Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Cítila som na sebe jeho pohľad, keď som sa horko ťažko postavila, hoci kríže som mala o kus nižšie ako kohútik a nedokázala som sa vyrovnať. Och, toto sú nepríjemnosti a potupa, odfrkla som si pre seba a vďačne som sa oprela o jeho hnedý chrbát, ktorý mi pristavil. Nemusela som tak toľko zaťažovať nohu a tú jednu som proste len vliekla snehom. Aspoň sa chladí a nederiem si kožu o kamene, na ničo je aspoň tá zima dobrá, keď už, pomyslela som si a uchechtla sa pri jeho poznámke, že ešte neviem, čo všetko ma čaká. Čo mi Život dá pod nohy v preklade. "Všetko čo ma stretlo zmizlo alebo skapalo," odvetila som mu pevným hlasom. "Proste v tomto kraji nemám šťastie, ale je to lepšie ako sa vrátiť. Rodný les vypálili a vyplienili dvojnohí," dodala som na objasnenie, kedy som sa vlastne v živote stala pesimistkou, hoc môj spôsob humoru ma neopúšťal nikdy.
Zakar ho však neocenil, lebo mi neodpovedal. Tak ako chceš. Plahočili sme sa zasneženým lesom a za sebou sme nechali len krvavú spúšť a udupaný sneh. Uuž len samotný pach krvi by v náhodne okoloidúcom vzbudil dostatočnú pozornosť, takže som sa proste zmierila s tým, že je čas vyraziť.
Pomaličky sme sa dostali z lesa, na čo som mu drcnutím naznačila pauzu, len čo som sa nažrala zas nejakého snehu, keďže som stála priamo na koryte zamrznutej rieky, ktorá uplynulé roky vždy burácala aj v najtuhšom zimnom období.
"Ani ja sa nejdem nikomu podlizovať, ale prečo to nezneužiť trošku?"

-> Východný galtavar (skrz rieku)

Kým sa on zase utápal v myšlienkach, naklonila som sa ku kostre srny, vďaka ktorej prišla jedna vlčia duša o život. Život je naozaj nevyspytateľný... alebo v tejto krajine skôr Smrť? Boli to ťažké úvahy a otázka, na ktorú nepoznal nikto odpoveď. Natiahla som krk po nejakej random kosti na zemi a začala ju hlucho ohrýzať. Nemala som z toho nič, len dobrý pocit, že si chvíľu na jazyku váľam chuť mäsa, ktorú už som si hádam ani nepamätala. Môj žalúdok na tom bol o čosi lepšie, no radšej som sa ani nedívala na večne prepadnuté slabiny a trčiace rebrá. Nemalo to zmysel, ba ani srsť to nezakrývala, keďže som pochádzala z juhu.
Zakara moja narážka skutočne musela rozhodiť, pretože sa stihol len zamračiť a odvrátil sa stranou. "Už ti nie je pohľad na ryšavú zdochlinu, rebrináka, príjemný, hm?" opáčila som a ticho sa pre seba uchechtla. Tak to v živote chodí... samá záhada, nič iné. "Vedz, že ja na to nezabudnem a pripomeniem ti to vždy, čo sa uvidíme," zasmiala som sa a hodila po ňom ďalšiu spršku snehu, aby trochu ochladil rozbúrené emócie. Sama som však nepredpokladala, že by sa naše stretnutie zopakovalo. Aspoň som dúfala, že ak, tak za lepších okolností ako v boji o holý krk.
Tým, že som ho celkom rozhodila mlčal nejaký čas odvrátený medzi stromy. "Ak tam vidíš žrádlo, tak ideme po ňom," podotkla som ešte na jeho nemé zízanie do preč, kým on sám zhodnotil, že by sme tu nemali zostávať. Len som sa rozhliadla.
Pľac bol udupaný, uležaný, sneh viac krvavý ako čistý a nebola to len krv z nebohého zvieraťa, ktoré nám poslúžilo ako obed. "Ja už ani neviem, či chcem prežívať, mám život o ničom," zahundrala som potichu, keď navrhol, že mi môže pomôcť.
Pokúsila som sa postaviť, na čo sa mi zatočila hlava. Prudko som zavrela oči a pár krát sa nadýchla, kým bolesť ustúpila. ľavý hnát som mala bez života, pravý ako tak slúžil, no keďže mi mrcha zaryla zubom taktiež do šľachy, bolelo to ako čert. Prezrela som si ich zbežne a prebehla si po nich jazykom. Ľad najhoršie zacelil a okraje rany mi omrzli. Opuch však skoro zmizol vďaka zime, za čo som bola rada.
"Máš plán, kam odtiaľto ísť? Poznám len jaskyňu pod vodopádmi, no tam to bude čistý ľad," pýtala som sa, keď som sa ako tak vydriapala na nohy a zároveň som zavrhla vlastný nápad. Nepoznala som v okolí nejako suché miesta. "Možno by sa nás nejaká dobrá dušička alfa ujala dočasne," začala som uvažovať popri pokuse presunúť sa. Išlo to ťažko, ľavú zadnú som ťahala v snehu za sebou a pravá sa mi podlamovala. Nechápala som, prečo Život dovolí, aby existovali mrzáci. Bolo by lepšie u tetky Smrti.

