobné. Akurát ja som možno pôsobila trošku arogantnejšie,. koniec koncov som si chránila svoju osobu a málo vlkov vedelo, že je to môj spôsob vlastnej obrany. Iba tí najbližší ma prekukli a nebrali si to osobne, pretože vedeli, že arogantná ako tak vôbec nie som. Ale tak pretvárka so mnou chodila labka s labkou roky a zvykla som si na zaužívaný štýl života. Keď sa jeden toľko túla, asi ani nemá na výber.

August bol tak horúci mesiac, že horelo všetko aj bez mojej pomoci. Avšak nebolo to tak, že by som mala v úmysle podpalovat bez rozmyslu všetko vôkol seba, vrátane tých ubohych zvierat. Augustové rána, ktoré som trávila na juhu mi prinášali osamote akurát tak zle spomienky a zatemnovali mi myseľ, čiže som sa nejako musela rozptýliť a rozhodla som sa trénovať mágiu. Aj návštevu Smrti som si pamätala, bola moja prvá a dúfala som, že na veľmi dlhý čas posledná. Ani vo sne mi však nenapadlo, že tá potvora dodrží svoje slovo a splní moje priania, pretože moja vrodená mágia bola v rozkvete, darilo sa mi, naučila som sa vytvárať ohnivé gule aj iné útvary, ktoré som mohla poslať kamkoľvek. Ale bolo Treb najprv nájsť miesto a vhodné bolo počas horúcich, letných noci trénovať na ploche, ktorej už týmto mocným živlom boli ublizene. A to práve na malej lúke na juhu, na takzvanom spálenisku. Akokoľvek som mohla vybuchnúť v zlosť ci frustráciu, tam ma netrapil fakt, že zrazu horelo pol územia mojou zásluhou, zem tam bola beztak už zničená, ba ani zvieratá mi neprišli naproti. Aby aj áno, keď by som raz za život vyskúšala pečené, ktoré sme so sestrou cítili z obydlí tých hnusnych dvojnohych, odkiaľ sme kedysi utiekli. A našťastie celkom celé a len s malou traumou.
A preto som sa snažila - kvôli sebe, kvôli sestre. Ambiciózne som trénovala a hľadala strop vlastnej energie. Aši aj počasie a teplo mi pomohlo, no po tomto mesiaci som si začala veriť viac aj moje sebavedomie vzrástlo, čiže som sa už viac nemusela obávať zimy, ktorú som málokedy zniesla dobre. August som si teda zapísala aj do pamäti a s vyšším sebavedomím aj dôverou v seba som mala úsmev na tvári, hoci zima sa už nenávratne blížila. A čo? Ani to ma nemohlo viac rozhodit.

Po dlhšej dobe som sa aj celkom dobre vyspala. Po celom tom šialenstve s kostrami a v podobe ducha som mala pred zavretim viečok pocit, že sa azda neprebudim už asi nikdy. Odpadla som takmer okamžite.
Roky v koži túlavej vlčice ma však naučili svoje, preto akonáhle uši zaznamenali zvuk a blížiaceho sa neznámeho, lenivo som otvorila oči. Cudzinec bola vlastne samica bledo sivej srsti s čiernym nosom. Nepoznala som ani len ten pach. Ale nereagovala som nejako prudko, len čo som natiahla laby pred seba a natiahla sa, na to som však predné viac schovala pod seba a položila na ne hlavu, pretože som si všimla ako mi zazera na náramok na labe. Oheň z kvetu ma nikdy nemohol popalit, no bol to len taky magický efekt. To som jej však nemohla povedať, hoci by to vysvetlilo jej otázku, prečo som vlastne napadla čerešňu, ktorá medzitým s nástupom rána prestala horieť. "Počasie mi zmacalo srsť a bola mi zima, mohla som zapáliť aj teba, ale to by tu bolo moc smradu. Tak som zvolila strom," uskrnula som sa buchnúc chvostom o zem. "Bojíš sa azda ohňa, či čo tu robíš?" frkla som trosku zaujatejsim hlasom a v konečnom dôsledku sa vytiahla spopod stromu a posadila sa, vyrovnala sa a smelo jej pozrela do očí. Napriek všetkému som mala dostatočné sebavedomie aj slepú odvahu, aj keby som tušila, či má v pláne mi skočiť po krku alebo nie.

