Spodná časť čeľusti - sánka, mi spadla dole, akoby som práve počula niečo skutočne neuveriteľné. Pravdou však bolo, že slová Sinéad ma skutočne prekvapkali. Aby som mohla zareagovať slovne, musela som najskôr svoju papuľku zaklapnúť. "Páááni, tak to som ešte nepočula. Ako si mohla doteraz prežiť? Neviem si predstaviť celý život jesť ryby a zajace. A kde spíš? Musí to byť strašné, ale tá voľnosť a cestovanie znie skvelo," riekla som a pokrútila nad tým hlavičkou. Ach, prečo vždy vĺča muselo byť zodpovednejšie. Nebola som ešte skazená a práve preto som sa držala toho, čo mi bolo od mala tlačené do hlavičky. Keďže som sa snažila vždy dospelákom zapáčiť a získať ich obdiv, nikdy ma ani nenapadlo spochybňovať ich názory. Sinéad bola ale odlišná. Vo... všetkom! Necítila som sa však nepríjemne. Páčilo sa mi to, pretože nebola tak nudná. Práve naopak! Cítila som sa s ňou lepšie a dokonca som i zabúdala na svoju bolesť žalúdka, ktorá každou hodinou pomaly mizla.
Prešli sme v debate i k bohom. Fascinovane som ju počúvala. "Takže tomu hm Životu môžem priniesť akékoľvek kvetinky? To znie strašne super. Nedávno mi na hlavu spadlo niekoľko modrých kvietkov len tak, z ničoho nič! Znie to šialene čo?" začala som a zazubila sa od ucha k uchu. Bude to určite sranda, až ho navštívim. Z jeho mena som mala dobré pocity, avšak to druhé vo mne vyvolávalo mierne zimomriavky. "Možno na našej ceste narazíme na nejaké lesklé kamienky, ktoré by sme mohli Smrti priniesť! Ale popravde sa mi veľmi jej predstava nepáči. Volá sa... Smrť," riekla som a až ma striaslo u toho, ako som to vyslovila. Brrr, jasne, že sa za ňou eventuálne vydám, pretože som zvedavá. No v prvom rade ma viac lákal Život. A chcela som si na prvé stretnutie s Bohom pamätať s úsmevom na tvári, nie s traumou na srdci. "Mohli by sme ich navštíviť spolu, čo myslíš? Až nájdeme na jar kvetinky," riekla som a zazubila som sa. Mala som už plány, ako ho pôjdeme hľadať. Čo ma privádzalo k otázke. "A vieš vôbec, kde ich máme hľadať?" opýtala som sa jej nakoniec a natočila hlavu na stranu. Bola som zvedavá, či som náhodou okolo nich už neprechádzala! Možno som ich i stretla alebo videla, no nepamätala som si na to. Hehe.
Na slová, ktorými nás hnala na cestu, som len veselo prikyvovala. Rozišla som sa po jej boku cez zasneženú pláň. Tešila som sa na naše spoločné dobrodružstvo. Určite si užijeme plno zábavy. "Hmm je to tamten les," povedala som a ukázala som ňufákom na les, ktorý bol od nás smerom plus mínus na juh. "Je to veľmi veľký les. Ešte som ho nestihla preskúmať celý, ale v jeho strede je veľká lúka!" vysvetlila som vlčici a pokývala hlavou nad svojimi slovami, čím som dávala sama sebe za pravdu. "Myslím, že ju volajú... hmm... nepamätám si ako ju nazvala teta Maple. Joj, moja pamäť je tak hrozná!" vyhŕkla som a stiahla som ušká dozadu. Asi som ju veľmi dobre nepočúvala alebo mi to ani nepovedala. Prvá možnosť bola však viac než reálna v mojom prípade. "Prepáč. Je to tam ale super! A i členovia vyzerajú byť priateľskí! Vraj je tu viac svoriek, ale Maple mi k nim nič veľmi povedať nevedela. Ty si sa na cestách s nejakými stretla?" opýtala som sa jej narovinu, pretože som aspoň mohla viac vyzvedať a možno i prídem na to, ku akej by sa plánovala v budúcne pridať! MOžno by som ju i stiahla ku nám! Aspoň by som mala kamarátku blízko seba, hah.
