Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Hnedý mi tvrdil, že je na také veci moc konzervatívny. Ako konzerva zaseknutý na mieste aj v čase, poznamenala som Si pre seba a kychla, keď mi na nose pristála ním vytvorená púpava. Prepichla som pohľadom tie jeho zelené oči, zatiaľ čo on sa len vykrutil z čierneho ponuky kontrolovať čistotu jeho srsti a zadnej časti tela.
Dal mi však za pravdu, že teda nepustam farbu. Uškrnula som sa a pokúsila sa od neho odstúpiť, lenže to nešlo. Nox sa očividne dobre bavil a zaviazal nám nohy k sebe. Potichu som zavrčala, keď odchádzal. Počkaj si na tú plesinu, ktorú ti vyrobím až ťa stretnem zas, pomyslela som si a nešťastne zaupela, keď sa ma Morfeus po jeho odchode pýtal na nápady. "Jeden by som mala, ale budeš mať plešaté laby potom," zasmiala som sa a o sekundu na to nahodila vážny výraz. Koniec srandickam. "Boli sme v jednej svorke, nemám s iným iný vzťah ani záujem s nim byť, veď pozri, vstal zo záhrobia len preto, aby zaviazal k sebe oboch vlkov. Ako budeš vyzerať, keď sa vrátiš domov a mňa budeš vliect so sebou?" zavrela som hlavou a skúsila sa zohnut a pomôcť si zubami, no korene mali tak príšerne horkú chuť, že som si musela odplul a nabrať si do tlamy sneh, ako neutralizator. Dal si záležať aj na výrobe konkrétnej rastliny? To mi mohol okolo nôh zamotat aj rovno durman, odfrkla som si a kecla na zadok, využívajúc vlka ako opierku. Keď už nič iné, aspoň som mala ohrev a zavetrie.

Na chvíľu som pozornosť venovala Noxovi. Kým rozprával a konečne mu svitlo, že sa vlastne poznáme, otriasla som zo seba zvyšok mokrého sajrajtu, ktorý hnedý svojim skvelým skokom úspešne teleportoval do mojej srsti, ktorá už sa viac podobala na čistú ako pred mojim príchodom sem z mocarisk. "Držala som sa chvíľu s Corou stále na území Zlaťáku, no ona potom zimzla tiež a odpustila som si depresiu tam zostávať sama," rozhovoril som sa. On mi medzitým prezradil, že bol len s Cernunom, čo bolo pre mňa zas neznáme meno. Podozrievavo som si ho pre merala. " To si stihol na úteku aj zbaliť nejakého vlka? No pekne" uskrnula som sa a naznačila utokk snehom, hoci sprska pristála pred ním.
Keď však zádrhel, že sme tu ako hrdlicky a on nás nebude rušit, vystekli sme po ňom s Morfeom súčasne. On sa obhajoval, že čo by so mnou robil, keď som taká malá, na čo som čierneho prepichla pohľadom. Uvidíme až sa ti zavesím na chvost, pomyslela som si a zavrela Noxovym smerom hlavou. "No však ty sa môžeš pridať," uskrnula som sa naňho.
Ako som však myslela na zo, že Morf uciti moju musiu hmotnosť na jeho chvoste, tak som netušila, že on sa tomu ponúkne, a to doslova. Natrčil mi rovno pod tlamu zadok. "Hej!" vyštekla som a velmi s citom ho zubami chnapla pri koreni chvostu, nech odkace pěkně Noxovi dávat ovoniavat pozadie. Morfeus mi však neveril v tom, že ryšavá farba bola moja prirodzená. Urazene som cmukla a ťažkopádne zdvihla zadok zo snehu. Dokrivala som tahajuc jednu zadnú za sebou k čiernemu vlkovi a začala sa mu obtierat o bok násilným spôsobom, ako keby ste ručne drhli riady v lavori, v snahe ukázať mu, že ani zosuchat tu farbu zo seba neviem. "Ani na tebe neostal jediný môj chlp! A keď no, nějaká ta tvoja květinka, ktorú určite máš to nájde," uchechtla som sa zlomyselne a po snažila sa zase odkrivat bokom, na nevydupane miesto.

