Gallirea - Příspěvky uživatele

Z toho všetkého stresu a strachu, ktorý som prežívala, som prestala vnímať na moment svoje okolie, keď som sa opatrne na roztrasených labkách vydala preč. Čo poviem Nicosovi, až sa dostanem domov? Prečo som v takom stave, v akom som? Zaskučala som, pretože ma ten toxín opäť zaštípal na koži, kam stiekol pomedzi jednotlivé chlpy srsti. Braček, kde si? prebehlo mi hlavou ako vždy, keď som sa ocitla v úzkych. Moje myšlienky mierili len k nemu, pretože sme mali medzi sebou veľmi silný vzťah. Nechcela som ho opustiť na príliš dlhú dobu a i preto som mala v pláne sa čoskoro vydať späť domov, aby som skontrolovala svorku a i môjho brata. Určite zas niečo vyviedol a ja mu budem musieť s jeho problémom pomôcť. Bola som predsa jeho veľká sestrička. Usmiala som sa chabo aspoň u tejto myšlienky. Avšak skôr, než som sa tu stihla opustiť ešte väčšmi, rozoznel sa nahnevaný hlas miestnosťou. Bola to samotná kráľovná, ktorá prehovorila. Zdvihla som zrak a otupene sa na ňu zadívala. Necítila som sa najlepšie, ale určite to časom prejde... bude musieť, iné som si nechcela ani pripustiť, že by sa mohlo niečo horšie stať. Musela som za svojim bračekom-
"Čo to?" vvyhŕkla som, keď som začula alebo skôr pocítila vibrácie. Čoskoro sa do miestnosti nahnali termiti, ktorí pomohli kráľovnej dostať sa do miestnosti s pokladom. I nás začal zvyšok termitov usmerňovať rovnakým smerom. Išla som bez toho, aby som kládla odpor. Labky sa mi však stále triasli. Bola som taká nijaká, ale kto sa mi mohol čudovať? Zastavila som sa a automaticky som pohľadom našla Tonresa. Skúmala som, či aspoň on je v poriadku, keďže ja som naozaj nebola. Moju pozornosť získal ale niekto iný. Kráľ. Aspoň to som si myslela, keď som ho uvidela do miestnosti prichádzať. Vyzerá tak krásne, pomyslela som si, keď som prešla pohľadom na jeho krídla. Aké by to bolo, keby mali krídla i vlci? Mohlo by to byť zaujímavé. I ja by som chcela také mať, aby som ako vták mohla lietať vysoko na nebesiach! Aspoň by som si ušetrila svoje labky, ktoré ma po dlhých výletikoch len zbytočne boleli. Strihla som uchom a z myšlienok ma vytrhli práve termiti, ktorí začali okolo mňa loziť a čistiť mi moju srsť. Nechala som ich, i keď sa mi srdce na moment rozbúšilo, pretože som sa zľakla, že ma chcú zožrať. Nechceli. Pomáhali mi zbaviť sa toho prekliateho toxínu. "Oh, ďakujem. A čo to je?" opýtala som sa, no informácia o tom, že by som sa mohla z vnútra rozložiť ako ten termit predtým, ma vydesila dostatočne na to, aby som to zjedla i bez čakania na odpoveď. Nechcela som umrieť. Vydýchla som si a usmiala sa. Beztak ma zaujímalo, čo som to vlastne do seba dala, a tak som spýtavo nadvihla obočie.
Strihla som uškom a otočila sa smerom za královým hlasom, ktorý prehovoril na čiernu vlčicu. Očividne nepatrili medzi obľúbencov. Nechápala som prečo. Nevyzerali ako zlí vlci, práve naopak. Chceli kráľovnej pomôcť. Ktovie, čo porobili v termitisku predtým, než sme na seba spoločne narazili. Modré očká som nasmerovala vzápätí na kráľovnú, ktorá zase prehovorila ku mne a Tonresovi. Usmiala som sa na ňu a zavrtela chvostíkom. Pokorne som znížila mierne hlavičku. "Ďakujeme za vašu láskavosť, vaša výsosť. Chceli sme vám len pomôcť a vašim deťom, ktoré boli zdrvené z vášho zmiznutia," riekla som a usmiala sa. Rada som pomáhala druhým, tvorilo to vo mne len dobrý pocit, ktorý za to skutočne stál. "Ak budete mať niekedy opäť nejaké problémy i vy, určite vám prídeme pomôcť znova!" vyhŕkla som a hrdo vypäla hruď. Myslela som to vážne. Bolo fajn, že sme sem nakoniec s Tonresom zavítali. Aspoň sme si urobili nových kamarátov aj s iným druhom, než sú vlci. Jej ponuku, že si môžeme niečo z ich pokladnice vziať... som vnímala, ale netušila som, čo by som takého chcela. Nepatrila som k nejakým vlkom, ktorý by si zakladali na majetku, no nechcela som kráľovnú ani uraziť. Preto som sa usmiala a opatrne som prechádzala medzi termitmi, aby som si prehliadla predmety, ktoré sa v ich pokladnici nachádzali, aby som zistila, čo mi padne do oka... stačilo mi niečo malého, symbolického, čo by som mala na pamiatku na tento deň. Kukla som sa i na Tonresa, po čom padne očkom on.

