Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Rovno sorry ak to zle spočítam...

Objednávka:
Zmenáreň:
- 200 drahokamov za 20 kryštálov
- 500 kvetín za 50 kryštálov

Po novom by malo zostať 5 DK, 302kvetov, 109krystalov

Elixír života:
- omladenie o 10 rokov
-100 mušlí, -100krystalov?

V01
Sila - 20% - -100? Kvetín
V03
Sionn - obratnosť - 3* -30 kvetov
Sirius - sila - 3* -30 kvetov

//objednávku dodám z osobných dôvodov zajtra...

Nebolo sa prečo lúčiť. Počasie sa upokojilo a po niekoľkých desiatkach metroch sa mi ukázali aj hviezdy na nočnej oblohe. Aspoň tie sa nijak slza dekády nezmenili, aspoň o Tom neviem, napadlo mi a pokračovala som do kopca až po Tom,.čo sa mi podarilo znovu lapiť dych. Išlo sa ťažko. Moje telo skoro nič nevazilo, no cítila som každý krok, dopad Láb do drsného piesku, ktorý nebol po noci aspoň úplne rozhoruceny. Sústredila som sa najmä na dych, pretože už len kyslík ma poháňal vpred. Malé jedlo v podobe úlovku od Wylana davno vytrávené, takže som nemala moc z čoho ťažiť. A ťažké bolo čeliť priamemu dopadu veku. Myseľ nevládala filtrovať to, čomu hovoríme staroba. Zatiaľ ma však držala, kým som si nahlas zanadávala na kopec. A následne i na magického vlka na vrchole. “Vychcaný tvor, načo? Načo som ešte tu? Debilny Život,“ zaúpela som do šera, keďže pomaly sa blížil úsvit.
Zahĺbená do svojich úvah som si i popri oddychovaní na etapy nevšimla tieň. Svitalo, boli to len náznaky pohybu okolo mň. Nevnímala som ani pribúdajúce kamene. Moje oošmyknutia na meniacom sa teréne v.kopcoch mi doráňali a dorezali laby, nohy, ktoré vzhľadom na vychudnuté telo vyzerali až strašidelne tenké. A stále ma držali. A len tu a tam som mala.pocot,.že ma objala niečia.srst. Prestávala som vládať otáčať hlavou. Skrúšene som hrešila a ťahala sa cikcakovito pomedzi kopce k vrcholu.
Vo chvili, kedy som soLrestavala dôverovať, že dôjdem vrcholu ma medzi prstami na labach pošteklila tráva.
Z jantárových očí stiekli pramienky sĺz, ktore si v srsti na tvári vytvorili cestičky a padali na povrch podo mnou. Výraz v tvári som mala.pritom kamenný, s viditeľnou únavou. Bola to reakcia na jeho vplyv. Jeho hlas mi našepkával, ako treba ísť vpred, trošku rovno, niekam doprava a ešte vyššie. “Hajzel, ktorý prináša šťastie a lásku a zároveň nechá vlka trpieť,“ zachrčala som do priestoru. Nevedela som, či sa nachádza niekde pri mne. Moju nedávnu spoločnosť som tiež nechala stovky metrov ďaleko. Mne sa zdalo, že som zdolala s prevýšením snáď kilometre. Bolel ma každý krok, bolesti pichli lopatky, ramená, bedrá, krk sa snažil držať hlavu.
Akoby.vedel – prd , jasné, že vedel – ocitla som sa razom v hmle. Hlavou mi rezonovalo, len ze treba odpočívať. "Moja drahá, vitaj, vitaj!" Mať silu, pretočim oči a snáď mi aj vyolazim detinsky jazyk. Mlčala som. Tvar sa mi zvraštila a medzi očami mi razom čnela len vráska. "Prečo?!" Vrčala som. Páčilo sa mi, že som a.nim mohla.voest vecnú a jednoduchú konverzáciu. Čítal myšlienky, možno nie priamo, ale vedel o vás všetko. Posadila som sa a zavesila hlavu nižšie k zemi. V jeden moment som cítila niečie teplo vedľaojho ľavého boli, na čo si svoj abnormalny chvost Život položil poza mňa. Jeho sila bola veľmi intenzívna, zalievali ma pocity šťastia. Vytrvalo som sa tomu však bránila, bolo to jednoducho len to zlomené srdce, ktoré dostávalo v živote jednu veľkú bombu za druhou. Emócie sa zo mňa drali len v podobe sĺz, na čo som si ľahla do malej gule v tráve. Piesok bol fuč, zmizol, mne bolo teplo, príjemne. Snažila som sa vyhľadať mocného vlka očami, no nejak mi unikal. "Prečo som nemohla odísť šťastná a s rodinou? Nechápem načo necháš vlkov takto sa trápiť," rozhovorila som sa, avšak veľmi tichým hlasom. Moja duša sa podala však dobrému kuzlu Života a bolo mi odrazu príjemne. V srdci mier, hoci tú obrovskú vnútornú bolesť to zastieralo a bola tam pod povrchom.
S magickým vlkom som pozorovala nebo. Vyjasnilo sa, hoci nebolo úplne jasné, či len nad nami alebo celou časťou krajiny. "Chcela som tu ešte byť a skúmať, čo sa všetko zmenilo... Ale neviem či je to v tvojich silách dať vlku ďalšie roky?" Znelo to skôr ako zasnena recnicka otázka. Nepredpokladala som, že by bol až tak mocný. Zostala som so užívať moment s vyslovenou žiadosťou, ktorú mi mohol a vlastne reálne ani nemusel splniť. Zmohla som sa len na pozorovanie zlatého lístia,. ktoré sa ocitlo okolo nás po zemi a mal ho sám pozastrkovane v srsti. Pohľad na farebné lístie mi privodil spomienky, vďaka.ktorym som sa nebránila dobrým pocitom,. ktoré sa snažil Život u vlkov vyvolať. Zrejme to mi pomohlo upokojiť sa a konečne si odpočinúť...
Strhla som sa po pár minútach a snažila sa spamätať, či vôbec ešte dýcham a žijem. Zatiaľ čo mne tlak stúpol tak prudko, život sa usmieval ako slniečko na hnoji. Prebratá aom sa vytiahla do sedu. Prečo mám pocit, že som stratená duša, ktorá by tu s ním mohla zostať večne? Prižmúrila som oči, keď sa vlk chystal zjavne prehovoriť. "Všetko má svoj kolobeh, ako teraz znova východ slnka," riekol na čo som sledovala jeho pohľad na nádhernú scenériu. "Chcela by si šancu na iný život, skúsiť to zas?"