//Geroj #2, ona ma zlaté oči

//Edit Morf - Jenna má zelené? Na obrázku zelené nejsou :o

//Edit Nox - Na obrázku jsou zlaté a Jenna píše, že zlaté, vo co go? :D

//Edit Jenna: A ja ze Lylwelin, či Sigy ci kto to mal ficat na lysohlavkach :D Idem pisat

// Edit M - wtf já četla zelené whaat. :O Já to pak upravím jak budu na pc :D medvědí česnek z lesa co jsem měla dneska k obědu asi nebyl medvědí česnek...

Morfeus mi neodpovedal a viac to nekomentoval, na co som mu akurát o platila pre točenie oči. Prezeral si hnedého, ktorý tu musel být niekde na čistine a ja som si ho jednoducho nevšimla, kým som krivala cez pláň. Predstavil sa ako Nox a s kyvnutim som mu aspoň uznala tu trochu slušnosti, ktorú v sebe našiel. (//Ani GC ma nepresvedčí, že je fit po zime a - 40 :D a áno, boli s Janou v zlataku spolu). Mne sa však s jeho menom vrátili spomienky, a keď vyhrkol, či som náhodou nemala čosi s Elwen, prekvapene som vydýchla "Ty tupelo, boli sme v jednej svorke," neveriacky som zavrtela hlavou. Tiež sa mi nechcelo veriť, že som na neho mohla zabudnúť. "Kde sa flakas, starec?" zavrtela som chvostom potěšená aspoň tým, že som sa vrátila fakt domov. Na juh krajiny a hneď tu stretávam známosti a samých zaujímavých vlkov, dokončila som v myšlienkach a usmiala sa nenápadne na Morfea. Asi na mňa išla jar a poblaznili sa mi hormóny, či také niečo, pretože obvykle som sa tešila spoločnosti samcov viac ako samic, no nie až do takej miery. Alebo si len dlho sama, podotkol mi hlások v hlave a pobavene som sa zasmiala, keď sme Noxa trafili obaja snehom.
Obrátila som hlavu na Morfea. Tvrdil, že je určite čistý a voňavý. Prizmurila som oči. "Možno mi vonis, možno nie," odvetila som zahadne a vyprskla, keď odrazu začal riešiť to, že sa okolo mňa rozprskli aj farebne kvapky. Jeho dedukcia - púšťam farbu zo srsti. Povzdychla som si. "Morfí mám defakto celé žádné nohy a tělo od krvi, z čoho Asii myslíš, že je ta mierne červená, keď si ma vykupal snehom? Ale máš šťastie, že si to ty, neusmaží ťa blesk za namokrenie môjho kozusku," zmurkla som a následně hned začala nadávat, pretoze prisiel útok.
Útok zo strany Noxa, ktorý vyskúšal po skočiť a oprskal nás blatom a zmesou snehu, vody a púpavy. Kde do pekla vzal kvety... My tu umieram na hladomor a on ma energiu vytvárať kvety? pomyslela som si a banovala, že nemám funkčné zadné hnaty, inak by dostal paľbu z blata. Zhromaždila som prihrabavanim prednými pred sebou kopu ako predtým čierny na svojom bruchu a začala ju prednými a chvostom rozmetavat prakticky na oboch.