//Ohnivé jazero
Tmavá vlčica sa rozhovorila. Bola som nadšená, že som konečne narazila na niekoho, kto bol rovnako ukecaný ako ja. Mohli sme byť skutočnými priateľkami! Skôr či neskôr. "Čo? Ty nemáš alfy? A kde potom bývaš?" opýtala som sa jej, pretože som s tulákmi ešte tu česť nemala. Vedela som, že existujú samotári, ale prečo by nechceli žiť pod ochranou svorky? Nebolo to až tak hrozné. Aspoň mali domov, kde sa mohli vždy vrátiť. Preto ma zarážalo, že Sineád taký domov nemala. Natočila som hlavu na druhú stranu, ako som ju počúvala rozprávať. "Hm, dobre," riekla som, pretože som mala svoj vlastný názor na to. Poslúchať alfy by sme mali. Predsa len sú staršie a skúsenejšie. A aj múdrejšie, inak by neboli alfami! Vlčica mi nakoniec povedala o tom, čo sú vlastne tí bohovia zač. Život a Smrť? To znelo tak zvláštne. Nadšenie z mojich očí sálalo. Toto bola cesta, ktorou sa naučím mágie! "Fíha, tak to je super! Presne toto som potrebovala vedieť," zvískla som nadšene a vyskočila nad zem. Vrtela som chvostom zo strany na stranu a radostne sa usmievala od ucha k uchu. "A čo im mám doniesť, aby mi pomohli s ovládaním mágie?" opýtala som sa jej hneď na to a naklonila hlavu na druhú stranu. Bola som tak hrozne zvedavá! I jej ďalšie slová o okolitých oblastiach boli zaujímavé. "To znie tak super. Červené jazero? Páni a podivná voda v rieke... hmm samozrejme, že by som chcela vidieť všetko! A určite sa teším až spolu niečo nájdeme nového! Možno narazíme i do nejakého magického dobrodružstva," riekla som a zazubila sa. Nadšene som vrtela chvostom zo strany na stranu pripravená vyraziť ďalej. "Tak, ktorým smerom sa vydáme? Svorka šla na lov, takže mám kopu času kým sa vrátia, aby sa o mňa nestrachovali," prezradila som jej so spokojným úsmevom a rozhliadla sa na všetky svetové strany. Bola som zvedavá, kadiaľ ma Sineád odvedie a čo všetko mi ukáže!
V očkách mi pri jej slovách len tak zaiskrili iskričky šťastia. "Fíha, tajné susedky... a možno sme boli i tajné kamarátky!" riekla som, čím som sa vôbec nechytala na ten význam, aký myslela. Ale čo už. Bola som mladá a niektoré veci mi hneď nedochádzali. Byť kamarátkou s touto vlčicou som ale chcela byť za každú cenu! Bola úplne iná, než dospeláci v mojom okolí. Menej vážna a pochabejšia! Nebola žiadnym suchárom. "Takže ty nepočúvaš ani svoje alfy? Fíha. Takže si fakt môžeš robiť čo chceš? Kedy budem i ja tak veľká? A budem si môcť robiť tiež čo budem chcieť?" zavalila som ju ďalšou hromadou otázok, pretože táto tmavá vlčica ma zaujímala čoraz väčšmi. U toho celého som vrtela chvostom zo strany na stranu a tešila sa, až o nej zistím toho viac. Vyzerala ako niekto, koho by som bola schopná považovať za svojho mentora. Prišla mi úplne super! Mohla by ma toho toľko naučiť, vysvetliť a ukázať... Uškrnula som sa. Absolútne som nepremýšľala nad dôsledkami, ktoré by mohli prísť kvôli tomu, že som sa hodlala hodiť do náruče vlčici, ktorú som poznala päť minút i s cestou.
"Bohovia? To je čo?" opýtala som sa a naklonila hlavu na stranu. "Je to nejaké miesto?" dodala som a zvedavo sa na vlčicu dívala. Samozrejme, že toho vedela viac, než ja. Bola predsa veľká a veľkí vlci vedeli skoro všetko! Minimálne viac, než my mladí. Preto som mala tak veľkú dôveru voči dospelákom. Raz ma táto dôvera bude určite stáť i život. Z jej slov som tomu veľa nerozumela, ale chápala som, že je to niečo super, peckové a neobvyklé! "Fúuu a ako zažijem niečo také ako si popísala? Aj ja by som chcela nájsť poklad!" riekla som a zazubila sa od ucha k uchu. Mala som však kopec ďalších otázok, ktoré som jej hodlala položiť. Prečo nimi šetriť? Bola som zvedavá! "Hm a sú tu i nejaké miesta, ktoré sú magické? U nás v lese je napríklad magická hmla!" vyhŕkla som. Chcela som konverzáciu ubrať takým smerom, aby som sa vydala na výlet po krajine a uvidela niečo peckové v sprievode dospeláka, aby som tam potom mohla zaviesť i svojho bračeka, nech sti to užijeme spoločne!
