Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Kopretinová lúka

Odhodlaná si nájsť nejakú obeť, ktorá mi poslúži, som prekročila hlinený val na začiatku hvozdu. Doskočila som do plytkej priekopy a otriasla si kožuch od hliny a popadaného lístia, ktoré sa za mnou valilo. Veru, počas jesene sa vlku nedarilo chodiť veľmi potichu ak si zvolil ako vychádzkové miesto práve les.
Nemala som vo zvyku svoj príchod oznamovať, bavilo ma podpichovať členov svoriek a nenápadne pozorovať, ako si plnia svoje povinnosti voči svorke. Mohla som si to ako tuláčka dovoliť ,keď už teda nebol nik, komu by som ochotne pomáhala ja. Zavše som vedela, že im tu celoročne behá kopec lasičiek a malej hávede, hoc i tej nebezpečnej a nejedlej, takže bolo logické ísť hľadať potravu sem. Hoci som na druhú stranu pochybovala, že by svoj úlovok z lovu nechali sarumenskí niekde na hranici, a preto som sa odvážila vôjsť hlbšie do lesa, no obkľukou okolo najväčšej koncentrácie pachov. Napokon som si vyliezla na briežok, kde som objavila malú noru v zemi a rozhodla sa počkať, až sa pôjde dané zvieratko vyvenčiť. Vzdialila som sa ku kroviu pri nore a bedlivo ju pozorovala.

//Ohnivé jazero

Moju náladu mohol vylepšiť momentálne len nejaký čerstvý úlovok. Síce som po ceste od jazere zakopla na lúke o vykuchaného havrana, no nemala som náladu ani chuť na zdochlinu, po ktorej lozili červy. Tie som si z laby akurát tak otriasla a svedomito si ju poobtierala o mokrú trávu na lúke, kde som sa čoskoro ocitla. Nebolo však nikde živej duše, neviela som tu ani zajace, ani srny. Takže prechádzame na prvú variantu, ktorá nás napadla. A tá bude tam, pomyslela som si a zmenila smer poklusu ku kopcovitému hvozdu, ktorý som poznala ako svoj, hoci ho osídľovala pár rokov svorka. A nenapadlo mi pridať sa? Jasné, že nie, podotkla som si pre seba sarkasticky a trošku pobehla, aby som sa preschla od daˇžda z predošlého dňa. Tiež mi dvakrát nevyhovovalo, že som vyzerala ako zmoknuté kura, ktorému tak ešte viac bolo vidieť rebrá. Plán cesty bol jasný a trávnatá lúka mi poskytla možnosť rýchlo sa do hvozdu nasáčkovať, pretože tráva všetku vodu vsiakla. A pre mňa žiadne blato na labách, super, napadlo mi, kým som so sebavedomo zdvihnutou hlavou prekročila ich hranice.

//Sarumenský hvozd

//Stredozemná pláň

Pri mojom cestovateľskom pláne som sa značne prerátala a vybrala sa krížom cez otvorené priestranstvo, pričom som svedomito a dlhodobo ignorovala sivé mraky, ktoré sa mi hromadili nad hlavou. A ani to netrvalo tak dlho, kým sa mi z nich spustil na hlavu lejak. Srsť som mala premočenú skoro totálne, kým som sa dostala na dohľad červenému jazeru. Mmôj kožuch bol tmavohnedý, jeden by ma nespoznal, keď som sa zadívala na vlastný odraz.
Nepripadala som si zrovna plná života. Vychudnutá, odrážalo sa to aj na tvári. Lovecké podmienky nám počasie práve nepripravilo, čo tak si zájsť po nejakého otroka? Hlavu som obrátila na veľký hvozd za mnou, kde sídlila svorka. Už som tak raz zneužila niekoho od nich, no teraz sa mi práve nechcelo ísť po hlave tam, nuž som zvolila menšiu obkľuku.

