Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Prezradil mi meno, dokonca plynule, na čo som sa pousmiala. Vidíš. Vvzbudila som v ňom však nejaký druh záujmu, pretože som zbadala pohyb hnedých uší na informáciu, že nie som členka len sa tak flákam po svete. "Bola som na love s iným tulákom, pomohol mi prísť sem, potrebovala som pomoc," vysvetlila som mu už o čosi menej rozčarovane z nevýrečnosti mojej aktuálnej spoločnosti. Po očku som mrkla na možno mŕtvu alfu a len pretočila oči. Naspäť na Theriona.
Zachytila som jeho pohľad, pretože konečne zdvihol hlavu. Chvostom som zase rozvírila nejaké tie snehové vločky. Len ako malé, povzbudivé gesto. Stále bol zadumaný v sebe, takže ja som si sem tam ohrabala od seba kus snehu, aby som nesedela priamo v záveji. Sledovala som aj jeho pohľad smerom do lesa, no len som nechápavo zažmurkala. Niečo mi chcel ponúknuť. "Pomôž najprv sebe," poradila som mu priamo, hoci ho to mohlo zabolieť.

Na jeho tvári sa črtali emócie, aj vďaka ktorým som vedela určiť, že väčšina jeho života sa odohráva práve v jeho hlave. Niekoľko rokov života som tu zabila a nestretla ešte takú osobnosť, to tu je tak moc vlkov alebo tak málo, že nikdy nikoho nevídam? Zamýšľala som sa nad obdobím pred pár rokmi, keď mi zmizol tak trochu aj zmysel bytia a bezcieľne som sa poflakovala po južných hraniciach s váhavou otázkou, či odísť alebo nie.
Nemohla som vedieť, s čím zápolí vlk. Len som odhadovala podľa reakcií na moje konkrétne otázky. Pridvihla som sa a zavrtela pár krát chvostom. Tešiť sa, z niečoho, pokúsila som sa vlkovi naznačiť. Nebola som zas ako žula a bez štipky citu, len som tak obvykle na vlkov pôsobila, pretože som hľadala nový zmysel života, keď jeden už vzal nohy na ramená alebo sa prepadol pod zem. Mať zmysel nejakých dní, s niekým o niečom zaujímavom konverzovať, objaviť nové územia, spoznať nových vlkov, niekomu pomôcť. Zavše tento typ by absolútne nepochopil môj zmysel humoru ak ak som chcela mať nejakú spoločnosť, musela som sa proste snažiť si ju udržať.
Napokon sa len slabo usmial dívajúc sa do snehu pod sebou a zamumlal onu otázku. "Jenna," predstavila som sa mu a mierne zavrtela chvostom hľadajúc jeho pohľad. Niečo nové, z toho sa môžeš tešiť. Z novej informácie. Nepredpokladala som, že by vlk maml moc čítať myšlienky, no keďže mu vyhovala skôr konverzácia gestami, tak som sa pokúsila prispôsobiť. "Žijem tu na juhu už pár rokov, som tuláčka," podotkla som ešte k predstaveniu sa. Nijako výnimočná, nemysli si to len o sebe, vlk.

Neodpovedal mi. Mrzuto som zafunela a nadýchla sa ľadového vzduchu. "Skús si ponoriť hlavu do snehu alebo čo, možno vytriezvieš z tých myšlienok, ktoré bzučia ako včely," poradila som mu neutrálne a len si povzdychla privierajúc oči. "Skoro každý zažil niečo zlé. Aspoň sa raduj, že si zdravý fyzicky," odfrkla som si a venovala mu o čosi prísnejší pohľad zlatých očí. Všetci koniec koncov niečo máme, či už jazvy na duši alebo na tele... Mne by tých po tele mohlo prestať pribúdať, ale na ten vyšší vek sa mi tuším aj darí.
Pripadal mi, ak teda nemusel otvoriť tlamu, ako vlk v strednom veku, ktorý by už mohol byť dostatočne rozumný či zmierený s minulosťou. Ak mal však nejaký syndróm, nemohla som mu pomôcť.
Skúsila som sa prednými labami posunúť a narovnať sa, nech nie som nepohodlne ohnutá v rebrách. Odsunula som sa a oprela sa o ľadom pokrytý kmeň nejakého malého stromu.
Pozrela som sa však na hnedého, pretože len náhle z neho vyhŕklo, že tu vzduch nekazím. Pousmiala som sa a zvedavo strihla uchom, keď sa snažil vysloviť otázku. Bezúspešne, zadržala som povzdych. ..."môžeš," podotkla som síce trošku netrpezlivo, no pomerne krotkým spôsobom. Neodvrátila som tvár, vydržala som čakať. Nič iné som aj tak nemohla.

