Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//LOTÉRIA - 4

Hoci vlčicou ešte stále triaslo, odhodlala sa zdvihnúť pohľad. Don balič bol štandardne potichu a ja výnimočne rada, že neviem čítať myšlienky. Mal si pravdu Morf, nechcem im vidieť do hlavy, podotkla som si pre seba, pretože spomienka na čierneho alfu bola stále príliš čerstvá. Len nedávno odišiel... Ale kam?
Pozitívne na tom celom bolo, že čoskoro zrejme budúca alfa sa dokázala posadiť. Duncana som len rýchlo prebehla chladným pohľadom, nezaujímal ma. A netrápila by ma ani tá drobotina pri mne (//paradox, keď sú malé obe :D), no cítila som voči nej akýsi malý záväzok. Teda skôr k jej otcovi, ale to bolo jedno, keď boli jednej krvi. "Nadýchni sa. Je šťastný a sleduje ťa, je len na škodu, aby si tu bola ako troska, trúchliť vieme stále aj počas iných činností," dodala som a povzbudivo zamávala mokrým chvostom, ktorý bol skôr tmavohnedý ako som mala zmáčanú srsť. Až s prílevom mojej mágie sa ovzdušie oteplilo, takže mi konečne nemrzli údy. Po krátkom dovetku o bolesti som len privrela oči a na okamih sa odvrátila. Vetrila som v diaľke stále tie potvory a ako na zavolanie, medzi nami pristáli asi tri šišky, ktoré rozhodne nepadli prirodzeným spôsobom. Hodila som do korún škaredý pohľad. Nebyť to ich les, varíte sa všetky!
Obrátila som pohľad až sa ozval Duncan, ktorý jej navrhoval aspoň nejakú pomoc. Podozrievavo som si ho premerala. "A nestratíš sa náhodou von z hvozdu, pri tom značkovaní, hm?" Riekla som. Za normálnych okolností by som sa mu asi aj posmievala, no nedokázala som uvoľniť svaly v tvári na nejaké iné gesto, než na žulovú dosku. Nešlo to.
"Jenna," predstavila som sa napokon Darkii a donovi baličovi venovala len varovný pohľad, pretože azda i on pochopil, že nie je vhodná situácia na vzájomné doťahovanie sa. "Morfeus bol môj dobrý priateľ, dlho," dodala som, ako keby to nebolo jasné. Predsa len tú najhoršiu bolesť už mala hádam vlčica za sebou. Môj úžasný živel vo mne bolesť začal spaľovať a tlmiť, bola tam, no dokázala som to regulovať, nech sa dá ten mozog aspoň nejako používať. Na les im útočili veverice, horel tam niekde strom - teda možno už doháral - a mali zmätky v hierarchii.

//LOTERIA - 3

Les bol s príchodom večera čarovnejší. Vynikli nové tiene, lúče sa dostali miestami aj pomedzi zasnežené koruny stromov. Nezvládala som chvíľu vnímať čo sa deje okolo mňa, takže keby si don balič zmyslel, mohol ma vyhnať z ich územia násilným spôsobom. Nedbala som, nevedela som si svojpomocne poskladať ducha dohromady z alých čriepok.
Pohľad na chudú a útlu dcéru Morfeusa mi moc nepomohol. Ak to bola ona, kto tu mal mať všetko pod palcom, tak neboli na dobrej ceste. Dúfam, že vieš čo robíš. Zostali ti tu len samé milé vlčice, nevýrečný Kenai a don balič, povzdychla som si s pohľadom na strom, pomedzi ktorého konáre odletel motýľ aj so svojim posledným dotykom.
Prestal padať sneh a obloha sa vyčasila, temno nad hvozdom zmizlo. odchodom Smrti, veď ja ti to dám vyžrať, až budem niekedy na severe, myslela som si. Môj organizmus začal sebaobranou na žiaľ, a to nadávkami a urážkami všetkého živého, čo na tomto svete ešte zostalo. Po labke boli aj tí dvaja, ale žiaľ zo strany malej vlčice bol neznesiteľný, zhoršovalo to aj môj vlastný emocionálny stav. Cítila som však voči nej malý záväzok, keď už to bola dcéra alfa páru. Nepoznala som ju, jej meno som poznala len od jej otca. Ten sa na mňa vybodol, pretože ho uniesla Smrť do iných miest, za jeho... Neyteri. Svitlo mi.
S týmto prezretím som dokázala aspoň zažmurkať a zahnať slzy, ktoré mi zmáčali srsť na tvári a následne zamrzli do podoby kryštálikov. Zachytila som však na sebe pohľad a moje oči sa stretli so zlatými tmavohnedého vlka, ktorý mi bol tak proti srsti. Na druhú stranu som bola skoro emočne prázdna, takže som mu ani neopätovala vrčanie. Máte si značiť hranice, doteraz to za vás robil Morf, pomyslela som si a pri spomienke na jeho meno a čerstvú pamiatku som sa zachvela. Duncan sa však nerozhodol vstávať od rozhodenej vlčice. Za to ja som sa zdvihla na nohy, sotva sa otriasla od nalepeného snehu a pobrala sa pomalým krokom zo strany Darkie, kde boli baličove zuby odo mňa čo najďalej. Po pár krokoch som zastala na tak dva metre od nej. "Viem čo prežívaš, ale vedz, že je s Neyteri, je šťastný. Trápil sa dlhodobo, konečne je voľný," riekla som potichu bez predstavovania sa. Bbolo to zbytočné, kým bola ako hysterické klbko. Áno, mala som podobnú chuť prepadnúť hystérii, ktorá ma zožierala zvnútra, no zároveň som vedela, že tým nikomu viac nepomôžem. "Bol viac s partnerkou ako tu v lese, takto to má byť. Tvrdil mi, že si silná vlčica, ktorá zvládne čokoľvek a rovnako dobre sa postarať aj o druhých," dodala som povzbudivo a s dôrazom na silná, pretože už len aspekt, že jej ešte nepuklo srdiečko žiaľom bolo dobrým znamením. Musela na mne vidieť, že mám tvár strhanú, kryštáliky ľadu, ktoré pokrývali moju tvár na podobných miestach ako u nej.
Vzdialila som sa však a hnedému sotva viditeľne kývla na pozdrav. Vzduch v okolí sa začal ohrievať a sneh topiť. Voda sa vyparovala a stúpala v komínoch pary ku korunám stromov, zatiaľ čo dvojica vlkov čoskoro ležala na zvädnutej tráve a suchej zemi. Nepotrebovala som sa ani sústrediť, stačilo popustiť trochu emócie, s ktorými by jeden teraz vedel zapáliť celý les. Pokúsila som sa cielene dodať čiernobielej vlčici teplo, podobnú útechu, ktorú by jej poskytol kožuch otca, keby sa doňho mohla zachumlať. Sama som si ľahla bruchom na zvyšku snehu okolo ich suchého kruhu a nechala sa opantávať mrazom, pretože lepšie sedatívum som pre seba momentálne nenachádzala.

