Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Pozrela som sa na Nicosa a ani sa nezamýšľala, keď som mu odpovedala na jeho otázku, ktorú mi položil: "Možno kus, ale stále mi je blbo. Asi to ešte nevidím na nejaké divoké púte po okolí či bujaré hry." Zazubila som sa nad svojimi slovami. Avšak bola som schopná aspoň niečo robiť. Prinajhoršom niekde vyklopím obsah svojho žalúdku, ktorý je pomerne prázdny. Preto som sa ale nezastavovala. Začala som teda s poriadkom a Nicos sa ku mne hrdinsky pridal. Nemohol ma v tom nechať samú. Preto som bola za svojho malého bračeka rada. Zazubila som sa a zamávala chvostom zo strany na stranu. "Si super brat, vieš o tom? I keď si dosť hundreš občas," povedala som pobavene a pokývala u toho hlavou. Bolo to vtipné, ale musela som si do neho rýpnuť. "Jo, máš pravdu. Potom sem prídeme doladiť detaily, ale poďme sa teraz postarať o ten najväčší bordel," riekla som a vydala sa k miestu, kde som začala kopať jamu. Bolo to vtipné, keď som si predstavila, aké veci by sa s tou veľkou jamou dali robiť. Čo ak by sme sa prekopali na druhú stranu sveta? Joj! No nič, následne som do jamy s pomocou Nicosa narvala kosti, kožušiny a iné hnusoby, ktorét sme našli v okolí úkrytu. Potom som vykopanú zeminu začala zhadzovať dole, až sme to všetko pekne zakopali. "Tak super. Poďme to ešte doupratovať," povedala som a vydala sa späť k úkrytu. Začala som sa zbavovať nánosov pôdy, skaliek, ktoré popadali pri menších otrasoch alebo poryvoch vetra. Potom som i poobtrhávala zoschnutý mach a nechala len ten pekný, nech to tu vyzerá tak prírodne. Keď som to tam dobre že nepozametala chvostom všetko naokolo, až to tam bolo čisté až sa blýskalo... spokojne som nad tým kývla hlavou. "Tak, teraz to vyzerá dokonale čisto, ešte niekam posuň ten paroh, nech to vyzerá super a nenapichne sa naň niekto," povedala som a zazubila sa. Posadila som sa do topiaceho sa snehu a čakala som, keď Nicos dokoná naše dielo. Bolo to úžasne čisté, upratané a mohli sme robiť reklamu na našu svorku pokojne!

Vyčisti prostor kolem úkrytu 3/3

Karhavo som sa zadívala na Nicosa, ktorý sa zdal byť mojim nutkaním to tu poriadiť dosť znavený. Odfrkla som si. "Pretože tu na nejaký čas pobudneme. Ani doma sme nemali taký bordel ako tu. Musíme to tu dať do pucu, hneď sa nám tu všetkým bude žiť lepšie," riekla som svoj dôvod a zazubila sa. Určite to Nicos nepochopí, pretože jemu chýbali všetky tie cítenia, ktoré sme my vlčice a uvedomelí vlci mali. Radšej som pokračovala v odnášaní vecí, ktoré som našla porozhadzované na zemi. Pomohol mi poodťahovať kožušiny na kopu niekde náhodne v lese, dosť ďaleko od úkrytu, aby sme sa ich zbavili. "Dobre, teraz sa poďme vrátiť po kosti a potom tu vyhrabeme jamu, kde to zahrabeme!" riekla som a nadšene si vyklusávala po lese hore dole. Táto aktivita mi pomohla sa trošku odreagovať a zabudnúť na tú nevoľnosť, ktorú som cítila v žalúdku. "Aha pomôž mi s tamtou kosťou, prosím," povedala som smerom k bratovi, keďže bola dosť veľká. Čoskoro som hneď pochopila, že to nie je kdejaká kosť, ale parožie! "Fuha, počkaj, toto tu nechaj, nech máme čo kusať," riekla som so smiechom a zamierila radšej k iným, špinavým kostiam, čo boli kosti a odniesla ich na hromadu do lesa. Vydýchla som si a na moment sa posadila, aby som si oddýchla. "No dobre, teraz je celkom teplo, sneh taje, takže by sa nám malo dať i hrabať," povedala som a vyplazila na neho jazyk. Zdvihla som sa zo zeme a začala v náhodnom mieste hrabať. Takmer hneď som sa dostala k zemine, ktorú som začala vyhrabávať von, čakajúc, kedy sa ku mne pripojí Nicos, nech vyhrabeme dosť veľkú jamu, kde bordel z okolia úkrytu skryjeme a zahrabeme. Potom nám ostávalo už len doladiť detaily, aby to tam bolo krajšie do samého detailu!