Moja vzdialenosť nebola dostatočná na to, aby som sa vyhla kúskom termita. Zasiahli ma a i keď som sprvu nič necítila, po chvíli to začalo nepekne páliť. Avšak moje zraky sa v prvom rade upierali na Tonresa s vlčicou a kráľovnou. Boli v poriadku. Hnedý vlk to však dostal rovnako ako ja, spolu s termitom. Prehltla som hrču v hrdle a i napriek narastajúcej bolesti mi záležalo viac na druhých než na mne samej. Tonres bol v poriadku, preto som zamierila za hnedým vlkom a pohľad mi padol na mŕtveho termita. "Si... si v poriadku?" otázala som sa, keď som sledovala miesta, ktoré zasiahol ten jed. Začínala som sa chvieť od strachu, aby sa mu náhodou niečo nestalo. Aby nedopadol ako ten termit vedľa neho. Stiahla som uši vzad. "Von... hej, poďme. Voda by to zmyla?" zadumane som riekla a pozrela sa i na vlčicu, ktorá sa vyhla zásahu tej tekutiny. "Neovládate vodu?" hlesla som, keďže som pocítila slabosť a nevoľnosť. Jed sa mi musel dostávať už do obehu. Prehltla som na prázdno a vydesene sa kukla na vlka. Mal to podobne ako ja? Alebo bol imúnny? Bola som ja? Určite nie. I napriek tomu uhryznutiu? Bála som sa. Spomenula som si na svojho brata. Bol v poriadku? Bude v poriadku. Privrela som očká a celá sa roztriasla. Chcela som ísť za Hnedým vlkom (Rolandom), ale nevládala som sa pohnúť. Bola som príliš nesvoja. Bolo mi zle. "Chcem ísť domov," zakňučala som a zakašľala, ako ma naplo. Ten stres bol na mňa priveľa. Prečo som vôbec sem chodila? Chcela som druhým pomôcť. Vždy som chcela. Ale kto pomohol mne? Nikto. Miesta zásahu ma začali nepríjemne svrbieť a inštinktívne som sa na nich začala škrabať. Po očku som sa dívala prosebne na vlka, ktorý sa vydal von. Aj ja som chcela odísť. Kráľovna bola v poriadku, ale za akú cenu? Malo to celé zmysel?

