Příspěvky uživatele

< návrat zpět

<- Cedrovy háj

Do lesíka som pôvodne išla po žltej tráve bez života. Keď som však vyliezla po spánku z toho istého lesa v snahe dostať sa k jazeru, krajina sa zmenila do biela, biela farba bola na zemi, na stromoch, na kríkoch, ktoré som obchadzala ma postupne i na mne! Aj veľké bylinozrave zvieratá na galtavare mali chrbty od snehové ho po prášku a mňa mimovoľne akurát tak striaslo. Na mojej tvári sa objavil sok, následkom ktorého som zastavila pohyb a znechutene sa mracila s očami smerom na sivé mračná, z ktorých sa sypal sneh. Šok čochvíľa vystriedalo znechutenie ba až udes, pretože som nečakal príchod zimy takto náhle. Jasne, ved prečo nie. Budem vyzerať ako taký snehuliak zmoknuty a zavše mi to lieta do očí! Ako na povel mi priamo do zlatých kukadiel padli vločky, ktoré ma donútili besne zmurkat a trepať rysavou hlavou. Našťastie to bola len voda. Škaredo a nahlas som zagánila, keď som labky pokladala na jemný poprasok vlociek, ktoré sa začal pomaly ale isto udržiavať na zemi. Moje pohoršenie vyplasilo párik bazantov, ktorí besnym tryskom vybehli zo zasnezeneho krovia a hádajte, čo som mohla zase? No predsa vynadat ešte aj sebe šla svojmu lenivé u nosu, ktorý nezachytil pach koristi a mne takto ušla možnosť skvelého obeda. Nezlepsilo mi to náladu a ako som aj bola príjemne vyspata, nemyslela som na návštevu zrúcaniny a tak ďalej, tak som zostala nevrla a len som za nadávala zakaždým, keď mi to biele padlo na nos. Sneh a vločky by mali padať len na horách. Hory majú byť biele, prečo aj v nížine padá sneh? Plní tak azda jazero alebo co? Frustrovane som zafrkala, ďalšia vločka mi pristála na ňufáku. Začala byť taká zima, že sa hneď ani nechcela topiť. Pokúsila som sa ju sfuknut, no napokon to vyriešilo obyčajný obliznutie jazykom.
Veruže ma sneh nepotešil. Na zemi som hľadala suché miesto márne. Všade kam som dala labky sneh.
~Veľké vlčie jazero sa mi čochvíľa objavilo pred očami, do ktorých mi vietor sústavne hnal tie vločky. Ja som mohla len vrtiet hlavou, otriasat sa a nadávať zakaždým, čo sa tak stalo. Aká to príjemná, zimná idylka.
Po pravde som dúfala, že budem môcť byt na plazi sama, že nejaká ryba sama odplava k brehu a ja sa nebudem mat obed aj večeru samovoľne.
Nič z toho sa však nestalo, pretože má ako prvé upútal hrdzavy kožuch podobný môjmu. Patril vlkovi s čiernymi labami a náramkom, ktorý bol v skupine troch. Nech som akokoľvek chcela, nemohla som ich už obísť a tváriť sa, že neexistujem. Bez slova som ich obišla rovno k vode, ktorú zatiaľ nepokryval ľad. Píla som pomaly kvôli teplote priezračnej tekutiny a sledovala vločky, ktoré dopadli na hladinu a topili sa.
Obrátila som sa a zavetrila. Spoznala som len pach bezovo sivého, no nedokázala som si spomenúť, odkiaľ sme sa videli. Len som naňho mlkvo zizala tak minútu, dve a na to som sa dotiahla posadiť sa do piesku, na ktorom sa snažila vytvoriť snehová vrstva. OOhriala som v okolí vzduch a. Nejako sa nesuszredila na rozsah, takže možno trochu tepla zacítil aj oni. mlčky som sa dívala kamsi pred seba s nádejou, že možno ku mne naozaj priplava ta ryba.

Spala som stočená do klbka najviac ako sa len dalo. Snažila som sa udržať si teplo a labky v teple ako sa len dalo. Dokonca aj v spánku som cítila, keď začal fúkať studený vietor a prituhlo. Našťastie sa nespustil dážď, ktorý by mi premáčal srsť, pretože to by som si naozaj nemohla dopriať taký dlhý odpočinok. Mohutné stromy mi však boli celkom dobrým závetrím, hoci som si nevybrala strategicky najlepšiu polohu. Ležala som totiž v asi najvyššom bode lesa nad jazerom a odtiaľ, z toho otvoreného priestranstva sa valil ten prísľub zhoršeného počasia, ktorý sa napokon aj prejavil v podobe snehových vločiek, ktoré ma postudili na ňufáku a viečkach.
Viečka sa mi zachveli a ospalo som si zívla, kým som konečne rozlepila oči, ktoré stále nepracovali na sto pro. Rozospato som si labou pretrela tvár a zažmurkala. Hneď na to mi na nose pristála vločka a ja som reflexívne trhla hlavou dozadu a prebrala sa. No to máme ráno, najvyšší čas sa začal presúvať južnejšie, pomyslela som si a so zívnutím sa ponaťahovala, dvakrát ešte prevalila a až na to sa zodvihla na nohy. Presunula som sa na kamenistý okraj lesa, ktorý bol zároveň aj malým útesom k jazeru. Dokonca ešte aj tu z tej skaly trčali stromy, dokonca aj na stene kraja v podivných uhloch rastúce. Prezerala som si chvíľu jeden céder, ktorý napriek obrovskému rozmeru visel z okraja čo mu všetky korene trčali. Ani tak však nebol počuť jediný zvuk zapraskania dreva, visel nad priepasťou a jamou, kde dole začínalo jazero akoby ho držala neviditeľná reťaz, ktorá bola upnutá na stromoch za ním. Zmätene som zavrtela hlavou a pod náporom vetra sa stiahla späť medzi stromy.
Pomalým krokom som sa vydala do nižších končín, pretože pri spätnom pohľade na jazero som si uvedomila vlastný smäd, ktorý bolo treba uhasiť na pokojnej vodnej ploche, kým to bolo možné a kým chumelica snehových vločiek nedosiahla úplného vrcholu, pretože to by mi značne znepríjemnilo cestovanie. Takže plán je nasledovný, ak nebude na jazere ľad, tak bby bola vyhladka na dobré raňajky. Taká rybahneď z rána vlka určite preberie. Sestra vždy tvrdila, že majú veľa živín, tak uvidíme, premýšľala som strategický plán, kým som sa dala do klusu a vybehla z lesa priamo k jazeru.

