Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Ten tŕň bol posledná kvapka. Nervózne som sa hrávala ňufákom v srsti na nohe, kým som našla boľavý spot. Hoci som fyzicky už nestála za nič, s touto boliestkou som si ešte dokázala poradiť a s úľavou vydýchla. Bola som rozhodnutá si odpočinúť, pretože hlava zas na nejaký čas rezignovala. Zatvorili sa oči, po dlhšej dobe som sa spokojne chcela poddať spánku. Nevnímala som aspekt, že z tohoto spánku sa nemusím zobudiť. Vlastne ani posledné roky mojej hlave nijak nedochádzalo, že už len kvôli veku sa fakt nemusím zobudiť.
A čo sa stane, keď chce jeden spať? Nejaký dilino začne ziapať. Hlas neznel,.že by bol pri mne, takže som sa.len prevalila na bok,.čo pre.okoloiducich muselo byť dosť hrozné na pohľad, koža sa napla okolo rebier a nemať farbu v srsti ešte, sama seba by som považovala za mŕtvolu.
Akurát že hlas sa blížil a aj pach. "Nie, len sa dobrovoľne grilujem, takže na večeru budú rebrá..." Snažila som sa poznamenať sarkasticky, no môj hlas bol len slabý bľabot. Mohlo sa zdať, že bluznim. Asi to bola aj pravda, ozvala sa len moja nátura. Tá ma ale pri živote nedržala.
Niekto sa pokúša, vstaň! Kázal mi vnútorný hlások. "Keby to šlo, asi by som stála, nie? Pako blbé," pokračovala som v mumlaní neuvedomujúc si úplne, že komunikujem sama so sebou. A o minútu na to do konverzácie pribudol tretí účastník. Bol očividne vystresovaný, čo ma prebralo z tranzu a zažmúrila som zrak proti slnku na siluetu nado mnou. "Kde si bol doteraz? Asi keby viem vstať,.tak stojím," začala som sa smiať a neveriacky vrtieť hlavou. A kto je toto? Ďalší zas*aný prelud, ktorý vytvoril Život?
Prišlo trošku sústredenia. Zlaté oči sa upli na vlka vedľa. Áno,.bol to vlk, evidentne samec, nejaký ten teplomilnejší jedinec, ako som usúdila podľa skúmania štruktúry jeho srsti na labach a hrudníku. Nevládala som držať krk a hlavu hore. No zároveň som verila, že by mi mágia krk zachránila, ak by sa jednalo o vlkožrúta,.čo si má chce odvliect kamsi do brlohu. "Ja už som bola pri vode," námietka som odrazu, ako keby prirodzene pokračujeme v konverzácii. A na to sa.otocila, prevrátila na druhý bok. Len aby som mohla pozorovať kura, ktoré sa tu nejak vyskytlo tiež. Jedlo! A ešte aj tak blbé, že došlo ku mne, haha, tešila som sa pri pohľade na vtáčika (//netuším kde Katastrofa je, keď tak prepisem) a uvažovala, ako ho prelstit a dostať k večeri.