//LOTÉRIA - 2

Postarala som sa o dve a zvyšok sa po mne snažil útočiť. Moje zavytie našťastie zafungovalo, pretože o pár minút som už otáčala hlavu smerom za snehom, ktorý chrupal niekomu pod labami. Presnejšie išlo o hnedo béžovú vlčicu s nejakým konárom s pierkami na krku, nestihla som ju analyzovať lepšie. Snažila sa však pôsobiť dôstojne, keď ma pozdravila. Ďalší optimista, zaiste, odfrkla som si pre seba a len jej mlčky kývla hlavou, pričom som pohodila chvostom do strany. Napriek jej diplomacii som sa musela uškrnúť, keď prehlásila, že to skúsi vyriešiť sama. Ppresne po tom, čo sa na nás spustila smršť šišiek.
Uskočila som za druhý strom a prebodla veverice pohľadom, kým som ho stočila k Maple. „Prečo ťa netrápi, že je les v ohrození a alfa nikde?“ Moja otázka bola priama, pretože som obvykle riešila príčinu problémov aj, nie len problém samotný. Les mal byť v poriadku a bezpečí. Zavše som zvádzala so samou sebou emocionálny boj, pretože som im nechcela podpáliť hvozd. Oheň na druhom strome sa stlmil a čoskoro len stúpal k nebu dym z dreva.
Nedokázala som vlčici ani opätovať úsmev, pretože som mala na míle ďaleko od skvelej nálady. Vzdialila som sa jej za chrbát a sledovala jej balamutenie veveričiek, no rozhorčene som musela vyľšteknúť, keď dve leteli proste niekam dop*dele. „Zahodila si večeru, blázniš?!“ Zjojkla som a premerala si ju neveriackym pohľadom. Pomedzi to som uskočila pred paľbou šišiek zhora, pretože moc z tých tvorov nechcelo ísť preč. Maple si ma však nevšímala, mala tu väčší problém. Jja som zas nedbala na horiaci strom, ktorý som mohla uhasiť tak rýchlo, ako som ho živlom zapálila. Mrazivý vietor mi totiž do nosa doniesol pach priateľa zmiesený s krvou, o niekoľko minút aj nárek.
Nečakala som, Maple si mohla všimnúť len môj mŕtvolný pohľad v očiach, keď som preskočila za pahorok a skokmi sa trmácala Sarumenom. Za vlčím vytím, za pachom. Nie, nie, nie! Kam si išiel sám ty tupec? Prečo si šiel?! Deja vue z minulosti mi zatemnilo zrak a privodilo hysterický záchvat v mysli. Cítila som, že sa deje niečo zlé, nad Sarumenom sa hromaždili tmavosivé mračná, hoci ráno bolo ešte slnečné. Cítila som Morfeovým smerom aj krv, tušiac to najhoršie. Taký bol proste môj život, všetci okolo mňa umierali.
Zadýchaná som hodila kotrmelec do prepadliny, v ktorej bol sneh skoro dvojnásobný a narazila si hlavu, v ktorej mi mierne dunilo. Les mi prišiel neobvykle tmavý a ja som sa bezducho vyškriabala z priekopy zas na zem, medzi kry. Pach čierneho vlka bol intenzívnejší, cítila spom ešte nejaký, veľmi podobný a prekvapivo aj dona tupela.
Kým som sa prikrčená dostala do hustého, zasneženého krovia, neďaleko dvojice vlkov, preletel mi okolo tváre pestrý motýľ, ktorý sa mi na okamih dotkol čela, kým sa vzniesol ku korunám stromov. Zastala som s prednou labou vo vzduchu a nemo som pozerala dohora tam, kam zmizol ten tvor, ktorý tu nemal v zime čo robiť. Bola som ako obarená, takže keby do mňa vrazil nejaký sarumenčan, asi by ma zložil okamžite do snehu, od ktorého som mala polepenú a mokrú srsť.
Bez pohybu a asi aj bez dychu som pozorovala nebo, kam zmizol čarovný hmyz. Nemohol byť proste reálny... Zatrepala som hlavou, pretože po páde mi v nej stále mierne dunelo. Cítila som sa akosi emociálne otupená, zabudla som okamžite na veverice. Bez snahy o nenápadnosť som prešla zo dva kroky von z krovia, nech ma hoc aj oni vidia. Bol to naozaj don balič v spoločnosti maličkej, čiernobielej vlčice. Zavetrila som. Tak aspoň som ju spoznala, keď ty si mi ušiel, zrejme naveky, pomyslela som si a obrátila hlavu ešte raz ku korunám stromov. Bbolo to lepšie ako sedieť s nimi v kolečku okolo krvavého snehu.
Ako na mňa doliehala realita, bezducho som sa zviezla do snehu na zadok a onemene zízala medzi stromy, do útrob hvozdu. Ako keby tam niekoho vidím – či chcem vidieť – no sledovala som očami len zasnežený les, ktorý začal presvetľovať západ slnka svojimi načervenalými lúčmi.

