Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Obchod tam vylozi zásoby pred koncom záruky, aspoň niekomu poslúžia, ak si ichh aj nekúpi.

Kto by však kradol hrdzavý regál.

Z hrdzavejucich košíkov sa ale dá vyrobiť nový regál pred obchody.

Nastal čas, keď sa Zakarovo lenivé pozadie zdvihlo a rozhodol sa pobrať sa ďalej tak, ako predtým sľúbil. Ja už som sa s ním rozlúčila v myšlienkach, takže som ho prosto sprevádzala pohľadom, kým neopustil les. Alebo čo to tu bolo za pľac.
Žíhaný sympaťák bol zjavne rád, že to tu môže opustiť a na troch nohách skackal v snehu preč. Predsa je zranený, prebleslo mi hlavou, kým môj pohľad zlatých očí našiel tie strieborné. Alfa tu so mnou zostala a asi aj pre istotu mienila. Môj pohľad bol pevný, žiadna ľútosť či strach nad vlastným, zdravotným stavom.
Vlčica sa ma pýtala, či mi je už lepšie. Pokúsila som sa napraviť do polosedu a odšuchtala som sa k stromu, o ktorý sa mi dalo dobre oprieť. "Ako sa to vezme, je to daň za prežitie zimy a neskapanie na hlad," odvetila som prosto a rozhliadla sa. "Čo je toto vôbec za flek?" vyjadrila som sa zvedavo o jej rajóne bez ohľadu na to, či sa urazí nad mojím spôsobom vyjadrovania sa, alebo aj nie. Bola som vďačná, že som tu mohla zostať a fúkalo tu teda menej ako na pláňach, kde mi zo snehu sotva trčala hlava.

Však aj tak nemajú funkčné kolečká.

Obchody však spustili predčasné Black Friday každý týždeň, takže na masové akcie bežali aj ľudia bez košíkov.

Nakupujuci začali používať malé košíky a chodili do obchodu častejšie,po ďalšie zbytočnosti.

Na moju radosť napokon bledá vlčica odišla, hoci si neodpustila poznámky. Ty budeš môj partak alebo nepriateľa, prisaham, pomyslela som si na jej adresu a sledovala bledý chvost, kým sa mi nestratil z dohľadu.
Mala som šťastie, že žíhaný sympaťák bol ochotný mi nejako pomôcť a prekvapene somzažmurkala, keď sa mu zmenili zlaté oči na zelenú Iný macher. Myslela som si co chcela ignorujuc, že jeho alfa číta myšlienky akoby nič, teda to som si myslela. Určite má silu, nebola by inak alfa, usúdila som a zároveň tým zvazila možnosť, že by som sa pokúsila byť neprimerane drzá. Spokojne som však kyvla, keď vlk nechal vyrásť rastliny a poradil mi návod na použitie. "Hádam nie sú jedovaté," zamumlala som a s očami na členoch svorky som čiastočne od skákala na troch, čiastočne vliekla obe zadné k rastlinám. Keďže mi vysvetlil, čo s nimi, dane dve som prosto odtrhla zubami a mierne ich v tlame rozzula, na čo som si ich pár minút ukladala na nohy. Musela som sa tým pádom zase capnut do snehu a nejako sa snažiť si tam omotat dlhšie listy. Trvalo mi to dosť dlho, ale malé laby boli tiež v prospech, lebo som aspoň nebola tak nemotorna.
Na to som sa pokúsila pridvihnut a postaviť sa aspoň na predok.
"Ďakujem," riekla som vlkovi s úprimným hlasom a mrkla po Zakarovi, lebo on chcel už tiež pomaly ísť preč. Aj tebe ešte raz, dávaj na seba pozor kým nájdeš rodinu. Nepotrebovala som mu všetko hovoriť ešte raz. Vedel to, len som netušila, kedy sa ešte stretneme.
Kyvla som mu ešte hlavou s uskrnom na tvári a zadivala sa na alfu "Ak smiem, zostala by som. Nebudem medzi vás liezť, zdržím sa len tu niekde na okraji," podotkla som a snažila sa veľmi nepremyslat nad tým, že som tu moc kopcov ci ukrytov nevidela. Taktiež som predpokladala, že sa dlho nezdrzim, pretože to sa skôr so zlatavou vlcicou pobijeme.