Očividne len zabudol s tou hmlou na spôsoby, pretože ako sa tľapol labkou po čele, tak sa aj predstavil. "Lepšie, aspoň nemusím behať po okolí a kričať, že ma obťažuje alfa samec snehom," oplatila som mu úškrn. "Jenna," odvetila som mu jednoducho , pretože podceňoval moje malé zuby. To aj Styx a skončila skoro so zlomeným čumákom, uškrnula som sa pre seba a len nevinne na Morfea zamrkala. "Tie sú len na ohryzávanie krajov ušiek a ták," dodala som k téme zubov a potmehúdsky sa usmiala. "A keďže je škoda ťa žrať, na čo iné by mi boli, hm?" položila som do éteru skôr rečnícku otázku a premýšľala, akým spôsobom sa schovám za svoj kopec snehu predo mnou, pretože čierny vlk mal stále očividne niečo za lubom. Prečo nemám mágiu myšlienok? Chcem tak veľa, byť drzá a čítať si, čo si tí chlpatí okolo mňa myslia? Asi chcem moc, odfrkla som si a otriasla sa, pretože sa mi na srsti zachytilo veľa vody. Kvapky sa zmiešali so starou krvou na kožuchu a okolie mňa bolo pofŕkané ružovou, alebo bledočervenou či ako to nazvať.
Zaujato som však natočila naňho uši, keď sa pohodovo hodil na chrbát do snehu, s labami hore. Snažil sa s nimi na seba hrabnať snehovú kopu, na čo som si ho premerala podozrievavým pohľadom. Už ani nevie, že nejakú hmlu hľadal. Výhovorka, aby mohol niečo kuť, uzmyslela som si a pri prudšom pohybe jeho labou sa strhla, no horda snehu skončila pri mojich labkách, na čo ma nejaké tie mokré zlepence zasiahli. Zavrčala som a trepala divoko s hlavou. "Nepochopil si ma, medveď! Ty si máš ísť kúpať ten chutný ksichtík, nie ja," uškrnula som sa a počúvala jeho záhadný monológ o tom, že je možno vlastne všetko v tom Sarumene. obre som potom cítila hranice, má pravdu, je to sakramentsky dávno, povzdychla som si a nad poznámkou o tuláctve zavrtela chvostom. "Ttakto ti to sekne viac, keď si nezávislý. Nechýba ti občas sloboda?" vypytovala som sa zvedavo, kým on sa hral so snehom. Opatrne som sa odvážila odkrívať k nemu a naznačiť mu tľapnutie labou o hrudník. Nepokúšala som však osud, keďže mal zuby príliš blízko posledných párov šliach, ktoré mi fungovali správne, a preto som sa zas stiahla.
Akurát včas, keď mi za chrbtom pristál sneh. Z toho chvosta som mu ho rovno plesknutím opätovala. Nevšimla som si to, pretože sa k nám priblížil znenazdajky tmavohnedý vlk, vekom dosť starší ako my. Očividne ho prebralo jarné slniečko. Ďalší chlpáč na zohrievanie, len moc vychudnutý, premerala som si ho pohľadom a kývnutím ho odzdravila. Skusmo som skúsila nabrať na labku mokrý sneh a šmariť to po tom jeho hnedom krčisku s príveskom, ktorý si otriasal pred malou chvíľou.

Vlk sa ma snažil presvedčovať, že on nie je nikým neobyčajným. Sladko som sa usmiala. "Tak ma teší, ty atraktívny kus tuláka," riekla som pobavene a zamávala mokrým chvostom. Na jeho narážku som pretočila očami. "Aj čo je malé dokáže hrýzť," podotkla som krátko vyceriac chrup, ktorý sa však zmenil na široký úsmev, hoci ma ten babrák okydal celú snehom a ja som cítila, že aj moja koža začína byť pod srsťou mokrá. Našťastie prestalo fúkať vetrisko, takže mi neprišlo zima. Konečne sa nám tie teploty trochu vyšvihli.
Vnútorne mi lichotilo, že zahodil tie svoje nezmyselné starosti o hmle a sústredil sa na mňa. Potvrdil mi však to, čo som vedela dávno - že moja sestra tam nie je. Kyslo som sa uškrnula a hrabla po ňom snehovou guľou. "Veď ja viem," odfrkla som si a prikrčila sa, očakávajúc nejaký ˇútok. Aj tak som vedela, že ma zasiahne snehom pokaždé, ak teda nebol škúľavý alebo tak. Nemohla som sa pohnúť len sa mierne uhnúť a ak teda videl a nebol totálne mizerný, tak ma musel trafiť. Na jednu stránku mi chýbalo trochu šťastia v živote a stačila na to len zábava. Kto by to bol povedal. Raz som si kýchla, keď mi frkol sneh do ňufáku a on sa zrazu zarazene pýtal, kedy som bola vlastne v rozľahlom hvozde naposledy, Zamyslene som zodvihla hlavu k nebu a potichu počítala. Možno som aj po šepky rátala nahlas ako sa mi mierne chvela tlama, no napokon som usúdila, že bude inteligentné priznať si dočasnú stratu pamäti a povedať odhad, takže som sa len uškrnula a zastrihala ušami. "Roky, odkedy nie je na juhu Temný les," povedala som mu záhadným hlasom pri pomenovaní bývalého územia svorky pri kraji sveta gallirejského.
Medveď však zamrzol, kým premýšľal o mojom pobyte v Sarumene, takže som si vytvorila veľké dve snehové gule a roztopašne ich zaradom hodila, pričom aspoň jedna mu zasiahla líce. Ppobavene som zamávala chvostom a nahodila sebavedomý úsmev. "A ty čo robíš v Sarumene, keď mi tvrdíš, že nie si vysoko postavený...kus?" otočila som pre zmenu tému ja a podozrievavo zaklipkala naňho očami. Očakávala som pravdu, nie omieľačky a výhovorky.

