Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Sledovala som Tonresa a potláčala smiech, ktorý sa zo mňa dral. "Dobre, takže ťa môžem použiť na to, aby si preklepol mojich nápadníkov! Až nejakí budú," riekla som mu na to a zazubila sa. Bolo by fajn mať nejakých a vedieť tak, že sa druhým páčim. No zatiaľ som na príliš veľa mladých vlkov nenarazila. Len na Parsifala a Stara. Star vôbec nebol môj typ, ale uvidím, ako ma prekvapí na love. Potom by to mohlo byť medzi nami lepšie, ale jeho kožuch mi robil starosti. Ja som mala predsa tak krásne ryšavý kožúštek. Potrebovala som niekoho, s kým by som mala pekné vĺčatá. Ryšavé ideálne. Alebo aspoň hnedé. "Ťa musím zoznámiť i s mojim bratom, potom určite obaja budete ako taký porotcovia hodnotiť mojich vlkov," skonštatovala som a pobavene som sa nad tým zasmiala. Aspoň som vedela, že tu na mňa čakajú ochrancovia, ktorí ma ochránia, ak by som sa v niekom zmýlila. Veď nikto nikdy nemôžeme tušiť, kým v skutočnosti ten druhý je než to zistíme... A veru, že to vie byť pekne nebezpečné v určitých prípadoch, keď vyjde druhého charakter na svetlo sveta. "Neboj, návštevu dohodnem až zase uvidím Maple, že sa niekedy počas leta zastavíš, aby o tebe vedela," riekla som a zazubila sa. "Keby si chcel pomôcť s velebením toho tvojho lesíku, určite sa ozvi a ja ti pomôžem. Ovládam tú mágiu zeme predsa," ponúkla som sa mu na pomoc a zavrtela u toho chvostíkom zo strany na stranu. Usmiala som sa a pohliadla na svetlo sveta, keď sme konečne vyšli z útrob hory a vydali sa cez les preč. "Tristan je tvoj syn, však?" uistila som sa, či si to pamätám dobre a usmiala sa. "Určite sa tu raz objaví, neboj sa toho. A snáď mu nebude vadiť tvoje hubové kráľovstvo," dodala som so smiechom a pokračovala na pláň, ktorá nás hádam niekam už zavedie, aby sme našli nejaké ďalšie super miesto. I napriek neprestajnému lejaku, som si držala dobrú náladu.

//Pusté údolie

Naklonila som hlavu na stranu. Ako tie svoje slová vlastne myslel? Samozrejme, že by som si toho partnera vybrala srdcom! Nebola by som s niekým, koho by som nemala rada a necítila to tak správne. "Ale... chcela by som i, aby bol pekný. To je normálne nie? Ja viem, že to musím k nemu cítiť, že je ten pravý... ale chápeš. Aby aj nejak vyzeral a nebol to nejaký vypelichaný tulák, čo nevie čarovať ani loviť, no," povedala som a zazubila sa. Ak by bol ale vyšportovaný s peknou srsťou, hlasom a vedel plno mágií... oh to by bolo úplne super, keby sme sa do seba i zamilovali a boli spolu do smrti! Čo ak by sa ale nechcel pridať do Sarumenu? Taká myšlienka sa mi úprimne vôbec nepáčila. Zamračila som sa a zašvihala chvostom. No, čo už. "To je jasná vec, veď sme kamaráti a susedia!" zvolala som a zazubila sa na neho. Budeme chodiť k sebe na kávičku, a tak. Bude to super. Zašvihala som chvostom zo strany na stranu a zadumane sa zadívala do chodieb. Bolo na čase sa pohnúť, i keď do toho nečasu sa mi veľmi nechcelo zase trepať. No nič iné nám neostávalo. Nemohli sme tu predsa presedieť celú noc. Už sme dostatočne preschli na to, aby sme pokračovali ďalej. "Okej, tak poďme za ňufákom," povedala som s úsmevom a mávala chvostom zo strany na stranu, ako som sa vydala ďalej vpred do tunelov, nech sa už niekam dostaneme. "Nooo, okrem toho venovať sa svorke, spoznávať členov... tak samozrejme cestovať, zbierať bylinky a robiť si zásoby na horšie časy. I keď ovládam mágiu zeme, stále si myslím, že tie prirodzené sú silnejšie než tie vyčarované," povedala som mu svoj plán a potom nadvihla obočie, keď som dodala: "A ty?" Dúfala som, že nemá v pláne ďalšie umieranie, lebo by som mu poriadne vyprášila kožúštek! Usmiala som sa a pokračovala chodbami. Ešte tu budeme určite nejakú chvíľu blúdiť, ale už som cítila prúdenie vzduchu. Tak ďaleko východ nebude...

