Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//rieka Mahtae juh (amor)

Kráčala som za Makadiho zadkom, ktorý ma viedol k bájnej sopke. Mala som na neho ešte plno otázok, ale z ničoho nič som začínala pociťovať veľmi zvláštny pocit. Skôr, než som si uvedomila, čo sa to vlastne deje, ocitla som sa uprostred kvetnatej lučiny. Zamrkala som očami a rozhliadala sa okolo seba. Ako som sa tu zjavila? A kde som to vlastne bola? Okolie som absolútne nespoznávala. Stiahla som uši vzad a ostala mierne nesvoja. Ten pocit však čoskoro prešiel, keďže som si uvedomila, že muselo ísť o mágiu! Narovnala som sa, nastražila uši a rozhodla sa, že to tu celé pekne do detailu preskúmam! Možno i prídem na to, kde to vlastne som a čia sila ma sem premiestnila. Mohol som byť sám Život! Veď predsa som chcela vedieť, kde zoženiem pre neho kvietky, že? pomyslela som si a v mojej makovici to dávalo značnú logiku. Obzerala som sa na všetky svetové strany a premýšľala, kadiaľ sa vyberiem. Na moment som si uvedomila, že Makadi tu so mnou nie je, čiže musel ostať u rieky. Ktovie, čo si o mojom zmiznutí zo scény pomyslel, ale aspoň mu budem môcť nabudúce porozprávať o mojom zážitku! Môj úplne prvý teleport. Zachichotala som sa a rozišla sa vpred. Ako som však kráčala pomedzi kvietky, peľ, ktorý sa z nich uvolňovať, mi len dráždil čoraz viac ňufáčik. Napokon som si musela kýchnuť a zas a zas. Po menšej epizóde kýchania, som potriasla hlavou a zasmrkala. Ach, kvetinky, ale pekne voniate, pomyslela som si k nim a zastavila sa. Len keby som si nešla vykýchať môj mozog z vás, prebehlo mi ešte mysľou a zaškerila som sa u toho. Ešte nikdy mi peľ z kvetín nevadil, tieto museli byť vadné... magické? Ach áno. Určite by sa Zivotu páčili. Len ako ich nazbieram a vezmem k nemu bez toho, aby som ich po ceste rozsypala, až budem z nich kýchať? Bola to zapeklitá situácia, ktorú som musela poriadne premyslieť! Od miesta, kde som sa zjavila, som sa vzdialila len o pár metrov a kvalitne odignorovala fakt, že tam po opadnutí roho ružového prachu bol skutočne ešte niekto... a Makadi to určite nebol.

