Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Zazubila som sa a pokývala hlavou. Neluharila som ho, to mi mohol veriť. Vždy som bola k nemu úprimná a pri tom, čo i on tu už zažil, mi to musel veriť. Znelo to však zvláštne, pretože také niečo sa len tak nevidí a asi ani tu. "Hej, tiež som na to kukala ako taký puk, keď mi to naša alfa hovorila. Sama som sa s ňou ešte nestretla, ale môj braček vraj áno, a tak sa teším, až ho nájdem, aby som ho vyspovedala," riekla som smerom k Tonresovi a uškrnula sa. Postupne sme napredovali púšťou, aj keď to bolo viac než náročné po tom sypkom piesku, ktorý sa mi presypával pomedzi labky. "Keby máš svoju svorku, napríklad v tom hubovom lese, akého patróny by si si predstavoval pre svoj les? Ja by som chcela nejakého veľkého, mocného medveďa alebo jeleňa! Aby vyhnali všetkých so zlými úmyslami," povedala som a zvedavo sa pozrela na Tonresa, čo mi na to odpovie. Veď predsa bolo by super zistiť, čo by sa mu hodilo za zviera k tým hubám čo tam mal. A možno by to bola veľká, zmutovaná muchotrávka, ktorá by strašila všetkých okolo! "Znie to logicky, ale i tak...táto krajina mi až tak obrovská neprišla, aby k tomu mohlo dôjsť... ale budiš. Určite to tak bude, len škoda, že v našom lese, čo je hneď vedľa, býva tak treskúca zima. Nemám rada zimu, asi si tu nájdem nejaký úkryt, kam sa budem vracať na zimnú dovolenku, pretože je tu teplo," zasmiala som sa, keď som to hovorila a cupitala si ďalej za ňufákom. Ani som netušila, kam vlastne idem, no šla som. Ktovie, kam ma labky dovedú, že jo.

//oaza

//Zpěvné věže

Neviem, či som chcela prebrať vládu nad touto krajinou. Skôr som ju len chcela celú preskúmať, niečo zažiť a hlavne pomáhať druhým, no hlavne mojej rodine a priateľov. O to mi predsa vždy šlo. Pousmiala som sa a mávala chvostom zo strany na stranu ako som kráčala ďalej pomedzi termitiská. Zvláštne, aká mnohotvárna vedela byť táto zem. "Áno, nikdy by ma nenapadlo, že by som sa mohla stretnúť s magickým, prerasteným hmyzom. Ktovie, či sa v budúcne nestretneme ešte s niečím iným, veď i patrón nášho lesa je vydra," prezradila som mu, aby sa náhodou nezľakol, keby na neho z hmly vyskočí táto malá potvora. Podľa slov Maple nebola nijak zlá a nebezpečná. Práve naopak. Ja sama som sa s ňou však stále nestrela a podľa mňa to bolo tým, že som chodila tak veľmi často na prieskumy mimo územie svorky. Nuž, aspoň som sa tam vždy vracala! Nastražila som ušká ako sa prostredie, ktorým sme kráčalo, menilo. Labky sa mi zabárali do horúcejšieho piesku. "To si nemyslím. Táto bola dosť ľadová a nestalo sa tak. Iba hory, ktoré delia sever púšte od zvyšku krajiny namrzli, ale to bolo tak všetko. Ona je niečím táto časť určite špecifická, ale ešte neviem čím," riekla som a povzdychla si. Ja na to tajomstvo tohto miesta jedného dňa prídem, ale dnes to skutočne nebude. Možno však áno, ktovie.

