Gallirea - Příspěvky uživatele

Zdvihla som labu, aby som sa poškrabala pekne za uchom, kde ma začala svrbieť koža. Zamľaskala som spokojne slastne až ma striaslo. Bolo to fakt super sa poriadne poškrabať! Následne som zastrihala ušiskami a pozrela som sa na Nicosa, ktorý sa mi priznal, že sa ešte ohľadom tejto sochy nepýtal. Odfrkla som si. "Tak to je pekne smutné, že si sa na to ešte nespýtal. Pozri aká je... to si to nebodaj prehliadol? Hm, nikdy som nevidela skameneného vlka. Myslíš, že je to nejaká mágia a ten vlk žil?" riekla som a nadvihla obočie, aby som sa na neho pozrela. Že sa vôbec snažím. Brat mal proste iné záujmy než ja! Olizla som si malý ňufáčik a opäť si povzdychla, keď ma zase chytila tá nepríjemná bolesť. Avšak snažila som sa byť v poriadku. Pohľadom som sa pozrela na kvetiny, ku ktorým sa strhla reč. "Hej, to znie ako veľmi dobrý nápad! Mohli by sme ich dostať čo najvyššie a zapichnúť ich do machu! Budú tu pekne voňať a možno i začnú rásť? Myslíš, že to tak funguje?" opýtala som sa ho a natočila hlavu na stranu, aby som sa uistila, či je to vôbec možné. Dúfala som však, že áno. "No dobre Nicos, poďme na to," riekla som a keď som cítila, že na chvíľu budem schopná fungovať, vzala som jednu kvetinku a opatrne som sa začala štverať k soche. Oprela som si o vlka labky a natiahla sa, aby som zašprajcovala kvetinu medzi mach tak, aby držala. Asi tri krát mi spadla a ja sa musela po ňu naťahovať, než sa mi ju podarilo tam zafixovať tak, aby tam vydržala aspoň nejaký čas. Vydýchla som si a pozrela sa na svojho brata, či sa ku mne pripojil. Potom som vzala druhú kvetinu a zopakovala proces. Čoskoro sme spoločnými silami kvetiny rozmiestili po celej soche a ja som spokojne zabručala. "Ach to je tak krásne a určite to tu bude lepšie voňať!" povedala som a zazubila sa. Ešte aby sa nepovedalo, pooberala som zo sochy uschnutý mach, či ten, čo popadal po zemi, aby tu nebol bordel. I nanosené vetvičky a iné hlúposti čo boli zoschnuté v kútokoch v tejto miestnosti som pozbierala a zahrabala ich niekde u východu pod zem, aby som sa týchto smetí ekonomicky zbavila. Spokojná svojim veledielom som sa naň dívala a hneď som sa v jaskyni cítila oveľa lepšie, keď sme to tu pekne upratali a ozdobili kvetinkami, ktoré snáď to tu trošku prevonaju a prekryju ten zápach rybaciny, čo tu boli predtým nanosené!

//(42) Pokus se vyčistit/vyvonět úkryt

//les

Vtrepali sme sa spolu s Nicosom do úkrytu a zamierili do veľkej miestnosti. Na jednej strane som stále videla trojicu. Nasledovala som Nicosa k miestu, kde sme obaja položili na zem pozbierané vetvičky, aby mala Maple a iní členovia čím udržiavať oheň. Nechcela som ich však rušiť, keďže asi preberali nejaké tie dospelácke veci. Preto som kývla na Nicosa, vzala kvetinky a rozišla sa niekam ďalej na druhú stranu jaskyne, až kým moje zraky neupútalo niečo iné. Zastrihala som ušami. "Nicos," začala som a vydala som sa smerom k veľkej soche nejakého vlka alebo vlčice, ktorý bol potiahnutý machom a celkovo mi bolo v prítomnosti tejto sochy o niečo lepšie, než normálne. Usmiala som sa. Bolo to príjemné, ako keby som bola u svojej maminky. Pustila som kvetiny na zem a zavrtela chvostíkom. Už som začínala mať nápad, ako to tu pekne skrášlime, aby bolo všetkým lepšie. Hlavne Lilith, ktorá mi prišla stále uzimená, ako sme u nich pred chvíľou boli v blízkosti. "Kto to je?" opýtala som sa na to Nicosa, ale pochybovala som, že mi bude vedieť na to odpovedať. Možno mu o tom ale Maple hovorila alebo nie? Ktovie. Chcela som to však zistiť, pretože som nikdy predtým nevidela žiadneho kamenného vlka. Bola to pre mňa novinka. Naklonila som hlavu na stranu a obzerala si tú veľkú vec. Mala na sebe i podivný červený predmet (ružu). K čomu asi tak slúžila? Lesklo sa to a to bolo hlavné. Ale asi by sa netvárili nadšene, keby som to vzala. Preto som ostala sedieť a prezerala si ju, čakajúc na odpoveď Nicosa. Hnedú vlčicu som si v prítmi zatiaľ nevšimla. Bola som príliš ponorená do tejto záhady a počudnosti, ktorú som si predtým kvôli zlému stavu ani nevšimla.