<- Stredozemná pláň

Hoci mi dážď kazil mimoriadne náladu, povzbudzoval ma dobrý vnútorný pocit z nedávneho jedla. Koniec koncov, krv sa stále vynímala v mojej srsti, a to najmä na papuli a čiastočne hrudníku. Po ceste som nešla ku žiadnej z riek. Ani nie tak kvôli osobnej očiste ako kvôli púšti, ktorá bola evidentne priamo v mojom hltane a celom prehĺtacom systéme. Už keď aj jazyk zatúžil po aspoň troške vlahy, s trpkým povzdychom som si to namierila po ceste ku jednej z mlák neďaleko. Bolo to na konci pláne, ešte pred hranicami lesa, čiže malé jazierko sa vytvorilo na pomerne trávnatom podloží, hoci počas pitia som žrala v podtate aj tú trávu. Jazykom som si zotrela kvapky a rozklusala sa do malého lesíka, ktorý mi takmer okamžite poskytol prístrešie.
Preskočila som skrútený konár najbližšej čerešne. Z konárikov riedko obsypanými listami sem tam visel ešte nejaký ten plod, no veru nemala som moc chuť to tu obhrýzať a loziť.
Keďže medzi stromami mi až tak nelialo na hlavu, dala som si načas s poriadnym nájdením ideálne skrúteného adepta vysokého veku, spomedzi stromov. To už boli menšie kmene, ktoré tvorili celkom ideálny prístrešok, takže ja som sa zvalila len ku koreňom a užívala si sucha. Pôvodne som si myslela, že mi praskne hlava, kým budem chcieť podpáliť myšlienkou strom, no práve naopak. Staršia a viac menej hnijúca čerešňa na 5 metrov odo mňa vzbĺkla. Najprv od maých konárikov a oheň sa šíril veľmi pomalým tempom, keďže pršalo. Nnechala som ho horieť so silou, kým nedosiahol aj na suché vnútro kmeňa, potom som kontrolu nad stromom zahodila a sledovala oheň. Vzduch v mojej tesnej blízkosti som si celkom bez námahy udržala tepelejší, takže som si vytvorila pomerne vyhovujúce podmienky a mohla tak stihnúť uschnúť. O oheň neďaleko mňa zo stromu som sa nebála, bol korigovaný.
Taktiež aj viečka očí sa mi začali zatvárať až vtedy, čo strom viac menej tlel, s hlukom plašiacim vtáctvo lesa sa zlomilo zopár vetví a na to som mohla len ľahnúť a zaspať. Oheň sa v daždi nešíril, nemal moju magickú podporu. Ja som medzičasom mala čas uschnúť a nejaká tá kvapka, ktorá mi z času na čas padla na hlavu, to bol odrazu celkom bezpredmetný aspekt.

//Ak si chce Styx zahrať, tak pokojne.

<- Sarumen (cez Ohnivé j.)

