Příspěvky uživatele

< návrat zpět

392 / 27

Tonres mal nejaké návrhy. Počúvala som ho, no vedela som presne, čo mu na to odpoviem. A určite som nesúhlasila s jeho návrhom. "Nechcem, aby mi tam ostatní chodili, ešte mi niečo pošlapú alebo zožerú, to nechcem. Preto chcem nejaký vlastný úkryt, kde budem chodiť len ja," vysvetlila som mu. Bolo to jednoduché. "Hej, stále chcem a preto sa chcem stretnúť s mojou alfou. Aby som sa o tom porozprávala s ňou konečne," povedala som a pokývala hlavou. Ktovie či ju poznal, ale asi nie. Alfy moc vlkov nepoznalo, keď sa furt ocitali len na území svorky. "To je, ale ja si na ňu verím a chcem druhým pomáhať. Už trénujem i svoje mágie," dodala som s úsmevom a zamávala chvostom. Tonres očividne ešte nevedel, že som sa naučila ovládať mágie, aspoň nejaké. Usmiala som sa a švihla chvostom. Len som potrebovala viacej tréningu. Zatiaľ som s tým úplne nebola zžitá.
Opýtala som sa ho hneď na to, že či by sa chcel niekam pridať do svorky a už uvažovala, či by bol Sarumen niečo pre neho. Bol dobrým vlkom a myslela som si, že by si s každým veľmi dobre rozumel. "A čo by ťa vo svorke bavilo? Lovenie? Bránenie? Aké máš skúsenosti?" vypytovala som sa ho stále dookola. Chcela som niečo viac o ňom vedieť, pretože on toho o mne vedel fakt veľa. Dokonca snáď viac, než som vedela ja sama. Ale väčšmi mi robil vrásky na čele ten zvuk, tá melódia, ktorú som počula. Slovám som nerozumela, keď sme boli tu dole, ale určite ako sa k nej priblížime, budeme mať v tom jasno. "Hej, poďme," riekla som smerom k nemu a postavila sa na rovné labky. Otriasla som sa a vydala sa von z jaskyne.

//tenebrae cez les

391 // 26

//Hubový raj

Vliezla som za Tonresom do jeho úkrytu. Bolo tu to útulné, ale oveľa menšie, než keď som si to porovnala s úkrytom Sarumenu. Samozrejme, že jedinec nebude mať tak obrovský úkryt ako kdejaká veľká svorka. Nebolo tu to zlé... len také. Iné. A ja som nebola vlk, ktorý by mal rád zmeny, preto som sa len zdvorilo usmievala. Nevedela som si predstaviť tu žiť, ale bolo to tu skvelé! Pre Tonresa určite ako stavané. "Wow, takže náhodou? To je super. Ja by som tiež chcela nejaký svoj vlastný úkryt mimo toho svorkového. Chcela by som tam mať všetky svoje bylinky a tak, keď som už ten liečiteľ," riekla som smerom k nemu a usmiala sa. Len som nevedela ako ho nájdem, ale zdalo sa, že stačilo ísť na to náhodou. Musela som sa teda viacej motať po svorke, aby som ten úkryt našla. Povzdychla som si a usmiala sa. Hej, presne tak budem musieť ísť na to. "takže si premýšlal, že by si sa pridal do nejakej svorky?" opýtala som sa ho na to a nadvihla obočie. Určite by bolo skvelé, keby sa pridal k nám! "Máš na svorku i nejaké svoje vlastné požiadavky?" otázala som sa ho s úsmevom a zamávala chvostom. Pretože každý vlk očakával od svorky niečo iné a nie každá mu mohla preto vyhovovať. Keď vytiahol zajaca, usmiala som sa a poďakovala. Začala som žrať ten kúsok a ako sme tu v tichu prežúvali, vietor mi akoby do uší niečo dovial. Podivné zvuky. Zdvihla som hlavu. "Počuješ to tiež? Čo to je?" opýtala som sa ho a nastražila uši. Pozrela som sa von z úkrytu a žuvala ďalej. Tie zvuky sa mi vôbec nepáčili, akoby niekto volal o pomoc? Privrela som oči. Asi len vietor, ktorý hvízdal v skaliskách... alebo nie?