//(41)

Načahovala som sa po kvetiny, ktoré som si tu na chvíľu ukryla, keď sme šli pochovať nebohého hlodavca. Podarilo sa mi ich napokon nájsť. Spokojne som sa narovnala a pozrela sa na Nicosa, ktorý sa môjho nápadu chytil i sám od seba. Položila som kvetiny na chvíľu zas na sneh. "To sa určite poteší!" riekla som a zazubila sa, no vzápätí som sa zas zháčila. Pomohla som trochu Nicosovi i napriek tomu pozbierať nejaké konáriky, keď to už bol môj nápad. Predierala som sa pomedzi stromy a hľadala papečky, ktoré budem hlavne schopná odniesť do úkrytu. Strhla som sa však v momente, keď som začula skučanie brata. Otočila som sa jeho smerom s nastraženými ušami. Zľakla som sa totiž, že čo sa mu sakra stalo. Niekto sa mu zahryzol do zadku?! Nie. "Nicos!" vykríkla som a pozrela sa na neho. Žil, ale ako som mohla vidieť, chcel byť len prehnaný hrdina. Preto hneď ako som zistila, čo sa mu stalo, začala som sa smiať. "No ty si mi ale podarený braček. Pozor lebo nabudúce sa na to napichneš celý," riekla som smerom k nemu a posadila sa, aby som prečkala ten smiech, ktorý vo mne vyvolal len ďalšie nespokojné bručanie žalúdka. Chvíľu som si posedela, no potom bolo na čase ísť. Pozbierala som teda svoje vetvičky a vrátila sa ku kvetinám. Prehodila som si ich na kraje drievok a potom papeky chytila do papule. Začala som pomaly cupitať smerom k jaskyni po Nicosových stopách. Tešila som sa ako nás Maple pochváli a rozhodne som jej chcela zdôrazniť, že to bol môj nápad a nie Nicov! Aspoň som si trošku poriadila hraciu plochu pred skaliskami, aby som sa o tie halúzky nepotkýňala. Už som ďalšieho papulniaka hodiť skutočne nechcela. Čoskoro sme boli blízko skalísk a ja sa nevedela dočkať, až zaleziem dnu. Vonka sa počasie len pomaličky zhoršovalo a naozaj som nechcela, aby ma nejaká vetvička neuhodila do hlavy. A to som nevedela, že v noci ten vetrík priženie i mračná! Aspoň, že budem v pokoji spinkať a hádam to ráno bude už dobré! Aspoň sme mali zatiaľ ako tak suché drevo, ktoré Maple môže použiť zas na udržanie ohňa, nech tu máme pekne teplúčko. Spokojne som sa usmiala a zmizla v úkryte.

