Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Vytrepala som sa späť na piesok, kde som sa automaticky otriasla, aby som sa zbavila prebytočnej vody v srsti. Ako keby to malo nejaký úspech, keď mi kožuch ďalej zmáčali dažďové kvapky. Zastrihala som ušami a pohľadom prešla na toho strašiaka, ktorého sa mi podarilo vytiahnuť z vody. Teda... skoro. Stál naďalej na plytčine, ale dýchal, vnímal... venovala som mu široký úsmev. "Ty musíš byť morský vlk! Nemôžeš vyjsť na breh?" opýtala som sa na rovinu a zvedavo naklonila hlavičku na stranu. Sledovala som tvora a stále si nebola istá, čo to vlastne vidím. V tejto krajine mohlo byť možné všetko, prečo práve nie morskí vlci? Ale kde mal plutve? prebehlo mi mysľou, keď som zlatými zrakmi prešla k jeho pahýľom, ktoré sa naďalej vnárali pod morskú hladinu. Vo vode, i keď bola ľadová, bolo však teplejšie, než na pláži, kde sa do mňa zapieral i studený vietor. Začalo ma mierne triasť. "A ak nie si morský vlk, asi by sme mali ísť niekam sa skryť, inak prechladneme a ver mi, že soplík naozaj mať nechceš! Môj braček raz prechladol a veru to s ním bolo dosť otravné. Kýchaním a kašľaním ma celú dobu budil," dodala som, keďže som nemala rada ticho. Vždy som si minimálne pohmkávala alebo niečo šomrala. Z neznámeho zatiaľ nepadlo jediné slovo, či pazvuk. Bola som preto mierne zmätená. Azda i on sám bol? "Čo si robil v tej vode? Je zima a prší," dodala som nakoniec, akoby to nebolo jasné. Trochu neisto som nadvihla spýtavo obočie a opäť čelila návalu triašky. Ach, škoda, že som nevedela ovládať žiadnu mágiu ako Sinéad. Usušila by som nám obom kožúšky!

Počasie nebolo ideálne na výlet k vode. I tak som si užívala slaný vzduch, ktorý sa mi opieral do tela. Škoda, že tu so mnou nie sú moji bratia. Určite by sme sa tu dobre zabavili, pomyslela som si a veľmi živo si predstavovala naše radovánky. Boli by sme postrachy pláže. Každý krab by sa nás obával! Usmiala som sa od ucha k uchu. V mori určite žijú i zaujímavejšie ryby než v riekach a jazerách, pokračovala som vo svojich úvahách. Sledovala som u toho hladinu oceánu. Hľadala som náznaky tých rýb, o ktorých som snila. A v tom... Skutočne som uvidela niečo, čo do toho výjavu nepatrilo. Medzi vlnami som ďalej od brehu videla niečo sa plantať. Čo to asi je? Veľká šťuka? pomyslela som si a natočila hlávku na stranu. Z diaľky a medzi tou rozpenenou hladinou som nevedela identifikovať o čo ide. Preto som sa celá zvedavá a bez myšlienok rozbehla k vode. Nicos sa poteší ak mu vylovim morského živočícha! prebehlo mi v mysli a rozbehla som sa smerom do vĺn. Voda okolo mňa špliechala na všetky strany. Stiahla som ušká k hlave a i keď voda bola ľadová a soľ ma všade stipala... Moja zvedavosť a odhodlanie bolo oveľa vyššie. Vlny mi môj postup dosť sťažovali, ale zdalo sa, že aspoň i tú vec hnali bližšie k brehu. Po umornej akcii som sa dopracovala až k... Tmavému, mokrému kožuchu. Morský vlk?! vyskočilo mi v mysli a celá zaskočená som na moment stratila balans a jedna vlna mi šplechla do ksichtu. Začala som fŕkať a uchopila za kožuch tú morskú kreatúru. Svoj smer som následne stočila k brehu. Vlny nám výrazne pomáhali i keď som sa poriadne nachlípala u toho vody. Odporné. Labka sa mi konečne dotkla pevného dna o ktoré som sa mohla zaprieť a vďaka nadľahceniu vody i potiahnuť von tú hromadu kožušiny.