Skôr, než by som sa dočkala odpovedí, spal. Chladil si poranený nos v snehu a nejako u toho zadriemal. Pozorovala som ho chvíľu, pretože vlk vždy vyzeral inak, keď bol uvoľnený a niekde v ríši snov. Ocenila som jeho dôveru voči mne, že si tu len tak pri neznámej tuláčke dá šlofíka, no na druhú stranu to mohlo byť len číre vyčerpanie. Zívla som, stočila sa do klbka vo svojej jame s uležaným snehom, zadné hnáty bolestivo natiahla do hlbokého záveja a dovolila si tiež zopár minút odpočinku.
Nemohlo sa mi snívať naozaj že nič. Bola som vyčerpaná, bolesť mi odčerpávala aj energiu získanú z potravy.
Nepoležali sme si práve dlho. Stále bola zima, hoc mráz sa zdal byť slabší. Alebo skôr už len blúznime a beznádejne dúfame, že uvidíme jar a teplo, zívla som si po prebudení sa a ospalo zažmurkala. Labkou som si pretrela tvár, nahltala sa nejakého toho snehu, keď už voda nebola nikde a mrzuto sa dívala medzi stromy. Čakala som len, kým sa prebudí, nemala som nikam naponáhlo, nikomu som nechýbala.
Zakarovi však prišlo vtipné, že by tu on mal byť ten, čo zabúda. Odfrkla som si. "Krása, ja nemám deravú hlavu pán zamilovaný, do mňa, asi tak minimálne týždeň v kuse," podpichla som ho a švihnúc chvostom mu uštedrila slabú, snehovú spršku. Nakoľko sa však mračil, nevedela som, čo sa mu preháňa hlavou a zložila som ryšavú hlavu na labky.
Pýtal sa ma na rodinu. Nebola som vyslovene uzavretá, no jeho otázky neboli ani dotieravé a vlastne mi to za posledné roky bolo jedno, kto čo o mne zistí. "Veľmi dobré, no u dvoch neviem, či neskončili ako kožušina u niekoho doma," prehodila som pomerne ľahostajným hlasom. Síce sa mi zdalo, že som brata zahliadla, no to mohol byť len blud. Alebo dokonca ten Launin prívesok, premýšľala som a zastrihala ušami, keď sme sa dohadovali o záhadnej Styx, ako ju on nazval. Ja som jej meno nepoznala a po pravde ma ani nezaujímalo. Ani mňa si nikto nepamätá, kto by mal mať na toľko mien a tvárí hlavu, pomyslela som si. "Samozrejme, že je to zvláštne, tupelo, inak by som to nenadhodila," pretočila som očami, no nemyslela to nijako v zlom. Beztak som bola zvyknutá, že sa všetko obrátilo proti mne. "Aby to nebola nová éra vlkov, čo už mágie nemajú. Neprišlo mi, že je nejako stará, kus mladého mäsa,)" prehodila som žartom a ponaťahovala sa, pokúsila sa posadiť. Bez zadných nôh to ide ťažko, to musí byť jasné.

Nechala som ho zahĺbeného v myšlienkach a spokojne si ohlodávala posledné kosti. Mäso bolo tuhé, zmrznuté, no bolo to najskôr jediné jedlo, ktoré na dlhší čas máme. Cítila som, že sa mi vrátilo čo to energie, no zranené nohy ju zas takmer všetku spotrebovali naspäť. Už som sa ani nezamýšľala nad tým, kedy zima skončí, hoc s príchodom nového dňa som mala pocit, že mrznem o chlp menej. Takže zase bez výsledku, stále je mi zima a bude mi zima, odfrkla som si a ťažko prehltla posledné sústo. Venovala som srne ešte smutný pohľad, pretože som na kostre hľadala aj posledné zvyšky. Ppríliš som sa nezapodievala tým, koľko sa ušlo Zakarovi, no mala som pocit, že som doriadená trochu viac. Aspoň má zdravé hnáty.
Jeho rýpavú poznámku som však prešla s úškrnom. "To ty si tu ten, kto stále niečo zabúda," pripomenula som mu posledné dni a žmurkla. Neočakávala som však od neho, že by sa mi na oplátku zdôveril alebo pokračoval v konverzácií. Obaja sme si v kľude mohli obhrýzať kosti a riešiť v duchu len vlastné zranenia, ktorých sme utŕžili teda dosť.
Presunula som sa od kostry do hlbšieho snehu - nie kvôli tomu, že by mi azda bolo teplo, kdeže. Len z praktických dôvodov, a to chladenia zadných, dochrámaných končatín. Zakar mi medzitým vysvetlil, že jeho jediným cieľom je rodina. Zahľadela som sa medzi stromy všimnúc si nejakých pár kožuchov, ktoré sa lenivo vliekli kamsi na juh. "To ti prajem, aby si ich našiel. Moja rodina je mŕtva azda celá, ja som už tieto nádeje stratila," pousmiala som sa a uznanlivo si ho premerala. Mal očividne nejaký ten charakter.
Vlčicu, ktorú Zakar zabil na lúke nazval ako vochechule, na čo som pobavene vyprskla. Iste, nebolo to vôbec vhodné vzhľadom na jej nedávne úmrtie, no aj tak. Riekol, že sa vzájoimne nenávideli a zdelil mi informáciu, že aj s tou sivou sú z jednej svorky a predsa šli proti sebe. Údajne sivá vochechuli dorazila. No tak to sú mi veci, kam až vás zaženie hlad, pravda. Asi bolo dobre, že sme sa tam nestretli s našimi nejakými známymi o boj o potravu, pomyslela som si a prikývla. "Mňa skôr zaujal postoj sivej, neznáša vlkov s mágiou. Stretla som sa s ňou na juhu a riešila, prečo som si pre svoje pohodlie zapálila čerešňu," neveriacky som sa zasmiala nad spomienkou tej absurdnej otázky a bola rada, že sme sa ich zbavlil. "Každopádne načala som jej čeľusť a bude chodiť s dierou v tlame, to ju možno naučí, že aj zuby sú zlé," podotkla som spokojná sama so sebou a mierne sykla v snahe presunúť sa do lepšej polohy. Neprichádzalo proste do úvahy sa niekam ďaleko presúvať.

