Příspěvky uživatele

< návrat zpět

"Jasné, máš sladký život, mám ti pogratulovať a podať labu?" Hlesla som sarkasticky a pretočila oči. Jediným plusom bol pekný, slnečný deň, no i ten sa napokon uchýlil ku koncu. A na moje nešťastie, Duncan sa nehol z miesta a stále tu bol. To je škoda, ale čo narobím, vzdychla som si pre seba a následne sa rozosmiala jeho bez váhania vyslovenej vete o tom, že naozaj empatická nie som a dokonca nechápe, čo ma poštípalo, že som taká.
"Taká, onaká, nijaká, čo taká? Nedostatok inteligencie alebo odvahy to povedať normálne?" Odfrkla som si a premerala si ho pohľadom. Zas si nemusíš toľko fandiť, pomyslela som si pre seba a ponaťahovala sa, pretože už ma jeho spoločnosť nebavila. A čo viac, ani tej sivej, ktorej sa tu jeden rozreční a nič z toho. Jasné, len prázdne sľuby, velice sa všeti snažíte o kontakt a komunikáciu a napokon sa vyprdnete na to, druhému odpovedať, ts, zavrtela som hlavou a radšej jej smerom nepozerala, vzdialila som sa aj tak ku kroviu, ktoré hraničilo so Smrekovým lesom.
Samozrejme ma vlk vysmial s tým, či si snáď ja plánujem sama ísť mu do lesa a napadnúť to tam. Pohŕdavo som si odfrkla. "Ty? Čo sa stále naháňaš za niekým a tu obletuješ bárs koho? Si lojálny ako kopa trusu pri medvedej rieke," vrátila som mu to priamym zásahom a nevinne sa široko usmiala. "Nebudem si míňať energiu na samca, ktorý ani nestojí za trochu flirtovania, ts," zrušila som ho štýlom si-ten-posledný-čo-ma-zaujíma a postavila sa zároveň.
Mohla som na ňom skúmať ako ho rozhodili moje slová o priateľstvách. Evidentne som sa trafila priamo, fíha, už máme niečo, číám mu poštekliť ego a city, dodala som si pre seba spokojne a nastražila uši a varovne zdvihla chvost, keď sa Duncan ku mne priblížil.
Jjeho taktika sa zmenila, skoro som vyprskla. "Slzy nepoznám už niekoľko rokov hňup, nie si môj typ, pretože smrdíš," usmiala som sa na Duncana a podišla k nemu. Keď som ho obchádzala, zahmlil sa mu úsudok a odrazu mal pocit, že musí akútne skočiť do rieky. Žeby? Žeby to bola pravda a smrdí, preto sa chce kúpať? "Skoč tam, smrdíš, že si nijakú nenájdeš, je to pre tvoje dobro," poradila som mu plne si uvedomujúc čerpanie zákernej mágie, ktorú som už druhý raz testovala na nejakom členovi Sarumenu. Nedala som mu však iné obmedzenia, takže či skočí pod vodopád a zabije sa alebo skočí do menšieho ramena, čo ho rýchlosťou stiahne a strhne až na juh... to bolo na ňom.
Nereagovala som na nové pachy na území, hoci som si všimla sivú, ktorá sa znenazdajky vyparila. Chcela som ísť od neho čo najďalej a celkovo od spoločnosti.