//Hlásim sa s Altairom! :>

Nevedela som, čo mu mám na to vlastne povedať. S tým tvorom som sa nestretla, a tak som nemohla posúdiť, či teda to tak je alebo nie. Vlastne, ja by som sa najradšej s ňou ani nestretla, veď sa volá preboha Mrtvolka! prebehlo mi mysľou a uvedomila som si, že to tak úplne nie je najlepší nápad. Povzdychla som si a pozrela sa na Tonresa, ktorý tomu ale chcel prísť na kloub. Nečudovala som sa mu. Veď on predsa si celým tým podivným procesom prešiel. Bolo mi ho ľúto, ale čo som mohla robiť? Už sa s tým nedalo nič, len som mu mohla byť oporou. "Podľa mňa áno. Každý by mal odísť z tohto sveta až na samom konci, keď prežije všetky dobrodružstvá, nájde si životného partnera a vychová mladé, to je podľa mňa krásne prežitý čas s milovanými a potom... až bude starý a slabý, v pokoji vydýchnuť naposledy, ach," riekla som a presne tak som si predstavovala svoj život. Ten bol však len na samotnom začiatku. Musela som si však najskôr nájsť toho partnera, pretože to mi prišlo ako veľká výzva. Ktorý vlk by už chcel mňa, že! Ale teraz som mala pekné modré oči, to by mohlo niečo málo znamenať, hihi. A aj pekný prívesok na krku! "Súhlasím, ale keby si sa niekedy chcel o tom porozprávať alebo i o iných nepríjemnejších témach, som tu ako kamarátka, aby som ťa vypočula, dobre?" povedala som mu a venovala mu priateľsky úsmev. Nechcela som, aby to dusil v sebe ako ja. Nebolo to dobré. "Tak... mohli by sme skúsiť nájsť cestu von z tohto bludiska a potom... uvidíme. Niekam už zamierime," navrhla som a nadvihla spýtavo obočie, či by s tým súhlasil. Bolo by super, keby áno. Aspoň by sme strávili spolu trošku viac času a ja mohla dávať na neho pozor!

Cítila som sa hrozne, že môj kamarát prežil niečo takéto a ja som tu nebola, aby som ho podporila. Mala som tu byť! Ale ako som o tom mala vedieť? Nemohla som. Povzdychla som si. Dobre, nebudem sa zamýšľať nad niečím, čo nedokážem ovplyvniť. Nechala som to preto tak na pokoji a pozrela sa na Tonresa. "Hm, tak ja som na ňu nenarazila. Možno ti to privolala ona? Nie, to by bolo príliš zákerné, prečo by ti to niekto robil? Veď si dobrý vlk," skonštatovala som napokon a zamračila sa. Určite tomu nebolo takto ako som si myslela. Nechala som to tak a pozrela sa radšej na stenu, ktorá bola počmáraná obrazcami. "Neboj, ja už nedovolím, aby sa to niekedy zopakovalo. Až odídeš nabudúce, budeš pekne starý a šedivý," prehlásila som a myslela som to úplne vážne. Chcela som mu pomôcť na to zabudnúť a tak mu dať toľko nových zážitkov a spomienok, že sa k tomu nebude vracať. Ale a sa chcel o tom rozprávať, určite by som mu ponúkla svoje rameno a vypočula ho. Len... každý vlk bol iný. Ja som napríklad o svojich traumách nerada rozprávala, pretože to boli moje problémy a nechcela som nimi nikoho zaťažovať. "Hej, tento svet je divný, ale dávalo by logiku, že by Mrtvolka bola niečo ako tí dvaja. Ale nie tak mocná asi? Nepočula som totiž o nej, len od teba, ale ktovie koľko entit a božstiev v krajine skutočne je," dodala som a mykla ramenami. "Možno na ceste nájdeme úkryt ďalšieho boha, nikdy nevieš," riekla som napokon a usmiala sa na neho. Bolo na čase sa vydať ďalej, ale ostávala som ešte sedieť, ak by sa chcel o tom ešte rozprávať. Však ktovie ako dlho nám ešte potrvá dostať sa von z tunelov.