Zastavila som sa po svojich posledných slovách v myšlienkach. Môj zrak sa upínal na dva neprirodzené kopce či hory kúsok od nás. V podstate sme zostali s príchodom noci na ich úpätí. Na tvojom veľkom pieskovisku, počkať...tam hore bude tráva! Mrkoa.som na vlka na sekundu, no začala rečniť až po odvrateni sa. "Tie kopce budú vyššie zelené, bude sa tam lepšie spať, idem..."
A či už to bolo vplyvom jeho kúzla (Wylanovo dokonale kazila Katastrofa), alebo len ľuďom sebazáchovy. Možnosť spoznať asi ako posledného práve hnedého tu mi dalo zopár úsmevov na konci života. A ja som s vierou, že on to stihne ešte zmeniť, započala cestu do kopca. S nadávkami, ako inak.

//Vrchol Narr.vrchov

Uraziť vtáka bolo jednoduché, očividne bola Katastrofa dosť nedotkliva. Alebo to vyplynulo len z podráždenosti skrz Wylanovu nerozvážnosť. Až som sa po tejto informácii prekvapene otočila na hnedého. "Ono je tu vlkov,. ktorých prenasledujú iné tvory, viac?" Zostala som trošku v šoku a nepotrebovala som túto emóciu ani skrývať. Zas pre zmenu mňa prekvapíl posun doby.Som fakt stará, posťažovala som si v.duchu a byť sama, možno by mi vyšlo z tlamy aj nejaké *fňuk*, lenže tu bol akosi môj spasiteľ, či také čosi. Vtáčika som ďalej zostala ignorovať.Však počkaj...
"Ako dlho so v tejto krajine, keď ešte tapas vo svojej mágii? O tomto to veľmi rád porozpráva Život..." reagovala som na skutočnosť, že I sám nebol istý. Zabrdli sme do tejto témy a ja som sa zaskerila,.pri predstave, ktorú opísal. "Smrť musíš... požiadať a mať majland kameňov," tiekla som a teraz to zafnukanie aj zaznelo nahlas. "Platíš za to, že možno ti vyhovie, ak bude mať ONA svoj deň a utecies živý," v mojom hlase bolo jasné znieť pohŕdanie tou entitou. Žiadne známky strachu, čo nebolo múdre, ak ste boli jedinec mladší ako desať rokov. Mne už neublíži.
"viem, spomínal si obdobie, cotu si... Ale aj tak ma udivuje,.že sa informácie o magiach nešíria rýchlejšie ako kedysi," brblala som a aj v iných dialógoch to sem tam vyzeralo, že som sa bavila s pieskom a okolím vôkol.
Jeho poznámku na môj účet som prešla bez povšimnutia, až na svacnutie chvostom do vlkovho boku. Nechcelo sa mi veľmi rozvíjať Života,.boli sme doslova.na úpätí onych kopcov.
Musela som však zastať. Moje slová.c.nom prebudili oheň. Ležérne som sa posadila na zem a čakala, až monológ ukončí. "Počúval si, pako?" Zagúľala som očami. "Hovorím o vlakoch, ktorí túžia mať rodinu,.na margo nejakých akože adoptovanych," znova som pretočila oči. "Mne je fuk, kto s kým," odvrátila som sa, vstala a s ťažkým povzdychom začala s postupom k známemu miestu. Už atmosféra začínala byť iná, vzduch plný mágie.