//Smrekový les //a ďakujem za hru

Spokojne som zašvihala chvostom, keď moje slová vyvolali v Duncanovi nejakú reakciu. "A vyhovuje ti to, byť stále ako smrad pre niekoho?" Opýtala som sa ho, asi po prvý raz s reálnym záujmom v hlase. "Totiž aj mňa baví ryť do druhých, no mám hranice a dôstojnosť, toto ty nemáš, tupelo," dokončila som a premerala si ho pohľadom. Vlk by očakával, že bude dobitý viac, miesto toho ja som tu tá, čo má viac šrámov, irónia, zagúľala som nad vlastnými myšlienkami hlavou. Keďže sa slnko už vydriapalo celkom vysoko, bol konečne viditeľný dlhší šrám pod jeho okom. Zlomyseľne som sa uškrnula. Plná tlama rečí, to je tak. A ten kus uždibnutého ucha? To som hádam ani nerátala. Ppamätala som si z čias so súrodencami naše boje aj to, že do uší to bolí, keď dostanú chrupavky... no dalo sa to zniesť.
Zastrihala som svojimi perfektnými ušami s tmavými špičkami s pobaveným úsmevom, keď vyprskol 'au'. Dobre sa to počúva. Som nedostatočne empatická? Hm, ompýtam sa ho, zaumienila som si a neudržala chichot. "Nič nevydržíš alebo som ja tá nedostatočne empatická?" Zhodnotila som našu konverzáciu zamysleným hlasom a natiahla sa, kým som vyskočila zas na nohy.
Pre Duncana však nové bolo to, že počas jeho dementných slov som sa k nemu naježená priblížila a zastavila od jeho boku. Hrdo som sa vystrela a premerala si ho pohŕdavým pohľadom. "Ako keby túžim po hlupákovi po boku a harantoch, kvôli ktorým budem riskovať vlastný život, uuuuurčite," odfrkla som si. Nebuď-trápny. "Ale ak potrebuješ prikrášliš fasádu pre vlčice, ponúkam sa, zadarmo," usmiala som sa naňho úplne odlišným, sladkým spôsobom a otrasením sa si uhladila srsť z naštvaného módu. Cítila som sa práve ako tá iskra, ktorá vlastne nepáli, no tiež z ničoho nič môže uštipnúť a ublížiť. A nevadilo mi to asi ani.
"Jediný normálny?" Vyprskla som so smiechom. "To aby som prišla na návštevu. Ale máš pravdu, jeden trúd od vás mi na príkaz ulovil žrádlo, je to tam s vami jednoduché," prehovorila som zadumane. "Ak je tam jediný schopný alfa a ostatní sú horší ako ty... tak to aby ten Sarumen niekto takto napadol," zhodnotila som a pozrela sa naňho, či mi dá za pravdu. Či som si teda jeho slová vysvetlila správne.
Jeho dedukcia života ma však priveľmi nenadchla. Teatrálne som si zívla a zagúľala očami. "Buď sebec a hrdina s tvojím egom bez záštity svorky a ochrany," poradila som mu s miernym vrčaním, pretože sa mi jeho zmýšľanie moc nepozdávalo. Nikdy som nebola asi natoľko egoistická a sebecká ako Duncan. "Mám sto chutí ti ublížiť len pre očistu tejto krajiny od takých, ako si ty, komu by si vlastne chýbal?" Obrátila som sa naňho s podráždeným pohľadom. "Mená vĺčik, chcem počuť konkrétne mená," poradila som mu ešte.

Slnečné lúče boli natoľko príjemné, hoc ich bolo ešte málo a sotva dosahovali našich kožuchov, že som chvíľu nevnímala toho babráka. Sivá pre zmenu nevnímala nás. Na jeho poznámku som však len pohodila hlavou tváriac sa, že ho nepočúvam. "Sú aj krajší samci na svete, ako ty, úbožiatko," poľutovala som ho a žmurkla po ňom. Aj keby mal byť tým posledným, na čo sa dá pozerať... Ako s ním niekto môže vydržať? Uvažovala som si len pre seba, pretože inteligencia vlka nenasvedčovala tomu, že by vlastnil či ovládal mágiu myšlienok.
A zase sme sa otočili k téme môjho náramku. Omámene na mňa zízal s tým, že to fakt páli. Jedna iskra z náramku náhle vystrelila a poštípala Duncana na ňufáku. Nevinne som zavrela oči a tvárila sa, že si užívam ranný, studený vánok, ktorý bol skoro minimálny. "A prečo by som mala? Ak mi to udrží od tela úchylákov ako ty, tak je to plus pre mňa," zavrtela som veselo chvostom a venovala mu škodoradostný pohľad. A máš to.
Duncan však zase otočil ako je zábavné sa dívať na vlčice, keď si rvú hrdlá. Úbohý parchant, pomyslela som si a mierne vycerila chrup. "Nechápem, prečo ťa Alfa živí," zamrmlala som si a presunula sa od neho ďalej, k vyvrátenému kmeňu, o ktorý som sa oprela.
Počúvala som jeho egoistické reči kde potvrdil, že je len príživník a len kvôli tomu tam je. "Aký to poľutovania hodný slaboch," mľaskla som a prebodla ho nepríjemným pohľadom, ktorý naznačoval, že ak ho niekto bude ľutovať, tak rozhodne to nebudem ja. "Príživníkov moc nemusím, ja som bola vo svorke preto, lebo chcem byť niekde doma, ty si len kus slabého teľaťa, ktoré sa nevie samo pretĺcť životom," skonštatovala som ešte sucho a jazykom si upravila odstávajúcu srsť na labe.
Na jeho dotieravé otázky som len pretočila očami. "Musela by som zvládať takých hlupákov mladých ako ty," riekla som ako krátke vysvetlenie, hoci to bola viac menej výhovorka. Čo ja sa ti mám čo spovedať, napadlo mi, kým som skúmala reakciu tmavého vlka.

