Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Pôvodne ešte pri jazere by som si bola myslela, že presun do úkrytu bude určite fajn, pretože aj teraz fúkal nechutný, ľadový vietor, ktorý zakaždým keď zablúdil do jaskyne, mnou otriaslo. Spoločnosť nebola podľa mojich predstáv, Launee s príveskom asi bola natoľko premrznutá, že nechcela rozprávať, s vlkom to bolo asi to isté. Otočila som im chrbát a dívala sa von na bielu krajinu, kým to Zakar si zmyslel, že odrazu nie som otravná a v tme jaskyne som evidentne príťažlivejšia. Kus šarmantného vola, pomyslela som si len a trochu sa nadýchla zhlboka ľadového vzduchu, ktorý rezal v pľúcach. Vyčistil mi trošku hlavu a odniesol nervy na babráka, ktorý bol odrazu ako moja prísavka.
Plusový bod však dostal za to, že trošku skrotol a ospravedlnil sa mi, načo som si ho podozrievavo premerala. Mmyslíš to úprimne alebo zas nejaká hlúpa taktika, ako sa na mňa nalepiť? Otázku som však zbytočne nevyslovovala, pretože ten hňup zabudol aj to, akú má vrodenú mágiu. Na to, že znervóznel pri predstave jeho hlavy na kameni by som čakala, že cúvne. Nie, pán Zakar sa priblížil na čo som sa naježila. "Žiadne objatia na odpustenie, jasné?" odfrkla som si a oremerala si ho, keď odrazu otočil a pokúšal sa o sebe niečo zistiť. Nemala som srdce z kameňa, no bola som znechutená pri predstave, že po mne nejaký vlk ide a aide si získvať moju pozornosť. Tieto veci som už mala za sebou a sarkastické srdiečko príliš nezahojené na to, aby som sa vôbec správala voči samcom priateľsky. To on nemohol vedieť, nevedel nič.
Len som si povzdychla. "Si protivný samotár, ktorý sa tak nejak primotal k veľkému jazeru, kde nám Launee ulovila ryby a nie, tvoje reálne ja sa nechce ku mne túliť," uškrnula som sa a švihla chvostom. "Poznáme sa len čo sme sa stretli pri jazere a zhodli sa, že v týchto mrazoch a snehu nebudeme na otvorenom priestranstve, či sa poznáme alebo nie. Si tulák, nikam nepatríš, tvrdil si, že do žiadnej svorky patriť nechceš. Ja zvažujem odchod a presun do jednej zo svoriek, radšej som sama, no takto nevydržím, v celej krajine niet zvierat..." rozhovorila som sa a na záver mi hlas trošku posmutnel.
Odkašľala som si a mala na tvári zase môj ľadový, tvrdý výraz. Pod labkami sa mi však náhle začala chvieť zem a prvý bol práve stratený a zaláskovaný Zakar, kto zareagoval a strhol ma hlbšie do jaskyne. Zhora šli hromady snehu a zasypali nás v podobe lavíny vo vnútri úkrytu. Neriešila som prvú sekundu ani narazený bok ani toho ťuťmáka nalepeného na mňa ale aspekt, že nás pochovalo zaživa a aj použitie mágie nás môže stáť život, pretože na lov potom nebude energia. "Budem až ma prestaneš objímať a dostaneme sa von," odvetila som Zakarovi stroho a postavila sa, otriasla srsť. Pomaly som sa dostala k prvému snehu vnútri a bezradne hrabla do hromady labou. Celé to vyzeralo, že buď nás pochovalo alebo sa viac snehu navalí dnu akonáhle sa ho dotknem. Presunula som sa naspäť do zadnej časti a frustrovane sa posadila. "Niekto nejaké nápady?"

