Příspěvky uživatele

//lotéria

Nebola som žiadnou výnimkou v kolobehu života mliečnych zubov vĺčat. O ten prvý svoj som prišla vcelku náhodou. Pri jednej hre s mojim bratom, sa mi podarilo zakopnúť a pekne sa udrieť do papuľky. Skoro som sa tým kusom kosti zadusila. Len tak-tak som ho vykašľala i s krvou do trávi. Avšak práve v ten moment som si spomenula na povery, ktorými nás posielala do hajan naša maminka. S nadšeným úsmevom som si svoj zúbok vzala a po prvý raz v živote sa vybrala dobrovoľne spať, keď nadišiel ten čas. Dávala som si na svoj zúbok pozor, aby som ho nestratila. Mala som ho predsa nachystaný pre kmotričku! Zavrela som očká a takmer okamžite zaspinkala. Spočiatku sa mi snívali samé zvláštne sníčky. Zúbková víla sa neukazovala a ak by som si ráno našla svoj zúbok tam, kde som ho položila, určite by som bola veľmi smutná! Napokon sa mi sníval jeden veľmi príjemný a krásny sen. Behala som po rozľahlej lesnej lúke, ktorá bola posiata pestrofarebnými kvetinami. Skotačila som a naháňala motýliky, ktoré poletovali sem a tam. Cítila som sa tak šťastne ako nikdy predtým. Okrem motýlikov som si všimla niečo... zvláštne. Niečo, čo rozhodne nebol motýľ. Zastavila som sa v radovánkach a zadívala sa na zvláštne vyzerajúceho sa vĺčika s krídielkami. "Páni, ty si krásna!" vyletelo mi z papuľky a nemohla odtrhnúť od jej krásnych krídel svoje zlaté očká. Najradšej by som ju pohladkala a vzala so sebou domov. Lenže... slová, ktoré ku mne preniesla ma na prvý moment zaskočili. "Danie, ja som víla Zuběnka! Cítim, že si ma chcela privolať, zlatíčko maličké," povedala sladkým hláskom a ja som si hneď spomenula! Úsmev sa mi rozšíril od ucha k uchu. "Ach, kmotrička! Áno, mám tu... mám tu svoj prvý zúbok," reagovala som okamžite a začala sa okolo seba rozhliadať. Zúbok však nikde nebol. Zhíkla som. "Pokoj zlatko, spinkáš a sladko sníš. Zúbok si vezmem, hneď ako mi dovolíš," upokojila ma svojim nežným hláskom a ja hneď pocítila opäť tú radosť a šťastie. Prikývla som. "Samozrejme, môžeš si ho vziať, kmotrička," povedala som a začala zbesilo vrtieť chvostíkom. "Prídeš si i pre tie ostatné? A čo za to dostanem?" pokračovala som s otázkami a nedočkavo poskakovala okolo víly kmotričky. "Prídem vždy, keď si zaželáš a zúbky mi dáš. Nebude to zadarmo, to naozaj nie, dám ti pekné kamene!" zasmiala sa a ja sa potešila. Aspoň si niečo našetrím do "prasiatka". "Ďakujem ti, milá víla!" zakričala som a so smiechom sa rozbehla po snovej lučine, užívajúc si toho dobrého sníčka. Už som dlho také nemala, nočné mory traste sa. Zuběnku som chcela vidieť hneď znova. Jej krídla sa mi strašne páčili a smutno mi až ostalo, keď odišla zo sna. Určite však mala plno práce, veď vĺčatkám zúbky padali ako mak z makovice! Už som sa nevedela dočkať, kedy ju zase uvidím, i keď to znamenalo, že mi musí zase nejaký zúbok vyletieť z papuľky. Nevadí, hlavne že na tom zarobím. Duch mladého biznis mena sa vo mne rodil už od počiatku. Škoda len, že som nevedela, kedy ten čas nastane a znova sa s ňou uvidím. Užívala som si preto tie krásne sny, čo sa mi v dnešnú noc snívali až do samého rána, kedy som sa prebudila celá plná elánu a energie. Zúbok samozrejme zmizol a ja som mohla obdivovať odmenky, ktoré mi na oplátku Zubenka nechala. Tak predsa len sa mi to nesnívalo! Nie tak úplne. Bola to pravda a víla ma skutočne v snoch navštívila. Teraz ostávalo otázkou... kedy si vytlčiem ďalší zúbok?