//Takto zrzku odkopnúť
//LOTÉRIA - 1

Morfeus mi pripadal čím ďalej, tým viac zamyslený a utiahnutý do seba. Nechcel mi ani odpovedať, len čo som začula sem tam kašeľ, ktorý ho náhle začal dusiť. Najprv chceš, aby som sa pridala... A potom ma proste ignoruješ, tváriš sa, že som vzduch, ach, nahlas som si pre seba povzdychla, pretože hoci jeho strieborné oči ku mne ešte zablúdili, pohľad v nich mal prázdny. Naprázdno som prehltla, pretože sa ma jeho stav dosť dotkol. Mrzelo ma, že nebol šťastný. Koniec koncov veď to bol môj asi jediný a posledný priateľ, ktorý mi zostal.
Mohla som zo seba len striasť nános snehu, no kým som otvorila oči, videla som len bielu špičku čierneho chvosta, ako sa stráca v kroví. Kam ideš?! Jačala som v duchu a nebola schopná sa za ním pohnúť, objať ho, pokúsiť sa ho utešiť. Super, akurát si odštartovala uňho žiaľ, nič iné, vynadala som si pre seba a nešťastne sa posadila do snehu, z ktorého ma síce statočne oziabali labky, no neboli beztak schopné pohybu.
Zostala som sa. Opustená. Zase. Nešťastne som si povzdychla a so zavrčaním rozhrabala pod sebou sneh. Skúsila som si ľahnúť v nádeji, že mi mráz na bruchu pomôže zabudnúť na rozpadnutého alfu Sarumenského lesa. Ak tu mal niekto šéfovať, bol si to jednoznačne ty, napadlo mi, keď som nemo sledovala poletujúce snehové vločky. Ani som nevnímala, že mi pristáli na nose, bolo vlastne divné, že sa hneď neroztopili. Ohnivý živel vo mne len žiaril, snažil sa ma nakopať, nech sa rozhýbem. Ani on sa nechcel hýbať, teraz zostal upnutý v myšlienkach, ešte jeden raz som si dovolila vzdychnúť, pretože m ito celé bolo ľúto. Ako ma nalomil čierny vlk, že by som tu mohla mať konečne domov, tak ma tá chuť opúšťala s jeho náhlym a mĺkvym odchodom, kedy som proste cítila, že sa necíti vôbec dobre.
Z rozjímania a nástupu depresie ma zobudila šiška. Padla mi na chrbát, no sotva som strihla uchom. Lenže potom prišla ďalšia! Naštvane som vyskočila na nohy a skenovala koruny stromov. A div sa svete, smialo sa mi malé hejno veveríc, ktoré boli útočníčkami. "Počkajte až si vás zabijem a usmažím, svine!" Zavyla som po nich a chňapla do vzduchu zubami, hoc naprázdno. Na okamih bol toto prioritný problém a zdravie a spokojnosť môjho priateľa Morfeusa bola len v ústraní, živila môj temperament v tejto chvíli.
Borovica, na ktorej sedelo asi dvadsať veveríc vzbĺkla. Necítila som ni úbytok energie, bola som v duchu rozlámaná a vtedy mal oheň aj nado mnou najväčšiu moc. Zavetrila som, uskočila za vrchol skaly opodiaľ a ňuchala ten strašný smrad spálenej srsti, ozvalo sa aj kvičanie. A čo bolo divné, žiadny iný člen svorky sa neobjavil. Les umiera s tebou a žije s tebou, Morfeus. Hoc som dúfala, že ma bude čierny alfa počuť a zabojuje ešte o svoj les, neprichádzal. Nepočula som ho, i jeho pach sa mi vytrácal. Dokonca by som ani nepovedala, že tu je nejaká svorka, hoc som tu už bola niekoľko dní, tak to mohlo mať za následok.
Dívala som sa na horiaci strom. Vôňa ihličia prebila smrad z veveríc, z ktorých minimáne 2 padli obhorené do snehu, odkiaľ sa čochvíľa stúpali prúžky dymu. Nechutný obed. odfrkla som si a s nadávkami schytala ďalšiu šišku zas z inej strany. Napokon som zavyla do korún Sarumenu, nech sa už niekto uráči prísť a zachrániť si les. Bolo to celé divné, ja som bola v duchu na tisíc kúskov a sotva som držala plamene len na jednom strome, beztak som zapálila aj konár ďalšieho.

Vyrazila som podobným tempom ako on po zamrznutej zemi. Morfeus mieril priamo k hraniciam Sarumenu, až som si na okamih myslela, že ma možno chce vyhodiť. Následne som sa nad tou absurditou len uškrnula, pretože o mocná alfa poctivo strom čo strom dvíhala nohu a značila si svoje teritórium. Nechystal sa ani ísť nma lov, len mi sucho poznamenal, že majú dobrých lovcov. "Dobre vedieť, možno si to s tým pobytom tu rozmyslím," podpichla som čierneho vlka a zľahka zamávala chvostom. Jednoznačné výhody na... asi len mojej strane. To stačí.
Celkovo zostal môj spoločník zamĺkly a len pokračoval v označovaní hraníc, ja som sem tam odbehla, nech má súkromie. Až kým sa definitívne nezastavil na nejakej strane lesa a len sucho nepodotkol, že les má svoje čaro. Začalo však celkom výdatne snežiť,. takže ani prepletené koruny nás dlho neochránili pred mrazom. Znechutene a nahlas som si pre seba zavrčala a otriasala tie biele kryštáliky zamrznutej vody zo srsti. Znova - kto to vymyslel?! Zaúpela som v duchu a nešťastne stočila pohľad na čierneho. "Asi nadišiel môj čas niekam zaliezť ako medveď a skúsiť prežiť zimu," nadhodila som teatrálne a zagúľala očami. "Nie som zvyknutá sa s niekým deliť o úkryt, keď vymyslím, ako predísť konfliktom s tvojimi vlkmi tu, potom sa možno pridám," riekla som bez štipky sarkazmu. Len presvedčivo, verila som tomu sama, no nedokázala som si svoj život predstaviť v kruhu cudzincov, s ktorými by som tu rozdúchavala akurát tak zášť.
S Morfeom som aj tak nechcela ďalej preberať rodinu, jeho dcéra mala vraj už svoju vlastnú rodinu, a tak som proste mlčky predpokladala, že preto si drží od nej nejaký dištanc. I tak ho zaujímala moja všetečnosť. "Máš rodinu, celý les. Dcéru, ktorá zostala tu s tebou a neutiekla, nepríde mi, že si užívaš spoločnosť druhých a žiješ naplno," zhodnotila som svoj úsudok a prisúdila to intuícii. "Jej rodina by mala byť aj tvoja rodina, nie?" Opýtala som sa ešte trošku spätne, odhrabala si kus miesta pod mohutným smrekom a sadla si do mokrého ihličia. Sneh pod našimi zadkami, labami sa skoro okamžite roztopil. S teplotou vzduchu som sa však nepohrávala. Bohato mi stačilo, že som našla trávu a zem, ktorá po rozpustení snehu onedlho zas zamrzla, no aspoň som nesedela po brucho v záveji. A to bola ďalšia vec. Pri predstave, že sa hrabem na lúkach skrz sneh ma striasalo. "Je horšie brodiť sa nechutným snehom alebo znášať Duncana?" Zamumlala som si pre seba a stratila sa pohľadom na chvíľu medzi stromami, kde končil les.