//K. Remízky

Prasce jedny. Asi sa tam neskôr zas vrátim, ale tam bolo smradu. Sa kúpu len v Tom hnuse,.do ktorého si určite aj nakadia, prďoli, premietali sa mi hlavou úvahy nad zvieratami, ktoré som nedávno len tesne minula a našťastie aj sotva videla. Dobré som vedela z mladosti, čo tieto tvory dokážu. Obzvlášť, keď sa vlk stretol s matkou.
Vratilo má to do dôb minulých, kedy som mala sama nejaké šance na vzťah a možnosť mať vlastnú rodinu. Predstava seba ako matky bola tak komická, že som len polohystericky vyprskla a prisahám, že ten chechot museli počuť aj vrabce na opačnom konci pláne.
Počkať, je to... Áno! Stred niekde v juhu, kde vlastne nie je nič, eheh, uškrnula som sa pre seba a otriasla sa v snahe uhladit na sebe strapatú, zlepenú srsť. Nepomohlo. Každopádne minimálne na počudovanie spomienok spred desiatich rokov či koľko to stačilo.
Nakoľko som sa od divých prasiat vzdialila skoro až behom, stalo sa.to čo predtým. Here we go again.
Ocitla som sa skoro až na západe územia, kde ma zastavil kašeľ. Nevládali nohy a ani telo. Možno tak myseľ, ktorá možno bola občas trochu mimo a sem tam sa stal nejaký skrat, no inak som v duchu bola rovnako drzá mladica ako voľakedy. A už len nájsť cieľ...
Zavetrila som dúfajúc, že aspoň nos mi ešte slúži, keďže aj zrak mal sem tam akési výpadky. Zachytila som niekoho neďaleko.
Lenže medzitým, ako som sa terigala stepou, slnko a leto urobili svoje. Bol už večer,.čo som si ani neuvedomila a mňa chytali odrazu za.chodze mdloby. Žuchla som tak proste sebou o zem, rozpľacla sa v suchom kríku,.ktorého vetvičky zaprašťali a zvuk sa niesol okolím. Frustrovane som zafunela. "Sku*vené slnko! A prasce! A táto zbytočne veľká krajina," hromžila som. Začalo to z ničoho nič,.vlastne sa mi len zabudla trieska kamsi do laby, keď som sa tak neelegantne rozvalila v suchej krovine. Cvaklo na inú polohu, doľahli na mňa emócie. Ozval sa teda znovu aj hlad. A.ja už som bola skutočne unavená len z toho,.ako sa vám v hlave točili len myšlienky na jedlo. Len na prežitie. Stojí to za to? Načo si ma sem ťahal, Život? Mohla.som si umrieť v kľude inde, tak ako všetci, ktorých som poznala. Všetci zmizli. Tak prečo?
Je jasné ako potrebná je tá návšteva božského vlka. Nad slnko jasné. Bránila.som sa čo i len myšlienke na púť za ním a do kopca? Ale prosím vás,.kostnate nožičky by nezvládli teraz ani chôdzu po piesku,.nie to čosi ako turistiku. Zostala som napokon len driemať tam, kde som bola. Na Tom poondiatom slnku.

//Klimbavy les cez remizky

To bol zase raz nápad! Pred nejakou dobou či skôr hodinami som naozaj verila, že prejdem les a budem proste na pláni. Viera bola aj v moment,.kedy listnatých stromov ubúdalo a dostala som sa.na nejaký okraj plný malých stromov a krovín. Už od pohľadu to miesto nebolo sympatické a hoc som vtedy váhala, či proste ísť skrz a skrátiť si cestu, náhle zachrochtanie spoza kríkov mi dalo znamenie, že to nebude najlepší nápad. Byť tak zas.mlada... Všetkých vás pobijem, len aby som nemusela zas blúdiť inakade, svine.
Po šikovnom prebehnutí a preskákaní zopár nepriechodných zhlukov divých malín som si mohla vydýchnuť a v hlave sa mi zjavil obraz kanca, ktorý by bol fantastický pokrm, ktorý moje telo zúfalo potrebovalo. Nie že by som mala hlad, ten prišiel, trýznil a aj odoznel. Žalúdok som mala veľkosti slivky a predstava, že niečo jem mi ho obracala naruby. Za to hlava až zúfalo kričala o pomoc. A moje ego? Všetko to zadusilo, stále som mala svoju hrdosť predsa. Síce po pätnástich či koľkých vlastne rokoch života, no stále by som bola schopná vystúpiť pred nejakým hlupákom ako najväčší boss široko ďaleko. Už len z toho hrkania kostí, ktoré obalovala snáď už len koža by všetci strachom zdupkali.
A tak moja púť pokračovala okolo ďalších stromov, ďalšej riečky či skôr potoka, kde som znova ignorovala svoj odraz a len uhasila smäd, pretože bolo fakt horko, až sa vlku točila hlava.