//Púšť
Celá tá jeho situácia s operencom bola zvláštna. Rozhodlo sa však samé uviesť veci na pravú mieru, na čo som sa musela zasmiať a škodoradostným pohľadom následne obdarovať vlka. Katastrofa bola urazená a c iuz právom, alebo nie, mne to mohlo byť jedno. „Nie, že by som chcela rýpať, ale nie je tvoj údel lietať, keď si vták?“ Poznamenala som prezerajúc si strážcu, ako sa asi zatvari. „Prečo si si lapila práve tuto Wylana?“ Nadhodila som otázku už len zvedavým hlasom a slabo zakývala chvostom. On mal na celú vykreslenu situáciu však iný názor a zrejme došli k stretu záujmov a nevedeli sa medzi sebou len dohodnúť.
Bolo zaujímavé, že vlastne po ničom obrovský m tneto vlk netúžil. Nestretol božského vlka, a tak nemal ani kedy uvažovať, či by sa mu hodilo viac síl do vienka. „Je užitočné mať viacero mágii, hoci tvoja vrodená bude vždy najsilnejšia,“ podotkla som a skumavo si chvíľu prezerala jeho strieborné oči. Na to, že sa toľko pýtaš a zisťuješ si všetko mohol vedieť dávno sám... Alebo sa mi v hlave nehrabe, lebo tu mágiu ešte neovláda, premýšľala som, zatiaľ čo si hnedý vlk skrýval tie laby do piesku. O pár minút neskôr by som čakala, že sa snáď zahrabe aj celý, ale nestalo sa. Len prekvapene zo seba dostal, že už chápe, na čo by pekné cennosti mohol použiť. „U smrti by ti kamene možno vyriešili výstupný lístok zo zrúcaniny, aj keby nič nechceš. Smrť je hnusná a poznám vlka, ktorému pridelila úplne inú mágiu, než reálne chcel...“ Len tak som povedala zopár úvah a žmúrila chvíľu oči do tmy, či sa tie kopce náhodou nepriblížili. Že by stačilo len začať s výstupom. Každopádne nakoľko nebolo múdre zotrvať v noci na jednom mieste a mne sa aj zazdalo, že za nami v krovisku čosi šuští, rozišla som sa pieskovou platnou ako prvá. Wylan mal samé zvedavé otázky a mňa to na jednu stranu otravovalo, na druhú som sa aspoň trošku cítila užitočná. „Prežiješ aj bez mágie, ale dokedy?“ Položila som zákernú otázku a uškrnula sa. Veľmi sa mi nechcelo hutat, prečo sú tie dve entity súrodenci a ešte k tomu tak odlišní, čo Wylana celkom zaujímalo. Len som si povzdychla a bola dlhší čas ticho. „Na to ti možno odpovie Život, rád sa rozpráva,“ nahodila som kyslú tvár, pretože som pomaly až cítila tie spokojné pocity, ktoré vlkovi nedovolia opustiť vrchol kopcov. A vlk pritom ešte nahodil udičku, že či by sme nešli spať na vrchol. „Nemienim tam zotrvať, keby ma chcel pri sebe, hádam by som sa. Ocitla rovno tam hore. Nelezala by som na zdochnutie na pláni neviem ako dlho,“ zagúľala som očami, no zároveň ho potom pohľadom vyzvala, že môže ísť aj popredu, ja by som si nejaké zákutie našla. Dávno som nepoznala strach, vlastne z čohokoľvek . Až to hraničilo so slabým pudom sebazáchovy.
Rozprávala som mu tému o magických zásahoch v mojej svorke kedysi a nebolo prekvapivé, že ho toľko podrobností zaujímalo viac. Nemôže sa mi proste pohrabat v hlave a nájsť si to? Nepamätám si detaily, zívla som si a tvárila sa, že premýšľam. Hoci som bola rada, že sa na okamih mohli tie kolečka v hlave zastaviť. „Asi sme vedeli komunikovať, je to dávno...“ odvetila som napokon len. Aj sa mi chcelo spomínať na to obdobie a zároveň nie,.pretože mi to zas len pripomenulo, o koľko priateľov vlk za svoj život proste príde. Ešte keď ten život je dlhší, než by podľa prírody mal byť.
Wylan však nerozvijal viac tému, na ktorej som sa ja úprimne zabávala. Bol to pre mňa už vtedy bizar, no riadila som sa heslom ‚zi a nechaj žiť‘, preto som si z divný h medzivlčích vzťahov skôr len uťahovala. Hnedý nezdieľal môj zmysel pre humor, takže po dlhšej odmlke, ako sme sa vydali konečne na púť ku kopcom, len prezradil, že už videl dvojicu rovnakého pohlavia ,ako vychovala osirelé vlca. „Tomu chápem, ale prečo sa dobrovoľne rozhodneš žiť s rovnakým pohlavím? Tým pádom automaticky nechceš svoju rodinu“ zabŕdla som do témy o niečo viac a skúmavo si ho prezrela, hoci som nevidela spočiatku pred svitaním na jeho tvár. O Katastrofe som tiež nemala páru,.kde sa nachádza a či s nami poletí až tam hore. Mohla by tam letieť popredu a vybaviť nejaký magický oblak, čo nás tam odnesie, zasnila som sa trošku a uvažovala , že sa jej aj opýtam. Medzitým však vlk nadhodil, že až sa vrátim od Života, mohla by som navštíviť jeho les.“ p „Nemyslím si, že sa niekde budem znova cítiť ako doma,odotkla som stroho a vykročila k úpätiu pieskových vŕškov.

Polemizovali sme o kurati, ktoré ho sprevádzalo, no jeho posledné slová boli už skôr do vetra. "Prečo mlčí vlastne? Najprv mi skáče skoro do tlamy a teraz drží zobák, ale ak je to moc ukvičané, nech je radšej ticho," zívla som si a hľadala si v stále teplom piesku polohu, v ktorej by sa mi lepšie sedelo. Alebo ako by som sa mohla dobre natiahnuť.
Keď mi však tvrdil, že nič na sebe meniť nechce, sucho som sa len zasmiala a odkašlala si. Samozrejme, to tvrdil každý. A potom mal klikyhaky v kožuchu, spomenula som si na zopár takých stretnutí a premerala si ho neveriacky pohľadom. "A čo chces od Života počuť ty?" posediačky som sa otočila jeho smerom a l záveru vety si zívla. Bolo už aj na čase si nájsť bezpečné miesto na spanie, no púšť mi práve pripadala ako to najhoršie možné. Stále som sledovala okolie a s tam sa strhla, pretože som počula divné zvuky. Zavše som mala vedomosť, že toto územie obľubujú aj hady a ich uštknutie bolo v mojej hlave fixované ako velice nepríjemné.
Wylan len zhodnotil, že nemám ani ja nič extravagantné na sebe, len kožuch mojej farby bol nejak atypicky. "Nechce sa mi kvôli silnejším entitam obetovať roky hľadaním kvetov a drahokamov, pche," odplula som si, hoci som ledva mala v tlame nejaké tie sliny. "Stačí, že sa vlk dostatočne dokáže ubrániť pred svetom."
Odmlčala som sa a dívala sa má nebeské divadlo na nočnej oblohe. Wylan len dodal, že Katastrofa si raz s ním začala vykecávať, na čo som len svihla chvostom, ktorý ticho doapdol nazad do piesku.
Vlk pochopil sám moju frustráciu a obavu z toho, ako sa k tomu bohovi dostaneme. "Vybral si úplne opačný koniec Gallirei, mimo dosah jeho sestry," tiekla som len zadumane. "Kde zostaneme na noc?" zaujímala som sa a skúsila sa natiahnuť a postaviť.
Táto téma však mohla aj počkať, pretože on sa tiež usadil a ja som sa dívala, ako si skryl laby do piesku. "Až ťa rafne škorpión, neplač," zachechtala som sa. "Les úplne zaplavila slaná voda a no, alfa bol tuleň, neviem či vieš čo to je... Ale to je jedno, museli sme v iných telách vyriešiť, čo s nami a územím, bol to šialený zásah maaaaaaaaaagie," natiahla.som znova v zivnuti.
"Alfa ona? Bol to on a aj tak bol buzík, o Tom žiadna, nikdy vlčicu pri sebe nemal, tak vládol sám."
Úplne som nevedela, čo myslel tou otázkou, ale tak odpovedala som si po svojom.
Pozorovali sme popri rozhovore dianie farieb na oblohe a keďže som nepoznala odpoveď na jeho otázku, prosto som prikývla. Na pol ucha som počúvala, čo hovorí o svojich qlfach. Na záver jeho monológu som však vyprskla a s úškrnom našla jeho pohľad. "Rodina či zase dvaja, čo chcú s dvomi bimbasmi založiť rodinu?" Podobný scenár som už raz zažila, a preto som si z toho nevyvodila nič normalnejsie. "zotrvaj na stabilnom mieste, ktorým Asgaarska svorka rozhodne je," dodala som a postavila sa, hoci veľmi ma nohy nechceli počúvať. Prešli predsa toľké metre a zas som sa chcela kamsi terigat. Napríklad tam ďalej...