Bývalý domov som nechala ďaleko za sebou, ba dokonca aj druhý, ktorý som mala istý čas po ľavici a mohla jeho hranice sledovať. Zamierila som však radšej rovno k jazeru, ktoré celoročne nevyzeralo dvakrát prívetivo a len sa pokochala svojim odrazom. Pohľad to teda nebol lichotivý, to vám poviem. Trčali mi azda všetky rebrá, koža nemala svoj pôvodný lesk a ten zostával už asi len v zlatých očiach.
So smutným úsmevom som jazero minula, hoci ma smädilo. Na nejaký čas mi smäd uhasila krv z dvoch zajacov, z ktorých som tam chudákovi šedému nechala len to jedno úbohé stehno - veď aj tie malé tvory neboli moc dobre živené v zimnom období.
Ako som si to pripomenula, z mračien nado mnou začalo postupne kvapkať až sa to zmenilo na intenzívny dážď. Nahlas som zanadávala a rozbehla sa cez pláň, na ktorej som zaznemanala dvojicu vlkov - tmavého a bledú. "Blázni," zahundrala som neveriacky, pretože vlk, ktorý v takomto nečase zostával na otvorenom priestranstve musel byť naozaj idiot. Dokonca som mala pocit, že okrem vody sa na mňa zniesla aj prvá, snehová vločka. Vločka?! To nie je možné! nzdesila som sa a niekoľkými skokmi prekonala poslednú vzdialenosť a vhupla do zákrytu stromov neďalekého hája, ktorý v letných dňoch bol rajom pre vtáctvo.

-> Třešňový háj

2. kategória
- 50 oblázkov
- 10x ametyst

3. kategéoria
- 25x ametyst


3 3

Bolo očividné, že je šedobiely vlk dosť na vážkach a dokonca sa aj pokúsil napodobiť nejaké tie zvuky, ktoré by mali (asi) prináležať duchovi. Zasmiala som sa, no aj ten smiech ma prešiel, len čo sa začali diať veci.
Odrazu som si pripadala hrozne unavená a ťažká. Áno, najmä ťažká. Ja cítim zase zem a laby! radovala som sa však a postupným obzeraním si tela zistila, že sa mágia pomaly stráca z tých prekliatych tekvíc a ja sa zase stávam normálnou vlčicou. Brneli mi tlapky a to ma veľmi rozčúôilo, pretože som si chcela jednoducho vychutnávať pociť, že cítim zem! Ale nie, ono proste tekvica mala vibračné účinky a tým nás vrátila do normálu...
Normálu ako normálu. Zostala som skoro až zdesená ako vyzerám. Kožuch na mne len visel a zo mňa bola kostra. "Tak bež!" prikázala som ešte vlkovi, ktorého meno som ani len nepoznala. Možno si také zaobchádzanie ani len nezaslúžil, koniec koncov bol milý a napriek strachu tu zostal a ceril zuby len v úsmeve. Ja som zatiaľ bedákala nad tým, že mpoja kedysi krásna a lesklá srsť bola polepená, bez života, bez farby a ešte mi trčali hádam všetky rebrá a panvové kosti. Musím nájsť urýchlene útočisko na zimu, takto to nepôjde, pomyslela som si a obrátila zrak smerom, odkiaľ sa ozýval dupot vlčích láb.
V=lčik mi ochotne doniesol druhý chod, na čo som ušiaka ako nenadertálec napchala do seba, trhala a žula aj s kožou, srsťou, bolo mi to jedno. Z tej trošky dobra vo mne som mu hodila kus stehna. "Daj si, aj keď ty si proti mne vypasený. Už nie som pani duchyňa, som Jenna," dodala som mlsne si oblizujúc papuľu od krvi a dorazila zvyšok chrbta a časť hlavy. To, čo zostalo po ešte teplej koristi sa viac nedalo identifikovať. Na mne svietila akurát tá krv, ktorá mi v momentálnom, zúboženom stave, pridávala na hororovom výzore.
Spokojne som sa otriasla až kosti hrkotali a postavila sa. V zlatých očiach bez lesku bol smutný pohľad, ktorý sa miesil s agresiou, nebola som viac priateľský typ. Pozrela som na vlka pomaly na odchode. "Zapamätám si ťa, hoci som ťa donútila. Raz sa ti možno poďakujem aj úprimne a možno nebudem vyzerať ako mŕtvola ledva pri živote," prehovorila som chrapľavým hlasom, ktorý svedčil o tom, že som niekoľko týždňov nemala na jazyku ani len vodu. "Mimochodom, kým tu nebola svorka, bol tento hvozd môj domov, čiže sa určite raz vrátim," dodala som potichu, švihla chvostom a lenivým a ťažkopádnym poklusom sa vydala v ústrety koncu lesa. Mala som po ceste značné problémy to tu preliezať, lebo energia zo mňa zmizla, no hnal ma najmä len pud sebazáchovy.