//Zigmunde tady ani máj nepotrebujú, tak makaj! :D

Neušla mi jeho predýchavacia procedúra, aby sa ako tak pozbieral a dal dokopy. Potichu som sa zasmiala a utlmila zvuky pritlačením tlamy do srsti na hrudníku. Jeho prehlásenie a pohodenie hlavou ma však donútilo naplno sa rozosmiať, na čo som rozžmurkala slzy a prikývla. "No dobre, ty alfa či beta samec, je mi to jedno," zavrnela som stále pobavene.
Bolo však lepšie, keď som o krok cúvla aj ja a prestala mu obmedzovať osobný priestor. Koniec koncov mne to taktiež nebolo príjemné, hoc predtým som svoje úkony dobre zvážila. On ma zatiaľ upresnil, že vôvbec nevyzerá dobre a veľa schudol. "Aj tak si tlstý proti mne, tak by si mal byť spokojný," odfrkla som si a premerala si ho. Bola som presvedčená, že ak by ho vidím v lete, kde by mu tu pod nosom behali stáda lovnej koristi, vyzeral by tak dvakrát viac ako medveď. Medvede som však nemala v láske, a preto som si ho so záujmom ešte raz premerala. "Ujde to," zhodnotila som s úškrnom.
Stačilo mi sledovať jeho oči, ktoré si prezerali pre zmenu ja. Koniec koncov, veď sme boli dvaja cudzinci a vizuál si každý zapamätá lepšie ako nejaké mená. Sledovala som jeho pohľad a pozrela sa na náramok, ktorý trčal zo snehu. Kvet nehorel, nemala som energiu, len lupene značili, že sa mu čosi stalo. Bola som však rada, že to vopred neurčuje moju vrodenú mágiu, i keď môj temperament to často prezradil lepšie ako odznaky v srsti či oči sfarbené podľa mágie. Zdvihla som pohľad.
Akurát včas.
Nechal si umyť zvyšok čela. Sotva som postrehla jeho náhlu zmenu nálady, kým sa pýtal, či tam mám rodinu. Všimla som si, že si hrabe pod sebou jamu, no nedošlo mi hneď, aké môže mať s tým snehom úmysly. "Mala som, sestra sa volala Bailei," podotkla som a nezmohla sa na viac, pretože nasledoval zákerný, snehový útok. Čierny vlk otočil, dopadol s ťažkými labami do snehu a ja som sotva stačila z ucha vytriasať to, čím tá jeho bitka začala. No dobre...?
Bola som na vážkach, ako odpovedať, pretože som nečakala práve hru. Nikdy so mnou totiž nikto nevydržal, aby to skúsil. Uvoľnila som sa teda a mrsknutím chvostom po ňom hodila pár zlepencov mokrého snehu, na čo som sa odkrivkala do čiastočného zákrytu zo snehovej kopy, o ktorej som predpokladala, že bude nejaký ker pod perinou.