//skaliská

//Nasbírej dříví a ulož ho do úkrytu

Povzdychla som si. "Je mi zle. Čo ja viem, možno si ich mal skryť ty, keď si zdravý," povedala som jeho smerom a pretočila oči v stĺp. Bolo to absurdné. Nemal mať na mňa také nároky a radšej sa zamerať na to, aby som mohla viac oddychovať, než si zaťažovať svoj výkon mozgu. Potriasla som hlavičkou, keď mi na nej pristál kus snehu. "Možno to bol ten alebo tamten strom. Nie som si istá," zamumlala som a kývla hlavou k drevinám o ktorých som hovorila. Potom som si zívla. A v tom som uvidela ten strom, kde určite boli! Veď i jedna z nich z neho vytŕčala von. "Aha tam je!" vyhŕkla som a vydala som sa smerom k stromu, kde boli zakliesnené kvetiny. Zamávala som chvostom zo strany na stranu a zazubila sa. Na ceste k nemu som sa však zase potkla o jednu z vetví. "Bože, tých popadaných konárov tu je strašne veľa. Čo keby ich vezmeme do úkrytu? Aby mohol horieť ten desivý oheň a vyhrievať tak tie skaliská, nech tam nemrzneme!" navrhla som, keďže Maple zjavne rada používala plamene na zahriatie premrznutých vlkov. Však i Lilith mala vlhkú srsť ešte, keď sme tam boli a preto urobila určite Maple hlavne oheň. Nejaké drevo by sa im určite zišlo! Aj tak sme mali namierené do úkrytu. Mohli sme ho teda pozbierať a vziať ho pekne spolu s kvetinami dnu! Určite by sa i Maple potešila a neboli by sme takými príživníkmi. Hlavne som už chcela ísť ale do ukrytu, aby som si poriadne oddýchla. Nech ma tá nevoľnosť prejde čo najskôr.

Zamračila som sa a pozrela sa na Nicosa. "To neviem... možno aj hej," povedala som a oblizla si ňufáčik. Nechcela som sa s ním momentálne rozprávať. Cítila som sa dotknuto, keď do mňa takto rýpal. Nech sa radšej baví s niekým iným a rýpe si do neho, pfff. Potriasla som hlavičkou a kopla do ďalšej haluze, ktorá padla na zem. "Tie stromy sú fakt na prd," zašomrala som a soptila, že čo ich neodpracú niekam preč. Čo také členovia svorky celý ten čas robili? Pretočila som oči v stĺp a zamľaskala nespokojne jazýčkom. Čoskoro sa mi les zdal byť dosť povedomí a tak som šla k prvému stromu, ktorý som si myslela, že bol ten, ktorý som použila ako dočasný úkryt. Ale tam nič nebolo. "Hm," zamumlala som si a pretočila oči v stĺp. Už som čakala, ako bude za to do mňa ďalej tej hajzlík šiť! "No možno som tak nejak zabudla, kam som ich strčila, no" priznala som sa a povzdychla si. Teraz nám však žiadne nadávky nepomôžu. Museli sme jednoducho to len hľadať a hľadať a hľadať. Potriasla som hlavičkou a kráčala od stromu ku stromu. "Tak nestoj tam a pomôž mi," zamumlala som, keďže mi bolo zle, veľmi som chodiť nechcela, ale museal som, ak som chcela tie kvetiny nájsť. Po chvíli som si však musela opäť sadnúť a trošku to predýchať. U toho som sa rozhliadala po okolí a premýšľala, čím bol ten strom špecifický, ale podľa mňa vyzeral úplne rovnako ako každý druhý v tomto lese. Bola som stratená, len čo bola pravda. Zašvihala som chvostom a pohľadom našla späť Nicosa, ktorý sná´d hľadal i za mňa, keďže mne bolo zle!

