Příspěvky uživatele

< návrat zpět

lotéria 16 (5/5)

Nicos mi neveril, že som oveľa lepšia než on. Pfff, veď uvidíme až na to príde čas. Teraz som si však potrebovala oddýchnuť a zistiť, čo sa to tu vlastne dialo. Ale to by sme sa museli prestať doťahovať a nechať priestor na slovo i dospeláčku Maple. Určite mi toho veľa povie, vysvetlí a ukáže! "Dobre, až mi to dokážeš, tak popremýšľam," riekla som a vyplazila na neho jazyk. Ach, ako si len myslel, že ma dokáže presvedčiť o opaku. Bolo to roztomilé. Ale... očividne sa mu to podarí, no to som nemohla v tento moment pripustiť! "Jeleň by nás nabral na parohy. K tomu potrebujeme aj ďalšiu pomoc. Škoda, že so mnou nešli i naši bratia," zamumlala som. Nicos si furt namýšľal, ako je všetko jednoduché a ono nebolo, pfff. Museli sme byť viacerí, aby sa nám podarilo skoliť niečo väčšie, než sme boli my dvaja! Strihla som uchom a pozrela sa na brata. "Zase snívaš, braček," riekla som a povzdychla si. Ako si mohol stále tak naivne myslieť, že tu niečo také bude? Bol riaden snílek! "Avšak priznávam, že tu môžu žiť zvieratá, ktoré som ešte nevidela. Ale rozhodne nič šialené, pff," povedala som a pokrútila hlavou. Samozrejme, že tu nebude pobehovať dúhový jeleň! I keď Nicos tomu určite veril. No... nevadí. Musela som mu urobiť radosť a na takú výpravu za podivným tvorom sa s ním určite vydám. Aspoň zistím viac o tejto oblasti a možno narazím na niekoho, kto bude poznať náš domov a pomôže nám určiť smer! Možno keď ho nechám to tu kus preskúmať, tak potom pôjde so mnou domov! Teraz som si však priala jediné a to ísť sa niekam do tepla a sucha prespať a možno i okúsiť z tej smradľavej ryby, keď už nič iné mať nebudú, uff. Pozrela som sa zase na Maple. Bolo zjavné, že sme sa s bratom už dohádali a naopak, práve sme sa udobrili a už ju určite prekrikovať nebudeme!

lotéria 15 (4/5)

Zamračila som sa. "Neboli členami svorky pre nič za nič. Keby chodili preč boli by z nich len slabí tuláci," oponovala som svojmu bračekovi. Mal skreslený pohľad na to, ako to v živote fungovalo. Nemohol mať všetko predsa. Buď rodinu a povinnosti alebo dobrodružstvá bez záväzkov! Už sme neboli najmenší, mohlo sa mu to v hlave už upratať. Síce sme neboli ani najstarší, ale tieto základné fakty by už mohol pochopiť. Oblizla som si ňufák a prestúpila z labky na labku. "Som silnejšia a rýchlejšia než ty, určite mi ho neukradneš," zasmiala som sa a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Možno to nebola až tak pravda, ale! Zazubila som sa na brata. I tak by som mu ho za nič na svete nedala. "Ale podelila by som sa s tebou, ak ma pekne poprosíš!" dodala som a záludne sa usmiala. Pochybovala som však, že ho pustí jeho vlčie ego. Odfrkla som si a čakala na jeho reakciu, ktorá určite nebude kladná. Môj brat bol tvrdohlavejší než skala. Ale to sme mali asi v rodine. "Nebudem ti nič sľubovať. Ešte si mi nič neukázal, aby z toho nebola rozprávka. To ti i ja môžem povedať, že som videla dúhové jelene, ktoré mali parohy z drahých kameňov a uveríš mi?" povedala som a zasmiala sa. Bola to rozprávka. Pokým to neuvidím na vlastné oči a potom... potom si asi ucvrknem! "To budem rada! Dvaja ulovíme možno i veľkého zajaca," zachichotala som sa a natočila hlavu na stranu. "Mach alebo i niečo magické ako hovoríš..." i keď je to výsostná somarina, domyslela som si to len v mysli a zazubila sa. Chcela som bratovi urobiť i radosť. Veď ja som pre každú šialenosť, no čo je veľa to je veľa proste.