Vyčisti prostor kolem úkrytu 2/3

// ukryt

Hneď ako som vyšla von, pocítila som mierne oteplenie, ktoré spôsobilo, že sneh navôkol sa začal topiť. Spravila som si rannú rozvičku, keď som si ponaťahovala koštiale, až mi v nich zaprašťalo. Spokojne som zavrnela a pozrela sa na Nicosa, ktorý sa ku mne pripojil. Bol ako žuvačka, ktorá sa vám prilepila na topánku a nešli ste sa jej zbaviť. "Tak ako si sa vyspal?" opýtala som sa ho hneď, no v tom mi pohľad spadol na bordel, ktorý sa nachádzal v okolí úkrytu. Kde-tu boli i von porozhadzované koštiale, vyhádzané nepoužiteľné kožušiny a hlavne plno úlomkov kamenia, napadanej hliny, machu a iných hlúpostí. Vyzeralo to tu ako u cigáňov. Odfrkla som si a zastrihala ušami. "Asi ma zbiješ, ale... pozri sa na ten bordel. Mali by sme to i tu poriadiť, veď ako to asi bude vyzerať pre nových členov, ktorí sem prídu po nás?" opýtala som sa ho a nadvihla spýtavo obočie. Určite ten svinčík videl i on. Pokrútila som hlavou zo strany na stranu a povzdychla si. Prešla som si jazykom po tesákoch a vstala som, aby som sa vydala ďalej a pozrela sa na to čelom vpred. Otočila som sa na päte a kukla som sa na ten vchod a jeho okolie, kde stál Nicos. No vyzeralo to strašne. Pokrútila som hlavou a rozhodne prehlásila: "Musíme to tu upratať, aby sme sa nemuseli hanbiť. Nech uľahčíme kus život ostatným členom, ktorí na to zjavne nemajú čas." Pritakala som na vlastné slová a pobrala sa rovno vpred, aby som sa do toho pustila. Sklonila som hlavu a pobrala som tie hnusné spráchnivené kožušiny a začala ich ťahať niekam ďaleko do lesa, kde som mala v pláne konečne vyhrabať poriadnu dieru, kde to všetko zahrabeme. Teraz to bude o dosť jednoduchšie, pretože sa všetko skôr topilo. Zatiaľ. Na moment som si však zase sada na zem, aby som som vydýchla a prešla tú nevoľnosť, ktorá ma furt neopustila. Už to začínalo byť pomerne trápne!

Vyčisti prostor kolem úkrytu 1/3

Zaspala som veľmi rýchlo, ani som všetky slová nedopočúvala a vôbec si nevšimla nejakých podivných pazvukov, ktoré sa odrážali od stieň tunelov. Ja som bola spokojná, a tak som sladko upadla do bezsenného spánku. Bola som unavená a bruško ma stále pobolievalo, no rozhodne to bolo lepšie, než predtým. Možno mi trochu pomohli i šípky, lenže na mágiu asi nestačili. Inak som si ten svoj problém predstaviť nedokázala. Pretože mi prišlo takto hnusne zle z ničoho nič. Zamiesila som sa počas spánku a celú noc som sa metala hore-dole. Vrazila som u toho určite i do Nicosa, ktorý spal vedľa mňa na kožušine. Ach, mala som ešte toľko otázok na Zoreu, lenže na to som potrebovala ďalší deň a hlavne, aby ma prestalo bolieť bruško. Začínalo to byť viac než otravné. Počas spánku som si i pochrapkávala. Niekomu to mohlo prísť vtipné, niekomu zase dosť otravné. Prevrátila som sa na ďalšiu stranu a tentoraz som dlhými labami určite zasiahla i Zoreu. Moju novú kamarátku!
A predsa len sa mi v hlavičke ukázal jeden sen, kedy sme spolu so Zor išli na veľkolepú výpravu za liečivými bylinkami na druhú stranu krajiny. Pretože tie, ktoré sme na vzácnu chorobu potrebovali, rástli len na jednej, jedinej lúke a i to len raz za rok! Zorea svojim optimizmom a večne dobrou náladou bola mojou spriaznenou dušou. Hlavne, keď sme obe chceli pomáhať našim blízkym kamarátom, či rodine v podobe svorky. Bolo to tak krásnel Naša výprava skončila úspešne a kvetiny, ktoré sme nazbierali, prekrášne voňali. Urobili sme z nich vývar a teplý ho podávali chorým, ktorí boli napadnutí tou podivnou chorobou. Následne sme ich vyliečili a mohli sme si tak na to úspešne plácnuť!
Následne som sa zo sna prebrala. Zamrkala som. Z východu z úkrytu už presvitali slnečné lúče. Bolo ráno. Veľmi rýchlo som sa prebrala a s úsmevom na tvári som sa vyštverala na labky, otriasla som sa a ťarbavo sa vykradla z úkrytu von, aby som sa mohla pokochať týmto nádherným ránkom po snehovej preháňke! Teda, to som ešte nečakala, čo ma asi tak bude čakať vonka. No čo už. Aspoň budem prekvapkaná!