//Aranel takže na teba som čakala zbytočne, aha... som mohla vedieť skôr

//Edit1: Nie, to je okej keď ideš aj preč, nepochopila som ťa.

Chytrý až to pekné nebolo. Len som zagúľala očami, čo mohol s príchodom rána aj vidieť. "Máš pravdu, toho sa obávam, ešte by môjmu zraku ulahodil taký zjav ako ty," odpovedala som mu s frknutím a uvelebila sa na mieste. Sucho som sa zasmiala, keď priznal, že má proste strach z toho kvetu. "Trochu rozumu predsa len chytil, hrdina, však o takého by ani ropucha nezakopla," odvetila som posmešným hlasom a odignorovala tú ďalšiu časť ohľadom jaskyne. Ten posledný, s ktorým by som hľadala spoločný úkryt, ts, pomyslela som si a čosi spokojnejšie vydýchla, keď na mňa prestal zízať. Od sivej sme sa však zapojenia sa do rozhovoru moc nedočkali, preto som ju začala mierne ignorovať.
Keď však zadrel, že ten jeho hárem akože existuje, len musí byť v jednej nore, rozosmialo ma to. "A presne preto by sa ti zabili v tej nore navzájom, chytrý blb," žmurkla som a neskočila mu ani len na jedno slovo, ktoré vyšlo z tej jeho tmavej tlamy. Akože ja neviem čo si o sebe myslí, hoci ego mu siaha až vyše sopku na severe, ale...
Môj prúd myšlienok uťalo jeho prehlásenie, že aktuálne aj mal partnera - samca. Pochybovačne som si ho premerala. "Nechcem vedieť, čo sa ti melie hlavou, pán pomýlený," odfrkla som si neveriacky a rovnako naňho aj pozrela, keď sa prepol do režimu ako takej normálnosti. Duncan... od Morfea? Akože fakt? Medveď toto si ty pustíš do brlohu? Toto?! Bola som pomerne zhrozená, no vlastné rozhodenie som nedala najavo, len krátko kývla. "Jenna je lepšie, žiadna zrzina," precedila som skrz zuby trošku rozladenejším hlasoma na jeho ďalšiu otázku nemala čo povedať. Veď mu to predsa došlo samému. "Čo robíš tak ďaleko od domova, hm? Musíš byť turbo spoľahlivý člen - babrák," uchechtla som sa a nastavila tvár slnku, ktoré akurát vychádzalo. Potrebovala som sa trošku prehriať.