//Kopretinová lúka

//Midiam

Pár krát som ešte zatrepala hlavou, zastavila sa až na širokej pláni plnej kamenia a obschnutej trávy. Je to možné? Ani ten tok času už veľmi nevnímam, necítim sa ani na skákanie, beh, proste nič, pokračovala som vo vnútornom posilňovaní vlastnej depresie a napokon si len na sekundu stisla zubami jazyk, aby som sa trošku prebrala.
Ponaťahovala som si končatiny aj krk a postupne zrýchlila, nakoľko aj vďaka ránu a viditeľnosti som si to už mohla dovoliť. Užívala som si vietor v srsti, ktorý odvial aj tie najčernejšie myšlienky. Napadla mi dokonca ešte jedna medzizastávka, kým sa vydám kamsi úplne na južné hranice tejto magickej krajiny. V ktorej zrazu mágia nefungovala, alebo som bola pokazená len ja?
Nerozmýšľala som nad tým, sústredila som sa na kroky, cestu, aby som nezahučala do nejakej diery. Počúvala vietor a kamienky, ktoré mi odleteli sem tam od láb.

//Ohnivé jazero

//Šakalia pahorkatina

Šla som doslova za nosom. Nepremýšľala som veľmi, kam by mali moje kroky viesť, veď som nemala cieľ, bola som len jeden túlavý vlk, ktorý križoval krajinu hore dole. Baví ma to ešte? Necítim sa tak mlado a schopne ako kedysi, čím to bude, uškrnula som sa pre seba a zastrihala ušami, akonáhle som začula šum rieky, ktorá azda nikdy nezamŕzala. Pravda, na námrazu bolo predsa len skoro, začalo jesenné padanie lístia, ktoré mi miestami besne šuchotalo pod nohami. Na sekundu ma azda premohla i hravá nálada, na čo som veselo poskakovala po kopách lístia a chvostom ho rozmetávala - teda to, čo vyletelo do výšky. Snažila som sa aj nejaké podpáliť, no neudialo sa nič. Akurát tak to, že som zakopla a spravila kotrmelec. "Au, blbé listy," posťažovala som si nahlas a prekvapene skúšala znova mágiu, ktorá prestala fungovať.
Nasrdene som vyskočila na nohy a dupnutím sa snažila trochu vyventilovať. Tak to už hádam nie je možné! Bezvýznamná existencia je zo mňa, kam som to dospela?
Hnev sa pomaly vytrácal, vyhľadala som schodné miesto pri koryte rieky a hltavo pila, kým mi neplával žalúdok. Zlízla som si z pier studené kvapky a frustrovane zvesila hlavu. Netušila som, kam sa pobrať. Napadlo mi len, že by som možno mohla navštíviť nejaké tie známosti na juhu, prípadne prespať v bývalom úkryte svorky. Ten les je na jeseň prenádherný, spomenula som si a pobrala sa ďalej.

//Stredozemka

Celkovo: 4 body

Poprosím zmeniť za 8 oblázkov

-> PŘIDÁNO

//<- Asgaarský hvozd

Síce som sa rozhodla od vlčíc odísť a rozbehnúť sa, no niečo neviditeľné, nejaký prízrak ma chytil za nohy a zabrzdil ma na mieste. Zavrčala som a zanadávala tak, že vrana na konári nado mnou okamžite vzlietla. Prudko som otočila šiju nazad, odkiaľ som bežala, no vidieť bolo len kry a stromy. Možno len špičku niečieho chvosta som dovidela, to už som stihla prekonať tých pár desiatok metrov. Ale nie, niečo, nejaký duch či ona sa rozhodli, že ma proste nepustia. Tak najprv si milostivá dáma zmyslí, že si nemôžem pokecať s tým faganom, na čo po pár minútach príde na to, že ma tam vlastne nechce. To bol jej celý problém, prečo v tom vidí niečo viac? Potrebuje si to vyrátať či sa snáď ubezpečiť, že odídem? Vyvolalo toto azda nejakú moju reakciu, že by som mala utekať rýchlejšie? Zasmiala som sa nahlas a sama pre seba, nad mojou rozhorčenosťou. Nie, dopovedala som si ešte myšlienku a zavolala medzi stromy: "Tak aj nabudúce, princeznička Awnay!"
Pokazila mi pekný deň. Tá čiernosivá vlčica mi skazila aj poslednú nádej na dobrú náladu, počas príjemného dňa nastupujúcej jesene. Nemienila som to však naďalej riešiť, pretože už som i nevidela. V diaľke, pri tom zoskupení skál šakalov, som totiž zazrela dávno nebohého. Bol to snáď duch, či dobre nevidím?
Tento okamih ma natoľko vykoľajil, že som zamierila bezcieľne niekam na juh, ešte možno viac, než by soim bola predtým plánovala.