lotéria 14 (3/5)

"A počul si o niečom takom, že by hovorili rodičia alebo iní členovia?" opýtala som sa ho automaticky. Nikdy nepočúval starších, preto sa i tak vytratil! Tiež sa dal nahovoriť na všetko. Nicos by bol určite jeden z tých, koho by dokázal nejaký cudzí vlk nalákať do paste len na kus flitrov. Strihla som uchom a čakala, kedy tá soptiaca sopka vybuchne. Stále sa celkom držal. A mňa to tak hrozne bavilo! Aspoň ma to odpútalo od toho, že mi bola v skutočnosti zima a bola som na smrť unavená. To, že sa brat dal tak ľahko nahovoriť totiž nasieralo mňa! Nechcela som, aby sa mu niečo stalo. Mala som o neho obavy. Musela som mu pomôcť k tomu, aby sa trošku uvedomil. Joj. Prečo tí bratia nepočúvali dospelých? "Keby také miesto existuje, určite by sme o tom počuli," zašomrala som. Naši rodičia predsa vedeli všetko! A určite by pred nami niečo takéto netajili. Prešla som si jazýčkom po tesáčikoch. Švihla som chvostom a konečne sa pokúsila postaviť na rovné labky. Otriasla som sa. Stále som bola unavená, ale dalo sa to zvládnuť. "A č ak nájdem niečo super a ty o to prídeš? Vieš dobre, že také úžasné veci hľadám veľmi dobre!" začala som ho mierne vydierať a vtierať sa mu. Bol predsa môj brat a samozrejme, že som sa s ním chcela hrať! Nemohol ma len tak odstrčiť, pff. "Napríklad ten svietiaci mach! Nechcel by si sa s ním hrať?" dodala som a veselo vrtela chvostom. Možno som vyzerala ako taký domased... ale rada som skúmala krajinu! Len tí á mágia mi znela dosť proti srsti. Bola neznáma. "Pf, ja si ulovím radšej myš alebo malého zajaca," riekla som a odfrkla si. Predsa len som bola talentovaná! Viac než on. Zvládnem si uloviť korisť i sama. Nepotrebujem nič od dospelákov!

lotéria 13 (2/5)

Triasla som sa osika, no i tak som pretočila oči v stĺp. Naozaj mi chcel precpať pod ňufák, že je toto reálne? Nebolo. Nikdy som o ničom takom nepočula a i rodičia nám hovorili, že by sme sa mali držať pri zemi a nevymýšľať. Pretože zázraky sa nedejú. Len v našich snoch! "A prečo sme nič z toho kúzelného nevideli u nás doma?" opýtala som sa ho, pretože na toto by mal poznať odpoveď. Pretože to nebolo reálne! Tak. Nech mi tvrdí čo chce alebo i ukazuje. Muselo by ma to očariť, aby som tomu vôbec dala šancu. Mierne som sa bála toho momentu, kedy to však budem musieť priznať. Na teraz som však nemusela. Pretože som žiadne dôkazy nedostala, aha! Zastrihala som ušami a pozrela sa na Nicosa, ktorého vyjadrenie bolo klasické. Presne také, ako som predpokladala. Musela som sa kašľavo zasmiať. "A s kým sa budeš potom hrať?" opýtala som sa ho. Nikde okolo som nevidela žiadne ďalšie vĺčatá. Vedela som, že až sa prespí i on, bude ma zase otravovať! Vždy sa chcel hrať. On bol z tých, čo by sa hrali do úmoru. Hra bola viac než vedomosti, heh. "Bleh, rybu ani nechcem," vyletelo zo mňa a pekne som sa zaxichtila, keď som si predstavila chuť rybaciny. "Tak preto tak smrdíš!" dodala som a nakrčila ňufák, keď som ho oňuchala. Bol z neho poriadny smraďoch! Braček si namýšľal hlúposti a ešte i väčšie papal. Nebolo preto čudné, že mu strašilo vo veži. Odfrkla som si a sklonila hlavu. Bol celý zdutý lebo som bola chytrejšia než on a on to nevedel prijať. Mala by som mu ten hrebienok trošku schladiť! Uškrnula som sa a labou som po ňom hodila kus snehu, čo mu pristál na ksichte. Zazubila som sa ako nič.