Mlčky sme oddychovali, ležali v snehu pokvapkanom krvou oboch a postupne sa pustili do srny, ktorej mäso bolo dávno tuhé a mala som čo robiť, aby som to nejako požula. Viac to trvalo, no nakoľko sa vlk netváril, že by mal chuť na konverzáciu ako predtým, tak som bola ticho a hľadela si svojho.
Zakar akurát odvetil, že si nájde nejakú skrýšu na prečkanie zimy. Ani toto všetko ho totiž neodradilo od života tuláka. "Máš vôbec nejaký cieľ v živote, romeo?" nadhodila som a poukázala na jeho divné správanie sa predtým. Ošila som sa a otočila sa mu chrbtom, nech sa nemusím dívať do tých strieborných očí, ktoré čítali myseľ. Ak si teda medzičasom spomenul na to, že nejakú mágiu ovláda, napadlo mi, kým som odtrhla časť chrbta a blažene sa zalizla. Bolo to prvé jedlo po niekoľkých týždňoch, keď nerátam všetko iné čo som našla, čo však nebolo mäso.
"Stratila som dôveru v alfy, ešte sa nenašiel dostatočne silný vlčí pár, ktorý by to spoločenstvo udržal pohromade. Najskôr budem len prežívať úplne sama ako doteraz a uchýlim sa do Zlatavého lesa, ktorý mi bol domovom," zamyslela som sa nahlas. Na okamih počas monológu som zabudla, že je tu nejaký Zakar, zima, krv, poranenia. Nohu som beztak necítila a on si zatiaľ chladil roztrhané zátylie.
Dívala som sa na vlka, ktorý sa snažil chladiť si nedostupné miesto. "Aj by som ti pomohla a bolo mi ťa ľúto, no prišlo mi, že si stretol nepriateľku a máš pocit zadosťučinenia, že tam zdochla," rozhovorila som sa a znovu si naplnila papuľu. Žalúdok ak by mohol, tak by mi vrnel pore zmenu blahom a nie len hladom, čo v hladových kŕčoch bol tak dlho až som si sama na rto zvykla.
Presunula som sa do inej polohy a nechala zadné hnáty skryté v snehu, pretože aj skrz ten chlad som cítila stále bolesť. Ani mi vďaka tomu nenapadlo, že by som mohla ísť spať.

<- Ostružinka

Uvedomovala som si počas teperenia sa naspäť do lesa zavše so zatazou, že to vôbec nie je dobre. Zranenia sa mi pripomínali keby len pri každom kroku, ale čo! Práveže každým co i len pokusom ma pichlo v nohe. V druhej nič, ta mala len veľký opuch a cit žiaden. Či to bude krvou, ranou, slachou alebo len zimou? Nevedela som určiť. Snažila som sa byť dokonca aj optimistka a nemyslieť na to, no keď sa snažíte ťahať kus srny do mierneho kopca v hlbokom snehu a nefungujú vám panvove končatiny, tak to ide fakt ale fakt zle.
Vlastne som nebola Zakarovi ani nejako extra nápomocná, bola som hrozná brzda. Zvládla som akurát jednorazovo zaprieť sa, trhnut a zase padajuc skoro na hubu sa posunúť. Obdivovala som jeho silu napriek rozdriapanej tvári. Jedno však bolo fajn, a to, že nám nebola zima.
Horko ťažko sme sa dostali do lesa a konečne dostali z dohľadu sivú, mŕtvolu čiernej a bojisko. Moja nálada napriek ulovku klesla pod bod mrazu, ktorý bol posledné týždne veľmi nízko. Zavše som kychla, toť zla predzvesť. Toľko krvi a zavše aj na mňa som nevidela celé roky...
Vytrhlo ma zo snenia jeho vrčanie, ktoré bolo divné a náhle. Zachytila som aj jeho na sekundu zmätený pohľad. Na to rýchlo začať trhať kusy zo srny, ktorej mäso už bolo dávno skrehnute. S ťažkým povzdychom som uvoľnila napäté svaly a zvalil sa do snehu k mrsine. Začala som zápasiť s gumovým mäsom - ani v papuli to nebola výhra. Pripadala som si, že záujem čisté šľachy, no zároveň to bolo v aktuálnej chvíli najlepšie jedlo na svete.
Po pár orehltnutiach mi to čudné ticho medzi nami nedalo prelomiť ho. "A čo teraz? Ako chceš prežiť na potulkách?" pýtala som sa nezištne, bez ohľadu na to, že sa mu čosi preháňalo hlavou bolo nepodstatné.
Aj krv okolo nás, na stene, podo mnou. Netrapili ma hrozné rany... Konečne som si plnila žalúdok.