S nastraženými uškami som sa dívala na vlčicu, očakávajúc odpovede na moje otázky. Mohla som vyznieť ako dosť zvedavý, mladý vlk, ale presne tým som bola! Tak mi to hádam prepáči. Oblizla som si ňufáčik a na moment sa zamyslela, či by mi tu nemohla poukazovať i okolie, ak ho viacej poznala. S dospelákom som sa určite nebála! A ak nájdem nejaké super miesto, mohla by som tam zaviesť Nicosa, pomyslela som si a u toho začala vrtieť chvostíkom zo strany na stranu. Tešila som sa i na to, keď Maple dodrží svoje slovo a vezme nás na návštevy druhých svoriek. Joj, také veľké plány som mala. Ale akosi sa nič nekonalo. Potrebovala som nejakú aktivitu! Bruško ma stále bolelo, no bolo to každým dňom o poznanie slabšie. Čoskoro to určite skončí a ja sa budem môcť nad tým už len pousmiať. "Ale kdeže. Nechala som ho spať v jaskyni. On je totiž dosť jednoduchý a tak som to tu chcela prv preskúmať, aby mu nič nehrozilo mimo lesu, až sa sem vydá na prieskumy," riekla som na jej otázku a zazubila sa. Bola som veľká a starostlivá sestra! Niekedy mi šli moji bratia na nervy, ale i tak som ich mala rada. "Aj ja som prišla z tej strany!" veselo som zvolala. Možno by ma predsa len poznala? Alebo teda svorku. I keď to bola len naivná predstava, pretože mi nedochádzalo, aký je veľký a rozsiahly svet. "Ale prečo to robíš? Už si veľká," dodala som a natočila hlavu ja na druhú stranu. Nešlo mi to do tej mojej "malej" makovice. Prestúpila som z labky na labku a sama už bola natešená, čo budeme ďalej robiť a kam ma vlčica vezme. "A čo si tu také super videla a zažila? Teta Maple hovorila, že je to magická krajina a ona sama nám ukázala magické triky! Aj ty vieš niečo?" otázala som sa a pozrela sa na jej červené oči. To už samo o sebe zaváňalo niečim magickým! Bola som zvedavá, čo mi povie a čo mi ukáže alebo kam ma vezme. Chcela som niečo super zažiť a vidieť!
Slovo, ktorým ma nazvala, som nepoznala. Stiahla som uši vzad a pozrela sa sa na vlčicu. Musela to byť nejaká nadávka, ktorú som si vyslúžila za to, ako som spadla na zem! Joj, musela som sa pozviechať na labky ako povedala, nech si pozbieram posledné zvyšky dôstojnosti. Keby stočím debatu iným smerom... zabudneme na tento môj trapas! pomyslela som si a hneď som mala v pláne odísť v téme niekam inam. usmiala som sa na tmavú vlčicu a zamávala chvostom. "Ja? No... prišla som sem za bratom, ktorý sa stratil. Ale už sme nevedeli nájsť cestu späť, tak sme tu zostali," vysvetlila som jednoducho a zastrihala ušami. Mala som skvelú príležitosť zistiť niečo viac o tejto krajine? Oh áno! "Ja sa volám Danie. Ty si sa narodila v tejto magickej zemi?" opýtala som sa jej na rovinu, aby som zistila, či i ona náhodou nedošla odniekaľ z diaľky náhodou. Možno by poznala môj domov? Pochybovala som. Ale ktovie. Dospeláci vždy vedeli, čo robiť! "Hm, čo tu vlastne robíš?" vyhŕkla som napokon, keď som si uvedomila, že takéto hranie, čo tu predvádzala i bezo mňa... nebolo príliš bežné u vlkov ako bola ona. Samozrejme, že to nebolo zlé! Azda som konečne narazila na nejakého normálneho dospeláka, čo nebol suchár?! To by bol suprácky deň v takom prípade!