//Moc ma to mrzí, keď tak do mňa častejšie kopni na fb =)

Nevedela som, či mu mám tak úplne veriť, keď sa vyškieral popri tvrdení, že mať tú mágiu nemusí byť až tak super. Premerala som si ho akurát tak pochybovačným pohľadom. "Aspoň ti život daroval inteligenciu, aj keď s ňou nie si stotožnený, kadečo sa môžeš dozvedieť," nadhodila som čosi pozitívne ohľadom jeho mágie a len sa slabo uškrnula. Napríklad môžeš šikanovať druhých na základe... Ale no, dobre, nebudem až tak zloprajná, smiala som sa v duchu, no viac jeho mágiu nekomentovala.
Keď ma však nazval neprínosnou pijavicou systému, trochu som povyskočila tak, aby som mu dočiahla na ucho a potiahla ho zaň. "To bude rozhodne Duncan, keď už!" Vyhlásila som. "Rozmýšľam o tom, úprimne Morfeus... Ale nebudem ti môcť sľúbiť ani to, že nebudem odporná na všetkých tu," zagúľala som očami a zahľadela sa medzi stromy, kým som sa prepchala popri kroví na spoločnej prechádzke po lese. Lesom sa však čoskoro ozvalo vytie a pridávali sa ďalšie. A on si tu so mnou len tak konverzuje? Je sladký alebo príliš lenivý, uvažovala som a s nastraženými ušami na okamih zastala. Zízajúc do tmy stromov samozrejme. "Mal by si ísť s nimi na lov, podľa hlasov idú sotva traja," šepla som mierne neprítomným hlôasom a následne sa naňho obrátila.
Morfeus mi prezradil, že nie je moc na svoju minulosť pyšný - ateda sa o nej aj nerád baví. "Ja to tiež nemusím, nemám sa za čo hanbiť - čo ani ty nie, pochybujem - ale keď som s niekým, kto je fajn, je občas odbré sa vyspovedať," zhodnotila som zadumaným hlasom a nemienila - púrekvapivo - viac rýpať do jeho rán. Jedine že by on sám chcel.
Všimla som si, že mierne zvesil hlavu, bol zamyslenejší a len podotkol, že dcéra sa veľmi podobá na matku... ktorá už nie je. Prehltla som len na prázdno a z chvíľkového popudu súcitu a empatie som sa mu natlačila na huňatý bok, posiaty snehovými vločkami. Morfeus mohol pocítiť krátkodobé, náhle tepllo, ktoré mu roztopilo vločky v srsti a na okamih ohrialo srsť. Nemala som na svedomí použitie mojej mágie úmyselne, kdeže, bolo to len na základe emócií.
O malý okamih som sa vzdialila, len povzbudivo mávla chvostom. "Možno to bolí, ale tráv s dcérou viac času," navrhla som mu a slabo sa pousmiala. On sa však rozhovoril o tomto lese, prečo si ho vybral, takže sme zas prešli na pozitívnejšiu vlnu. "Je zároveň ale plný tajomstiev," doplnila som ho a v očiach som mala pohľad, ktorý očakával malé potvrdenie, či tomu ešte tak je. "Temnotu sem viala len niekdajšia alfa Temného lesa, pred tou moja ségra zdrhla," uškrnula som sa, pretože som to mohla v týchto časoch vyhlasovať s kľudom. Elwen dávno nebola, možno nežila, koniec koncov bola vtedy raz tak stará ako ja a veru mne už sa objavili nejaké tie malé šediny pri očiach.

Večne zamyslený, podotkla som si pre seba, keď len zhodnotil, že v hlave mu ide neustále čosi. Našla som jeho strieborné oči. "Bude to vrodenou mágiou? Aké to je mať možnosť vidieť aj druhým do hlavy?" Opýtala som sa a ponaťahovala si medzitým hnáty a chrbát. Musí to druhým strpčovať život... či aj jemu? "Chcela by som s takou mágiou beztrestne lustrovať druhých, ale furt počúvam od druhých len kecy o morálke," dodala som ešte a mierne si posťažovala, na čo som labou odkopla kosť, ktorá pred chvíľkou prestala horieť.
Morfeus mal svoju teóriu ohľadom nechcených mláďat, na čo som sa len uškrnula. No nevedela som na tvári skryť šok, že tu má vôbec viac ako dve. Nemôže myslieť vážne, pomyslela som si a premerala si ho pochybovačným pohľadom. "Máš tu plnú svorku mláďat a dobrovoľne ponúkaš miesto vlčici, ktorá nie len, že bude aj menšia ako tie mláďatá, ešte je aj vyziabnutá na kosť," riekla som priamo spochybňujúc jeho úsudok, no napokon som pookriala a slabo sa usmiala. "Asi máš dobré srdce, Morfeus," dodala som len zmierlivejšie, pretože inak som si to nevedela vysvetliť.
Cítila som na sebe jeho pohľad, pretože sa trošku zachmúril, keď spomenul osud vĺčat, keby nezasiahol rytier Morfeus sarumenský I.. "Na samotu ešte nik nepošiel, nepoznám takého," odbočila som trochu od témy, no verila som, že čierny chápe moju miernu neempatiu k mladým, keď som ich nemohla mať sama. Ale na to už bolo neskoro a myšlienkovo som bola s týmto aspektom vyrovnaná. Preto som prikývla, keď dodal, že vďaka prosperite svorky si to môžu dovoliť, živiť pár krkov na viac.
Ešte skôr ako navrhol prechádzku, som sa postavila na nohy a otriasla srsť od napadaného lístia. Všimla som si jeho pretočenie očí, na čo som sa mierne nadula. "Hanbíš sa snáď za to?" Podpichla som ho a kývla na súhlas, že prechádzka je fajn nápad. Začalo byť značne zima a ja som sa necítila vo vlastnej koži. Vlastne som mohla byť celkom rada, že sa na prvé mrazy pohybujem kdesi na juhu (//bude aj počasie rozdelené na časti gallirei? :D teda aspoň príchod zimy).
Poklusom som ho dobehla skrz kopček a šla za ním lesom.
Asi ma vlastne ani nemalo prekvapiť, že nejaké to potomstvo má. Aspoň mu niečo zostalo po partnerke, utrúsila som si pre seba a trošku si tak vlastným pričinením zhoršila náladu, no nedávalo som to nijak najavo. "Možno to tak malo byť, že jeden z nich šiel za hranice tejto krajiny," podotkla som a strážila uzamknuté, nepekné spomienky. Za pár rokov som sa naučila také niečo držať a nevypustiť., aby mi samej nebolo razom horšie. "Máš dobrý vzťah s dcérou?" nadhodila som ešte a usmiala sa na základe jeho otázky, či sa mi tu stále páči ako kedysi. Nebola som tu však veľmi dlho... Naozaj sa les mení, tamten veľký strom ešte vtedy panoval lesu, teraz je zlomený, hm, možno blesk... A niektoré rokliny si ani nevybavujem, prechádzala som zamyslene po opadanom lístí, kým som sa uráčila mu odpovedať. "Áno... a súhlasím, že sa hvozd mení. Sestra to tu obľubovala, pretože sa bála jej alfy, že jej zapáli kožuch, tak sa skryla tu," uškrnula som sa nad tou spomienkou a pohodila chvostom. "Prečo máš rád tento les vlastne?" Zas a znova som to otočila naňho a pretiahla sa okolo šípového kra, od ktorého som fakt nechcela trhanie srsti zadarmo a ani nové jazvy.

