Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Staré meandry

Les už od prvého pohľadu bol inakší, než tie, v ktorých som za svoj život bola. Zastrihala som ušami. Bolo tu vlhko a teplejšie, než kdekoľvek inde. Azda tu ani sneh nebol, ani mráz. Zvláštne. Postupovala som pomaly lesom a vnímala tú príjemne mäkkú pôdu pod svojimi labkami. Dokonca sa mi tu i lepšie dýchalo. Usmievala som sa a mávala chvostom zo strany na stranu. Bolo tu to veľmi príjemné, len čo bola pravda. Tento les sa mi páčil, ale na Sarumen nemal. No páčil sa mi. Cítila som sa v ňom príjemne a dokonca som tu i našla nejaké rastlinky, ktoré som ešte nepoznala. Musela som vyskúšať, k čomu budú dobré. Hlavne i také aromatické. Ach, určite budú liečivé! Alebo aj nie. Musela som to proste vyskúšať a uvidím, k čomu sa vlastne dopracujem. Ako som sa však túlala lesom, do ňufáku mi vpálil známy pach. Nebol to braček, ale práve Tonres, s ktorým som sa pred pár dňami rozlúčila. Nastražila som uši a išla jeho smerom, aby som sa s ním patrične privítala. Nikdy by som nepohrdla dobrým pokecom s kamarátom! "Tonresi! Ahoj! Čo tu ty robíš?" vyhŕkla som smerom k nemu, keď som ho uvidela a s úsmevom k nemu kráčala, vrtiac chvostom. Bolo super, že som na neho narazila. Aspoň sa tu nebudem túlať sama, ale čo tu robil? Aké mal plány? Mala som na neho toľko otázok a to sme sa len pred časom rozlúčili, haha. No čo, mala som ho rada, mala som sa za to hanbiť? Určite nie!

//Ježčí plácek

Zastavila som sa v pohybe a len uprene hľadela na linúce sa meandry rieky. Už som videla zatočenú rieku, ako sa kľukatila krajinou, ale toto bolo niečo úplne iné! Zákruty boli ostré a príliš časté. Fascinovane som sa na to dívala. Zastrihala som ušami a pomaličky sa dala do kroku, aby som išla túto záležitosť preskúmať. Nasledovala som boky tejto rieky z východnej časti. Tu brat určite ešte nebol, o tom by mi predsa povedal. Bolo to niečo neskutočné, normálne, že div prírody. Pokračovala som teda južnejšie a južnejšie, až som sa dostávala ku koncu rieky. Zastavila som sa pri zráze, kde som sledovala ako vďaka vodopádu padá voda z rieky do mora. Tak predsa len sa vlievali všetky rieky do mora! Usmiala som sa. A ani mu to neubralo na slanosti určite. Bolo to zaujímavé, len čo bola pravda. Zastrihala som ušami a otočila sa smerom k lesu, vedľa ktorého som stále zase zo západnej časti. Nemala som veľmi kam pokračovať, ak som sa nechcela vracať po svojich stopách, a tak som bola aspoň motivovaná preskúmať tento nový les, v ktorom som určite ešte nebola. Nastražila som uši a vydala sa teda na prieskum. Bohvie, koho tam nájdem a čo tam vlastne nájdem. Možno nejaké podivné, magické zviera? To by bolo aké super!

//Eucalyptový les

//Červená rieka

Ako som kráčala od rieky, aby som si skrátila cestu, nastražila som uši. Uvidela som v bahne plno stôp lovnej zvery. Sem by sme mali prísť loviť spolu s bratom a ak ešte niekoho nájdeme... vyzeralo to, že na túto lúku chodia dosť často. Keď som sa pozrela smerom k lesu, nebolo to ani tak ďaleko a spoločnými silami by sme už mŕtvolu nejako potiahli. Usmiala som sa. Dobre, čiže dokonalé lovisko som nám našla, už to chcelo len lepšie počasie a potom... potom len partiu členov, s ktorými by sme šli na lov sem. Ach, aspoň traja keby sme boli. Lenže kto so mnou pôjde? To som netušila. Brat určite, možno ten Star, ktorého spomínala Maple? A Nickolas? S ním bol predsa naposledy môj braček podľa jej slov. To by sme boli už štyria a určite by sme ulovili niečo poriadne. Usmiala som sa. Dobre. Plán bol teda jasný, ale ešte ho tak zrealizovať, keďže takto to znelo všetko pekne rozprávkovo. Potriasla som hlavou a pokračovala za svojim cieľom zistiť, kam teda ústí tá rieka. Ktovie, čo ešte na svojej ceste nájdem ako toto miesto napríklad! Bola som tak zvedavá, že čo mi ešte môže táto krajina ukázať. Usmievala som sa od uchu k uchu, ako som v tom lejaku pokračovala k rieke, ktorá však už nebola červená.

