Sarkastická či výbušná potvora? Áno, to je Jenna. Sarkazmus a „milé poznámky“ sú jej najlepší priatelia. Niekedy je naozaj ťažké poznať, či hovorí úprimne a od srdca, alebo iba predvádza dokonale nepreniknuteľné divadlo. Nie že by bola klamárka (hoc sa v tomto umení niekedy vyžíva).
Jenna patrí medzi cholerické typy. Síce nie je taká, že by sa naštvala len kvôli nejakej urážajúcej veci na jej osobnosť; skôr takéto urážky opláca. Ale túto vlčicu viacej naštve, ši vlastne „príliš nenadchne“ neschopnosť, či narušovanie jej osobného priestoru, ak na to naozaj nemá náladu. Jednoducho je to zo silného pudu sebazáchovy a ona sa cíti ohrozená.
K tej neschopnosti, napríklad: Vlk chce zovrieť jeleniu nohu medzi čeľusťami, no niečo pokazí a jeleň ho kopne – bez toho, aby vlkovi nevynadala by to nebola Jenna. Život berie prakticky. Pokiaľ chce prežiť, musí loviť a to úspešne, musí bežať pred nebezpečenstvom ako potopou – a to rýchlo.
Do ničoho sa však nehrnie neuvážene. Najprv vždy premýšľa, až potom koná, hoc niekedy môže vlka až zaskočiť, ako rýchlo sa dostane k správnemu záveru či sa rozhodne. Dobre, pravdou je, že občas sa vyskytnú výnimky, kde jednoducho na to premýšľanie nezostane čas a Jenna zbrklo zasiahne, často však v sebaobrane, či v iných urgentných situáciách. Nie je žiarlivá, no na tomto si škrtla pomstychtivosť. Pomsta Jenne v určitých niekedy až nevyspytateľných situáciách prináša istý druh osobného uspokojenia. Ďalej ohľadom jej spoločenskosti je to dosť diskutabilné. Niektorí sa v prítomnosti tejto ryšavej vlčice necítia najlepšie, pretože Jenna sa vyžíva v provokovaní a podpichovaní ostatných. Obvykle na to nemá poriadny dôvod. Len znepríjemňuje vlkom deň, aby sa na druhú stranu pobavila ona, a aby sa aj lepšie cítila. Vie však aj oceniť samotu, takže spoločnosť vyhľadá, len keď jej to zrovna vyhovuje. Avšak napriek tomu, že nerada sa zdržuje v prítomnosti viacerých vlkov, rada počúva a vedie aj dlhé rozhovory. Pokiaľ sú, samozrejme, na nejaké pre Jennu zaujímavé téma.
Vyššie postavených vlkov docela rešpektuje, hoci svojským spôsobom. Odmieta sa Alfám klaňať, či prejavovať umelú radosť, no obmedzí uštipačné poznámky a poslúchne. Ako bolo zmienené, svoju nechuť predvádzať „poslušného psíka“ nezakrýva.
Teoreticky možno o nej povedať, že je pomerne -veselá-. Ku sledu jej charakteristických čŕt patrí energia, ktorá z nej vyžaruje, zdravé sebavedomie a bojovný duch, ak by sa to takto dalo mierne nazvať. I jej sebaovládanie má svoje sotva predstaviteľné hranice.
Väčšina osobností a charakterov má dve stránky. Výnimkou nie je ani Jenna. Raz ju možno vidieť v jej dobrej nálade (to jest doberanie si ostatných, uštipačnosť...), inokedy jej myseľ aj telo obklopí neviditeľná aura apatie. Jej večný posmešný úškrn zmizne a nahradí ho nepreniknuteľný chlad a meravý výraz. Pripomína niekoľkoročného väzňa z koncentračného tábora. Je apatická skoro voči všetkému (iba myšlienky k nej majú prístup), nevrlá a odpovedá s ľadovým hlasom. Tvár má meravú, nevyjadrujúcu žiadne pocity. A jej oči... Jej oči predstavujú bezodné prázdno, takže pohľad na ňu v tomto stave môže nejakého dotyčného priviesť pomaly až k šialenstvu. Nie že by to teda červenohnedá vlčica chcela, alebo žeby to bol jej úmysel - tým sa netreba dať pomýliť. Je to čisto psychický stav, ktorý spúšťajú tie najrôznejšie okolnosti, ktoré keby spíšeme, vytvorili by naozaj dlhý zoznam. Zase naopak vlci s vyšším postavením, teda vlastne Alfy majú v takejto dobe najväčšiu istotu, že bez námietok splní ich požiadavky a to najlepšie, ako dokáže. Na túto vlčicu sa totižto dá spoľahnúť.