Vošla som do úkrytu a vyhrabala peknú dieru. Nevedela som hrabať príliš hlboko, lebo predsa len pôda bola namrznutá. Ale aspoň troška sa mi to podarilo. Potom som položila telíčko veveričky do hrobu a ňufákom ho zahrabala. Zastrihala som ušami a potom sa pozrela smerom, odkiaľ na mňa volal brat. "Ja to zvládnem sama," zabručala som smerom k nemu a zduto sa vybrala smerom von z úkrytu. Ešte som si skontrolovala svoj hrob a potom som kývla hlavou. Bola som spokojná. Postavila som sa na rovné labky, otriasla som sa a vybrala som sa k Nicosovi. "Uhni mi z cesty," zamrmlala som k bratovi a strčila do neho bokom, keď som sa vydrala von. U toho som zakopla o nejakú spadnutú vetvičku. Dopadla som do snehu a nabila si pekne ňufák. "Ale do šľaka," povedala som a pozviechala sa na labky. Ako som sa zadívala po celom lese, zdalo sa, že tých hlúpostí popadaných na zemí je mnoho všade. "Bože tu je ale bordelu," povedala som a pozrela sa na Nicosa, či to tiež tak vidí. Odfrkla som si. "Dobre, ale ak sa ešte raz strepem, nájdem spôsob ako to tu podpáliť. Je mi zle a toto mi fakt nerobí dobre," riekla som a so zdvihnutou hlavičkou si začala ťapať zase späť k miestu, kde som predpokladala, že som nechcala tie kvetiny. Problémom však ostávalo, že som netušila kam idem a musela som dvíhať laby, aby som sa nepotkla o ďalšie popadané vetvy, ktoré boli spôsobené tým, že sa sem postupne hnala smršť zo západu. Síce sa zdalo, že tá pravá smršť príde až nad ránom, vietor sa dvíhal už teraz. Zastrihala som ušiskami a zastavila sa, aby som sa pozrela na končiare stromov, ktoré sa hojdali vo vetre. Nebolo to nič extra, no i tak tie slabé a suché popadali na zem.

Ignorovala som nariekanie Nicosa. Bol ako malé vĺča. Len som pretočila oči v stĺp a pokračovala vo svojej ceste za tým výjavom, ktorý som videla v diaľke. Prečo mám pocit, že som z tejto našej rodiny najdospelejšia, pomyslela som si typickú pubertálnu frázu v mladom veku a pokračovala vo vykračovaní smerom k stromu. Následne, keď sme k nemu už takmer došli a ja som sa rozhodla si trochu oddýchnuť, aby som tu nevyprskla zvyšky nestrávenej rybacina do snehu... Nicos sa ozval s inteligentnou poznámkou, ktorá nemala žiaden zmysel. Otočila som hlavu jeho smerom a spýtavo skrz bolestivú grimasu sa naň pozrela. On si snáď za toto chcel pripisovať zásluhy? "Kedy idem za tebou, už dávno by sme vyšli z lesa a bohvie, kde by sme skončili," zachichotala som sa, no musela som sa kľudniť, aby som tu nevyfľusla tú rybacinu skutočne. Povzdychla som si a pozrela sa na korene i vyhrabanú noru v podzemí. Stále tu neboli známky po žiadnom zvierati. Len naše stopy, ako ma odtiaľ chceli Maple a Nicos predtým dostať von. Raz to bude vtipná spomienka na ktorú budem s úsmevom spomínať! Prešla som si jazykom po tesákoch a potom sa pozrela po veveričke, ktorú Nicos pustil na zem. Ach, jej duša sa musela prevracať, keď videla ako sme zaobchádzali s jej telom. Nedivila by som sa, keby bo nás ako duch hádzala zo stromov všetky imaginárne orechy. "Zemina v nore by mohla byť menej zamrznutá než hore," riekla som a vzala som jemne telíčko nebohého tvora a rozhodla sa, že to pôjdem vyskúšať a tak som ako nič zmizla v útrobách tohto opusteného brlohu, ktorý vyhrabalo nejaké lesné zviera. Nechcela som však vedieť aké, ale najväčšmi mi to evokovalo dielo jazveca!