Moja intuícia ma nesklamala, pretože sa ukázalo, že Zakar bude naozaj úplne mimo. Usmieval sa ako slniečko na hnoji, na čo som vystrúhala znechutenú grimasu a otriasla sa. Či už zimou alebo predstavou toho vlka, ktorý ma bude prenasledovať, to už ťažko povedať. Asi aj oboje. Každopádne som si ho potrebovala držať od tela, pretože sa i priestor jaskyne zdieľaný s ním razom prestal pozdávať. Toto presne potrebujem jasné. Nie nepotrebujem sa nažrať, nie vôbec nepotrebujem mať plné brucho, potrebujem otravného a úchylného nápadníka, no skvelé život, to si zariadil! Pôjdem ti podať labku na to, oslávime ten nápad, hromžila som v duchu a nervózne zašvihala chvostom.
Oon sa však zrazu tváril, že určite nikdy sám byť nechcel. Povzdychla som si a zaškrípala zubami. "Pozri, mám ti lebku otrieskať o ten kameň ja alebo to spravíš sám, nech si spomenieš?" navrhla som mu a v zlatých očiach sa mi nebezpečne zalesklo. Kvôli chladu som nemala na hry naozaj náladu, inak by som ho naťahovala ako gumičku, nech sa rozplýva a ja mám postarané o zábavu. Bola som však hladná a to prevážilo nad všetkým, zamietlo to posledné stopy mojej dobrej nálady. Dokonca som si verila, že by som sa hnusne oborila aj na Launee, keby sa tu zrazu ozve. Len som po nej hodila pohľadom. U vlkov existuje bdelá kóma, to dobre vedieť.
Opätovala som mu hrdelné zavrčanie, no ja som na rozdiel od neho bola naježená a nahnevaná. Cvakla som do priestoru medzi nami zubami. "Choď radšej ukázať akú máš silu a ulov niečo, bojovník," precedila som skrz zuby v snahe sa ho zbaviť. Potom by som už len dúfala, že ho zavalí niekde sneh.
On však následne otočil, začal sa obhajovať a nadšene vyhŕkol, či niečo vie aj on. Vieš čítať myšlienky, blbec. Pretočila som len očami. Pri hlave sa mu zjavila ohnivá guľa, ktorá naoko zohrievala. V tej malej bveľkosti som necítila ani úbytok energie. "Nepotrebujem vetvičky, mienim byť sebecká a zohriať len seba, ty sa môžeš túliž k Launee," prehodila som a pohodila hlavou jej smerom. Beztak už jeden prívesok mala.

V jaskyni síce bola celkom veľká zima, no nebolo tu poriadne ani moc co podpalit a nechcela som na túto partiu veľmi míňať energiu. Nestoja mi za to, najskôr možno len ona, ale nebudem chrániť aj prívesok. Skape na tu zimu. Bolo to odo mňa možno bezcitne, no sama som mala co robiť, aby mi nedrkotali zuby. Zavše by to v otvorenom priestor bolo hneď počuť.
Mala som však aktuálne iný problém ako zimu. Ten slizký Zakar odrazu mlel piate cez deviate a snažil sa mi votriet do priazne. Aši vydavim žalúdočné kyselinu, pomyslela som si a pretocila očami nad jeho vypytovanim sa. "Tak najprv chceš byť sám a neviem co a zrazu spoločnosť? Najprv zisti co chceš," odfrkla som si a mracila sa na vlka. Nechcela som ho pri tomto do ňom správaní sa pustiť z očí.
Ešte mi aj vyhováral môj nápad zožrať tam toho zrzka. "Mňa nezaujíma, čo m i svedčí a co nie, trulo," odsekla som pomerne podráždene. "A podľa mňa, ty máš chuť skôr zjesť mňa, čiže nikam s tebou nejdem, úchyl," prehodila som už viac odľahčene a žmurkla po ňom.
Pýtala som sa ho, čo je zač, no on to očividne sám nevedel. "To je osobnosť, toto ma nezaujíma," zivla som si naoko z údené a posadila sa na nejaký starý mach, čo rástol popri stene a siahal aj na zem. Podozrievavo som ho sledovala, nerozumela som tomu, prečo tak otočil.