-> VVJ

<- Jedľový pás (cez ZG)

Akokoľvek mi bolo nepríjemne a hrozne v ihličnatom lese, kde sídlila ľstivá Smrť, tak ešte horšie to bolo očividne po vybehnutí na otvorenú pláň. Do chudých bokov sa mi opral prudký vietor, takmer ma odhodilo stranou. Kto toto počasie vymýšľa a koriguje?! posťažovala som si pre seba v duchu a potichu zanadávala. Nemala som veľmi v obľube takého otvorené priestranstvá, nakoľko zakaždým tu fúkalo a bola som moc na očiach. Ani som netušila, čo som vlastne stvárala takto vysoko na severe krajiny, keď sa blížila zima. To som spoznala podľa prvých vločiek, ktoré počas noci začali poletovať a vytvorili na zemi poprašok, v ktorom som zanechávala za sebou pás stôp po vlčích labách. Prehodnocujem to, vietor je asi v pohode, čo ten sneh? Musím sa vyspať a presunúť na juh, čo najskôr, napadlo mi, na čo som prestala krúžiť po hraniciach galtavaru a zamierila si to do kopca k lesu nad veľkým jazerom.
Onedlho som prekročila hranice lesam obrovských stromov. Udivovalo ma, akú hlúpu lokalitu na život si cédre zvolili, no len som nad tým mohla švihnúť ryšavým chvostom. Kráčala som, chvíľu som ich obdivovala a skúmala koruny, či v nich nie sú zákerné veverice a iné, protivné tvory z ríše hlodavcov, ktoré som tiež nemala rada. Hoci čo by som v danej chvíli dala za takú večeru. Budeme o hlade, pomyslela som si a blízko zrázu do jazera pod lesom som si našla vystúpený koreň stromu, pod ktorý som sa šikovne vplazila a stočila sa do klbka. Návšteva zrúcaniny zo mňa vysala životnú energiu, takže som pomerne rýchlo zaspala bezsenným spánkom.

//Mám tu vôbec niečo upravovať? Keď tak mi vráť tie šutre za 1* navyše, čo som to poplietla.. alebo neviem u ktorého vlka kde bol problém už :D

Bolo pomerne príjemné ráno, keď som otvorila oči. Boleli ma síce, tie zlaté okále, no donútila som sa prekonať zopár nutkaní zívať , natiahnuť sa a vyskočiť na nohy. Bála som sa, že ak zotrvám na chladnej zemi o čosi dlhšie, že prechladnem a z nosa budem za sebou vliecť akurát tak sople, čo mi naozaj nebolo treba. Bystro som sa porozhliadala vôkol seba akonáhle som sa pustila do ľahkého klusu, ktorým som sa snažila zohriať a rozhýbať stuhnuté hnáty a krk, v ktorom mi divo puklo zopár ráz. Budem horšia ako senior takýmto tempom o pár rokov, zasmiala som si kyslo na svoj účet a vybehla z nejakého náhodného, ihličnatého lesa na pláň.
Brodila som sa v hlbokej, zožltnutej tráve, keď odrazu kde sa vzalo, tu sa vzalo, malé mláďa nejakého bylinožravca hnedej farby. Bleskovo som od mohutne pôsobiaceho tvora uskočila a začala ho analyzovať pohľadom. Bisťu, som tu celé roky a toto som tu jakživ nevidela! Bláznila som snáď, či to bol len prehnaný úžas?
Bojazlivé mláďa sa snažila napriek svojej veľkosti skryť do trávy, ja som si to zatiaľ pozorne obzerala a prechádzala dookola. Byvol to bude! Bolo to radosti, keď som na to došla, ba i strach zo mňa trošku opadol, takže som sa mohla pohodlne usadiť a počkať, až sa to osmelí vykuknúť z trávy.