//Staré meandry

//Ohnivé jazero

Pomaly som pokračovala po toku rieky. Tá vytekala z jazera a smerovala niekam na juh. Bola som zvedavá, či sa lieva do mora alebo nie. Tak ďaleko sa mi však ísť nechcelo. Bolo však pozoruhodné, že všetky rieky tiekli smerom na juh. Alebo aspoň dosť takým tým smerom. Zastrihala som ušami a dívala sa, že i táto voda bola podivnej farby. Zvláštne. Kam až siahala tá riasa? K vode som sa však veľmi nepribližovala, pretože som sa obávala toho, že sa pošmyknem a spadnem do rieky. A tam som teraz skončiť nechcela, keďže bola poriadne rozbúrená z toho všetkého snehu, ktorý sa postupne topil naprieč krajinou, hlavne teda v horách. Zastrihala som ušiskami a pozrela sa na druhý breh. Teraz sa ani rieky nebudú dať prekročiť. Povzdychla som si. Veľmi mi to neprekážalo. Nemala som moc náladu niekam teraz chodiť. Chcela som nájsť len svojho bračeka a vydať sa s ním na lov, aby sme doniesli do úkrytu niečo svorke. Povzdychla som si. Hádam to stihneme do konca lunárneho cyklu, len ho nááájsť. Potriasla som hlavou, aby som aspoň trochu vlhkosti dala zo seba dole a pomaly pokračovala smerom na lúku, aby som si skrátila cestu k tej rieke, do ktorej sa vlievala práve táto červená.

//Jezevčí plácek

//Liliový palouk

K jazeru som bola čoraz bližšie. Usmievala som sa. I keď som mala občas svoje temnejšie chvíľky, väčšinu času som sa cítila ako taký poriadne veľký optimista. Ach, s bratmi sme boli poriadne čísla, keď sme boli menší. Škoda len, že Atsumovi sa tu nepáčilo, a tak sa vydal späť domov. Nevadí, aspoň povedal našim rodičom, že sme v poriadku. Teda dúfala som v to, že sa vrátim bezpečne domov! Musel. O to som bola pokojnešia, že sa o nás nebude maminka s otcom báť. Proste sme šli do sveta, aby sme ho skúmali! A tak to malo byť podľa mňa. Zastrihala som ušami a premýšľala nad tým, ako sa asi majú. Škoda, že sme nemohli len tak odísť. I keď mohli, ale načo. Nemohli sme žiť tak ďaleko, keďže ako také malé vĺča by som ďaleko neprešla... teraz by som domov prešla oveľa rýchlejšie. Dala som však sľub Nicosovi, že tu ostanem. Prikývla som hlavičkou a zastavila sa na brehu jazera. Zadívala som sa na hladinu a potom som prešla po okolí jazera. Ľad už sa roztápal. Čoskoro začne všetko kvitnúť! Bude to tak super. Lenže to, po čo som sem prišla... alebo teda pre koho, tu nebol. Zamračila som sa. No nevadí. Rozhodla som sa nasledovať rieku, ktorá viedla z jazera smerom na juh. Nikdy som ju predtým nesledovala, a tak som sa rozhodla, že ak už tu Nicos nie je, aspoň niečo nové zistím a to, kde tá rieka ústí.