//Lotéria

Cestou, necestou kráčala som. Vtáčí štebot, niesol sa lesom. Očičká zlaté prekvapením sa zväčšili mi. Predo mnou objavila sa, diera v zemi! Pomaličky, opatrne, strčila som hlavu dnu. Vyzerajúc, či neuvidím tú domácu kunu. Kdeže kuna, ale líška! So zúbkami belasými sťa perlička. Prešla som chodbou do srdca nory. Líška už vedela, že tu niekto snorí! "Dobrý deň, milá kmotra!" riekla som z toho metra. Šibalsky oči jej zaiskrili. "Koho, že mi to sem dotrepali?" Srsť sa mi na šiji naježila. Líška si ma ňufákom prezerala. Zabodla ho do kožuchu, hádam som ju mala i v uchu! "Čo to stváraš, kmotrička?" zastonala som taká maličká. Huňatým chvostom po ňufáku švacla ma. Aká to len už bola vychovaná dáma! "Hlúposti sa pýtaš mňa," posťažovala sa ku koncu dňa. "Čakám na teba celé dni!" ešte ma k tomu obviní. Zamračím sa nadurdene. Veď predsa to bolo ukvapené. "Taká drzosť, idem preč," odseknem ako meč. Otočím sa na päte. "Dovidenia, pekne sa tu majte!" Lenže moje kroky nezavedú ma domov. Líška chvost pevne uchopila do svojich spárov. "Čo to robíš, tetka moja?" zaskuvíňam až sa ma i blchy boja. "Nikam nejdeš. Tu budeš! Kamarátmi na večnosť sa staneme. Veľa zábavy si užijeme." Zdesene som vypúlila oči svoje. Neverila som, že sa tomu smeje. V žiadnom prípade tu neostanem o nič dlhšie! Potiahla som chvostom o to silnejšie. "Tešilo ma kmotrička. Ale ja nie som tvoja sestrička, zatiahla som smerom k nej. Pustila ma z jej laby špinavej. Ihneď som bežala za svetlom žiarivým. Už sem rozhodne nikdy nevkročím!

//rýmy mi veľmi nejdú, ospravedlňujem sa ak je to strašné xD

//Lotéria

Prespala som hádam celucičkú noc bez toho, aby sa mi sníval čo i len jeden sen. Pomaly som otvorila najskôr jedno očko a potom druhé, zatiaľ čo som dvíhala hlavičku. Poriadne som rozškľabila papuľku a zívla si na celú noru, kde som spala. Poriadne som sa to vyspinkala! Po tom, čo sa mi zlaté zraky rozlepili poriadne a ja mohla začať sondovať po okolí vôkol mňa... pohľadom som zablúdila do kraju miestnosti, kde som uvidela svojho milovaného bračeka! Prebehla mnou vlna hyper aktivity a mala som náladu k tomu, aby som ho poriadne vyťahala za chvost. Preskákala som teda veselo cez celú miestnosť, v ktorej sme spinkali a s roztvorenou papuľou som sa mu zabodla ihličkami do huňatého chvostu. Pekne som ho zaň vyťahala, až som ho vytrhla z krásneho sna, ktorý sa mu musel takto nad ránom ešte zdať. Pri tom som trhala hlavičkou zo strany na stranu a veselo vrtela svojim chvostíkom. Po tvári sa mi rozlial šibalský úškrn hlavne v momente, keď začal nariekať a snažiť sa vytrhnúť svoj chvost z mojej papuľky. Poslušne som ho pustila a uskočila vzad, aby som sa vyhla jeho protiútoku, ktorým ma chcel labkou pacnúť po tlame. "Poď sa so mnou hrať! Poriadne ti nakopem zadok," povedala som smerom k nemu a vyplazila na neho svoj dlhý jazýček. Pocítila som z jeho pohľadu, že moju výzvu prijíma, keďže som ho nepekne vytrhla z jeho spánku. Preskočil snáď celú tú diaľku medzi nami a povalil ma na zem. Podlaha nory bola tvrdá a ja tak musela zalapať po dychu, ktorý mi vyrazil. "P-p-ekný úder, braček," preniesla som trhane a zaškerila sa, pretože som ho hneď chytila za ucho a začala zaň ťahať. Plakal ako malý, ale ja sa smiala, pretože som vyhrávala. Povolil tlak, ktorý na mňa vyvíjal a ja sa šikovne postavila na rovné labky. "Predsa som lepšia," posmešne som zahlásila a hrdo vypäla hruď. Pochvalu od rodičov by som si však touto zákernou hrou od rodičov určite nezaslúžila, no to mi neprekážalo, keďže som sa chcela len zabaviť. Prestúpila som z labky na labku a zazubila sa, než som riekla ďalšie slová: "Poď si pre odvetu, Nicos." Potom som sa hneď rozbehla do svetla von z nory a tešila sa, ako ho chudáka vyváľam v snehu a potom zavediem do hlbín lesa, odkiaľ nebude vedieť vyjsť. Príjemne sa na tieto naše radovánky spomínalo, aspoň teda mne. Pre Nicosa to museli byť nočné mory mať takú fúriu sestru, ale... pán ufňukanec musel priznať, že ma mal určite rád i tak! Predsa som pre neho chcela vždy to najlepšie a to bolo to, aby sa naučil brániť, ha!