Všetko sa začalo v južnom kraji obývanom ako vlkmi, tak aj ľuďmi menom Shiwon...
Po prvýkrát nevidela nič. Bola pohltená čierňavou, ale upokojoval ju nežný jazyk jej matky Jessie. Okolo Jenny sa tisli aj jej ostatní traja súrodenci a všetci sa aj s rodičmi chúlili v odľahlej nore na okraji lesa, vyhrabanej pod vyvráteným stromom. Ich rodičia sa spoznali nevedno kedy, no žili ako šťastná rodina tuláckym životom.
Z počiatku si Jenna neuvedomovala nič, okrem svojej mamy, ale časom postupne rástla a nastal deň, keď ako prvá odvážne vyliezla von z nory na denné svetlo. A tak Jennu, Bailei, Setha a Laylu začala Jessie pomaly učiť. Sprvu vĺčatám iba vysvetľovala, ako správne rozpoznať pachy koristi, či rastlín, no potom aj schopnosť zavetriť včasne akékoľvek nebezpečenstvo. Jenne sa takpovediac darilo a aj cez jej vekom prejavované uštipačné poznámky po otcovi, z nej bola mama šťastná. Týždne ubiehali. Vĺčatá sa klbčili medzi sebou, vyvaľovali sa na jarnom slniečku a stále rapídne rástli a mohutneli. Jenna nebola najväčšia, no oplývala silou a začala žiť len pre lov. Pre pocit krvi stekajúcej po srsti koristi a potom po vašej. Keď sa po čase pridala tulácka rodina do miestnej svorky, Jenna sa stala úspešným lovcom a docielila vyššieho postavenia. Ako jej pribúdal vek, niekoľko krát sa stalo, že keď sa naštvala alebo „vybuchla hnevom“, vzbĺkla tráva pri jej nohách, aj keď iba nepatrne. No to stačilo a to, aby Jenna zistila, že bola obdarená mágiou ohňa. Tým neskrotným a temperamentným živlom, presne ako ona. Naopak jej sestra Bailei mala vzduch, s ktorým sa pobavene pohrávala. Jenna to nemala rada, pretože zmena prúdu vzduchu znamenala aj iné pachy odinakiaľ. No nechala ju, pretože sestra z toho mala radosť rovnako ako ona. Všetko hladko prebiehalo až do toho osudného dňa...
Stále bola Jenna aj jej súrodencami len podrastenými vĺčatami, no Jenna Laylino vytie počula. Chystala sa ísť za ňou a popýtať, čo chce, tak sa aj vybrala. No po ceste lesom jej citlivý nos znepokojili iné pachy. Sústredene zvraštila nos a začala sa proti nim zakrádať. Doteraz necítila pach tabaku, ani ničoho podobného. Prikrčila sa v hustom kroví a čakala, no vtom ju na smrť vyľakala jej (ako vždy) veselá sestra Bailei. Jenna na ňu vrhla vražedný pohľad, no ten sa zmenil na zmätený a plný strachu po tom, čo uvidela za jej chrbtom. Bailei priviedla do lesa dvojnohých! Jenna zdesene zavrčala a sotila sestru bokom, aby jej nič neurobili. Spolu s naježenými kožuchmi cúvali do lesa, no lovci sa len prihlúplo smiali a očividne boli šikovnejší. Vlčice sa otočili k úteku, no to ľudia využili, a obe chytili. Ako sa ukázalo, Laylu aj Setha už mali. Potom Bailei a Jenna pre nich bola asi najtvrdší oriešok. Dokonca sa jej podarilo aj zahryznúť do zápästia jedného z mužov a počula zlovestné praskanie kostí. Chlap len zahromžil, a ovalil ju tupou hranou sekery. Jenna sa zobudila až v koterci so súrodencami a okolo ju obklopovali pachy psov. Z hrdla sa jej dralo len zúrivé vrčanie a zúfalo sa pokúšala dostať sa von, až do vyčerpania všetkej energie. Nakoniec si len ochabnuto ľahla a ignorovala vodu a jedlo, čo