//Červená rieka

//Plamínek

Cupitala som si po ďalšej lučine. Ktovie, aké rastlinky tu budú rásť na jar. Nech už svieti pekne slniečko a začnú rásť. Potom ich pôjdem zbierať. Možno nahovorím i Nicosa! premýšľala som, ale nepredpokladala som, že by so mnou niekam šiel. Určite nie zbierať nejakú burinu, ako si myslel on. Nikdy nepochopil, že to je úplne super, takto splynúť s prírodou. Mierne som i bola sklamaná, že som nemala ako vrodenú mágiu element zeme. Bolo by to oveľa lepšie, ale tak... mala som aspoň nejakú mágiu, za čo som mohla byť miestnym bohom vďačná. Teda tak som to chápala aspoň ja, že to takto funguje, keďže som sa s ňou určite nenarodila. Alebo áno? A toto miesto ju len vytiahlo z mojich génov? Hm. U nás doma, ale nikto mágiu neovládal. Alebo ovládal, ale ja som o tom netušila? pomyslela som si, no napokon som nad tým zavrtela hlavou. Bolo to jedno. Teraz som čarovať vedela a to bolo hlavné. Nastražila som uši a vykročila vpred. Pokračovala som po tej rozbahnenej pláni smerom k jazeru, kde som mala v pláne pohľadať bračeka, či sa tu niekde nenechádza. Vyzeralo to ako jeho obľúbené miesto, keďže som tu už na neho pár ráz narazila predtým.

//Ohnivé jazero

//Kopretinová louka

Pokračovala som po lúke a pozerala sa po okolí, aby som niekde zahliadla svojho brata. Lenže sa mi to vôbec nedarilo a lúka takmer končila. Prišla som až k načervenalej riečke, ktorá tiekla smerom k ohnivému jazeru. Tam som predsa naposledy videla brata, aj spolu sme tam boli a možno tam bude i teraz? Veď sa mu tam tak páčilo, premýšľala som nad tým a uvedomila si, že to nebola až tak zlá dedukcia, ako sa mohla zdať. Stačilo sa len pomaly dopraviť k jazeru, aby som ho obišla a pozrela sa, či tam nezachytím niekde jeho stopu. I keď v tomto počasí bolo náročné zachytiť hocijakú stopu inú, než bola vlhkosť a bahno. Bolo by super, keby som mala nejaký super čuch alebo niečo také, pomyslela som si a uškrnula sa nad tým. Hej to by bolo naozaj super, ale niečo také predsa nemohlo len tak existovať, no nie? Mágia tu síce bola, ale i tá musela mať nejaké hranice. Čarovať kvetinky bola jedna vec, ale aby som dokázala čarovať i nejaké zlepšenia svojich zmyslov? Tomu som príliš neverila. Naklonila som hlavu na stranu a pozrela sa cez kvapky dažďu na jazero, ku ktorému som sa pomaly popri brehu blížila. Musela som si však dávať pozor, aby sa mi labky na tej pôde nepošmykli a ja neskončila v koryte riečky, i keď až tak smrteľné by to určite nebolo, pravda. Zastrihala som ušami a naklonila hlavičku na stranu, keď mi prišlo niečo divné. Tadiaľto som už predsa kráčala, ale rieka bola o niečo väčšia, než som si ju pamätala. Mohla za to jar a to všetko topenie snehu? Asi.

//Liliový palouk

//Sarumen

Poskakovala som ako taká laň, keď som vyšla spomedzi stromov lesu a rozhliadla sa po krajine. Nebesia naďalej nariekali, ale dážď bol dobrým znamením toho, že zima odchádza a prichádzajú teplejšie dni. Tešila som sa na moment, kedy začne v krajine všetko rásť a kvitnúť. Možno pri love uvidíme konečne i nejaké prvé mláďatá zvierat tohto roka. Nebolo divu, že sa takto na jar dovalili i k nám ďalšie zatúlané vĺčatá. Verila som, že Zed nebude jediná, ktorá sa tu ukázala. Veď i my s bratom sme sem prišli takto na konci zimy. Ešte, že Maple má tak veľké srdce, že nás prijala do svorky. Rovnako ako i ďalších, prebehlo mi mysľou a pousmiala som sa u toho. Bola som rada, že je mojou alfou, naozaj. Potriasla som hlavičkou a pokračovala ďalej. Vyzerala som svojho bračeka, ale ryšavú ani bielu, či čiernu srsť som nikde nevidela. Iba som počula čvachtať premočenú pôdu pod mojimi labkami. Ach, tento prechod jari som veľmi rada nemala. Všade bolo blato a prostredie vyzeralo tak melancholicky. Ešte, že som bola príliš veľký optimista na to, aby som sa nad nejakou zlou myšlienkou pozastavovala. Tento dážď pomôže novým rastlinkám. Ešte by chcelo i aby sa zvýšili teploty a bude to super, pomyslela som si a pokývala u toho hlavičkou. Bude to stačiť k tomu, aby všetko začalo rásť. Pravda. Prešla som si jazykom po tesákoch a zamyslene pokračovala po lúke, akoby som hľadala nejaké prvotné kvetinky. Popritom som samozrejme hľadala i brata, ale tu zjavne nebol. Pre dážď som ani len netušila, aké pachy tu naokolo sú, a tak mi prišlo zbytočné vôbec sa snažiť niečo zavetriť. Skôr som sa kukala všade svojimi očkami a hľadala niečo, čo by upútalo moju pozornosť, nebodaj by to bol i môj brat!