Ledva som stála a držal ma len adrenalín a veľmi silný pud sebazáchovy, ktorý bol u mňa prioritou číslo jeden. Kríže som mala skoro pri zemi, pretože sivá mi šikovne dokaličila obe a ako tak to tlmil len studený sneh a vietor, vďaka ktorému začala byť aj zima, pretože svaly mi postupne chladli. Zvládla som na ňu len vrčať a neuhýbať pohľadom do jej očí. Nemá zmysel sa ďalej vzpierať, prebleslo mi mysľou, kým dotrhaná vlčica predo mnou zvažovala, či jej to ešte za to stojí, hoc sa ona predtým dostatočne zo srny nasýtila.
Nevedela som, či bola natoľko inteligentná, no začala sa dávať na ústup. Mala som už pre ňu len posledné slová, hoci ona si nadávala popod nos. "Mágiu som použila mimovoľne, je to impulzívna obrana. Zabila by som ťa vlastnými labami, možno raz svoj názor prehodnotíš," dopovedala som, hoci vlčica mi viac menej bola chrbtom. Blížila sa k druhej dvojici, kde prekvitnutá čierna ležala v kaluži krvi, ktorá zakryla všetok sneh. Zakar kývol sivej, nech si ju vezme, no mňa nezaujímali.
S ťažkým povzdychom som pomáhala Zakarovi ťahať zvyšok úlovku, prechytila som si srnu za trčiace rebro a ťahala, pričom som mala pohľad uprený na sivej až kým sme sa nevnorili do lesa. Jej pohľad ma bude sprevádzať ešte dlho, no spomienka na tento krvavý masaker taktiež. O dôvod viac nenávidieť zimu, pomyslela som si a nechala sivú, nech sa nažerie z tej čiernej, pretože som ešte postrehla, že k nej skláňala papuľu.
My sme však prešli hranice lesa a mohli ďakovať, že po snehu to šlo celkom ľahko. Laby som si necítila a ťahala sa viac menej predkom, pričom mi sem tam ušlo syknutie, no veľmi tiché. Začala druhá časť boja a to prežiť a zahojiť si rany.

-> Erynijský les

Vsadila som do svojho asi posledného úsilia o brutálne násilie všetko. Pevne som mala zavreté oči, keď som jej stisla nos, pretože pozerať som sa chcela až keď sa odvalí a bude trpieť. To by mi dalo stopercentnú istotu, že nevládze ďalej o mäso súperiť. Ak by som nemala nejaké to ego a hrdosť, asi by som to psychicky prehrala. Ona bola vyššia, hoc tiež štíhla a bez svalov, ja som síce bola vychudnutá, no životom otrieskaná vlčica, ktorá mala skúsenosti. Hoci o život som sa bila veľmi dávno a netušila som, že ma to ešte za náš krátky život stretne znova, prebehlo mi narýchlo mysľou a zťažka som lapala po dychu. Hrdlo ma pálilo z treskúceho mrazu a keďže som hltala vzduch, rátala som s tým, že budem najskôr aj nachladená, hoci aktuálne nám bolo obom horko.
Z druhej dvojice som počula len povyk a vrčanie, nejaké to kvílenie a keďže som nemala záväzky voči žiadnemu z troch vlkov, nestarala som sa príliš, čo sa tam deje. Raz som zasiahla a stálo ma to energiu, to je momentálne najviac, pomyslela som si a úľavne si vzdychla, keď stisk vlčice povolil a moja druhá noha mala cit. Bbola boľavá, pohmoždená, no mala cit. Druhá mi zato škaredo opuchla napriek snehu, ktorý bol však pod nami akurát tak udupaný a krvavý a my obe od hlavy po laby zlepené krvou tej druhej.
Sivej sa z nosa začala rinúť krv, no skôr by ju malo trápiť tkanivo, ktoré sa mierne odluplo po načatí zubom. Totiž musela to pre ňu byť taká bolesť ako hrom. Schúlila sa podo mnou a kryla sa, kým som jej šklbala miestami len srsť, miestami kožu a dohryzená bola riadne, nehovoriac o poničenej tvári a podobne. Bolo to možno odo mňa veľmi kruté, no v tomto súboji sa ukázali dlhoročné skúsenosti a najmä znalosť citlivých miest. Ku ktorým sa nie vždy zuby vedia aj dostať.
Sivá potvora ma však chňapla za prednú labku a cítila som, že zaisto mi natrhla vankúšik. Bolo to primitívne zranenie oproti zadným nohám, no extrémne nepríjemné. Sykla som. "Už veríš, že aj magič môže byť rovnocenný protivník?" zavrčala som a úmyselne použila jej výraz pre mňa ako nositeľku svojho živlu, ktorým ma počastovala pri našom prvom stretnutí na južnej polovici krajiny.
Ona sa však zvládla otočiť a ja som poľavila na pre mňa vyčerpávajúcich trhaniach zubami po jej tele, pretože na jej krk som už silou v momentálnom stave nestačila. Zvládna mi trafiť prednú, kde mi natrhla tlapku do predlaktia, na čo som ju ňou len udrela po boľavom nose. Nebola to silná rana skôr zo zotrvačnosti, aby som uľavila bolesti.
Zdravou nohou som sa odstrčila od jej chrbta ďalej, rovno pred srnčie ostatky. Naježená som bola sťa dikobraz a s prižmúrenými očami som serila na vlčicu na zemi zuby. Niekde by očko vedľa som zahliadla krvavé more, no obaja sa stále hýbali, takže som to nechala tak.
"Vzdaj to, ty si sa nažrala, mrcha. Uteč, skry sa, zahoj rany," štekla som po nej autoritatívne a zároveň sa ukázalo, že napriek tomu, ako ma musela neznášať som mala charakter. Nešlo mi o jej vraždu, šlo mi len o žrádlo, ktoré moje vychudnuté telo tak žalostne potrebovalo. Zadná noha mi visela, opúchala, tiekla z nej krv, druhá bola len krvavá ale zvládla ma ako tak držať v studenom snehu. Veľmi pozorne som kontrolovala situáciu pred sebou, či bude psychopat so sklonom k samovražde alebo sa umúdri a pochopí, že nie som beštia. Nie je ťažké pochopiť, že som hladná, no nie?