jej dvojnohý (doslova) hádzali do klietky. Báli sa, pretože Jennine tesáky sa zaborili do ruky iného muža opäť. Tie dni bez slobody boli pre ňu utrpením, ale neponížila sa tým, že by prosebne kňučala ako Seth či Layla. Jednoducho mĺkvo ležala. Po istom čase strávenom vo väzení z klietky ich Layla a Seth opustili, lepšie povedané – dali im na krk kovové obojky a odvliekli ich preč. A hoc aj rodičia sa snažili za nami chodiť, nedostali sa sem. Laylu a Setha už Jenna nikdy nevidela a nemala ani poňatia, kde mohli asi tak skončiť. Po ich odchode sa už s Bailei rozhodli konať. Usilovne hrabali a prehlbovali jamu pod stenou klietky, len aby sa dostali na slobodu. Po hodinách možno i dňoch hrabania sa Jenna nasilu pretlačila cez škáru a rozbehla sa do náruče...psov? Áno, psov. Prehrabali sa do ohrady pre psy a nie do lesa! Jennu chytil zúrivý amok, počas ktorého neľútostne roztrhala asi štyroch psov, za čo bola od chlapíka z tej budovy neďaleko aj patrične odmenená. Zbil ju a to kruto. Zostala jej po tej bitke aj jazva na krku, hoci schovaná pod srsťou. Možno tou zúrivosťou, možno len dlhým odpočinkom a nič nerobením sa do tejto červenohnedej vlčice vliala nová životná sila a energia. Neprestajne útočila na psov aj steny klietky, len aby bola na slobode, zatiaľ čo jej sestra sa so psami kamarádičkovala. Raz si jedného dokonca priviedla aj do ich klietky! Bola to číra drzosť a Jenna sa doňho pustila. Nakoniec bola prekvapená, aký bol silný, no aj tak vyhrala. Poháňal ju jej smäd po krvi a o chvíľu pohŕdavo pozerala na dokaličeného psa menom Aron. Bailei ju potom skoro zodrala z kože, no Jenne sa odrazu podarilo preraziť drôtenú stenu klietky a urobila v nej otvor. Radostne zavyla a preskočila drôt a bežala preč, do lesov. Vôbec ju nezaujímalo, že s ňou nebeží jej sestra, alebo že má v boku zapichnutý kus kovu. Bežala jednoducho preč...
Usadila sa ďaleko od Shiwonu, v neznámom lužnom lese s chladným podnebím. Mala slobodu, no predsa nebola úplne spokojná, pretože ju ťažilo svedomie, že zmrzačila priateľa jej sestry, ktorá ju za to nenávidí. No a po týždni blúdenia lesom a po prípade obstarávania si potravy sa z ničoho nič Bailei objavila v lese. Bolo to pre Jennu nezvyčajné, no vrhla sa na ňu s úprimným ospravedlnením. Nemala ani tušenia, koľko pre Bailei Aron znamenal. Udobrili s a Jenna jej dala sľub, že s ňou už zostane a neodíde od nej. Ich túlanie sa pokračovalo až k horám, dosť blízko ľudských obydlí, no to však vlčice nepostrehli, pretože tej noci bola všade hustá hmla. Mohlo sa ľahko stať, že sa stratíte a to sa stalo sestrám. Hmla ich oddelila a niekoľko minút ticho tápali, ale odrazu Jenna začula Baileino kňučanie. Od bolesti. Síce jej sestra občas liezla dobre na nervy, no mala ju rada. Nestihla jej však dostatočne rýchlo pomôcť, a vlčí inštinkt jej radil, aby zmizla preč – do bezpečia. Sestru pustila z hlavy s nádejou, že mágia jej pomôže a rozbehla sa k horám, ktoré obklopovalo množstvo kopcovitých lesov, ktoré obývali vlci a Jenna s nimi napokon zostala. Niekde v kútiku svojej duše dúfala, že Bailei stále žije a že ju tu nájde, veď nebežala až tak ďaleko.