//les

(53)

Slová Zorey sa mi strašne páčili. Bola to veselá kopa, ktorá sa snažila druhým okolo nej samej pomáhať. "Až vyrastiem, chcela by som byť ako ty," riekla som milo a zavrtela chvostíkom, keďže to bolo moje želanie, akého by som chcela dosiahnuť. Oblizla som si ňufáčik a pomedzi jej slová behala pohľadom k Nicosovi, ktorý od nej tiež toho dosť vyzvedal. Zazubila som sa. Boli sme taká otravná dvojka! Veď i navzájom sme si liezli na nervy, takže takto sme museli byť pre druhých úplne neznesiteľní! "Tak to je od teba veľmi pekné, i ja by som chcela druhým vedieť takto pomáhať. Niečo málo viem, ale rozhodne sa mám tiež čo-to ešte učiť. Ale liečiť druhých je i môj sen." podotkla som a zazubila som sa. Bolo pekné niečo nové zistiť o našich nových členoch svorky. Zor mi prišla ako milá vlčica a týmito slovami som o nej len zisťovala viac a viac informácií, ktoré mi hovorili, že i jej srdce a duša je veľmi čistá. Z jej ďalších slov som bola ale zmätená, keďže som chcela vedieť, odkiaľ sa tu zjavila. Natočila som hlavu na stranu. Polovici slov som nerozumela. "Vydra? Akú hmlu? Tú magickú? Drak?" riekla som a netušila, čo si vlastne pod tým drakom predstaviť. Celé to bolo šialené a divné, ale... taká bola očividne celá krajina. Keď ale povedala presne, odkiaľ je, pokývala som hlavou. Konečne niečo normálne. Takže ten Darkie musí byť partner Maple, keď ju obaja prijali! Zazubila som sa. "Juu tak zase máme niečo spoločné. Budeme určite kamarátky," riekla som a zdĺhavo si zívla. "Prepáčte, ale som nejaká unavená," zamumlala som a skôr, než Zorea vôbec dorozprávala, tak som zaspala. Bola som spokojná, že sme si našli novú kamarátku, o ktorej sme sa čo-to dozvedeli a spoločnými silami sme si aspoň trochu skrášlili úkryt. Bola som za ňu rada a verila som, že sa určite vydáme na množstvo spoločných dobrodružstiev ešte!

//(52)
Poznej něco nového o nějakém vlkovi ze smečky (aneb co má rád, odkud pochází, atd.) 2/2

Nicos bol značne unavený. Skotačiť by chcel celé dni, ale pracovať to ani náhodou. Povinnosti mu hádam ani nič nehovorili. Možno, keby som ho vytiahla na pochôdzku po hraniciach, nech si les vôbec obzrieme... s tým by možno mohol počítať. Prešla som si jazykom po zadnej strane tesákov. Lenže to by sme museli ísť von a teraz je tam nečas. "Braček, ty si riadna padavka," povedala som a zasmiala sa nad tým. Zašvihala som chvostom zo strany na stranu a pohľadom prešla na Zoreu. Prikývla som. "Áno, zjedla som tu v úkryte rybu a potom mi začalo byť veľmi zle na druhý deň," posťažovala som sa zase na to, že je to určite chyba ryby a nie toho, že som mala za sebou dlhú cestu plnú stresu. "Šípky?" zopakovala som po Zor, ale tá sa už vydala ich hľadať do lesa. "Fíha, tá je ale statočná, že i v takom nečase ide do lesa," povedala som smerom k bratovi, no prišlo mi to veľmi pekné od nej, že sa ich vydala hľadať. Počula som o nich, ale stále mi prišli ako vhodnejšou voľbou rastlinky. Oblizla som si ňufáčik a chvíľu oddychovala, než sa tu zase hnedá vlčica zjavila.
"Si veľmi milá, že si ich šla hľadať," riekla som smerom k nej s úsmevom a zamávala chvostom zo strany na stranu. "Ty vždy takto každému pomáhaš?" opýtala som sa jej rovno a chcela od nej niečo povyzvedať. Aká je, čo má rada, ako trávi svoj voľný čas, odkiaľ je... bolo by fajn lepšie spoznať svoju svorku, len čo bola pravda! I keď som ich teraz príliš veľa nepoznala. No určite ich postupne spoznám raz dva. Bola som tu predsa len deň. Nemohla som mať na seba také, prehnané nároky. Naklonila som sa teda k šípkam a požuvala ich. Chutili odporne. Na čerstvé, krvavé mäso to vôbec nemalo, ale uvidíme, či to aspoň trochu stlmí moje zažívanie. "Ďakujem. Vieš veľa o bylinkách a iných prírodných veciach?" položila som jej ďalšiu otázku a jazykom sa snažila si zotrieť kus šupky šípky z podnebia, kde sa mi zachytilo. "U nás vo svorke mi jedna vlčica o nich veľa hovorila. O liečivých i jedovatých... dokonca i o možných kombináciách a mastiach, ktoré sa z nich dajú robiť, len v zime toho teda veľa nerastie," riekla som a zastrihala som ušiskami, keď som sa zadívala na Zor a potom prešla na brata. Ten o tom teda veľa nevedel, keďže ho skôr zaujímali pochôdzky s otcom a nie takéto nudné teórie. Bol vždy viac rozprávkar, než pevne labami na zemi. "Si tu dlho inak, Zor? Vidím, že tvoje oči sú podivnej farby. Také som ešte nikdy nevidela," riekla som, keď som sa k tomu konečne dostala. Natočila som hlavu na stranu. "Zelenú mám ale rada, je taká... príjemná a priateľská a je všade! Teda kým není zima. A ty máš akú farbu rada? Hmm a ty Nicos? Asi som sa ťa to nikdy neopýtala," povedala som a zasmiala sa. Bolo to divné, že som o bratovi až tak veľa nevedela, keďže sme sa príliš nestretávali a keď už, bola to skôr povinnosť alebo čas spánku alebo večere. Oblizla som si ňufák a pomiesila sa na kožušine. "Už by som chcela jar," zahundrala som si sama pre seba. Bola toto moja prvá zima, ale i tak som nebola z nej nadšená a vedela som, že to bude moje najmenej obľúbené počasie.