//Sarumen
Vyšla som z jaskyne a zamierila náhodne do lesa. Bola som tu sama. Nikde som nikoho nevidela. Asi fakt šla na lov celá svorka. Nuž nevadí... mohla som aspoň skontrolovať hranice. Preto som sa vybrala jednoducho rovno, že kam ma les zavedie, tam prídem. Došla som až na hranicu lesa, kde som mohla pomedzi stromy vidieť rozľahlé, otvorené priestranstvo. Nemala som v pláne naň ísť. Len som sa dívala. Avšak v tom som uvidela nejakú tmavú siluetu, ktorá naozaj dosť bláznivo po lúke behala. Natočila som hlavu na stranu a ja sama pocítila nutkanie, že sa chcem hrať a taktiež sa šmýkať po snehu! Preto som neodolala a bez ďalších myšlienok som sa rozbehla smerom, kde neznámy vlk bol. "Aj ja chcem, aj ja!" vykríkla som, keď som bola dostatočne blízko a na dlhých, chudých nohách som sa k nemu ťarbavo pripojila. Začala som po vlčici opakovať jej bláznivé kúsky na kúsku poloroztopeného snehu. Bola to zábava! Válať sa v snehovej perine, šmýkať sa... len keby som si u jedného pokusu nenabila skoro ňufák! "Au!" zajakala som, keď sa mi to podarilo a ostala som sedieť v snehu. Labkou som si šúchala ňufáčik, ktorý ma fakt bavil. Tak to mi teda nevyšlo... "Som nemehlo," zamrmlala som si a zlatými očkami našla vlčicu, že či sa mi vysmeje alebo nie. Netušila som, kto to je... ale bolo mi to ako vĺčať ujedno. Zlé skúsenosti som ešte s nikým nemala a jej hranie sa v snehu mi bolo sympatické.
(79)
//les
Cupitali sme spokojne z lesa späť k úkrytu. "Neboj sa nič, veď oni hádam ešte ani stádo nenašli! Nie jee to také jednoduché, ako to vyzerá. Ty si asi s nami nikdy nebol ešte na love nie? Iba na jednom, dvoch?" riekla som s plnou hubou kožušiny, takže som viacmenej mumlala. Vošla som do úkrytu a pokračovala chodbou k našej spoločnej jaskyni, kde sme väčšina svorky mali pokope spať. Museli sme kožušiny uložiť na nejaké pekné miesto, kde by ešte trochu od tej krvi preschli. Premýšľala som preto, kde by sme ich ešte prevesili na tú chvíľu, aby boli do ďalšieho večera fit. Rozhliadala som sa po okolí a rozhliadala. Ale najskôr som si musela na tú tmu privyknúť. Odfrkla som si a položila kožušinu na zem. "Tak a teraz braček musíme vymyslieť, kde to prevesíme, aby to trochu poschlo. Nech tam není smrdieť tá krv a tkanivá," riekla som smerom k bratovi a pozrela sa na ten ryšavý, líšči kožúštek. Oblizla som si ňufák a zašvihala chvostom premýšľajúc, čo teraz. Preto som sa rozišla po jaskyni a všímala si väčšie skaliská, cez ktoré by sme ich mohli prehodiť.
"Aha, tu sa pozri!" povedala som bratovi a našla jednu skalu, kde sme obe kožušiny mohli prevesiť. Oblizla som si ňufák a šla pre svoju kožušinu zajaca, ktoru som vytentovala z tela hlodavca. Potom som ju prehodila cez skalu tou hnusnou časťou hore, nech sa to odparí alebo čo to bude robiť. Bola som vĺča nie biológ. Potom som sa pozrela na brata a spokojne sa usmiala. "Až preschnú, môžeme ich hodiť na hromadu kožušín, ktoré sme prevetrali," riekla som a už som si slastne predstavovala, ako nás všetci pochvália. Pfff. Boli sme tými najaktívnejšími členami tejto svorky, určite! Spokojne som nad tým pokývala hlavou a zdĺhavo si zívla. Škoda, že sme ešte nemohli spinkať na tých kožušinách, ktoré sme sem dovliekli. Preto sme sa museli uspokojiť i s tými staršími. Pozviechala som sa na labky, otriasla sa a rozišla sa smerom, kde bola hromada kožušín. Neboli o nič detailnejšie stiahnuté z kože než tie naše. Preto som bola o to viac spokojnejšia s našou prácou. Odfrkla som si ap ozrela sa na brata. Zdĺhavo som si zívla. Bola som unavená. "Ja sa na kus natiahnem," zamrmlala som a hodila sa do kožušín. Ani neviem, koľko som spala, ale keď som sa prebrala, Nicos ešte spal/už tu nebol. Preto som sa zdvihla na rovné labky, otriasla sa, ponaťahovala... a rozišla sa von. Chcela som to tu na chvíľu i sama preskúmať!