//Stredozemná pláň

//Kiërb (cez Hadí ocas)

Nenechala som si skazit náladu ani tými malými zdochlinami, ktoré mi akurát tak zakrátko po zjedení začali krútiť žalúdok. Bolo ti to treba? Tešilo ma aspoň to, že som sa úspešne doplahočila do známejších končín. Síce má oblasť pri mociaroch značne šokovala, nakoľko si takú krajinu nepamätám, usúdila som len, ze budem zrejme senilnejšia a zabúdam, ako pribúdajú roky. Mám taký dojem, že nenájdem ani tie vŕšky s pánom fialovym, musím nájsť niekoho, kto má tam vezme, zaumienila som si a presmerovala pozornosť radšej na príjemný les s rozmanitou flórou. Žiaľ všetka mala zver bola pre mňa nedostihnuteľná, takže som sa veľmi nezdržiavala. Dopriala som si akurát tak oddych na jednom ploskom balvane. Bolo ich v lese viacero, niektoré až podozrivo umiestnené, tak, aby ich neprekryli koruny stromov a vlk sa tu mohol slniť. Zastaviť sa a odpočívať bola nevyhnutnosť. Triasli sa mi nohy od námahy, prešla som sotva tromi územiami a ledva som lapala po dychu. Pár hodín spánku stačilo, myšlienky na Život a to,. prečo som zas kde som,.mi spať dlhšie ani nedalo. Vietor mi prinášal zmes pachov, no necítila som sa ešte na nejakú konverzáciu. Vydala som sa akýmsi prascami napachnutym miestom viac na juh.

//Esicka cez kancie remizky

//Skvelé miesto (cez dusot)

Neodhodlala som sa napokon. Len som zavrela oči, dala si pár hltov na cestu a vydala sa preč. Bolo to tam príliš idylické, za tým by bola nejaká kúleha určite... V tejto krajine som dosiaľ neobjavila miesto,.kde by si vlk mohol len tak vyvalit prdel do trávy, uvažovala som, kým som sa rozhodla pre definitívny odchod. Niekam, kam to aspoň trošku poznám. Síce vzhľadom na počasie bolo príjemné zotrvávať viac na severe, no to trápilo skôr iných ako mňa. Beztak som mala odjakživa veľmi krátku srsť a vek sa na mne tiež podpísal, po tele som mala kde tu vypadane lysé mapy. Vedieť o Tom, v akom žalostnom stave som bola, asi by sa môj prístup k životu razom zmenil. A keď sme boli u Života, stále má matal v s och. Priviedol má naspäť... Ale prečo?
Ocitla som sa z lesíka na podivnom mieste s hmlou. Bolo to úplne na hlavu, veď bolo extrémne horko a sucho! Blúdila.som tam a keď som konečne zazrela známy tok Kiërb, vďačne a nahlas som sa začala smiať. Dodalo mi to silu nájsť vhodné miesto na prechod rieky, dokonca som strávila aj nejaký čas na kameňoch pozorujúc vodu a dúfajúc, že sa mi podarí čosi lapit. Nanešťastie som natrafila tak len na dve zdochnuté ryby, ktoré boli azda menšie ako Mia laba. S nechuťou som ich zhltla a po pamäti mierila na juh... kamsi domov. Kamsi, kde to bolo domovom.

//Klimbavy les (cez Vresovisko)

//Tajga

Žmúriac do slnka nad hlavou sa len tak vlečiem niekam, kde som v živote nebola snáď ani raz. Zaujal ma zhluk stromov, ktorý ma donútil zmeniť smer. A teraz som tu, bezducho civím na kroviny okolo, kým ma z toho stavu vytrhli zurčanie vody. Pohni sa! Všetky výstražné kontrolky môjho telesného aj duševného "systému" blikali na poplach a k mojej mysli sa len občas dostala nejaká výstraha pred hrozbou. Napríklad od smrti následkom dehydratácie, pretože zjavne ani to má netrápilo dostatočne. Vôbec som tomuto pocitu nevenovala pozornosť, kým sa medzi stromami nezaleskla.hladina menšej tône. Voda. Potrebuješ ju, našepkával mi vnútorný hlások. Neochotne kráčajúc vpred k vode som sa napokon zastavila na brehu a rezignovane posadila kostnatý zadok do trávy. Ani len nevládzem nikam ísť. Prejdem pár metrov a nevládzem, pred týmto ma kto kedy varoval, že to nastane, viedla som si sama so sebou mrzuté, starecké monológy. Ostatne čo som mohla viac robiť, keď tu nebolo živej duše. Dlhé minúty som s podvedomím pokračovala, neodvažujúc sa pozrieť na svoj odraz na hladine predo mnou. Bála som sa snáď? Či už ma nezaujímalo nič živé, vrátane môjho života?

