Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Vlk z plameňov sa opäť objavil i s príchodom novej tváre, ktorú som od začiatku môjho putovania tu nevidela. Potriasla som hlavou. Bračekovi poviem všetko, i keby fyzicky nemôžem, čo si to myslí?! pomyslela som si ostro. Neľutovala som svojich činov. Nikomu som v živote neverila viac ako svojmu bratovi a rozhodne som s ním chcela zdieľať všetko. Nevydržala by som, keby mu niečo nemôžem povedať. Náš vzťah bol na to príliš hlboký. Dokončovali sme za seba vety a rovnako sme i mysleli. Švihla som chvostom. Keby nevyzeráme rozdielne, tak by som i povedala, že máme rovnakú myseľ. Ale to niekto tak starý, kto nemá také súrodencke puto... to nepochopí. Odfrkla som si a kukla sa na vlčicu (Jasnavu), ktorú tiež očividne stretnutie s niekým rozplakalo. Privrela som očká a stiahla ušká. "To je v poriadku, bol to len trik," riekla som nežne smerom k nej a usmiala sa. Pritúlila som sa k nej ako také sladké šteniatko a utešovala ju tak. Po vypočutí ďalších slov mi bolo jasné, že je koniec. "Volám sa Danie a rada sa s vami niekedy zoznám, ale musím za svojim skutočným bračekom," riekla som a usmiala sa na hnedku i čiernobielu vlčicu. Potom som sa vyštverala na labky, otriasla sa a vydala sa lesom niekam preč. Netušila som kde som, čiže moja cesta bude azda mierne chaotická, no raz hádam prídem k miestu, ktoré poznám a cez ktoré budem vedieť sa odpichnúť, že kam mám pokračovať.

//Márylouka

//ďakujem zs osudovku! Bolo to fajn len pre mňa miestami náročnejšie xD poprosila by som vylepšiť mágiu - vodu. Ďakujem a teším sa na ďalšiu!

Nič sa nedialo. Brat mi neodpovedal, nemala som tu čo robiť. Žiadne náznaky toho, že by som mala nejak pokračovať, či niečo vylúštiť. Zamračila som sa. Čo bolo s mojim bratom? Tak tichý nikdy nebol. Než som sa však dostala k odpovedi, začula som konečne hlas z plameňov. Zabručala som a ocitla sa na lúke, ale nie sama. Zmätene som sa zadívala na vlčicu. Bola to jedna z tých dvoch, na ktoré som tu narazila na začiatku. "Čo sa to stalo?" opýtala som sa smerom k nej a pozrela sa do ohňu. Ako to, že som zlyhala? Čo som urobila zle? V tento moment mi to už začínalo byť tak jedno, že som mala sto chutí sa postaviť a urazene odísť, ako mi hovorila moja náladová povaha. Ale ešte som tu na chvíľu ostala, dívajúc sa na vlčicu, no rozhodne moja trpezlivosť poľavovala. Nebola som tu pre žiadnu srandu nikomu. Mohla som robiť čokoľvek iné!

Nicos bol prehnane zvedavý. Jeho otázky ma na moment zaskočili a podozrievavo som sa na neho pozrela. Môj brat by mi bez otázok okamžite pomohol, aj keby nevedel do čoho išiel. Bola som preto mierne podozrievavá a uvažovala, že čo sa mu stalo a či toto nie je nejaký blud. Lenže vzápätí bol okamžite tým mojim bračekom, ktorý mi chcel pomôcť, aj keď nevedel ako. Moje pochybnosti sa rozplynuli. Usmiala som sa na neho a zavrtela chvostom. Nemohla som sa na neho mračiť. Bola som rada, že tu je. Aspoň mi s tou záhadou pomôže! "Nooo tu v tom ohni bol taký divný starý vlk. Hovoril o nejakej súťaži. Musela som lúštiť hádanky, lenže napokon som sa i tak dostala sem na toto miesto," riekla som a poobzerala sa okolo seba. Plameň stále plápolal. "Lenže netuším, ako mám ďalej pokračovať. Ten plameň je hluchý, vôbec ma nepočúva. A predtým tu boli iné vlčice, no teraz tu nie sú. Nechápem čo sa tu deje, no ty si tu. Ty to vymyslíš!" povedala som smerom k nej a zamávala som chvostom. Napadne ho však, čo mám robiť? ČO ak nie? Povzdychla som si. "Je to frustrujúce. Trvá to hrozne dlho a najradšej by som šla už preč, pretože tu sa nič nedeje a ja neviem čo robiť. Najskôr som bola nadšená a bavilo ma to, no teraz sa už nudím a len som nahnevaná," riekla som smerom k nemu a pokrútila hlavou. "Možno aspoň ty mi pomôžeš, čo povieš? Čo si myslíš?" opýtala som sa brata a zafňukala. Nepáčilo sa mi to tu. Chcela som niečo robiť, nie sedieť na mieste a čakať. Zamračila som sa. Nudila som sa!