//Prímorské pláne

Moja hrdinská výprava za rubínom, ktorý som našla na pláži, ale podarilo sa mi ho stratiť, vyzerala veľmi depresívne. Nedarilo sa mi žiaden drahokam opäť vypátrať. Putovala som krížom krážom pozdĺž mora a zabárala labky do piesku. Ryla som v ňom ako diviaky v lese, len aby som zistila, či sa niekde kamienok neukrýval. Bola som priam frustrovaná, že sa mi to nedarí. Stále si myslím, že mi ho ukradli tie drzé vtáky, pomyslela som si, keďže som si nemohla pripustiť, že som stratila celkom svojou vinou. Povzdychla som si a pozrela sa na otvorené more po mojej ľavici. Dívala som sa na to, ako z jeho stredu k nám prichádzajú vlny. Rozbíjali sa o breh a niektoré, tie väčšie, došli až ku mne. Zmáčali piesok pod mojimi labkami a tie sa mi v ňom prepadali. Bolo to vtipné a príjemné zároveň. Škoda len, že voda bola ešte stále ľadová, tak nepríjemná. Privrela som zraky a pozrela sa na svoje labky, ktoré zapadli v piesku, ako som tu stála príliš dlho. Hm, ktovie, či existujú miesta, kde sú veľké a rozsiahle piesočné lúky! Bolo by to super, piesok sa mi páči. Sranda, že je i tu a aj tam za lesom, pomyslela som si a spomenula si na piesočné kopce, ktoré som našla a užívala si na nich poriadne veľa zábavy, keď som sa šmýkala. U mora sa však dali iné srandy robiť, lenže teraz bolo na všetko chladno. Znova som zdvihla zrak zo svojich labiek a ostala sa na chvíľu dívať na rozbúrené more... nekonečnú slanú vodu. Fascinovane som tak hypnotizovala vlny a užívala si dnešné ráno.

//Magický palouk

Vracala som sa po svojich vlastných stopách, hľadajúc kamienok, ktorý som stratila. Nikde však nebol a ja som sa musela jednoducho zmieriť s tým, že som ho stratila v tej rieke. Povzdychla som si a pozrela sa niekam do preč. Bola som tak nemotorná a nezodpovedná niekedy, až mi bolo zo samej seba zle. Predsa len som mala byť ukážkový príklad pre svojich súrodencov! Ach, dúfam, že aspoň teraz nájdem ďalší a možno inak farebný! To by bolo skvelé, pomyslela som si a pokývala hlavou. Postupne som sa dostala až na piesočné pobrežie. Zavrnela som ako mačka, keď sa moje labky zaborili do piesočnatého povrchu. Bolo to neskutočne príjemné. Problémom však ostávalo, že stále bolo chladné počasie. Už som chcela leto! Aspoň by som sa tu lepšie prebavila. Oblizla som si ňufák a prešla si jazykom po tesákoch. Zastavila som sa na jednej vyvýšenine a rozhliadala sa široko ďaleko, aby mojim zrakom nič neuniklo. Hľadala som akýkoľvek záblesk z piesku, ktorý by bol predzvesťou toho, že sa v ňom môže nachádzať kdejaký drahokam. Nikde som však nič také nezahliadla, až mi z toho zle prišlo. Čo ak teraz žiaden nenájdem? Čo potom? Bola som z toho celá nesvoja. Ja som sa nechcela domov vrátiť z prázdnou. Čo by som potom Nicosovi a Atsumovi ukázala? Určite by ma len a len vysmiali. Povzdychla som si a pohľadom prešla viac na sever. Musela som pokračovať v ceste. Azda medzi mušľami na severnej pláži sa bude nachádzať i nejaký kamienok? To znelo viac reálne než tu, kde ich toľko nebolo. Alebo lepšie povedané skoro žiadna. Preto som pokračovala po pobreží a užívala si zvuky šumiacich vĺn, ktoré narážali na breh pobrežia.