-> Stredozemná pláň (okolo O.jazera)

Náhodný vlčí samec nemal ani poriadne možnosť zareagovať, pretože sa s hrotom kostí prirútila známa tvár bez mena, ktorá má rozfúkala na všetky strany! Ty jedna, počkaj až sa zhmotním, prekliala som ju v duchu a dívala sa jej smerom, kým mi nezmizla. Strážila som si však svoje rozfúkané časti priesvitného "ja", nakoľko časť sa skryla kamsi do priehlbiny v zemi a zvyšok robil spoločnosť neznámemu.
Aha, vlastne ozaj. Aj ty si tu a dokonca neumiera š ani šokom. To je mi tvrdá natura, že len tak zvládne vidieť naraz bežiacu kostru vlka a zavše ustoji aj situáciu, kedy mu duch vleti rovno do tváre. Hehe. Popri úvahách som si vlka prezrela, úplne okato, bez hanby od ňufáku až po labky. Bol to celkom sympatický sfarbený jedinec, na čo mi len rýchlo napadlo, že určite nie voľný. To ja som tu predsa ešte ku vsetkemu bola ta, ktorá im narušila bežné ráno o svorke. Hádam sa to neráta, keď som sem vtrhla ako entita, uskrnula som sa pre seba a pobavene sa zasmiala, keď si začal obzerať vlastné telo. "Gallirea zase ukázala svoju moc a premenila niekoľko vlkov na príšery, ktoré sa vzájomne lovia, celkom sranda, ale vie to naštvať, keď ťa takto rozfukaju ti kostlivlci a par hodín sa len dávaš dokopy!" Posťažovala som si vlkovi s problémom, ktorý bol preňho neriesitelny. Neocakavala som ani empatiu, ved jeho výraz a preglganie naprazdno jasne svedčili o tom, že je zdesený až až.
Každopádne ja som sa dala medzitým do podoby ducha a polichotene sa usmiala, keď zavolal do ranného šera a hľadal pani duchyňu. Rozhodla som sa ho po pichnúť trosku ešte a nenápadne som sa vzniesla nad jeho chrbát, naklonila hlavu do boku a zrazu div sa svete - sivý vlk mal hneď vedľa ľavého oka priesvitnu hlavu! "Huuuíí huu," vydala som z papule podivnu zmes zvukov, pretože som sama nevedela, ako duchovia rozprávajú. "Tu som vlčku," zašepkala som už veľmi potichu a presunula sa pred neho.
Behom niekoľkých sekúnd som však začala cítiť brnenie v nohách. Vracia sa mi cit! zaradovala som sa a vnímala brnenie, ktoré šlo celým telom. Postupne som sa dala zas do podoby rysavej gule chlpov, ktorej však žalostne trčali rebrá. Žalúdok sa mi v bolestivom kŕči zovrel a ja som zaupela. Keďže ako duch som nemala fyziologické nutkania, teraz. One telo na to doplatil. "Zožeň mi ešte," prikazala som sipotom vlkovi, pretože i hrdlo som mala ako púšť. V tej sekunde som však nevedela, ze sa prejavila mágia príkazu. Moja chuť na raňajky a alarmujúce svetielko života vlkovi vložili do hlavy, že asi bude zodpovedný za moju smrť na mieste, ak má nenakrmi. Od hladu som si až teraz všimla, že nejaký ten úlovok má, mlsne som sa oblizla a nenazrane, maximálne dychtivym spôsobom som sa mu vrhla k nohám trhajuc kožu zo zajaca. (//píšem z mobilu, ak nemá zajaca opravím to).
Moje kŕmenie sa prebehlo veľmi nekulturne, ale bola som taká milá a nechala mi hlavu aj torzo, pretože som vedela, že ak má byť môj súkromný lovec, musí mať silu aj on! Ja som sa zložila ako vrece do malej priehlbiny s chrbtom ku kroviu, hlavu zložila na lab, a sem tam nespokojné zahundrala nejaké nadávky. Žalúdok ma príšerne bolel a chcelo sa mi umrieť. Dá sa upalit aj s vlastnou mágiou? Určite lepšie ako tieto muky, pomyslela som si a nahlas zivla. Nedostatok energie ma takmer zlomil.