//elysejské pole

Vyhováral sa na to, že mal mohutnejšiu stavbu tela. Ja som bola oproti nemu také špáradlo, ktoré by prelomil na dve časti len myšlienkou. Uškrnula som sa a cupitala si to ďalej, než som sa rozhodla, že teda predsa len jeho výzvu na preteky prijímam a budeme sa naháňať až k lesu, ktorý som mohla vidieť na horizonte. Zdalo sa to bližšie, než to v skutočnosti bolo, pretože každý jeden krok v tomto snehu bol ako desať pre mňa. "Aha!" zakvílila som, keď som k lesu pribehla ako prvá. Vrtela som chvostom. Čiže som predsa len bola na tom lepšie než on. Neklamal. Mi. Zazubila som sa a pozrela sa na Tondu, keď sem konečne došiel i on. "Tak tu teda žiješ hej?" opýtala som sa ho a pohľadom prešla na les, ku ktorému sme sa dopracovali. "Hm, zaujímalo by ma, ako to tu vyzerá, keď nie je všade sneh," skonštatovala som, keďže teraz v zime každý les vyzeral takmer rovnako. I pláne a jazerá. Čakala som na jar a leto, kedy konečne územia ukážu celú svoju krásu i originalitu. "Ako si to tu našiel? Či si sa len tak túlal po okolí?" opýtala som sa ho a usmiala sa na neho. Rada by som zistila o tom viac. Zdalo sa, že tu býval sám, asi sem príliš veľa vlkov nechodilo tak či onak. Nasledovala som ho hlbšie do lesa, až sme narazili na jeho úkryt. "Wow, no tak poď. Ukáž mi ho poriadne," vyzvala som ho a zazubila sa. Musela som sa inšpirovať, keď som si chcela postaviť svoj vlastný úkryt, kde by som mohla skladovať svoje bylinky i chorých. Vkĺzla som teda za ním dnu.

//houbový ukryt

//travnatý oceán

Tonresa som mala každým dňom radšej. Chápal moje vĺčacie maniere a nebál sa so mnou sa trošku zahrať. Bolo to od neho statočné, pretože som mala pocit, akoby dospeláci svojim vekom len zmúkareli. Zastrihala som uškami a cupitala si to ďalej. Sneh som mala stále zamotaný vo svojej srsti, ale čo sa dalo narobiť. "Preteky? Ale to je nefér, ja netuším kam mám ísť. K tomu lesu tam? K tej lúke hen?" riekla som, no ak to bol onen les, nemala som problém sa s ním pretekať... i keď. "a ty máš výhodu ale... si vyšší než ja, tak nezapadávaš bruchom do snehu akože," posťažovala som sa, keďže som vedela, že tieto preteky vyhrať nemôžem. Nemohla som. Mal toľko výhod a hlavne to bol samec, čiže mal určite i viac svalov než ja. Odfrkla som si a radšej normálne sa ďalej brodila touto lučinou, kde bolo plno snehových jazykov. Ťažko sa mi v tých závejoch kráčalo, keďže som doslova bola bruchom zabodnutá v snehu. "Ale tak doobre," vyštekla som napokon, keď to vôbec nečakal a rozbehla sa vpred. Vedela som, že ma asi čoskoro dobehne, ale tak čo už. Budem mať aspoň pekný náskok! A tak som bežala smerom k lesu, ktorý bol pred nami, keďže som predpokladala, že k nemu sa chce pretekať. Ani som sa neobzerala cez rameno. Nebolo treba.