Cítila som na sebe jeho prenikavý pohľad, preto som lenivo otočila hlavu. "Ty si tmavý ako kus lajna, že ťa ani nevidím, nemá zmysel si ťa prezerať," odpovedala som mu na jeho prieskum a postavila sa otriasajúc srsť, aby sa pekne uhladila do správnej polohy. A vyzerala dobre. "Skončil si so skúmaním, alebo by si chcel zahájiť podrobnejší prieskum?" Uškrnula som sa a pohodila chvostom, nemala som sa však k tomu, aby som sa k nemu pobrala.
Vĺčik sa však chytil na moju hru a ja som si ho len zamyslene prezrela. Takže nejaký milovník, hm? Premýšľala som a len zagúľala očami. "Vlk si má ísť za tým, čo chce, alebo koho chce," mľaskla som a nad jeho poznámkou a návrhom o presune do jaskyne som len cvakla zubami. To ešte tak, nemáš ani len riadny kožuch, čo by ma zohrial, beznádejný prípad, myslela som si bezstarostne ako vždy. Nikdy mi nevadilo, ak dotyčný na koho som myšlienky mierila vlastnil aj mágiu myšlienok, takže mi mohol vidieť do hlavy. Vo väčšine prípadov som chcela, aby mi videli do hlavy. Mohla som ich tak dvojnásobne urážať a podpichovať, a to ma na tom práve bavilo.
"Nie sme kamarátky drahý, neobľubujem však vlhké jaskyne, nemáš vkus," vyplazila som po ňom jazyk. Začalo ma to baviť, dlho som nestretla vlka, ktorý by sa okamžite neurazil a neodišiel, práve preto ma celkom mrzelo, že sivá, ktorá tu taktiež zotrvávala sa moc nemala k slovu napriek môjmu predošlému monológu.
"Originál až je aj klišé slabé slovo," podotkla som sarkasticky. "Prečo potom ako taký super samec nemáš okolo seba hárem samíc? Alebo ťa vzrušuje skôr prítomnosť rovnakého pohlavia?" Strelila som po ňom provokatívne a zašvihala chvostom. "Odkiaľ si sem vlastne doliezol, hm?" Odbočila som trošku od toho jeho harašenia v tej hnedej hlave v snahe vydýchnuť si.

Takže ty nebudeš nejaká len taká netýkavka, ako všeobecne všetci, no to si užijeme srandy, pomyslela som si pomerne spokojne a ešte raz skontrolovala sivú, ktorá však zaujato pozorovala ryby... alebo čokoľvek, čo v tme mohla vidieť. Preto som sa vrátila s pohľadom na neznámeho, ktorý bol očividne majster sveta v podpichovaní a lezení druhým na nervy.
Zagúľala som len očami nad tou jeho poznámkou. "Práve si sa mi predstavil ako idiot. Takže, milý idiot," začala som naoko dôležitým hlasom. "Poď sem ku mne a ja ti ukážem, či to páli, no poď sa pritúliť," vyzvala som ho s predstieranou nehou v hlase a nevinne zamrkala. Uvidíme do kaej miery idiot si, že, pomyslela som si a spokojne sa zavrtela, postavila, urobila kolečko okolo svojej osi a posadila sa. Rebrá po zime sa už začali strácať, no aj tak som konštitučne bola drobátko, čo sa však nedalo povedať o mojom charaktere, ktorý znamenito doplňoval slovník.
"Mám to za trest, aby som raz stretla teba a nemohla z teba spustiť oči," odfrkla som si pobavene a len sa škerila, pretože ma jeho slová nevyvádzali z miery tak, ako by si to on zrejme predstavoval. "Ty si otravný, alebo sa to zdá len mne?" Nadhodila som čiastočne rečnícku otázku a obzrela si ho. "Ani nevidím, či si aspoň chutný kus vlka, či má zmysel sa s tebou baviť," premýšľala som nahlas záhadným hlasom a skúmala sivú, či sa nerozhodne pridať do konverzácie.

