Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Borúvkáč

Cítila som na chrbte pohľad, ktorý bol určite ublížený a nechápal ma. Ba priam vyčítavý, prečo odchádzam ani nie po jednom dni. Vysvetlila som mu to, nemá nad čím moc premýšľať, tam má nové tváre jeho záujmu, pána alfy, vyprskla som, a to dokonca nahlas, takže som očakávala, že sa dvojica tmavých vlkov opodiaľ možno aj otočí. Nemala som však v záujme sa k ním presúvať. Kým som sa vydriapala až hore na kopec, bola som celkom zadýchaná. Mohli za to zadné nohy po nedývnych zraneniach a šľachám pohybu už stačilo, a preto som sa vydala pomedzi skaly nájsť nejaký previs s výbežkom.
Po chvíli hľadania a naštvaného odkopávania si kamienkov z cesty, som objavila zoskupenie skál, pod ktorými som vyhrabala priehlbinu a stočila sa do nej. Kamene ma kryli skoro z každej strany a aj som cítila, že mi to poskytuje nejaké závetrie. Položila som si hlavu na predné labky a mlčky hľadela do noci, nemala som vlastne žiadne plány.

Podarilo sa mi oboch solídne vyviesť z miery s mojím hereckým výkonom, takže som sa len spokojne skerila, lebo za tú srandu mi to asi stalo Co s nimi, keď je s nimi nuda, odfrkla som si a len pre točila oči nad Bluovou poznámkou, že možno niekoho nájdem. "Už som našla, no zahucal do diery a nežije asi," podotkla som ľahostajným hlasom. To, že naoko, to nikoho nemusí trápiť.
Nechala som ich teda, nech konverzujú, keďže môj kamarát rýchli vyriešil rozpaky, ktoré som u Hnědého úspešne vyvolala.
" Nebudem vám tu kaziť tú ovocnú vôňu a romantiku, tak ahoj," zabrblala som kyslo a len snkyvnutim sa rozlúčila s Blueberry.následne som sa zvrtla a začala krivat von z lesa, neprišla somm si tu už vítaná a chcena.

//V hliadka

Môj občas čudný kamarát sa prsil a vrtel hlavou, že určite nič také. "Každý si nerad prizna osamelost, já som celkom osamelá," dodala som na potvrdenie svojich slov. "Takže radšej zahrejem seba ako tvoj les," uškrnula som sa a provokatívne mrkla pohodiac chvostom.
Hnedobiely sa k nám napokon rozhodol pridať a vystúpiť z tieňa. Dívali sa na nás dve zlaté oči. Už mi to príde ako štandardné, že nemajú farebné oči, vzdychla som si mysliac na vlastné okále, ktoré sa nikdy nesfarbili.
Blueberry mi pritakal, že ma naozaj krásny kožuch. Nad jeho flirtovnym mrknutim som pretocila oči. On slabé náznaky chápať nebude, urobím ti láskavosť, rozhodla som sa a letmo sa uškrnula, keď padla otázka, či nás ruší. Na to som len zavtela hlavou a pohupovala sa v sede podľa básničky, ktorú moja hlava dala dokopy ako odpoveď.
"Máš kožuch pekný ako kvet,
ktorý z lúky čumí na náš svet.
Hnedá, biela, čo na tom záleží,
ty musíš vedieť, komu tvoje srdce náleží.

Blueberry ti lichotí,
ty však stále ticho si.
Neboj sa prejaviť,
Ako ten kvet, ktorý každú lúku rozžiari."
Priateľsky som za mávala na vlka chvostom a hrdo sa narovnala v sede, prestala som sa pohupovat. " Ale ak si nie si istý, môžem ťa potiahnuť za ucho, hlavu nakloniť na druhú stranu a jasne to bude, " zasmiala som sa a spokojne sa uvelebila divajuc sa na tých dvoch, či som tu vlastně naviac.