//-> Midiam

Čierna sa drzo rozhodla, že ma proste nechá čakať, zatiaľ čo ona karhala tú malú. „Ehm, ja som stále tu, ale dobre, bavte sa,“ odfrkla som si pohŕdavo a počkala si, kým sa červenooká stočí s tým svojim drsným pohľadom zas na mňa.
Poučila ešte mladú, že tam vonku ju niekto môže zožrať a ja som žiarivý príklad. Premerala som si Sunflowel pohŕdavým a znechuteným pohľadom. „Ale prosím ťa, tento kus niečoho vypelichaného, čo vyzerá ako diviačie lajno? Kto by sa toho vôlbec chytal, tobôž zubami?!“ Prehlásila som zhrozene a znechutene nakrčila nos. Ešte aj smrdí, zdá sa mi.
„No, tak ja počúvam, milostivá,“ skočila som čiernej zas do reči, keď začala srdcervúcu storku o tom, ako je vlastne dcéra álf. Dala som jej plusové body akurát za to, že sa predstavila. „Ja som Jenna, ktorú absolútne nezaujíma, čí zadok mal šťastie a narodil sa dobrým rodičom,“ usmiala som sa na ňu svojim protivným spôsobom a zašvihala chvostom. „Pogratuluj tej tvojej alfe, že to tu drží, ja nemám dôvod sa k nikomu pridávať, ešte keď sú tu očividné problémy s faganmi,“ dodala som chladným hlasom a premerala si mladú pohľadom. „Aspoň okúpať by ste ju mohli, vyzerá hnusne,“ vytkla som ešte čiernej zjav toho mláďaťa, kým som sa natiahla a vyskočila na nohy. Dosiaľ som si pomerne pohodlne sedkala, hoci už ma nejaký ten štrk pod zadkom riadne tlačil.
Vyprskla som však, keď sa Awnay ohradila, že som ublížila malej. Zasmiala som sa, dokonca pomerne schuti. „Tak ten bol dobrý!“ Zvolala som. „Tá už je traumatizovaná a ublížená od prírody, nedaj život, aby sa jej nejaký samec dotkol, tragická chudera, čo bez teba aj tak skape,“ žmurkla som počiernej a stočila oči na malú. „Nič v zlom, ale ak sa v duchu aj rozprávaš sama so sebou, možno bude lepšie, ak ťa niekto zožerie,“ poradila som jej a dala sa na pomalý ústup.
„Sunflowel a čo vieš ty? Podľa mňa si rovnako k prdu, ako tvoji samci. Nesúď druhých, kým ich nespoznáš, inak z teba bude len trafená a hlúpa vlčica, ktorej by najradšej každý okresal úsmev,“ zavolala som ešte za malou a pomaly sa stiahla na hranice, pričom som sa otočila až keď som sa cítila v bezpečí od čiernej. „Urob z nej aspoň normálneho vlka, keď už sa o to musíš starať ty.“
Bez ďalších slov som vybehla z hustého hvozdu mieriac niekam, kde by bolo trošku teplejšie.

