Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Mykla som ramenami. "V lese určite hej," riekla som smerom k nej a kašľala na nejakú logiku. Až nejaké zviera nájdeme, tak ho uvolíme a basta! Zastrihala som ušiskami a prervala sa skrz škáru von. Vetrisko fučal pekne silno a každou hodinou hádam len silnel. Odfrkla som si a pozrela sa na vlčicu. "Ty vieš aspoň, kde nájdeš mňa. Keby chcem nájsť ja teba, tak to bude mierne náročnejšie," povedala som a až ma striaslo, keď sa do mňa oprel ďalší poryv vetru. No nič! Aspoň nás korisť neucíti, keď sa k nej budeme blížiť. Avšak... ako ju ucítime my? Zastrihala som ušami a pokúsila sa vo vzduchu zavetriť. Bola som ale príliš veľký zelenáč, aby sa mi to podarilo nie v ideálnych podmienkach. Sinéad však bola oveľa väčší profík a tak jasne, že sa jej to podarilo. Zastrihala som ušami a hneď spozornela, aby som našla tú korisť, ktorú zacítila. Rozcupitala som sa za ňou a vykukla spoza skalnatého výklenku, aby som pohliadla na ušiaka. "ja idem!" vyhŕkla som nadšene a i keď to bol zase len drobný zajac, rozbehla som sa smerom k nemu ako neriadená strela. Nevyzeralo to príliš profesionálne a v tom roztápajúcom sa snehu a vetru to vyzeralo na hornatine i dosť nebezpečne. Ako som zajaca štvala, podarilo sa mi ho stočiť po zdĺhavej dobe na Sinéad, ale hneď ako som to urobila, zakopla som o jednu vytŕčajúcu skalu a skotúľala sa do člapkanice. Vypľula som kusy žltej trávy a zeminy, čo sa mi dostalo do papule a zastrihala ušami, aby som sa zorientovala v tom, čo sa stalo. Bola som hore nohami, takže som sa veľmi rýchlo prekoprcla a pohľadom hľadala Sinéad, či náš úlovok zachránila alebo budeme hladné.

Zazubila som sa. "Až to zistím a stretnem ťa zase, tak ti o tom poviem a ukážem ti všetko, čo sa naučím! A i ty mi ukážeš, ako si sa pekne zlepšila, dobre?" opýtala som sa jej a mávala chvostom zo strany na stranu ako taká šibnutá. Keby tu boli nejaké veci, určite by som ich všetky zmietla zo stola! Už aby to bolo. Bola som dosť netrpezlivý vlk! "Blízko je les, nemohli by sme tam nájsť nejakého diviaka? Ich kly sú strašidelné, ale je na nich viac mäsa než na zajacovi," povedala som a usmiala sa. Určite by sme tu niečo také našli a keby nie... nuž tak budeme o hlade. Hádam svorka dovlečie niečo z toho lovu. Oblizla som si ňufáčik. Už aby sme sa vydali na lov. Nech viem, či sa mám tešiť alebo nie. U slov Sinéad mi prišlo ľúto, že sme spolu strávili len deň. Ale bol to skvelý deň! Bola som ešte príliš mladá na to, aby som sa potulovala všade možne dlhé týždne. Stačila mi tá cesta sem. Chcela som sa vrátiť proste domov ku svojmu bratovi a spoznávať chvíľu zase svoju svorku. Hlavne ma znervózňovalo to počasie. Nebola som zvyknutá na tulácky život. Potrebovala som ochranu svorky a úkrytu. Moju rodinu. "Bol to naozaj super deň! Ak ho zakončíme našim spoločným úlovkom, bude úplne najlepší. Neboj, určite sa zase uvidíme a môžeme sa vydať k moru alebo kdekoľvek inde. Napríklad hľadať bohov! Ja si zatiaľ nájdem niekde tie kamienky a kvetiny a na konci jari by sme sa mohli niekam spoločne vydať, čo myslíš?" povedala som a navrhla svoj plán. Bola som rada, že ma bude sprevádzať k lesu a tak som pokývala. Aby som sa náhodou nestratila niekde zase. "Ďakujem, určite budem rada. A teraz ideme skúsiť nájsť niečo? Už sa uspokojím i so zajacom," riekla som a zasmiala sa. Vyskočila som na rovné labky a priskočila k vlčici, aby som pozrela, či jej preschla srsť. Vyzerala už celkom fajn a tak som vyrazila von, až bola vlčica pripravená. Ak nie, tak som počkala ešte dnu.