Launee sa starala o svoj prívesok, takže akosi mi neostalo iné, len sa nejako zabaviť s tým pomäteným Zakarom, o ktorom som vedela aspoň jeho meno, keď on už ho evidentne nepoznal.
Zmena však nastala až vo chvíli, ako sa ku mne priblížil. Zrazu otočil, po snažil sa byť milý a vyzvedal, či som dlho sama. Jar je ešte ďaleko hlupák, ale možno to nebude na škodu, zabaviť sa, usrknula som sa pre seba v duchu a zamavala pár krát chvostom, nech mu trošku stúpne sebavedomie "Cestujem dlho sama, to hej," podotkla som naoko ako idiot a zahľadela sa na hnedú a ryšavého. "Čo keby sme načali jeho? Iné mäso asi nenájdeme," podotkla som ignorujuc fakt, že zrovna ak to za počula Launee, nebude mať veľkú radosť. Zo mňa a mojich umyslov. No zvieralo mi žalúdok v kŕči a z hnedo sivého som nemala chuť dobrý pocit, že by mi chutil, hoc by som len ochutnala. " A ty sa prečo sám túlaš, keď je taky mráz?" opýtala som sa a posadila na studenú zem, beztak ma aaj labky oziabali a nechcela som zatiaľ míňať energiu.

<- Neprebádaný les

Laby sa nám všetkým štyrom kĺzali azda na všetky svetové strany ako sme sa urputne driapali okolo náhodne rozhádzaných a aktuálne zasnežených balvanov. Nebezpečné, keď pod snehovou prikrývkou boli klzké skaly pokryté vrstvou ľadu. Samozrejme, že mi hneď napadlo, že sme mohli zamrznúť aj v lese, ale verila som v to, že úkryt bude teplejší vďaka sopke.
Sotva sme sa však vydriapali skoro na okraj a tuto náš milý hnedý začal splietať nezmysly, že či nevie Launee kto on vlastne je. Tá mu pre zmenu čosi zarecitovala a ja som len nechápavo zavrtela hlavou. Stálo ma to však rovnováhu, takže som sa skĺzla možno aj o meter nižšie a s nervóznym vrčaním sa napokon nejako vyhrabala hore. Spolu aj s vlkmi.
Úkryt nám okamžite poskytol závetrie, hoci už len tak pofukovalo a vháňalo nám to vločky do očí počas cesty od veľkého jazera. Jazero však bolo vidieť aj odtiaľto len ako obrovská, biela plocha. Krajina sa načisto stratila, nie je vidieť ani len stromy, len biele kopce všade. Výjav to bol síce impozantný, no napriek tomu som mohla len škrípať zubami, pretože ako som zahučala do jamy plnej snehu, tak som mala mokrý kožuch. Stačil len malý závan vetra, ktorý ma donútil hneď cúvnuť a šteknutím som im naznačila, že by sme sa teda mohli ísť aj skryť. Čiastočne som dúfala, že sa nájde v najväčšej zadnej časti nejaká tá potrava, no vôbec. Ja sama som sa zasunula za skalnatý výklenok tak, aby na mňa od vchodu nefúkalo. Učinila som tak hneď po preskúmaní zeme, no boli tu len staré kosti. "Nezaujíma ma, že vy dvaja ste sa ťukli čelom o čelo, najskôr," odfrkla som si dívajúc sa na tých dvoch. Ryšavého som ani len nepočítala, dokonale splynul s kožuchom jeho adoptívneho rodiča.
"Zaujíma ma, čo budeme asi do pekla žrať?" precedila som skrz zuby a lenivo si pritiahla jednu z kostí, ktorú som sa pokúšala pár sekúnd obhrýzať. Nie som až tak hladná, jedli sme ryby, no táto zima nevyzerá, že chce skončiť. Posadila som sa a kosť dopadla s buchnutím. Cítila som zo skaly za chrbtom, že je tu naozaj miernejšia klíma, hoci chlad od zeme riadne dával zabrať packám. "Launee nechcem byť zlá, ale nemôžeš zachraňovať oboch," podotkla som k vlčici potichu a naznačila jej vlastné míňanie energie kvôli prívesku plus starosti o Zakara, ako nám ho predstavila. Pretože on zabudol.