<- Tajomná lúka (cez Ronherák)

Napokon sa mi aj dýchanie konečne vrátilo do normálu. Teda, aspoň to dýchanie a pokojný tep srdca, keď už moje telo nie. Žiaden kožuch, žiadne svaly, kosti nič, len dymový obraz. Adrenalín sa postupne odpratal zas na svoje miesto a ja som mohla spomaliť. Pri potoku som totiž strávila ešte nejaký ten čas pozorovaním neba pomedzi koruny tamojších, listnatých stromov. Bola tam snaha z mojej strany aspoň zhruba odhadnúť, či tie mraky zmiznú, alebo z nich bude pršať. Ako sa však ukázalo, predpovedať počasie naozaj nebolo v mojich silách. Každopádne koho sa na niečo takéto opýtať? Nno jedine tej Smrti, ale tam ísť nechcem, to je rovnako hrozné ako kostlivlci, zatúlala som sa v myšlienkach a tak nejak som sa rozhodla nájsť útočisko v lese.
Za posledných pár dní som videla množstvo nádherných aj hrozných miest tejto krajiny, o ktorej som dosiaľ ani len netušila, že môže byť tak nádherná a rôznorodá. Predsa len som videla vo hvozde, do ktorého som vkročila svoje útočisko.
Pre mňa bol Sarumen posledná kapitola života so sestrou a náš spoločný domov. Keby aspoň viem ako to bolo dávno, ale ani to si veľmi nepamätám... To je zas dnes nostalgie a zážitkov. Zahĺbená vo vlastných úvahách bez pointy som si spočiatku nevšimla, že sa na území lesa čosi zmenilo. Pribudlo tu viacero vyšliapaných cestičiek cez trnky, šípkové kry a kdečo iné, čím les odjakživa bránil všetkým prístup dnu. Aspoň si les môžem v tejto podobe lepšie vychutnať, prebleslo mi mysľou popri skúmaní zákutí a vznášaním sa ponad malé rokliny a jamy.
Celé miesto aj s jeho atmosférou a spomienkami mi úplne pozmenili náladu. Šťastne som sa nadýchla a ignorovala pachy vlkov, možno tiež schytali kúzlom od tekvíc a sú nepríčetní, tak sa motajú pokope. Ani len moja hlava totiž nepripustila, že by tu za tie roky mohla byť vlčia svorka, preto som sa celkom rýchlo presvedčila o opaku.
Namiesto rozumného riešenia - a to urýchlenému opusteniu lesa - som sa vrhla na radosť z bytia tu a možnosti preletieť les strašne rýchlo. Takýto nápad sa dosiaľ nedal zrealizovať, pretože by som sa bud´dolámala o strom alebo si zlomila končatinu v nejakej diere, v ktorej by ma do nohy prinajlepšom aj uštkol had. A prečo nie!
... S poslednou myšlienkou som sa rozletela skrz všetky predmety aj stromy, vrtiac sa, robiac kolečká a z papule znelo len moje natešené "Wííííí!" Zvuk zároveň s momentálnym vetrom a počasím vytvoril z mojich slov len divný pazvuk, následkom ktorého sa z najbližšieho ihličnanu zdvihla prudko sova a odletela preč. Len si leť! Aj tak ti to nejde tak ako mne! nadávala som a povyšovala sa nad nočného vtáka, ktorého som sledovala pohľadom.
Keďže som však popri pozorovaní sovy ani neunúvala spomaliť či zastaviť, odrazu s ozvenou mljho "wí" som vletela priamo do hlavy nejakého vlka!
Stihla som spomaliť, no vlk mohol počuť len čudesné zvuky a následne zbadať rozplývajúci sa dymový obraz. Keďže som však čiastočne prešla jeho hlavou a následne cúvala, prvé sekundy nemohol dotyčný vidieť, že je to silueta vlka.
Dotyčný tmavosivej srsti zo svetlým spodkom tela bol na výprave kamsi a sám. Jjeho farbou a typom sa mi vlastne vôbec nehodil na južanský typ, akým som bola napríklad ja. A čo tu robil? Obišla som si okolo neho malý kruh a zavlnila sa s prudším poryvom vetra. "Ty ale nemáš klobúk," začala som ho pozorovať a zízať mu na hlavu, dumajúc si nahlas pre seba. "...takže sa asi nepremenili úplne všetci, hm," rozmýšľala som ďalej nahlas mračiac sa na vlka. Zostala som zahĺbená v úvahách, pretože vojsť skrz vlkovu hlavu kvázi do jeho tela bolo divné, ak to nebol môj protivník. Túto emóciu som nevedela ani nejako rozumne posúdiť, nuž som si len odfrkla a zadívala sa medzi stromy hľadajúc sovu, ktorú som chcela ešte trošku ponaháňať následne. Len som dúfala, že možno vlk bude mať odpovede, ktoré chcem.