//Mušličková pláž

//Vrbový lesík

Hneď ako som prišla na koniec lesa, vyšla som na otvorené priestranstvo. Zastrihala som ušiskami a uvidela rozsiahlu lučinu, ktorú okrem vysokých tráv, ktoré sa preberali späť k životu, bolo i množstvo krovia. Nevedela som sa dočkať, až sa i tie prebudia a vyrašia na nich bobulky a lístočky. Na horizonte som mohla vidieť už i modrú čiaročku mora. Musela som však k nemu dojsť. Ako som však vykračovala po tejto lučine, do ňufáka mi tentoraz vpálil pach zajaca. Bol blízko. Zastrihala som ušami a v žalúdku mi zaškvŕkalo. Musela som sa vydať na lov, aby som utíšila svoje potreby. Predsa len pred lovom kamienkov som sa musela nejako... posilniť! Švihla som chvostom a sklonila sa k zemi. Síce som v tráve bola ako päsť do oka, u tak málo inteligentných zvierat to určite nevadilo. Aspoň tak mi to matka vždy vysvetľovala. Oni nás nevideli tak ako my ich. Usmiala som sa a opatrne som sa k páru dlhých uší približovala. Trvalo mi, kým som sa mu dostala takmer za chrbát. Teraz som len počkala na vhodnú príležitosť a následne som vyštartovala! Zajac sa dal na útek. Jeho dlhé nohy boli rýchle, ale i ja u seba spozorovala zmenu. Čím dlhšie som v tejto krajine bola a čím viac som stárla, tým som sa stávala silnejšou i rýchlejšou. Keď som svoj beh porovnala s tým minulým pri love zajaca, teraz mi to šlo výrazne jednoduchšie. Dobehla som nakoniec ušiaka a sklonila hlavu, aby som ho strhla na zem. Len sa tak okolo nás zaprášila rosa zo stebiel trávy. Spokojne som ukončila ušiakov život a pomaly začala žrať. Bola som hladná a tak niet divu, že som ho takmer celého zožrala na posedenie. Zalizovala som sa až za ušami. Nuž, teraz som sa musela vrátiť späť svojmu poslaniu a tak som sa otočila a pokračovala poklusom k morskému brehu.

//prímorské pláne

//Južná hornatina

Rozklusala som sa nadol z hornatiny, na ktorej som prebývala. Pomaly som pokračovala ďalej a ďalej lesom, ktorý som pokladala za ten istý, kde sme predtým boli so Sinéad. Niečo na ňom bolo ale odlišné. Mohla som si pozornejším okom všimnúť, že stromčeky sú trošku iné, než tie v tom lese predtým. Zastrihala som ušami. Matka mi rozprávala i o týchto. Spájali sa s nimi i rôzne povery. Stiahla som ušká a dotkla sa ňufákom jedného z kmeňov. Bola som smutná, keď stromy plakali a práve o týchto sa to rozprávalo. Povzdychla som si. Určite skutočne neplakali, ale prišlo mi to ľúto. Keď išlo o prírodu, bola som veľmi citlivá. Akoby som s ňou mala nejaké nepopísateľné puto. Škoda, že mnoho vlkov ho nemá a potom ničia všetko, čo im príde pod labku, pomyslela som si a zašvihala chvostom. Bolo mi to ľúto. Príroda si nezaslúžila byť ničená, keď nám vedela dať toho toľko dobrého! Pohľadom som prešla ďalej a pokračovala pomedzi stromy na južnej strane lesu. Avšak ako som sa po lese prechádzala a užívala si jeho krásu, predsa len ma niečo v ňufáčiku štípalo. Netušila som však, čím to bolo. Prečo tu bol taký výraznejší pach. Keďže pri svorkách ma vždy hranice ovalili do ňufáka akoby som facku dostala, tu bol omnoho slabší. Možno sa tu len zdržiavali nejakí vlci? Predsa len sa im tu mohlo len páčiť. Veľmi som sa však nad tým nezamýšľala a radšej pokračovala vo svojej ceste k môjmu cieľu. Musela som nájsť tie kamienky!