//hubový raj

//stredozemná pláň

Hopsala som si v snehu za Tonresom. Mali sme v pláne ísť k nemu domov. Niekomu by to mohlo znieť dosť divne, ale my sme boli kamaráti. Čiže nič také sa určite nestane! Ako som však bola zamyslená nad tým, ako to u neho vyzerá, trafil ma do ksichtu kusisko snehu. Prekvapene som uskočila a otriasla hlavu, aby som sa zbavila toho prekliateho snehu. Nastražila som uši a zamerala sa na toho prekliateho útočníka, ktorý ma chcel takto nepekne ataknúť. "Čo to bolo?!" vštekla som dotknuto, ale hneď som sa na túto hru chytila. Chcela som mu to pekne vrátiť, len aby sa nepovedalo. S úškrnom som sklonila hlavu a pokúsila sa ako tak nabrať kusisko snehu, ktorý som chcela po ňom hodiť. Smiala som sa a veselo skotačila. Odpálkovala som ďalší kus snehu. Používala som k tomu ňufák i labky, ako mi prišlo pod ruku. "No počkaj, ja ti to vrátim tak, že celý zbeláš!" vyhrážala som sa mu s nevinným úsmevom a pokračovala v bombardovaní. Sama som schytávala nejaké tie strely, ktorým som sa však snažila uhýbať. Ale ten sneh lietal do každej strany! Zaškerila som sa a poskočila na mieste ako taká mačka. Zľakla som sa jednej rany, ktorú po mne Tonres hodil.
Cítila som sa u tejto hry šťastne. Ako keby som tu bola so svojim bračekom. Tonres bol fakt super vlk, ktorý i keď bol dospelý, mal v sebe ten vĺčací zápal, len čo bola pravda. Usmiala som sa a zašvihala chvostom. Obehla som ho tentoraz, nabrala sneh do papule a hodila mu ho priamo do ksichtu, aby som ho oslepila, následne som sa ho snažila strhnúť k zemi, aby som ho v tom snehu skutočne pochovala, lenže mi to nevyšlo a ja sa pošmykla. Miesto neho som spadla do snehu ja a len sa smiala, keď mi to oplatil ďalšou várkou snehu. Bola to fakt sranda, len čo som mohla povedať. Takéto dni by som si vedela predstaviť častejšie. A aj keď bola prekliata zima, toto mi rozprúdilo krv v žilách a telo sa mi zahrialo. Ani som na ten chlad nemyslela, takže mi bolo pomerne teplo. Keď som sa prevalila na brucho a otriasla z hlavy sneh, pozrela som sa na Tonresa. Už stačilo. Povzdychla som si. "No dobre, poďme," pritakala som a vyštverala sa na labky. AKo som sa však otriasla, ešte som ho trochu poškádlila a labkou doňho hodila kus snehu. Zazubila som sa nevinne a už pomerne v pokoji pokračovala po jeho boku ďalej na východ.

//elysejské pole cez kierb

Zamyslela som sa nad jeho otázkou, ktorá tak trochu dávala vcelku zmysel. Čo ak by neboli najlepšie? Až ma u tej myšlienky striaslo. Veď ma mohli zožrať až na kosť! Ale oni to neurobili, pretože také zlé neboli. Odľahlo mi. Strihla som uchom a otočila sa mierne, aby som sa pozrela za svoj chrbát, či sa z niekade zase nevrátia. Zachmúrila som sa. "Buďme radi, že neboli tak zlé. Pretože inak som tu už nemusela stáť," riekla som na jeho slová a zazubila sa. Hej, bola som fakt šťastná, že ma neohlodali ako také pirane. "Bledý? Však je modrý!" opravila som ho, ale všetci samci boli farboslepí a nevedeli rozlíšiť ani ružovú od zelenej. No nič, nemohla som si z toho nič robiť a len som sa nad tým pousmiala. Potriasla som hlavičkou a bola pripravená pokračovať niekam do tepla. Do Tonresovej jaskyne! Hej už som sa nevedela dočkať, kedy uvidím jeho brloh. Aspoň si trochu labky ohrejem. "Netuším, toto je ale magický hmyz. Naň pravidlá neplatia, i keď je tu fakt veľká kosa," povedala som so smiechom a usmiala sa. Ale čo už. Nebolo dôležité ho riešiť. Bol preč. Dostala som prívesok a tam to haslo. "Hej, ukážem ho hneď bratovi, až dorazím do lesa," povedala som s úsmevom a pokývala hlavou. Nicos mi bude určite závidieť, až mu ho ukážem. Hrdo som vypäla hruď a nasledovala Tondu smerom na východ.