Už to dávno nebolo len o obyčajnom love, lebo niekomu škvrčí v žalúdku, kdeže. Začal boj o prežitie na celej Gallirei a ja som sa vrhla s pomerne neznámym vlkom po boku po jedinom kúsku mäsa za posledný mesiac, no stálo to veľa.
Sneh na lúke sa sfarbil krvou, čoskoro tiekla krv azda zo všetkých štyroch. Nemala som však príliš čas to analyzovať, kto je na tom najhoršie, sebecky a z pudu sebazáchovy ma trápila moja necitlivá noha, z ktorej tiekla krv a došľapnutie bolelo ako lámanie kostí, hoci som nič také nezažila, preto som si to v duchu len k tomu prirovnala. Adrenalín je však zázračná vec a všetkých nás držal v rauši a pri zmysloch; stále útočiac jeden na druhého.
Vyskúšala som si preťahovanú a potiahla srnu ďalej, napriek očakávanému útoku. Zaskočila ma však, že mi šla proste po druhej, zdravej zadnej. Ty jedna... ja ti dám, urobiť zo mňa totálnu mrzáčku, pomyslela som si a s hrdelným, zlým vrčaním som sa pomocou brušných svalov trhla a stočila hlavou priamo k sivej. Prednými labami som sa chytila jej kože a srsti na krku a snažila sa zarývať pazúry hrubou silou, hoc som netušila, či som jej cez kožuch aj ublížila; primárny účel bolo udržať sa. Zlaté oči hneď videli, že mi veľmi rýchlo zlikviduje aj druhý hnát, ak nezareagujem, preto som z čistej zúrivosti otvorila čeľuste a čo najsilnejšie ich zaťala vlčici priamo do nosa, zvrchu na nosovú kosť, do ňufáku, na to najcitlivejšie miesto. Cítila som, že nejaký zub prepichol mäkkú sliznicu zboku tlamy aj zhora a zasiahla som kosť. Sama som netušila, či mám toľko sily prebiť i kosti. Môže to byť smrteľné, ak ťa sprosto trafím, alebo ti len zlomím nos a nebudeš nikdy cítiť... no ja sa chcem nažrať a prežiť na tomto odpornom severe, myslela som si a z naoko nevinných, jantárových očí šla len zúrivosť a agresia, pretože môj pud sebazáchovy bol obrovský vzhľadom na nepeknú minulosť. Vôľa žiť bola u mojej osoby to najsilnejšie, čo som asi mala alebo dokázala a hoc som zadnú nohu necítila a druhá ma po stisku zubov bolela, vedela som, že po tomto zásahu mojich zubov mi nohu pustí okamžite. Iste, hrozilo, že sa napriahne labou a nejako slušne ma trafí ako v ringu, no na to som už nedbala. Držala som sa jej "okolo krku" labami, povolila stisk a na sekundu mi brnelo v sánke od sily, ktorú som na to vynaložila. Hryzla som ju do chrupavky ucha, hryzla som ju kamsi do krku, chňapla som akj do nebezpečných zubov predný hnát v kĺbe a popri tom som sa snažila nejako brániť zadnými nohami, hoci tú jednu som len vliekla po snehu, v ktorom sme sa klbčili.
V ušiach som mala vrčanie, skučanie, štekot, nič iné sa priestorom nenieslo. Ba i tie tri vlky v diaľke, ktoré tu boli pred nami sa rýchlo pratali preč. A mne zostávalo len vydržať, ale z vlastnej hrdosti som nepoužila zatiaľ proti sivej mágiu, pretože by som jej len dokázala, že vlk s mágiou nezvládne nič sám. Môj vzrast predbehne vždy temperament.