//Šakalia pahorkatina

To hnedé vĺča zo mňa vysávalo energiu. Fakt som sa nehorázne začínala nudiť. Aby nebolo málo, to malé sa mi začalo dookola ospravedlňovať, na čo som zostra vyštekla. "Nemôžeš sa zakaždým schovať za slovíčko sorry, to ti akože prdel nezachráni," zagúľala som očami a nechala ju tak. Na moje vyčítavé slová to malé však našlo svoj názor, pretože sa odrazu vyprsilo a spustila, že rodinu má a nikoho nepotrebuje. "Skapeš jak stará panna," usmiala som sa na ňu a pre seba v duchu si poznamenala, že vlastne jej robím služby, aby nedopadla ako ja samotná.
"Čo máš proti samcom? A iným vlkom, hm?" Opýtala som sa jej len tak, aby reč nestála, pretože už sa konečne ktosi miestny uráčil dovliecť svoj zadok až sem.
Bola to čiernosivá vlčica ajej červené oči sa ma snažili prepáliť. Oheň a oheň je ešte väčší oheň, heh, poznamenala som si pre seba a pobavene sa uškrnula, keď po mne štekla, čo som, čo tu robím a tak. "Drahá, to ty by si mi mala povedať, kde v ri*i máte ochrancu, no nie? Som si to malé mohla vykuchať a hodovať na orgánoch, kým si sa uráčila dostaviť aspoň ty," usmiala som sa sladko na vlčicu, no moje zlaté oči niesli tvrdý a neústupný pohľad. Napriek tomu, že som bola útly, malý vlk, moje ego a repertoár bol tak trikrát väčší ako ja samotná.
"To tyu akože máte vĺčatá a nikto na hraniciach? Lenivé alfy? Ty si ich poskok?" Začala som zvedavo klásť otázky, už v miernejšom duchu, pretože sa mi dospelá vlčica zdala ako vhodnejší adept na rozhovor.

//Sunflowel už je divná a pokazená, tu nemá Jenna čo skaziť

Nebola som si moc vedomá toho, že by som ju zapla naozaj, no malá stíchla, dokonca sa mi zazdalo, že scvakli tie malé, štrbavé zuby. To sú mi teda veci, je to tak naivné a tupé, že by som to mohla odniesť, zahodiť do rieky, zbaviť svet toxického tvora bez inteligencie a... a... a čo? S dobrým pocitom odišla kam zas? Zavrtela som hlavou a posadila sa ako ona, no presne oproti nej tak, že som mala za chrbtom hranice územia. Presne pre prípad núdzového úteku, ale nakoľko domácim som zrejme nevadila a ani môj exotický pach, spokojne som tu zabíjala minúty vlastného života s hlúpym mláďaťom.
"K ničomu dobrá nebudeš, ak budeš hlúpa, nič sa nebudeš pýtať, nič sa nenaučíš a budeš sedieť na riti ako teraz," podotkla som ostrým hlasom, avšak intonáciu som držala na neutrálnej hladine. Filozofická debata, len čo je pravda. Normálne na úrovni. Znudene som si zívla a pohodila chvostom, ktorý s tichým buchnutím dopadol zas na zem.
Moja prednáška spojená s výkladom slova mala asi väčší účinok, pretože vĺča vystrelilo a zacúvalo. "Musíš robiť všetko preto, aby si prežila. Vieš loviť? Nevieš ešte? Nuž, zhebneš od hladu. Bojíš sa vody? Keď nebudeš piť, tiež zhebneš, jednoduchá matematika života mladá," vysvetľovala som jej a napokon sa poastavila apomaly si urobila okolo nej kolečko. "Aha aký máš hnusný a špinavý kožuch, ani len samca si takto na seba nenalepíš, to znamená žiadna rodina, ktorá by bola len tvoja, nič. Máš pocit, že tunajší sa budú o teba chcieť starať, ak budeš nesamostatné tupelo?" Drcla som do nej pri svojom malom výklade nosom a znechutene si po ňom prebehla labou, pretože to mláďa bolo fakt nejaké moc ulepené. Nerozumela som síce aktuálne samej sebe, prečo sa tu s tým červíkom bavím, no takúto konverzáciu s niečím tak malým som neviedla azda... nikdy.