//Mušličková pláž

Zastrihala som uškami a s nadšením pridala do kroku, keď zareagoval na moju príhodu. "Myslíš, že za to mohol nejaký boh? Keď išlo o kvetiny, tak to musel byť Život! Ale prečo potom veverička umrela? Celé je to zamotané, ale až za ním raz pôjdem, určite sa ho na to opýtam!" povedala som s rozhodným úsmevom. Len som musela zistiť, kde vlastne sídli. Ešte som na to neprišla a nikto mi to nikdy nepovedal. "Ja by som nechcela zaniknúť," povedala som a stiahla uši. Nepáčila sa mi tá predstava, že proste a jednoducho moja duša potom zanikne. Nebolo to fér! A čo potom všetky tie reči o večných loviskách, kde sa zase všetci stretneme? Pokrútila som hlavou a povzdychla si. Takéto veci ma však nemuseli ešte zaujímať. Predsa len som mala pred sebou ešte plno času! "No raz to asi zistím, ako to funguje, ale ešte mám plno času ak nespadnem do rieky ako ty lebo ja by som to asi nezvládla, neviem dobre zadržiavať dych," riekla som a zazubila sa. Nebola som ani nijak extra dobrý plavec, ale odvaha mi nechýbala! Aspoň to sa mi muselo nechať. "Oh jasne, že áno! Mne sa napríklad moje nepáči, nesedí ku mne, neviem podľa čoho to rodičia vyberali, ale i moji súrodenci sa volajú viac než divne," riekla som a uškrnula sa. Nemali asi dostatok fantázie a pomenovali nás hneď ako to šlo. Prešla som si jazykom po zadnej strane tesákov a pohľadom prešla na koryto rieky, okolo ktorej sme prechádzali.
A aha! "To myslíš vážne? Tak ja som sa celý čas nachádzala tak blízko Života? Ah, bože," riekla som a užasnuto sa mi tvár rozžiarila. Aspoň budem vedieť, kam za ním musím ísť! Len by som prv potrebovala nazbierať nejaké kvetinky... aspoň, že už bola tá jar. Konečne som ich mala, kde ísť zbierať. "A keď si za ním bol...o, aké kvetinky chce? Aj liečivé? Či len tie pekné farebné? Alebo voňavé? Či nejaké vzácné?" vychŕlila som ďalšie otázky a mávala chvostom zo strany na stranu, ako sme pokračovali viac na sever. Krajinu okolo som už vôbec nepoznala, ale však ja sa naučím! Táto rieka proste viedla do mora a k plážam, ktoré som už poznala! Len nájsť jej druhý koniec... "Hm, to znie logicky. Tam odkiaľ som ja máme len lesy, lúky, hory a potoky s riekami. Nič extra, ale i tak sa mi tam páčilo, no bola to dosť nuda. Tu je toho oveľa viac a už sa neviem dočkať, až všetko preskúmam!" povedala som s úsmevom a mávala u toho chvostom zo strany na stranu. Bola som šťastná, že som stretla niekoho, kto o tomto svete tak veľa vedel. "Hm a ak sa ťa môžem opýtať, kde sídli potom Smrť? Tiež má nejaké svoje kopce s mostom a potokom?" opýtala som sa ho s úsmevom a vyčkávala na odpoveď, ktorú mi dá. Taktiež som bola zvedavá, čo ešte uvidím. Mierili sme k sopke, ale i po ceste som mohla vidieť mnoho zaujímavých vecí! Teda, zatiaľ okolo rieky boli len samé nudné stromy. Čakala som niečo viac. Určite to však čoskoro príde!

//mahtae sever

Usmiala som sa. "Veveričky sú super. Vieš čo som raz videla? Neviem, či som ti to už nehovorila, ale... Počas zimy, keď sme sa s bratom naháňala po lese, jednu veveričku trafil šľak, spadla mi na hlavu a spolu s ňou i také podivné modré kvietky. Dosť super, čo?" povedala som smerom k nemu a zamávala chvostom. Táto príhoda bola jedna z tých prvých, ktoré sa mi v tejto krajine stali. I keď išlo o tak smutnú príhodu, akou bola smrť tvora... tie kvetiny tomu pridávali na podivnosti! Ešte, že sme si ich s bratom ukryli do úkrytu. Určite ich budem potrebovať u Života, ako mi už mnoho vlkov potvrdilo. Len keby som ich našla viac! Nech nie som ako posledný žebrák. "Hm, myslíš si, že teda takúto dušu majú i iné zvieratá? A prichádzame o ňu, keď umierame? Čo sa s ňou deje?" opýtala som sa ho, keďže mi to nedávalo logiku. Azda i vtedy tú veveričku opustila duša? A ja mohla vidieť len jej fyzickú schránku? To znelo tak desivo, až to bolo fascinujúce. Ak i zvieratá však mali dušu, možno by som i začala zvažovať, že sa stanem vegetariánom. Nechcela som nikomu len tak ubližovať! "Makadi... to je ale fakt krásne meno! Naozaj sa k tebe hodí," riekla som a usmiala sa od ucha k uchu. Stále som mala problém sa o ňom vyjadrovať v rode, akom chcel, ale s trochou praxe a trpezlivosti si určite na to zvyknem. Bolo to pre mňa niečo nové, ale keď sa to naučím, určite pochopím i ako čarovať, pretože i to bola pre mňa nová vec! "Ďaleko? To nevadí! Už som si stihla okolie svorky preskúmať až po močiare a veeeeľkú planinu. Videla som i podivné pieskové kopce a toto more. Určite domov trafím i z veľkej diaľky, keď pôjdem na juh," riekla som a zazubila sa. Lilith mala super nápad, ako zdokonaliť moju orientáciu. Už som na tom bola oveľa lepšie, než predtým, i keď stále som sa vedela stratiť v rámci jedného lesa... ale ako sa hovorí, museli sme napredovať malými krôčikmi. Nič nebolo hneď dokonalé! "A je tu len jedna sopka alebo sa dajú nájsť i inde?" začala som sa pomaly vypytovať na detaily a určite som touto otázkou nekončila. Len som si musela utriediť myšlienky, aby som vedela, čo sa ho chcem vlastne ešte presne popýtať ďalej. Pomaly som ho však nasledovala, ako sme sa vydali popri korytu rieky.