//Narrske vŕšky (môžeme hrať tam na vrchol si môže ísť každý po svojom/spolu)

//E.Les cez Savanu

Viac ma navigovala intuícia, než vedomosť z geografie. Prazvlastny lesík a potok, ktorý je zrazu pitný, ma utvrdili v Tom, že azda nemôžem veriť ničomu, čo som posledné roky poznala. A byť mladšia, možno ešte nájdem v sebe chuť aspoň na prieskum a cestovanie, napadlo mi a po ocku som skontrolovala, či to Wylana ešte neprestalo baviť ma sprevádzať.
Musela som však zagúľať očami, keď podotkol, že sa naučil o pôsobení mágie v tejto zemi. Len som prikývla a chvíľu pokračovala mlcky zopár minút, pretože sme sa dostali na územie podobné pláni, kde ma vlk našiel. Akurát ako som postrhla v diaľke pásikavé zviera a iné podivnosti, len som sa mierne najezila a pridala do kroku. Vďaka teplú som tušila, že južnejšie už sa asi ísť nedá a tak som verila, že čochvíľa musíme vidieť kopce, ktoré budú našou cieľovou destináciou. "Gallirea je nasiaknutá mágiou," rozhodla som sa napokon konverzovat, pretože vlnenie teplého vzduchu ma začalo rozptyľovať nesprávnym smerom. Trávy a vegetácie ubúdalo ako sa schyľovalo k noci a clveceru. Našťastie sa začínalo ale aj ochladzovať.
"Každý chce viac a viac. A tak tu behajú vlci s dvomi chvostami, farebnou srsťou a podobne, ty si celkom obyčajný, aj keď je podozrivé, že ťa vtá-" zarazila som sa uprostred slová, pretože som začala vnímať strážcu Wylana po najedeni sa ako citiaceho tvora, "-Katastrofa nasleduje. To tiež nie je niečo nemagicke," zhodnotila som a sem tam mysľou zablúdila inam.pod lanami len drsný piesok, od ktorého sa zle odrážalo - a to som sa vliekla len chôdzou. "Ja som bola u Smrti asi dvakrát, ale druhý raz som niekoho hľadala," dodala som a dúfala, že sa nebudem musieť spovedať, čo konkrétne som po takej potvore magickej mohla chcieť. Moje mágie boli tajomstvom i záhadou dodnes aj pre mňa.
Palava slnka ustala definitívne s príchodom noci. Čo bolo pozoruhodné, že na takto teplom území, akým bola púšť, začalo byť napokon aj dosť chladno. Moja riedka, krátka srsť bola dobrá akurát tak na letné horúčavy, takže ma sem tam striaslo, keď sa zdvihol náhodný poryvy vetra. Nevidela som však zatiaľ nikde kopce, na čo som si porazenecky sadla do piesku a zadívala sa na oblohu. Wylan sa chytil témy lenivého Alfy. Uškrnula som sa pri spomienke na ten hnedý kožuch. "Spomínam si na jediný lov, kam šiel s nami - aj to zasiahla nejaká magická vlna z oceánu náš les a vlkov v ňom premenilo na morské zvery," tiekla som a očami bola niekde v minulosti. Ani som netušila, odkiaľ som tú spomienku dokázala vyhrabať. "Mali sme velmischopnu Betu, ktorá viedla lovy," dodala som ešte a mimovoľne sa usmiala. Priateľka mi chýbala dodnes a na ňu som rozhodne zabudnúť nevedela.
Keďže kopce boli v nedohľadne, zadívala som sa na hviezdy a oblohu, pretože sa mi začalo, že asi svitá...? Čo to... Obloha sa z tmavej začala vyfarbovat do ružových tónov, ktoré tvorili polárnu žiaru. Nič také som nevidela nikdyimo sever a aj to som nedokázala hneď priradiť, že by sa mohlo jednať o podobný jav. Len som mykla.hlavou a nosom naznačila prírodné divadlo,. ktoré, ako sa zdalo, nebude trvať celú noc. "A čo ty, tvoje Alfy nie sú lenivé?" Nadhodila som po hodnej chvíli ticha, aby reč nestála a nebolo to len o mne.