<- Zrúcanina

Tam vnútri som si myslela, že som odvážnejšia ako sa mi zdalo reálne. Akonáhle som sa však blížila k valu a hrnaiciam zrúcaniny, všetko sa na mňa náhle zosypalo. Akoby mi tá zmija vysala z tela doslova všetku energiu. Takto namáhavý výlet asi tak skoro nepodniknem, možno by nebolo odveci zájsť naspäť na juh, tu už sa aj tak zdá, že ide strašná zima, pomyslela som si a otriasla sa, len čo sa do mňa oprel závan vetra. Nepáčili sa mi však ani len tie husté, bielosivé mračná, pretože tie mohli znamenať len jediné - sneh.
Obzrela som sa až som sa klusom dostala do dostatočnej vzdialenosti. Okolo mňa boli jedličky už zase zelené, konáre prívetivé atmosféra taktiež. Spočiatku som sa len tak vliekla lesom a obchádzala bezducho stromy. V diaľke som zahliadla fľak podobný farbe momentálnych mrakov, na čo som zdvihla hlavu a zastrihala ušami. To čudo bolo vidieť vďaka farbe srsti už z diaľky a ja som teda na tom nebola o nič lepšie. Vĺča? Nedokázala som uveriť, bol s ním atypicky sfarbený vlk, ktorý mal polovicu tela bielu a polovicu čiernu. Mohol to byť otec, aj keď...
Zavrtela som hlavou a vypustila dvojicu z hlavy. Celkovo som v nose cítila nespočetne veľa pachov a očividne sa dnes pokúsilo naštvať Smrť naozaj veľa jedincov. Túžila som po troške samoty, preto som sa rozhodla nájsť si nejaké závetrie, prespať sa a potom možno pokračovať do južnejších oblastí. Vybehla som onedlho na pláň a vzala to po jej hraniciach, obkľukou, keby si nejaké z tých zvierat zmyslelo, že teraz bude pre zmenu naháňať mňa.

-> Cedrový háj (cez ZG)

//OBJEDNÁVKA - BF CENY

ID - Mo1 Elektrina -> 12 x kryštáľ + 120 oblázkov
ID -Mo2 elektrina -> poprosím * = x12 drahokamov = 48 drahokamov
ID - Mo3 elektrina -> poprosím 5* = 5x24 drahokamov = 120 drahokamov

Spolu objednávka: - 12 kryštáľov, 120 oblázkov, 168 drahokamov
Po odčítaní zostane: 0 kryštáľov, 75 oblázkov, 44 opálov, 0 zafírov, 54 ametystov.

ĎAKUJEM
7.12. pokúsila som sa to prerátať, malo by to byť správne

<- Západný galtavar (skrz Jedľový pás)