//Kierb

//vonkajší svet

Desiatky dní a nocí od tej poslednej tu. V pamäti sa mi znova a znova vynárali dní,.ktoré boli strávené osamote v smrečinách na juhu. Každý vás len obišiel a tváril sa, že neexistujete. Zablúdila som myšlienkami k rodine, ktorá sa nikdy viac neukázala. Beztak som sa od tej väzby odtrhla už pred rokmi. Pred koľkými... Koľko to už je?
Vždy som si naivne nahovárala, že vďaka môjmu živlu viem prežiť viac. Bol ako hnací motor aj v tých najhorších chvíľach, kedy som schudnutá na kosť opustila svet plný mágie. Našťastie roky skúseností ukázali svoje, vedela som, čo musím urobiť. Musela som nájsť, niekoho mladého,. obetavého. Niekoho, kto by pomohol v núdzi.
A že boli jednoduchí, tí vlci tam mimo!
Myšlienky na rozdiely medzi krajinami, ktoré som za svoj dlhý život mala možnosť prejsť, mi privodili úsmev na tlamy posiatu striebornou srsťou. Nevedela som o nich. Vždy som sa cítila mlado, až do dní, kedy mi vek znemožnil samostatne si zabezpečiť aspoň niečo pod zub.
A teraz som tu...
Ocitla som sa kdesi na severe. Nevyzeralo to tu prívetivo,.hoci bolo leto. Ako som si popri pomalej chôdzi prezerala krajinu, došla som k rýchlemu záveru, že neviem kde som. Musela.som sa smiať. A vždy to bolo vlastne jedno... Dávala som si pozor, kládla nohy na kamenistú zem pomaly a postupne. Hlad ma donútil trochu fungovať. Už to bolo zase pár dní,.odkedy som našla zdochlinu, ktorá však prestala stačiť. Cítila som mierny závan nejakého vlčieho zadku, no úplne sa mi nezdalo, že by sa mi chcelo dotyčného naháňať. Chuť na mäso a nie na kadejaké bobule, ktoré som cestou objavila, má.popohnala. ovocie bolo zvláštne, mokré, no život zo mňa vyprchaval aj tak naďalej.

//Skvelé miesto pre život

Však nech tu aj skapem...
Koľko dní som tu ležala? Koľkí vlci nešli okolo, hoci ich tu bolo cítiť a nevšimli si ma?
Boli to otázky, na ktoré som nemala šancu dostať odpoveď. Azda ani v budúcnosti. Zostala som omámená horkom a hladom kdesi pod starými smrčinami, kýmo pár stoviek metrov ďalej sa mohli nerušene zhovárať či prekrikovať vlci. A mňa neúprosné slnko pieklo, zachránili mi život azda len ihličnaté konáre, ktoré mi tvorili nejaký tieň, aby sa mi z tela neodparili posledné zvyšky vody.
Nemohla somvšak nájsť pokoj. Vítala som ho, chcela som už mať od všetkého na svete pokoj. Aj tak mi len liezli na nervy. Ale niekto tomu nedal zelenú, nestalo sa.
Prebralo ma nejaké ručanie či jačanie kdesi z diaľky, plus v ten samý moment mi na tvár dopadla kvapka rosy, z vysokej trávy, kam som padla. Bola výnimočná, pretože kraj sužovali horká. Voda... Znalosť miestneho okolia mi práve zachránila krk. Niekoľko metrov som sa len plazila, kým mi odtŕpli nohy, nadávala potichu, kým som sa nejak postavila na vratké nohy. Krívajúc smerom k rieke, čo najrýchlejšie, ako telo dovolilo.

//Rieka Tenebrae

V úkryte vo hvozde som zotrvala azda večnosť. Vždy tam nejaká dobrá duša doniesla žvanec, klíma v lete príjemná, neprší vám skoro vôbec na hlavu, čo by som ja nezniesla - no komu by sa chcelo vstávať...
Nehla som sa však pridlho, maximálne na pár zastávok von. A kým mi došlo, že som asi celkom dosť dehydrovaná, zamotala som sa úplne mimo územie do suchého lesa. Spomínala som si, že sa mi zahmlilo pred očami, keď som konečne usadla na zem... a už len tma.
Kiežby ma nohy zaviedli opačným smerom k rieke na schladenie sa, než do lesnej púšte. V driemotách a nie úplnom bezvedomí ma udržiavali azda len vtáčie hlasy a občasný šramot veveričích pazúrov po kôre stromov. Bolo to pridávno, čo som vôbec nejakú aj jedla. Čo som vôbec jedla. Nejaká tá obžratá kosť či kus mäsa z úkrytu sa mi síce ušla, no zároveň ma držala morálka, keďze som sa o tú potravu priveľmi poskedné týždne nezaslúžila.
Držal tu ducha snáď Život? Alebo mi nič nie je a len si to moc pripúšťam? Čakala som voľne uložená pri kmeni smreku, kým mi niečo alebo niekto dovolí sa prebrať. Keby teda začalo pršať, asi by ma to vystrelilo na nohy.