//trávnatý oceán cez esíčka

Zazubila som sa na Tonresa, ktorý mal očividne o mňa strach. Bolo to roztomilé, že sa o mňa bál niekto iný, než bol môj braček. "Hah, ale kdeže. V najlepšom, čo by mi také bolo?" riekla som a zazubila sa. Nechápal. že sa mám fajn a v podstate sa nič nestalo, i keď som predtým škriekala ako také malé vĺča. Ale to som si predsa nemohla pripustiť. Pretože ja som bola odvážna! "Hej pozri sa na to, je to fakt super, konečne mám i ja nejakú ozdobu. Hrozne som niečo také chcela a bohovia mi ju teraz dali," riekla som a zašvihala chvostom zo stran na stranu. Bolo to fakt super, že som mohla ukázať teraz niečo môjmu bračekovi, čo mi bude určite veľmi závidieť! "Nie, nič mi neurobili, to ja som im zneškodnila asi tú ich kráľovnú," povedala som a nevinne sa usmiala. Bola som taký malý masový vrah chrobákov. Neznášala som hmyz. Bol odporný a najradšej by som bola, keby úplne, že vykapal. Nikoho predsa nezaujímal! A ak áno, tak to určite nebola pravda. Odfrkla som si. No nič. Dosť toho bolo o mne, bolo na čase sa niekam presunúť! "Už je to jedno. Hmm poďme radšej pokračovať v ceste, než sa vrátia. Kade sa to ide k tebe? Tam? Či tam? Hentam?" začala som a vykročila rôznymi smermi, keďže pláň bola tak obrovská, že z tohto bodu som videla na obzore len nekonečnú rovinu a v podstate netušila, kadiaľ som sa to vlastne mala vydať. Preto som čaala signál Tonresa a rozhodne som ho nasledovala!

//hlásim sa!

Toho veľkého chrobáka som pritlačila na zasneženú a primrznutú zem. Síce som bola maličká, ale svetluška bola ešte menšia. Rozpučila som ju na zemi a roj, ktorí začal výstražne bzučať, niekam zmizol. Rovnako rýchlo, ako sa tu i objavil. "Hm?" zamumlala som a potom víťazoslávne dodala: "Na mňa tí hmyzáci nemajú!" Zazubila som sa a pozrela sa na Tonresa, ktorý stál opodiaľ. Netušila som, že mi chcel pomôcť, ani som ho nepočula, že na mňa kričal cez to bzučanie, ktoré ma pred chvíľou obkolesovalo. "Videl si ich však? Z kade sa asi vzali?" povedala som smerom k Tonresovi, no moju pozornosť upútalo niečo iné. Stála som stále na tej obrovskej svetluške, ktorá ku mne priletela. Chrobáky určite neboli moji kamaráti. Natočila som hlavu na stranu a sklonila sa ku svojej labke. Prešla som si jazykom po tesákoch. "Poď sa pozrieť, čo som zahlušila, bola fakt veľká," riekla som a chcela mu ukázať fľak po kráľovnej, ale keď som labku dala preč z toho miesta, nebola tam svetluška ale niečo iné. Modrý kryštáľ. "Wow, čo tu robí kryštáľ?" otázala som sa a naklonila hlavu na stranu. Okrem kameňa, trčal z neho i dlhší špagát. Na čo tam tá šnúrka bola? V tom som si spomenula na Maple, Lilith, Makadiho... "Oh! Však to je prívesok," vyštekla som a strčila ňufák do snehu, aby som si prívesok prehodila na svoj krk. Otriasla som sa a on spadol pekne na moje prsia. Usmiala som sa. "Ako vyzerám?" opýtala som sa nadšene vlka a zavrtela chvostom. Netušila som, že farby nevidí. Ale musel vidieť, že mám na krku prívesok! Nebola som jediná, ktorej sa to snívalo, že nie? Bohovia ma predsa len obdarovali! Bola som tou najšťastnejšou vlčicou pod slnkom! WohoU!