//Chytený Noktisiel, to sa nepočíta? :D

<- Ronherský potok

Voda prinášala spomienky nie len na veľmi dávnych priateľov a rodinu, ale aj na celú svorku zo Zlatavého lesa. S týmito už úsmevnými myšlienkami som sa rozhliadla po priestore, ktorý bol nenápadným väzením, ak by šlo napríklad o lov. Okolie lúky nebolo priestupné, vlci boli nútení ísť pozdĺž potoka, o ktorom legendy rozprávali, že ním tečie jed z Temného lesa. Túto historku musím tuším začať šíriť, to bude zábava, napadlo mi smejúc sa a dívajúc sa na veľmi svetlý bod v týchto upršaných dňoch. Bledý vlk s bledým klobúkom. Zavyjúc do vetra som sa spustila rovno na jeho krk, prešla skrz a "posadila sa mu" ešte na chrbát. Chichúňala som sa, pretože som mohla. Pretože adrenalín odplavil preč priam zlatý pocit v srdiečku, že som chytila všetkých. Všetkých,. ktorých očarovala tekvica, všetkých protivníkov.
Vzdialila som sa a mierila si to opačným smerom. Bol totiž napriek všetkej radosti čas si nájsť nejaké útočisko, v noci som sa nechcela pohybovať len z čistej lenivosti. A zavše mala som celkom v obľube jesennú prírodu, takže som dni trávila v pohybe o to radšej.

-> Sarumenský hvozd (cez Ronherák)
//Flarés zmrazený 9

<- Vrbový lesík (cez Jjužnú horn.)

Tak, chcela som síce nejakú lúku, ale to by bolo asi moc. Vadili mi stormy, nuž, tie začali postupne meniť tvar, krpatieť a napokon to bol nejaký ihličnan, či tam pohodená obrovská skala. Zo skaly sa razom stalo pohorie, až som zabudla letieť smerom hore. Stále u mňa platila filozofia, že dušia zrážka s kameňom bude koniec pre ducha, preto som prudko otočila nahor a ponad končiare. Výhľad som mala neskutočný, no cítila som sa príliš odhalená a zavše, som cítila v tom smutnom lese aj mojich nepriateľov. Naháňali mi vďaka tekvicovej mágii akurát strach. Zamerala som sa na šum potoka, ktorý očividne stále existoval.
Popri lete popri potoku som vnímala jeho tmavé vody, jeho dno, ktoré vlk miestmi ani len nevidí. Vvždy ma tento prírodný zjav fascinoval a najviac ma k nemu pútala minulosť. Moja sestra a pobyt v Temnom lese. Zo všetkej nostalgie som však odolala, pozbierala sebazaprenie a pokračovala. Rýchlosť som nabrala akonáhle sa mi do nosa dostal pach, pri ktorom sa mi srdce naplnilo adrenalínom.