//Je starý, leží vždy, keď môže! :D

//Nápad určite super! :D ale reálne som nemala čas na to vyplniť za viac charakterov, neviem, kde vy ten čas beriete

Ďakujem pekne a poprosím o 20 oblázkov a 5 mušličiek.

PŘIDÁNO

Podozrievavo som si ho premerala, keď sa na niečom bavil. Ja nie som tá pravá na smiech, hej! Nad čím dumá? Uvažovala som a potešene buchla dva razy chvostom o zem, keď ešte presvedčivým hlasom dodal, že verí mojej výhre nad tou beštiou zo zrúcaniny. „Až ju budem túžiť vidieť, môžeš ísť so mnou, vyvetrať šunky a tak,“ navrhla som a sebavedomo sa naňho usmiala. „Nad čím v kuse dumáš vlastne?“ Zvedavosť mi nedala a proste som sa musela opýtať tak ako tak. Mala som v hlave predsa toľko miesta na zbytočnosti tak prečo si myšlienky nezahltiť ešte viac, že.
Ležérne som sa natiahla a sledovala sivého vlka, ktorý mal sem tam aj nejaké hnedé odznaky. Výzorom bol síce sympatický, no prišiel za svojou alfou a tak som len chvíľu prihliadala ich dialógu. Ohľadom toho ma Morfeus zasvätil, že prišla na vlkov nová móda. Prekvapene som zažmurkala. „Ale nevrav? To sa tým samiciam chce rodiť, aby to odhodili, tse,“ pohŕdavo som si odfrkla, pretože mi bolo jasné, že keby takú matku stretnem, príde minimálne o oči, aby si tých partnerov na chvíľu len tak ľahko nemohla vyberať. „A ty si, hádam, taká dobrá duša, že si túliš k hrudi najdúchov, hm?“ Odtušila som, pretože vlk pri mne bol z časti určite aj dobrák.
Medzitým Kenaiovi ponúkol všetko, nech to vezme a so suchým pozdravom sme zas osameli. Morfeus mi však prezradil, prečo sa pýtal na mňa a to postavenie. Zasmiala som sa, pretože ma pobavil. „Nikoho neužitočného by som nevzala, prosím ťa,“ zagúľala som očami a dodala: „Na to musia byť dvaja, ten môj druhý bol síce Beta, syn alfa páru, ale čo z toho, keď ho pohltila diera.“ Mierne hystericky som sa uchechtla a nechala to viac tak. Každopádne jeho myšlienka mala asi čosi do seba.
Namietol mi však, že naháňanie vlčíc už nie je pre mňa. Mňa zaujalo práve to slovko už. „Takže si bol balič, pán neodolateľný predtým? To si viem predstaviť,“ zasmiala som sa a odolala nutkaniu ho len tak ťapnúť s labou. Avšak keď mi ponúkal mladého ako zákusok, pobavene som sa zasmiala a hodila pohľad medzi stromy, kde zmizol. „To je fakt, vyzerá obstojne, ale asi by ma nezvládol,“ uškrnula som sa a vrátila pohľad na Mmorfea. Jeho otázka mi však zmazala úsmev z tváre. Zaskočil ma a musela som sa na chvíľu zamyslieť. „Verím, že by minimálne polovica podedila mágiu ohňa a teda aj temperament,“ začala som zamysleným, výhavým hlasom a zapálila kus kosti, ktorý sa mi váľal u nohy. Len tak, lebo som proste mohla a zohrievalo to vzduch medzi nami. „A srsť by závisela na partnerovi, ale ja verím, že červený gén vyhrá nad všetkým!“ Poznamenala som sebavedomo a zadívala sa mu do očí. „A čo ty? Máš potomstvo?“ Nadhodila som mu na oplátku.