lotéria 12 (1/5)

Strihla som uchom a pozrela sa na brata, ktorého zjavne pobúril môj výber slov. S celkom nechápavou grimasou som sa na neho pozrela. "Normálne sa pýtam," zrabručala som smerom k nemu. Samozrejme. Videli sme sa pár minút a už sme si išli pekne na nervy ako správny súrodenci. "Možno keby sa viac pýtaš aj ty, tak budeš múdrejší," riekla som a uškrnula sa. Bavilo ma sa s bratom naťahovať. Bol vďačný objekt. A tak nejak som verila, že keď budem do neho pekne rýpať, tak sa nakoniec vschopí a dospeje! Len to chcelo čas u neho, aby sa mu dovyvinuli všetky mozgové bunky zjavne. Ach aká som bola odporná, keď som bola nevyspatá. Veď za kus sa určite poberieme do úkrytu, kde sa v pokoji vyspím do ružova a budem zase sladučká ako med. "Tak čo iné by to bolo, keď to žiari? Nehovor mi, že je to mágia, to slovo nedokážem ani vysloviť," povedala som a pokrútila hlavičkou. Ja som bola tá múdrejšia a preto som musela mudrovať. I keď som stále nevedela, ako veľmi padnem k zemi, až zistím skutočne pravdu o tejto krajine. "Vidíš to, Nicos! Myslíš, že by sme tu mohli nájsť nejaký svietiaci mach? Mohli by sme to potom porovnať!" začala som a nadhodila vcelku zaujímajú tému na experiment, ktorý sme mohli vyskúšať. A tak by sa i ukázalo, že mám určite pravdu! Heh. Avšak všade naokolo bol sneh a opar od nehu ako sa vyparoval tvoril tú podivnú hmlu o ktorej asi predtým hovoril. Zastrihala som ušami a pozrela sa na znaky Maple. Nie, neexistovalo, že prijmem tú báchorku o magickom svete. Ani sama som netušila, čo to vlastne znamená. Bola som od mala dostatočne vzdelávaná na to, aby som vedela, čo vlastne je a čo nie. Preto som chcela nájsť ten mach, aby som ukázala, že mám pravdu!

lotéria 11 (5/5)

Zastrihala som ušami a stále veľmi tomu neverila. Ani som sa v tento moment nedivila, že odišiel s nejakou partou náhodných vlkov. Naletel na každý jeden vtip! Akoby nás rodičia nevychovávali k tomu, aby sme neverili všetkému, čo nám chcú vlci nahovoriť. Môj braček bol vždy trochu pomalší. Za chvíľu z neho bude veľký vlk, ale stále sa správal akoby bol prťavé klbko chlpov! Sama som nebola prehnane múdra, veď sme videli, ako som skončila po tom úžasnom záťahu za mojim bratom. Avšak stále som si prišla byť oveľa dospelejšia, než zvyšní moji súrodenci. "Ale potom nebuď sklamaný, keď to nebude tak, ako ti o tom povedali," riekla som a zadrkotala zase zubami. Bolo mi chladno, ale teraz som sa cítila aspoň v bezpečí. Čoskoro sa určite poberieme niekam, kde to bude oveľa teplejšie než tu. Keď som sa snažila zistiť viac o tom, ako to vlastne funguje s mágiami a inými výmyslami a či to videl... odpoveď bola negatívna. Nadvihla som spýtavo obočie. Tak to bola pekná somarina! "Až to uvidím, tak o tom popremýšľam, ale teraz to je pekná báchorka," riekla som a pozrela sa na Maple o ktorej rozprával a s ktorou ma našiel. Zjavne som jej bola vďačná za pomoc, ale... "Hm, prečo ste môjmu bračekovi povedali také rozprávky?" opýtala som sa jej, zatiaľ čo som zrakmi chodila po jej srsti. Svietiace časti boli... divné. Zamračila som sa a striasla sa v ďalšom prívale triašky. "To je svietiaci mach?" riekla som, keďže som už taký videla, ale nie na srsti vlka ani iného zvieraťa. Zvláštne. Odmietala som povedať, že je to až magické. Určite to malo vysvetlenie. Zraky sa mi zastavili i na jej veci na krku. Celá bola divná, nie prirodzená. Nadvihla som spýtavo obočie. Nebála som sa jej, skôr som bola zvedavá a chcela som zistiť čo najviac. Vyzerala byť milá a pomohla i môjmu bračekovi. Ale tie hlúposti o magickej hmle. Pfff.