Atmosféra bola všetko len nie uvoľnená. Práve preto som zostala vnútorne nepokojná, pretože to na mňa prenášal práve tuto čierny vlk - medveď. A môžeme len hádať, či tá nervozita vyplýva z jeho hmly, ktorú kdesi stratil, alebo to je zo mňa, nie som práve odstrašujúci príklad vlka - zabijaka, čo rieši, divila som sa pre seba, keď sa na ňom prejavili rozpaky z mojej náhlej zmeny povahy, ktorá bola trochu viac ocukrená. Jjeho výraz mi donútil kútiky tlamy veselo cuknúť smerom nahor. "To je chutné, taký medveď a v úzkych," skonštatovala som, pohrajúc sa s jeho pomenovaním podľa postavy na jazyku a taktiež na prejav nejakého rešpektu som krok cúvla, či skôr odšuchla sa v mokrom snehu bokom. Isto mu nebol príjemný môj okázalý zásah do jeho osobného priestoru. Asi nejaký plachejší typ, to ja som tu za divnú, keď sa snažím mu nájsť hmlu, odfrkla som si a neveriacky zavrtela hlavou.
Vlk sa však preriekol, že prednedávnom lovili. Takže svorke sa darí,hm? poznamenala som si pre seba plne si uvedomujúc, že jeho strieborné oči mi vedia prečítať všetko, vrátane mojej histórie. Takí vlci vedeli rozoznávať lži a ja som sa hrala vždy rada s ohňom, keď som rôzne typy pokúšala na hranicu ich trpezlivosti.
Uznanlivo som však prikývla a prezrela si ho rýchlym pohľadom, kým sa mpoje zlaté zraky vrátili na jeho tvár. "Vyzeráš byť dosť fit, je dobre, keď si rodina pomáha," šepla som zablúdiac v mysli kamsi do minulosti, kým som žmurkaním prekonala chvíľku nostalgie.
Potichu som sa zasmiala, keď si zaščal tvár šúrovať s labou a snehom, na čo sa ma neprekvapivo spýtal, či je lepší. Kriticky som sa zamračila a s opatrnosťou v očiach, veľmi pomalými krokmi som k nemu pristúpila. Čierne vlčisko bolo o dosť vyššie s hlavou ako ja, preto som do labky nabrala snehovú guľu a natiahla sa po jeho čele pod uchom, kde si nechal zvyšky. Veľmi opatrne som mu čelo prešla snehom, kým sa mi neroztopil. Labu som stiahla skôr, ako by som sa ho mala fyzicky dotknúť, hoci moja srsť na krku ho mohla niekde poštekliť.
Pri snahe odstúpiť som však vypustila z tlamy syknutie od bolesti, lebo sa mi podlomili obe zadné nohy súčasne. Zrada, hlásila mi moja hlava, kým som sa zadkom zviezla do snehu a užívala si chladivý pocit, ktorý bolesť zaháňal. S nádychom som sa zas upokojila a strhla pohľad na vlka, či sa mi nechystá utrhnúť ucho za moju miernu drzosť. Zdal sa mi však, že trošku precitol, pretože sa snažil hmlu hodiť za hlavu. Spokojne som sa uškrnula, keď sa spýtal, ako som vlastne prežila zimu. "Pomohol mi pri prvom love po mesiaci hladu jeden tulák, Zakar," začala som otvorene neutrálnym tónom, bez ďalšej snahy v ňom vyvolávať rozpaky, keď to nebolo vhodné. "Žijem tu roky, prežívam so zlomeným srdiečkom a dušičkou ako háveď, odkedy sa rozpadla Zlatavá svorka, dívam sa, ako bývajú vlci v Sarumene, kde som naposledy videla kus svojej rodiny,," prudko som vydýchla a uškrnula sa, keď skončila prvá časť mierne sarkastického monológu. "...Plný žalúdok ma stál ťažké rany, no aspoň som zistila, že vedľa v močiari je neschopná alfa, bude sa jej dať kradnúť žrádlo, až príde zase zlý čas," uškrnula som sa zákerne a prezradila mu to ako veľké, vojnové tajomstvo. Pretože svet proste potrebuje vedieť pravdu, tam vlci nemôžu byť v bezpečí, ak nie sú jej armáda.