//vôbec sa nechcem miešať do hry, všimla som si vás až popri písaní , môžete/nemusíte na Jennu reagovať

Kvap. Kvap. Kvapkvap.
Zachveli sa mi viečka a po chvíli, keď na ne dopadla priamo ďalšia kvapka, som aj rozlepila oči. Mala som zalepené oči, zahmlené videnie a nedokázala sa poriadne prebrať. Čo prebrať, ale i spomenúť si. Moja hlava... a ešte aj prší? Zaúpela som a začala si postupne naťahovať nohy i chrbát, kým som sa odplazila tak o meter Ďalej, aby som sa zorientovala. Šlo to ťažko, všade tma. V noci čosi nevídané. Tá mladá... alebo to bol jej brat? Kde sú? Zapálila som to snáď a zhorel les?
Nnemohla som tušiť, že nie som ani tak ďaleko od pravdy. Zopár krát som si teda ešte zívla, kým som konečne vstala. Bolel ma celý vlk, všetko stŕpnuté, nezvládla som ani prvých pár krokov prejsť bez kolísania sa. Toto mi je treba...
Keďže som však začula hrmenie, smer z bezcieľného som zmenila na zoskupenie skalísk, kde sa nachádzali tunajšie jaskyne. V podstate až pri úkryte sa ku mne dostalo vytie, celkom dôležitej vlčice. "Auu!" Hrabe, však začína pršať, nejdem do vody! Vv krátkosti som jej vo svojej odpovedi zdelila to isté, že sa idem skryť... trošku zbabelé, no keby ma vidí, že za celé leto som sa nedokázala vyžrať. pochopí to.
Následne som si to odklusala svižne až k hranici jaskýň, kde som sklonila hlavu a šla si nájsť miesto pre seba.

//úkryt

//smečkování 11. 2/2

"Jedno S hore dole," podotkla som len, keď sa mi pristavil a následne si ho premerala zamračeným pohľadom. "Takže to ryšavé druhé nebol tvoj nepodarený klon, ale sestra, čo som videla vliezť do lesa už dávnejšie?" Chcela som sa uistiť, pretože kým som sa výletovala niekde mimo, v lese sa zrejme udialo množstvo zmien, o ktorých som dosiaľ ani len netušila. Dokonca mi poryv vetra doniesol do nosa pach dona baliča, ktorého som nevidela ako je rok dlhý. Aj tak mu to milučké alfy odpustia, kamarátovi, prebehlo mi mysľou, kým ma vyrušilo jeho besné mávanie úzkym chvostom. Odkiaľ berú toľko energie, povzdychla som si nečujne a o chvíľu na to sa pobavene zasmiala, keď sa okamžite chytil na môj nápad čosi podpaľovať. "Nebodaj mali tvoji rodičia mágiu ohňa, že sa ti tak páči predstava horenia?" Uškrnula som sa a pripíslaa mu v duchu plusový bodík. Vlkov, ktorí by podpálili všetko a všetých predsa nikdy nie je dosť. Bol značne nedočkavý, tak len zo seba vychŕlil, ako sa veci majú. údajne mu práve sestra zakázala haluzovinu nosiť do nory. "Čo z teba bude, keď sa necháš šikanopvať od vlčice," zachechtala som sa nemysliac na dôsledky, ktoré to môžu mať na jeho vývoj. Bolo mi to skutpočne ukradnuté, nebol to môj potomok, hoci mi imponovalo, že sa tu objavili po toľkých rokoch konečne aj nejakí vlci s hrdzavým kožúškom.
"Už vieš akú máš mágiu? Možno to bude oheň, musíš skúšať! Sústrediť sa na bod, kde chceš, aby plameň vznikol... a možno sa ukáže, že si talent na iný živel," dumala som a odvrátila hlavu s potmehúdskym úsmevom. Jeho energia ma skutočne preberala kživotu.

