Příspěvky uživatele

< návrat zpět

"Pamätám!" pritakala som a pokývala hlavičkou. Pyšne som vypäla hruď. I keby som hlúposti hovorila, musela som vyzerať veľmi dospelo a chytro, inak to predsa nešlo. "Určite si na všetko spomenieš až príde čas a možno je lepšie, že si ani nepamätáš, nie? Ale sranda... ako niekto môže len tak stratiť spomienky? To je až magické!" riekla som a uškrnula sa. Ja som si pamätala všetko! Teda skoro. Nepamätala som si vôbec, čo som robila ako prťavé vĺča, ale to bolo fuk. Prešla som si jazykom po tesákoch. "Nuž, i zlá skúsenosť je skúsenosť nie? A na takých sa vlk naučí najviac," povedala som po chvíli a opäť sa usmiala. Možno to nebolo až také hrozné, ako to Lili prezentovala. Mykla som ramenami. Dospeláci všetko videli černejšie než to v skutočnosti bolo. Ale teraz... to chcelo nejakú akciu! Už mi celkom i vyhladlo. Ak by sme na lúke našli nejakú mňamu, bolo by to geniálne. Hihi. "Fú, to si tiež hovorím, čo by tam iného asi robila?" skonštatovala som nad jej slovami a nadšene nastražila ušká. Možno bola skutočne magická a ja to vtedy len prehliadla. Veď... počkať! Hovorili niečo o mlhahuly a podivnostiach, ktoré sa tam stali! Lili mala pravdu. "Páni, ale hej tí vlci hovorili o nejakých magických veciach, ktoré sa týkali hmly, ktorú vlci vo svorke dokážu ovládať. Možno tam stretneme i tú... onú o ktorej hovorili!" riekla som smerom k nej a zazubila sa. Potriasla som hlavou a pozrela sa na Lili, či ma nasleduje, keď som sa vybrala k lúke. "A keď nič z toho magické nebude, tak si aspoň ulovíme nejaké zajaca, veď nie si hladná? Aspoň niečo malé, kým sa vrátia z lovu, hádam donesú parádnu srnu šťavnatú!" povedala som a zalizla som sa, ako sa mi urobili slinky. Dúfala som, že Lili má rada mäso a nebude tak prieberčivá ako ja. Nemala som rada ryby brrr... čo ak nejaký vlk nemal rád nejaké iné zviera?

//mýtina

Bola som po tých všetkých slovách vyčerpaná, že som sa musela pár ráz zdĺhavo nadýchnuť. Zamyslela som sa však nad jej otázkou. Ako dlho to asi tak bolo? "Bola ešte fakt zima, skoro som zamrzla, keby ma nenašla Maple s bratom. Takže už nejaká doba to bude, ale nie veľa. Povedala by som, že len možno jeden spln?" riekla som, keďže som nevedela inak vyjadriť onú dĺžku. Mesiac dorastal len raz za čas do svojej plnej "plnosti". Preto mi to prišlo ako adektvátna dĺžka, keďže som tu niekoľko nocí už strávila a videla i plný mesiac. Usmiala som sa. Áno, tak dlho som tu bola! "A ty si dobrá alebo zlá? Lebo mne prídeš byť veľmi dobrá a milá!" riekla som so širokým úsmevom. Bola to automatická otázka a to som sa ja pýtala na veeeľa vecí a dosť často. Zjavne to už Lili i sama pochopila, tak hádam nebola mojou spätnou otázkou prekvapená. "hej no, dalo by sa to tak povedať. Ale ja cestu domov nájdem určite! Nechcem, aby sa rodičia báli, či si mysleli, že sme umreli a možno by sa nakoniec i oni vybrali do tejto krajiny, keby v nej chceme i potom ostať," povedala som. Bolo by pecka, keby sme tu mohli všetci žiť pohromade, ale nebolo to príliš reálne. Veď moji rodičia vo svorke žili celý život. Určite by ju len tak neopustili. Nuž, nevadí. Ale strachovať by sa teda fakt nemuseli. "Nemá cenu sa strachovať, je tu dobre, neumierame, nikto nás nechce zožrať... a ten zvyšok poriešime neskôr, pretože teraz viem, že sa domov zvládnuť sami nevrátime. Preto tu chcem zosilnieť, aby som bola schopná sa vrátiť a ochrániť bračeka, keby mu niečo na ceste hrozilo," odvetila som Lili, keď skonštatovala, že to zvládam dobre. Mala ma vidieť pár hodín po príchode, aká som bola vyklepaná a vydesená. Ale to ma už prešlo. "To je škoda, rada by som sa s nimi zoznámila, si super," odvetila som len na jej odpoveď a usmiala sa. Samozrejme, že som nebola dostatočne všímavá na druhých zmeny neverbálnych i verbálnych prejavov. Bohvie, či sa to vôbec niekedy naučím. "Vieš, že v strede tohto lesa je veľká lúka?" pokračovala som vo vypytovaní, ktoré by viedlo k nejakej akcii. Už mi tu bolo dlho, chcela som pokračovať po prechádzke lesom a celkovo územím. Museli sme to tu všetko preskúmať a ja jej tak chcela najskôr ukázať to, čo som poznala ja. V očiach mi hrali iskričky, ako som sa veľmi tešila, až jej ju ukážem!