//Využijem čas s Dušanom zatiaľ O:)

Sledovala som pohľad vlčice, ktorý zas a znova padol na vodnú hladinu. Napriek neprestávajúcej noci, až ma to zarážalo, som videla jej zasnený pohľad a len si povzdychla. Nuž, ohnivá vlčica a fascinuje ťa voda, nemáš to pomýlené? Pomyslela som si a vydala sa opätovne k menšej zátočine, z ktorej som bola predtým piť.
A možno to bola aj chyba. Kde sa vzal, tu sa vzal tmavohnedý vlk, v tej tme som mala pocit, že možno čierny a jeho zlaté okále len žiarili do tmy. Konfrontoval nás, že za tú tmu môžeme my, na čo som len vyprskla. "To aby sme sa nemuseli dívať na tvoj ksicht," odvetila som mu presladeným hlasom a žmurkla, vzďaľujúc sa zároveň od koryta tak, aby to bolo bezpečné. Nie že si ten hlupák zmyslí nás sotiť do vody alebo tak, napadlo mi, kým som sa v kľude posadila a chvostom zakryla predné hnáty. "Ten smrad čo sem prišiel s tebou, to je z tvojej srsti hm? Pretože doteraz sa tu dalo dýchať," vysvetľovala som zatiaľ neznámemu, pretože sa mi nechcelo priamo ho žiadať, aby sa odteperil tam, odkiaľ sa tu zjavil. Jeho pach mi bol mierne povedomý, určite som tipovala, že bude člen nejakej svorky. A presne pre tieto typy je bezpečné zostať sama, dodala som si pre seba ostražito ho pozorujúc.

Uškrnula som sa, keď mi potvrdila moje domnienky o dlhom hľadaní domova. Ono je slovo dlho možno až príliš mierne, nekonečné by som skôr použila, pomyslela som si a chápavo kývla hlavou, hoc to nemusela ani postrehnúť, pretože som v tme bola omnoho nenápadnejšia ako ona. "Presne preto som to vzdala, nestojí mi to za tie nervy, radšej mať nejakú skrýšu vonku," podotkla som ako plne zmierená so svojím nanič životom, so žiadnym a neexistujúcim cieľom či údelom, rpečo tu byť nejako užitočná. Stáva sa.
"Máte hlúpych členov? Narcistickú alfu?" Spytovala som sa so záujmom a natočila na sivú uši. Aj v tme som videla, že má na tele rôzne odznaky a určite nikoho jej podobného nestretnem. Hádam táto známosť bude stáť za to, keď už ani keby som chcela, nevymažem spomienku na jej zjav z hlavy, pomyslela som si kyslo a na jej ďalšie slová o zime vo svorke len pobúchala chvostom po zemi.
Celkom milo ma však prekvapilo, že nebola netýkavka a neurazila sa. Hm, to si asi jedna z minima čo poznám, každého bolí ego, napadlo mi, kým som sa lepšie uvelebila na zadku. "Všímam, že ako jedna z mála nemáš ego do nebies," podotkla som. "Pretože druhý by sa nadúval, urazil, urážal mňa a tak ďalej," dokončila som pobaveným hlasom, pretože mi takéto správanie sa prišlo hrozne trápne. Možno som bola aj ja za mladších rokov taká, ktovie.
"Máš pravdu, len by som čakala, že ak žiješ v horách podľa tvojej srsti, tak budeš jesť viac," nedalo mi to ešte zabŕdnuť do tej témy.
Následne som len potešene mľaskla, keď sa sivá celkom so živým záujmom chytila témy samcov. Obe opustené, haha, bleslo mi v hlave, kým som sa nadýchla k odpovedi. "Vlastne ho poriadne nepoznám, len sme si vzájomne zachránili kožuch pred vlkmi - kanibalmi," priznala som s úškrnom. "Morfeus zo Sarumenského hvozdu," riekla som. "Ten je obrí teda riadne," riekla som poloobdivným hlasom a uvažovala, koľko asi tak moja spoločníčka môže mať rokov, aký typ vlkov vlastne spĺňa jej merítko "prijateľnej spoločnosti pre osamelú vlčicu."
Potvrdila mi, že Smrekový les. Nedalo mi to, musela som rečniť. "Aké alfy tam viedli les, keď si tam žila? Tak nejako som bola istý čas polovičný člen..." Zarazila som sa a odmlčala sa na okamih, ponaťahovala sa a v tme bolo počuť puknutie kĺbov. "Príliš veľa sa zmenilo, vlci sa vytrácajú z tohto sveta. Azda im lezú na nervy zásahy mágie a božských súrodencov?" Polemizovala som nahlas a šla sa na otočku napiť.