//Mahtae juh cez ústie

Usmiala som sa. "Dobre, aké by si rád-" zasekla som sa a nadýchla sa, aby som sa opravila: "rado videlo? Zajaca? Jeleňa? Veveričku?!" Zavrtela som chvostom. Bolo toľko možností. Ak by som sa mala nad tým zamyslieť, mala som najradšej... hm. To je dobrá otázka, pomyslela som si a dumala nad tým, ktoré zvieratko sa mi skutočne páčilo a mohla by som sa s ním asociovať. Asi by to bol nejaký druh lasičky. Ich dlhé telá a roztomilé pacičky a očička boli naozaj roztomilé a tiež boli veľmi chutné a chytré! Ako ja, hehe. "Čo je to tá duša?" otázala som sa, keďže som nepochádzala z nejak filozofickej rodiny. Práve naopak. Boli sme obyčajní, pre niekoho snáď i barbari, vlci, ktorí jednoducho existovali a starali sa o chod svorky a prežitie druhu. Na nejaké tieto báchorky a duševné dilemy sme čas nemali. Dvaja vlci nespasia rod, pokiaľ nie sú rozdielneho pohlavia. Tak to bolo dané. "Asi je to príliš komplikované, aby som tomu chápala," riekla som, keď som si vypočula jeho slová. "Ale ak bude každý ako ty, vlčí rod čaká jedného dňa záhuba," skonštatovala som vcelku logicky. Tak či onak... zjavne v tomto svete ešte uvidím veľa podivností, ale zatiaľ táto bola tou najväčšou. "Ou, dobre! Na to si môžeme plácnuť!" riekla som, keď som konečne mala príležitosť k tomu, aby som spoznala jeho meno. "A keď mi ho povieš, tak ti i sľúbim, že to skúsim pochopiť, ale bude to ťažké. Asi by bolo jednoduchšie ma naučiť čarovať úprimne," riekla som a zazubila sa od ucha k uchu. Niektoré veci neboli proste ešte pre môj mladý mozog prijateľné. "A moho-hhhlo by si mi ukázať aj nejaké zaujímavé miesto v tejto krajine! Ako je napríklad tá vec hm sopka! Veď to tu poznáš skvelo," riekla som a snažila sa ho dokopať k nejakej aktivite, aby som sa niečo nové naučila. Niečo, čo môj malý mozog dokázal pobrať a čo ho vlastne i zaujímalo. Keďže tá jeho vnútorná dilema bola pre mňa skôr známkou nefunkčnej mysli, než normálnym faktom. Ale... každý bol nejaký!