Cupkala som si pomerne spokojným klusom z pláne. Bolo príjemné tam stráviť nejaký ten čas, našla som tam v pokoji vysokú, ktorá sa snažila pásť sa na poslednej tráve, ktorá bola viac menej žltá a isto aj bez štipky akýchkoľvek živín. Ja som si však zábavu našla, vyštekala som si hrdlo, vyla miesto za splnu na úsvite a proste si tie štvornohé stvorenia popreháňala pre vlastnú zábavu. Ale tak stálo to za to, Život, pozeral si sa? Alebo to je moc krutá zábava? Ktovie, čo si taký vlk myslí, musím tam niekedy ísť a zistiť, čo tam vlastne robí celé dni. Aké si vlk môže vymyslieť aktivity, keď je nesmrteľný, veď to musí žiť... celú večnosť. Nechápavo som hrabla labkou do blízkeho krovia, keď som míňala prvé ihličnaté stromy.
Vôňa ihličia zmiešaná s vlhkým vzduchom sa mi dostala takmer okamžite do nosa spolu s mnohými pachmi vlkov, ktorých som nepoznala. Koniec koncov nemala som šancu poznať niekoho, roky som žila izolovaná - alebo teda skôr nežila, ako to biela entita nazvala, pretože som vedela, že má ten Život pravdu. Prestala som sa smiať a užívať si život, necestovala som len nejako spala a lovila na jednom mieste, nikam sa moc nepresúvala. A posledné dni mám pritom tak moc hektické, až nevládzem, pomyslela som si a s úľavou prešla do kroku.
Ihličky sa mi systematicky zapichovali do labiek, ja som svedomito míňala všetky trasy aj v papradí a medzi krovím, ktoré tu v nedávnom čase vydupali a vyrobili iní vlci. Nemala som už ani chuť preháňať muflóna či kamzíka - a najmä teda byť oreháňaná od bylinožravcov, to bolo proste pod moju úroveň. Ale isto príde aj to, už som bola duch, už ma môže naháňať aj muflón s bielou penou na papuli a všetko bude také krásne a normálne, zaškerila som sa a počas svojich myšlienkových pochodov si ani neuvedomila, kam to moja labky ryšavé zas zablúdili.
Bezmyšlienkovito som sa vydriapal na kopec, kým mi to došlo. Kopec? Ale aký?
Presne ten obranný, v tmavej časti lesa, v čiernej a temnej časti lesa. Srsť na zátylí sa mi mierne zježila. Asi sem budú moje ryšavé labky blúdiť dovtedy, kým sama neusúdim, že je to tu vlastne omnoho viac hrozivé ako kedysi v Temnom lese a to bola poriadna nálož. S tou ich ohnivou alfou, ale podobali sme sa, zaspomínala som si celkom v dobrom a odkladala nevyhnutné. Nemala som návštevu životovej sestry síce v pláne, no mramorové steny ako keby ma lákali. "Ale poď sem, drahá, už tu boli toľkí pútnici, ja ťa prichýlim," vábil ma hlas ľúbezného tónu, ktorý sa mi takpovediac odvšadiaľ prihováral.
Ocitla som sa totiž za obranným valom starej zrúcaniny, ktorú obýval nikto iný, než samotná Smrť. Bolo to miesto, na ktoré som sa nechcela vrátiť, dokonca som si to opakovala niekoľko týždňov v hlave. Zavše som aj urputne pracovala na tom, aby som tu na to všetko hrozné zabudla a nemusela sa vrátiť.
A dopadlo to... nie podľa mojich očakávaní. Vyziabnutá príšera už o mne vedela akonáhle som sa vydriapal na val. Zničene om sa zošmykla dole a prepletala sa s ohybnosťou opice pomedzi balvany a skaly. "Už ma tu máš, ty ochechuľa," zahundrala som si pre seba a so zveseným chvostom a ušami vpred nakukla do zrúcaniny, keď som ju obišla a našla oblúkovitý vchod. Jasné, choď za ňou, vyhráš určite niečo. Ale chcela si byť predsa milá... No, asi to len Život spôsobil, nechápem samú seba, odfrkla som si a neisto sa obtrela bokom o mach, ktorý pokrýval vonkajší múr tak, aby som sa nejako zvládla prešmyknúť pomedzi sutiny balvanov.
Ako som si to tu tak prezerala, nemohla som si nevšimnúť, že je tu všade rozvírený prach. Určite tu niekto vzal nohy na plecia a dával to plným tryskom od nej preč, pomyslela som si a začula za sebou chichotanie sa.
"Dnes je tu taká zábava!" zajačal hlas tej beštie a to už som definitívne skočila bokom a prilepila sa o múr. Cítila som v stene žilkovanie a tie ryhy, v ktorých tie žilky boli. Pri hlave mi plápolal jej zelený oheň a žalúdok sa snažil utiecť z brušnej dutiny, pretože z toho jej škreku proste muselo prísť každému jednému vlkovi nevoľno - ak nie aj na odpadnutie.
Ja som sa však pomerne statočne držala a divoko prečesávala zlatými očami priestor ruín. Sutín tu naozaj pribudlo, vo vzduchu sa držal prach, pach zatuchliny a hnijúceho dreva a zavše tu bolo hrozne moc kameňov. Mala som za to, že tú beštiu určite náramne baví pokúšať sa pochovávať tu nebohé duše zaživa. "Som rada, že sa tak bavíš, tetka Smrť," poznamenala som sucho a tichým hlasom a stále sa paranoidne obzerala. Ono to vlastne vôbec nebola paranoja, ro bolo to najstrašnejšie. Že sa to celé deje v realite, čo som veľmi dobre vedela. Naozaj som si nemohla myslieť, že sa so mnou pokpšali komunikovať tie hnusné steny, alebo kosti na zemi či hnijúce drevo a iný biologický materiál. Ak neskončím ako taký biologický materiál aj ja, pomyslela som si a obozretne sa vsunula do časti vľavo, odkiaľ bola rýchla cesta von.
Ako som sa zakrádala popri stene, takmer som vyskočila z kože - čo by možno nebol taký problém, keďže som sa výživovou kondíciou podobala na tú bštiu, ktorá sa mi totiž vynorila pred ksichtom so škodoradostnou tvárou a nechutnými zubami, ktoré sa ani nepokúšala skrývať. Znechutene som vyprskla, naježila sa a cúvla. "No čo, krásavica, čo ti natáral ten môj hlúpy brat?" Pokus o konverzáciu? Možno. Aj tak bude mať len niečo za lubom, neverím jej nič, z tých zelených okáľov nemôže ísť dobro.
Hrdo som sa narovnala, hoci srsť som mala stále naježenú na diabla. "Akoby si to nevedela, potvora. Ja som sem prišla dobrovoľne," dodala som opatrným hlasom a podozrievavo si jej úbohý zjav prezerala. Ak vyzerám naozaj takto, tak mám chuť sa tu utĺcť kameňmi, napadlo mi, na čo som postrehla iskru v očiach hnusnej, ktorá len zašvihala s tým jej chvostom a za čala sa prechádzať. Každý jej krok však vydával otrasné zvuky, ako sa tie prerastené pazúry obtreli o kamennú zem. "To tu dobrovoľne zostaneš!" zavelila mi rozhodným hlasom, ktorý vzbudzoval hrôzu. Otriasla som sa a pomaly zavrtela hlavou tak, aby som stále videla jej hrozné oči. "Chcela som si poďakovať za pomoc s vrodenou mágiou... za to ti to tu možno nepodpálim," uškrnula som sa v snahe presvedčiť v duchu samu seba, že je to vlastne celé v pohode, že sme sa len tak stretli v priateľskom duchu a nič viac sa nestane.
"Ja viem, že máš ešte, ty odporný kus špiny hrdzavej. A ty mi ich dáš, všetky, urobím z teba tak mocnú, že ťa to samé zničí," spriahal si Smrť svoje plány na moju skazu a mne zostalo razom mdlo. Chcela som vrátiť čas, nemyslieť na to, proste zabudnúť aj celý uplynulý týždeň. "Aby som ti ja nezničila toto tvoje schátrané sídlo," opovážila som sa jej odpovedať a cítila som ako sa zavlnil vzduch. Atmosféra sa zmenila. Som psychicky poškodená, keď nachádzam potešenie v provokovaní zrovna Smrti? Ále áno, asi som.
Pomaly popri provokácií som sa presúvala k východu, pričom som jej po ceste nechala zobár blyštivých kamienkov. "Zhltni ich, zadus sa, je mi to jedno.
Svoj účel návštevy som naplnila, prakticky som ju podplácala pre to, aby spm vyviazla živá. A naozaj to zabralo, pretože smrť bola tak kúpa,m že radšejsa venovala kameňom ako mne.

