Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Uškrnula som sa i napriek tomu, že mi nebolo najlepšie, pretože Nicosova poznámka ma pobavila. Naozaj si myslel, že sa niečo stane mne?! Akože mohlo sa, ale to ma netrápilo dostatočne na to, aby som to brala v potaz. "Viem si na seba dávať pozor, pretože používam toto," riekla som a tresla som ho labou po jeho hlave, aby som mu demonštrovala, že používam mozog. I keď sa to niekedy nezdalo, všakže. No viera v moju inteligenciu bola vysoká, len čo bola pravda. "Ale keby nemám teba, tak sa tu zbláznim. Veď tu nikoho nepoznám," zamrmlala som. Ja som bola rodinný typ a rozhodne som si nevedela predstaviť, že by som mala byt niekde v cudzej zemi s cudzími vlkmi. Zastrihala som ušiskami a pozrela sa na Nicosa. Prišlo mi zase blbo a musela som sa schúliť sama do seba, aby som to pretrpela. Prichádzalo to ako vo vlnách, len ten pocit... neodchádzal. Ako by som mala popísať, že mi bolo? To sa nedalo, keď to nikto nemohol cítiť tak ako ja. "Zbierali sme ich i na jeseň a rozprávali, že aj na jar sa chodí na zber. Že nie všetko rastie v rovnaký čas alebo na rovnakom mieste," riekla som to, čo som vedela z rozprávania a stiahla si chvost k sebe. "Ale možno sú niektoré z tých, čo rastú na jeseň ešte stále v poriadku lebo sneh ich zmrazí, no nie?" pokračovala som, keďže to bola tá posledná nádej, čo ma držala na povrchu. Povzdychla som si a tentoraz mi v žalúdky i pekne zaškvŕkalo. Nebolo to ale od hladu, ale preto, že sa môjmu brušku niečo nepáčilo. Joj, ako dlho ešte budem takto trpieť? Nepáčilo sa mi to. Nicos nakoniec súhlasil, že by sme sa mohli po nich pozrieť. "Mali by rásť na lesných lúkach. Myslíš, že tu niekde nejaká je?" opýtala som sa ho a poobzerala sa okolo, no nikde nebolo nič... čo by poukazovalo na to, že sa stromy rozchádzajú. Všade bol hustý les.

"Nevidím všetko negatívne! Len som opatrná," namietla som na jeho slová a zduto nafúkla svoje líca. Nebolo to od neho pekné, keď mi toto povedal. Zašvihala som rozohnene chvostíkom a opäť zvráštila tvár. Nebolo mi najlepšie. Mala som pocit, že sa mi od toho i zahmlilo pred očami. "No dobre, ale hneď ako sa ti niečo vážne stane, tak balíme a ideme hľadať cestu domov. Nechcem, aby sa ti niečo stalo," povedala som a zamrnčala, keďže mi nebolo najlepšie, ale nechcela som, aby som obmedzovala bračeka na jeho nutkaní to tu všetko preskúmať. Zoskákala som teda dole a ako som dopadla na rovnú zem, prišlo mi tak blbo, že som sa vykotila do snehu a ostala na moment ležať. "Tá ryba bola chyba," zamrmlala som a pozrela sa na Nicosa, že či sa mi bude vysmievať. Bolo by to od neho hlúpe, ale pravdepodobne sa tak stane! Alebo sa bude o mňa báť a pomôže mi? Nechcela som byť však padavka. I keby som mala vyzvracať všetky vnútornosti, mala som v pláne pokračovať v bádaní. I keď asi budem musieť dosť odpočívať. "Mamina kamarátka mi hovorila o bylinkách, ktoré pomáhajú na trávenie," začala som a pozviechala sa aspoň do sedu. Nechcela som však teraz stávať. Bolo mi príjemnejšie, keď som si bruško stláčala labkami v tom krkolomnom sede. "Myslíš, že by sa mohli ukrývať pod snehom ako tráva?" opýtala som sa ho a zastrihala uškami. Bola toto naša prvá zima a tak som veľmi nemala predstavu o tom, ako taká zima funguje v spojitosti s rastlinami. Keby sme ovládali mágiu, mohli by sme si bylinky vykúzliť!