<- VVJ

Pocasie umlcalo krajinu aj nás. Našľapovali sme mlčky za sebou a ja som hlúpa mohla len nadávať, pretože som jediná vedela, kde presne ukryt je. Tým pádom som šla v čele a istý čas rozrážala vietor a ledva mala otvorené oči, čo mi vletovali vločky do očí. Ako padla noc stala sa viditeľnosť nulová a ja som zavahala, no hlbšie do lesa sme sa dostali s príchodom úsvitu. Bola som vďačná hnedej, ktorá nás uzavrela do bubliny bezvetria a mohli sme sa tak zapolit len so snehovými zavejmi. Aj cestičiek od zvierat ubudlo a čoskoro sme sa brodili v snehu po brucha. Nevyleziem do mokrá až do jari aj ZŠ cenu, že budem musieť byť v tejto cudnej spoločnosti, pomyslela som si a hodila pohľad po rysavom, ktorý z Launee vysaval životnú energiu. Nemienila som sa však starať. Pomedzi koruny stromov, ktoré boli prikryté perinou snehu bol vidieť vrchol sivo čiernej sopky, okolo nás boli častejšie sivé skaliska.
Práve v tej skalnatej časti sme sa museli vyskriabat trosku do kopca po ľadom a snehom pokrytej ceste, ktorú sme si zavše museli vyslapat sami. Mala som zlú predtuchu, že plytvat energiou na magiu je teraz hlúposť. Launee sa napokon starostlivo pýtala, či sme v poriadku. "Musíme sa nejako dostať hore, skaly sa šmýkajú, tak možno by sa prívesok mal tvojej srsti pustiť, nech nezahučíte obaja," podotkla som smerom k hnedej a začala s klzkym výstupom.

-> Východný

Tak aj zrzku zapojím.

//Pardon, mám toho teraz veľa, kopať ma na fb O:)

Ryšavého vlka schovaného v hnedej srsti jeho adoptívnej matky sme napokon totálne ignorovali. Zaujímavejší bol pre mňa práve ten druhý, ktorý sa očividne nezdal ako veľmi spoločenský typ, hoci sa vedel celkom rozhovoriť. Ba snaha bola, abz aj so mnou. Uškrnula som sa. "Som zvedavá, ako osamote vydržíš a niečo si ulovíš, keď v tomto mraze aj medvede kapú," podotkla som krutú pravdu a otriasla sa od snehovej prikrývky, ktorá sa mi snažila usadiť na chrbte. Viac menej sa však na mne sneh hneď topil, pretože som si udržiavala mágiou okolo seba teplo. Beztak som cítila na ňufáku silný mráz a mimovoľne som sa otriasla. "Chcela som preskúmať kraj, jedna svorka sa mi tu rozpadla, to je Zlatavá, Zlatavý les nájdeš túto dobu úplne pustý," podotkla som na jeho otázku ľahostajne a rozhliadla sa.
Voda na jazere bola zasnežená, zamrznutá a všetky ryby pod ľadom. S príchodom noci krajina potemnela a zima prituhla až mi to prišlo nemožné. Ubrala som trochu na používaní mágie a pocítila chlad. Launee zato podotkla, že by ma rada videla aj na ich území ak to tam nevyhorí. Uškrnula som sa a vydýchla. "Asi mi nestojí za to minúť všetku energiu, aby som vám vysušila územie," podotkla som a bola rada, že sa obaja stotožniloi s mojim plánom, ba dokonca Launee som šokovala informáciou o sopke, na čo som len prikývla a postavila sa, prešla pár krokov smerom na východ. "Je tu, neďaleko odtiaľto. Pôjdeme do Východného úkrytu, je to skalnatá jaskyňa, ktorá je vlastne hneď vedľa sopky, dosť možné, že tam budú aj iní vlci pri tomto nechutnom počasí," zamračila som sa a zagánila pohľadom na sivé nebo, ktoré chŕlilo stále vločky. "V lese nebude vidno ani na krok a spať v chumelici sa mi nechce, pôjdeme skrz pláň pomaly," navrhla som a kývnutím hlavy ich vyzvala k pomalému a najmä opatrnému pochodu. Jazero som nechala za sebou a s prikrčenou hlavou sa plahočila hlbokým snehom na pláň, snažila som sa nasledovať stopy a hodníšky zvierat, ktoré neboli nidke v dosahu. Až je to zvláštne, že necítim ani len ich pachy... Možno tie ryby boli jediné dlho na niekoľko týždňov, zaúpela som v duchu a trohu sa narovnala, keď okolo nás náhle zostalo bezvetrie. Prisudzovala som to Launee, ktorá sa snažila byť tak starostlivá.