Neobávala som sa jej ani ju nepotrebovala nijako bližšie skúmať. Kým bolo ešte svetlo, veľmi rýchlo som našla rubínové oči a akosi som sa cítila vedľa ohnivého živlu dobre. Oheň a oheň je vždy ešte väčší oheň... alebo sa dohodnú, uškrnula som sa pre seba a opätovala jej pohľad, keď poznamenala, že potrebuje miesto kam sa vrátiť. Odvrátila som sa a sledovala zapadajúce slnko, pretože padal súmrak (//keďže hra sa odohrávala ešte v čase večera, píšem to takto). To určite, nejaké miesto... a je správne ho hľadať niekoľko krát?
"Koľko si to miesto hľadala? Ako dlho?" Opýtala som sa jej zvedavo a s pobaveným úškrnom zavrtela hlavou, pretože vlčica si nesprávne vyložila moje slová o náramku. "Až si raz skoro zlomíš hnát, lebo nepozráš pod nohy a potom ťa bude roky iritovať vec, ktorá je priamou spomienkou... poučíš sa," vysvetlila som vecne a ukončila tému náramok. Nechce sa mi ani len pýtať sa, odkiaľ si.
Nastala noc, ktorá bola prekvapivo pokojná, no až možno príliš tmavá. Ani mesiac. Zarazene som si prezerala oblohu, kým mi vlčica vysvetlila ako na tom je. Pozrela som na ňu a prikývla, keď som si uvedomila hustotu jej srsti plus ten chvost teda. "Logicky, bola by si inak sprostá, keby ideš na juh," riekla som priamo. Pri jej otázke mi však ušiel sarkastický smiech. "Ďakujem za kompliment, ak ti môj fyzický zjav pripadá v stave svorkovéhgo zázemia a psychickej pohody," neodolala som a zasmiala sa znova, na čo som potom trochu upustila. "Som roky sama. Svorka sa mi tu rozpadla, konkrétne Zlatavá, lebo aj na to príde otázka," zagúľala som očami, no v tme to beztak nemohla moc vidieť, "takže neverím alfa vlkom, hoci na juhu je celkom chutný a schopný alfák sám," zavrnela som a cvakla zubami.
"Nemám cieľ v živote ani smer, je preto lepšie, keď sa túlam," riekla som konečne nejakú normálnu odpoveď už celkom pokojným hlasom.
"Ktorý? Smrekový, Západný...?" Zaujímala som sa o jej prvú svorku a domov, keď mi opísala len jednoducho prostredie.

Na jej poznámku som sa len uškrnula. Tak to sme už dve, o koho by sa dal rozšíriť náš klub? Myslela som si mierne ironicky a strihla len uchom, keď zopakovala pomenovanie kvetiny, ktorú som nosila ako ozdobu, či niečo také. V realite to bopl zdroj zvedavých otázok všetkých, čo dokázali dať dokopy dve súvislé slová, ale zvykla som si.
Neodolala som však a zvedavo sa na ňu obrátila, pričom som len lenivo prehodila zadok na kamienkoch a tráve, pretože tvrdila, že tak nejako tuláčka nie je. Zavetrila som, jej pach mi nepripomínal žiadne, mne známe, územie. (//not sure či je tá veta poskladaná správne, asi vyprchávajú vekom vedomosti zo zš :D) "Nepoznáme sa, no neodhadla by som ťa na typ rešpektujúci autority," poznamenala som pomerne zvedavým hlasom. Koľko som vlastne nekomunikovala s vlčicou? Tteda, akože naozaj samicou, tamtej Bluov nový kamarát, ktorý si myslí, že nemá upgrade na sebe na rozdiel od samíc... toho ani nerátam, stratila som sa na okamih v myšlienkach a premerala si sivú pohľadom, keď sa sama zdôverila, že jej dnes už poznámky druhých k jej vzhľadu neprekážajú. Chápavo som prikývla. Aj ja viem byť empatická. "Môžeš to nazývať aj závisť, čokoľvek, čo ti uľaví na duši, môj náramok je daň za vlastnú nemotornosť, odkedy ju mám som obratnejšia," krátko som sa zasmiala, pretože nepripadalo mi vôbec divné, keby si každý takto k vlastnej ozdobe či zvláštnosti priradil svoj dôvod, ktorý vytvoril osud alebo život, ktokoľvek vlastne. Na dlhé úvahy, napadlo mi.
"Je to magická krajina, ja som ku kvetu prišla vďaka vlastnej nepozornosti a zamotala sa mi do rastlín noha, bolo to pri Ronherskom potoku, tam je všetko divné, niekde divne čierne, rastlina však svetielkovala," rozhovorila som sa opatrne a trochu uľavila jej zvedavosti, ktorá sa týkala záhady, kde všetci v krajine berieme rôzne srandičky. Zatriasla som hlavou a uškrnula sa na ňu len. "Nebudem sa nasilu pýtať, odkiaľ si, no každý si všimol, že to tu občas s mágiou nie je v rovnováhe," podotkla som a spomenula si len na malý aspekt, že niekto má oči farebné, niekomu sa nevyfarbia. Ďalšie zakolísanie?