Dobre, toto bude možno až za hranicami môjho levelu a možností z neho niečo dostať, zamyslela som sa, keď tam len tak stál v snehu, díval sa do snehu, premýšľal a len trhane zhodnotil, že on nevie. Povzdychla som si a zavetrila, čakala, kým sa otočí vietor. "Pachom sem patríš, tak prečo sa tu krčíš?" podotkla som vecne. Nemienila som ho ľutovať, pretože to by som aj ja sama musela žiť vo večnej sebaľútosti, kým by som neskončila ako taký mumák, ako vlk predo mnou. Musel vidieť, že mám listami rastliny obalené rany na nohách a na tlame, hrdle aj hrudi zaschnutú krv. Nemala som sa kedy moc váľať v snehu a bola som rada, že sa mi podarilo vlastne dovliecť sa až sem.
"Keď poviem, že ja sem nepatrím, len tu kazím vzduch, bude ti lepšie?" zamrmla som švihnúc ryšavým chvostom. Rozvírila som niekoľko snehových vločiek, ktoré aj tak uniesol vietor do noci. Vlka bolo vďaka pomerne bledej srsti aspoň dobre vidieť, preto som volila decentné chvíľky, kedy sa odvrátiť a čumieť do tmy lesa. Zároveň som sem tam naňho pozrela, občas so zastrihaním učí, či sa rozhovorí alebo to bude konverzácia páčením a nasilu. Nemala som aj tak moc na výber, čiernobiela alfa sa mohla tak hrať s tým jej náramkom na nohe alebo driemať opretá o strom, zatiaľ čo ja som sa ledva vládala hnúť s labami odmrznutými od zimy a bez spoločnosti.

Ľudia teda zanechali pytliačiny, na čo sa vďaka predátorom priaznivo pre les a blízke dediny zredukoval počet diviakov a jeleňov.

Čiernobiela nemala už nejaký záujem sa so mnou rozprávať, no prisudzovala som to noci, pretože tiež sa možno len opierala o ten kmeň tam a pospávala. Beztak som jej prestala venovať pozornosť, pretože príchodzí vlk bledej srsti (//prívesok nevidím na profile, že by si mala označené za zahraný, má ho?) očividne nešiel naspäť do krovia, odkiaľ predtým vyšiel. Skúmavo som si ho prezrela s naklonenou hlavou, môj tvrdý výraz trošku povolil. Ak bol členom tak len bezvýznamná Kappa, no jeho správanie tomu príliš nenasvedčovalo. Alebo je možné, že sa niekto niekam dobrovoľne pridá a potom sa obáva byť na vlastnom území? zamyslela som sa bez mihnutia oka.
Našla som jeho tyrkysové oči, keď sa pokúsil vysúkať zo seba pozdrav. "Ahoj, si odtiaľto?" pokúsila som sa o miernejší tón, nie tak nahlas, lebo uši mal zrejme viac ako v poriadku. Jeho ospravedlnenie som prešla len odfrknutím. Ak tu nemá nikto z prítomných zmysel pre humor, to sa radšej dorazím, pomyslela som si mierne nešťastne a zavetrila jeho smerom. Určite sme sa nestretli, dodala som si na svoje uistenie a zároveň s poryvom vetra a vločiek zachytila pach hnedej vlčice, ktorú sme s jej príveskom nechali na severe. Takže tu je ten Mahar, čo? Pamätám si, preblesla mi hlavou spomienka a zatrasením so msa trošku vrátila do reality. Oodvrátila som pohľad od chudáka vlka, ktorého sebavedomie zrejme od narodenia ešte nenašlo napriek príchodzej jari. Keď už ani hormóny nefungujú, tak to mi je ho asi ľúto? Uvažovala som až po tom, čo som odvrátila tvár, len čo som si ho sem tam prezrela, či sa nechystá za mnou.