Hľadela som do šera kúta miestnosti, aby som zistila, či sa so mnou hrá moja vlastná myseľ alebo tam skutočne niekto je. Ďalší termit? Pravdepodobne. Je to jeden z tých vojakov, ktorí tu bojovali? Alebo patrí k tým, čo chceli uniesť kráľovnú? Alebo je to niekto iný? Možno tam však nič nie je a ja si len niečo nahováram, premýšľala som, no čím bližšie som bola, tým som si bola istejšia, že tam niekto je. Srsť sa mi naježila a priškrtene som vykríkla, keď sa termit rozbehol do stredu miestnosti, bližšie ku kráľovnej a vlkom. Zhrozene som sa na celú situáciu dívala. Moje emócie išli na plné obrátky. "Tonres!" vykríkla som po mojom kamarátovi a očami prebehla i po ďalších dvoch vlkoch a kráľovnej. Moje telo reagovala prirodzene na báze emócií, ktoré boli schopné reagovať rýchlejšie, než moja myseľ. Zo zeme sa pred vlkmi s kráľovnou vyrútili prvizórne, tenké, hlinené barikády, ktoré mali za cieľ zblokovať náraz toxickej kyseliny a následne sa rozpadli - ak stihli teda dostatočne rýchlo vzrásť zo zeme, než toxická látka doletela k nim. Ja sama som vydesene stihla len zavrieť svoje očká a ostať celá skľúčená strachom na mieste blízko tieňu, kde bol predtým atentátnik ukrytý. Bola som dosť ďaleko a v dobrom smere? Ktovie. Bála som sa, ale bola som pripravená na všetko. Len nech sú oni v poriadku, prosím, pomyslela som si, no bála som sa otvoriť oči, aby som sa pozrela na vlkov a kráľovnú. Nechcela som, aby ešte niekto umrel. Tie telá termitov boli príliš živou spomienkou, ktorú som videla i so zavretými očami, pretože som prisahala, že som ich mok stále cítila.

// +7

Píšeš veľmi pekne

Celá táto situácia sa vymkla spod kontroly. Netušila som už, čo mám robiť. Jednoducho som nasledovala druhých vlkov, ktorí mi páchli veľmi... sympaticky. Akoby som im mohla dôverovať, nasledovať ich... v tom chaose som však netušila, prečo je tomu tak. Kukla som sa i na Tonresa, ktorý očividne do bojového poľa vstupovať nechcel. Ja som sa do neho však vrhla po hlave. Spolu s dvojicou, ktorej odvaha nechýbala. Postupovali sme skrz mŕtvoly, až sme sa dostali ku kráľovnej. Niečo sa však zmenilo. Ostalo ticho. Pomaly tu nikto neostal medzi živými. Zamračila som sa a zhrozene si prezerala všetky tie mŕtvoly navôkol. Mohli sme im pomôcť, ale neurobili sme to. "Hej," zabručala som k dospelým a dívala sa do tmy. Niečo sa mi zdalo, že som tam zahliadla. "Tam-" lenže nemohla som to dopovedať, keďže sa nejaký termit, ten čo prežil... takmer zahryzol do nohy Rolanda. Našťastie nie tak silno, aby mu ju odrezal. Sledovala som ho a zdesene počúvala jeho slová. Prečo to robil? Ostatní sa zamerali hneď na záchranu vlka. Kukla som sa na kráľovnú. Keby som využila svoju mágiu, spod sutín by sme ju dostali jednoducho... pomyslela som si, no teraz sme museli zo šlamastiky dostať hnedého vlka. Bála som sa, čo bude ďalej. Až ma začalo triasť. Lenže v tom som opäť zachytila ten pohyb. Prehltla som hrču v hrdle a pozbierala posledné zvyšky odvahy. Vlci boli zaneprázdnení termitom a ja sa vydala opatrne do tmy, aby som sa uistila, že som sa nezbláznila. "Kto je tam," šepla som, akoby som sa bála, že by som mohla dostať odpoveď. Srsť na šiji sa mi naježila.