//Ronh.potok cez meandry

Trošku ho vydesilo moje prehlásenie, že tá voda bola istotne kedysi jedovatá. Len sa sám pokúšal ukľudniť. "Ani nebola číra tá voda, dokonca aj pramenil ten potom inde... Toľké roky prežijem a aj tak si neviem vysvetliť, čo sa to s krajinou deje, ako, hej!" Zarazila som sa a chvíľu sa rozhliadala. Nepamätala som si nič z toho, čo som videla. Ani také stromy tu kedysi neboli, ani také územie a potok rozhodne nebol malou rieckou, ktorá končila v kľukatých zataclach kdesi...kde som si netrúfla pomenovať že končí. Trvalo snáď večnosť, než sme sa dostali do ďalšieho podivného lesa. Dráždilo ma to tu pekelne v nose, ktorý som nervózne krcila, spolu s čelom v podobnej grimase.
Zavše mintak zase ušlo, čo sa ma pýtal. "Kam by sa znova kto vrátil? K Smrti či životovi?" Zazmurkala som zmätene a prehliadla si ho. Bolo očividne, že mi ušla pointa. Chcela som sa najmä dostať niekam, kde je mi to známe. Ešte zopár cudIch území a chytí má isto panika z neznámeho a pocitu, že som sa stratila. S mladým uskom, ktoré samo nevie kde je. Aspoň vie odkiaľ a má.sa kam vrátiť, podpichol ma vnútorný hlas. Popri mojom rozčarovaní z masívneho lesa sai mihol krátky náznak úsmevu na tvári, keď sa okamžite jak iniciatívy, že mi pomôže sa dostať na tie pieskové kopce. "Najprv ich treba nájsť..." zamumlala som a ztazka dýchala. Často krát som musela zastaviť, rozdychat sa, tentokrát i posedieť niekoľko minút. Nohy sa stavali na odpor, lebo vo mne nezostávalo moc síl. Aj ten zvyšok držala skoro strávená ryba.
Len som to ho pritakala hlavou, keď sa ma snažil Wylan povzbudiť, že mi určite božský vlk povie, čo sa v mojom živote má ešte udiať. Bola som skeptická,.no nechcelo sa mi už ani len do jedovatých odpovedí. Preto som sa.chytila témy prírody. "Bola tam hrba starých dubov a listnatých stromov, na jeseň všade záplava zlatého lístia... Už svorka nejestvuje, neviem o Tom. Alfa na to, že bol lenivý medveď,.proste zmizol," dokončila som neuvedomujúc si, že posledná časť vety mala byť myšlienkou. Vyznelo to preto divne a ja som sa.odmlcala a spomínala na snáď nie - aj keď určite áno - nebohého Neona.

//Púšť cez Savanu

Bolo smutné, ako rýchlo vo mne zmizol obed, či skôr neskoré raňajky. Stále som bola príliš uzavretá vo svojej bubline nedotknuteľnosti, takže som skôr vlka trucovito pozorovala, či dostanem prídavok, než by som bola vďačná - nie, že by som nebola. Ale prejaviť to... Pachuť rybiny som nepovažovala za nič lahodné, takže som si očistila tlamu v tráve, na čo som sa - dokonca chôdzou - presunula zas k potoku. Posadila som sa na breh a len špičku chvosta som nechala splyvat vode. Nebolo toto miesto kedysi... Stratila sa mi myseľ v myšlienkach, zatiaľ čo Wylan sa tam čľapkal v pozadí. "Tento potok bol kedysi určite jedovatý," zahundrala som si odrazu a dokončila tak nahlas moje myšlienky, do ktorých som zostala pár minút zahlbena. Na tvári sa mi však mihol len úškrn a rovno som sa zas napila. Ktovie, čo alebo kto ho otrávil, dodala som si ešte pre seba a s povzdychom otočila hlavu na vlka.
Ako mnohí, aj on už mal česť s tou, z tamtej zrúcaniny. Kyslo som sa usmiala. "Nefňukaj, každý debil čo tam vlezie ledva od nej vyjde živý," na záver som sa len zasmiala. "A to mu kamarát nepovedal, cheche," predniesla som len stromom okolo nás a stočil a naňho jantarove oči až v momente, kedy nerozumel, ako ten dobrejsi vlk môže byť rovnako zlý. "Ak nemáš rád svoj život, je to možno cesta. Bude ti krásne rozprávať, prispôsobí svoj príbytok tak, aby bolo tebe absolútne skvelo, ale nevidíš naživo nikoho, koho poznáš. Isto si vytvorí stromy, ale nie je to keď..." Spomienky som si naozaj ťažko vyťahovala z pamäti. Mračila som sa počas monológu a to mohlo vypovedať, že mám ťažkosti božského vlka opísať. "Žije na pieskových kopcoch, ťažko sa tam lezie," zanadavala som si, no nezostala som v podráždenom móde. Moc sa to nedalo. Wylan sa javil ako optimista a jeho mladosť bola nákazlivá energeticky. Moje telo potrebovalo azda pár hodín, aby sa vzpružilo. (//Navrhujem po 2posty ak to stihneme do konca mesiaca na prechodoch, na šupu by tam Jenna nedoliezla)
Bol pripravený ísť kamkoľvek, so starou vlčicou na krku. TÉma mojej minulosti, minimálne sa jej teda dotýkala, ma rozptýlilo, no stačilo sa otriasť a pozbierať sa. Napnuta čeľusť však znacila, že mi nie je príjemné na to čo i len spomínať. "Tak ty mi vysvetli, že som stará... cez pätnásť určite, nemám tu už nikoho, stratila som viac ráz zmysel žitia, svorky, dehydrovanu ma každý obchádzal v neďalekých lesoch a nie som na druhej strane? Každá duša má svoj údel a ja chcem len porozumieť, aby si mi rozumel," odkašlala som si a schladila následne znova hrdlo vo vode. Wylana však mohla prekvapiť moja náhla zhovorcivost. Bolo to len dobré znamenie, že sa mi polepšilo a možno nie som ešte úplne senilna a pobluznena.
"Fjärilský les to bol, so zlatým listim všade okolo teba," odpovedala som na otázku ohľadom toho, že aj svorka môže byť rodina. Jedna taká bola kedysi na mnou menovanom území. Isteže som si pamätala aj iný názov, ktorý les niesol, respektíve pod akým menom to miesto poznali desiatky duší. Zasnene som sa zahľadela do vody. Ronhersky potok susedil.
Skúsila som sa ponaťahovať, vrátiť od vody a zostať stáť. Len som svihla úzkym, zalepeným chvostom na znamenie, že by sa mohol pridať k dáme a nasledovať, či skôr viesť. Hoci podľa jeho slov nevedel kam. A ak si myslí, že po nejakých informáciách aj musí vedieť moje meno, tak je na omyle. Na túto otázku, hoci ju podal s úsmevom a milo, som jednoducho nereagovala. Sama som posledné roky začínala mať pochyby, kým vlastne som. Meno som nemala na myslí rovnako roky a proste ho k sebe už nepriraďovala.