"Je to celé divné, tak prečo naši dospeláci kúzliť nevedeli? A nehovor mi, že je to touto zemou lebo ťa zhodím do snehu," riekla som a varovne som zavrčala. Bolo vidieť ale, že sa u toho premáham, aby som sa nezačala smiať. Bolo to vtipné celé. Rada by som všetko o tejto krajine zistila, lenže čím ďalej tým viac som si bola istejšia... že je toho na mňa príliš a všetko len tak jednoducho nepochopím. Povzdychla som si a pozrela sa niekam do diaľky. Ani som netušila, kde presne. "No... len vieš, keď tu každý ovláda mágiu. Nemyslíš si, že to bude ako aj s inými vecami? Napríklad lovením, stopovaním," začala som a aby som sa dostala k pointe, na moment som sa odmlčala predtým, než som pokračovala: "Nie každý je v tom dobrý a bojím sa, že keď vlk nedokáže ovládať plne svoju mágiu, bude z toho väčší prúser ako keď nevie loviť vysokú." Naozaj som si nechcela zažiť lesný požiar, ktorý vytvorí nejakí vlk, ktorého magická moc kontrolu a nie on ju. Až sa mi z toho chlpy stavali do pozoru. Mala som z toho obavy, len čo bola pravda. Možno boli prehnané, no v tento moment som v to verila. "Ale ak by sme sa my naučili dobre mágiu, mohli by sme sa i proti takým hlupákom vedieť brániť a vyriešiť ich problém!" dodala som napokon a zazubila sa. Hej, to bol super nápad, lenže ešte nejaký ten čas potrvá, kým sa tak stane. Musela som sa teraz uspokojiť s tým, že sa budeme takým mamľasom vyhýbať. Čo bude dosť ťažké. "No uvidíme. Bolo by super, keby nájdeme i miestne vĺčatá!" povedala som a zavrtela chvostom. Lenže zatiaľ som nikde nikoho nevidela, čo bolo zvláštne. Akoby boli všetci preč z lesa. No nevadí. Ani po pachu som tu nič nevedela rozlíšiť. Bolo tu na mňa toľko nových vôní, až ma hlava bolela. Chvíľu potrvá, než si zvyknem a poriadne sa tu naučím rozlišovať všetko. Bola som však šikovná. Určite sa to rýchlo naučím! Potom som si všimla, že sa Nicos vydal dole. A tak som po chvíli išla i ja. Zle mi bolo neustále a nevedela som ako dlho to strpím.

Prehltla som kus obsahu žalúdka, ktorý sa mi nakoniec chcel dostať z papule von, ale ja som ho znechutene, no úspešne zastavila a vrátila tam kde patrí. To by bolo tak ponížujúce, keby tu hodím šabľu, pomyslela som si a povzdychla si. Strihla som uchom a z vrcholu sa otočila na môjho brata, u čoho som však stratila mierne rovnováhu a takmer sa šmykla. Len tak-tak som to vyrovnala a dokázala sa na skale udržať. Uff, to bolo viac než tesné. Mala by som mäkké pristátie, prebehlo mi mysľou, keď som sa zadívala na Nicosa, ktorý stál o niečo nižšie než ja. Zazubila som sa. Ale asi by mi ten pád dole do snehu neurobil najlepšie na ten rozladený žalúdok. Niečo mi rozhodne neurobilo dobre. "Hm, možno chvíľu," zamrmlala som si, pretože som nemohla klamať, že ma tá mágia nezaujala. Síce som stále bola nesvoja a mala som nepríjemný pocit z toho... lenže vĺčacia zvedavosť bola väčšia. "Čo ak ale nebudeme môcť kúzliť lebo sme obyčajní?" opýtala som sa ho, pretože to ma trápilo. Boli sme iní než oni. Kúzla sme nepoznali, tak ako by sme ich mohli vedieť ovládať? Určite sa nám za to budú posmievať. "Aký sú podľa teba i ostatní členovia? Chcem aby ma mali radi," zašomrala som a zamračila sa, pretože mi žalúdok opäť pekne kopol podpásovku v podobe kŕču. Nebolo to nič pekné. O to viac, že som sa stresovala z toho, že im nesadnem do nôty. A ja som chcela, aby ma mal každý rád a boli sme najlepší kamaráti!

Zabručala som. Nemala som rada, keď mi bolo zle, ale ako každý mladý vlk, i ja som sa odmietala podrobiť nevoľnosti. Chcela som sa hrať a tento zdravotný príznak mi rozhodne nebude stáť v ceste za zábavou. Preto som sa rozhodla, že to nejako prežijem. Aspoň to vyskúšam. I keď to vyzeralo dosť náročne. Tak či onak som sa zadívala na Nicosa, ktorý to chcel vyriešiť tým, že sa rozhýbem. To by mohlo fungovať! "Alebo nájdeme drevo, čo vyzerá ako tvoja hlava..." duté, zamrmlala som smerom k nemu a vydala sa niekam do lesa, aby sme niečo poriadne našli, čo by nám pripomínalo niečo, čo by sa podobalo na jedného alebo druhého z nás. "Tam pozri," riekla som a ukázala ňufákom na zasnežené skaliská v tieni vysokých ihličnanov. Vydala som sa k hromade a vyliezla na ne. Mala som čo robiť, aby som sa neskotúľala dole, hlavne, keď ma bruško nepekne stále bolelo. Ale ja som sa zatiaľ držala statočne! "Bleh," zabručala som, keď mi do ňufáku dovial vetrík nejaký smradľavý zápach. To bolo odporné! Zastrihala som ušami, ten zápach mi len viac rozhádzal žalúdok, ale-