//Plamínek

//Sarumenské skalisko

Po rozlúčke s Maple, som zamierila k východu z úkrytu svorky. Mala som v pláne sa pozrieť po mojom bračekovi. Veď keď riešili záležitosť s hmlou, budú určite len niekde tu v okolí. Ak nie na území, tak minimálne na tých, ktoré sa nachádzajú v okolí lesu. Zastrihala som uškami. Premeškala som svoju ďalšiu príležitosť zažiť takéto dobrodružstvo, pretože som bola preč? Ach jo. Ale zase zažila som niečo iné, možno i lepšie a zaujjímavejšie, premýšľala som a snažila sa samú seba podporiť v tom, aby som nebola smutná, že som tu nebola. Ale aspoň tu bol môj braček, ktorý sa chopil svojej úlohy a svorku obránil. Ach, môj malý záchranca. Musela som ho nájsť a o všetkom sa s ním porozprávať. Hej, hej. Vydra zase určite niečo vyvedie a i ja ju raz stretnem a zažijem dobrodružstvo s touto hmlou, pomyslela som si vzápätí a usmiala sa. Sledovala som okolité stromy, ktoré boli ukryté v hmle. Vonku nebolo príliš príjemné počasie, ale čo sa dalo robiť. Ešte, že som nebola rozmaznaná a tak mi mokrý, ani ušpinený kožúštek vôbec nevadil. Zazubila som sa a poklusom pokračovala vpred. Vďaka dažďu som tak úplne nič necítila. Bolo náročné zachytiť nejakú pachovú stopu. Zamračila som sa. Nuž, nevadí. Ja ho nájdem nejako inak! Preto som sa prechádzala krížom krážom po lese, ale svojho brata som nikde nevidela. Zamračila som sa a zamierila k hraniciam, aby som ich nie len skontrolovala, ale i zistila, či tam ho niekde neuvidím, ale keď som ho nenašla ani pozdĺž lesa, rozhodla som sa prejsť priľahlé územia. Niekde bude musieť byť. Odišiel s Nickolasom... toho vlka som už videla vtedy na tej hore. Nebude náročné ho niekde nájsť, však bol čiernobiely! Usmiala som sa a odhodlane vyšla z lesu, aby som ich mohla uvidieť na otvorenom priestranstve, ak sa teda vracali do lesa. Alebo riešili nejaký problém vonku... ach, ako by som s ním chcela vedieť telepaticky komunikovať na diaľku! To by bolo veľmi super. Takto to bolo otravné, keď som netušila, kde sakra furt je a či je v poriadku vôbec.