//Popelavá pláž cez Konec sveta

Strihla som uchom a počúvala Tonresové slová. Veľmi nerozvíjal so mnou diskusiu, asi bol ešte vyčerpaný z tej návštevy ostrova. Alebo bol len stále užasnutý, ktovie. Usmiala som sa a zamávala chvostom zo strany na stranu. "Hej, hej, ale keď už mágia existuje, príde mi hlúpe, keby sme si ňou neuľahčovali život. V mojej svorke, kde som sa narodila, sme žili bez mágie a prežívanie bolo pre nás náročné. Počúvala som príbehy, ako vlci počas zimy umierajú od hladu... na chlad... v lete je zas príliš teplo, málo vody..." povedala som mu a povzdychla si. Keby sme mali mágiu, nemusel by nikto nikdy umrieť. Strihla som uškom a zadívala sa na termitie vežičky, ktoré boli všade, kam som sa len pozrela. Tentoraz sa však z nich nerinula tá melódia, ako i predtým, keď nás sem s Tonresom pritiahla. "Myslíš, že ešte niekedy budú potrebovať našu pomoc?" odviedla som debatu iným smerom, aby som sa nezamýšľala nad tým, ako museli doma zas trpieť počas tejto zimy. Ach, škoda len, že mágia tam, odkiaľ som pochádzala, nefungovala. "Odkedy som to tu našla, premýšľam, ako je možné, že tu je také teplo i počas zimy, že sem nesneží," nadhodila som, keď sme prechádzali pomedzi termitiská a kde-tu prešiel termit. Mala som však v pláne ísť ďalej a nezastavovať sa tu. Predsa len tu žilo mnoho termitov a termitísk s ich kráľmi a kráľovnami. Nechcela som ich preto rušiť.

//púšť

// +6

Apríl 02/10 | Ohnivé jazero | Nicos

Môj braček bol strašný lenivec. Nechápala som, prečo on chcel byť práve ochráncom hraníc a svorky samotnej. Nehovorila som, že v tom nebol dobrý a ak bol nejaký problém, či nebezpečenstvo, že to nevyriešil... ale ak by mal urobiť niečo navyše, tak to mu bolo viac než zaťažko. Rád si užíval svoje voľno, narozdiel odo mňa, ktorá som chcela furt niečo robiť. Boli sme ako dva odlišné póly. Povzdychla som si a švihla chvostom zo strany na stranu. "Dobre, ale len na chvíľu, pretože potom je zas čas práce, je ti to jasné?" rýpla som si do neho a zaškerila sa. Zvalila som sa späť do trávy vedľa neho a zadívala sa na hladinu jazera, od ktorej sa odrážali slnečné lúče. Sama som si čoskoro zívla. Cítila som sa z toho tepla tak ospalo! "To áno, ale i tak treba, aby si občas tie hranice a les tak prešiel, chápeš. Nechceme, aby nám tam niekto cudzí vkĺzol, hlavne ak nebude mať dobré úmysly," povedala som a oprela sa bokom o brata, aby som cítila jeho prítomnosť. Bola som tak rada, že sme mohli stráviť chvíľku spolu a osamote. Chýbalo mi to. Chýbal mi môj braček. "Myslím, že áno, väčšinu. Rastie tu dosť tých istých, čo rástli i v našej svorke. Ale našla som i ďalšie. Mágia od Života mi dosť pomáha si myslím a postupne i skúšam rôzne bylinky nové, že k čomu budú dobré. Hádam sa nepriotrávim," riekla som na jeho otázku a zasmiala sa nad tým, nebolo by to určite nič príjemné. Potriasla som hlavičkou a zívla si. Opäť.

Nakrčila som ňufáčik. Chuti týchto morských plodov som nejako nevedela prísť na chuť. Strihla som uchom a pokrútila hlavičkou. Nečudovala som sa, že sa s ním prvý raz Tonres mordoval tak strašne dlho. Veď ten pancier bol strašnou prekážkou! "No, ja ho každopádne už nikdy jesť nebudem, ani iné morské potvory. Mne nechutia ani ryby napríklad, strašne smrdia, čo ty? Vyzeráš, že zjesť fakt hocičo," riekla som a zasmiala sa nad tým. Komu by totiž napadlo, skúšať sa dostať k mäsu kraba, keď si radšej môže uloviť zajaca? Môj mozog to nešiel pochopiť. Každopádne, bolo mi jedno, kto si čo robí, vedela som hlavne, čo budem robiť ja. A toto to určite nebude. "Teším sa, až ovládnem všetky štyri elementy, ale na oheň som si ešte netrúfala. Najskôr sa chcem zžiť s touto mágiou, pretože s ohňom môžem narobiť veľké škody, keď budem neskúsená a to fakt nechcem. Les, kde žijem, je podľa mňa viac než horľavý," povedala som a musela sa nad tým zasmiať. Hej, rozhodne som nechcela podpáliť svoj vlastný domov. Síce by som potom vedela stromy zas mágiou postaviť naspäť... ale takto som to komplikovať nechcela. "Môžeme skúsiť preskúmať ešte toto pobrežie, že čo tu vlastne ešte je. Možno nájdeme ďalšie podzemie s pokladom," nadhodila som a mrkla na neho. Postavila som sa na labky, otriasla zo seba kus vody aj keď mi to k ničomu nepomohlo a vydala sa ďalej vpred. Sama som nevedela kam, ale bola som odhodlaná okolie svojho domova raz a navždy spoznať do podrobna!