Usmiala som sa. Konečne som jej mohla dokázať, že nie som až tak nepoužiteľné vĺča. Len keby som si ja hlupák dokázala poriadne zapamätať všetky tie mená! "Nooo okrem teba, i keď teda ty členom nie si... a teraz neviem že Kendy je alebo nie..." začala som a opäť skomolila chudáka Keanaia. Ja si proste nedokázala poriadne mená zapamätať, kým som s vlkom nezažila toho viac. "A okrem Maple... som strávila super zábavný čas s hnedou vlčicou Zoreou. Je faaaakt aktívna, ešte viac než ja a môj brat," pokračovala som a zasmiala sa, keď som si spomenula, aké to s ňou bolo. I ja som sa unavila a to je už čo povedať! "Potom som videla ďalšie vĺča, ktoré tu je! Styr? Betu Wolfaniu a jej dcéru Mariu. Hm potom tam boli i vlci ach tahá čiernobiela s fialovými očami Amenzia!" ťahala som z pamäti a bolo na mne až cítiť, ako moc sa mi parí z hlavičky, len aby som z nej vytiahla mená vlkov, ktorých som videla. "No a ešte taký čierobiely vlk Niklaus. Vraj je tu ale ešte jedno vĺča v podobnom veku ako my, asi súrodenec Styra teda. Ale to som nevidela no a o iných netuším. Je tu ešte tá ryšavá o ktorej si hovorila ty, taaakže dosť vlkov tu žije," skonštatovala som napokon a bohvie o koľkých ďalších som ešte nevedela. Bola som zvedavá, až spoznám všetkých poriadne, že kto z nich bude môj najlepší kamoš! Môj brat to byť nemohol, veď to by ma hrdosť nepustila a nemohla som s ním tráviť každý jeden kus môjho života. "Joj to nechápem, prečo by mal niekto radosť z toho, že robí niekomu zle. To sa mi nepáči," zašomrala som si a už sa nevedela dočkať, až sa pokúsim tú ryšavku prevychovať. "Tak ďaleko to asi nie je, ale netuším kadiaľ sa tam dostanem. Podľa mňa je každý les, lúka, rieka, či hora taká istá ako iná," riekla som a zazubila sa. "Ani neviem podľa čoho by som spoznala ten les, kde sme vyrastali. Bol... obyčajný," dodala som a mykla ramenami. Neprišlo mi vhodné sa vydať preč z tadeto, keď som bola ešte vysilená. Netušila som ani ako sa orientovať v priestore poriadne, nie to ísť niekam blúdiť. Ani späť do svorky by som netrafila, keby ma neodprevadila Sinéad. "Fuuu tak to vôbec! Ja som zodpovedná a tvrdý pracant, ale môj brat by sa celé dni len flákal a chodil na tie jeho dobrodružstvá miesto toho, aby sa naučil vôbec stopovať poriadne. Je to veľký snílek a preto sa i stratil, chcela som ho priviezť domov, aby bola na mňa svorka a rodičia pyšní, ale nejako som stratila cestu i ja. Ešte, že som tu na neho narazila," povedala som a uškrnula sa. I keď mi šiel Nicos niekedy na nervy, že by som ho za jeden lesklý kameň pre Smrť predala... stále to bol môj brat a ja ho mala rada, preto som si o neho robievala dosť veľké obavy. "Hm ty máš nejakých súrodencov tiež? Akí sú?" opýtala som sa na oplátku Lili, aby som zistila, či i ona tu niekoho z rodiny má, či je tiež z ďaleka preďaleka a došla do magickej krajiny len tak.