Tonres o mne pochyboval, že by som mohla uniesť jeho príbeh. Myslel si, že ma ľahko vydesí, ale opak bol pravdou. Síce som sa len hrala na to, aký som veľký hrdina... no nechcela som si to tak priznať. Nie, mňa proste už nevydesí nič. Veď som pomaly dospelá! Musím sa vschopiť, pomyslela som si a pokývala hlavičkou. Bolo na čase, aby som sa aj tak správala a predsa dospelák by neušiel pred nejakou strašidelnou historkou alebo áno? Tonres začal rozprávať svoj príbeh a ja ho počúvala. Bol to príbeh z tejto zeme a dokonca nie tak starý. Stalo sa to na jeseň. Poznali sme sa už vtedy? Možno. Každopádne rozprával ďalej. Mechová svorka. Mohol by mi ju potom teda ukázať. Aj tak som chcela ísť všade na návštevu. Už poznám štyri svorky! pomyslela som si, no môj úsmev veľmi rýchlo zmizol z mojej tváre. Spomenul medveďa. Striaslo ma u tej predstavy. Ja osobne som neznášala medvede. Boli odporné. Zvráštila som tvár a srsť na šiji sa mi naježila. To nemohol myslieť vážne, čo mi hovoril alebo áno? Znelo to šialene. Nechcela som však hovoriť, že by si vymýšľal. To rozhodne nie. Nechcela som si to privolať, že sa niečo také stane i mne. "Je mi to hrozne ľúto," riekla som tichším hlasom a prezerala si ho. Chcela som sa ho opýtať, ako sa má... ale žil. Dýchal, mal pulz. Teraz žil, ale vtedy nie. No mágia tejto krajiny ho vzkriesila. Bolo to desivé, ale zároveň dych vyrážajúce. Nevedeal som veľmi, čo mu na to povedať, preto som prešla k jeho otázke. "Nie, nestretla som sa s ňou. Je niečo... ako smrťka?" opýtala som sa ho, keďže smrťka alebo zubatá, sme hovorili smrti. Entite, ktorá prevádzala mŕtve duše na druhý breh do večných lovísk. Táto tu ale taká asi nebola, keď ho priviedli k životu. "Tie chrobáky... budú asi daňou za to, že si opäť medzi živými. Zo sveta mŕtvych sa predsa nedá vrátiť len tak, sto percentne v poriadku," dodala som potichu a chabo sa pousmiala. Mohol byť však rád, že vnímal mŕtve chrobáky a neležal doteraz mŕtvy. Teraz som sa však preľakla. Čo ak aj môj brat umre? Umrel? Privedie mágia i jeho späť k životu? Priviedla by mňa?

//Ďakujeme za odmenu!

Natočila som hlavu na stranu, keď som skúmala túto horu a pozrela sa na Tonresa, či nepríde s nejakou myšlienkou o tom, čo by to tu mohlo byť. Privrela som zraky a prešla si jazykom po tesákoch. "Sopka? Nie, to mi nepríde ako sopka. Už som videla sopku a takto určite nevyzerala, ani nemala toľko tunelov. Nevidel si, koľko ich tu pre pána je?" riekla som a zasmiala sa. Necítila som tu ani žiadnu síru. Ktovie, možno existovalo viacero druhov sopiek a toto bol ďalší z nich? Ale... nie, tomu tak rozhodne nie je. Zívla som si a pokrútila hlavou. "Poďme touto chodbou, hádam sa tu nestratíme, ale tak... nejako sa už von dostaneme hádam," riekla som pobavene a skrčila sa, keď som začula šuchot blanitých krídel, ako nad nami preletelo pár netopierov. Od Tonresa som tiež chcela nejaký príbeh z jeho ciest, ktorý by mi mohol povedať. "Ja a báť sa? To vôbec, veď tu na nás nič nečíha a tvoj príbeh budú len slová," zazubila som sa a pokračovala ďalej, hlbšie do hory. Netušila som, kam ideme, ale z nejakého dôvodu sme sa dostali do väčšej miestnosti, v ktorej bolo aspoň tlmené svetlo, ktoré prenikalo skrz trhliny v skale. Pohľadom som prechádzala po stenách, na ktorých boli podivné kresby a tvary. Netušila som presne, čo pod nimi mám vnímať, ale bolo to tu zvláštne. Magické, opäť. "Hm, no hovor," vyzvala som ho a posadila sa na kus. Bolo to tu ideálne na rozprávanie jeho desivého príbehu! Usmiala som sa a obzerala sa po tejto miestnosti, zatiaľ, čo som ho počúvala ako rozpráva. Kde-tu preletel netopier, ale nezdalo sa, že by v hore bol iný život.