Rozhliadala som sa po okolí a môj vnútorný inštinkt mi napovedal, že nejdeme úplne tou najlepšie možnou cestou. Zastrihala som uškami a pohliadla na Nicosa ako si vrtel zadkom, zatiaľ čo si myslel ,že ideme tou správnou. "Nie že by som ti neverila," ale neverím, dodala som v myšlienkach, aby som sa náhodou nedotkla jeho krehkého vlčieho ega. Neostávalo mi však nič iné, len sa za ním trepať v tomto odpornom ročnom období. Za normálnych okolností by som sa zo zimy radovala, ale takto som sa cítila hrozne na houby a zima to len zhoršovala. Pravda však bola, že počas teplých letných dní by to bolo oveľa horšie! "Ty máš riešenie na všetko. Maple vyzerala, že má plno práce s Lilith a Kenaiom predsa. Určite sa za nami nebude trepať vždy, keď zavyjeme," namietla som a povzdychla si. Museli sme sa začať správať viac dospelo. S tým súviselo i to, že musíme riešiť naše osobné problémy vlastnými silami! "Poď, podľa mňa je to iným smerom. Teraz budem viesť ja," povedala som mu a potiahla som ho za chvost, po ktorý som sa načiahla, aby som ho spomalila až zastavila. Potom som sa otočila a kráčala smerom, ktorým som mala pocit, že som ten správny strom videla. "Aha pozri!" vyhŕkla som a ukázala prednou labkou na ten polovyonďaný strom. "I keď mi je zle, mám lepší zmysel," riekla som ako bifľoš triedy a vyplazila na neho jazyk. Potom som sa pomaly pobrala k tomu stromu, kde som si zase sadla, aby som si oddýchla a predýchala ďalší príval nevoľnosti.

Pozrela som sa na snehovú pokrývku, kde boli kvetiny stále porozhadzované. Nicos ich tu chcel nechať. Zamračila som sa. Čo ak mi ich niekto medzičasom ukradne? Alebo ich vietor odfúkne? Nicos absolútne nemal predstavu o tom, z čoho by mal mať obavy. Povzdychla som si. "Počkaj, tak ja ich tu odložím tiež niekde medzi korene, aha tam je aká prasklina v kôre!" vyhŕkla som a vzala som jemne nezábudky do papuľky za stonky a preniesla ich tam, aby sa im nič nestalo. Len som dúfala... že nezabudnem, kam som ich vlastne ukryla. To zas budeme tri hodiny hľadať až sa sem vrátime, hihi. V tom som sa pozrela za Nicosom, ktorý chytil tú prťavú potvorku do papule za chvost. CHVOST! "Ni-" ani som nepokračovala vo vete a len som si povzdychla. Môjmu bratovi chýbal akýkoľvek rešpekt a úcta! No hrôza. Preto som sa na to vykašľala, pretože pre neho by to rozhodne nič neznamenalo, keby ju mal chytiť inak. Tak či onak som sa teda nadýchla, vydýchla, pokúsila sa skľudniť svoje zažívanie a potom som sa postavila na rovné labky a vydala sa za svojimi bratom po jeho stopách v snehu, čím mi vychodieval peknú cestičku. "Si si istý, že vieš kam ide?" opýtala som sa ho po chvíli, keď som sa obzerala po okolitých stromoch. Nezdali sa mi povedomé, i keď v podstate celý les bol na rovnaké kopyto. Lenže šli sme dlhšie, než s Maple predtým. Aspoň som si to myslela, i keď ja som vtedy poriadne nevnímala. "Ak sa stratíme, tak si ma nepraj. Hm, počkaj," vyhŕkla som a zastavila som sa. Na chvíľu som potrebovala polapiť dych medzi kŕčmi. Táto cesta ma vyčerpávala viac, než som si chcela priznať. Bola som však mladá, svoje limity som ešte nepoznala. V tom som si však všimla niečo v diaľke. Strom s mohutnými koreňmi, ktoré boli mierne vyhrnuté von asi po nejakom vetre. Vyzeralo to dosť podobne, ak by v nich bola vykopaná nora! Lenže Nicos kráčal inam a ja som sa nechcela stratiť sama, preto som pokračovala za ním, ktovie kam.