Pozrela som sa na Nicosa, ktorý bol nadšený z toho, aby sme sa vydali po okolí. Zastrihala som ušami. "A čo tu budeme hľadať? Ten les vyzerá tak... obyčajne," povedala som a nepovedala nahlas, že i nudne. Pre prípad, že by to niekto počul. Zastrihala som ušami a pozrela sa na svoje bruško, ktoré ma zase zabolelo. Musela som i čeľuste zovrieť, aby som nehodila tyčku. "hmm," zamumlala som. Nechcela som sa priznať k tomu, že mi je ešte stále zle. Čo by si o mne pomyslel? Že som nejaký slabko. Strihla som uchom. Loviť? On chcel, aby som v tomto stave lovila? Povzdychla som si. Musela som s pravdou von. Len som dúfala, aby sa mi nevysmial. Lenže asi som pochybovala o svojom bračekovi, keďže on sám spoznal, že mi nie je najlepšie. To som skutočne nečakala! Zarazene som na neho chvíľu kukala, no potom som sa teda odhodlala mu odpovedať na zvedavú otázku. "Čo si to povedal?" zabručala som. Keďze tak ako bol zlatý a pozorný brat... tak týmto sa ma dotkol! Až som sa začala červenať. "Bolí ma len bruško," zamrmlala som k nemu a zamračila sa. "Nič to nie je," riekla som, no keď som sa pohla vpred, aby sme sa vydali na nejakú dobrodružnú výpravu... zase som pocítila bolesti. Bolo to tak nepríjemné! Až som sa skrčila v pohybe.

Zamračila som sa. "Prešla som veľmi veľa sama! Dlhý spánok bol fajn," zamrmlala som si, pretože on ničomu nechápal. Určite sa tu zjavil ako na koni, keďže odišiel s inými vlkmi, ktorí mu pomáhali bojovať so zimou. Taký frajer bol z neho teraz! "Netáraj, ja predsa nechrápem! To ty prdíš zo spánku," riekla som, pretože sa ma jeho slová dotkli! Ja som predsa nechrápala, nie a nie. Naduto som zdvihla hlavu do vzduchu a odfrkla si. Oblizla som si ňufáčik a radšej sa začala obzerať po lese, kde sme sa to vlastne ocitli. Predtým mi bolo dosť zle a i zraky sa mi rozchádzali, teraz sa mi zdalo, že to bude oveľa lepšie! A tak som sa dívala sem a tam, hore a dole... Strihla som uchom a pozrela sa na brata. Hej určite- Keby som nedošla, šiel by sa zabávať bezo mňa a mne žiadna zábava nemohla uniknúť. Všade som bola. "No, tak čo ideme robiť teraz?" začala som, pretože som sa chcela prispôsobiť bratovi. Bol tu asi dlhšie než ja a možno to tu poznal oveľa lepšie. A možno mi ukáže i nejakých členov svorky s ktorými by som sa mohla skamarátiť. Lenže ten žalúdok mi celkom narúšal moje plány. Stiahla som ušká, keď mi opäť bruško zovreli kŕče. To nebolo rozhodne nič príjemné. Ale nechcela som si to pripustiť, čo boli určite len pozostatky toho, ako mi bolo zle predtým! I keď som mala pocit, že to len ... silnelo a silnelo čoraz viac.

Naša myseľ je veľmi záludné miesto. Niekto by povedal, že všetko čo vidíme, je skutočné a pokiaľ niektorí vidia niečo iné, tak ich pokladáme za bláznov! Nie je to však až tak úplne pravda, pretože ako môžeme niečo pokladať za pravé alebo falošné. No a keď už bola o tom reč, niečo veľmi zvláštne sa mi udialo jednú noc, kedy som sladko spinkala a myslela si,že všetko je v poriadku a sny, ktoré sa mi snívali, boli priateľské a krásne. Noc sa krátila a ja som sa začala preberať nad ránom ako jedna z prvých vĺčat, ktoré sme spali pohromade v jednej jaskyni. Napriek tomu, že nás tu bolo požehnane, cítila som sa príjemne a vôbec mi to neprekážalo. Nevadilo mi ani to, že moji rodičia boli niekde vonku a nechávali nás v tejto pomyselnej škôlke, keď mali svoje vlastné povinnosti. Nuž, vedela som si nájsť kamarátov všade a celá svorka bola pre mňa ako taká jedna veľká rodina. Na tomto mieste som rada trávila čas, aspoň som uspokojila svoju sociálnu potrebu. Nicos sa prebral čoskoro tiež a ja som hneď mala spolupáchateľa na mojich budúcich výpravách do sveta, kam sme mali v pláne hneď vyraziť i s ďalšími vĺčatami. Niekto by povedal, že by sme sa nemali vydávať ktovieako ďaleko, ale my sme si už naplánovali výlet k vodopádu, kde sme chceli hľadať ukrytý poklad! Nanešťastie sme nemali žiadne obavy, keďže sme boli príliš mladí.
Neuvedomovali sme si následky, ktoré by mohlo mať naše správanie. No osud sa nám za to chcel pomstiť a ako sme sa hrali a skúmali tunel za závojom vodopádu, niečo sa pekne pokazilo. Nicos začul hukot ako prvý a potom som si všimla podivnú vec, ktorá preletela skrz závoj a tresla na zem. Na zemi sa rozpleskli brvná, ktoré voda stiahla dole a vďaka prepadu vody sa jej podarilo ho hodiť na nás. Nie každý sme mali šťastie, pretože drevo spadlo na dve vĺčatá, ktoré nemali to šťastie a ďalší boli zranení. Nemohla som tomu uveriť, čo som videla - krv, ktorú zmývala voda a farbila sa na červeno. Na môj dušu som ostala v šoku a labky sa mi začali triasť ako som bola rozladená. No čo čert nechcel, prebudila som sa v úkrytu. Najlepšie na tom asi bolo, že to bol len sen! Neobyčajný sen z ktorého som sa prebudila celá udýchaná a spotená. Najskôr som si vydýchla, pretože mi odľahlo, ale potom mi pohľad spočinul na mojich labkách, ktoré boli mokré. Narovnala som sa a zdesene som zaskučala, takže to bol alebo nebol sen?!