-> Neprebádaný les (//Do lesa by som písala až bude ráno, riadim sa počasím, v lese netrafia nikam aj keď kým odpíšete možno aj ráno bude :))

Vystrašeného vlka bez schopnosti rozprávať som viac ignorovala, stal sa pre mňa neviditeľný ako za z druhej strany Launee schovával do jej srsti. Mračila som sa však od posledných súst na druhého, ktorého pohľad som na sebe zachytila; pohľad strieborných očí. Len sa mi hrab v hlave, zmrd, očividne sa ti tak páčim, že nemôžeš odtrhnúť zrak, uškrnula som sa a zalizla sa po jedle. Nemala som nejako tendenciu si sadať či ísť podobným príkladom ako ten ryšavec, že by som sa zaborila Launee do huňatej srsti. Bola mi zima, no zostala som pevne stáť a po očku som sledovala nesympaťáka, ktorý evidentne nemal ani štipku pochopenia voči môjmu zmyslu pre humor. Rovno sa totiž do mňa pustil, pretože som podala mylné informácie. Odfrkla som si. Kto si to má pamätať, nadávala som mu v duchu a prepichla som ho pohľadom. "A kto celé dni ležal ako kopa nešťastia práve tu? Stále si bol rozsypaný, truľo," poznamenala som len a s pretočením očí sa zadívala na hnedú.
Len som si povzdychla a zavrtela hlavou, keď ho obhájila. "Ale musí vedieť aj bez tvojej pomoci sa postarať, každopádne je to odvaha, zdieľať s takým prívlastkom život a starať sa," pokúsila som sa o slabý úsmev, aby to nevyzeralo, že beriem všetko len negatívne a v zlom. Každopádne mi zalichotila, keď podotkla, že so mnou by aj v tých močiaroch bolo o niečo živšie. Uškrnula som sa a yavrtela hlavou. "Nechcem žiť na mieste plnom vody a zradných cestičiek, akože nič v zlom, prídem ťa niekedy pozrieť, ale som skôr lesný typ," žmurkla som a podozrievavo sledovala vlka, ktorý sa uráčil k pohybu bližšie k nám. Automaticky som naježila ryšavú srsť a potichu zavrčala. Len ako varovanie, nič viac, ksicht som zas otočila v konečnom dôsledku na Launee. Bola som za ňu rada, že sa niekde usadila a najmä, cíti sa tam dobre. A to je dôležité. "Myslím, že tento mráz k vám určite naženie viac vlkov," podotkla som namrzeným hlasom a otriasla sa. Mráz v nočných hodinách mierne nabral na sile a zarezával sa pod kožu. Zvládli sme tu tráviť pri zamrznutom jazere čas len vďaka prekvapivému bezvetriu. "A máš aj niekoho, kým sa oňho staráš alebo si na to sama?" opýtala som sa a pohľad presmerovala na vlka, ktorý sa nachádzal už v konverzujúcom krúžku pri nás. Pridal sa však len nonšalantne do konverzácie, takže som vydýchla v snahe uvoľniť vnútorné napätie."Nemáš tu nikoho, s kým by si rád trávil čas? Keďže moja sladká prítomnosť ti očividne nie je po chuti," podotkla som k vlkovi a sledovala armádu snehových vločiek, ktoré sa neustále spúšťali na zem. "Nechcem byť pesimista ale čo tak ísť schovať zadky do úkrytu pri sopke alebo aspoň do lesa? Ja do močiara teda nejdem," zamumlala som a chňapla po jednom chumáči, ktorý sa mi pokúsil pristáť na nose.