Bola som tak nahnevaná, že sa to ani nedávalo popísať. Aj som do snehu labkou kopla a ten odletel do plameňov. Prečo si so mnou táto mágia zahrávala? Komu som čo urobila? Alebo to bol skutočne koniec? Lenže ak to bol koniec, kde bola moja odmena? Klamať sa nemalo. Ohrnula som ňufáčik a drepla si na moment do snehu, aby som sa upokojila a mohla začať myslieť nejako rozumnejšie. Povzdychla som si a zastrihala ušami. Naklonila som hlavu na stranu a snažila sa vymyslieť nejaký plán. Pokiaľ tu bol stále ten plameň, muselo sa niečo diať. Nemohlo to byť všetko. Čo ak som mala počkať na ostatné vlčice? Bola som tak rýchla? Alebo boli oni chytrejšie a ja som zaostávala? Tak či onak som zaťala tesáky a vyčkávala, kým mi niečo napadne. Lenže neboli tu žiadne vodítka, nič... Odfrkla som si a povedala si, že toto mi za to vážne nestojí. Mohla som robiť toľko iných produktívnych vecí! Preto som sa zodvihla, otriasla sa, ponaťahovala si šľachy... a vybrala sa naozaj preč! Lenže ako som kráčala ďalej... začula som niečí hlas. Bol mi dôverne známy. Otočila som sa a poza plameň som mohla vidieť medzi stromami Nicosovu ryšavú srsť, ako beží za mnou. "Nicos!" vykríkla som a rozišla sa jeho smerom. Mala som chuť ho objať! "Neuveríš, ale napálili ma! Tento oheň tu. Mágia je fakt nespravodlivá a klamlivá. Mali sme vtedy sa vrátiť domov," riekla som mu nahnevane a zamračila sa. Bola som oklamaná. Cítila som sa strašne. Všetko tu si so mnou zahrávalo. Kukla som sa však vzápätí na neho. "Čo tu robíš?" opýtala som sa ho, keďže mi nehralo, že by bol schopný sám sa dostať tak ďaleko od lesa. Teda, ja ani nevedela ako ďaleko od Sarumenu sme boli, keďže som sa tu zjavila, ale asi to bolo ďaleko... nie? "Nepomôžeš mi?" dodala som vzápätí a usmiala sa na neho. On mal vždy nejaké super nápady. Mohol ich mať i teraz!

Celá táto záležitosť ma frustrovala. O to viac, keď som do plameňu rozprávala a márne sa snažila dostať z neho odpoveď. Neprichádzala. Zamračila som sa a začala okolo plameňu kráčať. Snažila som sa nájsť toho parchanta, ktorý sa v ňom ukrýval a ktorý nás vystavil tejto záhade. Hlavne, že som tu bola sama a ani jednu vlčicu po celý čas nevidela. Zavrčala som. Čo sa to dialo? "Si tam ešte? Čo teraz? Kde sú tie dve?" kládla som ďalšie a ďalšie otázky, no stále som ostávala bez odpovedí. Povzdychla som si a potriasla hlavou. Bolo to zbytočné. Asi bol tomu koniec. Mala by som sa vráti´t domov, pretože tuto ďalšia cesta nie je. Jednoducho som niečo musela urobiť zle, nesprávne. Bolo na čase priznať farbu a to, že je koniec. Povzdychla som si a švihla chvostom. "Tak ja teda pôjdem domov, keď je to všetko no," zamrmlala som si popod ňufák a otočila som sa na odchod. No i tak som hľadela cez rameno s malinkou dušičkou, že predsa len sa niečo stane. Že to nie je všetko. Nemohlo byť! Muselo to nejako pokračovať, ale ako? Bez toho staríka v plameni nebolo nič. Bez ďalšej nápovedy nebolo nič. Rozhliadala som sa i po okolí, či tu niečo nenájdem, ale nenašla som. Zabručala som a beztak sa vrátila k ohňu. Chodila som okolo neho dokola a premýšľala, čo by sa stalo, keby som do neho... vkročila. Tak ako vtedy po tej bobuľke. Spálil by ma tentoraz alebo zas ma niekam premiestnil?