Slová Sinéad ma potešili. Povedala mi, že za chvíľu určite svoju mágiu objavím! Nenormálne som sa z tejto správy tešila. Mávala som chvostom zo strany na stranu ako taká malá vrtuľa. "Dúfam, že to bude čo najskôr! Chcem sa vo svojej mágii zlepšovať. Nech spoznám ako funguje. Chcem byť v tom najlepšia! A ovládať ich fakt veľa!" povedala som radostne a mávala chvostom zo strany na stranu. Tešila som sa z toho všetkého. Budem vedieť ovládať prírodu? Vzduch ako Maple? Oheň ako Sinéad? Vodu??? Ktovie! Určite to bude ale rozhodne epické. Tak. V ukrytú ktorý som našla, sme sa obe narvali k sebe a vlčica pomocou svojej mágie to tu pekne vyhriala. Usmiala som sa na ňu. Bola som šťastná. "Si veľmi šikovná," povedala som jej a venovala jej priateľský úsmev. Následne som pohľadom prešla na východ z jaskyne. Vonku sa začínali hnať všetci čerti. "Spolu určite ulovíme i niečo väčšie než je zajac!" povedala som napokon a pokývala u toho hlavou. Bola som rozhodnutá, že jej ukážem aká šikovná som! Prešla som si jazykom po tesákoch. "Hádam nás neodfukne. Počasie sa zhoršuje. To aby som do večera sa vrátila domov," zašomrala som si popod ňufák ale počula to rozhodne i ona.

//Ronherský potok

Ťapala som si to za Sinéad a celú cestu sa obávala o jej zdravie. Predsa len mne bola zima tiež a to som mala kožuch pomerne suchý. Ani som si nedokázala predstaviť, čo musela zažívať ona sama! Naše labky nás zviedli k menšej hornatine, kde sme sa mohli pokúsiť nájsť akýsi úkryt. Nebolo to však tak jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdalo. "Tak sa musíš nahnevať, že ti je zima a ono to pôjde," navrhla som, pretože takéto riešenia boli pre môj vĺčací mozog viac než prosté. Zamávala som chvostom zo strany na stranu. "Myslíš, že keď sa nahnevám ja, tak sa moja mágia prejaví tiež?" otázala som sa vzápätí a premýšľala, či by to tak mohlo fungovať. Lenže ja sa často nehnevala, takmer vôbec. Väčšinou len sama na seba, keď mi niečo nešlo podľa mojich predstáv. Oblizla som si ňufáčik a potriasla hlavičkou. Pomáhala som Sinéad hľadať úkryt, kde by sme sa mohli schovať, kým jej kožuch preschne, nech ju tu nemusím ratovať až premrzne na kosť. "Čo tam?" opýtala som sa, ale keď som pribehla ku škáre zistila som, že to nebude pre nás najvhodnejšie miesto. Takto som našla ešte pár miest, ale vždy to skončilo sklamaním, podobne ako nájdené "úkryty" vlčicou. Až ma to začínalo durdiť! "Oh, to znie ako super nápad!" riekla som a i môj žalúdok súhlasil, pretože sa mi v ten moment ozvalo silné škvŕkanie. Stiahla som ušká k hlave a ospravedlňujúco sa na ňu pozrela. "Hm, čo najväčšie sa ti podarilo uloviť?" opýtala som sa jej, aby som mala ďalšieho respondenta do môjho menšieho prieskumu o ktorom som sa s Nicosom hádala. On si myslel, že vlk nedokáže sám skoliť nič extra veľké, ale ja verila, že áno! Boli sme predsa silní a vynaliezaví. Určite dospeláci mohli skoliť i srnu! Zastrihala som ušami a ako som čakala na jej odpoveď, uvidela som mezi skaliskami nenápadný priezor. "Tam!" vyhŕkla som a tentoraz som verila tomu, že to bude náš dočasný úkryt. Horko ťažko som sa úzkou štrbinou pretiahla, ale keďže som bola dosť veľká, Sinéad to zvládne určite tiež! Nebola nijaka vypasená! Keď som sa dostala do jaskynky, tak bola pomerne veľká, minimálne traja dospelí by sa sem zmestili. Najhorší bol východ z nej. Tak nás snáď nič nezasype! Ale to ma v tento moment vôbec nenapadlo. Len som videla konečne príjemné závetrie, a tak som si zívla, zatiaľ čo som si sadla na zadok.