//(51)
Poznej něco nového o nějakém vlkovi ze smečky (aneb co má rád, odkud pochází, atd.) 1/2

Zazubila som sa. Nicos mal pravdu. Zorea bola veľmi akčná, čo by sa mi za normálnych okolností páčilo... ale momentálne ma dosť bolelo brucho. Hm, možno by poznala nejaké bylinky, ktoré by mi s tou bolesťou pomohli a či by som ich tu niekde našla i počas zimy! Rozhodla som sa jej na to opýtať až si ľahneme do čistých kožušín. "By ma zaujímalo, od kedy tu tie kožušiny ležia," komentovala som slová Zor a uškrnula sa. Mierne s podtónom bolesti, keďže mnou zase prebehol nepríjemný kŕč. Až sa vyspím, hádam mi bude už lepšie. Vydýchla som si a zastrihala ušami. "To znie skvelo! Ale asi až mi bude lepšie, takto by som vám s lovom veľmi nepomohla. Nejako ma bolí bruško už od rána," posťažovala som si a vydýchla si. Tak či onak som sa statočne zdvihla na rovné labky, otriasla sa. A rozišla sa ku kožušinám, ktoré boli rozťahané po celej jaskyni. Pozbierala som ich, čo som vládala a odtiahla som ich ku vchodu do úkrytu, aby sme ich prevetrali, vyprášili a zistili, či sú ešte použiteľné alebo nie. Až sa mi z toho prachu a rozkladu podarilo niekoľko ráz hlasno kýchnuť. Dobre, že mi sopeľ nevyletel. Potriasla som hlavou a pozrela sa na Nicosa i Zor. Musel nás preklínať, že sme furt niečo chceli robiť. Už som mu chcela dopriať kus oddychu a spánku. Veď už vonka bola tma. Vzala som potom kožušinu po jednej a poriadne ňou zatriasla, až sa mi zakrútila hlava. Keďže vonku bolo dosť vetrno, príroda mi dosť s tým vyvetraním pomáhala. Ďakujem veľmi pekne! So spokojným úsmevom som pokračovala v práci a verila som, že nás Maple za našu snahu odmení vďačným poďakovaním! Spokojne som sa vrátila s vyvetranými kožušinami späť do miestnosti. Tie, čo boli naozaj v zlom stave som nechala u vchodu. Veď ja pôjdem poriadiť i okolie úkrytu určite na ďalší deň. Teraz som si však chcela už na chvíľu ľahnúť. Nasledovala som teda Zor. Sledovala som jej pohľad na sochu, na ktorú sme povešali modré kvetiny (nezábudky/pomněnky). Neušiel mi jej zaskočený výraz. Azda by som sa jej mohla na ňu i viac popýtať? Ale teraz sme doťahali kožušiny a tak som potrebovala kus polapiť dych. Rozvalila som sa tiež na jednej kožušine a bolo jasné, že nevládzem. "To bola ale fuška," riekla som a chvíľu odpočívala, aby som si i utíšila svoj žalúdok, ktorý rozhodne dosť protestoval proti celej mojej existencii.