Hoci som sa zabávala porcovaním druhej ryby, neuniklo mi hrdelné zavrčanie zo strany vlka - a veruže to nebol ten hanblivý ryšavec. Zaujato som zastrihala ušami a zdvihla hlavu s pohľadom obráteným k nemu. "No nie si ty sladký, aký máš pekný hlas," zalichotila som mu so skrytým sarkazmom v hlase a pobavene žmurkla, na čo som sa zas sklonila a tlačila do seba zvyšky ryby dúfajúc, že aj takáto chabá potrava mi zachráni život. Na to, že bol obed stále nepríjemne snežilo, pod kožu sa mi dostával mráz a ja som sa začala obávať, že to len tak nejako nezvládnem. Musím vydržať, to pôjde, ako iné roky, prebleslo mi mysľou a pozerala na Launee, ktorá obhajujúco vysvetlila, že ten jej ryšavý prírastok je len traumatizovaný. Pohŕdavo som si odfrkla. "A kto nie je, ja som tiež a nemám už roky nikoho, čo bude robiť bez teba?" spýtala som sa a venovala mu prísny pohľad, on sa len túlil k svojej zjavne adoptívnej matinke a ignoroval nás. "Ďakujem za ryby," zamumlala som zároveň hltajúc posledné sústo a zvyšok kože a hlavy som posunula v snehovej prikrývke ďalej od seba. Snežilo tak, že už sa ani nedalo povedať, že by sme sedeli na piesočnatej pláži.
Postavila som sa a otriasla si z chrbta sneh, ohriala vzduch okolo seba a sústredila mágiu výhradne na moju srsť, čiže som si tak hneď zlepšila náladu. "Možno si naňho moc milá, prehnane sladká," podotkla som miernym hlasom v snahe ju neuraziť na to, že by jej zrejme vadilo, ak by prvé slová prehodil len tak s niekým cudzím a nie práve ňou, čo sa oňho tak pekne stará. Launee však musela vidieť, koľko námahy ma stálo, aby to vyznelo priateľsky, zväčša som bez sarkazmu v pozadí nevypustila jediné slovo. No na ňu som akosi nrmala dôvod byť zbytočne podráždená. Vvysvetlila mi situáciu, že sa pridala do Zlatavej svorky ešte kým tam bol jej brat, no všetci vraj odtiaľ odišli. "Muselo sa niečo stať Neonovi, bez neho ten les stratil život," šepla som s úprimným sklamaním a na okamih privrela oči, na čo som pohľad nasmerovala na cudzinca, lebo ho Launee tolerantne zapájala do debaty. "V močiari sa dá...žiť? Ppre vlka teda?" zháčila som sa a neisto labou prehrabla sneh.
"Nedávno ma táto krajina zmenila na ducha a tuto kamoša som mala loviť," venovala som vlkovi kyslý úškrn, "no inak sa túlam, som celé roky sama, Coru som nevidela ani nepamätám a zostáva mi len dúfať, že je v poriadku... Nechystám sa nikam pridať, iba ak bude zima ešte horšia ako teraz, to ma asi donúti," poznamenala som a zašepkala zopár nechutných nadávok smerom k nebu, z ktorého sa na nás sypali stále vločky.