Nikto tak veľa nenaspal ako vĺčatá. Spánok bol potrebný pre naše divoké výpravy, v rámci ktorých sme skúmali okolitý svet. Ani ja som nebola výnimkou a i napriek môjmu skeptickému zmýšľaniu... vedela som oceniť krásy neznáma, ktoré na mňa kde-tu vykúkali. Počas spánku sa mi zakaždým snívali tie najšialenejšie sny, ktoré boli výplodom mojej neskutočnej fantázie. V tomto sne som sa ocitla na prekrásnych pláňach, kde sa preháňali divoké kone. Užasnuto som ich pozorovala svojimi zlatými očkami a užívala si ich nespútanosť a krásu, ktorú predstavovali. Sama som chcela byť ako oni! Preto som sa rozbehla a bežala spolu s nimi naprieč lúkou, sledujúc krajinu okolo mňa. Užívala som si teplé lúče slnka, ktoré sa mi zarývali do kožúška a pekne ho vyhrievali. Vôňa trávy len dodávala tomuto tú správnu atmosféru. Spokojne som sa zastavila až na pahorku a len tak z výšky pozorovala stádo, ako beží ďalej. Tam, kde slnko zvyčajne zapadalo. V tom ma do boku stehna strčil niečí ňufák. Otočila som sa, aby som sa pozrela na toho vinníka. Stálo tam žriebätko, ktoré sa zjavne chcelo so mnou hrať. Usmiala som sa a s nadšením som spolu s ním začala skotačiť len čo mi sily stačili. Lenže čo sa nestalo! Po smiechu zvyčajne prichádza plač a i v tomto momente sa stalo niečo, s čím som tak úplne nepočítala. Stádo zmizlo, a tak som sa ocitla so žriebätkom osamote na velikánskej pláni. Začalo hneď panikáriť, ako som na ňom mohla vidieť a mne ho prišlo hrozne ľúto. "Neboj sa, ja ti pomôžem nájsť tvoju rodinu," povedala som smerom k nemu, i keď mi určite nerozumelo. No zjavne vycítilo moju pozitívnu a priateľskú auru, pretože sa tak či tak upokojilo. Prikývla som a vydala sa vpred. Malý koník ma nasledoval. "Budeme nasledovať ich stopy a dovediem ťa určite až k nim," riekla som a zazubila sa. Ako som tie stopy sledovala, viedli nás do údolia k veľkému jazeru! Chodievali sme tam s bratmi počas leta, ale teraz na kúpanie už bolo celkom chladno. Už z diaľky sme však mohli vidieť veľké stádo, ako sa napájalo v jazere. "Aha! Tam sú, hovorila som ti, že ti pomôžem," povedala som a pozrela sa na žriebä, ktoré ma vďačne poolizovalo dlhým jazykom. Zamávala som mu na rozlúčku a sledovala ako sa privítal so svojou mamou, ktorá mu bežala naproti. Bolo to krásne. "To bolo od teba veľmi pekné," ozval sa hlas spoza mňa. Otočila som sa a bola to tá istá víla kmotrička! "Jé ahoj! Ou, mám pre teba ďalší zúbok!" vyhŕkla som, keď som si na to úplne z ničoho nič spomenula. "Preto som tu, mláďa krásne. Rastie z teba milá a krásna vlčica, len tak ďalej," povedala mi a mrkla na mňa u toho očkom. Zazubila som sa a nezabudla som jej ani poďakovať. Lenže to už z môjho sníčka ušla ako taká včelička! Povzdychla som si a ešte si užívala tento príjemný deň v sne, kým sa nerozplynul úplne a ja sa nezobudila v šere jaskyne, kde som zaspala. Bola som nadšená z nášho ďalšieho stretnutia, i keď som si ho len matne pamätala. Každopádne zúbok, ktorý som si u seba strážila, tam už nebol. Miesto neho som si našla kdejaké lesklé predmety! Páčilo sa mi takéto odmeňovanie, ale väčšmi som mala radosť z tých krásnych slov, ktorými ma pochválila. Určite rada videla, že som pomáhala druhým i keď som nemusela. Bola som už raz taká. Veľmi nápomocná! A rozhodne som sa nechystala meniť. Ani keby sa stalo neviem čo. Lenže to som tvrdila teraz. Život a čas ukážu, kadiaľ sa môj osud poberie a ako sa zmením, až vyrastiem.