//Magický palouk

//Ronherský potok

Postupne som sa vracala pozdĺž potoka späť. Bola som na seba nahnevaná, že sa mi podarilo onen rubín stratiť. Teraz som ho musela ísť hľadať znova. Ach, prečo sa tie drahé kamene hľadali tak náročne? Bolo to o nervy. Zabručala som, pretože som začínala byť už i hladná. Do toho mi bolo chladno a bola som unavená. Azda i preto som zamierila k hornatine, na ktorej som bola už predtým so Sinéad. Zastrihala som uškami a hľadala jaskyňu, v ktorej sme sa predtým ukrývali. Bolo tam príjemné závetrie, takže by som sa určite rýchlo vysušila. Mohla som si tam i na pár hodiniek pospať, keďže som veľmi dobre vedela, že sa dlhšie v ríši snov neudržím. Bola som príliš naštvaná na seba, že som kamienok stratila. A to som bola tak blízko! Prečo som ja hlupák vôbec z toho potoka pila. Musela som ho tam omylom zakopnúť. Povzdychla som si. No nič sa nedalo robiť. Našla som aspoň tú jaskyňu. Alebo to bola iná jaskyňa? Na tom nezáležalo. Ľahla som si na zem v najzadšom kúte, kde neprefukoval žiaden vetrík z vonka. Schúlila som sa do klbka. Hlavu som si prikryla chvostíkom a spokojne zavrela očká. V labkách mi len tak mravčalo. Spokojne som upadala do spánku. Bola som unavená ako pes. Spánok na seba nenechal dlho čakať.
Snívalo sa mi o všetkom možnom. Ako vždy, moje sny sa ponorili i do miest, kde som si bezstarostne užívala svoje vĺčacie chvíle. Behala som po jarnej lúke hore-dole a užívala si poletujúce motýliky. Bola som šťastná. Prevalila som sa na bok a nárazom som sa prebudila. Čo to? Zmätene som zamrkala a pozrela sa na okolie jaskyne, v ktorej som spinkala. Zdĺhavo som si zívla. Srsť sa mi už vysušila. Paráda. Mohla som sa teda vydať na svoju výpravu za kamienkom, ktorý som stratila u mora. Rozhodne som vyskočila na rovné labky a otriasla sa. Pozrela som sa von skrz škáru. Ešte stále bolo to chladivé ráno. Povzdychla som si. No nič sa nedalo robiť. Už som bola veľká, musela som byť trochu zodpovedná a keď som niečo stratila, musela som si ísť pre to! Preto som sa ponaťahovala a vydala sa po svojich stopách späť k moru.

//Vrbový lesík

//pahorkatina dlhých uší

Poklusom som celá namokralá pokračovala ďalej pozdĺž potoka. Bola som už unavená, uzimená a chcela som sa len zložiť niekam do tepla. Povzdychla som si. Už som bola tak vyčerpaná, že sa mi i labky podlamovali. Les sa mi zdal, akoby bol ďalej a ďalej, i keď som sa k nemu približovala. Dostatočne ma to frustrovalo. Niekto si tu zo mňa robí veľké žarty, že, pomyslela som si a zastavila sa u prameňa. Zostupila som nižšie a sklonila hlavu k vode, aby som sa napila. Bola som smädná ako šľak. Preto som vypila hádam i nejaký ten liter vody, než som sa zdvihla i s kvapkajúcou vodou od papule. Tak, to by sme mali. Otočila som sa smerom k rubínu a vzala ho späť do papuľky. Nesmelo sa mu nič stať. Bol to predsa darček, pre môjho bračeka. Lenže, kde bol? Chcel som ho chmatnúť tesákmi, no zaklapli mi na prázdno. Čo sa to sakra dialo?! Kde bol? Začala som ho všade možno hľadať, lenže on nikde nebol! Takto som sa nemohla vrátiť predsa domov! Musela som... musela som sa vrátiť k moru a nájsť nový kamienok, ktorý by som bračekovi doniesla! Ale nie, prečo sa mi toto dialo? Prečo sa mi môj život takto komplikoval? Zabručala som a otočila sa na päte. Bola som však stále unavená, preto som zamierila tam, kde som to už poznala. Vedela som, že si tam môžem oddýchnuť a i preschnúť, než sa vydám späť celú tú dlhú trasu k slanej a nekonečnej vode.

//Južná hornatina

//Zlatavý les

Dažďové kvapky dopadali na zem celú noc. Všetko bolo mokré, rozbahnené a ja som pociťovala ochladenie, ktoré mi schladzovalo srsť. Stiahla som uši k hlave a pomaly sa dostávala ku koncu lesu. Zamierila som na otvorenú lúku, ktorú som predtým nevidela. Ale keď som sa pozrela do svitania, uvidela som v diaľke veľký strom a v pozadí hvozd. To bol ten les, kam som mala v pláne sa dostať. Vydýchla som si a rozbehla sa priamo po pláni smerom na východ. Bola som celé vlhká a premrznutá. Už som sa nevedela dočkať, až sa zamotám do kožušiniek a budem spokojne oddychovať. Teplo. To bolo to jediné, na čo som teraz dokázala myslieť. Potriasla som hlavou zo strany na stranu. Postupne som pokračovala ďalej. Otvorené priestranstvo bolo skutočne rozsiahle, len čo bola pravda. Dúfam, že je môj braček v poriadku a bude tam, kde som ho nechala! A čo Atsumu? Aj za nim by som mala ísť a zistiť, čo sa vlastne stalo doma, že sa vydal za nami a ako sa sem v podstate dostal sám!" premýšľala som a strihala u toho ušami ako nožnicami. Pomáhalo mi to pri premýšľaní. Postupne som sa dostávala až k potoku, ktorého prameň som zjavne pred chvíľou objavila. Spokojne som sa nad tým usmiala. Už budem za chvíľu doma!