Celým mojim telom lomcoval adrenalín, strach, nadšenie i očakávanie naraz. Bála som sa oči otvoriť, preto som ich nechala radšej zavreté. Moje obavy sa však zdali byť márne. Pocit voľného pádu ani ničoho iného som nepocítila. Moja labka nedopadla do prázdna, ako som si predstavovala. Práve naopak. Stupila som na zem. Už mi naozaj šibe? pomyslela som si a otvorila neisto najskôr jedno oko, aby som preskúmala to, čo sa tu dialo. Nešlo ani o žiaden chrbát pernatého havrana. Bola to pevná pôda. Otvorila som rýchlo i druhé okolo a rozhliadala sa okolo seba, aby som sa zorientovala, kde som to vlastne bola. Prostredie okolo mňa sa menilo tak často, až som strácala nejaký ten prehľad o tom, kde vlastne som. Zarazila som sa, keď som uvidela ten plameň. Zas a znova. Lenže nebola som nikde ďalej, ale práve naopak. Naspäť na začiatku. Zamračila som sa a nastražila uši k nebesiam. "Počkať, čo?" opýtala som sa nahlas, pretože mi to nedávalo logiku. Ako som sa mohla ocitnúť zas tu? A kde som bola predtým? Celá tá vec s mágiou ma dosť miatla a ja cítila tlak v hlavičke, ktorá nedokázala tak úplne spracovať tieto magické výmysly. Chcela som zažívať takéto situácie, ale môj mozog si musel zvykať postupne, nie takto hneď naraz! Ale však bola som mladá, určite to nejako spracujem. Pohliadla som do ohňa a hľadala toho starca. "Je to všetko? Nemôže to byť všetko! Urobila som niečo zlé?" vyšlo zo mňa a začala som sa strachovať, že som urobila niečo zle, preto som sa ocitla zase tu. To znamenalo, že som prehrala? V krku mi navrela poriadna hrča, až plakať sa mi z toho chcelo. Bola som zmätená.

Prešla som cez modré plamene, ktoré ma len nežne pohladili po mojej srsti. Takúto mágiu by sa mi i páčilo ovládať! Hlavne, keby ten oheň nepálil, len pekne chladil. Usmiala som sa, keď sa mi podarilo prejsť na druhú stranu. Bolo na čase pokračovať v tomto neskutočnom dobrodružstve. Mala som chuť potom hneď o tom porozprávať bračekovi, ale pri pohľade na tú značku na labke mi bolo jasné, že o tomto mu nikdy nepoviem. Ach, no čo už. Azda to jedného dňa zažije na vlastnej koži! To by sa mu určite páčilo, len škoda, že by možno niekde zahučal. Hlavne u tých bobuliek! Potriasla som hlavičkou a nasledovala ľadovú chodbu. Akoby sa tu nič nezmenilo. Pokračovala som tam, kde som si dala prestávku. Avšak po nejakej dobe, čo som sa šmochcila ďalej, som došla na kraj útesu. Zastavila som sa. Nastražila som uši a pohľadom prešla po vodnej hladine, ktorá sa rozliehala kam mi len oči dovideli. Bolo to zvláštne miesto. Hlavne mi prišlo divné, že som zatiaľ nestretla žiadnu z vlčíc. Kde asi boli? Zamyslela som sa nad tým na chvíľu, ale napokon som to nechala tak a zahľadela sa dole zo zrázu. Ako som mala pokračovať ďalej? Veď tu nič iné nebolo. Len voda, ľadový útes, chodba za mojim chrbtom a... havrani. Natočila som hlavu na stranu a prešla si jazykom po tesákoch. Ako som mala pokračovať ďalej? V tom ma niečo napadlo, no bolo to šialené. No čo ak mi to vyjde? Bude to pecka. A ak nie? Tak to dopadne veľmi zle! Plávať som vedela, ale ak by som skončila tu vo vode, nemala som sa kde vyškriabať nahor. Povzdychla som si, zozbierala posledné kúsky odvahy a spravila to, čo som si myslela, že bude správne.