Zakar to očividne nechal len na mňa, na čo som po ňom hodila nevraživý pohľad, keď sa odplahočil ku kroviu opodiaľ a sadol si tam. (//povolená manipulácia). No len si choď, však aj tak to tu je len o mne, odfrkla som si a zvrtla sa naspäť na krémovú, prezerajúc si jej ranu na boku a všetky jazvy. "Neviem kto by sa tu mal prestať urážať a dávať si pozor na svoj kožuch, drahá," zapriadla som a venovala jej úsmev, ktorý bol naoko priateľský, pretože tu bol aj žíhaný, no ten beztak pochopil situáciu.
Omŕzali mi laby, kým som tam len postávala ledva na predných a s krížami padnutými nižšie než kohútik. Aj slepý by videl, že by som teraz nikomu nezdrhla, pretože na šľachách na zadných som mala sotva zacelené rany, ktoré naozaj neboli pohľadom vhodným pre vĺča. Krémovú som si nevšímala a stočila pohľad už s o čosi milším a úlisnejším úsmevom na vlka. "Zima je zlá a vlk niečo musí robiť, aby získal aj to málo potravy, čo sa objaví," prehodila som nonšalantne a aj tupcovi musela dôjsť, že bol proste dosť škaredý boj o žrádlo. Hodila som rýchly pohľad po žakovi. Aj on je stále krvavý. Nebol však aktuálne moja priorita, teda dosiaľ až na prechod z lúky sem ani raz.
"Ona nemá svoj deň alebo trpí akútnym nedostatkom partnera," ohradila som sa na jeho poznámku o tom, že mi pomôže pod podmienkou, že sa budeme s tou krémovou krotiť. Nazval ju ako Lyl. Napokon som len rezignovane vzdychla a kývnutím súhlasila, no nepriblížila som sa ani o krok. Všimla som si , že on taktiež odľahčuje jeden hnát až príliš a len ten jeden. Tak, sme dvaja.
A čoskoro štyria.
Do nosa mi udrel výrazný pach ešte skôr ako sa milostivá dostavila na scénu. Nnarovnala som aspoň hlavu a premerala si ju skúmavým pohľadom hľadiac jej do studených, strieborných očí. Mala však spôsoby, takže som sa len pre seba uškrnula. "Jenna, len ti tu oxidujem vzduch v snahe zachrániť si aspoň jeden zadný hnát," podotkla som a podozrievavo si premerala jej čiernobielu srsť. Nevidela som poranenia, odľahčené nohy, nič. Nerozumela som tomu, ako táto vedela prežiť hnusnú zimu. S ráno sa zozimilo zavše ešte viac. Niektorí sú nesmrteľní, pomyslela som si veľmi dobre berúc v ohľad, že ovláda mágiu myšlienok.
Otočila som sa na vlka a môj pohľad pookrial na o čosi viac priateľský. "Ak ti to teda šéfová dovolí," podotkla som so žmurknutím a obzrela sa po Zakarovi. Proste sa tváril, že neexistuje.
"Och a tamto je Zakar, moja barlička," uškrnula som sa, no nebola to pre nikoho nijako zvlášť relevantná informácia.

Samozrejme, že som krémovou odhadla veľmi dobre a rapídne rýchlo jej zhoršila ráno. Pobavene som sa pre seba usmiala. Ťa kleonu raz nervy, napadlo mi len čo sa ozvala. Akonáhle ma však urazila, naježila som sa a nemotorne sa zdvihla do sedu, napokon sa aj postavila. "Pozri ty egoisticka kráska, som nepríjemná, ale sakra keby si nemala len rez na tvojich rebrá h, tiež by ti nebolo tak veselo. Ani raz som ťa neurazila a nádherné prezentuje š vašu svorku precedila som skrz zaťate zuby a napokon sa upokojila a nahodila ľahostajný výraz. "Ja sa mam správať slušne? Už slušne požiadanie bolo, no niekto tu nemá svoj deň, tak už milá nemienim byť. Nezdá sa, že máš užitočnú mágiu tak ja vypadnem," otočila som hlavu na Zakara, pohodlia chvostom a tahajuc zadnú za sebou som začala hopkat preč.
Zastavil ma až nový vlčí hlas. Obrátila som sa. Bol to sympatický, zihany vlk. Nahodila som slabý úsmev. "Nič, len hľadám tolerantneho vlka s mágiou zeme, aby mi pomohol. Tvoja kamoška však nemá svoj deň a nebola ochotná vôbec povedať, či tu niekto schopný je. Práve ma urazila, takže odchádzam, mrznite si tu sami," dodala som sucho, kyvla vlkov na rozlúčku a padala preč.