Vlčica sa chytila môjho papeku, ktorý som k nej natiahla a celou silou sa zaprela, aby som jej pomohla dostať sa na breh, kde sa jej muselo šmýkať. Napokon sa nám to podarilo a ja som papek pustila na zem. Zamávala som chvostom a poriadne si ju prezrela. "Hej, nechápem ako môže niekto uloviť vtáka! Však sa k nim nejde vlk dostať a len sa zraní, keď už." povedala som a pokrútila hlavou zo strany na stranu. Odvrátila som tvár, keď sa Sinéad otriasla, aby sa mi nedostalo do ksichtu priveľa vody. Bolo na nej vidieť, že jej je zima a nebodaj nie! Náš lov vtáka tak či onak vyšiel na zmar. Len sa zbytočne premočila. Čiastočne som sa za to cítila byť dosť vinná, ale... nemohla som to predsa ovplyvniť! Napokon sa nič moc nestalo. "A čo keby si skúsila okolo seba ohriať zase ten vzduch ako si spomínala? Mohlo by ťa to zahriať... ale mali by sme najskôr nájsť miesto, kde sa pred tým vetrom skryjeme, lebo to nebude mať žiaden účinok," povedala som smerom k nej a dala jej tak návrh, ako by to mohla poriešiť! Určite to bol ten najlepší nápad, aký som mohla mať. Lenže ostávalo otázne, či sa jej to vôbec podarí. Spomínala, že sa jej to darí le niekedy, no verila som, že tento raz to bude mať zdárny koniec. Nechcela som, aby prechladla, ochorela a umrela predsa! "Mohli by sme u tých hôr na juhu nájsť nejakú jaskyňu, čo myslíš? Alebo sa vrátiť do lesa a pohľadať noru," povedala som a dokonca ma napadlo, že by som ju vzala i na územie svorky, kde by som ju vzala do úkrytu. veď predsa pomáhať sme si mali! Ale nechcela som to riskovať, ešte by ma z tade vyrazili. Netušila som, ako by sa k tomu ostatní členovia postavili a nechcela som, aby ma nemali radi. Preto som skôr premýšľala nad nejakým iným riešením.

//Južná hornatina

//Zlatavý les

Nadšene som nasledovala Sinéad a počúvala každé jedno slovo, ktoré mi povedala. Bola fakt múdra a skúsená! Avšak to čo povedala, ma mierne zaskočilo! "Ako vieš, že ovládaš oheň, keď ešte nevieš kúzliť?" opýtala som sa jej a naklonila hlavičku na stranu. Bolo to niečo, čo sa mi pekne zavŕtalo v hlavičke. Aj ja som chcela vedieť, akú mágiu ovládam! Než som sa však nad tým stačila zamyslieť, začula som žblnkanie vody, ku ktorej sme sa približovali čoraz viac. "Oooo tak to znie fakt super! A čo tak mať rovno i krídla! To by bola pecka sa na svet pozerať z vtáčej perspektívy!" riekla som zasnene smerom k nej a zazubila sa. Bolo to určite super! Len či to bolo skutočne možné? To som nevedela, no moja predstava o mágií nemala hranice. Predsa len som ani sama nechápala, čo tá mágia vlastne znamená, že. Potriasla som hlavou a pozrela sa niekam do korún stromov, pomedzi ktoré sme prechádzali, prenasledujúc červené perá vtáka. Viedol nás k vode. Potoku, ktorý som musela prekročiť, aby som sa dostala za svojim bratom a našla jeho... teraz už našu svorku. Sinéad sa snažila zhodiť vtáka na zem a ja som jej chcela veľmi pomôcť! Preto som okolo nej poskakovala a snažila sa tesákmi či prednými labkami "dotknúť" vysokých konárov. Avšak nepodarilo sa mi to a vlčica... medzičasom spadla do vody! Zhrozene som stiahla uši k hlave a priskočila k brehu potoka. "Si v poriadku?" vypadlo zo mňa automaticky a dívala som sa na ňu, aká je celá premočená. "Ja ti pomôžem!" riekla som a vzala ďalši spadnutý papek, ktorý som nastrčila k Sinéad, aby sa ho chytila a ja by som ju vytiahla na breh! Bola som taký veľký pomocník. Nemohla som ju vo vode nechať, veď by prechladla. Ale ako sa postaráme o jej mokrú srsť? Mali by sme si nájsť určite úkryt!