Usmiala som sa a zamávala chvostom zo strany na stranu. "Áno, to určite! Možno sa to dovtedy naučím i ja," riekla som a začala som sa smiať u tej predstavy. Bolo to zvláštne si seba predstaviť, že by som dokázala ovládať hmlu na takej úrovni, ako to dokáže napríklad i Maple. Veľmi reálne to skutočne nevyzeralo. Každopádne som sa o to mohla aspoň pokúsiť. Najskôr by som mala ale objaviť mágiu, ktorú som schopná ovládať, ak vôbec nejakú ovládať dokážem, hm, premýšľala som a premýšľala. Stále som netušila, akú mágiu by som bola schopná ovládať. Možno vodu? Nie, tú som veľmi rada nemala. A čo tak prírodu? Tú som rada mala! No nič. Na to som musela ešte viac dospieť, aby som prišla na to, čo vlastne mi bolo priradené do vienka. Lenže vlk ma chcel ešte viacej zmiasť. Že sa nehanbil. Počúvala som ho, keď sa mi snažil vysvetliť, ako to vlastne má. Ja som tomu však veľmi nerozumela, ale... čo som mala robiť? "To nedáva logiku," povedala som automaticky, ale rozhodne som nechcela, aby si myslel, že som nejaký nedospelý hulvát, ktorý tomu jednoducho nerozumie. "Dobre, ja sa pokúsim tomu pochopiť, čiže," povedala som a začala si opakovať v mysli jeho slová, ktoré hovoril. "Čiže... keby sa cítim viac ako vlk, môžem hovoriť, že som vlk? Ale to nedáva logiku, pretože stále budem schopná mať vĺčatá, čiže som stále samica. A nemôžeš byť ani nič... vždy je niečo. To alebo to, hm... ale... hm," zabručala som, pretože sa to priečilo s tým, čo som vedela ja. A ja som nemala rada, keď som niečo nevedela. "No dobre. Takže si proste to zviera?" riekla som napokon, keďže som si to nijak nevedela inak vysvetliť. "A to veľa vlkov tu je takých, že vlčice si myslia, že su vlci a vlci, že sú vlčice alebo nič?" pokračovala som v otázkach, keďže u nás doma nikto taký nebol a doteraz som sa s nikým takým ani nestretla.

Bolo zvláštne, aké rozdielne informácie mali rôzni vlci. Musela som sa na svorky popýtať ešte niekoho iného, kto by mi vedel povedať viac. Ideálne som sa mala ísť do iných prejsť. Pravda. "Hm dobre, asi by som mala ísť tie iné svorky navštíviť, nech ich viac spoznám," riekla som a zazubila sa. Zaujímalo ma, ako to funguje v iných svorkách než tej, kde som žila teraz ja. "Chcela by som vedieť, čo dokážu iného, keď Sarumen vie ovládať kúzelnú hmlu," dodala som a usmiala sa. On asi netušil, čo ovládajú, keď bol tulákom, ale to nevadilo. Sama si to budem musieť zistiť! Dúfala som, že až dospejem, budem rovnako silná a samostatná ako on. Bol mojim veľkým vzorom! "Tá hmla je špecialitou našej svorky. Naša alfa s ňou vie fakt super cool veci. Napríklad z nej vie formovať i rôzne výjavy a príšery!" riekla som a zazubila sa. Mňa samú dosť vydesila tým kúzelným jeleňom, ktorého z hmly vyformovala. Ach, keby som niečo také vedela i ja jedného dňa robiť. Ale zjavne s ňou budem vedieť len... narábať. "Podľa všetkého každá svorka niečo takéto špeciálne ovláda a rozsah toho, čo dokážeš s touto mágiou robiť, sa odvíja od tvojho postavenia vo svorke," poučila som ho, keďže o tom asi veľa nevedel. Cítila som sa fakt super, že som vedela niečo, čo dospelák nie. Hehe. Ďalšia téma však bola o niečo viac... nepochopiteľná. "Keď nie si samec, tak musíš byť samica, ale to nedáva logiku," skonštatovala som, no uvedomila som si, čo mi vlastne predtým hovoril. I tak to nedávalo logiku. Bol proste vlk a vlčica, jediné to mohlo byť vĺča, ale i to bolo to alebo hento. Určite sa musel poriadne pritopiť v tom mori a tak tu hovoril také srandy, čo nedávali zmysel. Pokrútila som nad tým hlavou s úsmevom. Snaží sa ma poriadne napáliť a zmiasť.