Jenna sa vlkov v tej svorke nikdy nebála. Bolo ich veľmi veľa, ani nevedela, či už všetkých za ten čas stretla, no postupom času... nastala akási vzbura proti Alfám. Zvrhlo sa to v súboj, a pretože vo vlčici sa vzkriesili dávno stratené a niekde pod zemou zahrabané ambície, pustila sa proti alfám do boja. Žiaľ, neuspela. Niekoľko vlkov, ktorí boli ešte proti nej potlačila zlosťou, ktorá jej blčala v očiach nasledujúce dni, no ťarcha bola priveľká. A aká bola rada, keď sa v jedno ráno do lesa prikradla zúbožená, útla malá vlčica a Jenna v nej spoznala stratenú sestru Bailei! Spoločne odišli a vydali sa ďalej na zdĺhavú cestu. vždy, keď Jennina sestra bežala po jej boku, červenohnedú vlčicu upútalo množstvo utrpenia v podobe jaziev na Baileinom tele. A bola si istá, že predtým nemala taký ubolený chrbát. No Bailei to vždycky nejako veselo argumentovala. Jenna sa ňou nedala oklamať a vždy v správnom okamihu zazrela v tyrkysových očiach záblesk pomstychtivosti. Aj cez anjelsky milú vlčicu. Časom prestala sestrino zdravie riešiť a ich prioritou sa stalo putovanie do neznáma. Možno na koniec sveta, ktovie? Každopádne krajina či to ono možno neexistujúce územie nieslo hrdý názov Silmarion. A Jenna mala voľakedy pocit, že aj vietor to meno šepká, nesie na svojich neviditeľných nitiach a vedie ich.
Veru prešli obe na chudých labkách nespočetne kilometrov. Až keď ich možno náhoda, možno ten záhadný šepot vetra priviedli do zasnežených hôr, naskytla sa im možnosť po prvý krát vidieť krásu sveta, ktorý vonia slobodou. Ona aj Bailei skúsili žiť v lese pod horami, no pretože obe vlčice mali pomerne krátku a riedku srsť, túlanie sa predĺžilo a obe našli pokoj a pocit bezpečia a domova v južnom, neuveriteľne obrovskom hvozde. Bolo tam však aj z istých prípadov nebezpečne. Sestry si museli zvykať na rôznorodý terén, vyvýšeniny a kopec prírodných prekážok. Niekedy to Jenne pripadalo tak, že bola strašná víchrica, či tornádo, a všetky zlomené stromy či iné prírodniny nahrnulo ako na veľké smetisko sem. A práve to dodalo tomuto lesu ten čarovný šarm.
Ani meno lesa, ich nového domova im nezostalo dlho skryté. V Sarumenskom hvozde totiž zriedkakedy naďabili aj na vlkov, ktorí v tomto kraji žili omnoho dlhšie. A ako Bailei, tak aj Jenna sa začala osamostatňovať a postupom rýchleho toku času sa od seba vzďaľovali. Jennina sestra si veľmi dobre zapamätala deň, v ktorý jej sestra prisahala a aj ten, v ktorom prísahu porušila, hoci bola záväzne dôležitá. Bolo obdobie niekedy medzi koncom jesene a začiatkom zimy. Na tmavohnedý, možno až červený kožúšok dopadlo niekoľko snehových vločiek. "Odpusť mi, sestra. Raz sa určite stretneme," - to bolo posledné, čo jej posledný člen rodiny (ako sa domnievala) od nej počul. Pobrala sa preč, opäť na juh, i keď Silmarion bol takmer "za rohom". Tie slová, ktoré vyslovila, boli možno spätným zaklínadlom. Kto vie. A Jenna ani netušila, že sa raz naplnia.
Ako putovala, doputovala až na jednu z množstva ňou prejdených a preskúmaných lúk. Na lúke bolo aj menšie jazero a ako Jenna čoskoro zistila, bolo plné rýb. Ideálne lovisko. Dokonalé tiché miesto, pre jej unavené, behom znavené labky. Najvhodnejšie na flákanie sa, čiže len spánok, obživa a pofľakovanie sa. Nudný, ale pokojný život. Vlčica tu strávila niekoľko dní, kým zistila, že táto lúka nepatrí tak celkom „len jej“, ako sa spočiatku domnievala. O príjemné útočisko sa totižto delila s ďalším vlkom. Vlkom, s nádherne lesklým kožúškom zvláštnych, netradičných farieb. Vlka menom Asrif.