lotéria 4

Osamelý strom >>>

Neprešla som ani pár krokov medzi stromami, keď som sa zviezla do snehového poprašku. Bola som strašne vyčerpaná a hlavne premrznutá. Nemala som opúšťať tú jaskyňu, ktorú som našla včera. Spravila som chybu a teraz som za to musela pykať. Nemala som vôbec opúšťať svoju rodinu, opravila som svoje myšlienky a z kútikov očiek mi vytryskli slané slzičky. Prerývane som dýchala, vzhľadom na triašku, ktorú mi chlad spôsoboval. V tento moment som vôbec nebola sama sebou. Nemala som žiaden dôvod na úsmev, pretože jediné, čo mi behalo po mysli, bol strach z toho, či sa mi stane to isté, čo mojej priateľke. Mamička, chýbaš mi a mrzí ma, že som od vás odišla. Chcela som len priviesť späť domov bračeka, pomyslela som si a zaskučala. Nevládala som sa ani pohnúť, no musela som to aspoň skúsiť. V tej chvíli mi však preblysla v mysli myšlienka... alebo skôr spomienka na slová mojej mamky. Vždy, keď som sa cítila v nebezpečí, mal som zavyť a ona by za mnou dobehla. Pomohla mi. Prehltla som preto hrču v hrdle a i keď mnou celou lomcovala triaška, zdvihla som hlávku k nebu a zdĺhavo zavyla, až sa mi zlomil hlas. Potrebovala som si oddýchnuť, trošku si pospať. Áno, spánok všetko zlepší. A tak som sa horko ťažko pozviechala na rovné labky a ťahavo prešla k nore, ktorá sa nachádzala v útrobách koreňov jedného zo stromov. Bola opustená, a tak som sa do nej stiahla. Schúlila som sa do klbka a skryla svoju tváričku pod zmočený a omrznutý chvost. Bola mi zima. Prečo nemôže byť celý čas len leto? pomyslela som si a spomenula si na tie krásne, teplé a dlhé letné dni... na tvári sa mi u tej spomienky rozlial spokojný úsmev a azda som na moment pocítila príval tepla? Maminka po mňa príde, zavedie ma späť domov a potom... spoločne nájdeme bračeka, uistila som samú seba a pomaly oddychovala. Neuvedomovala som si riziko toho, že pokiaľ upadnem do spánku v takomto stave, nemuselo by to pre mňa skončiť veľmi... dobre.