Fascinovane som na neho hľadela. "A to dokážeš prežiť úplne sám?" opýtala som sa ho a naklonila hlavu na stranu. Presne to isté som sa pýtala i Sinéad, pretože pre mňa to bolo neuveriteľné, že sú vlci, ktorí dokážu prežiť i bez pomoci druhých. Teda... skoro. Veľmi dobre som mala v živej pamäti ako som ho musela vytiahnuť z mora! "Asgaar hej a tá druhá sa volá ako s ktorou susedí? Počula som i o svorke v močiaroch, vieš niečo i nej?" opýtala som sa ho, i keď som cez močiare prechádzala, nejako som nemala pocit, že by v nich nejaká svorka žila. Asi sa už rozpadla, však i to sa predsa dialo, no nie? Síce moja svorka mala príliš dlhú históriu, že som o rozpade nikdy nepočula, ale tak... táto zem bola odlišná v toľkých rôznych smeroch! "Myslíš, že ho mušľa poteší? Hm, ale asi áno! Ešte nikdy žiadnu nevidel," riekla som veselo a zavrtela chvostom. Svoje zraky som upriamila na piesok okolo. Museli sme nejakú nájsť! Teda minimálne ja. Medzitým, ako som sa hrabala v piesku, rozprávala som sa s ním ďalej. "Aha, dobre tak hádam to i ja spoznám a potom sa naučím ovládať i kúzelnú hmlu v našom lese," pritakala som a skočila ku kúsku mušle ,ktorý som videla trčať z piesku. Hneď som sa hodlala ju vydolovať, aby som zistila, aká je krásna. Ako som okolo nej hrabala a papuľou ju žužľala, pretože bola fakt hlboko zakopaná a sama o sebe bola veľká... niečo mi vlk povedal. S papuľou celou od piesku a zvierajúc roh mušle v podivnom uhlu, som pohľad nasmerovala k vlkovi. "Hmfm?" zamumlala som a pustila som mušľu, prehltla sliny a narovnala sa, aby som mohla komunikovať s vlkom aspoň na ako takej úrovni. "Kto nie si?" vyhŕkla som a naklonila som hlavu na stranu, keďže som nerozumela, koho myslel. Určite nebol mojim bratom, ani nikým takým, to som predsa vedela! Za nikoho iného som ho však neoznačila, tak čo tým myslel? Pohľadom som sa však vrátila späť k mušli. Chcela som ju vyhrabať! Toľko k mojej sústredenosti na jednu vec...

Pozrela som sa na vlčka a cítila sa mierne sklamane, keď mi predsa len nechcel povedať, kto je vlastne zač. Povzdychla som si. "A nemôžeš mi aspoň prezradiť z akej si svorky? Alebo ak ani to nie, tak aké tu vlastne okrem mojej sú? Nikto mi nevie povedať koľko ich je ani kde sú či ako sa volajú!" povedala som a sťažka som si povzdychla. Bolo to náročné. Zisťovať všetky tieto informácie od dospelákov, keď ani oni sami netušia, čo vlastne sa okolo nich nachádza. Budem si to musieť zistiť a nájsť asi sama na vlastnú päsť! "Moje meno je Danie! Hm... A vieš čo? Už som tu narazila na dvoch mojich bratov. Takže možno sa niekde po krajine túla i nás posledný brat. Keby narazis na ďalšieho ryšavo bieleho mladého vlka menom Micah, mohol by si ho nasmerovať na Sarumen," riekla som s úsmevom a vrtela u toho chvostom zo strany na stranu. Aspoň by sme boli celá rodinka pekne pohromade, hihi. "Ale ja by som potrebovala jeden teraz hneď... Nemôžem sa inak domov vrátiť s prázdnou. Čo by som ukázala bračekovi? Musím mu priniesť predsa nejaký darček!" povedala som a sťažka si povzdychla. Možno však pán Tajný mal iný nápad, čo by som bratovi mohla priniesť! "Ach... A ako si zistil ty, že ju máš?" opýtala som sa ho na koniec po jeho slovách a natočila hlavu na stranu. Niečo muselo byť predsa poprvé! Dúfala som len, že sa aspoň o toto so mnou podelí, keď už o nič.