Z Blueberryho slov už som začínala mať dojem, že mu začínajú kúsky skladačky zapadať pekne do seba. Logicky a postupne. „Nemohla by som vychovávať cudzie,“ podotkla som zamysleným hlasom. Upútal ma však pohľad červených očí, ktorý sa zmenil a premeriaval si ma. Bolo to po tom, čo odo mňa odstúpil a neopieral sa o mňa bokom. Prižmúrila som oči. „Chápem nedostatok túlenia sa, drahý,“ zašvitorila som na oko laškovne, „no potrebujem súkromie, inak si ťa neužijem dostatočne,“ zasmiala som sa a pohodila chvostom, pričom som po ňom jedným očkom mrkla. Rozhodne sa moja nálada nepohybovala len na úrovni mrazu, ale naopak sa mi aj s pekným počasím začínala zlepšovať. Pre nich možno horšie, heh, napadlo mi.
„Sľúbiť to nemôžem, som po vážnom zranení šliach a dalo zabrať dostať sa vôbec sem,“ podotkla som akoby mimochodom, že si kamarát dosiaľ nevšimol sotva zahojenú kožu na zadných nohách, ktorá bola predtým úplne roztrhaná a stiahnutá, čomu odpovedali aj hojace sa jazvy. „Ale možno by mi tu bolo v zime teplejšie, keď dva apoužijú mágiu čo myslíš, znásobí sa?“ Pprešla som na úplne inú tému a začala uvažovať o čomsi inom, čistila som si tak myšlienky od chmár, ktoré mi hlavu opantali pred malou chvíľou.
Na jeho poznámku som len prikývla a zvážnela. Bolo a je... čo na tom záleží. „Tak to raz hádam pochopíš, že sebeckosť bola nevyhnutná na prežitie. A ja chcem žiť, hoci už len sama no,“ zasmiala som sa nepríjemne na svoj účet a zarazene po Blueberrym hodila pohľad, keď hnedý vlk vyliezol z krovia na slnko a môj kamarát ho oslovil ako samicu, ešte mi to aj zdôraznil. Zavetrila som a naklonila hlavu, aby som sa presvedčila, či má na podvozku nejakú nádheru naviac. Po ubezpečení sa som sa zamračená zadívala na červenookého. Ako mi môžeš klamať? má nejakú poruchu? Je to diagnóza? Trvalý stav? Nevie cez čo čúra? Nespokojne som mľaskla, čomu mohlo dať dostatočnú nápovedu.
Mierne nás predstavil. „Nápodobne, fešák,“ zavrnela som vlkovi, keď sa nesmelo ozval. Venovala som mu obdivný a zasnený pohľad. „Mať taký pekný kožuch, to by bola radosť žiť,“ riekla som zasnene a pozrela na Blueberryho. „Čo myslíš? Určite sa ti páči,“ ozvala som sa s úškrnom a priateľsky zamávala chvostom, aby sa Makadi nezdráhal k nám pridať.