Spozornela som. Naklonila som hlavu na stranu. Bol tu ešte nejaký ryšavý vlk?! Otvorila som papuľku v šoku, ale po chvíli som ju zavrela, keď sa ma opýtala na to, či to nie je moja mama. Pokrútila som rozhodne hlavou zo strany na stranu. "Určite nie! Ryšavú vlčicu som tu ešte nevidela, ach jo... myslela som si, že už poznám všetkých členov svorky," povedala som a sťažka si povzdychla. Prečo nešla i ona na lov so zvyškom svorky? Bolo hlúpe sa nezapojiť na takej spoločenskej akcii, no nie? Zambručala som. "Dobre, ale určite viem teda koho mám nájsť a spoznať nech viem, prečo bola na teba tak hnusná!" dodala som a pokývala hlavou, aby som si potvrdila svoje vlastné slová. Oblizla som si ňufáčik a následne si poskočila. Vydala som sa jej ukázať našu spoločnú skrýšu, ktorú sme postavili spolu s Nicosom. "že?" riekla som, keď ju pochválila a začala som vrtieť chvostom. Jej ďalšia otázka bola však veľmi hlúpa! Musela som sa nad tým zasmiať. "Ale kde, keď to stálo bol tam priestor i pre dvoch vlkov ako ja! Hm, budem musieť nájsť brata a opraviť to. Keby sme vedeli čarovať, mohli sme to urobiť i pevnejšie, ale bohužiaľ... ty čarovať vieš?" opýtala som sa jej akoby nič. Že ma to doteraz nenapadlo! Čo ak bola skúseným mágom? Veď bola predsa modrá a dospelá. Čarovať vedieť mohla! "Iba ja a môj brat. Neviem o žiadnom inom mojom súrodencovi, čo by sa vydal z tepla domova. Ale bola by som rada, keby za nami prídu, ale ja sa chcem vrátiť späť, len neviem ako. Neviem presne odkiaľ som prišla a ako tam zamieriť, ale až budem väčšia, určite cestu domov ako dospelák nájdem a som sľúbila Nicosovi, že tu zostaneme kým sa nenaučíme čarovať a potom sa uvidí, či sa domov vrátime alebo tu ostaneme," povedala som Lili a zazubila sa. To bude ešte dlho trvať, kým sa budeme musieť rozhodnúť. Veď sme boli malí a zjavne dosť neskúsení. Možno sa nám nakoniec i čary zapáčia rovnako ako táto krajina a ostaneme tu do smrti. No i tak by som niekedy sa vrátila mamu navštíviť, nech vie, že sme živí a zdraví! "Počkaj, ako to myslíš?" otázala som sa jej, pretože som jej otázku veľmi nepochopila. Natočila som hlavičku na stranu a čakala, čo mi na to povie. Ako mi to lepšie vysvetlí!

//úkryt

S otvorenou papuľkou som v nemom úžase hľadela na Lilith. To snáď nemyslela vážne! Kto jej to chcel urobiť? "To bol potom poriadny hnusáčisko," povedala som a zamračila sa. Nepáčilo sa mi, že by tu mal byť nejaký člen, ktorý je tak nepríjemný na druhých vlkov, ktorí mu nič nerobia. "A kto to bol? Nech ho poriadne zasliním!" povedala som a usmiala sa od ucha k uchu. Pomstím Lili a jej nepríjemnú skúsenosť. Také niečo si predsa v tejto svorke dovoliť nemôžeme. Veď nás žiaden vlk nebude mať rád a potom sa sem nikto nepridá. To by bolo dosť škoda. By som ešte snáď musela odísť niekam inam, pff. Téma ku ktorej sme prešli bola o to viac nepríjemná. Až ma striaslo z tej predstavy. "To znie fakt hnusne. Dúfam, že ja to nikdy neokúsim. Voda je brrr," riekla som a opäť som rozhodne zavrtela hlavičkou, že ja odmietam sa niekedy vydávať k vode počas zimy. "No, ale teraz poďme zažiť niečo príjemnejšie! Ukážem ti našu skrýšu, ktorú sme s bračekom postavili," začala som a rozhodne som ju viedla k miestu, kde sa nachádzala veľká konárová skrýša. Pod náporom vetru sa z nej však stala skôr hromada dreva, ktoré by sa mohlo zapáliť ako taká vatra. Zazubila som sa. "No, tak nie je to tak úplne už skrýša, ale bola fakt veľká, musíš mi veriť," povedala som a vrtela u toho chvostom. Čakala som, že ma pochváli, hlavne za tie veľké polená, ktoré sme sem dotiahli spoločnými silami. "Musím ťa niekedy zoznámiť poriadne s mojim bratom, je tiež ryšavý ako ja," dodala som nakoniec a doširoka sa usmiala. Bola som rada, že som konečne vonku v lese spolu s niekým, koho ešte nepoznám a môžem sa s ním tak viac zblížiť a zistiť, čo je to vlastne zač!

Lili mala stále nejaké múdre slová, ktoré ako dospelák potrebovala mladému jedincovi ako ja zdeliť. Len som ju s úsmevom počúvala a prikyvovala. Samozrejme, že som ešte poriadne nič nezažila! Ale chcela som. Chcela som zažiť všetko čo len šlo! Škoda, že mi podstata skutočného nebezpečenstva stále unikala, keďže som s ničím takým skúsenosť nemala. Moja rodná svorka bola praobyčajná, priateľská a stereotypná. Skutočne sme nemali žiadne nezhody s druhými svorkami, či sme nečelili násiliu ľudskej ruky alebo druhých vlkov. Najhoršia vec, ktorá sa mi kedy stala, bolo stratenie sa v jaskynnom komplexe. Ale to už bolo dááávno za mnou, aj som na to zabudla. "Ale neboj sa, všetci vo svorke sú milí a priateľskí! Aspoň, čo som ich dooosť spoznala. A navyše sa budeš potulovať po území pod dozorom chrabrého člena svorky! Dám na teba pozor," riekla som pobavene a žmurkla na ňu očkom. Pravdou bolo, že keby sa Lili o niečo pokúsi, najskôr by ma roztrhla na polovicu skôr, než by som povedala slovo úplnok. "Pecka!" vyhŕkla som a poskočila na rovných labkách. Zamierila som hneď k východu z jaskyne, mávajúc chvostom zo strany na stranu. Obzerala som sa cez plece raz za čas na Lili, či ma nasleduje. Bola som ako taký pes, ktorého pániček berie na prechádzku do lesa. "Ale až tak hrozné to byť nemohlo. Čo sa ti stalo?" opýtala som sa jej ako nič medzi rečou a ťapala si to zatiaľ vonka, premýšľajúc, kde ju zavediem. Mohla som jej ukázať našu skrýšu z papekov! Ak ju vietor nerozfúkal. Dúfala som, že nie. Znova sa mi ju stavať teda nechcelo.