Sivá sa neobťažovala ani veľmi otočiť hlavu, zaznamenala som len strihnutie ušami, že o mne vlastne vedela. Nenútene sme začali konverzáciu... o mojom náramku. Pretočila som oči, pretože táto vlčica nebola rozhodne ani prvá a ani posledná, čo sa na to mala chuť vypytovať. Ale ich to všetkých baví, prečo nie, odfrkla som si a skoro sa uchechtla, keď mi dosť svojsky odpovedala. "Nie je to môj obľúbený živel," priznala som na jej slová krotko a podišla k vode, aby som sa mohla znovu napiť. Pootočila som sa telom však tak, aby som na vlčicu videla.
Následne som sa len posadila a vzdialila sa od vodnej hladiny, ktorá mi zaprskala tvár. Počasie sa však rozhodlo priať a byť konečne jarné, takže som si spokojne vyhrievala tvár, kým ona sa zaujímala, čo toj e za kvet. Kto mi to vtedy na juhu spomínal... ten názov... Zamýšľala som sa a neprítomne sa pozrela na lesklú hladinu. Bola to Cora? Ani už neviem, zavrtela som frustrovane hlavou. "Ľalia... alebo teda mi bolo povedané, že sa podobá," odvetila som naoko ľahostajným tónom, no v realite každý vlk v tejto krajine bol aj máličko hrdý na svoju ozdobu, ktorá ho odlišovala od ostatných. Nepostrehla som, že by mal nejakú magickú silu, no a, že horí, oheň je prirodzený, premýšľala som a nechápala postoj ostatných vlkov, ktorí to brali ako čosi hodné údivu.
"Aj teba sa každý tulák vypytuje, prečo nosíš chvost po zemi?" Oplatila som jej po chvíľke záujem rovnako svojským pohľadom a zaškerila sa. Mala som bezstarostnú hlavu a nemyslela na nič deprimujúce, k nálade mi stačilo pár slnečných lúčov.