Videla som na tom jeho neporušenom ksichte, že ho stále niečo zvnútra žerie. Zrada od kamarátky? No jo, možno, ale ja som sa za to nehanbila ani necítila výčitky svedomia. „Za niektoré rozhodnutia v živote sa platí vysoká daň, to si zistil aj sám,“ začala som pomerne pokojným hlasom bez štipky typického sarkazmu. Dokonca som sa zvládla slabo uškrnúť, keď spomenul, že mu srdce nedalo nechať vĺčatá opustené a nejaké jedno umrznúť. „Prišla som o možnosť začiatku, o možnosť mať znova rodinu, keď cítiš celé mesiace ak nie roky strach z každého rána, keď dostávať elektrickým prúdom rany, nechávajú ťa biť sa s podradným druhom podobným vlku, ktorý je totálne neinteligentný a radšej sa im podriadi... Tak si uvedomíš, že pud sebazáchovy je dôležitejší,“ dokončila som potichu morbídnym hlasom, pretože tie chmáry sa mi odzrkadlili práve aj na spôsobe ropzrávania.
Nadýchla som sa a s ďalším výdychom to vypustila preč. Rozprával mi o malej slečne, ktorá mala vraj strach z ohňa a keď mi priateľ spomenul, že jej vraj zapálili rodinu, mimovoľne mi vzbĺkol kvet na náramku a zaťala som pazúry do hliny, ktorú som nimi rozryla. „Keď ju z toho čím skôr dostaneš, bude to mocná osobnosť,“ predpovedala som mu formou rodičovského tipu, hoci mne také niečo bolo cudzie. Nemala som mláďatá a o možnosť ich mať som prišla pred rokmi. Rana bola stále otvorená a veľmi okrajovo a opatrne som sa k tomu vracala. Preto mu možno príde, že sa mu vyhýbam alebo sa snažím čosi zatajovať, aká som len bola sebecká... Sebecky som chcela žiť, nič iné, zaškrípala som zubami a pozrela sa naňho akurát vo chvíli, keď moje oči postrehli biele vlčie labky v kroví opodiaľ. Dívali sa na nás zlaté okále nejakého hnedobieleho vlka. Neboj sa, ja som neškodná, uškrnula som sa pre seba a pohodiac chvostom sa ďalej tvárila, že pokračujem v konverzácii s Blueberrym. „Aj ja sa tu len prechádzam,“ popdichla som ho, kým sa odvážil ku mne prísť a uzavrieť mi krk vo vlčom objatí. Cítila som akoby mám končatiny z gumy, na čo sa mi zadné aj tak podlomili. Bol to dlho nepoznaný pocit a nevedela som, čo si o tom mám myslieť, takže som mu len do tmavej srsti na chrbte čosi zamumlala. „Je pre mňa už jednoduchšie a menej nebezpečné, keď som sama. Nič ma potom nebolí,“ zasmiala som sa do srsti a pochopila aj jeho vtip, keď odstúpil. Zázraky sa dejú ,ale toto nepovažujem za zázrak fakt. Zavrtela som hlavou. „Iba sa presvedčiť, či dobre žiješ. Je mi lepšie dole, niekde na slnku, na kamenistých pláňach, kde sa môžem vyhrievať a provokovať hady,“ zaškerila som sa a tľapla ho chvostom, kým sa vzdialil viac.
„Jedná sa o vlka menom Norox a jeho sestru Styx. Vlkovi však jeden môj priateľ vyškrabol oko, takže neviem, či žije, každopádne tá nechutná vlčica sa spokojne kŕmila jednou, ktorú zabil môj známy, teda, sivá ju dorazila a žrala z nej ešte kým dodýchala,“ načrtla som mu prvú nechutnú predstavu a rovno viacero mojich zimných zážitkov. „...Avšak ak budem pokračovať, ten chutný kus samca sa k nám nepridá a bude sa placho prizerať, však?“ Vyčarovala som najmilšiu grimasu, ktorú som zvládla a zadívala sa na hnedobieleho v kroví. Na Blueberryho vyliatie srdiečka o minulosti som prikývla. Neskôr. Nechcela som rozprávať pred tým tretím.

Bolo očividné, že ho moje slová možno aj zarazili, pretože celkom podozrivo stíchol. Jasné, hovor si 'au' a také nezmysly, bolelo, to jasné, nepríjemná poznámka? No, to určite. Ale buď rád, že ti neklamem, myslela som si a len si odfrkla. „Každý má nejaké priority, až sa raz vyhrabeš z pekla, už ho nechceš nikdy zažiť,“ dopovedala som záhadne a beztak vedela, že sa k tej téme ešte dostaneme len čo mi samotnú napadlo pýtať sa ho na rodinu. Také zákerné otázky obvykle neboli bez odozvy a vždy sa otočili aj na toho druhého v konverzácii.
Vysvetľoval mi, že predtým by aj mláďatá chcel, no teraz ich nepotrebuje, lebo vraj sú tu. Akože v lese? Koho? Divila som sa a môj zmätok bol chvíľu vidieť aj na mojej tvári. Na tej ešte akoby zázrakom nebola žiadna cestička bez srsti, žiadne staré poranenie. „Prečo sa o ne staráš?“ Možno hlúpa otázka, však? Pýtala som sa však pre inú informáciu, ktorú som si chcela potvrdiť. „Keď budeš potrebovať z princezničiek spraviť nezávislé slečny, budem ich zadarmo trénovať,“ uškrnula som sa a zamávala chvostom. „Teda skoro zadarmo,“ dopovedala som si potichu pre seba a buchla ešte chvostom o zem.
Rozprával mi zatiaľ o menšej zrady od jeho sestry. Zamračila som sa, no snažila sa ako vlčica do spomínanej Lennie vžiť. „A vieš prečo ťa nenavštívila? Akú má povahu? Nebola vo svorke, kde sa proste chcela šplhať vyššie, takže si nedovolila opustiť územie ako ty? Každopádne to nič nemení na fakte, že sa zastaviť mohla, mrcha,“ dokončila som ešte s povzdychom a slabo sa uškrnula.
„Moja rodina je najskôr mŕtva alebo stiahnutá z kože,“ začala som divným, veselým hlasom a prehlásila to ako fakt. V očiach už som mala len tvrdý pohľad a ani stopu po smútku. „Náš les začali plieniť dvojnohí... plieniť od vlkov,“ povzdychla som si a zamračila sa, pričom som sa zadívala medzi stromy na modré nebo, z ktorého konečne nepršalo. „Zavreli ma so súrodencami do kovových pastí, mne a jednej sestre sa podarilo utiecť, neviem čo sa stalo s rodičmi a bratom plus ďalšou sestrou,“ otriasla som sa a na sekundu privrela oči. Česť pamiatke, hm. Postavila som sa a otočila sa mu bokom, aby videl slabinu, na ktorej som na časti nemala srsť a tiahla sa mi od brucha jazva. Tam kde ma to stálo, za ten únik, kus kovu v boku, ktorý vedel rozrezať. „Pamiatka, no nie je to super?“ Zasmiala som sa sarkasticky a so švihnutím chvosta si sadla zas na zadok. „Ja som ti neklamala, že nemám nikoho a nič. Je to pravda.“ Tvrdo som si stála za svojím a stočila naňho pohľad. Ubezpečoval ma, že tu budem vždy vítaná, na čo som len zavrtela hlavou. „Ani neviem, či chcem väzby z mladých rokov tu,“ podotkla som úprimne a zamyslela sa, čo sa mi také prihodilo pred príchodom otrasnej zimy, ktorá naozaj zabíjala. „Vlastne nič. Potulujem sa všade možne, lovím, spím, nerobím nič. Už aj zabúdam, že mám srdiečko rozbité na kašu, takže je mi vlastne fajn,“ dopovedala som jemne ironicky a uškrnula sa. Nepotrebovala som to viac rozvádzať a naťahovať. Koniec koncov venovala som jemu zvedavý pohľad, nech mi teda tú otázku oplatí aj vlastným príbehom, pretože zatiaľ jeho historky boli tie rozsiahlejšie a mal o čom rozprávať na rozdiel odo mňa. Aspoň si poskladám nejaké čriepky na miesto, pochopím a môžem ísť zas... kam? Nikam. Niekam.