Pri výbere bobuliek som musela veľmi hlboko premýšľať. Až sa mi od hlavičky dymilo. Zamračila som sa a napokon sa pre jednu rozhodla. Zhltla som ju a chvíľku čakala, že čo sa bude so mnou diať. Nechcela som umrieť, preto som vyčkávala na akýkoľvek kŕč alebo čokoľvek, čo by značilo, že tá bobuľka bola zlá. Azda by som potom i rýchlo šla vyzvracať obsah svojho žalúdka! Zastrihala som ušami, no nič sa so mnou nedialo. Asi sa mi to podarilo uhádnuť správne? Žeby to bolo teraz na poprvé? Nechcelo sa mi tomu veriť! Tak či onak som teda mierne nesmelo vykročila k plameňom. Chcela som prejsť na druhú stranu a azda mi k tomu mala tá bobuľka dopomôcť. Preto som sa zhlboka nadýchla a vykročila vpred. Tak dobre, idem teda na to, aspoň to skúsim, pomyslela som si, zhlboka sa nadýchla ešte raz a vydýchla a takto dokola ešte niekoľko ráz, než som sa osmelila a pomaly sa k ohňu priblížila. Mojej hlavičke to najskôr nedoplo,ale po chvíli som si uvedomila, že niečo tu je divne. Oheň ma akoby nepálil. Musela som vybrať správnu bobuľku! A tak som vykročila už teraz nebojácne vpred a vkročila priamo do ohňa, aby som cezeň prešla za ďalším dobrodružstvom a ďalšou skúškou.

Nedokázala som nič nájsť. Ten stôl bol prázdny. Povzdychla som si a zoskočila dole, až sa mi labky pošmykli. Rozčapila som sa na zemi a chvíľku na nej ostala. Potom som sa pozviechala na labky a sadla si na zadok. Ľad ma studil, ale nevadilo mi to. V tom ma zaskočil hlas, ktorý sa z ohňa ozval. "Ježiši, však infarkt dostanem," vyskočila som sa a zabručala. Potriasla som hlavičkou a pozrela sa na to, k čomu vlastne patrili slová toho týpca z ohňu. Nastražila som uši a počúvala to, čo mi vlastne hovoril. Musela som sa pozorne sústrediť, pretože predstava toho, že by som tu urobila chybu, sa mi nepáčila. Zamračila som sa. Zašvihala som chvostom a kukla sa na oheň, či to je všetko čo dostanem. Nechcela som, aby som sa tu trápila ako i predtým. Pretože tu ak by som urobila chybu, asi by som skončila na tom veľmi zle. Pozrela som sa na tie bobuľky. Pozorne som si každú jednu z nich prezerala a porovnávala ju so slovami, ktoré mi povedal ten starec z plamenov. Kým vlastne bol? A čo sme to tu robili? Ani som netušila, čo si mám u toho predstavovať. Zašvihala som chvostom a zamračila sa. Vráska sa mi urobila na čele. Lenže musela som si vybrať, ak som sa chcela pustiť do dobrodružstva! Nastražila som uši, zamyslela sa, nadýchla sa a napokon som sa rozhodla.