//Eukalyptový les (cez meandry)

Mojím záujmom už bolo najmä čerenie vody, ktorá mi príjemne chladilannohy a najmä ten vyprahnutý krk. Nakoľko som nemala stále dovolené chytiť tuhého strazkynu, mohla som sa akurát tak dívať na potok, či mi nejaká ryba teda sama neskoci do tlamy.
Medzitým sa Wylan vytasil s tým, či sa domnievam ako on ide rybu chytať prvý raz. "Nemôžem vedieť či nemáš fóbiu z vody alebo tak, či ťa ryba neutopí," zamumlala som a znova.sa napila. Ako sa vystriedal mesiac so slnkom, počasie trošku poľavilo od snahy nás všetkých upiecť zaživa. Zavše nás chránili stromy. Zostala som pozorovať jeho snahy o chytenie večere. Celý sa zmáčal snáď ešte skôr, ako sa mu aj reálne pošťastilo sa po nejakej zahnať tlamou.
Premietala som si jeho radu, že by som stále mohla zažiť novemzazitky. O to nešlo, nie že by nie, ale zážitky samaj tak hádzali samé pod nohy. Zážitok bol aj pozorovať ho pri Tom love, čo som si neodpustila zopár krát aspoň pretočiť očami,.keď mu niečo ušlo. Hladné brucho ma však držalo pro nejakej tej disciplíne, a tak som sa mu nijak neposmievala. Ostatne každý raz dôjde asi do šťavy, v akom som a nebude si vedieť ani tu hlúpu rybu chytiť, napadlo mi, zatiaľ čo vlka zaujala téma božského vlka.
Na jeho pohľade bolo vidieť, že je nadšený samtam.dostat, i keď nevie kde to je. "Od koho si počul prvý raz o Životovi? Vieš, že má aj sestru?" Odpovedala som mu najprv otázkou. "Pôsobí na vlka upokojujúco, je ti unho až tak dobre, že nechceš odísť a vrátiť sa k svojmu životu, na to pozor," zhrnula som zatiaľ nejak zhruba aký by mohol byť. "Ja chcem zistiť,. prečo mi nedovolil odísť, aj keď som na pokraji skapatia a musím tu stále byť. Rodinu už beztak nemám," zavrcala som si ma záver pre seba a ponatahovala si kostnate údy, než som sa šla vyvalit pod strom neďaleko. Vlk ešte nadhodil, že mi pomôže. Chcela som si z neho uťahovať, ale zatiaľ to bola nevinná duša, ktorá sa snažila pomôcť úplne cudzej a nevrlej vlcici.
Nevnímala som ho moc, kým sa mi za čosi ospravedlňoval a rovnako som si nevšimla, kedy sa mu podarilo niečo chytiť. "Chyť aj niečo pre seba," dodala som len, keď s vitazoslavnym úsmevom došiel aj s úlovkom ku mne. Poďakovala som mu pohľadom, pretože ma žalúdok už ozaj začínal trápiť. Na to som sa pustila hltavo do večere, ktorá pomerne rýchlo zmizla v mojich útrobách. Prvých pár sekúnd som sa cítila zrazu malatne, no po chvíli to prešlo a ja som mohla zisťovať, či loví aj pre seba a teda je stále zapálený pre to, nájsť životov príbytok.

// Ani nebudem hovoriť koľkokrát sa mi to nejak zmazalo, čo som potom nemala čas písať a podobne. Pardon, kľudne v ďalšom poste môžeme hodiť presun :)