-> Jedľový pás

<- Stredozemka (cez Náhornú plošinu)

Onedlho sa mi do uší dostal zvuk rieky, ktorej brehy som mala asi najlepšie zmapované, čo sa teda aspoň vodných tokov v rámci Gallirei týkalo. Veľmi známe zátočiny, známe ústia rieky, známe ramená aj brehy koryta. Povzdychla som si a stále sa snažila pripomínať si náladu, ktorú vo mne vyvolal bielo indigový vlk, pretože ma to držalo pri živote. Život mi dal náladu, ktorá ma drží pri živote, no pekne, zasmiala som sa pre seba nahlas, na čo mnou trhlo až som prešla do klusu. Vlastný smiech som nepočula tak dlho, až mi ten zvuk prišiel ako cudzí. A to bez ohľadu na to, že vyšiel naozaj z môjho hrdla. Zavrtela som hlavou a pokračovala po toku k veľkému jazeru, ktoré som mala v pláne obísť, napiť sa, chytiť nejakú tpú hnusnú rybu, preskočiť cez potok a ponaháňať srny na galtavare, na čo by som bola v náručí ihličnanov, ktoré by ma iste zakryli pred studeným vetrom.

-> Západný G. (okolo VVJ)

<- Tenebrae (skrz Kopretinovú lúku)

Rieku som zdolala pomerne ľahko, našla som si bod, kde sa delila na dve vetvy a bolo tam množstvo napadaného lístia, naplaveného dreva. To všetko a iný biologicky prírodný materiál sa zachytával o balvany, ktoré mi poslúžili ako most. Namočila som si laby azda minimálne a i to mi celkom prospelo, pretože som ich mala dooškierané od štrku a piesku. Aspoň na niečo vie byť tá voda dobrá.
Nasledovala som pomerne čerstvé pachy vlkov, až som bola vlastne prekvapená, že ich dnes tadiaľto toľko cestovalo. Nespomínala som si síce na nič také, že by mi nejakú hromadnú migráciu Život spomínal, no usúdila som napokon, že sme ešte asi neboli dobrí priatelia alebo čo. Rozbehla som sa teda skoro plným tempom cez rozsiahle pláne až priamo k ďalšej z mohutných riek.

-> Rieka Mahtae (cez Náhornú plošinu)

<- Vrchol kopcov (cez Narrské kopce)

Stretnutie bolo naozaj prazvláštne. Mala som z toho stále zmiešané pocity. Akože áno - zvykla som si postupom času na všetky gallirejské entity, magické záležitosti, mágiu a stavy, ktoré ma chceli zabiť a rovnako aj čudné veci, ktoré premenia mňa - posledne tak na ducha. Pár krát som sa nadýchla a dole pri rieke sa ešte obzrela na kopce. Dal si mi toho akurát tak mnoho na premýšľanie, Život. Nabudúce si láskavo prosím aj nápovedu k tým tvojim monológom, toto je na mňa moc, odfrkla som si.
Čím ďalej tým viac som sa vzďaľovala od kopcov a cítila som, že jeho kúzlo vyprcháva. Áno, tá jeho optimistická nálada sa na mňa určite preniesla a zároveň som tak dúfala, že vďaka tomu nezabudne na miesto, kde nájde svoje kvety, no ja som sa dostávala pomaly ale isto do svojej pesimistickej bubliny, v ktorej som bola.

-> Stredozemná pláň cez Kopretinovú lúku

//OBJEDNÁVKA - CENY BF

ID - Vo2 - obratnosť -> poprosím 2* = 59 vlčích makov + 1 kopretina
ID - Vo2 - rýchlosť -> poprosím 2* = 60 šutrov
ID - Vo3 Blueberry -> poprosím preňho 2* do taktiky lovu = 18 šutrov