//Kopretinová lúka

414 // 2

Vydra. Tak moc som si priala, aby som ju niekedy v živote uvidela... že sa mi naschvál vyhýbala! No nevadí. Ja ju určite nájdem, ale nie hneď teraz. Najskôr som musela nájsť svojho bračeka a potom som sa mohla pozrieť po nej. "Dobre. Ja ti verím a ešte raz ďakujem za to, že si nás s bračekom prichýlila. Nebyť teba, tak tu už nebudem a umrznem tam," riekla som s úsmevom, no myslela som to smrteľne vážne. Bola to však minulosť, a tak som sa nad tým veľmi nepozastavovala a netrápila sa tým. Chcela som preto tejto svorke pomáhať viac. Teda hlavne tak, ako som zvládla, ale verila som, že i tá snaha bude stačiť. Veď sme to tu s bračekom furt upratovali a teraz sme chceli i naloviť nejakú korisť! Potom som sa tešila, až začnem pomáhať i členom svorky, s ktorými som sa však chcela v prvom rade stretnúť. Povzdychla som si. No nič. Čaká ma skutočne dlhá a namáhavá cesta. "Okej, určite ho nájdeme, hneď ako nájdem bračeka. Asi by som sa za ním i pobrala, teda netuším, kde začať... ale ja si už poradím. Využijem naše súrodenecké puto!" povedala som smerom k nej a zazubila sa. Pokývala som hlavou a premýšľala, či sa mám vydať mimo les alebo najskôr prehľadať ten... no nevadí. Poradím si a potom pôjdeme na ten lov! "Ďakujeme za dôveru, určite mu to tiež poviem a až dotiahneme korisť, aj on sa bude chcieť určite porozprávať s tebou. Nechcem ťa však viac zdržovať," dodala som k alfe a usmiala sa na ňu. Mala som ju rada, no nechcela som už pôsobiť ako malé vĺča, keď mi dávala takú veľkú dôveru a zodpovednosť do mojich labiek. "Idem nájsť toho môjho brata a potom pôjdeme na lov. Až sa konečne vyčasí a vypukne pravá jar, pôjdem sa pozrieť i po prvých jarných bylinkách, ktoré by som si uložila na čas, kedy ich bude treba pre niekoho zraneného," informovala som ju o svojich plánoch, ak by ma nevedela niekedy nájsť, bolo by to práve kvôli hľadaniu týchto byliniek a skúmania ostrovov, že čo tu vlastne dokážem nájsť. "Tak idem teda. Veľa šťastia s krpcom, čoskoro mu donesieme ďalší žvanec," povedala som napokon a kývla jej na pozdrav. Postavila som sa na rovné labky, otriasla som sa a vydala som sa von z úkrytu, aby som vyšla von a pozrela sa, či tu náhodou niekde Nicos skutočne nebude.

//les

413 // 1

Zase tá hmla. Prečo som tieto záhady lesa zakaždým premeškala? Nevadí, nabudúce sa snáď pošťastí i mne, aby som mohla lesu pomôcť, či stretla tú čarovnú vydru, o ktorej som sa už pred časom dopočula. "Oh, tak to som nečakala, že by bol môj braček tak odvážny. Šikula," zasmiala som sa a zavrtela chvostom. "A už sú všetci v poriadku? Stalo sa niekomu niečo?" opýtala som sa a zastrihala ušami. Nezdalo sa však, že by bol niekto zranený alebo tak. Minimálne nie ako som sem ja prišla a kráčala cez les. Vlci na ktorých som narazila, vyzerali v poriadku. Možno sa tomu skutočne zažehnalo a brat lesu pomohol. Bola som na neho hrdá! Veľmi. Ako mi začala Maple vymenúvať členov, bola som rada, že som ich všetkých poznala. Až teda na Duncana, o ktorom som zatiaľ toho veľa nepočula ani som ho nevidela. Avšak keď mi vysvetlila jeho rolu, pochopila som, prečo som ho nevidela. Vlastne, všetkých, ktorých mi popísala po ňom, som vlastne nikdy nevidela ani o nich nepočula. Preto som sa snažila zapamätať si mená i ich poznávací vzhľad. "Ďakujem, je nás naozaj dosť. Musím obehnúť tých nových, možno ich nahovorím na lov!" riekla som s úsmevom a zamávala chvostom. Bolo by to fajn, keby sa s nimi naozaj zblížim. Minimálne ich stretnem aspoň raz, pretože každý má svoj život a je niekde rozlezený, tak sa ani nečudujem, že som na nich ešte nenarazila. "Rozumiem, neboj sa. Nájdem Nicosa a niečo spolu vymyslíme, zima končí, tak doplníme zásoby," povedala som smerom k nej a zamávala chvostom. Aspoň nejako jej odľahčíme labky a môže si aj trochu oddýchnuť. Veď furt niečo riešila. Mala vôbec nejaký voľný čas? Jej posledné slová ma však úplne zaskočili. Gamma? Ja? "Maple, ja... neviem čo mám na to povedať. Ďakujem za dôveru a určite nesklamem!" riekla som a zavrtela chvostom. Bude to určite super. Zamávala som chvostom. Musela som nájsť brata a povedať mu tú veľkú novinku!