//les

109 /14/

Aha! Zdieľala so mnou názor na to, že voda je skutočný nepriateľ. Usmiala som od ucha k uchu, to aby sme sa vydali na nejaké ťaženie, kedy sa postaráme o to, aby tá prekliata voda všade vyprahla. Ale to by znamenalo, že by sme umreli od smädu? Chm. Bolo to viac zapeklité, než som si myslela. Zavrtela som hlavičkou, aby som sa zbavila týchto prekliatych myšlienok, ktoré mi behali po rozume a prešla si jazykom po tesákoch. "Nepríjemné, ale neznamená zlé. Veľa vlkov však hundre pri nejakých veciach, ale ja si nemyslím, že je to také hrozné. Dospeláci máte veeeeľmi zatienený pohľad na svet niekedy, fakt," povedala som a zazubila sa. Keby som mala byť ja stále taká vydesená zo všetkého a byť mrzutá... asi by som si to rovno hodila. Nie, hľadať na všetkom to najlepšie bolo lepšie. Cítila som sa tak oveľa uvoľnenejšie a nezamýšľala sa nad hlúposťami. "Ja si myslím, že i na tých zlých veciach sa dajú nájsť tie pozitívne. Minimálne ponaučenie sa z chýb, však?" riekla som ako nejaký motivačný rečník a zamávala u toho chvostom. Nemala som čas na to sa mračiť, či sa zamýšľať čo by bolo keby... proste a jednoducho som si chcela život užívať na plno.
Jej ďalšie slová ma však zarazili. Naklonila som hlavičku na stranu. "Hiii..." vypískla som, no vzápätí som automaticky dodala: "A chcela by si?" Mať tak "cool" vlčicu vo svorke, akou bola Lili, by bolo fakt super. "Maple je síce na love a druhého alfu nepoznám, ale určite bude rada, keď sa pridáš! Veď o tebe už predtým hovorila tak pekne," riekla som a usúdila to len z toho, že mi ju predstavovala milým hlasom. Keby ju rada nemá, tak by ju určite nenechala v úkryte svorky, že. Azda i riešili spolu i prijatie?! To by bolo fakt žúžo. Mohla som sa aspoň priučiť, ako to vlastne poriadne chodí. Mňa prichýlila hlavne preto, že som bola zatúlaným vĺčaťom, ale čo dospelí vlci? Museli plniť nejakú skúšku? Hmm, bol som veľmi zvedavá. "Tak to by sme mohli ísť do lesa a spoločne ho preskúmať! Určite sa ti zapáči a nebudeš chcieť už nikdy odísť, ale pozor na dotieravé veveričky. Jedna mi hodila šišku do hlavy!" povedala som a nezabudla sa zase posťažovať. Labkou som si pošúchala hlavičku v onom mieste a povzdychla si. Bolo to strašné. I lesná zver ma mienila šikanovať. "Ale neboj sa, zahnala som ju pekne ďaleko, takže už nikoho neohrozí. Pokiaľ tu nemá ďalších kamarátov..." dodala som spočiatku s úsmevom, no ku koncu slov som sa zamračila. To aby som tie hranice prešla druhý raz! Ach, tí parchanti malí ryšaví.
Nakoniec som sa jej opýtala na farbu jej srsti, no bola prekvapenejšia než ja. "To je fakt super! Takže i ja keď vstanem moja srsť môže byť inej farby? Husté," povedala som ako reakciu na jej slová a prehliadla si jej melír. Už som sa normálne začala tešiť na ďalší večer, kedy si pôjdem ľahnúť a možno i mňa do rána zafarbí nejaká entita! Uškrnula som sa. Aká farba by sa asi hodila mne? Lili k tej modrej priam pasovala. Hmm možno zelená? Mala som rada zelenú. Počas roka nás obklopovala z každej strany! Áno, zelená by bola fakt super.