//Zpěvné věže cez Konec světa

Apríl 01/10 | Ohnivé jazero | Nicos

Zívla som si a rozospato sa kukla na jazero, u ktorého sme trávili ďalší, teplý, jarný deň. Konečne tie všetky hnusné zmeny počasia pominuli a my sme sa tu mohli vyhrievať na slniečku ako mačky. Ešte však nebolo tak teplo na to, aby sme sa mohli kúpať vo vode. I keď to môjho brata určite až tak nezaujímalo a rád by tam skočil tak či tak! A možno ani nie. Ja som to rozhodne nemala v pláne. Potriasla som hlavou a pohľadom našla svojho ryšavého parťáka. "Nicooooos, čo ideme robiť? Ešte máme pár hodín, než sa budeme musieť vrátiť do svorky," riekla som a zdvihla labu, aby som sa poškrabala za uchom. Mala som svoje povinnosti, ktorým som sa musela venovať, rovnako ich mal i on. S našim postavením sme si toľko túlania sa nemohli tak úplne dovoliť. Nastražila som uši a kukla sa na brata a potom na jazero. Bolo k našej svorke najbližšie, možno preto sme sem tak často chodili. "Už si obchádzal hranice? Zdá sa mi, že sa okolo lesa pohybuje dosť veľa vlkov. Nie, že sa k nám dostane nejaký cudzinec. Máme tam teraz dosť vĺčat vo svorke," nadhodila som, no zdalo sa mi, že ešte ich nekontroloval. Mohol by si s tým však pohnúť, aby sme zamedzili nejakým nájazdníkom. Mali sme tam naozaj veľa mladých vĺčat, ktoré bolo potreba ochraňovať. Sama som vedela, akí sú mladí hlúpi a naivní. Nechcela som, aby na to doplatili!

To, čo povedal Tonres, znelo naozaj pekne. Vedela som si tam predstaviť sa vyhrievať na slniečku a nie moknúť pod náporom tohto silného dažďu. "Len, či tam nebude potom zase príliš horúco. Tie podivné stromy nevyzerali, že by vrhali nejak extra veľa tieňu," povedala som zamyslene na to. Možno by stačilo krajšie počasie na jeseň alebo jar, kedy by nás tam príjemne zohrialo slniečko. Pretože som sa bála, že počas leta by tam bol pekný úpek. "Vyzerá, že ty si ho už niekoľkoráz ochutnal, čo. Nechápem, prečo si radšej neulovíš rybu, chudák podivný tvor krab," zasmiala som sa nad tým a pretočila oči v stĺp. No čo už. Asi to bolo niečím špeciálne, keď bol odhodlaný sa dopracovať k mäsu pod pevným pancierom. Bola som zvedavá, ako toho dosiahne, takže som si sadla na piesok a vyčkávala, ako začne túto famóznu prípravu. "Wow, tak toto bolo super. To sa dá s mágiou vody? Fíha, to aby som sa to i ja naučila čoskoro," riekla som s úžasom a sledovala prasknuté kúsky panciera, ktoré sa zapichli kde-tu po pláži. "Tak jeho život nepríde len tak na zmar, jasne, že to skúsim," odpovedala som na jeho otázku a našla kus niečoho, čo vyzeralo ako mäso, aby som si z toho vzala. Prežúvala som a malo to takú špecifickú chuť. Nevedela som to popísať, no rovnako ako ryby, ani toto mi vôbec nechutilo. Nakrčila som nosík. "Hm, nie... toto rozhodne nebude moje obľúbené jedlo," riekla som a nasilu prehltla ten kus, nech naozaj jeho život nepríde na zmar. Nechápala som, ako mu to môže chutiť. Veď to bolo odporné!