Alfe očividne primrzla papuľa o ďasná a zuby, pretože zostala dlhodobejšie ticho. Naklonila som hlavu, pozorovala ju, dokonca som po nej chvostom hodila sneh. Či už to úspešné bolo alebo nie, napokon som proste rezignovala a zadriemala. Nebol to pokojný spánok, trhla som sebou každých pár minút zisťujúc, že čiernobiela vlčica sa hrala na strážcu brány, ktorý sa proste nesmie ani o piaď pohnúť. No s tebou je mi tu teda zábava, to už aj Zakar mal lepší zmysel pre humor, pomyslela som si a začala si prednými odhrabávať zo svojho okolia sneh tak, aby som si tu vytvorila niečo ako uležanú priehlbinu.
Na rovnom snehu som vydržala ešte zvyšok dňa a dívala sa do tmy lesa, pretože sa postupne zotmelo. To je teda výhra, v noci sama, ku všetkému na území svorky s alfa strážcom, ktorý si môže od hladu zmyslieť rozhrýzť vám krk. Nádhera, ten život perlí. Nálada mi spadla do bodu mrazu. Rany ma už toľko neboleli, no stále nebolo dobré sa hýbať či vstávať, musela som sa sem tam prihrievať mágiou, no len decentne. Brucho začalo vymýšľať, že by chcelo ďalšie jedlo.
Aby nebolo ku všetkému málo, zastrihala som ušami, ktoré zaznamenali zvuk blížiaceho sa vlka. V hlbokom snehu sa nedalo veľmi pokúšať sa o nenápadný pohyb, preto som pomaly otočila ryšavú hlavu na príchodzieho...vlka. Vlk ma tyrkysové oči a bledohnedý kožuch. Vlci sympaťáci a alfa... tá je farbou odveci, napadlo mi ako prvé, kým som ho skenovala, ako sa díva. "Baví ťa stáť po brucho v snehu a ticho zízať?" zavolala som hlasnejšie naňho a pobavene sa uškrnula. Potrebovala som proste používať tú tlamu a alfa vlčica bola akosi nevyhovujúci parťák na to.

Tak začali predávať náramky zo zubov ku každým 10kg diviačiny, odkúpenej od nich.

Aspoň zbohatnú na predaji kožušín.

Zvieratám sa však vďaka príkrmu začalo dariť, premnožili sa a do hôr sa vrátili rysy, ktoré počet redukovali = menšia pravdepodobnosť zlého mäsa.

Vláda vyčlenila rozpočet na povinné odcervenie divej zveri - formou prášku do krmelcov a roznesenim potravy aj pre diviaky.

Našťastie však máme na žalúdočné problémy lieky.

Dodávateľ začne loviť s nimi a ponúkať exkluzívnu divinu.

V tom prípade pôjde do akcie mäso, lebo ľudia započnú lov na tú divokú zver a nebudú chodiť toľko kupovať.

Na moje slová čiernobiela len potvrdila, že v tom je tá výhoda byť pod niekoho ochrannou packou. "Ja už dôveru v alfy nemám," sykla som a zamračila sa na zadné hnáty. Si vás sama utrhnem, než sa nechať takto trýzniť náhlymi pichnutiami a podobne, premýšľala som, no s nádychom ľadového vzduchu som i vyčistila hlavu a s pokojom sa dívala na Alfu. Narovinu s úškrnom preniesla, či sa mi azda jej bývanie nepáči. "Honosnejšie už to nemôže byť, behať v zime stále po ľade," odvetila som mierne sarkasticky, pričom mi kútik tlamy trošku cukol do náznaku úškrnu. Nebolo to nič o rešpekte, bavila som sa s ňou svojím spôsobom a pre mňa to bol môj obranný štít, ktorý mi zároveň pomohol selektovať známosti.
"Úprimne nie, fakt nechápem," nakrčila som znechutene nos a poobzerala sa. Lesík vyzeral byť mierumilovný až na lesknúci sa ľad, čo bolo vlastne v teplých obdobiach všetko zatopené. Až ma striaslo. "Telu nerobí dobre, žiť na vode, no nepopieram nesporné výhody voči cudzím," dokončila som a len si odfrkla. Tak takéto miesto je asi to prvé a posledné, či si predstavím pre život... možnosť života. "Čo tu žeriete? Nič v zlom, ale ty zrovna nevyzeráš, že si nejako vyčerpaná," premerala som si ju skúmavo. "Možno žerieš slabých členov svorky, ale aspoň sa ti to darí potajomky, to ti musím uznať," zamýšľala som sa nahlas a pobavene sa uchechtla, na čo som si prednou nohou trochu nahrabala snehu k ranám pod bylinkami. Najviac otravné však boli vločky, ktoré vetrisko vháňalo vlku do očí.