Nemala som čas odpovedať na otázky Tonresa, pretože sa začali okolo mňa motať svetlušky. Chcela som mu niečo povedať, ale jediné na čo som dokázala myslieť bolo, že ako sa ich zbavím. To, čo zo začiatku vyzeralo viac než nevinne, sa premenilo do niečoho veľmi otravného, až som začínala pociťovať i strach a úzkosť z toho. Bála som sa, že ma zadusia alebo mi vlezú niekam do papule. Veď čo ak by mi vypichli oči? Alebo mi zaplnili žalúdok? No nie. Zaťala som tesáky, aby sa niečo také nemohlo stať. Pravdepodobne som sa bála iracionálne, ale... čo ak sa to tak stane?! Nemohla som vylúčiť žiadnu skutočnosť. Zamračila som sa ešte viac, ako som zavierala oči.
Po chvíli, keď som si uvedomila, že mi žiadne chrobáky nelezú do ňufáku ani do očí... som sa odvážila jedno oko otvoriť. Nastražila som uši a otvorila i to druhé, aby som sa pozrela na ten úkaz, ktorý sa okolo mňa utváral. Boli tesne pri mne, ale v podstate ma nechceli rozožrať. Jednoducho len lietali okolo môjho tela. To som ich tak veľmi priťahovala? Uškrnula som sa. Už som sa prestávala báť a skôr sa vo mne prebudila zvedavosť. Naklonila som hlavu na stranu. "Hm? Čo to?" otázala som sa, keď som uvidela jednu mega svetlušku. Musela byť ich šéfom, veď prečo by bola asi tak veľká? Tak či onak... Zamračila som sa. "Poď sem," zamumlala som a chňapla po nej labkou, aby som ju zrazila k zemi a mohla ju preskúmať. Možno i roj pochopí, že mám tu moc ja a nie oni a nechajú ma tak, ak ich kráľovnu pustím? Ale čo ak neodhadnem silu svojej labky? Čo ak b som jej ublížila? Tak či onak som sa po nej zahnala a stiahla ju do snehu...

//rieka Mahtae juh

Cupitala som vedľa Tonresa. Triaslo ma od zimy, ale keď som vyvíjala aktivitu, hrialo ma vlastné telo, a tak som zimu potláčala. Vedela som však, že keby zastanem, tak bude zo mňa tak nanuk! Zazubila som sa a zamávala chvostom. Kukala som na Tondu a premýšľala, kam nás vietor zaveje. Chcela som už vidieť ten jeho úkryt v jeho lese. Bol predsa môj sused! To bolo super. Mohla som sa k nemu trepať každú nedeľu na návštevu. Veď však čo. Určite ma vždycky pohostí. Usmiala som sa a zamávala chvostom. Hej, určite ma tam uvíta. Vyzeral, že sme vcelku dobrý kamaráti. Aspoň som chcela tomu veriť. "Ach, kedy už táto zima skončí? Nevieš?" opýtala som sa ho a zazubila sa. Mala som na neho toľko otázok! Ale dosť bolo rečí. Museli sme pridať do kroku, ale tie moje krátke nôžky oproti sa nemohli rovnať tým jeho! Potriasla som hlavičkou a s úsmevom si pokračovala ďalej.
Lenže... strihla som uchom. "Čo to?" opýtala som sa do éteru. Nastražila som uši a pozrela sa na svietiace chrobáčiky. "Ježiš, Tonres kukaj," riekla som a ukázala na svätojánske mušky, ktoré poletovali okolo. Zazubila som sa a začala si ich obzerať. Sadali mi všade. Na ňufáčik, medzi uši... bola to radosť sledovať. Spokojne som si s nimi hovela. Napokon som však začala pociťovať, že niečo nie je v poriadku. Stiahla som uši k hlave. Čo sa to dialo? "Nie, je ich veľa," zaskučala som, keď sa na mňa začali lepiť ako také včely na med. "Tonres!" vyhŕkla som k svojmu kamarátovi, ale bolo to fuk. Tie potvory ma úplne pochovali za živa. Lietali okolo mňa a ja netušila, čo je to za ďalšiu šialenosť. Najskôr plamene, teraz svätojánske mušky. Všetko bolo v tejto krajine zbláznené! Ale čo to znamenalo? Šli i na Tonresa, či len na mňa? To som netušila, pretože som cez ne nič nevidela a i tak som sa snažila mať zavreté oči, pretože som sa bála, že mi do nich nejaká z nich vletí/vlezie.