lotéria 10 (4/5)

Hlúposti mi tu tliachal. Strihla som uškom a i keď som sa chcela nad jeho nezmyslami zamyslieť, bola to neuveriteľná hlúposť. Nič také som nikdy nepočula ani nevidela. Zjavne sa musel len veľmi dobre udrieť do hlavy. A ak to tvrdili i miestni dospeláci, tak o to viac som pochybovala o ich kompetencii. Každý predsa vedel, že niečo ako mágia a čary neexistuje. Aspoň pre mňa a našu rodnú svorku nie. Boli sme tí najobyčajnejší vlci v tej najobyčajnejšej zemi. Preto som ani nechcela veriť, že niekde inde by mohlo existovať niečo iné - i keď očividne existovalo, len môj mozog to odmietal prijať. Popieral to, pretože by to potom rozbilo celý môj doterajší poznatok sveta. "Samozrejme, že sú! Videl si niekedy u nás magickú hmlu alebo vlkov, čo by vedeli ešte väčšmi zmraziť sneh?" povedala som a musela sa zachrípnuto zasmiať. Aj ma prechádzala tá únava, pretože toto bolo priam dychberúce. Jeho slová, ktoré vyriekol som nepočula. Alebo teda lepšie povedané som im nerozumela. "Čo si to povedal? Nicos, mama ťa predsa učila, že máš rozprávať zrozumiteľne a argumentovať," napomenula som ho ako múdra, veľká sestra, čo sa snažila vo všetkom vynikať a byť ten najobľúbenejší potomok i člen svorky. Bola som ambiciózna len čo bola pravda. Nemyslela som však nič, čo som kedy urobila, v zlom. Práve naopak. Chcela som, aby sa i z môjho malého bračeka stal poriadny vlk a aby sa o neho vlčice šli pretrhnúť! Ale na to musel sa najskôr naučiť, ako sa správať. Keďže teraz len ukazoval, ako veľmi ťažko znáša protirečenie. "Pravda... veľa si mi toho ale nepovedal, kto ti o tom vlastne povedal?" Nejaký šialenec? domyslela som si v mysli poslednú časť otázky, aby som ho naozaj nepobúrila ešte viac. Nebola som tým nadchnutá ako on, skôr skeptická. "Už si niečo z toho magického šialenstva videl na vlastné oči?" dodala som napokon a nadvihla spýtavo obočie, aby mi odpovedal. U toho som sa zase otriasla ako osika, pretože mnou zase prešiel chlad.

lotéria 9 (3/5)