//smečkování 11. 1/2

Pritiahla som ešte zo dve vetvy, ktoré boli však tenšie ako moje nohy, kým som sa zas zahĺbila do vlastnej depresie spôsobenej starobou. Práve preto som si vôbec nevšimla, že sa ku mne blíži niekto nový, koho som nepoznala. Jeho hlasné "Dobrý deň!" ma však prebralo z tranzu a ja som sebou prudko škbla a s úskokom sa otočila príchodziemu čelom.
Stálo predo mnou mláďa - či skôr dospievajúci vlk hrdzavej farby, ktorú hyzdila biela. Ako mne sa takéto výkvety prírody nepáčia, veď je to neprirodzené, napadlo mi, napriek tomu, že som sama v rodine mala takých vlkov s podobným kožuchom ako tuto mladík. "Čau," riekla som len, stále trošku v šoku a premerala si ho spočiatku podozrievavo. Oplýval však veselou náladou, bezstarostnosťou, aká nebola cudzia žiadnemu mladému vlkovi v jeho veku. Samá noha, chvost ako krátka kefa, no napriek tomu by som sa vsadila, že už ma výškou prevyšoval, hoc len o kúsoček. "Som Jenna, nie tá," opravila som ho a napriamila sa v sede. Netušila som veľmi, kao sa k nemu správať a zároveň som ho nechcela odradiť vlastnou mrzutosťou, ktorá prichádzala do slov proste sama s vyšším vekom. "Zbieram to drevo na kopu, aby som ho mohla podpáliť... ale áno, je za tým asi vyšší úmysle pre dobro ostatných," uškrnula som sa odpovedajúc mu na otázku a klepla chvostom o mokrú zem. "Čo vám je malá jaskyňa?" Nadhodila som pobavene, keď mi prezradil, že on si z takýchto haluzí postaval so sestrou skrýšu.

//smečkování 1.

Potok som spočiatku äplne ignorovala, nemala som rada vodu a tobôž živočíchy, ktoré v nej žijú a mohli by mi zaplniť prázdne brucho. Akurát kým sa vodný tok začal kľukatiť viac na juh a miznúť z mojej trasy, zastala som, aby som uhasila smäd a mohla vkročiť cez hranice. Prekvapivo označené, čo polovica vlkov tu prechladla a ští ako o život? Nakrčila som nos, pretože iba tvor bez čuchu by mohol hranice Sarumenu prehliadnuť. Ja som sa aj tak nemusela namáhať, bola som nízko postavený a zbytočný jedinec.
Čo ma však začalo viac iritovať ako samotný hlad a žalúdok v kŕčoch, boli popadané a polámané konáre kam oko dovidelo. Akonáhle som sa po piaty raz potkla, nepomohlo mi už ani hromženie. Všetko to pozbieram a spálim, zhorí to na prach a ja budem v teple, pomyslela som si zase raz trošku mysliac len na seba a svoje pohodlie, pričom som chmatla prvé dve vetvičky a začala ich ťahať smerom k úkrytu. Nedošla som však k nemu, ale len niekde na pol cestu. Vvrátila som sa a ťahala na hromadu aj väčšie konáre a haluzoviny, pričom sa lesom niesol zvuk lámajúceho sa dreva - nesnažila som sa byť potichu a ako sa konáre popri ťahaní zachytili o iné stormy či kriaky, proste som s vetvami v zuboch len šklbla. čo sa z nich ulomilo, to sa ulomilo. Vrátila som sa po tie odlomky dreva neskôr. Postupne som takto vyčistila značnú časť pri juhozápadnej hranici. Nie úplne na nej, nech sa sem cudzím dobre nelezie, no uvoľnila som zvieracie chodníčky a zrejme i vlčie, ktoré popadané a zlámané konáre zahatali. Nnevládzem, uf, povzdychla som si a sadla si na zadok, nech sa aspoň vydýcham. Vysoký vek je teror, nič nezmôžem, fňukla som si v duchu pre seba a rozhliadla sa, kde by sa ešte váľalo drevo, ktoré by som mohla pridať na svoju hromadu, ktorá ma už prevýšila.