"A ako si ich značkujú?" opýtala som sa jej, aby som vedela, prečo je ten pach taký výrazný! Oblizla som si ňufák a bola zvedavá, čo mi na to povie. I ja by som potom mohla určite posilňovať onú stopu! Aspoň by bola na mňa Maple o to viac hrdá. Tak, tak. Pokývala som u tej myšlienky spokojne hlavou. V mojich predstavách všetko znelo tak jednoducho. "Dobre, som rada. Ďalšiu zimu si viac užijem a poskúšam všetky tieto aktivity, ktoré si mi ukázala! Máš pravdu. Na zábavu nie je nikdy neskoro," povedala som a prikývla. Mohla som sa zabaviť a nie sa furt len mračiť. Švihla som chvostom. Moja rodina mi len starosti prinášala, pff. "Neviem, ešte som nepočula o zvierati, ktoré by plnilo priania, ale bolo by to super! Mohla by som sa konečne naučiť mágiu a ty tiež," povedala som so širokým úsmevom a zamávala chvostom zo strany na stranu. Bolo by to skvelé, už som i premýšľala nad tým, čo takého by som chcela vôbec ovládať. "Hm, keby si mohla, čo by si vďaka mágii chcela ovládať? Čítanie myšlienok druhých vlkov by mohlo byť cool alebo videnie budúcnosti!" zasnene som povedala a povzdychla si. U toho som sa pomaly začala stavať na labky a hodlala sa ísť pozrieť po ďalšom červenom vtáčikovi, nech ho ukážem bratovi vcelku a nie len nejaké krídlo. Sinéad jedného uvidela. Nastražila som uši a vydala sa za ňou, keď sa rozbehla za ďalšou červenou operenou guľou. "Aaa ako sa k nemu dostaneme, keď lieta tak vysoko?" zafňukala som, keď som v roztopenom snehu nasledovala Sinéad. Vlčica mala dlhšie laby než ja, no nevzdávala som sa a pridala do kroku!

//Ronherský potok

//Ohnivé jazero

Nakrčila som ňufák a opakovala to, čo spravila Sinéad. Vedela som rozoznávať pachy vlkov a zvery. Avšak stále som bola nováčik v tom, kedy môžem územie považovať za obsadené. Predsa len som i tu cítila staršie i novšie pachy neznámych vlkov. "Ako vlastne vieš, že územie patrí nejakej svorke? Lebo i po obyčajných územiach sa môže pohybovať viacero vlkov... je to mätúce," riekla som a zastrihala uškami, keď som čakala, ako mi na to Sinéad odpovie. Bola určite oveľa viac skúsenejšia a už musla naraziť na mnoho území, ktoré patrili svorkám, ale i na také, ktoré tak len páchli, no boli opustené - len vyhľadávané vlčou prítomnosťou. "No nestihla som... hľadala som brata," riekla som a stiahla uši vzad. Než som stihla zareagovať, mokrý kus snehovej "gule" mi pristál na krku. Až ma striaslo. To som nečakala. Uskočila som stranou. Pulz sa mi zvýšil a srsť naježila. "To studí!" vyhŕkla som, no okamžite som začala uplacávať svoju guľu, ktorú som ako cez kopirák hodila po Sinéad. Ak sa neuhla, pristálo jej to pekne na ňufáku! "Hehe, ale hej toto by bola celkom i zábava," zasmiala som sa a v očiach mi iskrili iskričky. Už som s anevedela dočkať, až túto novú aktivitu predstavím i svojmu bračekovi! Užijeme si určite veľa zábavy a premrzneme až na kosť. Vlci zo snehu? To znelo tak vtipne. Aj som sa nad tým zamyslela, keď sme prechádzali pomedzi pahýle stromov. Avšak moju pozornosť strhla na seba vlčica, keď mi ukázala podivne sfarbené perie. "Wow, to je ale veľmi pekné! Myslíš, že by sme tu niekde našli i vtáčika v celku? Čo ak skutočne jeho hm chvost horí?!" riekla som. Predsa len sme boli v magickej krajine! Bola som pripravená sa vydať na výpravu za hľadaním nejakého "brata" tohto neboštíka. Samozrejme i pierka z krídla som si chcela zobrať domov, nech to ukážem Nicosovi! Bude určite rovnako nadšený a uchvátený ako ja!