Cmukla som nespokojne dívajúc sa na jeho tvár, ktorá sa zamračila. Rovnakým hlasom mi aj odpovedal, ja som len pretočila oči. "Všetko je v tejto krajine možné, to nepopieram, tak negúľaj škaredo po mne tými atraktívnymi kukadlami," dodala som na jeho vnútornú nespokojnosť a pokúsila sa o milý úsmev, pričom som po ňom provokatívne mrkla. Je naozaj možné, že ho niečo magické postihlo, teda doslova vytiahlo z lesa. Prečo by ho na vysokej priečke vo svorke opúšťal? uvažovala som si pre seba a začala vyhodnocovať, že zrejme to tu nebude samá zábava, ako som si pôvodne myslela.
Ako som s apriblížila, čierny ani raz nespustil svoje oči z mojej osoby. Necúvol, nad čím som sa uškrnula a pobavene zašvihala chvostom. Môže byť, pomyslela som si spokojne a čiastočne koketne, nakoľko jar sa začínala prejavovať aj na nás vlkoch, nie len na prírode vôkol. Len zo seba vysúkal, že nie je pripravený na kúpeľ. Krátko som sa zasmiala a zavrtela hlavou. "Len tvár, stále máš v srsti polepenú krv," podotkla som krotko udržujúc očný kontakt, aby vedel, že sa mu aktuálne nesnažím klamať. V topiacom sa snehu sa objavil aj zvyšok jeho láb, z toho na jednej mi utkvel pohľad na jeho náramok. Nezdržala som sa na ňom očami, len som sa uškrnula. Všetci sme rovnakí, drahý, pomyslela som si mierne smutne a nadýchla sa.
Na vysvetlenie toho incidentu som prikývla. "Tak a ty chceš nájsť to, čo ti mala hmla ukázať, je tak?" posúvala som jeho vyšetrovanie neznámej hmly vpred a sladko sa uculila s tou tlamičkou, keď už o nej bola reč. "Prišla ti spríjemniť ráno," riekla som len.
Samozrejme som sa rada hrala, hoc uňho som neočakávala, že by ma neprekukol. Bol to však môj spôsob, ako som sa snažila byť decentne milá, keďže tento vlk bol miestami stále polepený od krvi alebo nejakého magľajsu a zavše proti mne jak mamut.

Vlk bol viac než zmätený ako som sa tak prizerala jeho správaniu sa. Obchádzal ma a hľadal podľa jeho slov hmlu. Pobavene som vyprskla a nechápavo pootvorila tlamu, keď sa mi len tak otočil chrbtom a zas ma ignoroval. "Tá je asi len v tvojej hlave, ty macher," zasmiala som sa, pretože som po odchode z územia svorky neočakávala humorný výstup, ktorý síce nemal pointu, no aj tak mi dokážal hneď zlepšiť ráno. A to som toho čierneho pomätenca ani nepoznala. "Čo keby si prestal kolečkovať ako hraboš v nore a šiel sa schladiť trochu k rieke?" navrhla som mu, ako keby sa dlhodobo poznáme, klábosíme tu aspoň dva dni a jemu očividne nepreskočilo. Nemohla som síce tušiť, či za to zase nemôže tento magický svet, no neriešila som to, kým sa mi nezdal nebezpečný.
Bol síce raz tak veľký ak nie aj dvakrát odo mňa, no psychicky niekde stratený, preto som toho mohla využiť v svoj prospech. Opatrne, krivkajúc som sa k nemu priblížila. Nebudem sa obmedzovať, aj tak nemám čo stratiť, pomyslela som si a váhavo sa priblížila k vlkovi spredu. Oči som nespustila z tých jeho, ktoré blúdili za nejakou hmlou. "Kkde bola tá hmla, odkiaľ sa vzala?" pokúsila som sa s ním nejako rozumnejšie konverzovať.