ďakujem, objednávku ešte upravím

<- Narrské kopce

Prichádzajúci chlad ma naozaj poháňal vpred. Stále som v oblasti rebier cítila bolesť a bolo mi jasné, že to veru tak skoro nezmizne, nech budem robiť čokoľvek. S príchodom zimy som absolútne nemala na pláne len tak niekde polihávať a lízať si rany - to by som skôr umrzla, alebo by mi tie hnáty odpadli na základe omrzlín. A to nikto nepotrebuje. Ale asi by som sa mala ísť poďakovať tej Smrti, že túto zimu nezmrznem, hoc som si povedala, že tam tak skoro nepôjdem, povzdychla som si a zastavila sa na pol ceste na kopci.
Odvážne som si dovolila obzrieť sa. Jednak som potrebovala chytiť druhý dych, jednak som si chcela užiť trošku výhľad. Ani som nedúfala, že niekde takto na juhu sú nejaké hory. Toto by som asi špecifikovala na nejaké kopce... prerastené kopce vekom, asi aj staré, dodala som si pre seba a odvrátila hlavu, keď sa zdvihol poryv vetra, ktorý mi prudko udrel do líca. Jeseň už zrejme definitívne bude končiť. Toto je priveľmi studený vietor a aj ten vzduch, ktorý až páli v pľúcach, keď je vlk v pohybe.
Zadívala som sa na krajinu vôkol seba a zorientovala sa. Neďaleko som zbadala blyšťať sa hladinu červeného jazera, ktoré bolo odtiaľto naozaj malý kúsok. Asi tieto kopce majú čo dočinenia s tou divnou farbou, napadlo mi a bola som rada, že už aspoň viem, kde zhruba sa nachádzam. Pohybovala som sa síce po južnej časti krajiny celé roky, no nikdy som nemala moc príležitostí sa vydať na nezávislý prieskum v rámci nejakého dobrodružstva.
Posadila som sa na zadok a nechala si čechrať srsť, s minimálnou námahou som si ohriala okolo tela vzduch, takže som zimu prestala vnímať a mohla som sa utápať v myšlienkach. Ono by to bolo celkom jednoduché, keby ten niekto počas nejakého dobrodružstva neskapal. Zavrtela som hlavou v snahe vyhnať z myšlienok nostalgiu a najmä priťahovať si spomienky z minulosti a celkovo aj tú minulosť. Snažila som sa kapitolu zavrieť. Hrabla som labkou do piesčitého povrchu pod sebou. Odkiaľ sa tu vzalo toľko piesku? Zháčila som sa a poobzerala som sa. Vychádzajúce slnko ešte nevrhalo na kraj toľko svetla, koľko by bolo treba k potrebnému prieskumu. Zavše ma začalo už po ceste od tej sivej z lesíka strašne smädiť a jediné, na čo si vždy spomeniem bolo to Ohnivé jazero, ktoré sa ligotalo len čo by som kamienkom dohodila. Ale na to si vlk spomenie a hneď ho prejde chuť. Aká je teda pravdepodobnosť, že na suchcých kopcoch, kde rastú len zoschnuté kríky nájdem vodu? Ani nemusím počítať, povzdychla som si a dala sa do pochodu.
Rozhodla som sa trošku zmeniť smer a namieriť si to po hrebeni kopca k tomu druhému, v podstate som mala v pláne nakuknúť medzi ne. Musí tam byť nejaké údolie predsa, napadlo mi, pretože ako som poznala hory, vždy takýmito priesmykmi tiekla voda, veď hádam nepôjde aj s prúdom hore do kopca.
Nemala som však toľko šťastia, že by sa mi podarilo hneď naďabiť na prameň. Nervózne som chmatla do zubov suchá konár kra, do ktorého sa mi popri chôdzi zavadila noha a mala sto chutí ho proste podpáliť, no napokon som sa radšej nadýchla toho ľadového vzduchu a privrela oči. Treba šetriť energiou na regeneráciu, lebo sa odtiaľto nebudem vládať presunúť.
Otvorila som okále, pustila zo zubov nebohý ker a rozhodla sa nasledovať cestičku popri kríkoch, pretože tie rastliny tu tiež nemohli tak jednoducho rásť len vďaka mágií. A ešte k tomu čej? Odhodlane som nasledovala kríky a sem tam zanadávala, keď sa mi do laby dostal nejaký ostrejší kamienok, pretože trasa to bola štrkovitá. Darmo by si jeden vlk myslel, že ‚aha, tam to bude mäkké ako na pláži!‘, no vôbec! Nezostávalo mi nič iné, len si robiť také občasné prestávky, zatriasť labou nech ten otravný kamienok vyletí mimo a pokračovať. Ako som sa tak obzrela, zostávali za mnou stopy, ba čím viac som sa blížila k druhému kopcu, tým stopy pribúdali. Spočiatku som sa kvôli vlastnej nepozornosti nad niečím taký ani len nezamyslela, proste som slepo šla podľa kríkov. Tie rastliny ma tiež občasne zaviedli do úplne iných končín, takže si aj nohy a svaly dobre zamakali. Brala som to celkom pozitívne, hoci som premýšľala, kedy som si naposledy dopriala kvalitného spánku, pretože tú chvíľu po vybehnutí zo hvozdu som nepočítala ako poriadne spanie. Aj tak som sa vtedy len prehadzovala a snívali sa mi hlúposti, z ktorých som vedela byť večne unavená. Tobôž ak sa jednalo o útržky zo spomienok, ktoré mi nelahodili a nevítala som ich práve s radosťou. Zavše takéto sny boli akurát tak k mojej nevraživosti hneď ráno, ktoré som mienila vstávať.
Na kopcoch a v ich pieskovo-kamennom okolí to tiež nevyzeralo veľmi vábne na spanie, nedokázala som zatiaľ nájsť ani len jaskyňu, čo som zas predtým predpokladala, že na takomto mieste ich bude celkom hojne.
Sústredila som sa radšej na ten svoj jeden cieľ a takmer vyskočila do vzduchu, keď mi uši zachytili zvuk žblnkania vody. Nemala som silu na energické výskoky, ktoré boli typické pre mladých vlkov, sotva vyhodených z rodičovských brlohov. Toto bolo u mňa tak dávno, že som si ani nespomínala. Zastrihala som však uškami, zavetrila s rozbehla sa klusom podľa podmienok k vode.