//Kopretinová lúka cez les
Otočila som sa na Nicosa, ktorý sa pomaly zlepšoval vo svojich loveckých skúsenostiach. Uškrnula som sa a vydala sa teda po svojich stopách späť, kde sme líšku našli. Zastrihala som ušami a ňufákom pekne vyčmuchala zajaca, ktorý sa rozvaľoval neďaleko. Potriasla som hlavou a vzala ho do papule. Vytiahla som ho k Nicosovi a pustila na zem vedľa líšky. "Tak a teraz by sme ich mali opatrne zvliecť z kože, aby sme mali kožuchy, ktoré zanesieme do úkrytu. Mäso môžeme zožrať, aspoň si zaplníme poriadne bruchá, keď sme sa vzdali tých zajacov!" riekla som a zazubila sa. Bol to dobrý nápad. Preto som sa pozrela na zajaca. Najskôr sme to mohli vyskúšať na tejto malej veci, či to bude vôbec fungovať. A tak som sa opatrne zaborila tesákmi do kože a skúšala si pomôcť i pazúrmi, čím som postupne kožu oddeľovala od mäsa. Samozrejme, som bola len tupé zviera, takže kožušina ako i iné bola nepravidelná a na veľa miestach deravá. No tak či onak sa mi to darilo. Pomaly... Keď som bola v polovici práce, pustila som zajaca a vydýchla si. "Bože to je namáhavé... no nič Nicos, skús to i ty s líškou. Pekne pomaly a postupne, nech ju úplne neroztrháš. Ja ti s tým keď tak pomôžem," vyzvala som brata. Ľahla som si k tomu nakoniec do snehu. Začala som tam, kde som skončila.
Opäť som zaborila tesáky do kožušiny a uvoľnovala ju od mäsa. Postupne a pomaly. Bola to strašná piplačka, ale tešila som sa, ako nás Maple zase pochváli a snáď i ostatní členovia svorky. Zívla som si medzitým. Bola som už i po celom dni dosť unavená. Odfrkla som si, keďže sa mi na jazyk prilepilo dosť veľa chlpov. Bolo to otrasné. Hlavne zajac mal také malé a krátke chlpy, že som ich mala napratané v celom ňufáku. Zabručala som a pozrela sa na Nicosa. "Joj ako ti to ide?" opýtala som sa ho a prípadne mu šla pomôcť, ak ju potreboval. Dokončili sme sťahovanie z kože u oboch úlovkov. Bola som s našou prácou spokojná. Nebola dokonalá, ale tak... boli sme len šteňatá! Zastrihala som ušami a pozrela sa na mäso. Nemohlo predsa prísť na vnivoč a tak som sa rozhodla, že do neho zabodnem svoje tesáky. Začala som ho žrať. Bola som spokojná, žalúdok som mala furt ako na vode... ale bolo to o poznanie lepšie. Hlavne, keď som doň nahádzala mäso. Nakoniec som sa zalizovala až za ušami. "Nuž, to by sme mali. Teraz by sme mali tie kožušiny zaniesť do úkrytu a niekde ich tam pekne uložiť," riekla som smerom k Nicosovi. Zdvihla som sa na rovno na labky. Otriasla som sa, vyhrabala dieru, kde som zahrabala zvyšky z koristi, nech tu nie je bordel a vzala kožušinu zajaca. Nicos si mohol hrdo vziať tú lišaciu a vydala sa k úkrytu.