Potriasla som hlavou. Zuby mi stále drkotali a cítila som chlad, ale to nebolo teraz podstatné. Musela som riadne vyspovedať svojho brata, i keby mi to malo uškodiť. Veď tu bol s nami dospelák, ten sa o nás oboch postará. Verila som dospelým vlkom. Mali viac skúseností a vedeli vyriešiť skoro každý malér, do ktorého sa vĺčatá namočili! Preto som ten svoj stav začala ignorovať, lebo som sa už nemusela toľko strachovať ako predtým o samote.Ach, to znamená, že by mohla vedieť i to, ako sa dostaneme domov! Určite nám pomôže a bude vedieť, kam nás poslať, pomyslela som si a zrazu sa tento problém stal byť vyriešený. Dokonca som zase zavrtela chvostom. Dospeláci boli v mojich očiach niečo ako super hrdinovia. Išli a riešili ako teta Gizka. Lenže aby sa to vôbec stalo, musel s tým braček súhlasiť. Ale to nechcel. Pfff. Ale jeho rozprávanie ma zaujalo. "A kam všade si s nimi šiel?" opýtala som sa ho, pretože som stále bola mladá a i keď som sa do takýchto ďalekých výprav nikdy predtým moc nepúšťala... zaujímalo ma, čo všetko videl Nicos! "Kúzelná hmla?" zopakovala som a otočila hlavu za ním, keďže sa zase presunul. "Ale to sú nezmysly," zahundrala som a pokrútila hlavou. Nejako som ignorovala fakt, že Maple ako nazval vlčicu, mala po tele divné fosforeskujúce znaky a podivnú vec na krku. "Si sa musel dobre buchnúť do hlavy," dodala som a predsa len sa mi podarilo konečne pozviechať na labky. Aspoň tak, aby som si sadla, no zreteľne bolo vidieť jak sa mi u toho výkonu triasli predné labky od vypätia svalov. Zamľaskala som a omotala opelichaný, šteňací chvost okolo predných láb. "Aké rozprávky si sa ešte dopočul, čo ti bránia k vráteniu domov?" vyzvala som ho k reči a nadvihla spýtavo obočie. Všetko znelo tak absurdne! Veď dobre vedel, že sme sa s ničím takým doteraz nestretli, pfff.

lotéria 8 (2/5)

Bolo mi nepríjemne, keď ma takto braček okupoval a dobiedzal do mňa. Chcela som mu to oplatiť, ale cítila som, že mi labky pomaly hádam i zdreveneli. Preto som sa ani neskúšala vyškriabať na ne. Keď si trochu ešte oddýchnem, určite to bude lepšie. Aspoň som si to nahovárala. No tak Dani, veď si predsa šikovná a určite to dokážeš, povzbudzovala som samú seba vo svojich myšlienkach, ale nevyzeralo to príliš reálne. Privrela som zraky a zamrnčala. Nepáčilo sa mi, že som tu ako taká korisť bola rozfláknutá na zemi, ale čo som mohla robiť? Zastrihala som ušami a pohľad venovala späť Nicovi, ktorému sa toto rozhodne celé nepozdávalo. Nechcel mi predsa ani uveriť, že som sa sem za ním dostala úplne sama! Mala som v pláne sa držať toho príbehu, že som to skutočne plánovala a dokázala som to bez pomoci. I keď pravda bola iná. Stratila som sa v snahe ho nájsť a tak ma k nemu doviedol nakoniec sám osud. Ale to som priznať nechcela, to neznelo dostatočne hrdinsky a dospelo. Odpoveď na moju otázku bola však... prostá. "A prečo?" vyletelo zo mňa skôr, než som stihla sa nad tým zamyslieť. "Les bol dosť veľký," zamrmlala som si popod ňufák. Môjmu bratovi nikdy nič nestačilo. Joj, zbytočne sme sa dostali do tejto šlamastiky. Sledovala som, ako sa zviezol na zem vedľa mňa. Odfrkla som si. "Myslela som si, že si sa stratil," riekla som. A teraz sme sa stratili obaja. "Chcem ťa zobrať späť domov," dodala som a zamľaskala. Vynechávala som tiež však jeden veľký detail a to ten, že som absolútne netušila ako sa ide k nám domov, ani som nevedela popísať, ktorý les to bol.

lotéria 7 (1/5)