// (50)
Vyvětrej kožešiny v úkrytu 1/1

//les

Ako prvá som vbehla do vchodu úkrytu a otriasla sa. Vonka bola ale zima. Nechcelo sa mi tam už moc liezť. Hlavne nie minimálne do rána. Bruško ma stále pobolievalo, ale ako to bolo konštatné, začínala som si na to priam zvykať. Ten odpočinok som však stále potrebovala, inak sa niekde zrútim. No nemohla som spať, pokiaľ tu nebude pekne čisto! A preto som chcela sa vrhnúť i na tie kožušiny a bola som rada, že Zor mala rovnaké poriadkumilovné cítenie ako ja! Otočila som sa na brata, ktorý vyzeral byť viac než zdutý. "Ale no ták, neboj sa ty nič. Ešte trochu aktivity, než slnko úplne zapadne a doprajeme ti zaslúžený oddych!" riekla som so smiechom k nemu, keďže mi bolo jasné, že sa mu tieto divoké pohyby naozaj neľúbia. Zastrihala som ušami a otočila sa smerom na Zor, či sa za nami už ukáže alebo ešte kontroluje tie jamy. "Čo si o nej myslíš?" riekla som šeptom, keďže nám ešte nedýchala na krk. Na chvíľu som mohla byť s bratom o samote a zistiť, čo si o nej myslí. Pre mňa bola riadne super. Zastrihala som ušami a odfrkla si. Len som dúfala, že i naďalej super bude! Až bude mi lepšie a i krajšie počasie by sme sa mohli ísť vonku zahrať na schovávačku! A zor mi prišla ako niekto, kto by sa s nami niečo tak šialené určite rada zahrala. Oblizla som si ňufáčik a pokračovala do spoločnej miestnosti a zamierila si to rovno ku kožušinám, nech to všetko obzriem. Stále som však mala tú istú otázku na jazyku. "Hm, ale niektoré kožušiny sú fakt staré a polospráchnivené. Tie by sme mali vyhodiť úplne a až bude lepšie počasie, niekde zohnať nové," riekla som, čo už mohla i blížiaca sa Zor počuť ak bola dosť blízko. Tentoraz mi možno bude i na otázku reagovať a nie ignorovať ako i predtým. Zašvihala som chvostom a na moment si sadla na zadok, pretože mi zase prišlo zle.

//(49)

//úkryt

Vzala som kosti do papule a šla pomaly za Zor, ktorá šmejdila po okolí a hľadala miesto, kde by sme mohli kosti ukryť. V tomto ročnom období to bolo dosť náročné. Počasie sa mi vonku tiež veľmi nepáčilo. Čím viac hodín bolo, tým väčšmi bolo cítiť vietor, ktorý sem privádzal smršť zo západu. Zastrihala som uškami a s papuľou plnou kostí som sa zadívala na smer, kde bola hnedá vlčica. Vydala som sa teda k nej a kosti pustila do jamy, ktorú našla. Zamľaskala som. "A nemyslíš, že tie kosti lesná zver roznesie?" opýtala som sa jej a zastrihala ušami. Naklonila som spýtavo hlavu na stranu a premýšľala, či to naozaj nebude príliš chabé. "Hm, bolo by super, keby vieš ovládať mágiu ako Maple. By sme to mohli jednoducho zemou zasypať," riekla som a nadšene zavrtela chvostom u toho. Otočila som sa pár ráz, aby som tam pomohla Zor nahádzať všetky menšie kosti, ktoré sa tam vmestili. Ale stále nám ostávali tie väčšie. Zadumane som sa nad tým zamyslela, ale nič ma nenapadalo. "jedine, že ich vyhodíme za hranice svorky, nech to smrdí iným," povedala som a pobavene sa zazubila. Veď čo, mi tu budeme mať pekne čisto, no nie? Potriasla som hlavičkou a poškrabala sa za uškom. Strihla som uchom a pozrela sa na Zor, ktorá našla ďalšiu dieru. Super jej to šlo! Veľmi nápomocne som vzala jednu menšiu veľkú kosť a odtiahla ju až k jame. "No, dúfam, že tie kosti ostanú tam, kde sme ich nechali aspoň do rána," povedala som a zazubila sa. Potom som sa vydala za chvostom Zor a vracala sa pomaly do úkrytu, kde sme ešte mali nejakú prácu, ktorá nás čakala predtým, než si pôjdeme ľahnúť. Avšak rozhodne som chcela Zor vyspovedať viac ešte pred spaním, až budeme spokojne ležať na čistých kožušinách. O kosti sme sa postarali dobre! A teraz nás čakali iné povinnosti. Napokon som sa rozišla späť do úkrytu, keďže to počasie vonku nevyzeralo najlahodnejšie. Len som dúfala, že nám tie kosti nerozfúka z tých jám!