"Irónia Morfeus, až v takej depke nie som," zagúľala som očami nad jeho poznámkou, ktorou začal rozvíjať debatu o veku. Dokonca sa začal zadúšať, že ja len preháňam. Uškrnula som sa a pohodila chvostom. Jasné, určite, niekedy. Ale nie teraz, dodala som si pre seba a oblizla si tlamu. Čo viac si vlk mohol priať, bola som najedená, spokojná a mrzyutosť po úteku môjho úlovku bola dávno preč. Koniec koncov sa už začalo schyľovať k večeru a hvozd naberal svoju temnú atmosféru. Vedela som, že v noci je tu lepšie spať ako sa po totálnej tme potĺkať, no zotrvala som ešte na mieste, nechcelo sa mi hneď po večeri naťahovať nohy.
Jeho narážky na Smrť a to, ako by sa jej dalo nakopať zadok ma pobavili. "Neviem či s tou sukou je vtipné si zahrávať, necítim sa ešte na to," mrkla som a vyvrátila tak svoje sťažnosti na vek. "Ale chcelo by to ešte nejakú mágiu, jednu, čo mi dala, viem využiť vždy a všade vo svoj prospech," prezradila som mu záhadne a zamyslene sa rozhliadla. Avšak pri pripomienke, že by mi mala smrť vrátiť niekoho zosnulého som sa len zaksichtila. "Asi to tak malo všetko byť, ten druhý bol Beta a predsa ho zabilo niečo také blbé, ako diera v zemi," vzdychla som si a hryzla si do jazyka, aby som nevyprskla.
Potvrdil mi aj to, čo som dávno vedela. Nie každá alfa by mi ponúkla jedlo a možno aj nocľah. To sa však ešte len malo ukázať, pretože zatiaľ padal súmrak. "Alfy sú lenivé chodiť po tulákov, na to majú iných," zasmiala som sa pripomenúc mu dôležitý fakt. "A mne už ani najalfovejšia alfa nenaženie strach," podotkla som krotko a krátko si ho prezrela, či aj on spadá do tejto kategórie. Už len tá jazva cez oko a tvár nebola pekná a vedela som, čoho je schopný, takže som doňho v tomto smere nechcela zbytočne ryť a trápiť mu ego.
Započúvala som sa radšej do jeho slov o tom, ako trávi voľné dni. Medzitým sa ozval šuchot lístia z hĺbky lesa a ja som sa automaticky naježila, pretože sa k nám niekto blížil. Donútila som však svoje oči, aby boli na čiernom, nie niekde za nami. "Sa udusíš tou veľkorysosťou, čo z teba prýšti," poznamenala som pobavene a zagúľala očami. "Ale určite by si mal viac behávať, Duncanov lov na vlčice býva asi dlhý, že? Skúšal si sa ísť niekam prejsť s ním?" Rozhovorila som sa mierne ignorujúc fakt, že ten niekto sa sem stáleblížil, obaja sme ho mohli cítiť. "Ďakujem za... srnu," dodala som len akoby mimochodom a zavrtela chvostom. Mmedzitým ma Morfeus prepaľoval pohľadom a ja som mala chuť mu vypáliť dieru do tej hlavy, len aby som počula, o čom rozmýšľa. To sa k nám však pridal sivo biely vlk, s nejakými mladými odznakmi. Slušne pozdravil a ja som sa posadila a otriasla, aby som nebola ako naježená guľa. "No ahoj," mrkla som po ňom a dívala sa, ako ide k mršine . Nebol však tým, čo sa ma niečo pýtal, a preto som si natiahla chrbát a znovu sa rozvalila pred čiernou alfou. "Bola som pravá laba Bety a teda... asi Gamma? A ja viem," pretočila som oči a uškrnula sa. Bolo vidieť, že to nie je pre mňa záležitosť, na ktorú by som si dobre pamätala. "Nikdy som neriešila postavenie, zavše alfa bol taký ťulpas, fakt," zasmiala som sa pri spomienke na medveďovitého, zavalitého alfu lesa neďaleko a zablúdila myšlienkami do rokov minulých. "Teba sa nemám pýtať, čo," uškrnula som sa. "Ale prečo sa zaujímaš?" Nadhodila som ešte a po očku sledovala mladého, ktorý ošklbával kosti.

Kým bol on zahĺbený vo svojich úvahách, trhala som si zo starej srny uprostred cudzieho územia. Bolo to úsmevné, no on si ako alfa mohol predsa robiť čo len si zmyslel a zachcel. Očividne som ho však pobavila svojou poznámkou, tak som len vyplazila na alfáka jazyk pomedzi sústa. "Viem, že sa mení, ale aspoň tu nezahučím v nejakej rokline ako tuláci," podotkla som hrdým hlasom a žmurknutie mu opätovala. Cítila som sa tu dobre? Cítila. Cítim, asi. Ale poznám tu okrem neho a toho ich dvorného šaša ešte niekoho? Asi nie, hm, uvažovala som spätne o jeho ponuke, pretože mi predostrel miesto vo svorke naozaj galantným spôsobom. Bolo to veľkorysé gesto, ešte takto na neskorú jeseň pred zimou, a teda že ja by som bola hladný krk! Sám sa mohol presvedčiť,že tuhé zvyšky mäsa priam hltám, nebolo potrebné to hrýzť nejako extra, hlad bol mocný pán.
Pobavene som sa zasmiala pomedzi sústa, pretože ho zrejme bavilo hrať moju vlastnú hru. "Zahučal v zelených norách a zmizol, to bol môj druhý partner, tomu prvému medveď utrhol hlavu," vysvetlila som mu už bez stopy úškrnu. Hoc som sa to snažila odľahčiť, spomienky ma stále boleli. "Tak sa ani nepokúšam o niečo viac, aj tak, kto by chcel vlčicu v pokročilom veku," odfrkla som si posmešne a zakrývala tak vnútorné sklamanie nad skutočnosťou, že čas plynie rýchlo a ja som vlastne stále sama. Odjakživa, od malička. Odvrátila som však hlavu, pretože sa mi zaleskli oči. Na medveďa som sa snažila zabudnúť celé roky a teraz sa mi to znova vybavilo. Život je nevyspytateľný. Zažmurkala som a otočila sa venujúc Mmorfeovi slabý úsmev. Cítila som sa s ním dobre, de fakto sa dal považovať za jediného priateľa, ktorý mi ešte zostal.
"Prosím?" Vyprskla som, oblizla si tlamu od mäsa a vstala, pochodujúc rovno k Morfeovi. "Asi nie som dostatočne oprsklá, keď som neodstrašila Smrť, ktorá si ich vzala, že," dodala som len dívajúc sa mu do očí. "Aj keď uznávam, je to ťažké, ale ten druhý by mal aspoň silnú a nezávislú samicu po boku!" Vyhlásila som sebavedome a laškovne som spravila kolečko okolo vlka, pričom som sa mu otrela o bok. Následne som sa len so smiechom posadila. Bolo mu predsa potrebné názorne ukázať, o čo všetko tí vlci prichádzajú! Možno, keby som bola vypapanejšia, by som bola aj celkom pekná vlčica. Srandičky, srandičky. Si o tom presvedčená? Ozval sa otravný hlások, ktorý som však hneď zahnala.
Morfeus si ľahol a smial sa nad pripomienkou toho ich dvorného milovníka. "Morfeus ja ho zabijem, keby tu mám s ním žiť," riekla som mu s absolútnou vážnosťou v hlase a ľahla si tak, aby som sa mohla dívať priamo na čierneho. "Popremýšľaj, možno budeš mať aj iný dôvod ako tvoju veľkoleposť, aby som sa pridala," mrkla som a chvíľu zízala hlucho do neba, keď sa ma pýtal. Čo sa dá robiť pred zimou?
Po pár minútach ticha som sa zmohla len na pár slov. "Asi loviť myši na inom, cudzom území, možno príde nejakyý nabušený ochranca, čo by stál za to, tu sa mi to vyplatilo rovnako," úprimne som sa zasmiala a zostala uvoľnená ako už dávno nie. Žiaden psychický stres. "A čo robíš ty celé dni, alfák?"