Pokývala som hlavou nad slovami Sinéad. Mala asi pravdu. Veľa vecí príde až vekom, kedy sa naše zmysli a schopnosti zlepšia! Už som sa nevedela dočkať, až budem veľká a silná. Zazubila som sa. Hlavne budem vedieť ovládať mágiu a orientovať sa v priestore. Už nikdy sa nestratím! Ale tá doba bola ešte vo hviezdach. Bola som ešte tak prťavý prcek - mentálne, až to bolelo. "Dobre, teším sa až dospejem konečne a už nebudem taký slaboch malý, čo nič nevie," riekla som odhodlane a pokývala u toho hlavou. Následne som vyzvala vlčicu, aby určila náš ďalší smer, ktorým sa uberieme. Chcela som tu to okolie lepšie preskúmať a zistiť, ktorým miestam sa radšej vyvarovať, a kde sa nachádzajú super veci. Napríklad som už od dvoch vlkov počula o vode, ktorá zahmlieva myseľ. Tej sa rozhodne vyhýbať budem. Vyskočila som na rovné labky, otriasla sa a bola pripravená vyraziť. Hneď ako sa Sinéad rozišla k lesu, nasledovala som ju. "Uuu, možno tam sídli ďalšia svorka! Ale to by som musela preskúmať každý jeden les, aby sme na to prišli, čo," riekla som a poslednú časť vety si skôr zamrmlala pod ňufák. Pravda. Chcela som zistiť, kde sa všetky svorky nachádzajú... ale k tomu by som musela preskúmať naozaj každú zarastenú oblasť. Povzdychla som si. Nuž, nevadí. Ale šťastie na to mať teraz môžeme! "Toto bola moja prvá zima a veľa som za ňu toho nestihla, keďže som k jej koncu šla hľadať brata. Ale už teraz viem, že sa mi veľmi nepáči, i keď tie aktivity, čo menuješ, znejú zaujímavo, len neviem, čo si mám pod tým predstaviť," povedala som úprimne ako každé mláďa a natočila hlavu na stranu. Sinéad poznala veľa zábavných a zaujímavých vecí, určite sa od nej niečo priučím a potom o tom poviem i bračekovi, až sa vrátim domov. Usmiala som sa doširoka. "Ja mám ale najradšej leto, keď je pekne teplo, nič mi neomŕza, nie je mokro a i keby, tak to nevadí, lebo hneď ma slniečko vysuší! A všade lietajú motýle, kvitnú kvetinky a môžem sa válať vo voňavej trávičke!" opísala som Sinéad moje pocity a slastne sa usmiala, zatiaľ čo som pokračovala ďalej k lesu po jej boku. Ktovie, čo tam na nás len čaká!