Všimla som si síce Zakara, ako po mne hodil pohľad, no nezaujímalo ma to. Mohol ganit pohľadom koľko chcel, bola som proste priama, svojska a krémová to musela zniesť. Ta zostala ako najezeny dikobraz s rozrezanym bokom. Prizmurila som oči a verila jej smerom. "Že ty si našla žrádlo a si nervózna, aby sme ho nevzali?" uskrnula som sa. Nemohol jej proste vlk spraviť hentaky upgrade rebier. "Ale neboj, my sme kvôli srne tiež skoro prišli o krky, každopádne druhá strana je mŕtva a nepôjde sem," ubezpečila som ju s väčším entuziazmom, než som reálne cítila. Bola to len snaha o umelý optimizmus, hoci má bolela noha ako čert a ta druha zatiaľ vobec - co ma najviac desilo.
Na to zaperlila, prečo sa nevyliecime. Pobavene som sa usmiala. "Počuješ ho, nemáme mágiu zeme ako som už spomínala. Vycisti si snehom uši, pretože nemám energiu na mágiu. Ty máš aspoň zdravé hnaty," utrusila som a potrsene buchla chvostom o sneh, keď Zakar načrtol, kde je Alfa, keď je tu len jedna zranená členka.
" Inak prečo žiješ v jazere, v ktorom rastu stromy? Chod sa radšej skryť nech nepadnes na ľad a nech to rieši tvoja alfa, ak nemáš potrebnú mágiu a ochotu pomôcť ty," tiekla som ľahostajne. Nemienim nijako provokovať, no je to proste fakt. A žako prestaň ma napominat som svojpravna, riešila som si svoje pre seba a sledovala pohľadom oboch plus verila, keby mal niekto iný tendenciu sa k nám blížiť.

"Život nie je fér je najpravdivejšia veta, ktorá je," povzdychla som si namrzene a snažila sa neprivolávať si nepríjemné spomienky, ktoré sa mi aj tak do mysli tlačili. Kde si skončil, trikolór? Ešte raz som si vzdychla a so syknutím sa presunula do polohy, z ktorej som ucítila blížiaci sa pach, ktorý nebol známy. Najskôr tunajší člen, bliklo mi.
Objavila sa zlato krémová vlčica. Istotne by bola aj pekná aj s tou ozdobou na zadnej, no skrz bok mala otrasnú, otvorenú ranu. Zachovala sa však prísne a sebavedomo napriek jej zraneniu. Uškrnula som sa, keď Zakar prebral funkciu tlamy a požiadal o pomoc. Zadívala som sa cudzinke do očí zo zeme a odkašľala si. "Nemám dôveru voči alfám, preto sa pridávať dvakrát nechcem. No potrebujem akosi niekoho s mágiou zeme alebo čo, mám natrhnutú šľachu a na druhej nohe poškodenú," poukázala som si na hnáty a zadívala sa na jej zranenie. "Aj tebe by sa zišlo, zlatavá," podotkla som naoko drzo a letmo si prebehla jazykom po krvou a mrazom zalepených šľachách na zadných nohách. Vlčici mohlo moje ležanie prísť neuctivé, no nemala som dvakrát na výber.
"Jenna," predstavila som sa ešte stroho, "a hľadám len pomocnú tlapu, nič iné. Všade je mŕtvo, kam asi inam som mala ísť skúšať šťastie? Tuto pán džentlmen zabil svoju nepriateľku, tak aspoň má dobrý pocit, ale sakra ja asi ťažko ako vidíš," zahundrala som snažiac sa nejako tlmiť protivnú náladu, no moc mi to nešlo. Rezignovane som položila papuľu do snehu medzi predné labky. Nemám toľko energie, aby som si zavrela rany sama.