Až mnou trhlo, keď to mláďa zajačalo, že sa chce proste hrať. "To sú mi starosti," zabrblala som si popod nos a nevrlo sa po nej obzrela. "Sunflowel, okej, vieš čo ti poviem? Že som tá, čo ti jednu capne ak neprestaneš kričať, nevieš sa rozprávať potichu?" Oborila som sa na malú a ku koncu len švacla chvostom o zem a vydýchla. No čo, nikto mi nedá druhý sluch, povedala som si sama pre seba, kým som trohu zneutralizovala podráždený výraz a obrátila sa späť na to Flowo.
Rozprávala mi - najskôr asi o tej jej matke - že ju proste nejakí ostatní vlci nechceli a musela ísť preč. "Hovorí sa tomu, že ju vyhnali, bola naničdobrá alebo zdrhala z územia, či zradila, tam toho môže byť..." Začala som si viac menej pre seba vymenúvavať počty udalostí, vˇaka ktorým by jej matku m ohli vyhnať zo svorky. Otázka mladej ma však následne znova zaujala, preto som k nej zvedavo natočila uši a prezrela si ju. Následne som vyčarovala kyslý úškrn a rýchlym pohybom proti nej vyrazila labou, ktorou som jej prigniavila hrdlo o zem. Iba do miery, aby jej trochu kyslíku zmizlo, pričom som naznačila vycerený chrup. "Niekto prišiel a bum!Zhebla, zahubil ju. Alebo bola tak nemotorná, že niekam zapadla a zhnila v nejakej diere," polemizovala som a pritom skoro ihned uvoľnila stisk a vzdialila sa od mladej, nech sa otrasie od zeminy a drobného štrku, keďže som ju tu tak pekne vyváľala.

Hranice označené majú, no čo ich tu občúravajú len keď idú cestou zrovna domov? Alebo kde akože má byť nejaký ochranca? Hundrala som si sama pre seba, pretože som za hrnaicou svorkového územia trávila už nejaký ten čas. Dokonca tak dlhý, že som sa mohla rozjímať nad postupne miznúcim letom, ktoré som si nestačila ani užiť. Ale užiť? A načo? Sama? Nikde? Aj mi trochu chýba také to... Brat s tým nemal problém, jeho bavilo spoznávať nové miesta, mňa cestovanie zrovna nikdy nenadhlo, zamýšľala som sa a kým som tu len postávala, nepostrehla som zvuk praskania konárov, ako sa sem drmolil malý hromotĺk.
Zasiahla ma nejaká odlomená haluz zo zadu do nohy, na ktoré som stále bola precitlivená. Preto bola moja reakcia okamžitá a naježená som sa zvrtla. Veľké to, čo do mňa skoro vpálilo teda nebolo. Naozaj ma zasiahla len halúzka, ktorá vĺčaťu ustrelila spod nohy. Aktuálne som šokom nechala srsť zas padnúť na chrbát a otrasením sa som sa upravila. Veselo sa tu na mňa šklebilo hnedé vĺča, ktorému srsť miestami prekvitala do svetlejšej a jej náprsenka bola ako malý terčík. Bolo to nohaté, no hlava stále malá takže som usúdila, že je to fakt mladé.
"Čau," odfrkla som zarazeným hlasom a bez pohybu hlavy len zrakmi skontrolovala okolie, či sa na mňa nerúti matka, ktorá by mi rada zakrútila krkom. Ešte to tak.
"Je správne, že si na mňa zaútočila zo zálohy, no keď sa neschováš, tak aspoň utekaj," zhodnotila som výstup malej, pretože pri pozornejšej obhliadke som aspoň uhádla pohlavie. Možno nevhodne som jej poradila, že dupať a odhadzovať konáre do druhých je fasa, no mne to nič nerobilo. Nedokázala som si ani len predstaviť mať vzťah k mláďatám, nie to nejaké správne usmerňovať. "Tvoja matka zmizla či zhebla? Alebo ty si tu akože patetická náhrada ochrancu svorky?" Pýtala som sa, no skôr som si len pre seba rečnila do vzduchu, pretože som sa od malej odvrátila a brblala si pomedzi stromy. Už keď som sem viezla, bez vedomia nejakého dospelého som nechcela utekať.Ešte by bol zo mňa špeh, ts, napadlo mi, takže som sa proste pohodlne uvelebila na kus machu, ktorý sa zdal mäkkší ako všetky kamene a štrk vôkol.