//úkryt
Sežeň nové kožešiny pro úkryt 2/3
Nastražila som uši a pozrela sa na stopy, ktoré viedli k húštiu. Museli sme vymyslieť plán, ako líšku vyženieme a následne i ulovíme, nech dotiahneme nejakú tú kožušinu novú do jaskyne. Pozrela som sa na Nicosa, ktorý by sa do toho celého najradšej vrhol po hlave. Povzdychla som si. "Počkaj ale, musíme vymyslieť nejakú stratégiu. Toto nie je zajac a vie ťa pekne pohrýzť," riekla som tichším hlasom, keď som chytila brata za kožuch a potiahla ho, aby chvíľu počkal. Strihla som uchom a odfrkla si. "Keď ju vyženieme z húštiny, budeme ju musieť štvať, až kým ju nestiahneme na zem a potom sa ubrániť jej tesákom a zabiť! No a potom vymyslíme, ako ju stiahnuť z kože," povedala som v rýchlosti a zazubila som sa. Následne som kývla hlavou a začala sa zakrádať k húštine. Cítila som jej štipľavý zápach veľmi jasne. Preplazila som sa popod krovie, až som ju uvidela ako chcela sama sa pustiť do uloveného zajaca. Žiadna háveď nám nebude loviť na území! Zaslúžila si trest, že.
Kývla som hlavou na Nicosa, aby sa vydal spolu so mnou na líšku. Rozbehla som sa po snehu a líška sa veľmi rýchlo zdesila. Predsa len sme boli veľmi veľkí a tak nás mohla pokladať za dospelákov. Bežala som za ňou a štvala ju pomedzi stromy. Bola príliš rýchla, ale ak by sme začali s Nicosom spolupracovať, mali sme šancu ju s odretými ušami stiahnuť k zemi. Dobehla som ju až k chvostu, kde som zahryzla do jej chlpov a silno potiahla. Spätný ráz ma však potiahol vpred. Líška sa po mne zahnala tesákmi. Zaskučala som a snažila sa jej vyhnúť, ale jej tesáky ma i tak cvakli. Spoliehala som sa na Nicosa, že mi pomôže a potom, keď ma líška pustila, sama som sa zadrapila do jej kožuchu, aby som ju strhla k zemi. Bojovali sme s ňou dlhú chvíľu ,kedy nás dosekala tesákmi, no napokon sa nám podarilo ju strhnúť k zemi. "Nicos, teraz," skríkla som na brata, aby sa zahryzol do jej krku, zatiaľ, čo som ju ja pridŕžala labkami na zemi, keď sa metala a snažila sa vyhýbať jej tesákom. Brat sa hádam zmohol na to, aby to ukončil a keď konečne líška vydýchla naposled, kecla som na zadok. Došlo mi však špatne, ale zadržala som to v sebe. "Bruh, to by sme mali... vráťme sa po toho zajaca čo ulovila a potom vymyslíme, ako ich stiahneme z kožušiny," riekla som a vydýchla som si. Potom som sa pozrela na Nicosa, či je v poriadku. Sama som mala niekoľko menších raniek, z ktorých mi vytekali potôčiky krvi. Nebolo to fakt nič vážne. Aspoň sme si dokázali, že máme na viac než sú zajace.
Sežeň nové kožešiny pro úkryt 1/3
Zhrozila som sa pri nápade, ktorý dostal môj brat. To snáď nemyslel vážne. Zastrihala som ušami a natočila hlavu na stranu, keď som sa na neho pozrela. "Ty sa chceš ísť túlať preč z tadiaľto? Mali by sme však predtým ešte dokončiť, čo sme mali v pláne a potom... by sme možno mohli, ale kto bude strážiť územie, keď sú všetci na love?" riekla som, keďže som bola príliš zodpovedná na to, aby som sa odtiaľto len tak vzdialila. Avšak stále sme sledovali stopy, ktoré viedli ďalej a ďalej. Avšak ako som hovorila, postupne naberali svoj tvar. Už som ich spoznávala. Zastavila som sa a srsť na krku sa mi naježila, keď mi čerstvý pach onoho zvierať udrel do ňufáku. Pritom som si všimla i druhých stôp, ktoré tie, čo sme stopovali, nasledovali. Pach krvi ma zarazil hneď vzápätí. "Sledovali sme líšku na love," skonštatovala som. Mali by sme ju odtiaľto vyhnať... alebo ju uloviť? Mohli sme ju využiť na kožušinu do úkrytu? A i jej úlovok! Dve muchy jednou ranou. "Poďme ju skúsiť ulovit. Vstúpila na svorkové územie, máme plné právo a predsa nám chýbajú kožušiny, " riekla som a zazubila sa na brata. Avšak bola som pripravená hneď vyštartovať a pomaly sa zakrádať k líške tam, kde sa v húšti ukryla, aby si na zajacovi pochutnať mohla. No čakala som na Nicosovu reakciu, či s tým bude súhlasiť.