Napriek únave, ktorú som pociťovala a chladu, čo sa mi zarýval do kostí... som sa musela na moment zastaviť u faktu, že som narazila svojho bračeka! Nedokázala som tomu uveriť a stále som to brala ako len akúsi halucináciu alebo sen. Áno, určite som len ležala v útrobách nory, ktorú som si našla a snívalo sa mi to. Pretože inak to bolo až príliš pekné, aby to bola pravda. Spomínala som si v tento moment i na všetko, čo sme spolu zažili. Síce toho nebolo tak mnoho, keďže on bol skôr samostatná jednotka, no i tak to bola moja rodina a ja som ho mala rada i za to málo, čo sme spolu zažili. Bola som šťastná, že bol v poriadku, i keby to bol len sen... muselo to niečo znamenať! Určite bol v poriadku tam niekde v neznáme. Škoda len, že ja som nebola rovnako silná ako on, aby som to sama zvládla. Zamrkala som očkami a pohliadla na svoju krv. Všetky zmysly sa ma snažili presvedčiť, že je to skutočné, že je to realita a on tu naozaj stojí, že som tu ja. Lenže moja myseľ bola skeptická a unavená. Potrebovala som teplo, jedno a poriadne sa prespať. Potom to bude lepšie. Určite. V tom ma však vyrušilo nepríjemné zaťahanie za líco, ktoré ma viac než prebralo a dokonca vo mne kus rozdúchalo i hnev. Nepáčilo sa mi to! "Héj!" vyhŕkla som a capla ho prednou packou do ksichtu, aby ma pustil. To mi už ale pokladal zvedavú otázku. Bol to môj brat. Stopercentne. Toto by som si ani vo sne nemohla vymyslieť. "Rodičom bolo smutno," zamumlala som a odkašľala si. Labkou som si začala naprávať rozcuchanú srsť, no stále som ležala na zemi, pretože som mala už tak povediac traumu z toho, že ak sa postavím, spadnem znovu. A toho som sa bála. Bolo by to trápne a ešte by sa mi Nicos vysmieval. "Áno, sama lebo som už veľká," riekla som a odfrkla si. Motal sa okolo mňa a zjavne chcel, aby som sa pozviechala na labky, ale ja tvrdohlavo ležala v snehovej perine. "Prečo si odišiel?" opýtala som sa ho napokon, lebo to bolo to, čo ma zaujímalo najviac. Nechápala som tomu, chcela som ho priviesť domov. Ale v tento moment som netušila... kde to vlastne je. Ach, stratili sme sa... ale aspoň spoločne!

Poprosím pripočítať moje lístky do lotérie za:

P r í s p e v k y:
24. 1. > 5 lístkov
25. 1. > 1 lístok
26. 1. > 5 lístkov
27. 1. > 5 lístkov

R o z c e s t n í k:
Zmätené krovie (24. 1.) - 1 lístok
Svištie ihrisko (24. 1.) - 1 lístok
Javorová víla Zubenka (24. 1.) - 1 lístok
Nora ryšavej líšky (24. 1.) - 1 lístok
Závoj stratených duší (24. 1.) - 1 lístok

M i n i a k c i e:
Miniakcia č. 5 = 6 lístkov

N á k u p:
za 40 oblázkov poprosím 3 lístky

Dokopy budem mať 30 lístkov.

Ďakujem

lotéria 6

Zafunela som. Nemala som energiu ani vôľu sa viac pohnúť. Avšak hlas vlčice bol tak vľúdny. Priam anjelsky. Takto to vyzeralo v nebi? Vydýchla som opar hmly a zamrkala viečkami. Čo to? Hlas, ktorý som začula bol iný... známy. Áno, ten druhý hlas som poznala. Srdce sa mi rozbúšilo, i keď som netušila ešte prečo. Prinútilo ma to však predsa len sa ešte zodvihnúť a vyškriabať sa z nory na denné svetlo. Hnedá guľa chlpov sa mi i snažila pomôcť a keď sme sa horkoťažko vymotali z koreňov, aby sa ku mne dostala i dospelá vlčica, rozplesla som sa zase v snehu na zemi ako taká rohožka. S privretými očami a zahmleným zrakom som zaostrila na hnedú guču, čo mi bola v tento moment najbližšie. Hlas, pach, tá farba... Na moment som sa prebrala k životu. Uši mi vystrelili k nebesiam a oči som otvorila dokorán. "N-nico!" povedala som s drkotajúcimi zubami a nemohla uveriť, že som naozaj bračeka našla. Predsa len bohovia stáli pri mne. Štastie, ktoré som pocítila vo mne vyvolalo príval príjemného tepla, ktoré ma aspoň trochu zahrialo. Na tvári sa mi vyčaril unavený, ale i tak šťastný úsmev. "S-si to na-" začala som a po menšom zlyhaní hlasu pokračovala: "nao-o-zaj t-ty?" Zmrznutý chvost sa mi v snehu slabo hýbal hore dole. Bola som doma? Nie... dospelú vlčicu som pre tento moment ani nevnímala. Bola som príliš očarená tým, že som našla svojho malého bračeka! Ako dlho som ho hľadala? Hrozne dlho. Už som ani neverila, že by som ho niekedy videla a on sa tu predo mnou zjavil ako blesk z jasného neba! Teraz som mohla šťastne umrieť. Ale to sa nestane. Cítila som s vlčice, na ktorú som sa konečne pozrela, že mi pomôže. Bol s ňou predsa môj brat. Nemohla byť zlá. Sklopila som uši a i tak s menšími obavami a ňu so skleným pohľadom kukala.