//Ronherský potok

//Ronherská skala

Pokračovala som pozdĺž vody, ktorá ma viedla naprieč lesom, ktorý sa mi čoraz viac zdal byť podobnejší. Zastrihala som ušami a pozrela sa na okolie. Nebola som v ňom už náhodou? Určite to nebol les svorky, to by som vedela presne! Bol to však lesík, ktorý som už predtým navštívila! Ale s kým? A kedy? Oh áno! Už som si spomínala na to, kedy som tu bola posledne. Pokývala som nad tým hlavou a usmiala sa. Bola som tu predsa so Sinéad a naháňali sme tu vtáčiky. Teraz som tu však žiadne nezahliadla. Netušila som prečo. Dôvod som zistila až o niečo neskôr. I tak som sa snažila nejakého vtáčika nájsť, až som sa od rieky kus vzdialila. Skúmala som les a vyzerala vtáčiky, aby som ho ich strhla k zemi a doniesla Nicosovi! Zašvihala som chvostom a pozrela sa do lesa. Mierne som sa v tomto chaose stratila. Musela som nájsť opäť ten správny smer, ako sa dostať späť domov. Preto som opatrne pokračovala vpred, nech viem, kde vyjdem. Bola však tma, takže to bolo náročnejšie pre mňa. Síce som v tme videla ako všetky zvieratá, no bolo to i tak náročnejšie než cez deň. Hlavne som veľmi rýchlo pochopila, prečo som tu žiadne vtáčiky nezahliadla. Nebo sa zatiahlo natoľko, že som začula hrmot. Zdvihla som hlavu a sledovala ako skrz konáre stromov na mňa padala voda.Privrela som zraky. Joj, takto len zbytočne zmoknem! Voda nebola veľmi môj veľký kamarát. Chlad a voda nešli k sebe. Bolo to horšie než sneh, keďže tento dážď bol ťažký a premáčal ma skrz naskrz. Musela som konpnúť do vrtule a dostať sa domov čo najskôr, nech zaleziem do tepla jaskyne a trochu sa ohrejem v tých krásnych kožušinách, ktoré sme si tam s Nicosom nanosili. Rozhodne som nad tým prikývla a rozbehla sa, aby som nebola príliš dlho mokrá na tomto daždi. Ešte by som náhodou prechladla!

//pahorkatina Dlhých uší

//údolie Morény

Zastrihala som ušami, keď som prechádzala pomedzi stromy a smerovala smerom ku skalnatej hromade, z ktorej vyvieral potok. Nastražila som ušká, keď som k prameňu prichádzala. Už som bola pekne smädná. Prehltla som na sucho a hneď ako som došla k vode, položila som kameň na zem. Zamľaskala som a následne som sklonila hlavu, aby som sa napila chladivej vody. Spokojná, že som zahasila svoj smäd, som zavrnela ako taká mačka. Zastrihala som uškami. Cítila som tu prítomnosť vlkov. Nakrčila som ňufák, aby som zavetrila vo vánku, ktorý ku mne ich pachy privieval. Nastražila som ušká a azda som i dva kožuchy zahliadla? Keby bol vlk sám, aj by som sa pri ňom pristavila. No dvaja... skľúčene som stiahla ušká vzad. Nechcela som naraziť na niekoho zlého, ako ma Lilith varovala. A ja som jej verila, že tu asi nie je tak úplne každý dobrý a nie každý mi bude priať len to najlepšie. Preto som vzala svoj rubín, ktorý som našla a začala pomaly cúvať medzi stromy, aby som sa skryla v húšti a tieni stromov. Dúfala som, že vlci majú svoje starosti a mňa si ani nevšimnú. Chcela som sa predsa len napiť. Následne som svoje zlaté zraky namierila na cestu preč odtiaľto. Rozhodla som sa sledovať prúd rieky a dúfať, že ma zavedie niekam, kde to budem poznať. Pretože v lese som opäť stratila zmysel pre orientáciu v priestore. Veď ja sa už domov nejako dostanem, i keby sa neviem čo malo stať! A tak som nasledovala prúd potoku a dúfala, že sa dostanem niekam, kde mi to bude aspoň trošičku známejšie. Ak by som bola pesimistom, určite by som o tom pochybovala, ale ja ako verný optimista som verila, že to bude v poriadku a všetko sa mi podarí!