//Neprebádaný les

"Hm, tak to musí byť nejaká ľadová, snehová... zimná mágia!" povedala som a zasmiala sa. Ja som nič také nevedela, ale nečudovala som sa. Ja som zimu rada nemala. Možno preto si našla tá mágia Tonresa a nie mňa. Usmiala som sa a zamávala chvostom zo strany na stranu. "Myslíš, že existuje mágia ročných období? Akože... ak si k nej prišiel počas zimy a vieš čarovať sneh... myslíš, že existuje niečo také ako jarná, letná a jesenná mágia tiež? I keď... neviem, čo by dokázali," priznala som a na moment sa zamyslela, že keby niečo také existuje, čo by vlastne dokázali robiť. Tvrdo som nad tým premýšľala, až som skoro vrazila do steny skalnatej hory. Zastavila som sa a pozrela sa na jej vrchol. Bola obrovská a hlavne.... jej steny nerástli postupne ako u väčšiny hôr, ale bola skôr ostrým zrázom. "Wow, pozri sa. Čo to je? Vyzerá to ako veľká hora, ale nedá sa na ňu vyjsť," povedala som a zamračila sa. Začala som horu obchádzať, ale bola rovnaká. Lenže všimla som si škár, ktoré sa v hore nachádzali. "Ideme to preskúmať?" nadhodila som a mrkla na neho, či si na to trúfa. Stále som premýšľala i nad tými mágiami, ale predsa len takáto nová vec bola zaujímavejšia, než nejaké polemyzovanie nad rôznymi mágiami. "Hmm, dúfam, že sa nebojíš tmy, oheň neovládam," zazubila som sa a vkročila som do útrob jedného z tunelov, ktorý nám bol najbližšie a pomaly napredovala vpred. Hádam sa tu nestratíme, pretože by to potom bola pomalá a bolestivá smrť určite.

//Konec sveta

Horela som nedočkavosťou, aby som zistila, ako sa zlepšil vo svojej mágii. Mávala som chvostom zo strany na stranu a vyčkávala, čo mi chce ukázať. Nepochybovala som, že by to nebolo niečo super. Určite to bude. Tonres bol strašne super a isto i tá mágia, ktorú ovládal. Ja sama som s vodou toho ešte veľa nevedela, takže som sa chcela aspoň niečomu priučiť trošku, ak to bude možné. Zdvihla som hlavu, aby som pohliadla nad seba a sledovala obláčik, z ktorého začal padať sneh. Takže neukazoval mi nič s vodou... ale... toto bolo ohromne cool a úžasné! "Wow, toto si sa ako naučil? To je strašne super," zahvízdala som, keď som začala jazykom chytať vločky. Ako rýchlo prišli, tak i odišli spolu s obláčikom, no bolo t fakt niečo. Nič také som ešte predtým nikdy nevidela. "A po čo by si sa k nemu chcel vrátiť? Toto ťa naučil tiež on?" položila som mu ďalšie otázky a zavrtela chvostom. Bolo by super, keby mi prezradil všetko, čo len vedel mi povedať. Natočila som hlavu na stranu a premýšľala, či by som sa to vedela naučiť i ja a čo ešte vlastne s tou mágiou mohol dokázať. Čo to bolo vlastne za mágiu? Nejaké počasie? "Počula som, že Život pomáha i s vlastnosťami a ja by som veľmi rada si zlepšila nejaké svoje schopnosti, keďže mi príde, že som dosť slabá a tak. Len... nemám dosť kvietkov, som mu ich tam predým skoro všetky nechala," priznala som a povzdychla si. Niekde ich už nahrabem, ale momentálne to nebolo tak úplne možné. Zastrihala som ušiskami a pokračovala lesom smerom k hore.