//Palmový ostrov

Nasledovala som Tonresa, ktorý sa ponáhľal späť na pláž, pretože ako hodiny ubiehali, more pomaly dvíhalo svoju hladinu. Nečudovala som sa, že sa v noci naň nedalo už vôbec prejsť. Už od obeda to bude pekne náročné. Mali sme šťastie, že sme tu vyčkali do rána a rýchlo sa naň šli pozrieť. Prebehla som po vode zas na čierny piesok, otriasla sa a vydýchla si. Bola to sranda. "Ach áno, škoda, že sme na to nemali viac času. Vyzeralo to tam tak zvláštne, ale príjemne, izolovane od celého sveta!" riekla som a zavrtela chvostom zo strany na stranu. Pozrela som sa na to zviera, ktoré mal pri sebe a zazubila sa. "Krab? Tak sa to volá? Čo to vlastne je? Musí to žiť v mori, že hej," riekla som smerom k nemu a sledovala tú potvoru. Mala tvrdú kožu, až pancier by som skôr povedala. Ako sa chcel dostať k jej mäsu? "A ako ho chceš zjesť? Mi príde, že ani mäso nemá, veď sa k jeho telu nedá vôbec dostať," povedala som a zamračila sa. Možno bol na to trik,ktorý som ešte nepoznala, ale Tonres vyzeral, akoby ho predtým niekedy mal. Veď i poznal ako sa volá! Preto som sa pozrela naň ako také malé vĺča, ktoré očakávalo vysvetlenie toho, že ako sakra na to.

//Popelavá pláž

Opatrne som pokračovala za Tonresom. Zamračila som sa. Bolo to namáhavé, ale voda bola našťastie len po naše kolená. "Počkaj na mňa kus," riekla som, pretože bol vyšší než ja, a tak sa mi brodilo touto plytčinou náročtnejšie. Ako tak sa mi však podarilo držať s ním krok a dostať sa k ostrovu Bola som zvedavá, čo za poklady na ňom nájdeme, ale nechcela som predbiehať skutočnosti. "Hm, to sú zvláštne stromy, také som ešte nevidela," povedala som, keď som sa dívala na palmy, popod ktoré sme prechádzali. V ich korunách som videla nejaké okrúhle predmety, no nechápala som tomu, čo by to mohlo byť. Bola to veľká šiška? Alebo jahoda? Ktovie. Najlepšie by bolo, keby nám žiaden z tých predmetov nepadol na hlavu, keďže som videla, že kde tu sa povaľujú i v piesku. Odfrkla som si a skúmavo sa prechádzala celým ostrovom, no úprimne som tu nenašla nič, čo by nejak extra upútalo moju pozornosť. Nebolo tu vlastne nič, okrem paliem, krabov a ďalších vecí, ktoré však neboli ničím, čo som nejak prahla vidieť. Poklad tu minimálne nebol žiaden. Povzdychla som si a pozrela sa na Tonresa, ulovil jednu z tých potvor, čo tu lozili. Nakrčila som ňufák. "Vyzerá nebezpečne, dávaj pozor lebo určite si ho naštval," varovala som ho a pokračovala za ním, aby som ho nasledovala späť na pevninu, kam sme mali obaja namierené. Robila som si starosti, aby nedostal po čumáku od toho tvora, ktorý sa chcel len vyslobodiť von.

//Popelavá pláž

Čakať celú noc, kým voda ustúpi, bolo pre mňa strašne únavné. Povzdychla som si a sledovala vlny, ako narážali na breh do čierneho piesku. "Ja si asi pospím," povedala som a i keď som sa chcela zahrať na siláčku a neísť celú noc spať... napokon ma zmohla celá tá únava. Zívla som si a schúlená do klbka v mojom úkryte som si položila labku na čierny piesok a zaspala. Ak by som mala popísať svoje sny, takto by som nedokázala. Mala som pocit, že sa mi nikdy nič nesnívalo. Prehadzovala som sa však na jednom mieste poriadne. V spánku som možno i pár ráz trafila Tonresa, no ten drichmal tiež mocne, a ak sa mi to ani raz nepodaril. Keď som sa začínala pomaly preberať, rozlepila som oči, zívla si a zamľaskala. Začala som sa pomaly prebúdzať, ale bol to zdĺhavý proces. Tonres však už bol nadšený a pripravený vyraziť. Stalo sa niečo? Otočila som sa na more a dívala sa na vlny. Hladina bola akoby ďalej od nášho úkrytu a zo značilo, že je náš čas na to vyraziť. Postavila som sa na labky, otriasla sa a priývla Tonresovi na jeho oázku. Ešte stále rozospato som zamierila k hladine mora a pozrela sa na ňu. To dám. Vykročila som a vydala som sa vo vode za ním. Prekvapilo ma, že aká je v skutočnosti nízka.