Počúvala som Nicosov plán, ktorým sa snažil vyriešiť tento problém a nájsť kompromis, aby som ja nebola smutná. Zastrihala som uškami a čakala, čo sa z toho vyvinie. Ani som sa nemusela nad jeho slovami zamýšľať a hneď som horlivo prikyvovala. "To je skvelý nápad! Mohli by sme nájsť tie korene, kde som bola skrytá ja! Nevyzeralo to tam obývané a aspoň bude v bezpečí lebo je to ťažko schodné," povedala som spokojne, ale nechcelo sa mi kráčať naprieč celým lesom. No zjavne sme nemali príliš na výber, ak som chcela spokojne spávať. "No nič, pamätáš si cestu k nemu?" opýtala som sa Nicosa, pretože ja som sa v tomto lese viac než strácala. A ktovie, či by som potom dokázala nájsť cestu späť k úkrytu. Chms. Zamrmlala som si niečo popod ňufák a potom som vrátila pohľad na môjho ryšavého bračeka. "Ooo, tak tebe sa ten nápad páči, to je skvelé. Budem rada, keď mi s tým pomôžeš. A aspoň preskúmame skaliská a nájdeme si svoj kúsok, kde sa môžeme zabývať ako doma," povedala som a doširoka sa zazubila. Zamávala som chvostom zo strany na stranu a poobzerala sa okolo. Lenže moju dobrú náladu narúšala tá otravná bolesť a pocit, akoby som mala každú chvíľu vyvrátiť svoj žalúdok. Toto bude ešte náročný deň. Na moment som si sadla, aby som si oddýchla predtým, než sa vydáme hľadať vhodný hrob pre chudáka veveričku. A hlavne sme nemohli zabudnúť so sebou vziať i kvetinky. "To bude tá tvoja mágia a čarovná zem, zázrak!" reagovala som na Nicosove slová a zazubila sa v polokŕči, ktorý mnou prešiel. No nič, mali by sme ju pochovať a potom si ísť do úkrytu oddýchnuť. Nechcela som totiž skončiť ako tá nebohá veverička - vykántnutá v strede lesa a tomu verte, že som k tomu nemala príliš ďaleko.

//Poklábos s nejmladším členem smečky 2/2

Nicosovi sa príliš nepáčil môj plán, ktorý zo mňa vychŕlil skôr, než som si to stihla uvedomiť. Stiahal som ušká k hlave. "Ale nemôžeme ju tu len tak nehať, veď ju niečo zožerie," riekla som, no pochybovala som, že na Nicosa to bude mať nejaký účinok. Čo ak sme za jej smrť mohli my? Zastrihala som uškami a pozrela sa po okolí. "Teraz by sa nám tá mágia zišla, ach," priznala som a pokrútila hlavou zo strany na stranu. Znova som zaskučala, keď ma zabolelo bruško. Normálne by som mala mať chuť na veveričku, ale bolel ma žalúdok, preto som nemala chuť na nič. Ani len vodu. "Máš pravdu, ale to ju tu necháme len tak pohodenú?" opýtala som sa ho, či mu to vôbec srdce dovolí. Čo ak by tu len tak odpadol on? By sa mu to nepáčilo určite, keby ho tu nechám len tak. Pfff. Pozrela som sa zas na tie modrasté kvetinky. "Na to zabudni, nebudeš nič len tak jesť. Čo ak ich skúsila zožrať tá veverička a aha čo sa jej stalo!" povedala som a tak trochu opatrne som sa sklonila, aby som kvetiny oňuchala. Ich vôňa bola však príjemná, taká jemná, nie moc výrazná. "Ale nevoňajú zle, mohli by sme ich zobrať do úkrytu, nech je to tam krajšie! Až si nájdeme nejaký ten svoj kútik," povedala som smerom k Nicosovi a zavrtela chvostíkom. "Čo myslíš?" opýtala som sa ho s úsmevom, pretože som na moment zabudla, že ma vôbec žalúdok bolí, ako som sa v myšlienkach zamerala na niečo iné. Avšak čo chvíľa sa žalúdok zase ozval, akoby mi veľmo mal chýbať. Parchant jeden. Akoby som mohla na neho zabudnúť, keď mi strpčoval život celé doobedie. Stále som za to vinila tú rybu, ktorú mi Maple ponúkla. Mala som ju radšej dať Nicosovi. Bolo by zle aspoň jemu! Radšej by som sa o neho starala, než toto trpela. Joj. Hrôza. Deň už bol vo svojej polovici a normálne som premýšľala, či sa nevydáme i k tomu úkrytu, nech sa zase trošku zohrejeme a oddýchneme si, než sa opäť vydáme na prieskumy a dúfam, že už bez toho hnusného pocitu, ktorý som mala!