108 /13/

Musela som sa zamyslieť nad jej otázkou, ktorá ma skutočne prekvapila. Bola som už veľká, teda minimálne som mala dlhšie labky než bolo zdravé. Preto som sa o ne ešte potkýňala, ale časom sa moje telo určite prispôsobí. Teraz ma len rýchly rast vytiahol a ja to potrebovala spevniť svalmi, nech sa na labách vôbec udržím poriadne. "Táto zima bola moja prvá, ktorú som zažila. A poviem ti, že zimu rada nemám už teraz," odpovedala som jej a rovno sa musela i posťažovať. Možno to pramenilo z môjho odporu z vody. Nemala som rada proste, keď bol môj kožuch mokrý a mne bola zima. Počas leta to bolo úplne o niečom inom! Nápad, ako vyriešiť môj problém s krízou identity sa mi veľmi páčil. Ja vedela, že dospelí vlci majú odpoveď na všetko! Doširoka som sa usmiala a prikývla, ja to asi fakt niekedy vyskúšam, hehe. Aspoň každého poriadne zmätiem a bude to sranda. Ach. Jej slová ma však vzápätí dosť vydesili. Až ma striaslo. "brrrr, voda je tak hnusná. To si sa na ľade šmýkala, že si padla do nej? Asi sa na ľade šmýkať už nikdy nebudem," povedala som, keďže som sa dosť bála toho, že sa i ja prepadnem do ľadovej vody a kto by ma potom vytiahol von? Minimálna bol Kendy dosť odvážny, že jej pomohol. To by som sa i ja do neho zamilovala! "Ja chcem ale skúsiť a mať všeeetko čo je na svete možné. Užiť si život naplno," povedala som na jej mrnčanie a vyskočila u toho na rovné labky. Bola som plná elánu a jej nepríjemné pohľady pre mňa nič neznamenali. Jedine to, že ju musím rozveseliť! "Poznáš celý náš les? Ja nie! Mohli by sme preskúmať všetky jeho končiny a možno nájdeme i nejaký poklad, ktorý vymeníme za mágie!" riekla som a použila informácie, ktoré mi predala Sinéad. Cítila som sa veľmi múdro, keď som niečo takéto vedela. To ma však viedlo k ďalšej otázke. "S tou modrou srsťou si sa... narodila?" opýtala som sa jej opatrne a natočila hlavu na stranu, dúfajúc, že zistím niečo fakt super. A možno mi už za moju zvedavosť odsekne ňufák. Nikdy neviete. Ja som sa však nad tým ani nezamýšľala a verila, že budeme najlepšie kamky!

107 /12/

Nevyzerala byť príliš ukecanou. Čo bolo fajn. Mohla som totiž rozprávať ja. Usmiala som sa na ňu. Bola mi sympatická, ale kto mne nebol sympatický? Na každom som videla len to najlepšie a tie najhoršie stránky prehliadala, pretože som ešte nemala žiadne zlé skúsenosti. Zatiaľ. "Tak to máš potom veľmi pekné meno. Ja som to moje najskôr rada nemala, ale teraz sa mi hrozne páči! No niekedy mám pocit, že by som chcela vyskúšať i iné mená. Škoda, že to nie je tak jednoduché, keďže povedať všetkým, ktorí ma poznajú, že teraz sa volám inak... bolo by to náročné," vyhŕkla som jeden zo svojich nepodstatných žbleptov. Moje myšlienky boli nevypočítavé a zamýšľala som sa fakt nad hlúposťami. Pre mňa to však boli skutočné úvahy, ktorými som sa chcela rovnať druhým vlkom. Naozaj! Zavrtela som chvostom a milo sa usmiala na Lili, keď mi pritakala na moje slová. "Fíha, tak to je riadne super! Volá sa... Kenan, že? Na mená veľmi nie som a Maple vás spomenula len raz, keď sme sem prišli aj s bratom. Rada by som sa spoznala s každým členom svorky, joj. Je ich tu ale skutočne veľa, že neviem čo skôr," povedala som s pobaveným smiechom. Mala som toľko otázok, že som netušila, čo prvé mám na Lili spustiť. "Ako ste sa spoznali? Musí to byť skutočne romantický príbeh ako mojich rodičov, však? Veď tak sa dávajú vlci dokopy, romanticky!" riekla som, používajúc slovo, ktoré som počula, ale sama som si neuvedomovala v mojom veku jeho význam. Ani celkovej myšlienky partnerstva. "Ach, aj ja by som chcela niekoho mať, musí to byť super byť s niekým, ale kto by mňa chcel," povzdychla som si. I keď bolo zjavné, že som na to mala kopec času a len boh vedel, či na partnerstvo moja povaha vôbec bude. No videla som to u druhých vlkov, preto mi to prišlo ako niečo, čo bolo prirodzené rovnako ako to, že vlci lovia svoju korisť. Moje otázky skutočne nemienili prestať, ale musela som jej dať priestor na dýchanie, inak by sa ma ešte zľakla a ušla. Preto som sa len od ucha k uchu priateľsky zazubila a vrtela oháňkou, kým som čakala na jej reakcie.