//Palmový ostrov

Zabručala som. Tak veľmi som sa chcela pozrieť na druhú stranu. Na ostrov, ktorý sme videli v diaľke. Netrpezlivo som sa metala a premýšľala, ako by sme sa tam mohli dostať. V tomto počasí a takto navečer tomu však nebolo možné. Ach, keby som teraz tak mala krídla alebo vedela chodiť po vode. To by bolo tak super, pomyslela som si, no bohužiaľ som ani jedno z toho nemala a ani Tonres, pokiaľ mi nič netajil. Povzdychla som si a pozrela sa na svojho partáka, že čo na to povie. Bol starší a skúsenejší. Určite na niečo príde. Samú ma niečo napadlo, ale určite to nebolo tak geniálne ako to, čo by napadlo jeho! "Hej, to máš pravdu. Musí sa tam dať dostať a pokiaľ nie teraz, musíme počkať, až to možné bude. Som hrozne zvedavá, čo tam je, keď je tá cesta tak náročná," povedala som zadumane a zamračila sa. Moje očká sa upriamili na ostrov. Samozrejme, že sme tu museli počkať a pospať si, ale odmietala som spať na daždi. Úkryt však široko ďaleko nebol, a tak som sa rozhodla, že sa pokúsim s mágiou trochu potrénovať. "Teraz odstúp prosím," varovala som Tonresa a zamerala sa na piesok, ktorý bol dostatočne ďaleko od mora. Z útrob zeme som vyvovala skalnaté kusy, ktoré do seba zapadli a tak vytvorili úkryt. Menší prístrešok, aby na nás nefúkal z každej strany ten protivný vietor, či dážď. Zadýchane som sa na to pozrela a usmiala sa. Bolo to dostačujúce. Ešte som tam kus vyhrabala jamku, aby sme zapadli úplne do závetria a kývla hlavou Tonresovi, nech sa ideme trošku osušiť. "Čo si myslíš, že by na tom ostrove mohlo byť ukryté?" otázala som sa, keď som si ľahla do nášho úkrytu a zívla si. Bolo na čase si troška pospať, ako pomaly prichádzala noc. Šum vĺn a kvapky dažďa tomu náramne napomáhali.

Stála som na čiernom piesku a bola som tak ponorená do svojich myšlienok z kamennej cesty, že som nechala vlny, aby objali moje labky. Tie sa postupne prepadávali hlbšie do piesku. Ja som však bola naďalej fascinovaná tou cestičkou, ktorá viedla k nejakému ostrovu v diaľke. Ktovie, čo sa na ňom skrýva a či to nemá niečo spoločné s tým, čo sme videli v tom lesíku. Nájdeme i na konci cesty modrý plameň ako bol tam? premýšľala som nad tým a z mojich myšlienok ma vytrhol až Tonres, ktorý tu nechcel postávať o nič dlhšie a rovno sa vydal smerom k ostrovu po kamennej cestičke. "Uh, áno, ale dávaj si pozor! Nechcem ťa loviť z mora. Už som to raz s jedným vlkom robila a nebolo to nič jednoduché," vystríhala som ho a povzdychla si, keď zmizol na jednom z kameňov. Chcela som ho nasledovať, ale ako som stupila na prvý kameň, labka sa mi pošmykla a preletela mnou i vlna, ktorá mi zabránila pokračovať. Zdalo sa, že na ten ostrov sa nedá len tak dostať. Zamračila som sa. "Tonresi, poď späť. Takto to tam nepôjde, utopíme sa," zvolala som na neho a povzdychla si. Vrátila som sa na pláž, otriasla som sa a sadla si do piesku. Premýšľala som, ako by sme sa tam vedeli dostať. "Myslíš, že sa tam vôbec dá dostať bez krídel? Alebo chodenia po vode?" opýtala som sa ho so zachmúreným výrazom. Mala som teraz nutkanie sa tam dostať ale ako? Vyzeralo to dosť nemožne. Povzdychla som si ešte viac. "Teraz večer je hladina príliš vysoká... myslíš... myslíš, že ráno to bude jednoduchšie?" opýtala som sa ho zvedavo a nadvihla obočie. Čakala som, čo mi na to odpovie a u toho pozorovala ten ostrov. Čo na ňom asi tak bude? To som netušila.