Samozrejme, že sa to nemohlo vyvíjať podľa našej ideálnej predstavy. Proste prečo by bol život jednoduchý a dovolil nám ukradnúť si srnu, na ktorej bolo aj tak viac kostí ako mäsa?
Urputne som sa snažila ťahať, no keďže mi Život moc silové predpoklady nedal, musela som sa mierne otočiť a dúfať, že ich Zakar zabaví obe, pretože tá prekvitnutá sa mu zavesila na zatylie.
Nestihla som však reagovať.
Len ostrá bolesť odrazu v zadnej labe, ktorú som k nim otočila. Nahlas a dokopy s vrčaním som zaskučala a od bolesti a nenávisti voči sivej jej vzbĺkli fúzy a od nich aj srsť na nose a tvár vrátane okolia očí. Priestorom sa niesol zápach spalenej srsti aj mäsa, no mágiu som neudržala dlho, noha ma bolela ako čert, no oheň musel vlčicu donútiť povoliť stisk, takže som sa jej vysmykla. Dala som si pozor, aby som na nohu neskocila a len som ju ťahala v snehu, ktorý ju aspoň chladil. Aspoň niečo je fajn na zime.
"Ty mrcha," štekla som po nej zlostne. "Nenávidíš mágiu, no dobre, zuby máš asi radšej," štekla som po nej a srnu, ktorú som už dávno nedrzala som nechala byť proste srnou. Neohrabane som sa otočila k sivej a hoc som nemala veľa kíl ani sily, moje zuby aj pazúry boli stále ostré.
Telom mi lomcoval totálny adrenalín zmiešaný s bolesťou, no prebil to pocit zadosťučinenia akonáhle som jej zubami sekla po líci, pazurmi po popálenej tvári, napokon som jej čeľusť zovrela na lopatke a zúrivo sa snažila držať a útočiť zubami až pod mäso rovno do kosti.
Okolo nás bola všade krv, dokopy tri vlčie laby chrome, jedna - zrovna moja - krvacala sťa ďas, preto som jej nestihla lopatku ani len zmasakrovat natoľko, aby som docieli la viac ako natrhnutu kožu a pramene krvi, musela som uhnut. Zranenie ma značne vycerpavalo a pohyb skoro úplne obmedzilo, preto som sivú použila na odstrcenie sa stranou a myslela len na to, ako nenávidím sivú ale aktuálne aj prekvitnutu, pretože keby neskocila po žakovi, moja noha by bola v celku. Určite by ma ochránil keď je tak debilne zahladeny do mňa, pomyslela som si a pretavila zlosť na obe súperky o žrádlo do podoby niečoho, čo som ani netušila, že ovládam. Vzduchom zaiskrila energia, ktorá prekvitnutej uštedrila zopár náhodných rán, sústredila som sa na slabiny. Nemala som však viac síl, aby som ju zneskodnila mágiou, pretože sa mi zatmelo pred očami. Nadýchla som sa, poskočila zas k srne a pokúsila sa ju hoc aj na troch nohách ďalej vliect, spinit sneh krvou inde. Moja zadná zatiaľ úplne stratila cit. Ak je to šľacha, tak ťa raz zabijem, ty tlstá mrcha, čo si zožrala skoro všetko.
Netušila som ako bude boj pokračovať, v celej zemi som málokedy stretla krvilacnych vlkov, no momentálne nás všetkých poháňal šialený hlad.

<- Smrekový les

Pach krvi zosilil akonáhle sme bežali cez pláň. Ja som si držala tempo kvôli vydrzi, no Zakara posadol hlad alebo tak. Navrhol mi, že si môžem hryznúť doňho, na čo som znechutene zakvílila. "Hryznem si nevieš ani ako," zavyla som ešte za ním, kým sa stačil rozbehnúť.
Lúka bola rozmanitá a pach ma viedol do maličkej úžlabiny, kadiaľ v lete tiekol najskôr potok alebo cis také. Horšie bolo, že pri koristi sa nachádzali dve vlčice, ktoré sa bili o žrádlo v snehu. Ani som si nestihla skôr všimnúť, čo za zviera tam leží v krvi, pretože Zakar ako šíp vystrelil práve proti čiernej vlcici a zvalil ju zo sivej dole. Očividne sa poznali. Aj trochu viac jej mohol spôsobiť ako bolesť nohy, napadlo mi, no to už vlk ťahal zvyšok srny, ako som si stačila všimnúť.
Priblížila som sa a prekvapene zavrčal, pretože sivá, ktorá sa predtým valala pod čiernou bola práve tá, ktorá má vinila za pálenie stromu na juhu. To je krása, fakt, napadlo mi a vystrúhala som úškrn, no nečakala som.
Získali sme nejaké minúty, kým sa čierna pozvoecha a taktiež aj sivá, kým sa preberie a uvedomí si, že zvyšok srny - ako som konečne pochopila - im ťahajú preč dvaja vlci s vyhladovaným a krvilačným pohľadom v očiach.
Priskocila som k Zakarovi tak, aby som mala tie dve stále na očiach. "Makaj Herkules, lebo bude večera z nás dvoch, tá čierna ma mágiu ilúzií," štekla som po druhovi v boji o prežitie, zahryzla sa do ohlodaneho stehna zvierata a zabrala a začala ťahať. Očami som sledovala však tie dve, pretože mi bolo jasné, že sa taktiež nebudú chcieť vzdať ulovku. Môže byť posledný na veľmi dlhý čas.

<- Vvj (skrz Cedrovy háj)

V lese som sa zaradila za jeho sivo hnedý zadok a postupovala vpred. Sneh a najmä stromy nás donútili spomaliť. Bola som aspoň rada za to, že sa mu zázrakom obnovila pamäť. "Na plani to bude zas horšie, no v lese podľa mňa už nič nežije okrem nás," zabrblala som mrzuto a nasledovala ho. Ocenila som, hoc len v duchu, že sa nejako zvlášť viac nevypytoval na moju svorku predtým a celkovo život. Jeho zvedavosť ohľadom náramku bola zahalená a to stačilo. Potom aby sa necítil ublížena až ho nespocet krát v duchu urazim, pomyslela som si a len sa uskrnula, že najskôr za všetko mohla jeho mágia. "Načo je dobre vidieť druhým do hlavy? Mňa by z toho bolela moja hlava," podotkla som a dívala sa, ako les pomaly končí a aj potencionálne nebezpečenstvo zosuvu snehu z niektorých vetvi veľkých smrekov.
Pýtal sa ma, či som hladná. Pretocila som oči, hoc to nemohol vidieť, lebo bol ešte predo mnou a chňapla po blízkej vetvi tak, aby na Zakara dopadlo trosku snehu. "Nie, vôbec drahý, zjedla by som iba vlka," poznamenala som a po vzdychla si nechápavo nad tou otázkou. čo nevidí, že aj cez srsť mi je vidno rebrá? Ešte aj slepý je z tej mágie, pomyslela som si a pobehla viac vpred, akonáhle sme sa blížili k hraniciam lesa.
Na okraji som sa sklonil a vetrila, taktiež aj po krockoch na lúku, ktorá v lete oplyvala veľkým životom. Dúfala som, že nejaký život za chytím... A nebola som si istá, no zachytila som náznak. krv! Obzrela som sa na Zakara s nedockavym, možno trošku krvilačnym pohľadom a rozklusala sa kým sneh dovolí 6a stopou skôr, než ju stratím.