Ako som si spočiatku myslela, s hnedosivym nebola zábava. Dokonca ponúkol rybu tomu zrzkovi, ktorý nebol schopný ani len pozdraviť. Aha, takže ja som vzduch, hm? Nemohol ma naštvať, pretože Launee ma zamestnávala rozhovorom a len podotkla, že som stále rovnaká. To len tak pôsobím drahá, dodala som si pre seba v mysli a zaujato, drzo a s hrdo vztýčenou hlavou som sa vybrala k nej a tomu jej prívesku, ktorý s nou bol vraj dva roky. Pochybovacne som si ho pre merala a zadívala sa na hnedú. "A ono to nemá rodičov alebo nejaký ten pud sebazáchovy, čo by ho donútil postarať sa?" Bola som zvedavá, po ňom som hodila len ľahostajný pohľad. "Neber to v zlom, máš atraktívny kožuch, náramok a tak, ale ak nevieš rozprávať neulahodíš môjmu srdcu," prehovorila som k Launinmu prívesku provokatívne, s vrnením. Otočila som sa na druhého vlka, pričom som zrzka pohladila chvostom, len tak, pre zábavu. Nemala som žiaden záujem, len som sa bavila.
Skôr však, než som stihla nejako uhnut nám tu Launee predviedla svoju moc, zo skroo zamrznuté ho jazera dostala bubliny plne rýb. Voda sa rozprskla a ja som jedovato zavrcala a venovala jej škaredý pohľad.
Už nemusel hnedo sivý loviť, hoc sa ma trosku dotklo, že ponúkal žrádlo prívesku, ktorý je pekne ziveny, má krásnu srsť a stará sa oňho Launee. Zato ja som bola stále príliš chudá, hoci sa mi za posledný týždeň podarilo pribrať.
Chuť rybiny som v láske nemala, no od rodičov som mala v pamäti, že aj ta ryba vie byť výživná, preto som hodila rýchly pohľad na obe Strany a dva kusy si potiahla. "Si láskavá Launee, ďakujem. Aspoň niekto tu ma dobre srdce a nie je protivna ako chren," podotkla som a venovala otrávený pohľad zlatých očí práve cudzincov, ktorý sa predtým núkal jej prívesku loviť. Rybky som si od tiahla a opatrne sa do nich pustila mraciac sa, vrastila som tvar, fakt mi to nechutilo, no z povinnosti žiť som čoskoro mala jednu celú za sebou. "Launee usadila si sa niekde nakoniec? Nebola som pár rokov v kontakte so žiadnymi vlkmi, tak ani neviem, čo kde sa deje," rozhovorila som sa k vlčici, ktorá si lovecký gestom u mňa spravila ďalší plusový bod.

Poprosím o:
10% zľava ku Smrti (10b)
8 kryštálov (10b)
104 oblazkov (13b)

Netrvalo to ani tak dlho a vykukla na mňa malá, rohatá hlava. Na mláďa to malo stále tú hlavu až podozrivo malú a vyvolávalo to humorný, prvý dojem, až mi zacukali kútiky papule smerom nahor. No čo z toho, že to milo a smiešne vyzeralo, keď pri vôni zvieraťa sa mi v papuli akurát tak zbiehali sliny, čo mi pri tom bolestivo zvieralo žalúdok. Nezabudni hlavne na to, že tu niekde v okolí sa určite bude nachádzať aj matka, to nechceš naštvať, už len toto by ťa rozmliaždilo. Nadýchla som sa chladného vzduchu, z ktorého som mala až pocit, že mi mrazí pľúca, čiže teplota určite veľmi klesla. Nozdry sa mi zachveli, keď sa byvolie mláďa rozhodlo otriasť sa a spraviť váhavé dva kroky ku mne. Neveriacky som si ho premeriavala pohľadom. Nemá to azda rozum a pud sebazáchovy alebo čo?
Našla som v sebe toľko duchaprítomnosti, aby som sa vzdialila, pretože to malé bylinožravé stvorenie sa suverénne rozhodlo ísť mojim smerom a mňa sa v duchu akurát zachvátila panika, že ma na tvrdú hlavu naberie. Naozaj si to vravím? Namýšľala som si neuveriteľné a to mladé pritom len roztiahlo nozdry, skontrolovalo môj pach a odtrhlo si z kusu trávy. Na to však po chvíli prežúvania sa však začalo krútiť ako kv kŕčoch a s boletivým povykom sa zložilo k zemi. Nečakane som vydýchla a priskočila k tomu kontrolujúc, čo sa deje. Netušila som, že je veľmi na blízku matka, ktorá si situáciu zle vyloží...