//Stredozemka

Stále so značnou nevôľou som ho teda nasledovala, zatiaľ čo mi prezradil, že to malé vtáča má aj meno, ktorému zjavne nekazí povesť. "Pre teba katastrofa, furt sa báť ešte aj o niečo a nie len o seba... Ale zas nie si tulák," podotkla som som ešte, kým sme nechávali step za nami. Slnko značne pieklo a čoskoro som mala dojem, že mám na chrbte vypalenu líniu. Síce sa ma snažil utešiť, že aspoň budú ryby lepšie o to, že nemajú perie, no pri predstave máčania sa a potápania v snahe chytiť rybu som sa zamracila. Nejak som zostala veriť,že to cudzinec vyrieši za mňa.
Avšak keď sa konečne nad.nami objavili koruny stromov, položil mi divnu otázku.Asi mu preskočilo x tepla, usúdila som, pretože mi nedošlo načo narážal. "Ja neviem, ty mi povedz," zagúľala som preto len očami ako odpoveď a rozhliadla sa. Prostredie mi bolo tak veľmi známe... a pritom cudzie.
Potok bol neďaleko a aj sa nám podarilo sa tam šikovne dostať. Isto, posadila som sa na truc pár krát a odmietla sa.hnúť, pretože ma bolelo vlk. Ale mladý si zrejme poradil. Jeho spoločnosť má utvrdzovala v Tom, že ešte stále nie som úplný blázon,. očividne vážne nažive a tak podobne. Síce som ledva mlela, no jeho rozprava držala moje vedomie celkom pozorne.
Vyvrátil mi, že by rybu nrchytil. Preto som si blízko vodného esicka potoka drepla zas a znova, po stopäťdesiaty krát na zem. "Tak schválne," uškrnula som sa a za mladi by to gesto bolo plné elánu. Už to boli len smietky, moje unavené oči a matná srsť mi už ani nedovolili robiť si srandy podľa seba ako kedysi.
Kým sa pustil do dlheho monológu, capla som sa.na brucho a doplazila sa k vode. Hlavu som položila na breh a našla si miesto medzi travpu, odkiaľ sa mi dobre napije aj poležiačky. " Čistý rytier," zabrblala som počas jeho rozprávania a ani sa naňho nepozrela, len strihla uchom. Je šľachetné, že si ma tam nenechal umrieť, no nechcela som snáď ja sama? Len Život ma sem dotiahol, zostala som mlkva a sem tam si chlipla vody. "Môj čas na čo akože? Čo som nestihla za vyše desať liet, to mám dohnať teraz?!" vyprskla som hystericky a začala sa na Tom smiať. "Potmehudsky Život ma dovliekol naspäť, neviem prečo a ani ako sa na ten zas*any kopec dostanem," rozvasnila som sa trošku a k záveru zmlkla, potiahla sa o meter dopredu a naložila si predok tela po lakte. Vypustila som takzvané paru, prekonajúc nenávisť k vode som si chvíľu užila aspoň pocit, ktorý priniesla. Až ma to začalo unášať... A tam niekde som postrhla, že.ki povedal svoje meno. Neverila som svoju starému mozgu, preto som si len v duchu povedala, že i tak to zabudnem.
"Mierim domov," pritakala som mu vzdialeným hlasom a horela pohľad do lesa. V podstate to bola pravda, akurát že ten domov som si v Tom lese namyslala len sama
"Mám rada slnko," zmenila som náhle tón hlasu a prebodla ho aspoň nejakým pohľadom po dlhých minútach. Každopádne pri jeho pocinani smerom ku mne a rozprVe, ako byť opatrný vlk som sa zacala.smiat. "Tak ja žijem trojnásobne dlhší život ako on a bude mi tu vysvetľovať nejaký úpal a neviem čo všetko, ako sa vyhnúť infarktu," vedomie zase zabludilo a zabluznilo a ja som sa len natiahla zas k vode a neveriacky vrtela.hlavou

The world is totally upside down, I couldn't think about anything else for the last few days of traveling around the country. Is it because of my age that everything seems different to me? Or is nature changing? is life playing with us? Questions for long consideration and there is no wolf who can give me a satisfactory answer. I remembered the place. I was heading there and lost my way at the same time because of the changes in Gallirea. Memories come, my vision blurs, I reach a very familiar forest full of spruces. The smell of resin and needles hit my nose. I smile to myself until nostalgia hits me too much. The mind started replaying memories. At first, only wolves' coats, coloring. Brown, white with a weird pink color in the fur, the whole generation of pack members below them. "The family," I whisper to myself and the breeze blows my words away. After a minute of silence, the conifers rustle in response. My eyes glaze over, but I hold back the tears and head southwest through the familiar forest. Although the environment has changed considerably over the years, I found a couple of familiar paths and saw imaginary silhouettes of wolves. "Where did you go?" I sigh, to which I stretch painfully. Every time I had to turn, I took the wrong path and went around in circles. I thought I would find someone here? Did they come back? I really just went to dig up old wounds. And the legs couldn't stop. For that one place, above the river...

Asi ho prekvapilo, keď ho zasiahol nejaký magický postih a ešte aj moje zuby. Zagúľala som očami pri Tom jeho výkriku na protest. A čo čaká, odkiaľ má jeden vedieť, či nie je nejaký úchyl, pomyslela som si. Vydychnutim som zo seba dostala napätie, pretože ma našťastie počúvol a ustúpil. Zatiaľ som sa zabavila s malým strážcom, ako ho nazval. "Ani len nevyletíš, koleduješ si o to byť mojou raňajkou," mlieka som zas potichu a priskočila k vtacikovi, ktorý šikovne zas uhol. A potom tu bol cudzinec, ktorý mi pár ráz zahatal cestu k tomu operencovi.
"A čo si čakal, keďi to donesieš pod nos. Keď vie tak strážiť, tak čo ťa nestrazi zhora. Zároveň aj seba?" Ani vlastne nebola treba odpoveď. Skúsila som ešte jeden výpad, kým ma stopol jeho hlas a návrh,. ktorý už znel rozumnejšie. Strihla som uchom jeho smerom, hoci oči som stále upinala na to kura. Skrz vlastný diskomfort som sotva vnímala, ale horúčavy máme za sebou, a že bolo horko ešte aj v noci, až sa zdal vzduch má tejto horúcej plani nedychatelny.
Hnedý však trafil na správnu strunu, takže som na okamih bola nútená prestať naháňať strážcu a dívať sa aj naňho. Tvrdošijne si stál za tým, že sa jesť vták nebude. "Ešte že už je ráno a budú to raňajky, keď nie večera," zlovestne som sa zasmiala, no nohy mi začali vypovedať službu. Nebyť jeho, zrejme by som si tu ľahla nech ma zabije letné počasie.
Dáma... Presne! Tak sa má ku"mne správať, pochopil," premýšľala som neuvedomujúc si, že som zvyšok myšlienky odpovedala nahlas.
Chopil sa.iniciativy. Prezerala som.si ho mierne skepticky, pretože som nepoznala na juhu potoky, kde žilo veľa rýb. Ale on chytí rybu a živú! A keď nie, donutime ho, chichotala som sa v duchu a nejaký ten pazvuk sa mi vydral z hrdla aj reálne. Ťažko povedať, či to bol smiech, protest alebo súhlas. Zmobilizovala som teda polofunkcne nohy so zodratými labkami a krívala k nemu. Našla som pár strieborných očí, kým som si v hlave zoskupila to, čo by som chcela povedať. Nie že by sa na tú moju hlavu aj dalo spomenúť v tomto stave. "Ale ak nechytis, raňajky budú operene," varovala som ho, no na tvári som mala sladký úsmev,. ktorý mojej náture nijakým spôsobom nepasoval.
"Ty tiež veríš každému na počkanie? Z každej sra*ky sa obvykle musí jeden dostať sám... A odkiaľ si sa tu zjavil vôbec, kto okrem mňa by sa piekol na Stredozemke?" Moja znalosť prostredia bola až prekvapujúca, pretože s vidinou jedla a tieňa moje bludne hlasy v hlave zmizli a dokázala som uvažovať ako tak triezvo. Naviguj...