Moje slová ho očividne nedokázali až tak vyviesť z miery, pretože mu na tvári stále hral úškrn. Chvíľu mu však trvalo, kým ten pupok rozgúľal a priznal, kde je tá chyba. Odhadla som ťa, ha, pomyslela som si len tak mimochodom, hoci dôvod jeho smútku bol jasný a ešte zreteľnejší, akonáhle si to nahlas priznal. "Bez partnera je ťažko," pritakala som len a trochu vetu upravila. Či už si to on vyloží ako chce, na tom mi nezáležalo. Práve pre tú malú skutočnosť, vlastnú spomienku, som sa dokázala do čierneho vlka na moment vžiť až ma v hrudníku bodol imaginárny osteň bolesti.
Nepotrebovala som jeho ľútosť, nešlo mi ani o to, aby sa cítil kvôli mne horšie. Jeho vypapané brucho zacláňalo moje telo aka rebrina, pretože som žrala len toľko, aby som neumrela a nezamdlela hladom. Jasné, mohla som si uloviť aj pol tucta myší a pravidelne, ale musela by byť vôľa pre niečo žiť, odpovedala som mu najprv v mysli a našla jeho strieborné oči. Možno mi myšlienky lustroval a možno nie, kto to mal vedieť. Ponúkol mi však veľkodušne miesto u nich v Sarumene. "Sarumen bol môj domov a aj bude, nemysli si zas, že len kvôli sebe sa tu poflakujem," žmurkla som po ňom očko a pobavene sa zasmiala na odľahčenie atmosféry. "Žila som tu dávno pred svorkou so svojou sestrou, kým nezmizla, potom som sa pridala k zlatavým," prezradila som mu zas malú čiastku vlastnej minulosti, ktorá tvorila nás všetkých do podoby dnešnej.
"Duša krváca, takže nie, depresie tak ľahko neodoznejú a to ten pravý hovorí!" Otočila som sa naňho a zagúľala očami. Iste, necítila som sa dobre, reálne na figu, no na druhú stranu som nechcela sťahovať do svojho klbka depresie aj niekoho iného, takže hraný optimizmus mohol byť šikovná záchrana.
Rozišiel sa napokon za mnou a zrovnala som s ním krok, aby to vyzeralo reprezentatívne, že alfa ma vedie a nie, že tu obieham okolo neho ako malý satelit. Chytil sa však slovíčka z nášho rozhovoru a začal zabŕdať, či som až moc držkatá, keď som si nenašla ešte nejakého poriadneho vlka. "Ale ja tu mám poriadneho vlka, s ktorým sa môžem baviť," mrkla som po ňom a pár krát zamával chvostom, kým som sa napokon zamračila a zadívala sa do tmavého lesa, kým sme sa predrali skrz kríky. "Našiel si ma sám, uprostred územia jeho svorky," podotkla som a nad touto spomienkou sa slabo usmiala. V očiach mi tkvela nostalgia, nemala som Morfeovi jeho otázku za zlé. "Na druhú stranu videl si dnešných vlkov? Idioti, slaboty, zľaknú sa akonáhle náhodou horí ten kvet na mojej labe," poznamenala som a pre seba si zavrčala. To má byť naopak, nie ja mám ochraňovať toho druhého, ani neviem,či by mi za tú srandu nejaký zajačik stál... Žijem už celkom dlho, uvedomila som si a rýchlo očami preskúmala aspoň predné labky, či nenájdem medzi ryšavými odtieňmi aj striebristé chlpy v srsti.
Na moment, kým sme došli k mršine, som sa zastavila a zadívala sa na čierneho vlka s odznakmi. Na labe sa mu leskol náramok či nejaká ozdoba, to som si všimla len tak mimochodom, pretože popri mlátení iných vlkov nebol vtedy čas detailne si Morfea obzerať. Na tvári mi čnel zamyslený výraz. "Ten vlk mi sľúbil, že so mnou zostane a budeme spolu tuláci, aby som sama znovu neživorila," riekla som odvrátiac hlavu do útrob lesa, lebo sa mi maril nejaký pohyb. "A ako som dopadla? Počítaj tie rebrá, Morfeus, počítaj!" Dokončila som s hysterickým podtónom, ktorý bol však len ďalším divadlom. Venovala som svojmu spoločníkovi asi jeden z mála úprimných úsmevov a otriasla sa, aby som trochu načechrala padnutú srsť a nezvyzerala až tak tragicky, čo bolo u mňa v zime normálne, keďže som naozaj nemala zabezpečenie kvalitnej potravy ako vlci vo svorke.
Dalo by sa povedať, že po zhliadnutí zvyškov srny mi zažiarili oči. Akonáhle mi však podal Morfeus návrh s tunajším baličom, pri odoznení jeho mena som vyprskla v hurónsky smiech a musela sa posadiť. "Očividne je pokazený, lebo na mňa to nezabralo," skoro som sa dusila, pretože to bolo proste vtipné. Celý Duncan mi tak prišiel. "Otravoval ma pri vodopádoch v lete," vysvetlila som mu s pokojnejším hlasom a bez váhania sa zahryzla do kostí a zvyškov krku zvieraťa. Spokojne som privrela oči a skoro bez požutia hltala, čo sa mi len podarilo ušklbnúť z kostí. Žalúdok trpel na väčší hlad ako moja hlava.