<- Východný hvozd (cez kaskády)

Prestala som komentovať a nadávať na ľadové vodopády, cez ktoré ma sivohnedý ťahal a zmierila som sa s tým. Ako padal súmrak na krajinu, bola som v konečnom dôsledku aj šťastná, že sme to stihli pored úplným padnutím tmy.
Spočiatku som sa nesústredila ani len na vietor, len aby som nejako skackala po Zakarovom boku niekam medzi stromy. Boli vysoké a mohutné, lesom sa dalo celkom pekne prechádzať, hoci po štvrtom raze, čo mi laba skĺzla do blba a do boku som sa už mračila. Skúsila som prednou ohrabať trochu sneh, no pod ním bol číry ľad. "Je toto snáď zamrznuté jazero a stromy žijú v ňom?" čudovala som sa nahlas a dávala si o to viac pozor.
Zakar mi medzitým vysvetlil, že má najskôr nejakú moc od Smrti. Zvedavo som zastrihala ušami. "Určite budú vlčicu sprevádzať zlé posmrtné sny, že to nebolo vyrovnané a nenatrhla ti aj zadok," uškrnula som sa. "Je obdivuhodné, že vládzeš," zhodnotila som jeho stav a krátko zívla.
Zastavili sme sa aj tak na okraji. Skôr ako ma on vyzval k ľahu som sa aj tak zviezla do snehu a s úľavou vydýchla, keď sa prehriate a poranené šľachy na zadných začali chladiť. Prišiel pocit úľavy a ja som len slabo zavyla. Nemienila som sa trhať snahou či si tu zničiť hrdlo s hlasivkami. Beztak ma sužoval smäd, takže som začala len s nekonečným žraním snehu, zatiaľ čo Zakar si neodpustil, že on ma vtedy rozfúkal. "Ako som videla, tak ty si bol tiež len na hromade, asi ťa má mágia tu r´v obľube," poznamenala som a nijako nahlas mu neďakovala, že som vôbec tu. Samej o sebe by mi cesta trvala tak ďalší deň a pol, preto som o tom viac nepremýšľala.

<- Východný galtavar

Plahočili sme sa krajom a pomerne dobre sa nám darilo spolupracovať. Rozumela som jeho pokynu zastaviť, pretože taktiež mu hrdlo pálil smäd, no nič lepšie ako sneh sme tu nemali. Moja nálada sa stávala čím viac depresívnejšou a určite to pocítil aj Zakar. Drcla som ho, aby sme šli po okraji hvozdu, pretože hlbšie by nebol priestupný pre dvoch vlkov vedľa seba a ja by som mohla akurát tak skákať na troch nohách a aj to by od prvého skoku k druhému trvalo večnosť, kým by som našla na to silu. Iste, nejaký spôsob by sa už našiel. Keď sne však zastavili, prezerala som si jeho zranenia. Zamračila som sa. "Ako je možné, že sa vlčica na teba nepokúsila zaútočiť s mágiou? Ja som tej sivej aspoň spálila ksicht, hoci to bol len impulz," zamyslela som sa a chvíľu prehĺtala hrste snehu, ktoré som si naberala do papule. To mi totiž celkom šlo, beztak som bola nízko pri zemi a záveje vyše môjho brucha.
Vlk potom len podotkol, že k pomste sa pridá až sa dám dohromady, pretože spomínaná vraj chcela zaútočiť na vĺča. Môj výraz zostal ľahostajný. "Najslabší neprežije, tak to proste je," odvetila som, hoc moja veta mala aj výpovednú hodnotu v tom, ako pristupujem k mladým. Nedokázala som si ich predstaviť a môj život by bol len ešte väčšie peklo.
Na to sa podarilo Zakarovi zachytiť vlčie pachy a onedlho som ich cítila aj ja. Zamračila som sa a váhavo k nemu pristúpila, aby sme pokračovali v ceste. "Ak tam bude násilná alfa a ty ma tam vlečieš s odpálenými hnátmi, dorazím ťa ja keby som bola znova duch," riekla som mu naoko vážne, no kútiky mi pobavene cukli smerom hore. Pripomenula som si situáciu spred pár mesiacov, kde sme sa tak nejako všetci premenili.
So slabým kývnutím som ocenila jeho úprimnosť ohľadom rodiny. "Máš správne hodnoty," riekla som len a s miernymi obavami šla za ním, hoci nezvolil práve najrozumnejšiu cestu. "Zbláznil si sa ísť cez ľadom pokryté kaskády?!" štekla som mu do ucha, za ktoré som ho veľmi slabo aj potiahla na znak nesúhlasu. Vôbec sa mi to nepozdávalo.