//lotéria

"Nico, Nico, Nicooo!" zvolala jsem na svýho brášku, který lenivě vylihoval na kožešine medvěda v naši nore. "Slunce již dávno vyšlo na oblohu! Pojď, je čas na dobrodružnou výpravu!" zvesela jsem zaštebotala a toho lenivce potahala i za jeho ocas, aby se konečne probral. "Danio! Nech mě spát. Nejdu na žádnou z tvojich nebezpečných dobrodružství. Mamka s taťkou nám říkali prece, že máme zůstat tady," zakňoural můj malej bráška. Jenomže já jsem ne nebrala jako odpověď. Chtěla jsem se vydat na výpravu, a tak se i stane! Bylo mi fuk, co si o tom myslí Nicos. Samozřejmě jsem nechtěla jít sama. "Bráško, ty by si si přál abych byla smutná? Prosím! Slibuji, že se nám nic nestane," řekla sem a udělala psí oči, jenom abych ho obměkčila. Nicos napokon podlehl. Prekulil oči v stloup. "Dobrá tedy. Ale nepůjdeme nikam moc daleko, dobře?" Já na jeho otázku horlivě přikyvovala. Nemusel se vůbec bát! Všechno jsem měla pod úplnou kontrolou. I Když se to tak nemuselo zdát. Jupí a jej! Vyskočila jsem na rovný packy a vyřítila se z úkrytu ven jako střela. Ihned jsem se ohlédla, jestli mě bráška následuje. Když jsme byli oba ve ku, zamířila jsem k řece. "Půjdeme lovit raky, co na to říkaš?" optala jsem se ho, protože to bylo to najvic bezpečný co jsme mohli dělat. Nicos si povzdechl, ale nakonec se mnou souhlasil. Když jsme došli k řece, vydala jsem se hned hledak říčniho kůrovce. "Našel jsi něco?" Odpovědí na mou otázku bylo však pouhé: "AU!" Okamžitě jsem se na Nica podívala a musela se začít smát. Rak se mu klepetem zachytil na ňufáku. "Ty tedy vypadáš," řekla jsem a začala se o to víc smát. Kdybych mohla, popadla bych se i za břicho. Bráškovi se to ale nelíbilo a takmer začal i brečet. "Počkej. Vždyť už ti jdu pomoct," řekla jsem, ale musela jsem potláčet smích. Chvíli trvalo, než jsem dostala raka z jeho čumáku, no nakonec se nám to podarilo. Nicos si nosánek pohladil labkou. Bolelo jej to. "Stačilo, pojďme domů Danio!" poprosil mě a já si povzdechla. "Dobře, tak pojď," souhlasila jsem a pomaloučku se vydala k naši nore. Chtěla jsem se ješte hrát, ale můj brácha bol hroznej suchař! A tak jsme se vrátili pěkne do nory, kde sme si odpočali a pak nám mamka přinesla ůlovek zajíce jako oběd. Mňam!