//úkryt

Môj brat zase niekam vyparil, čo ma donútilo k tomu, aby som sa vydala za ním. Odfrkla som si a hneď som sa vydala po jeho stopách smerom von z úkrytu, len aby som mu dala ďalšiu prednášku o tom, ako je to neslušné! Hlavne, keď ma svojim odchodom zobudil. Však ja si ho podám, až ho dobehnem! Takto ma opustiť a medzitým si užívať zábavu bezo mňa, to je pekne hnusné, pomyslela som si. Teraz, keď som sa aspoň poriadne vyspala a najedla, mala som konečne i lepšiu náladu a energiu na hry a dobrodružstvá! Lenže môj brat ma mal pekne na háku a radšej šiel všetko preskúmavať sám. Vyšla som spomedzi tmavých stien chodby a zamierila za jeho ryšavým zadkom, ktorý som videla pred sebou. "Kam si zmizol?" opýtala som sa ho na rovinu a doťapala si to pekne k nemu. Čo chcel sám tu v lese robiť? Veď by sa rýchlo unudil k smrti! "Ty chceš určite odo mňa ujsť," riekla som a nespokojne zamľaskala jazykom. Takto sa však nedohodneme, kamarát. Zašvihala som chvostíkom a čakala na odpoveď. Lenže... v tom sa ozvalo opäť moje bruško, ktoré ma začínalo bolieť. Ignorovala som to. Tak silná som bola! Prečo sa mi to však dialo stále? Veď som sa najedla i pospala!

Upadla som do spánku takmer okamžite. Celá tá cesta, stretnutie s bratom a poznanie mágii boli dostatočne vysilujúce. Hlavne, keď ma dorazila bolesť žalúdka z toho všetkého stresu a bolo mi celkovo zle. Spánok bol najlepší liek, aký mohol existovať. Teplo bratovho tela a ohňa(?) bolo príjemné. Preto som spala ako také batoľa. I priazeň hviezd mi zjavne dopriala kus normálneho spánku. Počas spánku sa mi snívali všetky možné sny. Pamätala som si len jeden sen, keď som sa nad ránom prebudila. V sne som bola so svojou rodinou. Všetci sme sa mali radi, i keď sme spolu netrávili príliš veľa času. Hneď ako sme boli samostatnejší, rodičia sa vrátili ku svojim povinnostiam a my sme trávili čas hlavne s učiteľom a ďalšími mladými vlkmi, ktorí patrili ku svorke. Nesťažovala som si. Bola som za to rada. Aspoň sme mali celé dni plné zábavy! V tento konkrétny deň v sne sme sa vydali s partiou do hôr. Našli sme tam pár dní vzad akési podivné prieduchy jaskynného komplexu a rozhodli sme sa, že ich preskúmame. Vopchali sme sa do diery, ktorá na nás zívala prázdnotou hneď, ako sme sa do hôr dostali. Potriasla som hlavičkou a i keď som začínala mať zlý pocit... vôbec ma to neodradzovalo od toho, aby som sa vopchala dnu so svojimi rovesníkmi. Boli sme nadšení, čo v podzemí nájdeme, ale to sa zmenilo na niečo, na čo som si nechcela pamätať. Blúdili sme temnými tunelmi, kde sme si nevideli poriadne ani na ňufák. Vrážali sme do skál, do seba samých a čím dlhšie som bola v temnote, tým väčší problém som mala s tým, že som počula rôzne zvuky, ktoré sa tunelmi šírili. Mátali nás rôzne zvukové halucinácie a skupinová panika spôsobila, že sme sa všetci vystresovali. Dokonca sme jedného i stratili v druhej chodbe. Trvalo, kým sme sa opäť stretli. I keď išlo o reálnu príhodu... v sne za nami neprišli dospelí vlci, aby nás našli. Ostali sme v tuneloch dlhé hodiny, až som sa stratila ja. Panika, ktorá prechádzala mojim telom sa ukázala i v reálnom svete, kedy som brata niekoľko ráz zo spánku kopla zadnou labou. Sen sa však veľmi rýchlo zmenil a okrem tohto hnusu sa mi snívali i príjemnejšie sny plné motýľov a magickej hmly. Samozrejme bez jeleňa, ten ma desil. I oheň. Po dlhých hodinách som sa konečne nad ránom prebrala len k tomu, aby som si všimla, že ma brat opustil! Ostala som v jaskyni bez neho. Takže to znamenalo, že šiel skúmať les bezo mňa. Odfrkla som si. Toto ma prebralo veľmi rýchlo. Na moment som sa cítila lepšie. Oddýchnutá, najedená a zase v poriadku! I keď s menšou svalovicou. Žalúdok na moment nebolel, ale bolo to ticho pred búrkou, ktoré ma za chvíľu zoženie ako desaťnásobná pomsta. Avšak v túto chvíľu mi bolo ou vej a tak som sa rozbehla rozhorčene za bratom, čo si to ako myslí, že bude les preskúmavať bezo mňa! Žiadne také!