Tak v mojom prípade som sa aspoň trošku snažila potešiť (Elisu aj Morfa), že som zase naspäť aktívna a mám snahu sa zúčastniť aj tých akcií, ktoré sú mnohokrát zábavné a príjemné spestrenie reálneho času a denných stresov. Zo začiatku som sa zapálila s optimizmom, že určite to dám všetko :D Pretože nie som typ, čo sa vyhovára, že nemá 5-10 minút času /Wtf ľudia? Kkaždý si nájde z 24 hodín toľko času!/. Ako spomínali ostatní vyššie, úlohy zamerané na vlka boli proste úplne super, o tomto tá hra predsa má byť.
Organizácia naozaj skvelá, systematická . Paradoxne som zrovna ten obávaný úkol s cukrovím pochopila tak, ako tu píšeš Morfí :D Ja som pochopila, že sa dajú spraviť mlsky v realite, pretože som piekla pre kone (to nie je pre vlka že), ale niektoré dni od polovice mesiaca som proste trávila v kuse v práci a moja pracovná doba bez mobilu začína až od 18:00 :/ Takže za mňa čas 17 bol dosť nahouby, ale chápem, že to kvôli organizácii muselo vyhovovať vám :) Ani tak mi nejde o odmenu, ktorú neriešim, mám ale naopak super pocit, že som sa proste zvládla trošku zúčastniť, keďže minulý rok to tu so mnou stagnovalo. Najviac mi dali zabrať práve úlohy na kreslenie, keďže nemám k dispo nič iné okrem modrého pera a čiernej centrofixy :DD a na pc musím kresliť s myškou len.

//Za všetko môže Žako, nekopol ma!

Z prítomnosti vlkov som nebola dvakrát tak nadšená, no teplo mi dodalo energiu a o dosť zlepšilo náladu, takže som sa zvládla aj pousmiať, keď som pozorovala vodnú hladinu a miesta, kde sa sem tam ryby vrhli ešte na hladinu a narobili na nej kruhy.
Obrátila som hlavu najprv s celkom ľahostajným výrazom a prezrela si miestne zoskupenie. Vlk,hnedý, sivý, farebný sa na mňa okamžite oboril, aby som mu nevypálila dieru v kožuchu. Pobavene som sa zasmiala, sarkasticky, venovala mu len úškrn. "Niekto je tu nedotklivý, ale čo," poznamenala som a provokatívne žmurkla. Možno tu bude aj nejaká zábava.
Ryšavú hlavu som obrátila až keď som začula vlastné meno. Mierne mnou trhlo a pomaly som našla hnedú vlčicu, ktorá mi bola povedomá odniekiaľ z južnejších oblastí krajiny. Zmätok som však zahnala zažmurkaním a podozrievavo si prezrela evidentne dospelého vlka, ktorý bol zachumlaný v jej srsti a triasol sa. "Aké prekvapenie. Ako sa máš, Launee? Tá ryšavá prísavka, to si s kým spravila a kedy?" pozdravila som ju a ňufákom poukázala na vlka, ktorý sa s pôsobením mágie najskôr od hnedej a mojej prestal triasť a utíchlo aj jeho občasné začkanie, alebo tak nejako mi to prišlo. Otrávene som si povzdychla.Nejako sa všade deje a beží život, len ja som pár rokov pozadu. Sadla som si so znechuteným úškrnom do plytkej vrstvy piesku a krátko sa čudovala prečo ešte nezamŕza a ani len voda. Zostala som však otočená hlavne na hnedú, pretože tú som ako známu spoločnosť vítala, na rozdiel od vzťahovačného.