//Márylouka, cez Ranský les

Nad jeho otázkou som sa mierne zarazila. Postupne sme prechádzali cez les a smerovali k rieke, ktorej dunenie som počula už z diaľky. Čo som vlastne počas zimy urobila? Bolo dosť náročne si vspomenúť, keďže som toho tak veľa neurobila. Nie dostatočne na to, aby som o tom mohla teraz rozprávať nejako extra. "Nooo, úprimne som toho veľa nezažila. Dosť som cestovala ešte a tak, ale v podstate som nič moc nezažila. Vcelku nuda, ale dúfam, že na jar zažijem nejaké viac super dobrodružstvá," povedala som mu s úsmevom a zamávala chvostom zo strany na stranu. Zívla som si a kráčala ako na ihlách, keďže sneh bol tak mrazivý. Celkovo sa mi zdalo, že je väčšia zima, než bola predtým. Avšak moja pozornosť sa čoskoro presunula k jeho popisu toho, prečo spomenul plameň. Mohla to byť jedna z tých vlčíc? Bola. Spomenula som si na ňu, keď povedal jej meno. Oslovil nás na konci menom. "Je taká hnedá, že? S bielymi labkami a zlatými očami!" opýtala som sa ho a nadvihla obe uši. Musela to byť ona! Nemohli sa dvaja vlci volať rovnako, no nie? Zastrihala som ušami. Tak ja som stretla jeho kamarátku, fíha. "Už si sa s takýmto strácaním vlkov niekedy stretol? To ma zaujíma," povedala som a zazubila sa. Mohol mi k tomu niečo viac povedať, no nie? Bola som zvedavá. Strihla som uchom a kukla sa pred nás k rieke, popri ktorej sme kráčali. Museli sme ju niekde prejsť. Tonres našiel ľad, ktorý bol dosť pevný a tak som ho nasledovala. Nebála som sa. Bola som ľahšia než on sám.

//Stredozemka

Musela som sa zastaviť a začala zhlboka dýchať. Tonres skutočne nestíhal môj príval slov, ktorý bol proste a jednoducho príliš energický. Usmiala som sa a drcla zadkom do snehu, aby ma to schladilo trošku. Bola som nabitá energiou a elánom z toho, že som ho znova uvidela. "Ach, presne to je on! Wow a to kde bolo?! Ja sa divím, že to prežil. On bezo mňa je úplne stratený," riekla som a na moment som začala byť ustarostená. Ako to, že mi o tom nepovedal? Veď som bola jeho sestra a on mi zatajil takúto nebezpečnú situáciu? Zamračila som sa. No veď ja mu ten kožuch ešte vyprášim! "Dobre, lebo ja netuším kde som vôbec. Som sa tu len tak zjavila a úplne som šťastná, že som na teba narazila a ty vieš ako odtiaľto preč! Inak by som tu bola stratená navždy," povedala som dramaticky a usmiala sa na neho. Zamávala som chvostom a pomaly sa postavila. Bolo na čase sa vydať na cestu. Dlhú podla jeho slov. Nebolo preto na čo vyčkávať. Museli sme sa pomaly vydať preč. "Eeee, no hej," pritakala som na ten presun a zamračila sa. "Ale nepovedala som, že tam bol oheň. To ako ťa napadlo?" otázala som sa ho a nadvihla spýtavo obočie. Naklonila som hlavičku na stranu, no dal sa do pohybu a tak som ho nasledovala, aby mi ukázal jeho malinké kráľovstvo!