// les (20)

Odpovede na moje otázky a slová od dospelých som vnímala tak na pol ucha. Začínalo mi byť fakt špatne z celej tej únavy a stresu, ktorý som prežila. Zastrihala som ušami a pozrela sa na brata, ktorého tiež začínalo lámať do spánku, keďže ešte bola noc. Do rána nám ostávalo minimálne niekoľko hodín, keďže sme sem len pred chvíľou s Maple prišli. Joj, bože, zamrmlala som si pre seba samú v mysli, keď som si uvedomila, čo sa Maple pýtal. On sa chcel len stále pohybovať niekde a púšťať do rôznych dobrodružstiev. To bolo tak otravné. No nič, dúfala som, že i mne bude lepšie až sa vyspím a budem sa môcť s nim vydať na prieskum aspoň priestoru okolo úkrytu! "Poď najskôr spať a potom vymýšľaj," zamrmlala som a labkou do neho strčila, aby sa vedľa mňa rozvalil. Chcela som cítiť jeho teplo a tak či chcel alebo nie, tak som sa na neho nalepila. "Dobrú noc, Nicos," riekla som a zavrela očká. "Dobrú noc, Maple, Lili, Keniai," zamrmlala som pravdepodobne nie tak úplne korektne, ale bola som dostatočne unavená na to, aby mi to bolo prepáčené! Do spánku som upadla pomerne skoro, len aby som prespala posledné hodiny, ktoré nás delili od východu slnka, ktorý prišiel skôr, než by sa mi chcelo veriť. Ktovie, či mi bude lepšie až sa ráno prebudím...

//(19)

//les

Cupitala som si za Maple po boku brata a i keď som bola celá nesvoja z toho všetkého... tak som sa zaujímala o tie čary. Naháňali mi hrôzu, no tvoriť motýliky by bola skvelá schopnosť! "V krvi?" zopakovala som po nej a hneď dodala: "To nám musí niekto pichnúť do žily, aby sme to vedeli?" Zháčila som sa u tej predstavy, keďže sme boli obyčajní vlci a nemali sme určite v sebe žiadnu mágiu! Hlavne, keď to bola záležitosť hlavne tejto zemi. Preto ma to mierne znepokojovalo, že ako môžem vôbec k nejakej magickej schopnosti prísť. Maple mi privádzala šokové stavy od prvého stretnutia. Natočila som hlavu na stranu a pozrela sa na ňu. "Ou, aha," vykoktala som zo seba, keďže som sa práve dozvedela, že Maple je alfa tejto svorky! "A kto je druhá alfa? Tvoj partner?" vyhŕkla som, keďže tak to predsa chodilo. Alfy a bety bývali v pároch, aspoň tak to bolo u nás vo svorke a tak nás to i učili. Bola som zvedavá, až sa so všetkými členami stretnem a zoznámim! "Uff, tak to mi odľahlo. Takého lovu sa určite rada zúčastním!" pritakala som a i brat bol nadšený. Veď lovy sme milovali. I keď som netušila ako fungujú v skupine, no veľmi rýchlo si určite osvojim ich ťahy a stratégie. Lovenie som mala v krvi!
Pomaly sme sa dostávali hlbšie do jaskyne, kde nám Maple predstavila dvoch vlkov. Natočila som hlavu na stranu, keď som sa dívala na čiernu vlčicu s podivnými znakmi. "Fíha," zamrmlala som. To tu mal každý vlk počarbaný kožuch nejakou neprirodzenou farbou? To vyzeralo zaujímavo! Popravde ten druhý vlk sa mi páčil viac. Bol... prirodzenejší a preto sympatickejší. Potrebovala som sa v tento moment zameriavať na normálne veci, ktoré mi boli blízke. Inak by som sa z celej tej mágie zbláznila. Bála som sa všetkého, s čím sa tie nové informácie teraz spájali. Musela som si to uležať v hlave, preto ma odradzovali i neprirodzené znaky a farby, či predmety na druhých vlkoch... Nič osobné v tom však nebolo. Len som bola príliš šokovaná, toť vše. "Ahoj! Áno, ja som Danie a veľmi ma teší!" vyhŕkla som smerom k čiernej vlčici Lilith a šedému Kenaiovi. "Oni sú súčasťou svorky?" opýtala som sa vzápätí, aby som sa presvedčila vo svojom mienení. Vrtela som u toho zmoknutým chvostíkom, ktorého chlpy sa vďaka teplu a schnutiu pomaly vlnili. Oblizla som si ňufáčik a zívla si. "Hej zostaneme tu, aj tak neviem ako sa ide domov... takže sme už členami? Tak je to jednoduché?" riekla som, no bolo vidieť, že som unavená a oči sa mi už polozatvárali. Chcela som sa však ešte rozprávať! No preceňovala som svoje schopnosti, pretože vyčerpanie nado mnou vyhrávalo. Hlavne vďaka nepríjemnej bolesti žalúdka. Ako na zavolanie však Maple doniesla rybu. Zaxichtila som sa, pretože som ryby nemusela, no napokon som bola tak hladná, že som sa po nej vrhla. "Fdakfujem," zafunela som s plnou papuľou, ako som rybu žrala.