lotéria 3

Ronherský potok >>>

Beh naprieč zasneženou lúkou ma vyčerpával, no aspoň som sa zahriala po prebrodení potoka. Labky a bruško, ktoré sa mi zmočilo, začalo namŕzať. Triasla som sa. Bola som vyčerpaná, hladná, polovične mokrá a v tento moment som začínala i lapať dych. Prečo je zima tak krutá, zafňukala som vo svojej hlávke. Predná labka sa mi podlomila a ja som to zaparkovala ňufákom priamo do kopy snehu. Bola som o to viac zmočená a premrznutá. Netušila som, ako dlho budem schopná ešte pokračovať. Celé moje veľkolepé dobrodružstvo sa začalo tak krásne a naivne. Myslela som si, ako dokážem rodičom, že som už veľká a urobím celej svorke radosť, keď privediem svojho brata späť. Lenže ono to nebolo tak jednoduché. Zaťala som čelusti a zdvihla hlavu zo snehu. Biele chumáče padali späť na zem vďaka gravitácii a moje zamlžené, zlatavé zraky mohli pohliadnuť na hmlistý opar predo mnou. Hm? Na moment som i zabudla na drgotajúce sa zúbky a vyhrávanie muzikantov v žalúdku. Pozviechala som sa na rovné labky a vydala sa nemotorne k hmle. Cítila som sa nesvoja, ale predsa len zvedavá. Na zadnú labku som začala krivkať, ako som pociťovala tlak, ktorý spôsoboval nahromadený sneh medzi mojimi vankúšikmi. Čím ďalej som šla, tým väčšmi mágia tejto hmly začínala na mňa pôsobiť. V mysli sa mi začali vynárať spomienky, na ktoré by som najradšej zabudla. Spomínala som si sa na našu výpravu s kamarátmi a krv, ktorá striekala všade, keď medveď zabodol svoje dlhé pazúre do stehna syna alfy. Srsť sa mi naježila. Spomienka, ktorú som však potláčala najviac ma však úplne vydesila. Znova som videla svoju najlepšiu kamarátku ako umiera v neznesiteľnej agónii a horúčkach po uštipnutí hadom. Nie, prečo si na to vspomínam? Ja nechcem! pomyslela som si a potriasla som hlavou. Do očí sa mi rinuli slzy. Potriasla som ňou a ako také trucovité šteňa som sa rozbehla preč. Vybehla som z hmly a celá ubolená, zmätená, vydesená a smutná som sa rútila k najbližšiemu miestu, ktoré mi stálo v ceste. Tým bol rozľahlí les, ktorý mi mohol aspoň na chvíľu poskytnúť útočisko. Mohla som v ňom nájsť ďalšiu mršinu alebo skrýšu v podobe opustenej nory, kde by som sa dala do poriadku. Takto som už rozhodne nevládala. Na toto som bola príliš mladá a neskúsená. Potrebovala som pomoc, no moja mamička nikde nebola.