//úkryt (hodím post rovno i tam)

//Odnos z úkrytu zbytky starého masa, kosti atd. a zakopej je někde 2/2

Zavrtela som chvostíkom, ako som odnášala posledné kostičky na kopu pred úkryt. Nicos sa samozrejme mordoval ako len vedel s tou najväčšou kosťou. Musel si dokázať, že má svaly! I keď ich nemal. Pobavene som sa nad tým uškrnula a zavrtela o to viac chvostom, keď nás Zor pochválila. "Len neviem, či ich teraz niekde zakopeš. Všetko je zmrznuté," povedala som, no o tom samom sa Zor presvedčila i bez mojej pomoci. Zastrihala som ušami a zamyslela sa, ako by sme to mohli vyriešiť. Avšak v tom som sa chytila toho, čo mi hovorila predtým. "Vyvetrať? Niektorým nepomôže ani to! Sú veľmi spráchnivené, by sa zišli nahradiť," povedala som s úškrnom a zhnusila sa nad tým zápachom rozkladajúcej sa srsti. Bleh. Až mi zle prišlo z toho a nie len tak. Povzdychla som si a sledovala brata, ako sa bez nás vydal niekam do lesa s koštiaľom. Mal zjavne svoj vlastný plán, ktorého sa snažil držať. "Môžeme ich teda pretriediť a tie čo nejdú zachrániť niekam vyšmaríme," skonštatovala som a následne som prikývla na jej plán, ako sa zbaviť nepotrebných kostí. "Škoda, že tu nemáte niekde útes alebo niečo také, kde by sme to mohli zhodiť a zabudnúť na to, že existovali," povedala som a zasmiala som sa, keď som brala do papule zase kostičky a vydala sa i ja do lesa, aby som našla miesto, kde by sme mohli tie kosti skryť, nech to tu máme pekné a nezašpiníme si i zvyšok lesu.

//Sarumen

//(47)

Prikývla som na bratove slová. Mohli sme to vyskúšať. Rada by som poznala ďalších členov, ktorých má táto svorka. I tých menej príjemných, aby som im snáď vyčarila úsmev na tvári! "Bože Nicos, ty si hlava deravá. Sa na teba ani spoľahnúť nedá," povedala som a pretočila oči v stĺp. "No nič mali by sme sa pustit do toho bordelu lebo za seba a svoj žalúdok neručím," riekla som so smiechom, ktorý vystriedalo ťahavé skučanie. Ako dlho mi ešte bude zle? Bolo to už otravné a trápne! Prešla som si jazykom po tesákoch a zahľadela sa na nového vlka, ktorý k nám prišiel do úkrytu. Musel to byť ďalší člen, pretože ostatní nereagovali nijak agresívne. Zavrela som teda chvostom, pretože kráčala priamo ku mne s bratom. "Ahoj," pozdravila som ju a sledovala jej pohľad na kosti, ktoré sme s bratom plánovali vyniesť von. Pozviechala som sa na labky a musela sa pobavene uškrnúť. Maličkí sme rozhodne neboli, skôr také veľké telce. Ja som síce bola trpaslík, ale brat sa jej mohol už i rovnať. I napriek tomu, že vyzerala patriť k tým vyšším samiciam kvôli dlhým labám. "Ja som Danie a toto je môj brat Nicos," predstavila som jej i nás a síce som mala na jazyku, prečo by sme jej mali hovoriť skôr skrátene, lenže v tom pokračovala v reči. "Jasne, že pomôžeme," riekla som. Veď sme to mali i na pláne. A tak som sa vybrala vpred a našla menšie kostičky, ktoré boli bez zvyškov mäsa. Ak by som chytila do papule tie, asi by som hodila tyčku. Potriasla som hlavou a kostičku po kostičke spokojne nosila k veľkej hromade. To bude ale namáhavé všetko to zahrabať! Každou otočkou som však mala z toho lepší pocit, pretože aa tie porozhadzované kostí aspoň neválali všade možne. Spokojne som sa usmiala a pozrela sa na Nicosa ako sa mu darí. Keď som šla po ďalšiu kosť, všimla som si v tieni nejakej bočnej výsune jaskyne, že je tam ďalší veľký kus rebier. "Zor? Este tu je veľká!" riekla som, i keď som pochybovala, že sa s tým bude pučiť sama. Ak by to však vzali dvaja i s Nicosom, šlo by im to určite jednoduchšie. Ja som si pozbierala svoje malé kostičky a tieto giganty nechala im. Nepotrebovala som si nič dokazovať a hlavne mi bolo furt zle od žalúdka. Čo sa podpísalo i na mojom polo umieraní počas toho. Keď som niesla jednu z kostí, takmer som sa potkla o nejakú skulinu a spadla na tvrdú zem. Au. Zabručala som a pomaly sa začala dvíhať zo zeme. Otriasla som sa a oprášila svoj kožuch od prachu. Dúfala som, že to nikto nevidel, ako som sa rozpleskla na zemi. Potom som vzala svoje rozsypané kosti a šla ich vyniesť na hromadu pred úkryt. Už som sa tešila, až sa ich pôjdeme pokúsiť zahrabať. Čo značne potrvá, pokiaľ nemá vlčica nejakú mágiu, ktorou roztopí zmrznutú zem. A jej oči mi jasne hovorili, že nejakú mágiu skutočne mať bude!