//Stolová hora

//Miniaturní lesík

Stále som premýšľala nad tým miestom, odkiaľ sme práve odišli. Bolo zvláštne, ale zároveň tak magické a kúzelné. Zamračila som sa. Normálne ma to inšpirovalo si takú malinkú svätyňu urobiť i u nás doma! Len ako? Za pomoci mágie určite. Zašvihala som chvostom zo strany na stranu a zadívala som sa na Tonresa, ktorý pokračoval vedľa mňa. Bolo fajn mať parťáka a neťahať sa tadeto sama. "A čo ty? Už si tiež našiel cestu k mágiám poriadne? A bol si za bohmi?" položila som mu otázku, keďže ma zaujímalo, či niečo z toho stihol. Asi som sa ho na to už predtým pýtala a pak sme boli len spolu... "Alebo plánuješ? Ja by som sa ešte za Životom pokojne stavila! Bol veľmi milý," povedala som s úsmevom a pokývala hlavou. Hej, on bol. Smrť som si však veľmi predstavovať nechcela. Nepáchnem tam ani keby neviem čo bolo. Jedine, že by som od nej niečo potrebovala. Čo sa asi tak rýchlo nestane, veď už ovládam hádam všetko možné, čo by som len mohla chcieť. "Hej, hej. Jar je tu za chvíľu. I ja na ňu čakám, aby som šla pre bylinky a tak, veď vieš. Prídem pozrieť i k tebe, že čo ti tam vlastne rastie, čo povieš?" navrhla som, aby som skúsila pozrieť, či v tom lese nerastú i nejaké bylinky, či huby, ktoré by som vedela potom neskôr použiť, keby bolo treba. "Hmmm, asi by som povedala, že tí termiti práve boli takým poriadnym dobrodružstvom magickým, aké som tu zažila a bolo to super. Asi také už nikdy nezažijeme," odpovedala som na jeho otázku a následne nadvihla spýtavo obočie. I ja som sa ho mohla spýtať na to isté, no nie? "A čo ty? Cestuješ viac než ja, určite si zažil niečo fakt super, len si mi o tom nepovedal ešte," nadhodila som so smiechom a prechádzala po kopcoch smerom k lesu, pretože som videla nad ním týčiacu sa podivnú horu. Čo to tu na juhu bolo zač?

//Neprebádaný les

Nad jeho otázkou som sa musela zasmiať. Čo si to o mne myslel? Že som fakt tak rýchla? Musela som pokrútiť hlavou zo strany na stranu. "Stále som nevidela všetko. Tento svet je obrovský a prešla som ho len zbežne, že viem, kde čo plus mínus je, ale inak som nič poriadne nepreskúmala," povedala som s úsmevom a zamávala chvostom zo strany na stranu. "Napríklad... videla som mnoho lesov, ale skoro žiaden som nespoznala... ako tento. Pozri, keby do tejto časti nejdeme, nikdy tu toto neuvidíme! Čo to vlastne je?" dodala som a so zamysleným pohľadom som si prezerala celý tento magický výjav, ktorý sa tu nachádzal. Vyzeralo to tu zaujímavo. Ešte som nič také nevidela. Bála som sa, aby som nejaké tie kamienky a tak nezvalila na zem. Prišlo mi to tu upravené, akoby sa o to niekto staral. Opatrne som našľapovala, aby som nič neponičila a podišla k malinkej svätyni, v ktorej plápol modrý plameň. Pripomenulo mi to tú záhadu v lese na severe s modrým plameňom a podivnou skúškou. "Hm?" zamumlala som a pozrela sa na Tonresa, ktorý mi položil otázku. "Áno, pomaly trénujem a je to fajn vedieť, že ovládam tiež mágiu ako každý iný. Nenazývala by som sa ešte profíkom, ale robím čo môžem," riekla som a zazubila sa. Zamávala som chvostom a zamľaskala jazykom. Na záhadu tohto miesta asi len tak sami neprídeme. Bolo na čase sa vydať ďalej a zistiť, čo ešte takého môžeme tu objaviť. "Inak keby sa prejdeš okolo toho lesa, kde žiješ, možno by si tiež našiel nejakú blízku pláň, kde by chodila zver a nemal by si to potom tak ďaleko," povedala som mu a mykla ramenami. Potom som sa vydala ďalej a zamierila niekam zas za nosom.