Predtým, ako som sa sem blížila a putovala po cestičkách z kopcov som cítila ťažobu a hnev, ktorý som si potrebovala vyventilovať. Blueberry začal konečne počúvať a po chvíli chôdze nám vzduch asi obom pomohol na mozgy, lebo zrazu sme vedeli rozhovor viesť aj normálne.
Prikývla som, keď zo seba konečne vylúdil ľútosť nad tým, že vlastne tiež zradil. Na jeho poznámku o sebe som sa len uškrnula. "Pud sebazáchovy mám na veľmi, veľmi vysokom mieste a v tom čase bol prednejší ako ty," oznámila som mu vecne a žmurkla. "Zapálila by aj mňa," dodala som ešte, aby si nebodaj nepomyslel, že je v tom sám, teda že v tom bol sám, keď skoro uhorel kvôli jeho odlišnosti. "Ale beztak, ty nechceš rodinu? Stačil by ti na celý život len jeden vlk a nie vlčica?" Začala som sa trošku zaujímať aj o jeho ideály. Nerozprávala som sa s nikým dosť dlho.
Napokon som zastavila a posadila sa vedľa spadnutého kmeňu stromu, očividne starého. O kmeň som sa chrbtom oprela, pretože už som strácala silu a začala na zadné zas krívať. "A čo tvoja pokrvná rodina? Žijú tu?" Zabodla som do témy rodina, pretože mi prišlo, že sú preňho tie emočné putá veľmi dôležité. Kým sa neroztrhajú, dodala som si pre seba a natiahla si krk.
Z Blueberryho strany som očakávala nátlak na city, že tu môžem zostať, ja som sa len pri jeho slovách uškrnula. "Už možno mám, ale ja už neznesiem druhých a ďalšie sklamania," odvetila som mu jednoducho a na chvíľu zavrela oči v snahe vyčistiť si hlavu od otravných myšlienok. "Pozri, je tu príliš mokro z kopcov a zima, nie je to tu ideálne miesto pre život," povedala som mu vážnym hlasom, pretože ak si ešte nevšimol s tými červenými kukadlami, bola som šľachovitý vlk s krátkou srsťou prispôsobenou na horúčavy. A hlavne som mala ako správna vlčica vysoké nároky, že. "A nie, nebolo by mi lepšie. Takto to už je roky, len prežívam, teraz sa tu potulujú kanibali a zlodeji vĺčat, to mi tak chýbalo, aby som sa musela ako blbá biť o žrádlo s mladými hlupákmi," dodala som ešte ako by len tak mimochodom a začala si čistiť labku v okolí náramku, na ktorom bol len obhorený kvet, po ohni ani stopy. Hoci, keď som sem vrkočila, mala som nutkanie niečo zapáliť.