//Zlatavý les

Povzdychla som si celá sklamaná a rozhorčená. Väčšinou som vo veciach vynikala a preto by ma len od nervov roztrhlo, keby ma v ovládaní mágie brat náhodou predbehol. To som nemohla dopustiť. Preto som tak veľmi chcela nájsť tie kamene, ktoré by som vymenila za trochu tej magickej moci. Zastrihala som ušami. Sinéad mala ale pravdu. Príliš som to silila. Pousmiala som sa a kývla hlavou. "Asi máš pravdu. Možno na ne narazím náhodou tak ako na tie kvetiny v lese!" povedala som už o niečo s väčším optimistickým nasadením. Pozrela som sa smerom, kam ukazovala, že sa nachádza more. Zamietla mi môj plán, že to asi nebude najlepšie teraz a asi i zbytočné. Zabručala som. "Ach škoda, ale tie mušle by som vidieť chcela! Ak sú pekné. By som ich doniesla svojmu bračekovi ako darček," riekla som so širokým úsmevom a zamávala chvostom zo strany na stranu. Potom som sa zamyslela, že či by ma nevedela zaviesť ešte niekam, kde by to mohlo byť pekné a zaujímavé.
Ani k mojej ďalšej otázke mi toho veľa nepovedala. Len to, čo bolo zjavné. Pokývala som hlavou a poďakovala jej tak. Aspoň niečo. "Hm, no dobre. Lebo ja sa vždy stratím, zablúdim a trvá mi nejaký čas, kým nájdem cestu späť. Je to otravné. Musím byť preto pozornejšia, pravda," priznala som vlčici a pokývala hlavou. Musela som sa viac pozerať okolo seba a všímať si veci, ktoré by ma následne naviedli tou správnou cestou domov. Tak. "Nuž, tak keď chodíš za ňufákom. Kam pôjdeme teraz? Už mi mrzne zadok. Rada by som našla niečo zaujímavé, čo by som mohla priniesť tomu môjmu malému bračekovi," povedala som so širokým úsmevom. Bolo to odo mňa skutočne pekné, že som na neho myslela, keďže on na mňa určite nie! Len som dúfala, že sa mu nič nestalo. Keď on by sa bol schopný utopiť i v roztopenej kaluži snehu, keby šlo o to. Bol straaašne nemotorný! Asi preto som sa rozhodla okolie lesa takto preskúmať na vlastnú päsť, nech potom viem, kde by sa môj brat mohol zamotať. "Už sa teším až príde jar. Počas zimy je všetko tak hrozne jednotvárne! Ale niečo mi hovorí, že tak dlho čakať nebudem musieť," dodala som s úsmevom, zavrtela chvostom a dívala som sa na vlčicu, že kam sa teda vydáme. Bola dospeláčka a poznala to tu lepšie. Tak nech ma vedie tam, kde to ešte sama nepozná, aby z toho tiež niečo mala a azda zažijeme i nejaké to adrenalínové dobrodružstvo!

Zamľaskala som dosť nespokojne, keď sa mi nepodarilo nájsť nič poriadne. Nastražila som však zvedavo ušiská, keď Sinéad tiež niečo našla. Pricupitala som k nej a dívala sa na kameň, ktorý vyťahovala nad hladinu. Avšak nebol to taký, aký si asi predstavovala. Ten pre smrť sa mal lesknúť, to som si zapamätala. "Hm, je to ťažké! Takto nikdy nebudem vedieť ovládať mágiu," povzdychla som si a bolo zjavné, že som na moment i posmutnela. Nemalo to význam, len som sa zamočila! "Možno by sme u tej slanej vody to... hm... more? Mali viac šťastia? Čo ak slaná voda je lepšia pre drahé kamene?" riekla som a zastrihala uškami. Aspoň uvidím niečo nové! Bola som zvedavá, ako taká voda chutí, keďže je nepitná. Oblizla som si ňufáčik a vyškriabala sa von na breh. Otriasla som sa. Ešte, že neboli až také ukrutné sibírske mrazy. Trebalo sa mi však trochu hýbať. Nech sa zahrejem a rýchlejšie preschnem. Pozrela som sa na tmavú vlčicu. "Je to veľmi ďaleko? To more. Aby som trafila naspäť, nech nezablúdim. Lebo ak sa tu stratím, tak to bude asi definitívne," riekla som a zazubila sa. Hádam to vlčica chápala. "Nechápem ako sa dospelí vlci vedia v okolí orientovať. Máš na to nejaké rady? Moja mama mi hovorila o severke, lenže to funguje len počas noci. Cez deň tiež vidíš kde sú strany kvôli tomu ako slnko putuje po oblohe. Ale existujú i nejaké iné pomôcky? Napríklad v lesoch?" opýtala som sa jej a zastrihala ušami. Zaujímalo ma, že ako sa môžu orientovať vlci i v lesoch, kde na oblohu nevidno. Mohol za to nejaký špecifický rast zelene? napríklad machu na kmeňoch stromov? Možno. Ale ja som tieto veci nepoznala, tak som dúfala, že mi k tomu vlčica povie niečo viac!