//Ešte raz pardon, mohlo by to byť teraz trošku lepšie. Mám pár dní voľno :)

Strihla som uchom a mykla plecom. "No dobre, i tak neviem ako sa voláš," riekla som a usmiala sa. Čím som ho možno i chcela vyzvať k tomu, že mi nepovedal svoje meno. Tak či onak som mala iné starosti. Musela som nájsť kamienok, ktorý som stratila, pretože inak som sa za Nicosom vrátiť nemohla. By ma vysmial. "Hm, to je dosť možné, preto chcem nájsť iný, hocijaký... musí ich tu byť viacej! Kde ich hľadáš ty?" opýtala som sa ho vzápätí, pretože mi došlo, že má s bohmi a mágiami viacej skúseností než ja. Preto by mohol mať i nejaké obľúbené lokácie, kde sa k nim vie dostať. Samozrejme, že mi nenapadlo, že by mi to asi nikdy nepovedal. Pretože ja by som sa o tú informáciu podelila s každým! A potom by som zase mala veľké h. "Je mágia náročná? Ty vyzeráš, že ti to ide veľmi jednoducho," dodala som napokon a natočila hlavu na stranu, keď som si ho prezrela. Bola som unesená z toho, s akou ľahkosťou predtým zahrieval vzduch okolo nás a sušil nám tak srsť. Aj ja som niečo podobné chcela vedieť. Ideálne čo najskôr! Lenže tak to zjavne nefungovalo. "Poznáš i vlka, ktorý žije v tejto krajine a nemá žiadnu mágiu?" opýtala som sa ho ešte, pretože to bolo niečo, čo ma trápilo najviac. Ako zistím, že ovládam mágiu? A čo ak si budem myslieť, že len ešte neprišiel môj čas, no v skutočnosti žiadnu vlastniť nebudem? To boli skutočne náročné otázky, ktoré som si pokladala. Povzdychla som si. No nič. Uvidím, či bude výrečnejší než doteraz. Informácie z neho liezli ako z chlpatej deky! Avšak nebolo sa čomu čudovať, keď ho po tak namáhavom dni otravovalo vytiahnuté šteňa.

Pozrela som sa poriadne na vlkove oči a potriasla hlavou. "Rozhodne nie sú ako tvoje. Ale i ty ich máš naozaj pekné," riekla som a zavrtela chvostom. Bol príjemným spoločníkom, len keby sa mu chcelo rozprávať i o niečom inom ako o Lili. Ja som bola zvedavá i na iné veci, no k tomu sa veľmi nemal. Zachmúrila som sa. "Hm. No dobre, ale i tak sa jej na teba opýtam, až ju stretnem! Ak teda ešte bude u nás," povedala som rozhodne a zamyslela sa, či sa k nám pridala alebo nie. Musela som sa na to Maple opýtať, až sa dostanem späť domov. "Môžem ti to ukázať, nie je to až tak ďaleko," navrhla som mu, ale nemohla som sa vrátiť domov s prázdnou. Musela som nájsť svoj stratený kamienok. "Ale... Pravdou je, že som sa k moru vrátila len preto, že som tu našla predtým taký malý lesklý, červený kamienok aký sa asi nosí Smrti. Chcela som ho zobrať bračekovi ale niekde som ho stratila. Takže keď mi pomôžeš nejaký taký pekný dráhy kameň nájsť, ukážem ti môj les," riekla som a nevinne sa usmiala. Začínala som chápať ako fungujú dospeláci. Pre mňa bol kamienok dôležitejší než vlkove šťastie ktoré zjavne pramenilo v existencii tety Lili. Veď ja ho za ňou zavediem, ale fakt by sa mi zišiel ten kamienok!