Jeho opätovanie sarkazmu ma donútilo sa mu pozrieť do červených očí. „Teraz máš výhovorku, že si na alfe, to beriem. Predtým som bola aj tu na hraniciach, predstav si, ale ak si sa niekto olizoval s tým hnedým v kríku, tak je pravda, že sme sa nestretli a to ja som tu vlastne ani raz nebola,“ ozvala som sa narovinu na svoju obhajobu a prižmúrila oči. „Pozri, len som sem chcela nakuknúť, ako si žiješ, vidím, že asi super, keď si zimu prežil,“ dodala som ešte potichu a počúvala jeho vysvetlenie o tom, že sa na najvyšiu priečku v hierarchii dostal až neskôr, že Suzume už tu nie je. A presne kvôli nemu si opustil Zlatavý les. Mohol si byť alfa tam, keď máš také ambície, ale nie, rodinu treba opustiť kvôli partnerovi, lebo tak nádherný les plný potravy je na zahodenie, lepšie sú ovocné kroviská. Neuhla som mu pohľadom. Avšak sila už na hádky s ním nebola. Chcela som ho len vidieť živého a povedať mu, že bol fakt mizerný priateľ, keď je jeden tulák a nikoho nemá... ale veď ja som mala mať predsa energiu na to chodiť stále sem na sever. „Mrzí ma, že si dostal po ňufáku a zdrhol,“ šepla som miernejším hlasom a nevracala sa k hnedému vlkovi viac. Dokonca som si ho aj pamätala.
Snažil sa ma presvedčiť, že sa pokúša správať sa úplne inak ako Neon. Zasmiala som sa, nepríjemne. „Ale nikdy nešlo o Neona, každý vedel, že sa na tú pozíciu nehodí,“ začala som so smiechom, pretože mi ten hnedý vlk vždy prišiel komický. „Išlo o to, že utiekli ostatní, ktorí tvrdili, že sme rodina. Pretože spolu by sa svorka nerozpadla, zostal tam vieš kto? Hm?“ Zamračila som sa a s nervóznym švihaním chvosta k nemu krok podišla. „Cora a ja, nik iný.
Nemohla sa o mňa sama starať a ja o ňu, po prvej zime zmizla, takže ďakujem, mám skvelý život,“ dokončila som tichým, rezignovaným hlasom a rozišla sa krokom medzi nepríjemné kríky v snahe vyčistiť si hlavu prechádzkou. Ignorovala som fakt, že to má byť nejaké jeho územie.
Keď zmienil, že asi nie som v žiadnej svorke, pobavene som vyprskla a zasmiala sa. Ten bol dobrý! To ti vyšlo. Pokračovala som krokom okolo nejakých kameňov trochu do kopca. Blueberry chcel stoj čo stoj vedieť, čo mi je, veď na to majú byť priatelia, hm. Bola som dlhší čas ticho. „Je zjavné, že nie som v poriadku. Nemám nikoho, nemám nič. Nemám po tejto zime na sebe ani len toľko tuku, aby ma takmer nezabila slabá tuláčka bez mágie,“ vyprskla som sarkasticky a zasmiala sa na vlastnom nešťastí. Na tej irónii, že ja, čo by som ju upálila zaživa sa neubránim dlhonohej, chudej tuláčke, dokonca mladej! A potom sa pozrime na jeho dokonalú srsť, vzdychla som si a premerala si vlka pohľadom, pretože čo iné ako nasledovať ma, mu zostávalo? Ešte keď bol aj alfa a ja tá cudzia.