//(18)

S mým bráchou jsme měli pokaždé ty nejdivočejší nápady, jaké mohla napadnou jenom vlčata. Byli jsme nerozlučná dvojka a velký postrach místního okolí! I v ténhle den jsme měli skvělý nápad, jak se zabavit a neunudit se k smrti v naši jeskyni. Rozhodli jsme se, že najdeme konec pestrobarevné duhy, která se na obloze ukazovala vždy, když zemi zmáčeli kapky deště. A tak se i stalo. Jakmile nejhustší liják ustal, rozeběhli jsme se z úkrytu ven. Packy se nám zabořili do rozmočené půdy lesa, což nám rozhodně nevadilo! Bez otálení jsme se rozeběhli k jednomu z konce duhy, který nás vedl směrek k řece v údolí. "Budu tam první a všechen poklad si nechám jenom pro sebe!" zvolala jsem na svého bratříčka s povýšeneckým úšklebkem. Musela jsem ho motivovat k tomu, aby se neflákal jak stará bačkora. Nicosa to vždycky pěkně rozohnělo a velmi rychle přidal do kroku, jen aby mě doběhl a mohl se ujmout tohohle boje o první místo v cíli. "Co si myslíš, že tam bude?" zeptal se mě a já se musela nad tím zaujatě zamyslet. Netušila jsem, co by se tam mohlo ukrývat, ale určitě to bude něco velmi vzácneho. Jenomže co? "Domnívam se, že tam bude mnoho lesklých kamínku a nebooo chutné masíčko jaké ještě žádnej vlk nejedl," povědela jsem se smíchem a kráčela dál po rozbahněné půde lesní louky. "Ty zase mluvíš samí nezmysly, proč by tam mělo být nějaký maso?" řekl rozhořčeně a zavrtěl svou malou hlavičkou, než dodal: "Já si myslím, že tam bude něco zajímavějšího. Například zlatý vlk, který nám splní všechna naše přání!" Nad jeho slovy jsem se musela zasmát, až jsem se téměř střepala na zem. To snad nemyslel vážně! "Ty jseš ale trdlo, když si to myslíš. Proč by tobě už někdo plnil přání," řekla jsem s chichotem a rozběhla se dolů svahem o něco rychleji, než jsem měla. Ani jsem neslyšela, co na mě Nicos zakřičel, protože jsem zratila balanc a na příkrém svahu se nedalo nic jiného čekat, než to, že jsem se začala kutálet dolů jako takový malý, chlupatý sud. Naštěstí jsem byla mladá a moje kosti byly dosť pružný, že jsem kromě zašpiněné srsti byla úplně v pořádku. Jen jsem zůstala na břehu řeky ležet v dost podivné poloze. Nicos ke mně doběhl a už u dálky na mě volal, jestli jsem v pořádku. Pomalu jsem se zvedla na tlapky a otřásle se. "To bylo strašně kúl!" volal nadšeně Nicos, když ke mně doběhl a strčil do mě čenichem, jestli jsem v pořádku. "Duha!" vyřkla jsem místo jakékoli reakce na Nicose a ten se podíval rovnakým směrem. Rychle jsme se rozeběhli k vodě, nad kterou se ten úkaz lámal i zanikal. "Tak kde to je?" zvolal Nicos a já jsem začala spolu s ním pátrat po pokladu. Jenže nic tady nebylo. Ani zlatej vlk. Převrátili jsme snad každý kámen v potoce, nikde se ale nic neukrývalo. Trvalo nám to až tak dlouho, až duha zmizla. "Přišli jsme pozdě," řekla jsem s povzdechem a kecla na zadek. Byla jsem unavená a celá promočená. Nicos byl zklamaný stejně jako já, ale v tom jsem pozitivně dodala: "Příště musíme byť rychlejší, aby nám ho někdo nevyfoukl jak teď!" Nicos přitakal a tak jsme se po chvíli zvedli a vydali se zpět k našemu úkrytu do tepla a sucha. Po cestě jsme probírali náš plán boje do budoucna, abychom zvolili lepší taktiku, jak se dostat dřívě k pokladu než ten parchant, který ho teďkonc vzal nám!