Netrvalo mi to ani tak veľmi dlho, čo som zahliadla kľukatiacu sa špirálu, ktorá sa pomaly zväčšovala ako som sa ja blížila. Nebola by som si vôbec pomyslela, že budem niekedy tak rada, keď zbadám vodu. Teraz sa ma do nej však nikto nepokúša ani len nepokúsi zhodiť, nikto nemá šialený nápad, ako ísť cez hlavnú vetvu na druhý breh po slizkých kameňoch, konečne sloboda. Spokojne som si odfrkla a postupne prechádzala do kroku, len čo som mala potok na dosah. Bola som so sebou spokojná, že som nebola hlúpa a verila, že tie kríky musia mať nejaký prísun životodarnej tekutiny, bez toho sa žiť nedalo. Aj môj organizmus ma alarmoval, že už proste tú tekutinu potrebuje, preto som sa bez váhania sklonila, zaprela sa riadne labkami o piesčitý breh a začala pomaly piť. Pamätala som si čo to, aké je dôležité nenalogať sa ľadovej vody, preto som pri potoku nejaký čas strávila a obzerala sa vôkol.
Popri prameni kúsoček odo mňa boli nezahladené stopy. Neboli veľmi zreteľné, nedalo sa odhadnúť, aké dlhé pazúry mal dotyčný, keďže vietor drobný štrk premiestňoval efektívne a rýchlo. No stačilo mi to k poznaniu, že niekam vedie cesta. Zaradovala som sa. Musí tu buť teda nejaké miesto na spanie, alebo aspoň skratka cez kopce!
S novo nadobudnutým elánom som sa vydala vytrvalým klusom po cestičke. Musela som privierať oči, pretože štrk mi vietor vháňal do očí a ja som mohla akurát tak nadávať. Ani som si kvôli tomu však neuvedomila, že stále stúpam do kopca, len s hlavou až pri zemi som nasledovala stopu a absolútne viac nevnímala okolie. Nevadila mi púšť okolo mňa ,podstatné bolo, že moje hrdlo sa cítilo konečne dobre a ja pomerne sviežo, zavše stále som mala dostatočnú zásobu energie z nedávneho jedla a králičieho mäsa, ktoré mi ulovil druhý. Tak tá mágia môže byť aspoň užitočná, každého prinútim mi uloviť, zasmiala som sa pre seba a znenazdajky sa moje okolie zmenilo. Potôčik končil v akejsi diere neďaleko. Celá natešená som sa plánovala vydať rovno tam, no nakoniec z toho bolo akurát tak to, že mi cestu zatarasil vlk – a nie len tak obyčajný!
Potichu som sykla a naježila sa. Predo mnou sa týčil viac menej biely vlk, na ktorom ma okamžite upútali atypicky sfarbené čierne laby a farebné brucho. Tak toto sa nemohlo narodiť nikomu normálnemu, pomyslela som si a hneď vzápätí sa začal vlk hrdelne smiať. Stiahla som uši. Nechápala som, či to je žart. "Čo sa tlemíš, nevidíš, že chcem len prejsť tamto do úkrytu?" oborila som sa naňho a nosom poukázala na skulinu v skale, odkiaľ vytekal prameň z potoka, z ktorého som nedávno pila. Koniec koncov mala som stále mokrú papuľu aj časť kožuchu na hrudi. "Moje deti, ste také zábavné, drahá, ja vidím všetko a všetkých a aj tvoju myseľ," prehovoril dotyčný a ja som si ho musela premerať podozrievavým pohľadom, pokúsila som sa ho obísť, no akýsi náhly nápor vzduchu mi to neumožnil. Aha, tak jasné, nepusti ma tam, je to tvoj brloh, zabilo by ťa mi to povedať, pomyslela som si a urazene si sadla na zadok. "...nezabilo, som nesmrteľný," opravil vlk moju myšlienku, na čo som zaúpela a pretočila očami. "Dobre pán skúsený, čo si zač? Prečo žiješ v kamenistých kopcoch bez života?" opýtala som sa už miernejším hlasom v snahe nenapáliť ho priveľmi.
Zaplavil ma pocit spokojnosti a bezpečia. Bolo to čosi, čo som nezažila veľmi dávno a len som prekvapene zažmurkala a sledovala vlka, ktorý nasledoval môj príklad a posadil sa do piesku, v podstate rozvalil, jedna noha tam, druhá tam.
"Som otec všetkých tu, som Život, mojou sestrou a čiernou polovicou je samotná Smrť. Nemáme sa veľmi v láske, no je vďaka nám rovnováha. Moja milá, cítim v tebe obrovskú zášť, nesieš so sebou veľké bremeno a samota ťa takto opantá a uväzní v sebe samej navekz, mala by si si nájsť svoj životný smer." Vlk sa rozhovoril a ja som počas jeho monológu len švihala chvostom a zostala ako otupená s mierne pootvorenou papuľou. Nechápala som tomu, čo práve vidím či koho, bolo to na mňa príliš ba som aj cítila, ako sa mi veľmi zrýchlil tep. To však následne prestalo, pretože jeho mágia na mňa pôsobila neskutočne príjemným dojmom. "A čo ak zostanem tu?" opýtala som sa, hoci som ani nepredpokladala, že by mohol Život súhlasiť. Pobavene sa zasmial a zastrihal ušami. "Tvoj osud tvorí iný príbeh, mojím je dávať na vás pozor a byť tu," poučil ma a následne sa zdvihol a podišiel ku mne.
Za normálnych okolností by som asi zavyla a vrhla sa po ňom alebo na útek, no teraz som cítila akurát tak neskutočný pokoj v duši a nechcelo sa mi ani len odísť. Biely vlk sa mi díval do očí, tie jeho mali podobnú farbu ako srsť na bruchu a mala som pocit, že je v nich taká hĺbka, ktorá nikde nekončí. Zadíval sa mi na horiaci kvet a na tvári vyčaroval veselý úsmev. "Milujem kvety, moja milá, ak by si nejaké mala, možno ti podarujem do vienka väčšiu húževnatosť, aby si bola aspoň v bezpečí na cestách," riekol a zasnene skenoval očami môj náramok.
Potlačila som však nutkanie labu stiahnuť. A čo by som len proti nemu zmohla, povzdychla som si a pomaly prikývla.
Vydala som sa následne k potoku hľadať nejaký ten kvet, no podarilo sa mi nájsť len skoro suchú nezábudku, ktorú som mu následne priniesla a položila k nohám s ospravedlňujúcim výrazom v tvári. "Kvety čo som mala som nechala v Zelených norách, tam ich nájdeš kopec, alebo prídem ešte a môžeš sa kochať tou mojou..." riekla som váhavo, na čo mi položil labu k mojej s náramkom a usmial sa. "Budeš šťastná, len tomu stále ver." Neprehovoril viac, pohľadom ma vyzval, nech idem za tým, čo som hľadala. A to bol úkryt a možno aj nejaké tie odpovede.
Zvrtla som sa teda k odchodu a obrátila hlavu, že mu aspoň zavyjem na pozdrav. No po bielom životovi ani stôp, ani slychu, ani len chumáč srsti tu nezostal. Vietor mi prečechral srsť a ja som sa s emocionálnou náložou nových pocitov vydala znova na cesty.