//reagujem na osud a srnu, ktorú si asgaarske vlčice nezabrali
-> Ostružinka

<- V. úkryt (cez Neprebádaný les)

Akonáhle sme sa rozišli svižnejšie a sem tam poklusali - podľa náročnosti terénu - cítila som, že telo sa mi zohrieva a emočne som sa cítila o niečo lepšie. Bola síce hlboká noc, no pred nami sa rozprestierala obrovská, biela plocha, ktorá bývala v lete jazerom. "Myslíš, že to pôjde skrz a priamo? Prešla by som radšej cez lesy, nemusíme byť po bruchá v závejoch," skonštatovala som a rozhliadla sa. Nebolo vidieť živej dušičky. Všade len bielo a počas dňa by nás isto boleli oči.
Z mojej otravnej spoločnosti sa však stala čoskoro znesiteľná, lebo kúpanie v roztopenom snehu mu asi osviežilo pamäť. To trvalo. Podozrievavým pohľadom som si ho premerala, či si azda zo mňa len neuťahuje a myslí to vážne, no pohľad strieborných očí sa mi zdal byť celkom úprimný - a že som ja tento aspekt vedela posúdiť ako rodená klamárka.
Nechala som ho rozprávať zatiaľ čo ja som hľadala najviac schodné cestičky, mnohé sme si tvorili našimi labami a telami. Nnezabudla som na občasné intervaly, počas ktorých sa bolo treba otriasť od snehu. "Kto hovoril o skalách, tam nebudú ani mrchožrúti," zrušila som ho a zavrtela hlavou. Kde on berie tie nápady loziť po skalách, keď som si po zostupe dolu skoro zlámala nohu, odfrkla som si ore seba a zastrihala uškami s tmavými špičkami na znak, že ho aj počúvam a neignorujem. Pýtal sa ma však na kvet na mojej labe. Zarazene som zvoľnila, vyskočila takpovediac z tempa a nadýchla sa. "Na juhu exitujú čudné miesta a na jednom z nich som bola na love... ešte ako členka svorky." Stlmila som trošku hlas, pretisla to skoro skrz zuby. Vlkovi muselo byť jasné, že je to pre mňa citlivá téma a pre iných najmä nedostupná.
Zastavila som a zodvihla labku s kvetinou, ktorej lupene dosiaľ len letmo oblizovli náznaky plameňa, na čo sa rozhorela celá a plamienky mi tancovali chvíľu aj po srsti. Cítila som akurát tak väčšie teplo, no mágiu som utlmila na minimum, takže sa mi ďalej na labu mohol lepiť sneh a vo veľkom. "Zakopla som, zamotala sa mi noha do popínavej rastliny a tak nejako som sa vyslobodila už s týmto, kamarátka mi pomohla nadbytočné liany zlikvidovať tak, aby som sa mohla hýbať. Je s ňou nejako spätý môj živel, ale neskúmam to," dopovedala som takmer ľahostajne, zaborila labku do snehu a pustila sa do rovnakého pochodu. Nikdy nebola príležitosť skúmať, ako môže horieť. Aj tak sa ma nikto nebojí, pomyslela som si a vedela, že za to môže môj nízky a drobný vzrast južanky, ktorá by v týchto končinách a snehu rozhodne nemala čo robiť.
Jeho lichôtku som však nekomentovala, daná emócia, ktorá sa vo mne aktivovala mi pripomínala všetko, čo som sa pokúšala roky zabedniť.
Na Zakarove osvieženie si pamäti som len kývla, vysvetlil, dobre, nie je čo riešiť. "Každý máme chmáry, ktoré nás prenasledujú a ovplyvňujú a ktovie, možno ti uškodila vlastná mágia, že zabúdaš, alebo máš preplnenú gebuľu kravinami," zaškerila som sa bez štipky slušnosti. Bolo mi urkadnuté,. ako som sa vyjadrovala a správala k druhým. On to nejakým zázrakom či kúzlom zatiaľ zvládal.
"Máš vôbec nejakú energiu na lov?" Opýtala som sa akonáhle sme vošli do les amohutných stromov a z neho rovno do ihličnatého, kde nás spod snehu mohli sem tam pichnúť ihlice do láb.

-> Erynij (skr Cedrak)