//Poklábos s nejmladším členem smečky 1/2

Temnota ma objímala zo strán všetkých. Nebola som však v snoch pekných. Svetlo, to ma ožiarilo zrazu. Na tvári som mala dostatok prekvapivého výrazu! Neverila som vlastným očiam svojim. "Ja ti hovorila, že si novým kamarátom mojim!" Chlpy dupkom, postavili sa mi. Isto som si toto miesto, nepomýlila so snami? Kdeže, realita trpká to bola. Líška sa tvárila, ako by to bola tombola. Ona víťazom sa stala. Ja zas výhrou pre ňu som bola. Nie, to nemôže byť pravda! Veď ja z nory vyšla, to nie je žiadna veda. No hrátky tohto sveta nevyspytateľné boli. Úplne ma tou mágiou zmagorili. S kmotrou som tu stále bola. Nemala som šajnu o tom, že som ani neodbehla. Akoby ma držala mágiou prekliatou. Spojila svoje srdce s dušou mojou. "Kmotrička, ja tu ostať s tebou nechcem." Myslela som, že prepadnem sa pod zem. Vzdychla som si, pohľadom po nore blúdila. Kde len ten východ ukryla? Všade tma sa ocitla strašná. Nov vonku musela byť neútešná. "Nikam nejdeš, veru je tak!" So smiechom dobre že nevytiahla ten svoj vak. Prehltla som hrču v hrdle. "Odídem, ale až po jedle." Kmotrička prekvapene zamrkala. To odo mňa určite nečakala! Lenže ona nechcela len večeru so mnou. Chcela ma tu nechať ako jej spoločníčkou večnou. "Uvidíme, uvidíme, len čas ukáže." Och bože, len mi osud moje spomienky na toto vymaže. A tak som tu stále bola. S líškou som sa vyprávala. Kam len tento príbeh povedie? Určite to bolo osudové stretnutie!

Tmolila som sa vedľa Nicosa a i keď som nemala laby chromé, jednoducho mi nebolo najlepšie, keď som sa hýbala. Najradšej by som si niekde sadla alebo ľahla a schúlila sa do klbka, len aby som prečkala ten čas, kedy mi bude lepšie! Zastrihala som uškom a pozrela sa na Nicosa. "To bude super a možno nájdeme i niečo magické," riekla som a zaškerila sa. Nechcela som, aby sa Nicos u hľadania divných byliniek len tak nudil. Musela som ho popchnúť k tomu, že azda nájdeme i niečo, čo je prijateľnejšie pre jeho divokú povahu! Potriasla som hlávkou a pomaličky sme sa spoločnými silami približovala k skaliskám, od ktorých sme sa v podstate až tak nevzdialili. Našu cestu nám ale prekazilo niečo... nevídané. Nečakala som to a tak ma skoro porazilo, keď sa z Nicosovej hlavy odrazilo telo veveričky, ktorá dopadla do snehu. Zhíkla som a zaspätkovala. Na moment som i zabudla, že ma vôbec bolí bruško, pretože sa moja pozornosť presunula na niečo iné - šokantnejšie (//:D). "Panebože, Nicos!" vyhŕkla som a keď som pobrala do hlavy, čo sa to vlastne stalo, priskočila som k telíčku nebohého tvora a štuchla do neho ňufáčikom. Chcela som mu pomôcť, ale zdalo sa, že je už príliš neskoro. Posmutnela som a stiahla ušká k hlávke. To bolo tak smutné! "Mrzí ma to," zamumlala som. "Mali by sme ju pochovať," riekla som smerom k Nicosovi. Hlavne po tom, čo sa k nám z konára zniesli modrasté kvetiny. "To- som nečakala," povedala som a teraz som si o to viac myslela, že by som ju mala dôstojne niekde pochovať! Pozrela som sa však na kvetiny. "Hm, tieto mi neprídu ako nejaké, ktoré mi mamina kamarátka spomínala, že by boli dobré na žalúdok. Ale je divné, že sa tu len tak zjavili," riekla som a pozrela sa na Nicosa, že čo si o tom myslí, pretože ja som bola viac než dosť zaskočená a zmätená.