-> Maharské močiare (skrz Kaskády)

<- Erynij (cez rieku)

Nemala som z jeho chôdze pocit, že by snáď nevládal. Vo všeobecnosti aj mimo zimného obdobia som bola drobná, šľachovitá a v momentálnom fyzickom stave som nemohla vážiť azda ani tridsať kíl. V nohe mi stále pulzovalo prakticky zakaždým, keď som ju položila a zaprela sa o ňu. Prehryzla som si jazyk ako som potlačila jedno či dve syknutia od bolesti, no tých pár krvavých kvapiek z papule z nej nestačilo aniu vypadnúť, zlízla som si ich z papule jazykom. Za posledné hodiny som si na tú chuť asi aj zvykla, napadlo mi.
Odstavili sme sa priamo na rieke, ktorej tok bol prekvapivo zamrznutý. "Nnič iné, len prekliata zima. Žijem tu roky, no táto rieka nezamrzla ani keby kusy ľadovca padali," zamyslela som sa nahlas a poťapkala labou po snehu, ktorý prekrýval ľad. Ten poslúžil dobre Zakarovi, ktorý zrejme usúdil, že je to lepšie ako žranie snehu, čiže ma nenapodobil. "Počkaj až sa ti tam prilepí jazyk, neovládnem sa a vysmejem ťa," oznámila som mu s pobaveným úškrnom narovinu a zostala v polosede, kým uhasil smäd.
Tvrdil mi, že sivá Styx bude asi výnimka, lebo vraj prežila. Odmietavo som zavrtela hlavou. "Ak neskape na následky zranení, tak ja už neviem. Ale je reálne, že stratí čuch. Neboj, vrátila som jej vo veľkej miere to, že som invalid," riekla som a zhlboka sa nadýchla sledujúc zubaté slnko, ktoré sa odrážalo od snehovej prikrývky a vypaľovalo priam oči. "Pomsta si ešte na ňu počká," dodala som si viac menej pre seba a nejako neriešila, či ma vlk počul aleboi nie. A keby aj.
Z rozčarovania nad plánovanou pomstou ma vytrhol zásah snehom priamo do tváre. Nahlas som si kýchla a otriasla sa, pričom Zakar dostal odo mňa akurát tak nevraživý kukuč zlatých očí. "Už to nie je aktuálne, tá snehová bitka," zabrblala som odmietavo, no kútiky papule mi predsa len cukli hore v znamení slabého úsmevu.
Znovu som sa oňho oprela a zadýchane sme mohli pokračovať na pláň a skrz ňu. Práve tu boli zxradné úseky, kde sa sneh nezdal až tak hlboký, no zapadli sme po krky. Zachvíľu sa tak naštvem, že roztopím celú lúku, zavrčala som si pre seba a odvrátila hlavou, nech ten sneh prerážame proste hrudníkmi. Potichu som si cenila jeho snahu zabrániť môjmu pádu vpred. Nehovorila som mu nič, niekedy je ticho viac. Zakar si však nechcel prpustiť, že by bol niekde, kde to nepozná. "Nikto ťa nenechá u seba dočasne, musíš vsadiť na prvý dojem. Môj predošlý alfa bol taký medveď - mamľas, on vôbec nepochopil, že som ho viac ráz aj žartom urazila, šlo mu len o jeho kožuch," s úsmevom som si spomenula na Neona a pokračovala. Trošku optimistickejšie, pred nami bol totiž les a potencionálne závetrie a azda i menšie kopy snehu.

-> Východný hvozd