Zastrihala som ušami. Nicos poznal nejaké základné stopy. Nebolo ich veľa a zjavne si len myslel, že rozozná srnky... ale dalo sa s tým pracovať. Prikývla som. "Väčšina párnokopytníkov má ale veľmi podobné stopy. Ale v tomto lese asi okrem srniek, jeleňov a možno danielov nič iné i tak nežije, takže to bde ľahké. No u hôr v lesoch často vidieť i také tie horské kozy!" povedala som a pokývala hlavou, keďže toto som presne vedela. Oblizla som si ňufák a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Čakala som teda na Nicosa, až sa postaví a vydá spolu so mnou do lesa. Putovali sme krížom krážom, až som nakoniec v snehu zahliadla podivné stopy. Boli však príliš roztečené na to, aby sme mohli spoznať, komu vlastne patria. "Mali by sme ich chvíľu sledovať a možno niekde nájdeme i pevnejší otlačok, či rovno to zviera," riekla som smerom k nemu a zazubila sa. Pomaly som pokračovala po stopách, ktoré viedli niekam do preč do lesa. Nemohli byť nijak čerstvé, keďže pach bol pomerne slabý. Nakrčila som ňufák a postupila som ďalej. Zastrihala som ušami a zdalo sa, že ten tvor akoby tadiaľto prešiel už pred niekoľkými hodinami. Ma to nebavilo takto. Strihla som uchom a pozrela sa na Nicosa, či mu trpezlivosť slúži... lebo mne výsostne dochádzala.
Nicos mal vtipnú poznámku nad čím som sa musela uškrnúť. "Dobre, toto ti schvaľujem. Do úkrytu žiaden bordel vláčiť nebudeme, ale vonka si môžeme postaviť skrýšu, kde si také veci ukryjeme," riekla som a zazubila sa. Sledovala som Nicosa, ako sa pustil do stavania základov. Prikývla som a vzala som si i ja palicu, aby som mu s tým stavaním pomohla. Keď sme nejako zakliesnili tie väčšie papečiny, ktoré robili nosnú konštrukciu, pohádzala som na to i lišajníky a machy. Bol pekne krytý! Zastrihala som ušami a odstúpila vzad. "No braček, vyzerá to podľa mňa veľmi dobre. Šikovní sme," riekla som smerom k nemu a zazubila som sa. Oblizla som si ňufák a otočila sa smerom do lesa. Mohli sme sa konečne vydať do lesa a pohľadať nejaké stopy, ktoré by sme mohli stopovať a zistiť, akému zvieraťu patria. Ja som ich poznala pomerne dosť, ale... stále som nepoznala všetky zvieratá. "Ty ovládaš vôbec nejaké stopy zvierat? Alebo si i na to pekne kašľal doma?" otázala som sa ho a nadvihla spýtavo obočie, aby som zistila odpoveď, ktorú som už dávno poznala. Vedela som, že Nicos sa tomu príliš veľa nevenoval tomu. Odfrkla som si a postavila sa na labky. Otriasla som sa od snehu, ktorý mi zmáčal kožuch a vydala sa niekam do lesa, že na nejaké stopynatrafíme predsa.
Nedokázala som uveriť slovám, ktoré zase vypadli z môjho brata. Normálne som ho niekedy priam nespoznávala. "Fíha, takže ty chceš miesto oddychu pri stavaní bunkru... ísť radšej behať po lese a stopovať rôzne druhy zvierat? Zaujímavé, že to hovoríš práve ty," povedala som a vyplazila na neho jazyk. Samozrejme, že by ma taká aktivita bavila. Preto som bola rada, že to navrhol a nebude mi celú cestu frflať. "Ale super nápad, rada sa tak zahrám. Aspoň zistíme, aké zvieratá tu žijú! Nejaké stopy a pachy poznám, tak uvidíme, čo tu vypátrame," dodala som a do široka sa usmiala. Avšak mohli sme predsa len vymyslieť onen bunker, ktorý by bol našou základňou na našich potulkách po lese. Potriasla som hlavičkou a sedela si ďalej veselo v snehovom záveju. "Hm, čo teraz teda. Postavíme si prv ten bunker?" riekla som a nadvihla spýtavo obočie. Potom som sa pozrela na hromadu dreva, ktorú sme tu mali nakopenú. Určite s tým bude súhlasiť aspoň na chvíľu. Oblizla som si ňufáčik a čakala, čo z brata vypadne. Potom sa určite môžeme pobrať a ísť stopovať miestnu lesnú zver. Azda by sme našli i nejaké stopy líšok či inych zvierat, ktoré by sme mohli uloviť a zvliecť z kože! Povzdychla som si. To zase bude dilema, že ako sa to vlastne robí. Ale my to určite zvládneme! Nejako si podaríme.