lotéria 5

Strihla som uškom. Šum vetra ku mne dovial vzdialené vytie. Bola som však tak unavená, že som si to mohla celé len vymyslieť. Spočiatku som tomu preto neprikladala vysokú váhu. Jediné na čo som sa mohla sústrediť, bol chlad, ktorý sa mi zabodával do vlhkej srsti, ktorú sa mi podarilo omočiť v neďalekom potoku. Zuby mi drkotali tak silno, až som mala pocit, že si ich všetky vybijem. Aspoň by som mala čo podarovať zúbkovej víle! Stiahla som sa ešte do pevnejšieho klbka v snahe udržať si čo najviac živočíšneho tepla, ako som len dokázala. Neustále som myslela na svoju rodinu a hlavne mamku. Možno preto, keď som začula ďalšie vytie, tentoraz až príliš blízko, zamrkala som viečkami a mierne zdvihla hlavu smerom, odkiaľ prichádzalo vytie. Mami? prebehlo mi mysľou. Avšak všetko sa mi to zdalo ako sen. Nemohla to byť predsa moja maminka. Tá bola veľmi ďaleko. Putovala som krajinami niekoľko týždňov. Bol by zázrak, keby som sa dostala do blízkosti teritória našej svorky. Živila som v sebe však stále ten malinký plamienok nádeje, že ma skutočne príde zachrániť. Vždy prišla a zachránila ma. Toto nemohlo dopadnúť inak! Smrkla som si. Skutočne mi bola zima, až sa mi zmrazili i kusy mokrej srsti na bruchu a hrudníku. To len mne sa mohlo podariť sa zamočiť počas trvajúcej zimy, všakže. Stalo sa... K ušiam mi vetrík privial i tlmený hlas. Bol blízko a tak nejak známy. Hlúposť. Už som musela mať halucinácie. Lenže v tom sa ku mne skotúľali kúsky snehu. Niekto stál u stromu, kde som sa ukrývala. Zamračila som sa a z posledných síl som sa rozhodla vybrať von, lenže na pol ceste ma moje skrehnuté a vysilené labky zradili. Avšak ak sa mi prítomnosť niekoho tam hore nezdala, mohli si byť istý po mojom zadunení ako vreca zemiakov, že sa tu niekto skutočne nachádza. Tlmene som zakňučala s hlavou zaborenou na snehu zmiešaného s namrzmutou hlinou nory.

//lotéria

Nemohla som uveriť vlastným očiam, keď som pohliadla na pláň, pretkanú rôznymi tunelmi. I tak ako už tými podzemnými tak i tými rozrytými do podoby koryta. Akoby sa tu snáď vybláznila horda krtkov. V tom bol ale háčik, pretože to neboli krtkovia. Ale akési podivné lasičky, ako som si mohla všimnúť. Ťavy to určite neboli ani nič podobné čo som videla a tak som sa trochu zaujato zadívala na tieto... svište. Ešte som toto zviera rozhodne nepoznala, ale určite som ich chcela mať za svojich kamarátov. V tom som zvesela priskočila k jednému z nich, čo mi bol najbližšie ku labke. Ešte, že svišť bol zaneprázdnený niečím iným. Milučko som do neho drgla ňufákom, až ho zatackalo. O to rozhorčenejšie sa na mňa otočil a plesol labkou do môjho nosa. Au! Uskočila som vzad a pošúchala si ňufáčik mojou vlastnou labou. Uh, tá rana bola skutočne zákerná a hneď mi bolo jasné, že kamaratovo sa nestane. Ej, ale ten parchant svišť zmizol skôr, než som mu to stihla vrátiť kam inam, než do tunelov! Veľmi som chcela vedieť, že kam. Mala som s ním nevybavené účty za to, čo mi urobil. Lákalo ma strčiť nos do jednej z dier v zemi, ale bála som sa ďalšej facky do nosa. A tak som sa rozhliadla a uvedomila si, že svišťov je tu veľa. Ako inak, keď tu bolo i mnoho tunelov, že! Ešte, že si ma nevšímali, pretože boli sústredení na niečo, čomu som nerozumela. Asi sa podľa všetkého spolu hrali! I keď tým som si nemohla byť úplne istá, keďže som ich rečou nerozprávala. A tu zrazu ma niečo uhryzlo do chvostu!!! Uskočila som do strany a s výkrikom sa otočila na toho parchanta, ktorý ma uhryzol. Láskavo som po ňom chcela vysvetlenie, prečo to urobil, ale to neprišlo. Okrem neho ma však začali odtiaľto vyháňať i ostatní svištovia, ktorým som zjavne len zavadzala. Ako taký blesk som utekala preč, aby som neprišla k horšej úhone, než bolo pár kusancov! Veľmi rýchlo som pochopila, že tu nie som vôbec vítaná.