//Konec sveta

//Mangrovy

Usmiala som sa. Prišlo mu to ako veľmi veľa členov. Zaujímavé, čo potom podľa neho bola normálna kapacita svorky? "Úprimne si myslím, že by nás mohlo byť i viacej, ale najskôr musím spoznať tých, čo sú tam teraz a potom tam niekoho azda i sama dotiahnem," povedala som a zasmiala sa, keďže prvým, koho by som tam za chvost ťahala, by bol práve on. Ale nechcela som, aby sa cítil zle, tak som ho s tým len škádlila a nerobila na neho príliš veľké tlaky. "To máš pravdu, nuž... asi do strávim teraz viac času i v lese, ale chcem i poznávať tento svet. Budem to musieť nejako všetko spojiť dokopy, aby mi to fungovalo," riekla som a pokývala hlavou. Určite to bude náročné, ale ja som vedela, že sa mi to podarí. Bola som predsa ako taký rýchlik, ktorý zvládol všetko a hneď. Usmiala som sa a zamávala chvostom. "Keď som obchádzala les, aby som našla brata, tak som ich cítila a žil. Tak hádam sa z toho vyspí a bude mu dobre. Vlčie telo by si s tým malo poradiť, veď predsa nie sme hmyzom," skonštatovala som a kývla ramenami. Zastrihala som ušami a prešla pohľadom po lese, do ktorého sme sa dostali. "Oh, určite ťa s ňou niekedy zoznámim, ale teraz vyzerala, že mala veľa práce," povedala som a v tom sa zastavila, keďže som uvidela miesto, kam sme prišli. Čo to bolo? Kamienky? Chodníčky? A... privrela som oči. Plápolal na kopci oheň?

//Eucalyptový les

Pomaly sme sa vydali lesom viac na juh, do miest, kde tá vlhkosť naberala na obrátkach. Zastrihala som ušami a uvedomila si, že sa more vlievalo v týchto miestach do lesa. Alebo les do mora? "Hm, momentálne je nás tak osemnásť, Maple mi to pred pár hodinami hovorila, tak som zvedavá, či som si to zapamätala dobre. Polovicu členov ešte nepoznám, pretože sa sem od jesene postupne pridávali," odpovedala som mu na otázku a zachmúrila sa. Musela som niekoho z nich nájsť, aby sme sa zoznámili! Potrebovala som poznať každého člena, lebo takto to nebolo veľmi fajn. "Musím si ich uloviť, aby som sa s nimi spoznala bližšie. Viem len ako vyzerajú, či ako sa volajú. Tí dvaja inak, čo boli s nami pri tých termitoch, pamätáš si?" opýtala som sa ho a usmiala sa na neho. Vedela som, že mi boli niečím známy! "Prišlo mi, akoby som ich poznala, ale netušila som prečo. No zistila som, že sa nedávno pridali do svorky, takže niesli veľmi ľahkú stopu na svojej srsti," dodala som, aby som ho uviedla, že sme tam boli všetci z mojej svorky. Dúfala som však, že u nás doma taký chaos nespôsobia, ako i tam. Pokrútila som hlavou a odfrkla si. Na ich mená som však samozrejme hneď zabudla alebo som ich len nevedela priradiť. Maple mi povedala hrozne veľa informácii, len čo bola pravda. "Hm, poďme takto, už je tu dosť veľa vody," zašomrala som a pokračovala som v čo najväčšom suchu. Mokrí sme boli už dosť a nepotrebovali sme sa ešte vykúpať v tých kalužách vody, čo tu všade boli. Ale vyzeralo to tu fajn, taká lužina. "Stále však máme v lese miesto, ak by si zmenil názor," povedala som smerom k nemu a mrkla na neho. Nerobila som si srandu. Naozaj som to tak myslela a verila som, že raz ho presvedčím. Ale vyzeralo to, že tomu tak bude, až keď bude starý dedko a bude konečne potrebovať pomoc.