- Maharské močiare

Banda idiotov, až na toho chutného, žíhaného, povzdychla som si, keď som vybehla na lesnú čistinu veľkých rozmerov a rozhliadla sa. Ocitla som sa na veľkej, nezalesnenej ploche. Za chrbtom som mala nepríjemné močiare a ich zatuchnutý les, opodiaľ praskali tlsté kry na rieke a smerom k juhu som vedela, že leží Sarumenský hvozd, ktorý mi bol kedysi domovom. Znovu som si povzdychla a opatrne si ponaťahovala nohy. Na niekoľko krát aj tie zadné. Nebudú zlomené, už sa mi vracia cit aj do tej jednej, premýšľala som pri skúmaní zadných hnátov, ktoré sa v konečnom dôsledku po štyroch dňoch rozhodli odpuchnúť a upustiť od tej snahy mokvať. Vlhké prostredie bolo plusom aj mínusom, avšak pre tentokrát som si len jazykom zlízla zvyšok sušeného skorocelu z rán, ktoré sa zatiahli, hoci koža bola na daných miestach veľmi tenká. Srsť na nohách kompletne krvavá, chvost v tvare ulepeného kebabu od krvi a moja tvár a tlama nebola na tom horšie. Ani keby na mňa vyprskol niekto pol tône krvi, nevyzerala by som horšie, takže som mohla asi byť len rada, že sa práve nevidím.
Počas chôdze som uvažovala, že by som možno našla nejaké miesto na rieke, kde by nebol ľad, no náhly tresk pri náraze dvoch kusov ľadu o seba, ma od tohoto nápadu odradil. Tak možno nabudúce....alebo zase sneh. Nabrala som si do tlamy trošku mokrého snehu, ktorý sa s okolitou teplotou rozpustil v papuli rýchlejšie ako keď som sa vliekla zavesená na Zakarovi sem na juh.
Moje zraky upútal prudký pohyb, ktorý patril srne. Náhle sa rozhodla niekoľkými skokmi zmiznúť medzi stromami. Ja som len mlčky sledovala stopu, odkiaľ sa ozvali zvuky, čo ju mohli vyrušiť. Žiadna zdravá srna by nevystrelila z driemot len tak, nie? pomyslela som si a víťazne sa uškrnula, keď mi pohľad spočinul na veľkom, čiernom vlku. Možno nebude tak mimo ako Therion, pomyslela som si, pretože tieto introvertné chvíle neboli moc pre moju psychickú stránku blahodárne.
Vydala som sa teda pomaly snehom za dotyčným, ktorý sa nachádzal dosť blízko Sarumenu opodiaľ. Kráčala som pomaly, výrazne padal v krížovej časti tela smerom k zemi, pretože do jednej nohy sa mi sotva vracal cit. Zastavila som na dosluch a so záujmom si mohutné vlčisko prezerala. Tiež som mu videla prepadnuté slabiny a zadné rebrá, no jeho srsť mala stále svoj lesk a najmä pach ma uderil do nosa skôr, ako som stihla zistiť, že má v srsti biele neprirodzené znaky mágie. Toto je krajina špehov fakt, každý tu len čumí druhému do hlavy.
Vsadila by som sa o posledné dve zdravé nohy, že vlk predo mnou je beta, ak teda nie samotná alfa. Hlboká jazva cez tvár ma utvrdila v tom, že tento jedinec má skúsenosti a nie je len tak nejaký amatér. A tak slabý ako Styx, dodala som si pre seba a dívala sa na jeho zmätený výraz. „Čo hľadáš, keď tá srna ti už ušla?“ Odľahčila som si horšiu zadnú a ostražito čakala na reakciu. Nudila som sa, bola som zároveň znechutená odchodom z toho odpudivého územia svorky. A len náhodne sa mi tu medzi stromami objaví vysoko postavený jedinec svorky? To je vtip?