106 /11/

Prevaľovala som sa počas spánku a kopala labkami na všetky svetové strany. Azda som i chrápala ako drevorubač, až sa to muselo od stien jaskyne odrážať. Kto by sa však mohol hnevať na tak malé vĺča, akým som bola ja? Síce som už bola poriadne vytiahnutá do výšky, nemotornosť bola mojim druhým menom. Pri jednom silnejšom zachrápaní som samú seba prebrala. Vyľakane som si ľahla na brucho a hlavu zdvihla do výšky, aby som sa poobzerala po okolí, kto mi to tu kričí do ucha. Lenže bola som tu sama. Vydýchla som si. Tiež stresuješ nad všetkým, Danie, pomyslela som si s pobaveným úsmevom a rozospato som si zívla na plnú hubu. Zamľaskala som spokojne a ešte s polo zalepenými očami som sa otočila smerom k vlčici, ktorá ku mne podišla. Nastražila som ušká a prešla si ju pohľadom. Ihneď som bola plne prebratá a chvost sa mi začal pohybovať zo strany na stranu. "Ooo, ty si tá... tá..." začala som mrnčať a hrabať sa v pamäti, keďže na mená som bola fakt antitalent. Ako nám ju len teta Maple predstavila? "Lili!" vyhŕkla som nakoniec jediné hlásky, ktoré som si dokázala vybaviť a pokračovala v mávaní chvostom. Predstavila nám ju i s Kenaiom, keď nás priviedla s Nicosom do úkrytu. Bolo super vidieť ďalšieho člena svorky s ktorým som si mohla viac pohovoriť. Aspoň ja som žila v predstave, že keď tu bola pri mojom príchode, tak do svorky patrí. Pozviechala som sa na predné labky, aby som sa posadila, keďže som ešte bola mierne ospalá, čo ma viedlo k ďalšiemu zdĺhavému zívnutiu. "Ja som Danie. Maple mi zachránila kožuch pred tou hnusnou zimou, keď som sem prišla," povedala som hneď na úvod, keďže ja som skutočne žiadne zábrany nemala a povedala by som svoj životný príbeh i tomu najväčšiemu cudzincovi. "Ty tu musíš byť fakt dlho, keď máš i partnera!" riekla som a zazubila sa od ucha k uchu. Keďže prítomnosť Kenaia v jej blízkosti neznačil nič iné pre moju obmedzenú vĺčaciu kapacitu. Ach, bolo by super, keby tu vo svorke boli ešte nejaké vĺčatá! Okrem tých, ktoré som už videla. Až jedno. Oblizla som si ňufák a hľadela na tmavú vlčku, čo z nej vypadne. Dúfala som, že zistím veľa o jej živote a možno ma i niekam zoberie a ukáže mi niečo žůžo. Hlavne som mala na jazyku otázku, ktorá by sa týkala jej krásnej namodralej srsti. Aj ja som chcela mať farebné pramienky!

105 /10/

//les (104 /9/)

Celá unavená, premrznutá a rozfúkaná som sa vtrepala do chodby jaskyne. Otriasla som sa. Vonku bolo naozaj príšerne! Zívla som si a spokojne zamľaskala. Ďalší úspešný deň bol za mnou a ja si mohla vydýchnuť. Chcela som však zažiť nové dobrodružstvá! Ráno by som mohla nájsť bračeka. Dúfala som, že nebude ďaleko, pretože som na pár dní mala pohybu dostatok. Verila som, že sa čoskoro vrátia i vlci z lovu, nech sa poriadne najem. Ten ušiak, ktorého sme ulovili so Sinéad mi na dlho skutočne nevydrží. Potriasla som hlavou a vydala sa do miestnosti, kde sme mali spať. Zívanie bolo čoraz častejšie. Najvyšší čas, aby som niekam zaľahla a pekne začala odfukovať. Pohľadom som prešla po miestnosti. Našla som kožušiny, ktoré sme s Nicosom dovliekli a stiahla ich z kameňa dole. Odtiahla som si ich k soche, ktorá mi prišla veľmi priateľská a cítila som sa u nej bezpečne. Hodila som kožušinu na zem a potom sa na nej usalašila. Bolo to tak príjemné. Zívla som si a stočila sa do klbka. Hlavičku som položila na labky a zavrela očká. Nemusela som sa dlho prehovárať k tomu, aby som upadla do ríše snov. Bola som naozaj unavená. Avšak ako som sa poznala, viac ako niekoľko hodín ma spánok nezadrží od robenia neplechy! Už som sa nevedela dočkať, čo zažijem až vstanem zase.