//<- Mahate

Spokojne som si cestou oblizla papuľu a tešila sa aspoň z toho maličkého úspechu, že sa mi podarilo riečnym systémom po zime tak šikovne vybabrať. Beztak som si za svoju životnú púť verila, pretože inak by som už nebola, či?
Uši mi mierne ohlušovala voda, ktorá nárazom zo skál dopadala do riečneho koryta. Bolo to impozantné miesto, ktoré dokazovalo, akú veľkú moc má príroda. Samozrejme môj pesimistický mozog napadali v prvom rade len tie hrozby, ktoré tu na vlka číhali. Ako som však krívajúc (//zadné po zranení oboch šliach) šla smerom k brehu, moje zlaté oči narazili na telo sediacej vlčice. Po pachu sa mi aj marilo, že mi možno je aspoň z videnia povedomá, no nebola som si istá. Ktorý tupec si sadne po takej zime pod vodopád, ktorý ho tu môže zabiť, no, niekto je asi viac zdeptaný životom ako ja, pomyslela som si s úškrnom a povšimla si jej mokrej tlamy. Zrejme šla len tiež za vodným zdrojom. Bola mi však dobrým rozptýlením od bolestivej nostalgie, ktorá sa n a mňa valila akonáhle mi prvý razdnes spočinuli oči na vodopáde.
Práve preto som sa rozhodla si suverénne sadnúť podobne ako ona na znak neutrality. Nebola som v kondícii na boj, hoci jej tiež trčali všetky rebrá, zakrýval to dlhočizný chvostisko, ktorý sa s mojim južanským nedal ani zďaleka porovnať. Azda keby som mladšia, pichol by ma osteň závisti.
"Celkom nevhodný flek na lov rýb, pretože iný rozumný dôvod pobytu pri rozbúrenej rieke nevidím," začala som miesto pozdravu a napodobila jej prázdny pohľad, ktorý som nasmerovala na vodu, hoc som ju po očku sledovala.

<- Vyhliadka (cez hranice Bor.L.)

S úľavou som si vydýchla, akonáhle som sa ocitla labkami pevne na zemi. Predovšetkým konečne na rovnej zemi. Ani by som nevedela spočítať, ak by sa niekto pýtal, koľko krát som zakopla o korene, kameň alebo či viem aspoň počet šmykov, do ktorých sa moje hnáty dostali. Tieto straty rovnováhy ma stáli naozaj množstvo energie. Samozrejme to bolo zapríčinené aj tmou a horším videním, no nič to na situácií a mojom rozpoložení nemenilo. Ale jasné, nabudúce budem uvedomelejšia a dospelejšia tak, že mi nenapadne ísť na kopec v noci, odfrkla som si pre seba a ticho zasyčala, keď som skoro pretrhla skupinku vlkov. Bola to trojica, ktorá sa zvítala a v danom momente som im skočila takmer v nárič. Očividne ich tu moc nepokapalo na zimu a hlad, ach, škoda, skrslo mi v hlave, keď som ich obkľukou obišla.
Rieku sa mi podarilo zdolať cez miesto, ktoré malo za sebou ,mnoho magických zásahov a bola tu zavše hrádza bobria, ktorá bola na tento účel božia. Keby mi nezafrkalo brucho, ani by som nebola mokrá. Spokojne som sa napila a nepremýšľajúc sa po klzkých skalách vydala k vodopádom.

-> Vodopády

Prvé slnečné lúče mi presvetlili viečka a donútili ma vstať. Teda môj deň započal dlhým zívaním bez ohľadu na to, či som tu stále sama v okolí alebo ani nie. Zase ráno, zívla som si ešte raza ponaťahovala si poriadne predné, kým som otvorila zalepené oči. Vstala som a otriasla sa, pretože som mala srsť celú polepenú, porozdeľovanú ako keby niečo hnusné a divné pršalo nedávno. Cítila som sa dosť mimo a duchom neprítomne, z čoho som usúdila, že som spala celkom dlho. Najvyšší čas sa pohnúť, možno už aj pri jazere bude niečo na raňajky, napadlo mi, kým som sa krokom dostávala cez skalnaté územie, kým mi do oka nepadol zlatavý záblesk.
Otočila som sa a šuchla sa za skalnatý výbežok. Ale je to ona, kto by už len mal takú nápadnú srsť, Lylwelin, či ako ju to volal, pomyslela som si, keď som špehovala rozvalenú vlčicu, ktorej brucho sa mi zdalo dvakrát také. Ale, ale, možno nebude tak chladná, keď sa jej to narodí, uškrnula som sa a uskočila stranou. Rozklusala som sa po vrchu, kým ma čakal zostup z kopca. Nemala som sa ani kam ponáhľať, takže som zvolila opatrný presun.

-> Mahtae (po hranici Borúvkáča)