Študovala som jeho neutrálny a vážny výraz. Ach samozrejme, ty sa nikdy na nič nechytíš, pretočila som oči, aby to videl, a zaujato strihla ušami, keď mi jednoducho a vecne oznámil, že je alfa. Mľaskla som, no na tvári vystrúhala zatiaľ len úškrn, keďže sa konverzácii nebránil, to bolo očividné. Ukecaná tlamička. Samozrejme musel mať narážku na ročné obdobie, na čo som sa krátko a stroho zasmiala. „Zima? A kde drahý? Tiež si sa brodil vyše polmetrovým snehom v snahe nájsť žrať? Hej? Super sme dvaja!“ Zapriadla som teatrálne spokojne, hoci z očí mi sršala irónia. Zostala som zatrpknutejšia. „Alfa si celý čas, odkedy si odišiel od nás z juhu? Aj ten tvoj teplý kamoš?“ Zabodla som asi na veľmi citlivé miesto. No môj hlas už nebol ironický, keď som prehovorila, snažila som sa s ním len rozprávať a nemala odkiaľ vedieť, že jeho kamoš mu nechal dieru v srdiečku a je fuč.
Uvoľnila som sa a švihla chvostom, pričom s kývnutím som mu dala najavo, že jeho slová beriem vážne. Bolo vidieť, že je rád, hoci mne sa do tej návštevy tak hrozne nechcelo. Bolela ma zrada Neona, ktorá prišla po tej jeho, tú som mu nevedela len tak odpustiť a moje slová mali horkú príchuť. „Aj ja som rada, že sa držíš, ale neviem čo viac ti povedať, asi len... gratulujem Alfa?“ Uchechtla som sa a odvrátila hlavu stranou, oprela som sa bokom o nejaký mladý strom, ktorý som si dosiaľ nevšímala. Čo akože chce, aby som mu povedala?
Na jeho otázku som najprv len ticho zavrčala. Zakryla som tak vlastne to, že ma s tým rozhodil z mojej rovnováhy a netušila som ani, kde začať. „Ako si si všimol, už mám asi diagnózu, že alfám veriť viac nebudem, tak teraz to je otázne, čo s tebou?“ Odbočila som úplne iným smerom, v snahe čo najviac odďaľovať pravdu, ktorú mal právo ako jediný kamarát tu počuť, lebo mal starosť. Zatiaľ som si uzmyslela to trošku natiahnuť a dýchať ten ovocný vzduch, ktorý by mi privodil inú náladu. Jeho otázka ohľadom nulovej šance úlovku vyvolala tiché škrípnutie zubov, no naoko som sa len slabo a kyslo uškrnula. Nedokázala som sa úprimne usmiať. Milo, nežne, to by mali vlčice zvládať. Úškľabok bol pre mňa typický, lenže už nemizol z tváre skoro nikdy, nie ako predtým. Nie ako predtým.

Ako som len bola naštvaná tak rýchlo a odrazu? Počas cesty z južných lúk som ani nepremýšľala, proste som slepo nasledovala nos a na vyhliadke som si len spomenula, pozliepala si spomienky a obrazy dohromady. Aj by som naňho zabudla, keby im tu to tak nevoňalo ovocím, skonštatovala som si pre seba. "Anjeliiik, no kde si?" Zašvitorila som naopak zrazu sladkým hlasom a následne sa sama pre seba stroho zasmiala a škerila sa do blba do lesa. Koľko mu bude asi trvať, než sa zdvihne a príde? A žije tu vôbec? Uvažovala som a upokojila sa trošku, pretože som nebola zrovna v najlepšej pozícií. V duchu som však bola pokojná, lebo na rozdiel od sivej a jej brata som s mágiami žila a používala ich dobrovoľne a hrdo, čiže nikoho nemusel trápiť môj rebrinatý stav, ktorý na mojej drobnej kostre vyzeral ohyzdnejšie, než keby je vychudnutý práve taký Blueberry. Nič som si z toho nerobila ani z poranení nedývnych.
Proste som si počkala a započula dopady láb, na čo som pootočila dlhé ucho a prekvapene zamrkala, kým sa ku mne dovalil rastúci medveď? Blueberry. Iskrilo mu v očiach očividne úprimnou radosťou, no ja som len nakrčila nos a voľky nevoľky zdvihla svoje pozadie z mokrej hliny, aby som sa mohla sebavedomo narovnať. Nevideli sme sa mesiace, ak to neboli aj roky.
A teraz tu stojíš, s červenou srsťou a tými tvojimi šatkami, počkať, ti si mal? Mračila som sa na jeho tlapky, no trvalo to len chvíľu, kým som ukončila rýchlu analýzu a odhodlala sa k nemu pomaličky vykročiť. A jazvy? Ale kde by sa on bil, hm, dokončila som svoje myšlienkové pochody a podišla pomaly k nemu nespúšťajúc z neho jantárové oči. "Ale ako si nabral, aj keď rebrá ti nájdem furt, rastieš do chrumkava?" Zanôtila som mu úplne inou tóninou, než ktorou som zaobstarala budíček celej svorke a obchádzala ho, pričom som ho pohladila ryšavým chvostom po nose. Obišla som si kolečko a pomaly sa postavila naspäť, už s ironickým úškľabkom na tvári. "Si hrozný kamarát, akože fakt, ako idiot tu krúžim po krajine už toľké mesiace a ty?" Hystericky som vyprskla a uškrnula sa. "V teplúčku, dokonca... si povýšil tuším? Netvár sa, že ťa teší, že ma tu vidíš, keď sa odtiaľto sám nepohneš," dokončila som chladnejšie, než bol môj prejav predtým. Rada som sa hrala s emóciami a menila ich, moja nálada bola nevyspytateľná ako počasie a on mohol vedieť, že kým naňho neštekám a nevrčím, nenadávam mu do hlupákov a podobne, že mám vlastne náladu celkom v pohode. Moje sklamanie však postrehnúť musel. Kým som ho nechala preberať sa, obzerala som si kríčky všade okolo. "Máte tu asi čo loviť, keď je tu toľko kríkov, hm?" Zamyslela som sa nahlas nemieriac otázku priamo na vlka.