-> Tenebrae (cez Narrské kopce)

<- Třešňový háj (skrz Tenebrae)

Celkovo som si vydýchla, keď som opustila lesík plný ovocných stromov. Jednak som sa postupne vzďaľovala od epicentra magického diania, dúhy, prepadliny, trojnohých tvorov, jednak s tou sivou to medzi nami iskrilo nevraživosťou a nemala som naozaj ani silu ani psychickú energiu premýšľať plán útoku a nedať sa v momentálnej kondícií potrhať nejakou šibnutou sivou, ktorá nemá ani páru o magickom svete a odmieta si priznať, že vlastne aj ona sama nejakú mágiu má. Bude raz veľmi prekvapená, ale dúfam, že dovtedy zablúdi rovno Smrti do zrúcaniny, tá jej naloží, zasmiala som sa škodoradostne a postupovala popri rieke.
Hľadala som pri koryte nejakú vhodnú zátočinu, skrz ktorú by som sa dostala na druhý breh. To sa mi aj napokon podarilo. Síce voda naozaj nebola môj favorit, no keďže som zistila, o koľko mám viac sily čo sa mágie týka, neobávala som sa toho.
Proste som si prebrodila na druhý breh, vnorila sa do lesa už celkom svižným poklusom, ktorý som striedala s oddychom v kroku - keďže trojnohý rodič tej hávede dal mojim rebrám zabrať. Ppri každom kroku ako sa mi napla kožu som zaškrípala zubami v snahe tlmiť bolesť. Dokonca mi ani len nenapadlo si ísť niečo uloviť. Môj pohľad totiž padol na vyvýšeninu uprostred takpovediac ničoho. To musí byť ono, vydriapem sa hore a zahrejem sa! V duchu som sa zaradovala a užívala si úsvit.

-> Vrchol

//Pardon za zdržanie, idem stihnúť BF, ja si potom Styx ešte nájdem O:)

Môj pokus o hodenie toho trojnohého čuda mi absolútne nevyšiel. Ono ho vzduch spod zeme vyšmaril naspäť, nemilosrdne oplieskal o zem a stvorenie akurát tak začalo skuvíňať. Čiže to neskapalo, no paráda, pomyslela som si kyslo a hodila nevraživý pohľad po sivej.
Tá už sa nejako nevyjadrovala k ničomu, že mi vraj nič nedlží. Odfrkla som si a pretočila oči. "Aby si nebola prekvapená, až sa ti tá mágia prejaví,naivka," poznamenala som sucho a zhrozene cúvla, akonáhle sa diera v zemi odrazu rozšírila.
Malé trojnohé mláďa začalo skučať čosi ako 'bííbééé' a ako alarm to zafungovalo, pretože z tej zeme sa vyvalil očividne rodič, ktorý nás obe aj so sivou mrchou nabral a praštil o zem. "To ten vzduch ju šmaril o zem, nie ja!" zaprotestovala som a ubolene sa dvíhala zo zeme. Prepadlina sa však za nimi zavrela,postupne rýchlo sa vytratil aj dúhový most a ja som mohla len pre seba nadávať. Roky si ma tu nič magické nevšíma a teraz behom jedného ročného obdobia sa ma snaží tento kraj zabiť? Uubolene som sa pozviechala na laby a dívala sa, ako sivá robí to isté.
Takmer okamžite však sedela na zadku a jej múdry mozoček vydedukoval, že som tu asi častejšie a chcela o týchto magických javoch vedieť viac. Pohŕdavo som si odfrkla a premerala si ju. "Niekoľko krát mi tu popieraš s vycereným chrupom, ako nemáš mágiu a neviem čo a zrazu ťa zaujíma? Vieš čo chceš, vlčica?" opýtala som sa jej rozmrzelým hlasom, pretože som sa stále cítila celkom ubolene a bolo mi jasné, že v rebrovej oblasti budem mať otrasnú podliatinu. Možno by mi ju vedel ten brat Smrti zahojiť, tu vraj na nejakých kopcoch je, zaumienila som si svoj najbližší plán cesty.
Oobrátila som čiastočne na odchode cez blato ešte hlavu na sivú. "Deje sa to pomerne často. Posledne ma tekvica premenila na ducha a naháňala som čarovlkov po celej zemi. Pre tvoje dobro ti vravím - začni dôverovať magickému svetu a objav svoju mágiu, vie ti zachrániť život," dodala som jej so žmurknutím a zašvihala chvostom. Pomalým krokom tak, aby som ju mala v dohľade, som sa vydala niekam na juh v snahe nájsť tú božskú entitu, ktorá by mohla byť miernejšia ako tie, ktoré ma napadli pomerne nedávno. Sivú som nechala sivou, bolo mi jasné, že ak ju v budúcnosti stretnem, asi sa zožerieme zaživa.

-> Nnarrské vršky (skrz rieku Tenebrae)