//+1

! Nabudúce to pôjde ľahšie a lepšie

Z celej tejto situácie som bola zmätená. K vysvetleniu sme sa v podstate nedostali. Zamračila som sa a dívala sa na tých termitov, ktorí neboli z tohto hniezda. Ten príbeh, ktorý nám rozprávali, bol vcelku zvláštny. Prečo by si ju chceli len požičať? To je akoby si jedna svorka požičala druhú alfu. Zamračila som sa ešte väčšmi až sa mi na čele urobila vráska. "Hlúposť. Klamete," riekla som a obvinila ich tak. Pokiaľ by o tom kráľ vedel a súhlasil, takýto poplach by sa tu nespustil. Ťahali nás za nufak. "Čo máme robiť?" šepla som k Tonresovi, pretože ja fskt nevedela, čo mám robiť. Tá ďalšia vlčica sa dala hneď do pohybu a vlk ju nasledoval. Mala by som i ja? Kukla som na Tonresa a napokon vykročila. Zamierila som priamo ku Kráľovnej a chcela.vediet to, čo i ostatní. Aký má názor na to ona a čo tefa máme robiť. Ako im pomôcť. Vyhýbala som sa termitov a ich klepetam ako to len šlo. No išli si doslova do krvy. Bolo to preto dosť náročné. Hádam len toto šialenstvo čoskoro skončí!!!

// +1

za snahu. Pravdou je, že veľa slov máme podobných, ktoré zbytočne komolíš :D

// 6

// + 1

Ďakujem za akciu a odmeny! RNG God nikdy nebol na mojej strane a mrzí ma, že sa mi nedalo viac zapojiť a pofarmiť viac lístkov... každopádne ďakujem za odmenky! :>

30 drahokamov (15+15)
5 krištáľov
30 perlí

Všetko poprosím do inventáru Nyrana. Ďakujem.

přidáno

Hovorila som na termitov a snažila sa, aby ma pochopili. Aby počúvli, čo som povedala a sami sa presvedčili o tom, že hovorím pravdu. Že som niečo objavila spolu s Tonresom. Predsa len sme to museli nejako zastaviť a dostali sme sa práve do bodu, kedy sme potrebovali spolupracovať. Termiti napokon prišli k hlinenej stene a počúvali. Opäť sa ozvali hlasy. "Počujete?" riekla som tichším hlasom, ale bolo očividné, že mi uverili. Konečne sme sa mohli vrhnúť do záchrannej akcie. "Musíme ich zastaviť," popchla som ich k tomu, aby začali makať. Sama som sa im snažila labkami pomôcť a mágiou nejako zabrániť k tomu, aby nás zavalila hlina. Postupne sme prederavili stenu. Pridali sa k nám i ďalší termiti a pravdepodobne i dvojica vlkov, ktorých sme stretli von a i predtým zahliadli v chodbách. Teda začuli. Strihla som uchom a môj pohľad sa skôr upriamil na to, čo sa nám odokrylo pred očami na druhej strane miestnosti. "Stojte!" skríkla som po tých termitoch na druhej strane steny a sama zacvakala tesákmi. Podišla som bližšie a prehliadla si tú úbohú kráľovnú. Zamračila som sa. "Čo si myslíte, že robíte?" zavrčala som smerom k nim, keďže som chcela vedieť, prečo to robia a čo vlastne robia. Nechcela som, aby došlo k násiliu. Chcela som len navrátiť kráľovnu tam kde patrí a aby sa vzdali a pykali za to, čo urobili. Ale čo vlastne spravili? "Nechajte kráľovnú na pokoji," varovala som ich a srsť na zátylku sa mi naježila. Nechcela som, aby sa do seba vrhli, ale možno to bude nevyhnutné? Termiti mi prišli ako dosť násilní! Nie, že by som ich odsudzovala alebo niečo také, no prišlo mi to tak. Po očku som kukla na Tonresa a druhú dvojicu. Ako sa asi zachovajú oni? Tonres mi prišiel ako diplomat tiež, možno príde s nejakým lepším riešením. A čo tí dvaja? Na to aký chaos tu narobili, asi neboli úplne najpokojnejší v riešení vecí, no nie?