Bola som unavená, bolo mi zle, zima mi už až taká nebola, čomu som sa mierne čudovala... no prikladala som to za vinu tomu, že sme sa s bračekom pekne doštekali ako takí praví súrodenci. Viete, adrenalín dokázal zahriať vždy a všade! Lenže v tom som začula cudzí hlas, ktorý patril dospelej vlčici Maple, ktorá nás nechávala užiť si našu chvíľku znovu stretnutia. Otočila som sa tvárou k nej, keď začala rozprávať. Tak od nej má tie nezmysly! pomyslela som si, keď sa priznala k tomu, že i ona verí na mágiu a kdejaké čary. "Čo je to vlastne tá mágia?" otázala som sa napokon, keďže som mala väčšiu dôveru v slová dospeláka... i keď som ostávala skeptická, kvôli výchove našich rodičov. Predsa len ak by existovala mágia, určite by o tom vedeli a neboli nahnevaní za naše fantázijne výmysly, ktoré neboli podľa nich reálne. Napríklad vlk s krídlami ako vták, ktorý by lietal bol podľa otca najväčším nonsensom. Aj som niečo ešte chcela povedať, ale Maple v tom začala používať svoje čary. Táto demonštrácia bola dostatočne silná na to, aby ma ohúrila, ale vydesila zároveň. Naježila sa mi srsť na krku a chvost som stiahla medzi labky, keď sa z hmly vynoril jeleň. Neprirodzené. Stiahla som uši k hlave a zavrčala. Cúvla som mierne vzad, až som sa zadkom bezpečne nalepila k stromu za mnou. Nepáčilo sa mi to. Ale zároveň to vyzeralo fascinujúco. Toto sa mi určite len zdá, prebehlo mi mysľou a prehltla som hrču, ktorá sa mi vytvorila v hrdle. Až sa tieto kúzla rozplynuli úplne a všetko bolo zase normálne... opäť som sa pomaličky narovnala, ale u každého zvuku z lesa som sa mykla. Bola som z toho všetkého zmätená a necítila sa úplne komfortne. Hlavne, keď som bola i taká zničená a slabá. "Čo t-" vyhŕkla som hneď, ako Maple ukázala i element ohňa. Mala som pred ním rešpekt ako väčšina tvorov, ktorým oheň bol schopný vziať celý domov, ak sa po lese rozšíril. Lenže to nebolo všetko! Na prázdno som zahrabala labkami vo vzduchu a takmer sa prekotila hore hlavou. Toto vôbec nebolo prirodzené! Je to len... sen, opakovala som si v mysli. zavrela som oči, pretože som mala pocit, že hodím šabľu. No skôr, než sa tak stalo, pustila nás späť na zem. Bleh. Na moje prekvapenie sa stalo i niečo pekné. Keď som očko otvorila ,aby som sa uistila, že stojím na zemi, zbadala som motýľa. "Jú," vyhŕkla som užasnuto a ako mačka po ňom skočila s nastrčenou labkou. Lenže ten sa vzápätí rozplynul ako ho Maple vražedne zakusla! Ostala som stáť s mierne znepokojivým pohľadom, no hneď som sa otriasla a skôr, než dokončila svoju reč, vyhŕkla som: "Aj ja môžem urobiť takého motýľa?" Naklonila som hlavu na stranu a hneď mi na moju otázku i odpovedala. "Chms," zamrmlala som si niečo popod nos a pozrela sa na brata, ktorý sa tomu celému nehorázne tešil. Pfff. Nie. Stále som tomu neverila. Pokiaľ ja sama nič také nedokážem, tak je to pekná hlúposť! "Takže tu môžeme ostať a naučiť sa robiť motýliky?" pokračovala som a vydala sa za Maple, ktorá nás viedla do tepla úkrytu. "Nebude to alfám vadiť?" riekla som a napokon ešte dodala ďalšiu otázku: "Fíha a lovíte normálne?" Zastrihala som ušami. Poznala som len ne-magických vlkov, ktorí lovili prirodzene. Preto som bola mierne nesvoja. Nevedela som si predstaviť, ako môže vyzerať lov magických vlkov! Lenže v tom sa mi zase ozvalo bruško. Stiahla som ušká k hlave. Potrebovala som si pospať a možno niečo zhltnúť. Potom budem mať dostatok času zistiť všetko o tejto krajine a preskúmať každé zákutie lesa spolu s bratom!

//úkryt