412 // 9

//Sarumen

Jedna vec ma znepokojovala najviac. Necítila som tu nikde Nicosa, minimálne tu nebol žiaden čerstvý pach, ktorý by mi povedal, že je v poriadku. Bola som ustarostená, a tak hneď ako som uvidela Maple, prehliadla som i jej spoločnosť. "Maple!" zvolala som na ňu, aby som upútala jej pozornosť. "Ahoj... nevidela si niekde Nicosa? Vrátila som sa do lesa, ale nemôžem ho nikde nájsť," riekla som ustarostene smerom k nej, ale ako som mierne panikárila, uvidela som konečne i jej spoločníka. Bolo to vĺča. Drobné. "Ako dlho som bola preč?" nadhodila som zaskočene, ale venovala som vĺčaťu (Zedovi) priateľský úsmev. Netušila som, či už vie rozprávať normálne. Napokon som sa však odhodlala opýtať to, čo som si myslela už v lese, keď som sem prišla. "Nechcem vás vyrušovať, ale mala by som na teba nejaké otázky, ak by si mala čas," pokračovala som a povzdychla si. "Ako som vstúpila do lesa, mám pocit, že je tu dosť nových pachov. Ani neviem, kto sem vlastne všetko patrí. Netuším, či som každého videla vôbec... ako to je vlastne so stavom svorky?" opýtala som sa jej a usmiala sa. Mohla by mi ich i vymenovať. "I teraz... zažila som také dobrodružstvo neďaleko a boli tam takí dvaja vlci, ktorí voňali veľmi podobne ako členovia svorky, ale ich pach nebol tak silný ako môj, či tvoj. Netuším, či teda patrili k nám alebo nie. No oni ku mne necítili asi žiadnu spojitosť, keďže si ma nevšímali, tak netuším..." riekla som a zachmúrila sa. Možno som si to len domýšĺala a i ch pach predtým niekde ucítila a preto sa mi zdali povedomí. "A zdá sa, že tu máme i nové prírastky. Koho vlastne je?" otázala som sa s úsmevom a zamávala chvostom. Rada som spoznávali nové tváre a hlavne sa s nimi bavila a zažívala dobrodružstvo. Nebolo by na škodu si spraviť menší teambuilding a zájsť na lov. Samozrejme nie s týmto vĺčaťom, ale svorka bola dosť veľká na to, aby som si dokázala nájsť iných parťákov. "Aj v lese som šla okolo Wolganie a Marion a bol u nich taký šedý vlk s červenými odznakmi. Toho som tu tiež predtým ešte nevidela," dodala som a zamyslela sa. Videla? Určite nie. To by som si pamätala, vyzeral tak... strašidelne. Mala som k nemu rešpekt ako ku každému, kto ovládal oheň. "Musí tu byť mnoho hladných krkov, určite by sa im hodilo i naloviť, ale bolo by fajn, keby viem množstvo, ale momentálne som stratená z toho, ako vlastne je svorka veľká. Bola som polku zimy preč a nejako sa to tu rozrástlo, haha. Odišiel aj niekto?" dodala som napokon a nadvihla obočie. Zaujímali ma odpovede. Bola som skoro dospelá. Určite som už chcela byť lepšie informovaná i takýmito nudnými informáciami, než keď som bola malé vĺča.