-> Tajomná lúka

<- Hruškový sad

To miesto mi naháňalo hrôzu asi rovnako ako náhoda, že som počas svojej cesty naďabila na obeť. Desilo ma každopádne jedno i druhé. To nie je možné ... a ak sa nemýlim, tu hneď je Zlatavý les! Celé roky tu boli, alebo si začali rastlinné impérium na oblbnutie vlkov budovť až neskôr? Vedel o tom Neon? Kto mi zodpovie otázky? frustrovane som zavyla a prelietala skrz visiace konáre vŕb, ktoré pôsobili veľmi smutným dojmom. Tento malý lesík však vo mne zatlačil tlačítko "upokojenie" a aj môj tlak či tep srdca sa isto znížil na normálnejšiu hladinu. Sústredila som sa viac na to, že som chytila už asi piatu čarovlčicu. Zasmiala som sa ylomyseľným smiechom, ktorý vyplašil kŕdeľ škorcov, ktoré leteli rovno naspäť medzi ovocné stromy.
Prírpdné javy a deje ma určite uviedli do normálu, zatúžila som po troške voľnejšieho priestranstva, hoci ako duch som nebola priveľmi obmedzovaná.
Videlo sa mi však, že tu kedysi tiekol temný potok, ktorý sa kľukatil južnými hranicami a bol aj spoľahlivá navigácia, ak sa jeden stratil alebo padla noc.

-> Ronherský potok (cez Južnú hornatinu)

<- Náhorná plošina (Údolie morény)

Z pláne nasledovala zase prudká zmena terénu a nejaká tá roklina. Územie však vôbec nebolo také strašné a napokon som sa zostala kochať len údolím, skrz ktoré stále napredovala rieka Mahtae, o ktorej som dosiaľ vlastne ani len netušila, že je tak dlhá.
Po čase som si našla bod, kadiaľ možno z údolia vyletieť a prekvapil ma rad stromov, ktoré rástli ako na povel v radoch. Podvedome som sa naježila. Hoci z miesta vyžaroval pokoj a príjemná atmosféra, takto usporiadané stromy som videla jedine neďaleko obydlí dvojnohých tvorov. Privodilo mi to tie najhoršie a najčernejšie spomienky. Potichu som zavrčala a pustila sa v zbesilý let skrz stromoradie, ktoré na vlka ešte aj útočilo plodmi ovocia!
Nevenovala som pozornosť ani pachom ani ničomu, len ostro hľadela pred seba, zmenila smer a letela aj skrz stromy.
Na moje veľké prekvapenie som preletela kmeň a následne čarovlčicu s fialovým klobúkom! Nevidela som ju ani za tým stromom, len môj ustráchaný úprk zapríčinil šťastnú náhodu. Fialová klobúčnica si pochutnávala na ovocí, ja som ju musela chvíľu pozorovať, či sa mi nesníva. Veď šťastlivo som ulovila obeť a tá si tu len tak papká hrušky. "Hrušky sú dobré, no takéto miesto vytvárajú dvojnohí. Byť tebou, prchla by som," poradila som ešte zmrznutej čarovlčici a letela do najbližšieho lesa.

-> Vrbový lesík
//Cynthia chytená :)


Strana:  1 ... « předchozí  17 18 19 20 21 22 23 24 25   další » ... 49

Všechna práva vyhrazena ©
Zákaz kopírování. Veškerý obsah je chráněn autorským právem.
Obrázky a texty náleží jejich právoplatným autorům.