Opäť som sa pozrela na brata, či to myslel vážne. Niekedy som mala pocit, akoby vôbec nepremýšľal. Inokedy ma zase milo prekvapil. Očividne záležalo na tom ako sa vyspal a aká bola konštelácia hviezd. Povzdychla som si a pozrela sa na hromadu papekov, ktorú sme sem nanosili. "Prečo si ju chceš brať do úkrytu, ktorý sme pred chvíľou poriadili. Zase tam urobíš zbytočne bordel, joj," riekla som smerom k nemu a zabručala. Tento jeho výplod fantázie sa mi vôbec nepáčil. Radšej sme mohli ísť robiť niečo... čo by bolo viac prospešné pre svorku, než robenie bordelu hneď po tom, ako sme ten starý poriadili. I keď sme z nich všetkých na to mali síce najväčšie právo... i tak! "Radšej vymysli, čo budeme robiť teraz, aby sme sa tu nenudili. Mohli by sme si z tých papekov postaviť bunker! Keď už nič tak aspoň niečo, než to Maple potom spáli," navrhla som našu milú, súrodeneckú hru, ktorej sme sa mohli venovať. Oblizla som si ňufáčik a nevedela sa dočkať, kedy sa k tomu pustíme. I keď... musela som si dobre premyslieť, ako to urobíme. Mali sme dokonca i mach na strechu alebo výstelku. No museli sme prísť na to, ako pospájame tie vetvičky, aby na nás nespadli, keď to bunku vlezieme. Veď my už s bratom určite niečo vymyslíme!
Pozrela som sa na brata a pokývala hlavou. Jeho návrh nebol až tak zlý, ako sa zdalo. Avšak museli sme sa vydať do inej časti lesu. "To znie dobre, ale mali by sme ísť... viac na východ, kam hovorila Maple, že idú loviť do susedného lesa," povedala som a zamávala chvostom. Rovno som sa tým smerom rozišla a každú jednu spadnutú vetvičku zdvihla a dávala ich na kopu. Tá sa veľmi rýchlo zväčšovala. "Ach, to je makačka... Nicos, pozri tam," riekla som a ukázala labkou na veľkú, zlomenú halúzku, ktorá stála v ceste. "Pomôžeš mi s ňou prosím?" poprosila som svojho brata a zašvihala chvostom. Podišla som k vetve a počkala, či mi brat pomôže. Ak nie, skúsila som ju potiahnuť sama. Avšak ak mi pomohol, šlo nám to jednoduchšie. Dotiahli sme ju až na hromadu papekov. Spokojne som sa usmiala. Už som videla len menšie halúzky. Po ktoré som sa rozbehla. Stále mi bolo zle, ale takéto aktivity ma aspoň zamestnávali a nemusela som nad tým premýšľať. "Aha, tam je ešte jedna!" riekla som a rozklusala sa napokon po snehu k jednej zlomenej vetve. Stále sa však kúskom držala o svoj materský strom. Joj, museli sme ju strhnúť dole! Takáto zlomená vetva len začne hniť. Preto som ju chytila do tesákov a trhala a trhala... mala som pocit, že som sa takmer napichla na papek, až tak som sa snažila. Zavrčala som nad tým a stiahla uši vzad. Zabručala som. Nicos mi musel pomôcť, aby sa mi ju podarilo strhnúť dole. Zazubila som sa a potom som ju odtiahla smerom ku kope papečiny, ktorá sa nám podarila na tejto cestičke nazbierať. Bola pekne veľká a aspoň budú mať super vyčistenú cestičku, kadiaľ môžu pritiahnuť ulovenú korisť s vedľajšieho lesu. Tak, aspoň niečo sme upratali!
Uklízej v lese popadané větve 1/1