//Prstové hory

Ako dlho som už doma nebola? Bude tomu nejaký ten čas, ale nie tak veľa. Odišla som koncom zimy, čiže som bola preč len jej zvyšok. Akurát v čas som sa vrátila, aby som započala jarné upratovanie a nalovila s bratom i nejakú korisť! Bola som zvedavá i na novinky, ktoré by som zistila! Usmiala som sa a mávala chvostom ako som vošla medzi stromy. Okamžite som nasala okolité pachy a hľadala v nich nejaké známe i neznáme. Samozrejme, že som oboje rýchlo našla. Fííha, by ma zaujímalo, koľko nových vlkov sa k nám pridalo počas zimy, dosť ich z týchto tu nepoznám, pomyslela som si a nastražila ušká. Keby som našla Maple alebo Wolganiu, určite by mi povedali, aký je terajší stav svorky a aj by mi ich vymenovali a opísali. Ktovie na koľkých členov som už narazila, ale nevedela som, že členmi sú?! To by bolo trápne teda. Ako som šla po lese, ucítila som pach Maple. Rozhodla som sa ho nasledovať, pretože keď som šla pomedzi stromy, videla som i Wolfganiu s Marion a neznámym šedým vlkom. Nechcela som ich preto rušiť a šla za Maple, ktorá sa však podľa pachu tiež nezdala, že by bola osamote. Pokračovala som až k úkrytu, kde jej pach mizol i s tým neznámym.

//úkryt

//Zpěvné veže

Strihla som uchom a užívala si vôňu čerstvého vzduchu. Bolo to tak super byť zase na slobode a netesniť sa s tisíckami chrobákov v úzkych chodbičkách. Toto dobrodružstvo, ktoré som zažila, bolo skutočne suprové. Nevedela som sa dočkať, kedy o tom konečne poviem svojmu bračekovi. Hádam bude sedieť doma na zadku a čakať na mňa! Kam by inak chodil? Ešte by sa mu niečo náhodou vonku stalo! Nastražila som ušká a na moment sa zastavila, keď som prechádzala pomedzi známe podivné hory. Tu som objavila svoju mágiu. Sranda, že sa všetko dôležité v mojom živote, dialo na tom istom mieste. Uškrnula som sa a vykračovala si ďalej. "Je t uniekto?" zvolala som a rozhliadla sa po okolí, či tu na niekoho nenarazím. Nezdalo sa, že by do týchto končín príliš veľa vlkov zavítalo. Skôr sa mu vyhýbali, čomu som sa vôbec nečudovala. Vydýchla som si. Jar tu bola už za dverami a čoskoro i leto. Nedokázala som sa ho dočkať. Určite s bratom zase zažijeme nejaké veľké dobrodružstvo! Usmiala som sa a poklusávala som si pomedzi skaliská a smerovala si do pekne k lesu, ktorého stromy začali na mňa vykúkať spomedzi skál.

//Sarumen

Usmiala som sa. Bola som vďačná za kráľovninu ponuku, a tak som si predsa len vzala pár perličiek, ktoré im isto z tej hromady chýbať nebudú, aby som ich nedajbože neurazila. "Ďakujeme ešte raz," riekla som a pousmiala sa na ňu. Prešla som pohľadom i na kráľa a mierne sa im uklonila. Napokon som sa narovnala a pozrela sa na vojakov, ktorí nás mali vyprevadiť von. "Bude v poriadku?" opýtala som sa Tonresa šepky, keď som hľadela na hnedého vlka. Mrzelo ma, že mu nemám ako pomôcť. Predsa len bylinky teraz nerástli, mohla som nejaké skúsiť vyčarovať, ale potrebovala som k tomu i vodu a bezpečie úkrytu. Nechala som to teda tak. Určite ho to prejde. Bude musieť. Vydýchla som si a pokračovala termitiskom, aby som sa dostala von z tohto bludiska. "Opustím ťa na nejaký čas, kamarát. Zažili sme si toho dosť, musíme si trochu oddýchnuť a ja sa musím vrátiť do svorky, aby som skontrolovala bračeka i členov," riekla som a usmiala sa. "Navyše po zime bude treba i niečo uloviť... ale potom ťa určite nájdem, nech ideme niekam na výlet. Veď viem kde bývaš," dodala som a zazubila sa. Keď sme vyšli von, zamávala som i termitom, aby som sa s nimi rozlúčila. Napokon som sa kukla na tých dvoch i Tonresa. "Tak sa drž, priateľu. Ja bežím a i vy, budem sa za vás modliť!" zvolala som smerom k hnedému a ustarostene sa na neho zadívala. Avšak otočila som sa na päte a rozbehla sa smerom k domovine, ktorá našťastie nebola nijak ďaleko.

//Prstové hory

Ešte raz ďakujem za hru :> odmeny si poprosím nasledovne: 2* do obratnosti; 1* do rýchlosti; 1* do mágie vody a 3 perly, ďakujem moc!!!