Dívala som sa ešte asi minútu do krovia, kam zaliezol ten tlstý hlodavec, na čo som si však len teatrálne vzdychla a obrátila sa na čierneho vlka, ktorému kútiky tlamy cukali v úsmeve keď odvetil, že je tiež rád, že ma vidí. "Rastieš do krásy, alfa," riekla som, neodolala, a po pristúpení ešte bližšie ho pľacla labkou po bruchu. Ani stopa rebier, veď ako inak. Veselo som sa uškrnula a uskočila bokom, keby ho čisto náhodou napadlo zahájiť protiútok. Proti medveďovi moc šancí nemám, poznamenala som si pre seba a strategicky cúvla a sadla si na zadok.
Medzitým som ho zaujato počúvala, no nemala som ten dojem, že by mal z toho života radosť. "Si smutný," skonštatovala som len pomedzi jeho slová o prosperite jeho svorky. "Vidím predsa, že sa máš dobre," zagúľala som zlatými zrakmi, aby som mu dala trošku nápovedu na čo narážam. Dokázala som počúvať, teda, aspoň som sa o to občas snažila, keď mňa už iní počúvať nechceli.
Rozhliadla som sa však po lese, nemala som dôvod mu nedôverovať, že by mi skočil po natrčenom krku. Hvozd bol hustý, pomedzi stromy neďaleko sa plazila hmla, ktorá rozhodne vedela zježiť srsť. Darí sa im... koľko ich tu asi je? Uvažovala som a po očku sledovala čierneho, ktorý sa zahľadel na nebo. Čoskoro medzi stromy dopadli prvé ranné lúče. Aj v šere, ktoré zatiaľ neubúdalo by vyzerala tunajšia alfa celkom hrozivo. Poznačila som si túto vedomosť pre seba. Morfeus sa však rozhodol mi to vrátiť, takže som len zagúľala očami. "Poviem to priamo, rozhodne viac priamo ako ty," venovala som mu úškrn, "mám sa na houby. úplne naprd, mám depresie, som sama, pocit neužitočnosti, žiaden poriadny partner, takže na rodinu pomaly zabúdam s vekom.... Ale život je tak krááásny," natiahla som sarkasticky a na vlastný účet sa zasmiala. "Na druhú stranu som si na to poflakovanie zvykla, je zábavné zisťovať, ako naprd sú niektoré svorky ochraňované," uškrnula som sa a spomenula si tak na hvozd v stredozemí, kde mi šlo naproti tak divné a hnusné vĺča, než dospelý vlk.
"Popri potulkách mám skôr pocit, že stále niečo hľadám, čo nemám, neviem či to je zroivna niečo pozitívne," dopovedala som o kus menej ironickým hlasom a len si pre seba povzdychla. Nechcela som však pôsobiť pred ním ako klbko depresie, takže som sa napokon otriasla a hrdo narovnala. No a, že som mala v kohútiku tak ledva ledva 60 centimetrov. Ego bolo rozhodne prevyšujúce, rovnako aj neohrozenosť, na ktorú som pár krát v živote už aj doplatila, no štatisticky mi to viackrát prešlo, takže cesta bola jasná.
Síce sa mi vlk smial, že mi ušla korisť, no hneď na to mi ponúkol kus z ich úlovku, dokonca z vysokej. Ovládla som svaly na tvári, aby som sa víťazoslávne nezaškerila, pretože tentokrát to na základe akéhosi priateľstva šlo aj bez pomoci mágie. "Máte tu takého šedého, ten mi raz doniesol aj dva sarumenské zajace," prezradila som a mrkla po ňom očkom. "Asi neodolal môjmu šarmu," preniesla som ešte princeznovským spôsobom a zasmiala sa.
"Ale nepohrdnem, naviguj, alfa samec," dodal som s úškrnom, postavila sa a keď som pobehla okolo Morfea, pošteklila som ho chvostom na spodku tlamy, nech tam len do šera nezíza, keď ja už som za jeho zadkom na ceste do lesa. Sebavedomo som skočila ponad padnutý kmeň do prázdna. Tulák by si asi dolámal laby, pretože v Sarumene mali roklín a prepadlín neúrekom, no ja som o tejto skrytej v kroví vedela. Skočila som zhruba do polovice a následne sa vyhrabala z krovín zopár desiatok metrov od Morfea. "Drahý Morfeus, ja viem, kam ísť, no nechceš ísť prvý ty? Len nech sa nepovie a ostatní divno nekukajú," uškrnula som sa, posadila sa k stromu na druhej strane priekopy a čakala, kým sa tunajši velepán rozhodne ma predbehnúť a viesť. Nebola som predsa sprostá, nos mi napovedal ,kadiaľ ísť hľadať mršinu, ktorej pach sa zmenil, odkedy tá srna nebola čerstvá. A čo ty nevieš, že tvoj hvozd poznám skoro naspamäť, zasmiala som sa pre seba a hryzla si napokon zvnútra do líca, aby som trochu skrotila emócie. Bola som však nevyspytateľná a premenlivá ako samotný môj živel.

// poznajú sa aj menami

Mala som zrejme šťastný deň, pretože aj počasie sa vyčasilo, takže i ten hraboš sa odhodlal vykuknúť z nory. Len poď, povzudzovala som ho a rátala s tým, že tu budú rovnako zaspatí ochranári ako nedávno v Asgaare. Načo by sa aj unúvali predsa.
Prekvapenie však nastalo s prasknutím konára, po ktorom som do priestoru vychŕlila nadávky na hluk. Mojím uvítacím výborom sa razom stal samotný alfe v plnej paráde. Mhm, tuším pribral, nevyzerá zle, prebehla som ho zaujatým pohľadom a pobavene zamávala chvostom, keď sa zaujímal, čo ma sem doviedlo. Teda slušne povedané, narážku som prijala s úškrnom a narovnala sa v sede. "Neustále prší a neviem tak nájsť otroka, čo by mi chytil nejaký ten mls, tak som odkázaná na to, kradnúť vám myši," zhodnotila som svoju momentálnu situáciu a zoskočila z kopčeka, pričom som sa pustila neohrozene krokom rovno k alfe, ktorý bol proti mneaspoň raz tak široký i vysoký ako ja. Boli to tak sotva tri kroky, lebo prvý prišiel bližšie on.
S úškrnom som našla strieborné oči. "Túžba vidieť ťa ma sem privádza, ó mocná alfa," zanôtila som teatrálne a ponechala úškrn na tvári, pričom som slabo zakmitala špičkou chvosta. Je to dlho, odkedy sme prchli z tých kríkov, napadlo mi a rozhliadla som sa. Lles, zdalo sa, prekypoval životom. "Ako sa ti žije, čo svorka?" Opýtala som sa aj čosi teda zo slušnosti a prudko strhla hlavu, keď bacuľaté zvieratko vyliezlo z nory, kde som nestrážila a zaliezlo do krovia. Morfeovi som venovala mierne vyčítavý pohľad.