Otec vlčice mal veľmi pekné meno. Preto ho mala pekné i ona! Ako keby sa mne nejaké nepáčilo... prikývla som hlavičkou a pracne som sa posnažila, aby som si ho "zapísala" na svoj disk v hlavičke. Nech ho potom poviem pekne i Maple! Tá ako alfa by ho mohlo poznať. O histórii svorky som nič nevedela, zatiaľ, takže ma nenapadlo si myslieť, že ju predtým viedol niekto iný. "Ja neviem. S vodou asi nebudem úplný kamarát, keď mi ani tie ryby nechutia. Všetko v nej je také... hm. V jazerách špinavé, v riekach divoké... a dokonca som počula i o slanej vode. Brrr. Vieš si takú predstaviť?" riekla som smerom k Sinéad a až ma striaslo! Ssamozrejme, že som si to úplne vybaviť nedokázala, keďže som sa s takou ešte nestretla. No neznelo to vôbec dobre! Tak ma rovno napadlo... či náhodou tu taká voda nebude? Nadvihla som spýtavo obočie a pozrela sa na vlčicu. Ale tak, nechcela som jej pokladať príliš otázok na tento kraj. Sama povedala, že to tu ešte dobre nepozná. Pri mojom nápade sa hneď vydala do vody. Len som bezradne stála na brehu a dívala sa na ňu, ako labkami šmátra po dne jazera. Musela som pozbierať svoje kúsky odvahy a i ja som skočila do vody. Hladina bola nízka, takže som sa ani ja veľmi nezamočila, keďže som už bola vysoká takmer tak, ako i po zvyšok života budem. Voda nebola úplne studená, čo ma prekvapilo a tak som začala pátrať po dne i ja. "Asi niečo cítim," riekla som, no ako som šmátrala labkou po predmete, vyslobodila som len zaseknuté naplavené drevo bohvie odkiaľ, ktoré sa teraz premávalo na hladine okolo mňa. "Tak to teda kameň nebude," zasmiala som sa a pozrela sa na Sinéad. Následne som pokračovala v sondovaní. Bolo to príjemné spestrenie dňa!

//Ďakujem pekne za odmenu a poprosím si z výberu mušličky.

Mykla som ramenami. "Ryby smrdia. Podľa mňa sú vadné všetky," riekla som a spravila grimasu znechutia i s vyplazeným jazykom. Tieto vodné zvieratká boli pre mňa jedno veľké fuj. Nechápala som, ako ich môžu ostatní vôbec jesť, ale bola to ich vec. "Fíha! A ako sa volal tvoj otec? Môžem sa na neho opýtať! Alebo ťa tam i potom zobrať a zistíme, či je to tá istá svorka. Sama asi i tak späť netrafím," riekla som a nevinne som sa usmiala od ucha k uchu. Od Sineád sa odvíjala moja budúcnosť. Pretože ma mohla zaviesť na druhú stranu krajiny a ja by som sa odtiaľ späť k bratovi hádam vrátila až na ďalšiu zimu. Ak by som niekde nezablúdila úplne zlým smerom. Moja orientácia bola momentálne na bode mrazu. Musela som tu trošku to okolie poznať, aby som mohla chodiť na výlety ďalej. Prešla som pohľadom na podivnú vodu, ale ako som ju skúmala došlo mi, že tá voda je obyčajná. Avšak stále to jazero bolo divné. "Si-" riekla som, ale bolo to neskoro. Vlčica sa už z vody napila. Preto som zaklapla papuľku a povzdychla si. Sledovala som ju, či sa jej niečo stane, no podľa jej slov nebola absolútne nijak magická. "tak toto mi už nerob, skutočne som sa zľakla!" vyhŕkla som smerom k nej a zasmiala sa. Zamávala som chvostom a pozrela sa na les na druhej strane brehu. Naklonila som hlavu na stranu. "Ak ti bude zle, tak mi povedz. Poznám nejaké triky starých vlčíc, ktoré ma naučili!" riekla som a pozrela sa na vlčicu. Pokývala som hlávkou. Samozrejme, že som chcela druhým pomáhať a liečiť ich zdravotné ťažkosti. Preto bolo viac než pravdepodobné, že v budúcne sa zo mňa stane klerik a s pomocou mágie mi to mohlo ísť o to jednoduchšie! Ach, už som sa nevedela toho veku dočkať. Ale najskôr som musela nazbierať dostatok kamienkov a kvetiniek, ako povedala vlčica. Pravda. "myslíš, že by sme nejaké kamienky pre Smrť mohli nájsť i na dne jazera? Nevyzerá byť až tak hlboké, skôr špinavé," riekla som a spýtavo nadvihla obočie. Zaujímalo ma, čo si o tom myslí. Voda tiež nebola najchladnejšia, práve naopak. Možno to bol dôvod, prečo jazero poriadne ani počas zimy nezamrzlo. Oblizla som si ňufák. V bahne musela byť tá najlepšia skrýša pre lesklé kamienky, no nie?!