//(46) Odnos z úkrytu zbytky starého masa, kosti atd. a zakopej je někde 1/2

Kráčela jsem po horské louce a užívala si stébla trávy, která mě lechtala na tlapkách. Větrík příjemně foukal a čechral mi moji srst. Pousmála jsem se a pohledem prešla na oblohu. Ta si pro naši krajinu připravila v tuto noc nádherné noční divadlo. Sledovala jsem hvězdy, kterých bylo na nebi požehnaně. Zlatými zraky jsem mapovala všechna souhvězdí, která jsem znala díky starému vlkovi, který nás učil všemožné zajímavosti ve smečce. Podle hvězd jsem uměla vždy i trefit domů, ať jsem se zatoulala kdekoli. Jen právě v poslední dny mi hvězdy naprosto nepomáhaly. Byla jsem ztracená. Vydala jsem se hledat svého bratra, a když jsem ho neuměla najít, měla jsem v plánu se vrátit domů. Ale ani to mi nevyšlo. Noční obloha pro mě znamenala o to víc, protože jsem věděla, že se na ni dívá určitě i můj malý bratříček a rodiče. Byli jsme tak všichni spojeni i když na dálku, tak přeci. Na tváři se mi vykouzlil úsměv a z oka mi vyklouzla slza. Samota mi nedělala dobře. Bála jsem se a strachovala se, že už nikdy svoji rodinu neuvidím. Pokračovala jsem po horském svahu a sledovala oblohu, kde jsem našla i nová souhvězdí, které jsem ještě neznala. Na horské stezce napříč loukou jsem zahlédla na planině siluetu. Nebála jsem se jí. Právě naopak. Chtěla jsem se konečně zvítat s dospělou duší, která by mi pomohla najít cestu domů. Jenže když jsem přišla blíž, uviděla jsem, že to opravdu není to, co jsem si myslela, že to bude. Zůstala jsem stát jako přikovaná, když jsem si uvědomila, že je to opravdu jen stinná silueta černého vlka s červenýma očima. Nemohla jsem se hýbat ani utíkat. Tříška začala přebírat kontrolu nad mým tělem. Z ničeho nic jsem se nesmírně bála. Avšak dříve, než se ke mně ten stín dokázal přiblížit, probrala jsem se v jeskyni v horách. Celá jsem se třásla a přerývaně jsem dýchala. Byla jsem k smrti vyděšená z této noční můry. Byl to ovšem jen sen? S obavami jsem se zadívala k východu z jeskyně. Opatrně jsem se k němu přiblížila a vykoukla ven. Pohlédla jsem na louku horského údolí a na moment se mi zdálo, že jsem tam zahlédla černý stín...

Sama som sa na moment zviezla na zem a takto oddychovala. Však to upratovanie ešte chvíľku pozná. Skala na zemi ma príjemne chladila na boľavé bruško. Zastrihala som uškami. "Bože, tieto magické veci... na to si asi nikdy nezvyknem. Myslíš, že budeme vedieť tú mágiu ovládať i my? Keď už sme členami svorky?" opýtala som sa ho a naklonila hlavu na stranu. Zaujímalo ma to, ale podľa Maple asi nebudeme vedieť mágiu ovládať, keď sme takí drobní. Oblizla som si ňufáčik a švihla chvostom. "Tak to je zvláštne, ale asi si bol príliš malý na to, aby si ťa všimla!" povedala som pobavene a zazubila sa. I keď to nebola až tak veľká pravda, pretože sme boli pomerne dosť veľkí. Však sme čoskoro mohli dorásť i dospelákov! "Alebo bola tak nahnevaná na nich, že si ťa proste a jednoducho nevšimla. No čo už, ale asi ju chápem. Ani našim by sa nepáčilo, keby sme priviedli nejakého tuláka spoza hraníc, že," riekla som a zastrihala uškami. Potriasla som hlavou a pohľadom som sa zamerala niekam do tmy. Tie porozhadzované koštiale ma naozaj hnevali, ale potrebovala som trochu si oddýchnuť. "Môžeme skúsiť potom tú ryšavú vlčicu nájsť a spýtať sa jej na to! A určite zistíme, že je i fajn," povedala som a zazubila sa. Verila som, že sa môžem skamarátiť s každým jedným vlkom vo svorke i na tomto svete. Zívla som si a potriasla hlavou. "iných členov si nevidel?" pokračovala som v otázkach a natočila hlavu na stranu a čakala, čo z neho vypadne. Ale určite nič viac nevedel. No musela som to skúsiť.