Pozrela som sa na Sinéad a pri jej slovách prikývla hlavičkou. "Jasne!" povedala som smerom k nej a zazubila sa. Bola som rada, že mi to pripomenula, pretože som na to už i zabudla. Tak pošetilá som bola! Následne som sa pozrela niekam do lesa. Áno, mala som pozdraviť bračeka. Mala by som ho nájsť a zistiť, či žije! No bola som celkom unavená. Zastrihala som uchom a pozrela sa na vlčicu. Bola na odchode. Usmiala som sa na ňu a pokývala hlavou. "Rada som ťa spoznala a cez leto si určite užijeme veľa zábavy ešte!" riekla som a priskočila k nej, aby som ju ešte "objala". Následne som sledovala, ako mizne z lesu preč. Povzdychla som si. Zase som ostala sama. Posadila som sa do roztopeného snehu na zadok a premýšľala, čo teraz. Mohla by som sa vydať skontrolovať hranice predtým, než pôjdem spať. Veď sa tu toho udialo! Ktovie, či sem nikto cudzí nevnikol. Preto som sa zase postavila na rovné labky a hrdo sa vydala pomedzi stromy, ktoré sa skláňali vo vetru. Musela som sa sem tam vyhnúť odlomenému konáriku zo stromu, ktorý padol na zem, ale nič to nebolo. Ňufákom som striedavo vetrila vo vzduchu a kde-tu ho pricapila i k zemi. Bolo to náročné, keďže dosť fučalo. V snehu som i zahliadla nejaké tie stopy, ale boli dosť zdeformované, že som nedokázala určiť, koho sú. Zamračila som sa. No len som dúfala, že mi žiadne cudzinec neunikol pomedzi labky! Alebo nebodaj nejaký predátor ako je medveď a spol. Nie, s tým by som sa tu rozhodne stretnúť nechcela. Zavrtela som hlavičkou a upaľovala ďalej po hraniciach lesa. Bolo to zaujímavé preskúmať, každý jeden kút hvozdu a tomu verte, že to bol skutočne veľký hvozd! Taktiež som pracovala s informáciami, ktoré som mala od Sinéad, čo sa značkovania týkalo. Nemotorne som sa kde-tu obtrela o nejaký strom na ktorom ostali i moje chlpy. Bola to zábava a fajnovo ma to i poškrabkalo na miestach, ktoré ma svrbeli. Bolo to super!
Zastavila som sa v jednom bode, kedy som ucítila podivný pach. Nesedel mi medzi ostatné a keďže som tu už nejaký ten deň bola, vcelku mi rušil moje zmysly. Bol to cudzí pach, ktorý dosť výrazne rušil miestne. Muselo ísť o nejakého cudzinca, lenže v tomto vetre by som ho i tak nevystopovala. Rozhorčene som si dupla labkou a pozrela sa niekam medzi stromy. No to sa teda povie. Niekto si sem určite vláčil svojich kamarátov, pff. Potriasla som hlavičkou. Mala som ešte pred sebou hádam polovicu kolečka a tak som pokračovala vo svojej ceste. Kontrolovala som pomaly každý jeden kameň, okolo ktorého som prešla, či sa tam náhodou neskrývala nejaká príšera, ktorá by mohla ohroziť našu svorku. Odfrkla som si. Labky ma už boleli, no nevzdávala som sa. Kde asi bol môj braček a kedy sa vráti svorka z lovu? To boli otázky, ktoré som ani na hraniciach nedokázala zodpovedať. Cítila som tu ich pachy, ale boli dosť staré. Potriasla som hlávkou. Musela som dokončiť svoju obhliadku a vrátiť sa do úkrytu, nech sa trošku prespím. Na svojej obhliadke som ale zahliadla ešte niečo, čo som musela vybaviť. Veverička! Nemohla mi tu pobehovať ako sa jej zachcelo. Bola to predsa vlčia svorka! A tak som sa za ňou so štekaním a vrčaním rozbehla. Zľakla sa ma, ak dobre že chúďa nechytila i infarkt a rozbehla sa k najbližšiemu stromu, na ktorý vyliezla. "Ešte raz ťa tu uvidím, tak beda ti!" vykríkla som za ňou, otriasla sa a pekne si označkovala strom na ktorom bola. Bol to môj les! Pfff. So zdvihnutým chvostíkom som sa rozklusala ďalej. Prešla som i zvyšok hraníc. Nič extra som nenašla, takže tu panoval pokoj. Preto som sa otočila na päte a pobrala sa teraz k jaskyni, kde som sa mala v pláne rozvaliť do našich čerstvých kožušín a spokojne si pospať.