//Ďakujeme veľmi pekne za odmenku, nečakali sme to

Musela som uznať, že vidieť brata takého ustráchaného bola fakt poriadna zmena. Asi by mi malo byť zle častejšie, aspoň by si ma viac vážil! "Pokúsim sa," zamrmlala som a zaškerila som sa. Bola by to sranda, keby ma tu musel zbierať zo zeme a vymýšľať, ako mi pomôže. Zastrihala som ušami a ani už poriadne nevnímala svoje okolie. Bolo mi blbo a to bolo to jediné, na čo som sa vedela sústrediť. Potrebovala som nejaké rozptýlenie, ktoré by ma odpútalo od tohto faktu. "Uff," zafunela som, keď som pocítila nepríjemný nával pocitu, akoby som chytala závrat. Bolo to na dve veci. Teraz som došla do magickej zeme a už ma hneď bolelo brucho a mala som pocit, akoby som to nebola ani ja! Bolo to strašné. Nicos videl môj stav a preto sa rozhodol, že sa vydáme spať ku skalám, aby sme našli nejakého dospeláka, ktorý by nám s našim alebo teda mojim problémom pomohol. Sakra, ja som vedela, že nemám tu rybu žrať! "Dobre, poďme," riekla som a vyštverala sa na labky, aby som sa mohla o Nicosa podoprieť. Chodiť som vedela, samozrejme. Nebola som ochrnutá ani zranená, ale predsa len mi nebolo najlepšie, keď som stála na nohách. Potrebovala som si ideálne oddýchnuť, čo bolo pre vĺča horšie než smrť, keď bolo choré a nemohlo skákať všade po okolí! Zívla som si a pozrela sa na Nicosa, ktorému to šlo veľmi dobre. "Ďakujem, braček," zazubila som sa a schmatla ho naschvál za ucho a potiahla, aby som mu ho mohla dobre ožužľať. Boli sme čo chvíľa u skalísk, pretože sme primoc ďaleko i tak nezabehli.

Zastrihala som uškami a mala čo robiť, aby som v sebe udržala ten mizerný obsah žalúdku v podobe ryby. Následne som svojim pohľadom zamierila k Nicosovi, ktorý začínal byť zrazu zajko bojko. Musela som sa nad tým zaškeriť. "To by som od teba nečakala," riekla som a opäť stiahla ušká k hlave, len aby som sa udržala vcelku v normálnom stave. Bolo mi naozaj zle a netušila som, čo mám robiť. Hádam mi nikdy ešte takto zle nebolo! "Myslíš si, že vedia aj liečiť?" riekla som a presne takáto magická schopnosť by sa mi určite páčila. Zastrihala som ušami a musela sa znova kus zatváriť. nevedela som, či sa vôbec zvládnem tých čo ja viem sto metrov k jaskyni vrátiť bez toho, aby som vyhodila obsah svojho žalúdka. "Nicos, ja asi umieram," zamrmlala som a zamračila sa. Naozaj mi nikdy tak zle nebolo. Určite v tej rybe bolo niečo odporné, pomyslela som si. Čo ak ma chceli otráviť? A rovnakí vlci by ma mali liečiť? Zachmúrila som sa. Až ma striaslo. "Ale máš pravdu," zamrmlala som nakoniec, pretože to bolo to jediné, čo sme mohli robiť. A to bolo vrátiť sa. Preto som sa pomaly pozviechala na labky, či sa o to aspoň pokúsila. Lenže hneď ma vykotilo naspäť do snehu. To sa mi snáď sníva, pomyslela som si, no napokon som riekla: "Budem potrebovať tvoju pomoc." Prehltla som hrču v hrdle a pozrela sa na neho, či mi pomôže a podoprie ma. Sama by som to v tomto stave asi nedala. Začínalo sa to len zhoršovať. Možno ale keby ten kŕč rozhýbem? Hm, to by asi nebol najlepší nápad.