//mahtae juh cez ranský les

Rozžiarili sa mi očká, keď ma spoznal. On si ma pamätal! A videl ma rád! Bol to môj kamarát. Chcela som mať čo najviac kamarátov po celej krajine. Mávala som chvostíkom zo strany na stranu. Kukla som sa na svoje labky a telíčko. Vytiahla? No neviem! "Možno? Asi. Už som dosť veľká, väčšia už nechcem byť," povedala som smerom k nemu a zamávala chvostom. "Ešte by som ťa prerástla a čo potom?" dodala som a uškŕňala sa. To by nebolo super. Povzdychla som si. Vlčice museli byť menšie než samci, inak to nešlo! Žila som v stereotype a celá som bola stereotyp. "Alebo ty sa zmenšuješ?" nadhodila som a nadvihla spýtavo obočie. Oplatila som mu otázku a usmiala sa. To by sa zase nepáčilo jemu. No nič to nemenilo na tom, že sme tu boli teraz. Spolu. My dvaja! Museli sme sa poriadne spolu zabaviť, keďže posledne sme toho veľa nestihli. "Počkať čo. Ty si sa stretol s mojim bratom? No nekecaj! Ako vyzerá a ako sa volá? Hm, hm!" vyzývala som ho k tomu, pretože som mu ani ň neverila. Nicos by mi o tom určite povedal. "Wow, ten mi musíš ukázať! A aj hneď, je tu celkom zima, rada by som sa niekam ukryla. Je to ďaleko?" opýtala som sa ho a nadvihla spýtavo obočie. Zamávala som chvostom a zabručala. Zima. Zima. Zima. Neznášala som ten ľadový sneh ani vietor ani nič. "Ach tak tak. Takže blízko Sarumenu? To mi musíš pekne ukázať, i tak chcem ísť domov," pritakala som a pokývala hlavičkou. So smiechom som odpovedala na jeho otázku: "Ja som už doma bola. S bratom sme upratali jaskyňu a ulovili zajace. Lenže potom ma to sem presunulo. Ani neviem, čo to bolo. To je jedno. Niečo magické." Nevedela som, ako mu to mám popísať, preto som to nechala tak a neriešila to. Chcela som len niekam do tepla, stráviť čas s Tonresom a vidieť jeho nové kráľovstvo!

//Čáryles

Vykĺzla som spomedzi stromov a zamračila sa. Kde som to sakra bola? Tu som ešte nebola! Nastražila som uši. Vzhľadom na to, čo som zažila v tom lese, som chcela byť opatrná a dať si bacha na nejaké nástrahy osudu. I keď to bola sranda, zahrávalo si to s mojimi emóciami, keď mi to ukázalo bračeka, ktorý nebol pravý. Potriasla som hlavičkou a porozhliadla sa po okolí. "Kde to sakra som?" pomyslela som si a zamračila sa. Postupovala som ďalej a skúmala zasneženú lučinu. Nevedela som, ktorým smerom sa mám vydať, pretože som to tu vôbec nepoznala. Napokon som však niečo uzrela. Uvidela som siluetu vlka, ku ktorému som sa vydala. Pravdou však bolo, že mi začínala byť zima, ale len veľmi postupne. V tom lese mi predsa žiadna nebola! "Teba poznám," zašomrala som si popod ňufák a vydala sa za vlkom, ktorý vzhliadal k nebesiam. Čo tam asi videl? I ja zdvihla hlavu, ale nič moc ma na nej neuchvátilo. Pricupitala som teda po snehu smerom k nemu bližšie. Mohol počuť krupanie snehu, ani som si na to nedávala pozor. Bolo mi jedno, či ma počuje. Chcela som sa s ním predsa porozprávať! "Tonresi! Ahoj! To som ja, Danie! Kde si toľko boool? Je to hrozne dávno!" vykríkla som smerom k nemu a zazubila sa. Zamávala som chvostom a poskakovala prred ním, aby si ma všimol. Chcela som poťapať po hlave a trochu normálnej spoločnosti, ktorá mi tu nebude čarovať bračeka.