//skalisko

Zkontroluj hranice (obejít celý les, min 25 plných řádků) 1/1

//Južná hornatina cez potok

Pokývala som hlavičkou, ako som si vykračovala povedľa Sinéad. Bolo super mať takú veľkú parťáčku! Len by to chcelo trochu viac času, ktorý by sme spolu mohli stráviť. Nuž nevadí, počas roka na seba určite ešte narazíme a vydáme sa k tomu epickému moru! "Uhm, učili ma to doma. Je to naozaj super! Vieš ich spoznať nielen podľa výzoru, ale i vôni. Hlavne tie bylinky," povedala som a zazubila sa. Samozrejme, že som ich nepoznala všetky, ale dosť ma naučili. Aspoň teda toľko, koľko si môj vĺčací mozog dokázal vtedy zapamätať. Hlavne mi pomohlo to, že som s nimi chodila i na zber. V praxi sa najlepšie veci učia! Vlčici sa les náramne páčil. Spokojne som sa usmiala. Veď možno sa tu naozaj rozhodne usadiť, keď nenájde inú lepšiu svorku! Zašvihala som chvostom zo strany na stranu a čakala, kým sa tu tým pokochá. Jej otázka ma však primela k tomu, aby som nasala okolité pachy. "Ešte sa nevrátili z lovu. Nabudúce keď pôjdeš okolo, určite ťa s nimi zoznámim! Dovtedy hádam i zistím, kto je druhá alfa, ale vraj je tiež veľmi milá!" povedala som s úsmevom a mávala chvostom zo strany na stranu. Ostala som postávať. Jeden z pachov, ktorý mi vietor zavial k ňufáku mi však bol blízky. Ale ako tomu tak mohlo byť? Cítila som i Nicosa, čo značilo to, že žil. Bola som rada. "Aké máš teraz plány? Pôjdeš sa pozrieť po tej svorke tvojej známej?" opýtala som sa jej a natočila hlavu na stranu, aby som z nej dostala odpoveď. Stále som však nemohla skryť moje nadšenie z toho, že sa jej les páčil! Veď ona sa k nám pridá. Určite!

Pozrela som sa na vlčicu a usmiala sa. Liečivá mágia. To by bolo super, keď som sa nad tým zamyslela. Mohla by som tak všetkým pomáhať a nekašľať sa s tými všetkými bylinkami. "Obrie plamene a lietanie je super, ale liečenie oh... to by som mohla skúsiť si vypýtať od bohov! Rada druhým pomáham a už poznám i dosť liečivých byliniek. Chcela by som byť raz liečiteľom v našej svorke," riekla som a pokývala nad tým svojou hlavičkou. Oblizla som si zakrvavený ňufák. Potom som sa pozviechala na rovné labky a otriasla sa. Čoskoro bude ten najlepší čas odísť. "Ano! Sú úplne super! Síce poznám len jednu, ale videla som i ostatných členov a betu! A všetci vyzerajú priateľsky a fajn," povedala som s úsmevom a zamávala chvostom. Určite nebudú mať problém, keď sa k nám občas vydá. Odfrkla som si a pozrela sa na vlčicu, keď sa i ona postavila na labky. "Tak dúfam, že nájdeš super domov tak ako ja! A potom ťa budem môcť navštevovať. Chcela by som spoznať všetky svorky, ktoré v kraji sú," priznala som a povzdychla si. Bolo by to super, aspoň by som vedela, či Nicos vybral dobre. Predsa niekde mohlo byť ešte lepšie, no nie? Napokon sme sa vydali späť k lesu. Rozcupitala som sa vedľa nej a mierne ma tackalo sem a tam, keď sa do mňa oprel vietor, no dalo sa to ustáť!

//Sarumen cez potok

Bola som zmotaná ako praclík, keď pri mne dopadlo mŕtve telo zajaca. Hneď som sa začala mechriť, aby som sa rozmotala a postavila na rovné labky. Rozvírila som tak okolo seba všetok zvyšný sneh, zeminu i trávu, či skalky. Ale nakoniec sa mi to podarilo. Odfrkla som si a otriasla sa, aby som všetku tú špinu dostala z kožucha. Uff, to bolo namáhavé. "Už som zažila i horšie," povedala som so všetkou tou hrdosťou, potláčajúc fňukance, pretože ma tá papuľa a celé telo pekne bolelo teda. Zastrihala som ušami a pohľad mi spočinul na zajacovi. Nechcela som sa viac baviť o mojom trápnom padnutí na zem a bola som rada, že sa debata poberala iným smerom! "Hladná som ako vlk," riekla som a preto som priskočila k ušiakovi, do ktorého som zaborila svoje tesáky. Trhala som jeho mäso a spokojne prežúvala. Aby som nezožrala viac, než som mala, rýchlo som labkou posunula načatú mršinu k Sinéad, aby si i ona dala. I keď jeden zajac nebol pre dvoch vlkov nič... aspoň na chvíľu to zasýti naše oba žalúdky! "Uuu, Sinéad! Hádaj čo!" vyhŕkla som, keď som si konečne uvedomila veľkú novinku. Sama som tomu nemohla uveriť, ale bola to pravda. "Moje bruško... už ma nebolí! Za to určite môžeš ty! Si hrozne super," pokračovala som a mávala zbesilo chvostom. Priateľská aura vlčice mi určite pomohla sa vyliečiť, rovnako ako všetky tie bláznovstvá, ktoré sme spoločne zažili! Bolo to skvelé. Rozčarovane som sa na ňu pozrela a nechcela sa jej vzdať. "Hm bolo by super, keby si vo svorke so mnou," vypadlo zo mňa bez rozmyslu. myslela som to úprimne, pretože som si ju obľúbila. Bola fajn a bolo by skvelé ju stretávať každý deň. Ale tak nejak som si bola vedomá toho, že to nebude fungovať.