<- Midiam (cez Vyhliadku)

"To je ten les!" Radovala som sa pri pohľade z výšky na lestnatý lesík, ktorý ležal pod úpätím kopca, odkiaľ som si zopár minút užívala ružový východ slnka, aťž krajina pôsobila priam idylicky. Pri pohľade na lesklé jazero v diaľke som si uvedomila, že som sa ocitla neďaleko niekdajšieho bydliska bývalého člena mojej svorky, ktorého som asi ako posledného tu považovala za priateľa. Pri spomienke naňho som sa však dokázala len mračiť a nedalo sa určiť, odkiaľ sa berie tá zášť.
A preto som zostúpila so sebavedomo zdvihnutou hlavou a chvostom dole do lesa uvedomujúc si, že som dávno za hranicami. "Blueberry! Bluuuuuuuuuuueberry, ty kus nanič červeného ucha, kde si?!" Vyla som po lese naštvane, kým som sa drzo prechádzala územím. Nešla som nejako do vnútra, skôr som sa držala okraja lesa pre prípad, že sa im tu nejako zmenilo vedenia a to nové by ma s láskou neprivítalo. A bozk od tesákov nechce nik, uškrnula som sa pre seba a pokračovala v tiráde. "Ty kus červenej laby a smradu, kde sa skrývaš?!" Môj hlas sa zvučne niesol lesom, vyplašila som aj spiace vtáctvo. "Vylez zbabelec," vyštekla som ešte do priestoru a napokon sa unavene posadila kontrolujúc si s vráskou medzi očami zadné, ktoré vypovedali službu a vyhlásili povinnú prestávku. Čo už.

<- Lúka vlčích makov (cez stredozemnú pl.)

Putovanie po lúkach sa mi veľmi nepozdávalo. Nepršalo, to hej, ale ani ma nebavilo zakaždým syknúť či vyšteknúť, keď som vyrušila nejakú jaštericu, ktorá mi prebehla po nohe. Impulzom som vždy uskočila. Si prehnane paranoidná, mala by si s tým prestať a proste sa brodiť trávou a bahnom, nakázala som si v duchu a len sa rozhliadla. Do ušiek sa mi dostal šum rieky, ktorá, ako som pevne dúfala, nemusela už byť vyliata z koryta. Na juhu Zlatavého lesa bolo strašne moc mokradí a vody, ako keby sa vylial potok... Môže sa? Povzdychla som si a dokráčala k rieke.
Stačilo nájsť nejakú mláku, či nové jazierko, ktoré vyliatie korýt vytvorilo, aby som si uhasila strašný smäd z cesty z juhu. Mala som v labách veľa a verila som, že po ceste nikde nenatrafím na tú psychopatickú dvojicu súrodencov, ktorí by ma spoločne roztrhali bez váhania. Ich nezaujíma nejaké férovosť. Začala som stúpať do kopca na miesto, odkiaľ sa dalo celkom slušne vidieť a vlk sa nemusel ani len trepať do zasnežených horských oblastí, kde bola šanca na smrteľný pád až moc vysoká.