//Miniaturný lesík

Jeho prekvapenie z toho, koľko som toho stihla za ten krátky čas, bolo očividné. Hrdo som sa nad tým pousmiala a mierne i vypäla hrudník. Páčila sa mi chvála akéhokoľvek druhu. "Bude to len tým, že som mladšia, tak som hyperaktívnejšia. Ale v tvojom veku určite spomalím!" povedala som smerom k nemu a vyplazila na neho jazyk. Nemala som nič proti starším vlkom, ale mohla som si predsa trochu rýpnuť, keď mi už tak pekne nahral. Zavrtela som chvostom a usmiala sa na neho. "Hej, hej, možno sa toho trochu i bojím, pretože netuším, čo mám vlastne robiť, ale tak budem robiť to čo doteraz a snáď to bude nejak fungovať," povedala som a priznala som sa mu tak s mojimi obavami, ktoré som mala. U toho ma začalo nepríjemne niečo svrbieť na boku tela, a tak som sa poškriabala, aby som tomu pocitu zažehnala. "Mala som v pláne nájsť brata a ešte nejakého člena svorky, aby sme sa vydali na lov. Ako som sa šla prejsť, našla som jedno ideálne miesto, kde je dosť stád, aby sme si nejakého jedinca ulovili a doniesli do úkrytu svorky. Máme tam teraz pár mladých vĺčat, tak nech sú poriadne najedené a vyrastú do krásy a sily!" riekla som a pokývala hlavou. Musela som s ním súhlasiť. Moja alfa bola fakt super a naozaj som si nedokázala predstaviť nejakú inú, ktorá by nebola presne ako ona. Vyhovovala mi jej milá a dobrá povaha, ktorá bola však i rázna a prísna, keď bolo potrebné. "Oh, takže sa so mnou poprechádzaš trochu? To je super! Pokračovala by som tuto južnejšie lesom, chcem vedieť, či tiež ústi až k moru ako tá rieka, ktorú som sledovala predtým," navrhla som a vyskočila na všetky štyri labky, otriasla som sa a vydala sa smerom na juh presne tak, ako som mu to povedala. Jemu to bude asi jedno kam pôjdeme, aspoň som si to myslela. Mohli sme sa však u toho aspoň rozprávať a neboli by sme každý sám!

//Mangrovy

Vrtela som svojim ryšavým chvostom zo strany na stranu a hľadela na hnedého vlka. Ani som si už nepamätala, kedy som sa s ním vôbec prvý raz stretla, no teraz stál tu a naše cesty sa znova stretli! "Vo svorke som už bola, ale môj brat na území nie je, tak som sa šla prejsť po okolí, či ho tu niekde nestretnem," odpovedala som mu na jeho otázku. Bola som rýchla ako blesk, samozrejme, že som stihla už ísť aj domov a potom sem. Zavrtela som chvostom zo strany na stranu a pohľadom prešla po lese za Tonresom, keďže sa mi zdalo, že sa tam mihlo nejaké zviera. No asi sa mi to len zdalo. "Hihi, ale možno ešte stretneme niekoho cudzieho, uvidíš a spoločne sa s ním stretneme!" riekla som a usmiala sa. Bolo by skvelé konečne poznať nejakých nových jedincov, pretože už dlho som na nikoho poriadne nenarazila. Zamyslene som zašvihala chvostom a potom som si uvedomila, že by som sa mu mohla vlastne pochváliť tým, čo mi povedala Maple. "Stretla som sa doma s mojou alfou a vieš čo mi povedala? Že za tú všetku pomoc svorke, a tak... som si zaslúžila post gammy! Chápeš to? V tom mojom mladom veku. Je to fakt super pocit, teraz môžem hovoriť každému, čo má robiť, mwahaha," tešila som sa na svoj nový získaný post. Nemala som povahu na to, aby som ho zneužívala, čiže som určite nemala v pláne niekoho zneužívať, ale tá možnosť tu bola, keby som chcela! "Oh a... dostala som funkciu ako liečiteľ. Takže budem môcť oficiálne využívať svoje znalosti a i sa ďalej učiť, ohľadom byliniek a húb a podobne, ktoré budú pomáhať chorým členom svorky. Ale neboj, i teba prídem vyliečiť!" dodala som nakoniec a zamávala chvostom zo strany na stranu. Bola to skvelá predstava, že by som mu chodila pomáhať ako taký mobilný medik. A možno i do druhých svoriek! Ale to asi nebude treba a budú mať predsa vlastných, no nie?