//Smrekový les skrz rieku

Dostať sa von z ihličnatého lesa mi zabralo v skutočnosti naozaj krátky čas, nakoľko som všetky staré i nové chodníčky skvelo poznala a vedela si tak vybrať čo najviac schodnú trasu. Samozrejme, že aj tú najrýchlejšiu. Nemala som sa v živote už kam ponáhľať, môj vlastný vek a odžité letá ma nezaujímali a žila som si vo svojom klbku frustrácie a nešťastia, ktoré som trošku sem tam zmenšila, keď sa mi pod labku dostal vhodný jedinec aspoň na slovnú šikanu.
Rieka však bola väčším problémom, no podarilo sa mi nájsť bobriu hrádzu, skrz ktorú som sa, s minimálnym namočením sa, dostala na druhý breh. V snahe ponaťahovať si nohy som sa rozbehla proste za nosom. Lenže ten nos som nepoužívala, proste len bol, a tak som sa ocitla na území svorky, čo mi však došlo neskoro. A odtiaľ vybehne alfa, spoza rohu! Bum! Mmáš po nose! Karhala som sa, hoci som všetko myslela sarkasticky a nebránila by som sa nejako extra aj hádke s miestnou alfou. Nemala som už na to nervy, aby som sa viac niekomu podriaďovala, na to som mala príliš veľké ego a svoju hrdosť, úzko spätú s dôstojnosťou.
V lese som však zavetrila aj inakšie pachy, ktoré som si spojila s mláďatami, prípadne čímsi iným ako dospelými vlkmi. Hmmm... Nájdem si tu možno nejakého malého otroka, to by nebolo na škodu! Potešila som sa a aby sa nepovedalo, presunula som sa na okraj južných hraníc, kde som sa len ponevierala pomedzi skaly.

//Čakám na slnečnicu

Ako obvykle, sprevádzala ma séria nočných môr o minulosti skĺbenej so súčasnosťou a podobne. Prevaľovala som sa, mrmlala si čosi zo spánku a prebrala sa až na to, že som sa neelegantne pretočila na bok a nabila si nos o nejaký kameň, ktorý tu proste v tejto diere zavadzal.
Zobudila som sa nahlas a s nadávkami od výmyslu sveta, na čo som dotyčný šuter vyhodila s rachotom von z úkrytu. Rozospato som zívla, dala zo seba dole čo najviac pavučín a špiny a poloslepo poležiačky sa vyplazila y jaskynného komplexu, ktorý kedysi slúžil ako úkryt tunajšej svorky. Ešte že si to tu stále pamätám, akoby to bolo včera, čo sme sa tu preháňali... Kašli naňho, hlupaňa! Zmizol, skapal, choď si nájsť obeť, na ktorej si vybiješ frustráciu, poradila som samej sebe, na čo som sa na dennom svetle otriasla. Aj od prachu, aj od zimy.
Nejako zmizlo to leto, kde som bola celý čas? Zamyslela som sa a po dôkladnom strečingu sa rozklusala po ihličí smerom k juhu.

//Asgaar cez rieku M. sever

//Vodopády

Spočiatku som sa obzerala poza plece, no sivobiela sa napokon asi nerozhodla ma nasledovať. Taký nútený rozhovor, kým sa tam nevmiesil ten hnedý blb, vzdychla som si, pretože po dlhej dobe bola sivá niekým, s kým sa dalo ako tak rozprávať.
Prestala som sa však obzerať a zamýšľať nad tým stretnutím a čudnou spoločnosťou. Spomalila som tempo na slimačí krok a mala som pocit, že zoskákanie zo skál do lesa plného smrekov trvá večnosť. Laby som ledva zdvíhala zo zeme, bola som lenivá a potrebovala som sa len vyspať. Nič lepšie mi nenapadlo, len sa začať driapať do kopca hľadajúc starý úkryt svorky, ktorá mi bola potencionálnou rodinou, kedysi, dávno. Ako aj on. Kde asi skončil? Nemal veľmi túlavé laby, pomyslela som si z nostalgickej chvíľky a predrala sa skrz húštie do malej jaskyne, skôr len do vchodu, kde som sa uvelebila na kameň a rozlámaná aj zaspala.