Zlatavá vlčica sa napokon pobrala vlastným smerom a ja som jej mohla akurát tak zamávať chvostom a odprevadiť ju pohľadom. Zas mám priestor na myšlienky, uškrnula som sa pre seba a začala sa bezcieľne prechádzať lesom. Ani som si hneď neuvedomila, že ma to podvedome ťahá nazad na východ, smerom k domovskému hvozdu.
Vychutnávala som si prvé teplejšie lúče slnka a príchod jari. Odporný sneh sa vsiakol už aj na posledných miestach do zeme, takže moja nálada sa rozhodne zlepšila - napriek neutíchajúcemu hladu. Tento problém som zažehnala inak, než lovom raňajok. Schúlila som sa do klbka na jednu z plochcýh skál, kde sme sa ako bývalí členovia fjärilskej svorky zvykli vyhrievať. Zem bola totiž všade mokrá a absolútne nevhodná na spánok. Tak nejak som dúfala, že to hlad zaženie, až som zaspala, dokonca na niekoľko veľmi dlhých hodín...
...prebudilo ma až akési skríknutie niečieho hlasu neďaleko môjho ležoviska. Zamumlala som si len pár sprostých slov, že sú tí tuláci tak arogantní, že tu nenechajú nikoho vyspať. Nehľadela som pritom na vlastnú sebeckosť. Proste som si zanadávala, ponaťahovala staré kosti a rozhodla sa plahočiť nazad domov.

//Sarumenský hvozd (popri potoku)

Trochu som sa zamrvila a opätovne prešľapla z jednej nohy na druhú a opačne. Už bude koniec zimy? Musí, musíme byť aspoň v polovici, nádejala som sa s príchodom rána a mierneho oteplenia. Konečne mi neodmŕzali fúzy a nos na ľadový cencúľ. No aj tak postávanie len tak bolo čochvíľa cítiť, avšak stále som sa chcela držať a neplytvať zbytočne silami opri použití mágie. Mala som z vlčice dojem, že som tu ja možno ten v nepriateľxskom postoji. tak som sa len ošila trochu a uvoľnila viac svaly na tvári, nech nepôsoboim ako v sustavnom napätí.
Nečakala som však, že mi rovno prezradí vzťah k tým dvom zmieneným vlkom. Také detailné informácie o nikoho živote nepotrebujem, kým s ním nezdieľam úkryt, pomyslela som si a len prikývla. "Močiare by mohli byť vtedy pre mladé nebezpečné, tipujem," riekla som len schvaľujúc rozhodnutie zlatej odísť. Bolo to však najmä z dôvodu rozpadu tamojšej svorky, ako mi ona sama následne hneď na to prezradila. Domyslela som si, že tam spokojná nebola.
"Na severe to je asi lepšie, máš lepšiu náladu," dovolila som si ju trošku podpichnúť a ávla chvostom zo strany na stranu, že to nemyslím nijako zle. Len som sa zas vyjadrila svojsky.
Nechcela som viac zabŕdať tam, kde nebolo treba. Zavše sa mi zdalo, že vlčici nie je úplne dobre, sem tam sa zamračila či napla telo, nesúvisiac s aktuálnou témou rozhovoru. Každý má niečo svoje, napadlo mi a nijako to nekomentovala, naopak som sa natiahla a spozornela, keď a uši zlatavje vlčice otočili na mňa. S úsmevom som prikývla na jej dôvody zotrvania na severe, všimla som si, že sme boli každá iná. "Mám to tak podobne. Na jeseň je celý tento les zlatý, dostal meno Zlatavý. Ako ho presvetlí vychádzajúce či zapadajúce slnko, všetko tu hádže v takom období zlaté odlesky," rozprávala som pomaly a trochu váhavo, skôr som len premýšľala nad formuláciou viet. Nevedela som sa dobre vyjadrovať a už vôbec nie opisovať niekomu to, čo vidím očami ja.
Keď sa ma však spýtala na odchod zo svorky, musela som chvíľu tápať, či som snad vtedy niekde bola. "Zdržujem sa tu na juhu, v sarumenskej svorke... Ale asi ako starnem, prekáža mi čoraz viac vecí," uškrnula som sa a tak nejak zhodnotila svoj doterajší pobyt tam.