//Kopretinová lúka

Stále som príliš nežrala jej slová ohľadom toho životu osamote. Určite to nebolo tak super ako popisovala. Veď ja som hrozne trpela, keď som sa vydala za bratom a strávila niekoľko dlhých týždňov bez ochrany a pomoci svorky. Nebolo to reálne! Ale... možno to dospelí vlci zvládali inak, než my mladí. Ktovie. Nechcela som sa o tom príliš ďalej baviť, pretože by sme sa nikdy nezhodli. Tak či onak ma zaujímali viac tie ďalšie informácie, ku ktorým sme sa pomaly dostávali, rovnako ako k prapodivnému jazeru v diaľke. Bolo pekné počasie, sneh sa ďalej pod labkami roztápal a mala som pocit, akoby som kde-tu videla i vytŕčajúce trsy trávy. Možno tie kvetinky nazbierame skôr, než sme si mysleli a budeme sa tak môcť vydať za tým hm Životom! "Fuj, ryby nie. Radšej ten dážď s kvetinkami. Z rýb mi je zle a už pár dní ma dokonca z nich bolí bruško," riekla som a musela som si priznať, že mi je stále nevoľno. Ako som nad tým začala premýšľať, bolo mi len horšie, preto som rýchlo zavrtela hlavou a radšej sa začala zaoberať tým, čo mi hovorila Sinéad. "Tak to znie fakt super, že je ten milší súrodenec tu na okolí. Až ho nájdem, určite ti o tom mieste poviem! Alebo ty potom mne... alebo to nájdeme teraz spoločne! Nikdy nevieš," riekla som optimisticky a pokývala nad tým hlavou. Pohľadom som prešla na jazero, ktoré skutočne bolo červené. "Páni, tá voda je fakt červená!" vyhŕkla som možno hlasnejšie, než som pôvodne plánovala. S užasnutým úsmevom som na to z diaľky hľadela. Mala som v pláne to ísť preskúmať, ale vnútorne vo mne tá neprirodzená vec vzbudzovala obavy. Takto z diaľky sa zdalo totiž, že tá voda je skutočne červená a nie že ide len o riasy. "Asi to! Znie to podobne, ale neviem... hmm to nevadí, možno na niekoho z nejakej svorky narazíme!" riekla som a zazubila sa na vlčicu. Následne sme sa obe presunuli k jazeru. Došla som bližšie a naklonila hlavu na stranu. "To je hrozne divné, kto by to bol povedal? Myslíš, že i táto voda chutí nejako divne alebo po nej budeme mať tiež halušky?" vyhŕkla som, nie že by som to chcela skúšať. Ale... chcela. Oblizla som si ňufák a naklonila hlavu na druhú stranu. Opatrne som natiahla labku a capla s ňou po hladine jazera.