//>Ronehrsky potok

Snažil sa zrejme niečo so mnou urobiť,.keďže sa má pokúsil podoprieť, no v tú chvíľu som sa zaprela aj pazurmi do suchej zeme a poodtiahla sa. Na druhú stranu dosiahol aspoň to, že som ležala zas na bruchu, skoro pripravená vyskočiť. Veď ešte aby nie, keď ku mne hopkalo to malé kura, dobre že mi slina nevytiekla z tlamy. Ešte pár krokov, rovno pod zuby, nádejala som sa, no niečo vlhké do mňa štuchlo. Zhrozene som presmerovala zrak zas na vlka zisťujúc, že to bol on a znova sa pokúšal ma zodvihnúť. Vstaň. Nebol to cudzincov hlas. A asi ani to kura neprehovoril, veď odkiaľ by aj vedelo ako na to. Prebral ma však fakt, že úplne bez pudu sebazáchovy či strachu sa ten vlk naozaj o mňa zaprela a podarilo sa mu ma podvihnut. Zaprskali mi iskry v srsti a nejaká aj štípla snáď neznámeho do toho drzého ňufáku, ktorým do mňa drcal. Mal jediné šťastie, že som nebola pri sile, inak by dostal priamym ohňom. A bolo jedno, že sa mi pokúša pomôcť. "Možno budem krajšia, keď ma opečie, hmpf," zabrblala som a venovala mu dotknutý pohľad. "Už sa nepribližuj, kým nepoviem inak," môj hlas znel odrazu úplne inak a byť mladá a silná, rovno mu vyrobím na tele zopár lysych miest. Takto dostal len frčku a zlovestny pohľad, ktorý ani zďaleka nevyzeral, že by mal čoskoro vyhasnut. Bol to len pár sekundový moment, kým adrenalín zmizol. Ani ten nedokázal moje ja držať dlhšie.
"Tak mi nažeň to kura aspoň, keď chces byť užitočný," išla som si svoje D pohľadom uoretym na vtáčika. "Ako sa asi dostanem bez mäsa niekam, mladý nikdy nepoznal hlad zjavne, možno mu moc rýchlo idú kolečka," začala som si opätovne hundrat pre seba. Alebo ich má moc malo? Odkiaľ sa vzal? Nebude to prelud? Pokúsila som sa postaviť. Nohy ako želé, triasli sa ako huspenina v miske, keď som sa skúšala na nich udržať.. "Vstávam, sama. A ak sa chces túliť, treba sa okúpať," odsekla som s pobavenym usklabkom na tvári, ktorý pripomínal zase raz moje ja. Moje zdravé ja. Kde sa vzal, tu sa vzal...
Nádych,. výdych a pokus o krok,.potom dva. Zapotacala som sa, no vidina kuraťa v žalúdku ma držala. "Pipipi, poď, tvoja cesta bola cnostna a bude pokračovať mojím krkom..." Skoro som tomu tvorovi až zaspievala. Nie, v danom momente som nechaapla, že vtáka fakt neulovím na spev, ešte ktomu škaredý s vyprahnutyým krkom.
A potom tu stál vlk. A zrazu nestál! Kde...?!
Predo mnou. Pred kuraťom. Nebezpečne sa mi zaleskli oči, hoci on svitoril čosi o nejakom strážcovi. Na to som vyprskla zas smiechom. "Potrebuješ ochranu? Máš mágiu," krútila som hlavou, pretože to malé bolo proste len malé a operene. "Chyť to a naporcuj sám, môžeš byť slachetny a dáma sa posadí a počká," zmenila som zas tón hlasu na sladký a príjemný, clv rámci svojich možností. Tak a už si len počkať...
Netušila som vtedy, že len na postrkovanie od vlka. Dobré že.mi nahlas nehrkotali kosti. Chňapla som po prvej veci v dosahu,.ktorou bolo jeho ucho. Zuby som stiahla len minimálne, skôr mu ho ožužlala. "Stojím, čo nevidíš?!" oborila.som sa, rozkašľala a pokúsila sa na vlastnú päsť odkrívať kamsi severnejšie. Úplne som si nepamätala na sakaly, ktoré by boli velice roztopasne, keby k nim zavítal vlk v mojom stave. Určite by mi zo svojich zásob neponúkli. "Kam k vode..." zamumlala som si do srsti na hrudníku, ku ktorému som sklonila hlavu a začala sa mračiť na vlastný nos. Nebola som zvyknutá, že je tam nejaká sivá srsť. Darilo sa mi to po posledné roky ignorovať. Presoa.som si labou po tvári a ono to nemizlo. Tak mám prísť naspäť a ty si ma odfarbil Život? A. Určite budeš tip top ako vždy, mracila som sa, zabudla zas na to, že sa mám kamsi posunúť. A ani som vlastne nevedela, len jeden bezradný pohľad mohol vlkovi napovedať, že sotva viem, kde sa nachádzam.