Nakrčila som ňufák, keď sa mi zas a znova ozval môj žalúdok. Bola som už z toho unavená, ale ako správna, nezávislá a silná vlčica, som najskôr musela všetko pekne poriadiť, než si budem môcť konečne ľahnúť. Nebudem tu predsa v špine a smrade. Odfrkla som si. Otočila som sa na Nicosa. "Tak to som zvedavá, aký bordel musia mať v tých iných miestnostiach. Zaujíma ma, či tie miestnosti majú pre seba vyššie postavení ako to bolo i u nás," zamumlala som a zamyslela sa nad tým. Samozrejme, že by to dávalo logiku. Potriasla som hlavou a pozrela sa zase na kosť, ktorá sa mi povaľovala pri labke. Kopla som do nej a pozerala, ako zaletela o pár metrov ďalej. Potriasla som hlavičkou a zívla si. Už by som fakt šla spať, ale proste mi to jednoducho nedalo. "Ale nešomri, tie kvetiny potom nebudú mať význam , keď tú budú páchnuť tie zvyšky," povedala som a pretočila oči v stĺp. Môj brat bol vždy strašne lenivý, len čo bola pravda. Mal by na sebe začať viac pracovať a nie len vždy stále fňukať ako také malé vĺča. Bolo to strašné. Ako som s ním mala potom vydržať? Veď ma šlo poraziť. "Môžeme si ale na chvíľu oddýchnuť, i tak mi je nejako nie dobre z toho smradu, ale potom mi bude dlhšie zle... joj to je zapeklité toto," riekla som a povzdychla si. I tak som sa ale posadila na zadok a dýchala z hlboka, aby som sa naozaj niekde nevytoto. "Čo ti vlastne Maple povedala ešte o tejto svorke, čo mne nie?" otázala som sa brata, aby reč nestála a niečo mi pekne krásne povedal. Určite toho vedel viac než ja, tak nech tu nehrá na nejaký jeden deň! Ako som povedala, hrozne mi liezol na nervy niekedy, pfff.

//(44)

Spýtavo som nadvihla obočie, keď som sa pozrela na brata. To, čo mu vyšlo z papule ma mierne pobavilo. Švihla som chvostom a zaškerila sa. "Z teba je nejaký záhradník počúvaj," povedala som a vyplazila na neho jazyk, pretože ma to fakt pobavilo. No nič. Toto sme mali za sebou a teraz sme si museli nájsť nejakú inú aktivitu, aby sme sa tu neunudili k smrti, kým pôjdeme spať. "Myslíš, že sa sem zmestia všetci členovia svorky?" opýtala som sa Nicosa a postavila sa na labky. Otriasla som sa a na moment zavrávorala, ako mi mdlo prišlo. No hneď ako som sa zrovnala, vydala som sa vpred jaskyňou. Premýšľala som, koľko členov má asi táto svorka mimo nás dvoch a maple s tými dvoma. Hlavne by som sa s nimi najradšej viac skamarátila, ale- nemalo to zmysel. Boli ponorení do svojich kecov. takže sme s Nicosom boli odkázaní na to, aby sme sa sami zabavili. Čo bolo dosť náročné. Potriasla som hlavou. Zdalo sa, že mám snáď v uchu kus prachu. "Nicos, pozri sa na to," riekla som, keď som pokračovala po miestnosti pre všetkých členov. Ukázala som na kosti, ktoré sa povaľovali v rohu a vlastne všade po miestnosti. Pfff, museli sme to tu poupratovať. "Fuj, tu niečo i pekne smrdí," zašomrala som a pohľadom našla kus nedojedeného mäsa, ktoré už prechádzalo bohvie akou úrovňou rozkladu. Až mi zle prišlo. Ešte väčšie, než mi bolo. Tentoraz som fakt skoro hodila tyčku. Lenže jak som kráčala k tomu neporiadku, ktorý som rozhodne chcela pred spaním vynosiť, kútikom oka som si všimla ďalšie kosti. Na toto budeme potrebovať i nejakú väčšiu silu, než sú naše štenacie tesáky. Povzdychla som si a kecla na zadok.

//(43)