Niečo sa skutočne stalo! Nastražila som svoje ušiská. Čo sa to dialo? Plameň ma poriadne objal a pevne zovrel. Pustil ma až v momente, kedy ma preniesol do ľadovej chodby. Labky sa mi hneď rozčapili do každej strany. Padla som na hrudník a pohľadom hľadela na druhú stranu chodby. Ufff, to je hrozné aká som nemotorná, pomyslela som si a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Bolo to zvláštne. Ako by vôbec vlci mohli po ľade normálne kráčať? Možno keby som použila svoje pazúriky? Strihla som uchom a pozviechala som sa na rovné labky. Zaryla som svoje pazúre do ľadu a rozhodla sa tak postupovať vpred. Išlo sa mi o niečo jednoduchšie, aj keď mi to furt kde-tu podkĺzlo. Sústredila som sa však, no keď som zdvihla hlavičku, aby som sa pozrela na strop, teda skôr na oblohu... v nemom úžase som hľadela a užívala si jej krásu. Samozrejme, že som zase padla na zem. Povzdychla som si a opäť sa postavila, aby som pokračovala na druhú stranu chodby.
Ocitla som sa v miestnosti. Taktiež z ľadu. Zastrihala som ušami a pohliadla na miestnosť. Všade bol ľad. Bolo to úchvatné a tak krásne! Všetko. Moje modrasté zraky padli na modrý oheň, ktorý bol na konci miestnosti. Zdalo sa, že cesta ďalej pokračuje. Priklusala som smerom k nemu, ale nemohla som cezeň prejsť. Zamračila som sa. Ako som mala pokračovať? Veď tu nič nebolo. Ako som sa mohla dostať na druhú stranu ohňu? Povzdychla som si a keď som sa zase chcela vzdať... uvidela som ľadový stôl, ktorý som predtým prehliadla. Veď pod lampou je najväčšia tma. Nastražila som uši. Prešmýkala som sa až k tomu stolu a začala okolo neho čmuchať, či tam nenájdem ďalšiu nápovedu. Na stole som bola, pod stolom, z každej strany... aj som naň vyskočila!

Keby to bolo reálne, z mojej hlavy by sa parilo ako z nejakého stroja, ktorému sa zadreli kolieska. Nevedela som, ako mám vyriešiť tento problém a ten podivný vlk v ohni mi veľmi poradiť nechcel. Nedáva to vôbec žiaden zmysel, na toto musím byť príliš mladá, asi by som sa mala vrátiť za bratom, ani neviem, čo tu poriadne robím, premýšľala som a frustrovane si povzdychla. Sadla som si na zadok a cítila som sa ako totálny neschopa. Zamračila som sa. Zašvihala som chvostom zo strany na stranu a zavrčala. Nepáčilo sa mi, že sme tu ostali s čiernou sami dve. Boli sme očividne príliš hlúpe na to, aby sme pokračovali ďalej v tejto podivnej súťaži. Je to vôbec súťaž, keď nemá súperov? opýtala som sa samej seba kukla sa na tie prútiky. Znova a znova som premýšľala nad tým, čo by to mohlo po nás chcieť, ale očividne i keď som sa priblížila k tomu rozlúšteniu, tak mi to nedávalo zmysel. Dosť nechápavo som na tie prútiky hľadela a premýšľala. Čo som to s nimi mala vlastne urobiť? Však to bolo tak zvláštne. Ako to mám vôbec urobiť? premýšľala som a urobila to, čo mi to hovorilo, i keď mi to nedávalo žiaden zmysle. Možno som len bola príliš mladá na to, aby mi to došlo. Neviem. Neskúsená? Asi by som sa mala vrátiť skôr k zberu kvetín než k tomuto. Pretože toto pravdepodobne tiež nebude úplne najšťastnejšie riešenie. No nie?