-> Borůvkový les (cez Vyhliadku)

..<- Vrbový lesík skrz Zlaťák

Pôvodne som sa síce chcela svojmu minulému domovu vyhnúť, hoc i keby ma to stálo kilometre naviac a územia taktiež. Napokon rozhodol hlad, pretože ako som dobre vedela, v lese sídlivo veľa lasičích rodiniek, takže som si aj jednu takú vyštvala z nory a začala naháňať smerom na červenú lúku. Zem bola stále premočená, hoci ani s príchodom rána ďalšieho nezačalo opätovne pršať. "Bude teplo, bude teplo," pospevovala som si, kým do vzduchu vybuchlo zopár ohnivých gúľ, čím som si len trénovala mágiu a chlácholila najskôr samú seba, že je všetko v poriadku, kým ma aspoň ten ohnivý živel neopustí. Mala by som prísť na to, ako sa používajú tie ostatné
mágie, pomyslela som si pri spomienke na sivého vlka zo Sarumenu, ktorého som donútila ísť poslušne loviť len pre mňa. Alebo to bol taký hňup, že to urobil dobrovoľne. Ako je možné, že ho Morfeus nepozná? Asi im dlžím nejakú návštevu naviac, pomyslela som si. S príchodom jari som mala dobrú náladu, zvládla som klusať a krívať, ale klusala som. Nohy boli na tom lepšie, šľachy mali dlhodobú pauzu, ktorú potrebujú plus som sa nebrodila bahnom a nezaťažovala ich viac. Takže som lúku celkom šikovne prebehla a divila sa, či sa mi marí, že som v diaľke zahlaidla malé chvostíky vlčích mláďat.

-> Midiam (cez stredozemku)

<- MP

Bola som odpočinutá, svieža, bez boľavých očí a podobne. Ku šťastiu mi chýbalo objatie a nejaké to žrádlo, no musela som sa pre seba uškrnúť, pretože reálne bolo, že sa dostanem len k tomu žrádlu. Po spánku však ako keby sa mi zahojili zadné nohy. Pohyb ma menej bolel a šľachám to očividne stačilo na oddych hoci som vedela, že akýkoľvek príliš prudký pohyb mi ťažké bolesti dokáže prinavrátiť. A musím dať na to pozor, napadlo mi, keď som uskočila bokom a zavrčala po úbohom konáre vŕby, ktorý ma pošteklil na hlave. Premýšľala som nad hlúposťami a nedávala ani pozor, že mi ma čoskoro určite čakal aj náraz do samotného kmeňa, ktorý by mi tak takticky neuhol ako visiace konáriky stromov. Aj som zabudla, že tu takáto časť je, je tu krásne, zasnila som sa a užívala si slnečných lúčov. Stále bolo chladno, no akonáhle mi slnko vyhrialo srsť, hneď som sa cítila lepšie. "Vŕby, vŕby, vŕbičky, kde tu nájdem myšičky?" Pospevovala som si a začala vetriť a nakúkať do každej nory, ktorú som len obišla. Možno by to chcelo dlhší výlet a zistiť, či už umreli všetci moji známi, hm, napadlo mi, a preto som zamierila na sever už ľahkým poklusom, ktorý nohy zvládali.

-> Lúka vlčích makov (cez Zlaťák)

Jeden deň by ma asi zabil, keby sa mi v mysli počas spánku neukáže ten a istý sen, ktorý sa mi zjavoval azda už aj roky. Je to možné, že už by to boli roky? Ja asi len stanem a nezaslúžim si druhú šancu, po vzdychla som so skleslo a kvôli opakujucim sa snom som sa rozhodla pre menší výlet na miesto, kde ho moje oči videli naposledy. Jar už sa začínala prejavovať a moju náladu tak popri lozeni po skalách zlepšovalibaspon tie slnečné lúče, ktoré ma trosku zohrali. Je mi fakt zima, ešte aj po zime je zima, kto vymýšľa to počasie, hundrala som si pre seba a nakoniec sa z mohla len na povzdych.
Jarok ma už len delil od trávnatej, kopcovitej plochy územia, kde bolo množstvo nor a dokonca aj tak veľkých, že by sa tam prepadol aj vlk. Joj ty môj troj farebný babrak, budem ťa milovať azda aj po smrti. Jaksi však aj nenávidieť, ušiel mi tichý vzlyk, keď som márne chodila pohľadom po kopcekoch a očakávala, že by sa tu možno môj stratený partner ukázal. Jas zo slnka ma však donútil rozmurkat slzy preč. Jacat už nad dávno udiatou nehodou by bolo však zbytočné, preto som si poslednú slzu nechala na svoj odchod do končín, z ktorých nedostanem aspoň okamžite depresívnu náladu.