Áno, práve tak sa jej predstavil neznámy po dni – či dvoch – nedôvery a podozrievavého Jenninho pozorovania. Jenna bola však po tých osamotených dňoch natoľko opustená, že jej robilo radosť spoznať nový „exemplár“ na to jej takzvané šikanovanie jej odvekou uštipačnosťou. No aká bola len prekvapená, keď na ňu vlk zapôsobil chladným a ostrým charakterom. Celkovo z Asrifa vyžarovala autorita a istým spôsobom aj monumentálnosť. Ak bol, alebo ak by niekedy bol Alfa vlk, iste by bol skvelý vodca. Ale späť – práve toto Jennu utvrdilo v tom, že možno sa stane tento čierno-sivo-ryšavý vlk prvým, ktorý si od nej vyslúži obdiv a aj malú úctu. A práve takto to začalo. Takto sa zrodil plán, ktorý mala na svedomí práve Jenna. Čo tak vytvoriť vlastnú svorku? – táto myšlienka jej celkom skomplikovala doterajší život na onej lúke. Najprv jej to prišlo ako skvelý nápad, no potom sa pozastavila a začala o tom trošku viac uvažovať. Ak má byť svorka, musí mať Alfu. No ona nebola ochotná sa stať podriadenou, keďže Asrifovi svoj nápad prezradila. Napokon to bol on, kto navrhol kompromis v podobe partnerstva, aj keď nie tak úplného. Skôr ako dvaja kamaráti, nič viac. Sprevádzal ju, učil ju loviť v húštinách, či ryby, ku ktorým ako vĺča nemala nikdy prístup. Vzájomne si pomáhali a postupom času vytvorili zohraný pár.
Nič viac... ale predsa sa to o niekoľko týždňov zastavilo a pokračovalo to úplne inou cestou. Vlk a vlčica už neboli „len“ priateľmi, ale plnohodnotnými partnermi. Ako v sebe Jenna objavila aj iný cit, ako ten „studený“, postupne zabudla, že chceli utvoriť vlčiu svorku. Žili s Asrifom bok po boku ako dvojica tulákov. Dvojica sa prichádzajúcej jari veľmi tešila a plánovali spečatiť svoj spoločný, hoci len niekoľko mesiacov či týždňov dlhý život. Avšak na jar prišli s radosťami aj komplikácie.
Všetko sa prebúdzalo. Na stromoch vyrazili puky, postupne aj nesmelé lístie. Zem dávala silu pre nezbedné kvietky, ktoré sa začali ukazovať. Všetko živé bolo v zimnom spánku a bolo načase vstávať. Keby si to nepovedali aj tie nešťastné medvede...
...skončilo sa zimné vyspávanie. Je čas uloviť si raňajky.

...Niečo málo potom...
Vyčerpaná a zadýchaná sa zvalila pod mohutný dub, prizerajúc sa krvou podliatymi očami do tváre ohavného netvora. Zver mal neľútostný výraz, pokiaľ bolo možné to takto neutrálne nazvať. Jenna pohľadom zablúdila na telo mohutne stavaného vlka so sivočiernou zamatovou srsťou. Na niektorých miestach na chrbte sa mihala aj ryšavá. Vlčica ticho, avšak úpenlivo na druha zavolala. Prosila ho, aby sa stiahol, aby nechal zvera na pokoji. Aby mali čas na útek, ktorý bol napriek všetkým pokušeniam nemožný, vzhľadom na zdravotný stav oboch vlkov. Jenna mala spoly dokaličený bok a rozkmásané stehno, Asrif mal vážne poranenia brucha, no napriek tomu ju chránil do posledného dychu. Dovtedy, kým sa ich pohľady naposledy nestretli a kým mu hnedá ozruta nerozdrvila v čeľustiach lebku.
Tento tvor, ktorý priniesol so sebou na jar aj smrť Jenninho druha, bola medvedica, ktorá mala mladé. A vlkov postretlo nešťastie v podobe jedného mladého, na ktorého natrafili. Matkin hnev bol neúprosný a nieslo to aj svoje následky.
Od toho dňa nosila vlčica v pamäti jednu traumatickú spomienku, ktorej sa však nikdy nezbaví.
Nie, Jenna sa snažila spomienky potlačiť. Dokonca jej podvedomie našepkávalo, čo by mala urobiť. Ale pocit zrady ju ťažil natoľko, že sa hneď za sestrou nedokázala vrátiť. Ale predsa sa vrátila. Bolo to nečakané rozhodnutie. Na úsvite sa pomalým tempom vydala v náruč zahodenému životu. Prešla Juhovýchodné hory a cítila, že sa blíži k cieľu. No prekvapivo - po Bailei v Sarumene nebolo ani chýru, ani slychu. Celé dni vlčica prehľadávala les, no potom si uvedomila, že aj Bailei si našla vlastnú cestu i cieľ. Jenna sa vzchopila, zahodila niekam za sebou do diaľky zvyšky smútku a vydala sa v ústrety novým dobrodružstvám.