//Zlatavý les

//Magický palouk

Bežala som ako zmyslov zbavená, len aby som dobehla onoho ušiaka, ktorý sa mi snažil zmiznúť z dohľadu. Zavrčala som cez rubín, ktorý som držala v papuli. Ach bože, prečo musel byť tak rýchly? Mala som predsa dlhšie labky, než on! Ako som však už posledné dni dosť behala hore-dole, mala som pocit, že sa moje vlastnosti zlepšovali. Už som nebola až taká veľká padavka, ako som bola pri mojom príchode. Ako som rástla, tak som postupne i silnela. Už len keby som i zmúdrela, to by bolo najlepšie, no nie? Zasmiala som sa u tej predstavy. Povzdychla som si. Bola som pomalá. Ušiak mi zmizol. Spomalila som do klusu, až som úplne sa zastavila. Pustila som rubín na zem a zamľskala. No nič. Čo teraz? Kde som to vlastne bola? A kde viedol ten správny smer domov? Zabručala som. Musela som ísť smerom na východ. A keďže slnko zapadalo tamtým smerom, v tom prípade východ bol opačným smerom. Tak nejak to fungovalo, no nie? Určite to tak bolo. Preto som sa opäť sklonila pre onen kameň, ktorý som chcela doniesť bratovi a vydala sa tým správnym smerom. Teda aspoň podľa mňa.

//Ronherská skala

//Prímorské pláne

Les bol vzdialený ešte pekne ďaleko. Musela som prebehnúť cez planinu, ktorá sa rozprestierala medzi plážou a lesom. Zašvihala som chvostom zo strany na stranu a nevedela sa dočkať, až sa konečne dostanem domov a poriadne si oddýchnem. Potrebovala som si pospať, len čo bola pravda. Prešla som si jazykom po tesákoch a pohľadom prešla po okolí. Všetko mi tu bolo tak neznáme. Nikdy som tu nebola a ani nešla okolo. Ale čo som mala chcieť. Potriasla som hlavou a poskočila si. Tešila som sa na svoje ďalšie dobrodružstvo, ktoré určite už čoskoro príde! Len som si musela nájsť vhodné miesto, kde naň narazím. Ale kde som mohla na nejaké naraziť? To som netušila. Povzdychla som si a spomalila, aby som si lepšie prezrela okolie. Les bol podivný, ale môj pohľad upútalo niečo iné. Opatrne som pokračovala ďalej, všímala si všetky detaily, ktoré sa mi snažili pred okolím skryť. Prešla som si jazykom po tesákoch, čo bolo dosť náročné, keďže som mala v hube rubín. Odfrkla som si a pohodila hlavou ako kôň. Pomaly som pokračovala ďalej k lesu, ale v tom som zaznamenala pohyb. Zajac?! Mohla som uloviť zajaca! A tak som sa za ním rozbehla len tak.

//údolie morény

Hlásim sa! Ak dovtedy nájdem parťáka na hru xd

//prímorské pláne

Pokračovala som po pláži viac a viac na juh. More sa mi hrozne páčilo, hlavne vyhýbanie sa vlnám, ktoré narážali na pevninu. Smiala som sa, poskakovala a utekala im. Zastrihala som ušami a pozrela som sa na oblohu. Bola čoraz viac plnšia oblakmi. Rovnako ako i vlny začali byť rozbúrenejšie. Blížila sa menšia búrka. Zastavila som sa na piesku a dívala sa niekam na horizont. Stále som nevedela pobrať fakt, že more nemá konca kraja. Nekonečná voda. Fascinovane som sa dívala pred seba až ma prebral až silný vietor, ktorý sa do mňa od mora oprel. Mierne som cuvla pod jeho náporom. Odfrkla som si a švihla chvostom zo strany na stranu. Toto počasie sa mi vôbec nepáčilo. Mala by som sa vydať späť domov. Nech si o mňa nerobia starosti. Prikývla som nad svojimi myšlienkami a otočila sa smerom k lesu v diaľke. Pevne som uchmatla rubín v papuľke aby mi nevypadol a rozklusala sa smerom k lesiku. Zaujímalo ma, či bude niečím výnimočný alebo nie. Potriasla som hlavičkou. Dúfala som, zeu ešte na niečo zaujímavé narazím. Lenže ktovie. Cesta domov bude určite ešte dlhá. Ale aspoň som vedela, ktorým smerom mám ísť! More som musela mať od chrbta tak.
//Magický palouk