Zahral sa teda trošku na hrdinu, hoc som ho neúmyselne vykúpala a jemu sa na srsti začala skoro okamžite tvoriť námraza. Pomohol tomu a vyhrabal niekde v polovici vchodu od stropu jaskyne dieru. Obzrela som sa na hnedú a ryšavého. "Utečte domov, do bezpečia, veľa šťastia," popriala som im v dobrom a slabo zamávala chvostom na rozlúčku, kým som sa vyštverala po mokrom snehu k otvoru a vyhupla sa von. Moje malé telo sa začalo síce zbesilo kotúľať, no podarilo sa mi ako tak rotáciu zastaviť a s heknutím vstať.
Otriasla som si srsť od snehu a hodila rýchly pohľad vzad. Skala bola z veľkej časti zasypaná snehom a s úľavou som si mohla vydýchnuť, keď na mňa padli tiene stromov lesa. Launee bežte domov, už nie je dobrým útočiskom ten úkryt, pomyslela som si a ťapkala si to snehom s nejakými tými nadávkami, ktoré som s obľubou púšťala do éteru. Štvala ma zima, štval ma sneh a zavše k tomu aj Zakar, ktorý sa záhadne na mňa namotal. Po očku som sa obzrela, či sme ešte dvaja. Možno to len hral na protivného... ale bude musieť inak makať, aby na mňa zapôsobil, pomyslela som si a bleskovo su ho premerala. Mohla som zhodnotiť, že sivohnedý kožuch je atraktívny a tak, no predtým bol mamľas a najmä nemala som priestor pre myšlienky akokoľvek romantické.
So smiechom zhodnotil, že som proste skvelá, na čo som sa potešene uškrnula. "Samozrejme a to až tak, že ti ešte nehorí chvost," žmurkla som a preskočila nejakú zaviatu kopu. Nemala som pocit, že by to mohla byť nejaká zamrznutá mŕtvola alebo tak, preto som to prote prekonala a vybehli sme na pláne. "Zahrejeme trošku svaly, čo povieš?" navrhla som mu, no ako som sa postupne rozklusala, držala som rvonomerný, vytrvalý pochod tak, aby sme sa nevyšťavili už úplne. Držala ma pri živote azda len sila vôle a nádej, že na lúkach na západe by sme mohli niečo nájsť. "Možno sa nejaké zvieratá stiahli k moru, pôjdeme tam," zavelila som už celkom zmierená s tým, že proste nápadníka len tak nestrasiem a nemala som zavše dosť energie na to, aby som ho podpálila - keď už tak celého.

-> VVJ (cez neprebádaný les)
//Potom cez cedrak do erynija > cez vodopády ostružina

Ako začínalo byť pred chvíľou vonku šero, tak v jaskyni sa prakticky zotmelo. Obklopovala nás čierna tma a len pri lavíne, ktorá nás tu väznila bolo okolie svetlejšie, sotva som videla tie bledohnedé laby, ktoré sa začali odvážne i hlúpo driapať po snehu. Pochybovala som, že by sa tak usadil a dalo sa po ňom chodiť, no Zakar očividne stratil aj tak hlavu. Všetky aspekty k tomu nasvedčovali, čiže som si nerobila starosti, čo s ním bude. Nemalo ani zmysel mu nadávať, proste som si len rezignovane sedela na zadku a občas strihla uchom smerom vzad, kde sa mali niekde skrývať tí dvaja. Tichí ako ryby, ach, odfrkla som si a sledovala Zakarov bledý zadok, ako sa vydriapal vyššie a skúsil hrabať.
Aj tak sa sneh začal sunúť a ako mi zasiahol labky, so zanadávaním hodným pohana som vyskočila a chňapla po Zakarovi. Mrzuto som zaškrípala zubami, pretože vlk sa už zase driapal navrch a minula som, možno len čo mu ubudlo z tej čiernej špičky chvosta. Aj o ten svojím nemyslením príde raz, pomyslela som si mierne zlomyseľne a vydýchla. Jaskyňa bola priestranná a vysoká, plus som vedela, že je to dlhoročný úkryt, kam sa dá skryť aj pred sopkou na úpätí.
Postrehla som na seba žiadosť ako som naštvane zízala do tmy. Všade inde než naňho radšej. Chcel po mne roztopiť sneh, len som si pre seba pretočila oči. "Vyzerám ako zápalka či idiot, Zakar?" štekla som. "Pretože hlúpy si tu ty, ale ako chceš," zahundrala som si potichu a pomalým krokom sa presunula bokom ku stene a zadívala sa priamo pod labky odhodlaného vlka. Zakarovi začalo svietiť mierne spod labiek, čo sa však stratilo a on sa začal divoko prebárať a sunúť s mokrým, lepkavým snehom, ktorý sa premieňal na vodu. Nadýchla som sa a uvoľnila zo seba všetok stres z tohto stiesneného pobytu a zimy a na labkách som ucítila prvý stekajúci potok, ktorý zároveň mrzol, no moje labky obdarované mágiou samozrejme ľad vynechal.
V konečnom dôsledku Zakar nemusel ani hrabať a grátis bol okúpaný, na čo sa mu na kožuchu začali tvoriť kryštáliky ľadu. Chcela som sa zasmiať, ale miesto toho som sa rozkašľala a zalapala po dychu. Privrela som, oči sústrediac sa na dýchanie. Energia ubudla, nebudem schopná asi biť sa s niekým o žrádlo, no niečo malé si možno nájdem, zamyslela som sa a nedala navonok najavo vlastné ohúrenie, že môj živel bol so mnou splynutý na sto percent. To sa budú páliť chvosty! našla som v sebe aspoň trošku radosti, odkašľala si ešte raz a postavila sa dívajúc sa na strakáča s polovične pobaveným úškrnom. "Ale pokus a nespanikárenie v kríze sa počíta, vĺčik," hrabla som labou s horiacou ľaliou a chrstla po ňom mokrý sneh, ktorý sa však na žakovi objavili len v podobe námrazy.
Vzdialila som sa zase dozadu držiac teplotu pri zemi zhruba okolo nuly, kým voda nestiekla, v snahe zamedziť tvoreniu prírodného klziska. Mali sme tu však nejaký ten starý mach a lišajníky, to bol plus. Nebola som si však dvakrát istá, či ísť ešte proti oslabenej stene, ktorá sa mohla zosunúť razom celá - buď von alebo nás spláchne niekde o skalnatú stenu dozadu, minimálne nám bude smrteľná zima.