Nič sa okolo mňa nedialo. Hoc som vyprevádzala hnedého, plachého vlka pohľadom, nedovolila som si ani len dúfať v niečo také, že by sa vrátil pri tom jeho čriepku charakteru, ktorý mi ukázal. Aspoň nejaká krátka návšteva, keď už tu musím trčať s Alfou, ktorej sa premávajú v pelechu cudzinci a ona spí, pomyslela som si s výsmechom a len po čiernobielej fľochla pohľadom. Nechápavo som zavrtela hlavou a medzitým si skontrolovala zranenia zabalené v rastlinách, ktoré začal sušiť mráz, ktorý poľavil až s príchodom rána.
Mala som skrehnuté telo, laby, kosti a asi aj mozog, nakoľko som tu v topiacom sa snehu zaspala. Zato alfa sa nepohla z miesta a môj nos mi vravel, že je v lese rušno. „Dobre vedieť ako je strážené územie, až zas nebude žrádlo, alfa,“ podotkla som a venovala jej sarkastický úsmev, kým som sa pozbierala na nohy a vydala sa preč. Krv na mne už zaschla, takže ma mohli prezradiť len stopy. Držala som sa prevažne ostrovčekov snehu, pretože tam, kde už nebol bolo bahno, ktoré začínalo zapáchať. No to viete, že tu s vami zostanem, pomyslela som si, kým som si znechutene odpľula do krovia, ako som krívala po hraniciach. Rastliny na ranách opadali, nakoľko usušené boli totálne krehké, avšak rana nebola škaredá ani nemokvala. Ba dokonca som mala poxit, že to odpuchlo.
Kým som sa však začala tešiť, do nosu ma udrel pach neďaleko. Pach vlčice, ktorá mi spôsobila ochromenie nôh. Vycerila som chrup a potichu zavrčala. To naozaj musíš oxidovať všade? Očividne ťa tlama málo bolí, keď si tak rýchlo došla až sem, rozčuľovala som sa a najbližším priestorom medzi stromami sa vydrala von z lesa na obrovskú lúku, ktorá však stále bola pod mokrým snehom.

-> Ježia mýtina

Prikývnutie som brala ako prostý súhlas, že moje slová zobral na vedomie. Neisto som sa uškrnula a povzbudivo po ňom žmurkla. Zostala som ho ticho sledovať, ako otáča hlavu a díva sa po okolí. Pohľadom zablúdil aj na alfu. Alebo ho alfa vyhnala a je to bývalý člen? Zradil ich? Ach, toľko otázok, zatiaľ to je blbé skóre. Jedna protivná, príliš sebavedomá suka, potom skóre vylepšuje jeden chutný a ochotný, to sa počíta, začala som si vymenovávať pre seba zoznam, kým Therion aj tak asi premýšľal, ...a potom jedna len na oko sofistikovaná Alfa, ktorá si vynúti rozhovor a potom zmĺkne. No a ešte bojko, ktorý sa bojí vlastnej osobnosti! No hurá! A jediná normálna je tu asi Launee, aj keď ktovie ako to má v poriadku, keď nosí dospelý prívesok v podobe čudného vlka. Toto tu je žalostné, mala by si s tým niečo robiť, dokončila som myšlienku podívajúc sa po očku po čiernobielej, ktorá nás stále nevnímala.
Tu sa však Therion postavil a dal mi za pravdu, až som prekvapene zažmurkala a otočila hlavu naňho.
Zdvihla som hlavu a zamávala mu akurát tak chvostom, keď sa pokúsil pozdraviť či čokoľvek iné pred tým, ako sa konečne usmial aj inam ako do zeme. Otočil sa a brodil sa snehom pomaly preč. Vyprevádzala som ho pohľadom, kým mi nezmizol z dohľadu. Nna to som sa proste stočila do svojej priehlbiny od krvi a s hlavou na labách zaspala. Zima mi aj tak otupila ostatné zmysly. Okrem toho pre humor.

Nič, čo by nevyriešili lesné škôlky a záchranné stanice.