//Hrušnový sad

Modrý plameň, ktorý ma v lesíku polapil, ma preniesol medzi kmene stromov iného lesa. Celá zaskočená som hľadela na to, ako som sa tu ocitla. Nebola som tu sama. Pozrela som sa na ďalšie dve vlčice a privrela zraky. Asi by som i začala panikáriť, no spomenula som si na slová vlkov, ktorých som stretla. Táto krajina bola magická a podobné podivnosti sa tu diali veľmi často. Zastrihala som ušami a pozrela sa na plameň, z ktorého sa ozval hlas. Bolo to zvláštne a práve pre takéto zvláštnosti som tu ostala spolu s bratom. Privrela som zraky a narovnala som, nech som nevyzerala ako také ustráchané šteňa. "Súťaž?" zopakovala som po ňom a na tvári sa mi rozľahol úsmev. Chcela som súťažiť, áno! Znelo to skvelo. Určite zažijeme plno dobrodružstva. Bola som nadšená a nevedela som sa dočkať toho, kedy sa konečne do toho pustíme!
Trhlo mnou, keď sa mi na labke objavila značka. Cítila som menšie sklamanie, že nebudem môcť o tomto povedať môjmu bračekovi. Na čo mi je takýto zážitok, keď mu o ňom nemôžem povedať? Povzdychla som si. No nevadí, aspoň ja niečo zažijem a nabudúce možno na nejakú takúto záhadu narazíme obaja spoločne! Tak či onak som sa sústredila na prvú skúšku, ktorou nás uviedol do celého turnaju. Bola som však sklamaná. Nič mi to nehovorilo. Bola som vlk a celkovo som ostala zaskočená, preto som sa pozrela len na tie vetvičky a rozhodla sa urobiť jednoducho to, čo prišlo môjmu mozgu najrozumnejšie!

Zastrihala som ušami, keď som sa tu snažila čarovať. Ale nešlo mi to. Nevedela som, ani čo robím. Zatiaľ sa mi mágia spúšťala len v momenty, keď som mala silné emočné vypätie. Musela som sa naučiť rozpoznať tú moc a pomaly ju začať korigovať, aby som s ňou vedela pracovať i keď ostanem v pokoji. To bol môj cieľ pre tento rok. "Kiežby mi s tým vedel Nicos pomôcť alebo teda asi skôr Maple. Ale to je alfa, tá veľa času na to nemá, zapodievať sa nejakým vĺčaťom, ktoré nevie ani jeden kameň do výšky zdvihnúť," riekla som si popod ňufák a kopla do kusu snehu, ktorý sa rozletel do diaľky. Bolo to nefér, ale čo sa dalo robiť. Pomaly som pokračovala týmto prapodivným lesom a premýšľala som nad rôznymi vecami. Okrem mágie ma trápila i aktuálna situácia vo svorke. Potrebovala som sa s členmi lepšie zoznámiť. Strihla som uchom. Taktiež som potrebovala stretnúť Maple a pobaviť sa s ňou o mojej roly vo svorke, či postavení. Predsa len som už nebola tým malým vĺčaťom, ktoré sa ku svorke pridalo. Musela som si nájsť svoj smer a ujať sa svojho povolania. Chcela som vlkom pomáhať, preto som sa videla na pozícii medika. Pritakala som hlavou a šašvihala chvostom. Asi by som i z lesa vyšla, keby sa okolo mňa nerozľahol modrý plameň. Zdesene som sa na to kukla, že čo sa to tu deje a či to nerobím náhodou ja. Avšak... toto som určite nedokázala ovplyvniť ja. Plameň bol portálom, ktorý ma stiahol na druhú stranu zeme.

//Čáryles

//Ronherská skala

Ťapkala som si to od skaly ďalej podľa rieky, teraz ale na jej druhý breh, kde sa však stále rozliahal nejaký les. V túto ročnú dobu by som však márne hľadala listy na stromoch, preto to všetko pre mňa vyzeralo rovnako a netušila som, že tieto stromy sú iné, než tie na druhom brehu. Tak či onak som si hopsala veselo a lapala tesákmi po vlastnom dychu, keď som vydýchla dym do vzduchu. Bolo to vtipné, ako počas zimy sa nám parilo od papúľ! Ako takým drakom. Zazubila som sa a zamávala chvostom. Ale pre to som sem neprišla.
Chcela som si trošku potrénovať svoje schopnosti. Lenže stále som nemala vôbec poňatia, čo vôbec robím. No pomaly som na to s každým použitím prichádzala. Život ma pravdu keď povedal, že na to musím prísť sama. Nie všetko ide hneď a aspoň budem mať z tohto takto lepší pocit a možno to budem vedieť i oveľa lepšie ovládať? Než by mi to je naservírované ako na striebornom podnose. Povzdychla som si a zamávala chvostom zo strany na stranu. No nič... ale ako to urobiť? Bolo to také divné, ja sama som si prišla vtipná. Pokrútila som hlavou, no nič, musela som si trochu oddýchnuť a ono to hádam potom pôjde samé? Snáď.