//Pusté údolí

Bolo pravdou, že v niektorých zemiach mali bohov, ale nemali mágie. U Tonresa tomu bolo naopak a v tej mojej rodnej zemi sme nemali ani jedno, len vieru v matku prírodu a silu mesiacu. Strihla som uchom a premýšľala, koľko rozdielnych kultúr tu môžem nájsť a čo mi vlastne dajú k tomu, aby som bola múdrejšou. Určite mnoho. Usmiala som sa a zamávala chvostom zo strany na stranu. Budem sa musieť nad tým poriadne zamyslieť a skúšať sa vypytovať vlkov na rôzne veci, aby som zistila, aké je to u nich. "Nepovedala by som, že mám hlad priamo, ale niečo by som už zjedla. No v týchto končinách určite nič nenájdeme," riekla som a zasmiala sa. Kto by tu bol? Ani vlčie pachy som tu necítila, akoby tadiaľto ešte nikto nikdy neprešiel a ak áno, bolo to veľmi dávno. Povzdychla som si a pokračovala ďalej. Keď som zbadala zmenu na horizonte, Tonres len nechápavo hľadel pred seba. "Kukaj, tmavá planina sa mení v černejšiu, tam, a potom tam je voda," ukázala som mu labkou, ako som o tom hovorila. Možno som mala len lepšie nočné videnie ako on. Ktovie. Napokon... čoskoro sme k tomu miestu došli a ja s úžasom hľadela na čierny piesok pod našimi labkami. "Wow, tak toto som ešte nevidela. Teda more som videla až tu, ale čierny piesok som ešte nikde nenašla. Čo hovoríš na to?" vypískla som a zamávala chvostom zo strany na stranu. Vyzeralo to tu strašne super. Síce bola noc, ale i tak to bolo hrozne cool. Ako som sa však tešila z piesku, priskočila som bližšie k Tonresovi, aby som sa vyhla vlne, ktorá sa rozbila o breh. Takto som sa chvíľu radovala, než som sa zastavila a cez dážď a zlú viditeľnosť uvidela v mori kamene. Veľké, po ktorých sa dalo prejsť... kam? Zdvihla som zrak. "Čo to je?" opýtala som sa a ostala stáť u kamenej cestičke, ktorá skrz vlny viedla na menší ostrov. Otočila asom sa na Tonresa, či sa to vydáme spoločne preskúmať. Veď on vodu ovládal, keby niečo a ja vietor! Spolu si poradíme raz dva.

//Stolová hora

"Ale nie ste tak dobrý známy, aby ste si spolu sadli niekam pod vŕbu a komentovali druhých vlkov predsa," opravila som ho a zaškerila sa. I m, že som ich nejak extra poznala. Nepovedala by som, že som ich nejak extra poznala. Proste som rozlišovala medzi známymi, kamarátmi a priateľmi. No a samozrejme rodina bola samostatná kategória, o tom sa nedá ani diskutovať. "No budem veriť, že až sa sem dostane, bude spokojný rovnako ako ty. Si tu predsa spokojný, no nie? Je to predsa kúzelný svet, plný vlkov a každý deň môžeš spoznávať niečo nové," riekla som a pozrela som sa na neho, či len ja to vidím tak ružovo alebo to tak skutočne je. Pokračovali sme lesom ďalej, až sme vyšli na otvorené priestranstvo. Široko ďaleko na planine nič nebolo. "Hm, tu to nevyzerá ako miesto, kde by sa dalo niečo uloviť, čo," skonštatovala som a zasmiala sa. Museli sme sa len prejsť a snáď nás naše labky niekam dovedú. Kam? To som chcela nechať na náhode. Rada som cestovala a skúmala všetko navôkol. "Niekedy ma až desí, aký je svet veľký a bojím sa, že ho nikdy celý neuvidím," priznala som a zdvihla hlavu k nebesiam, ktoré boli stále smutné. Povzdychla som si. Ako by som im vedela pomôcť? No nemohla. Jedine by som vedela ovládať počasie, všakže. "Možno ho ani celý vidieť nemáme. Keby nikdy neodídem z domu za bratom, ani tu by som nebola," dodala som a uvedomila si, že to bude asi sám osud. Prikývla som. Áno. Bude to určite tak! "Hm, pozri sa tam k moru. Akoby tam bola čierňava," pípla som, keď som uvidela v diaľke, ako sa pustatiny mení v čiernočiernu zem, ktorá prechádza až k moru. Čo to malo byť?

//Popelavá pláž