>>> Sarumen

lotéria 2

Kraj sveta >>>

Zakopla som o vlastné labky, keď som sa tmolila pomedzi stromoradie, snažiac sa obísť kopce. Tie sa týčili vysoko nado mnou a ja sa cítila oveľa menšia, než som skutočne bola. Predsa som už bola väčšia, čoskoro by som sa mohla považovať i za rovnocenného dospelému vlku! Len mentalitu som mala poniekaľ nevyvinutú. Zakňučala som. To bol ale hlúpy nápad sa vydať preč z domova, prebehlo mi mysľou. Stále som svoje rozhodnutie ľutovala, ale môj braček mi skutočne veľmi chýbal. Zastrihala som uškami, keď ma z myšlienok vytrhlo zurčanie potôčika v diaľke. Voda. Vyšla som z tieňu stromov a pokračovala za zvukom vody. Nastražila som ušká a zastavila sa na kraji brehu. Potok bol zo strán namrznutý - tam, kde voda tiekla pomalšie. Avšak jeho stred pretekal úplne bez problémov. Oblizla som si ňufák. Bola som naozaj smädná. Bála som sa však k vodnej hladine priblížiť. Čo ak by som po snehu skĺzla do vody? Veď by som v tejto zime zamrzla a to som si nemohla dovoliť. Nervózne som prestúpila z labky na labku a pokračovala pozdĺž prúdu potoka, len aby som našla miesto, ktoré by bolo pre mňa jednoduchšie schodné. Lenže to sa nestalo... stále som pociťovala strach z toho, že sa prepadnem do vody. Potok ma zaviedol až na pláň ktorou pretekal. Lenže jeho delta vetva ma zarazila na mieste. Nemala som ako inak sa dostať skrz neho len tak, že som ho musela preskočiť... alebo prebrodiť. Ani jedna varianta sa mi nepáčila, pretože to znamenalo, že sa môžem nepekne namočiť. No tak, musíš byť odvážna. Takto ťa predsa rodičia nevychovali, pripomenula som si a našla miesto, kde som to chcela vyskúšať. Dno sa nezdalo byť tak hlboké. Prehltla som hrču v hrdle a opatrne sa zošmykla do vody. Ľadová voda sa mi zabodla do labiek ako stovky črepín. Zaskučala som a celá sa naježila. Teraz som však nemohla prestať. Voda mi siahala po brucho a tak som čo najrýchlejšie prešla na druhú stranu. Vyškriabala som sa na breh a otriasla sa. Brrr, to ale teda bola zima. Zuby mi drkotali o sto šesť. Musela som sa zahriať a osušiť sa. Ale ako? Bez myšlienkovito som sa v snehových závejoch rozbehla. Slnko síce žiarilo na oblohe a snehový povrch sa ligotal ako diamant... no teplo som z neho necítila. Nie také ako cez leto. Stiahla som ušká a jednoducho bežala vpred, snažiac sa rozprúdiť krv v žilách.

>>> Osamelý strom

lotéria 1

mimo Gallireu >>>

Zaborila som svoje dlhé labky do snehu a zlatými očkami pohliadla na krajinu predo mnou. Mierila som k akýmsi horám, ktoré sa črtali v diaľke. V žalúdku som pociťovala nepríjemné škvrlikanie. Stiahla som ušká k hlave a zakňučala. Bola som osamelá v cudzej zemi. Hľadala som cestu, ktorá by ma zaviedla späť k mojej rodine, pretože bračeka sa mi stále nedarilo nájsť. Kam sa len podel? Zasnežené pláne a lesy vyzerali rovnako. Stratila som sa. Kvôli tomu som kráčala vpred naslepo, premýšľajúc, či toto bude môj koniec. Nemôžem takto rozmýšľať, nový deň mi určite prinesie novú nádej, pomyslela som si a zdvihla zrak, aby som sa zadívala na slnko, ktoré pomaly putovalo k vrcholu oblohy. Do poludnia však ostávalo ešte niekoľko hodín. Mráz mi svojim chladom rezal labky a ja sa cítila čoraz slabšia. Putovala som už niekoľko týždňov, no posledné dni boli pre mňa najhoršie. Nedokázala som si už uloviť ani malú myš, ktoré sa ukrývali pod snehovou pokrývkou. Nebyť mršiny, ktorú som našla včera, asi by som tu už nebola. Stále som však pociťovala hlad, ktorý sužoval moje mladé telo. Mamička moja, kde si? prebehlo mi hlavou, pretože mama bola pre mňa bútľavou vŕbou. Mohla som sa na ňu obrátiť s každým problémom, prísť kedykoľvek som chcela a hlavne... bola vždy pri mne, keď som ju potrebovala. Lenže teraz som bola sama. Zastrihala som ušami a unaveným pohľadom sledovala stráne hôr, hľadajúc cestu, ako ich obísť. Nebola som dosť silná, aby som ich v tejto chvíli preliezala. Ani som netušila, či by som to dokázala v inom čase, či ročnom období. Bola som... slabá. Nakoniec moje zraky spočinuli na kúsku stromoradia pokrytého snehovými chumáčmi. Zamierila som ich smerom v dobrej viere, že konečne nájdem niekoho, kto mi pomôže. Kto ma zachráni a vezme domov.

>>> Ronherský potok