Vlka veľmi zaujímali informácie o Lilith, až by to každému normálnemu vlkovi asi začalo pripadať divné a nepríjemné. Ja som však bola rada, že sa so mnou bavil a preto som sa zamyslela nad otázkou, ktorú mi položil. "Hmm," zamrmlala som a pozrela som sa na more. Následne som zdvihla zrak k oblohe, ale tá logicky nebola vidieť, kvôli dažďovým mračnám. Nech som sa snažila v hlávke si jej tvár vybaviť kadejako detailne... Musela som ho asi sklamať. "Asi ani tak ani tak. Taký odtieň som asi ešte ani nevidela, ani u kvetín... i keď možno..." pokračovala som a snažila som sa v spomienkach vyloviť nejaký kvet, ktorý by sa mi podobal na farbu jej očí. Lenže pravdou bolo, že som žiadny kvet s takou sýtou modrou farbou nepoznala. Povzdychla som si. "Nie, nemyslím si, že poznám dostatočne správne prirovnanie. Ale boli sýto modré, ale nie veľmi tmavé ani svetlé... nekričali no ani nezanikali," popisovala som ich a musela pokrútiť hlavou. Bolo to veľmi náročné na popis, ale čo mohol čakať od vĺčaťa akým som bola ja? "Určite áno! Mám veľmi dobrú pamäť na mená," riekla som a hrdo vypla hruď, i keď to bola očividná lož a ja si nedokázala zapamätať žiadne meno hneď na prvý raz. Ale vôbec mi to neprekážalo. Čo mi vlastne pripomenulo, že som netušila, ako sa volal on. "Hm, prečo ťa vôbec tak veľmi zaujíma? A kto vlastne si? Môžem sa na teba spýtať, až ju zase uvidím," riekla som a natočila hlavu na stranu, aby mi konečne niečo viac o sebe povedal, pretože sa zatiaľ všetkému len vyhýbal!

Naklonila som hlavičku na stranu, keď mi povedal, že Život vie robiť vlkov i silnejšími, než sú normálne. Mohol mi pomôcť zosilnieť? Tak, aby ma nestrhol prúd vody? To bolo viac než prekvapujúce. "Vážne? A to tiež urobí za kvetiny?" otázala som sa ho zvedavo a naklonila hlavu na druhú stranu. Bolo by to skvelé, keby som bola silnejšia než moji súrodenci. Konečne by sa mi i Atsumu prestal posmievať. Jeho ego niekedy bolo naozaj vo vesmírnych výškach. To aby som šla s Nicosom na nejakú lúku zbierať kvetinky! Hm, len stále neviem, aké bude po nás Život chcieť, pomyslela som si a zašvihala chvostom zo strany na stranu. No nič, veď ja mu tam dotiahnem celé vrece a nech si vyberie, ak mi za to pomôže v mojich schopnostiach. Môj plán, aby ma vzal k sopke sa veľmi nestretol s úspechom, ani mi o nej veľa nepovedal. Iba, že to poznám. Bola som dosť zmätená, keďže takých vecí, ktoré som ešte nevidela, bolo niekoľko. Takže mohlo veľmi jednoducho dojsť k zameneniu. Avšak nechcela som vyznieť ako nevďačné a rozmaznané šteňa. Preto som len pokývala hlavou, i keď som nechápala, aký koniec myslí. "Dobre," zamumlala som. Rozprával dosť zvláštne, používal mnoho slov, ktorým som nerozumela alebo im nechápala. Viac ho zaujalo moje rozprávanie. Žeby ďalší vlk, ktorého poznal rovnako ako ja? To bola už príliš veľká náhoda, preto som tomu veľmi neverila! "Nooo tmavá, modré oči takže asi ovláda vzduch ako ty... a hej po srsti má veeeľa chlpov a celých chumáčov modrej farby od Života," povedala som a zazubila sa. Môj popis bol viac než trefný. Oblizla som si ňufák, keďže som si už toho polovicu nepamätala, takže mnoho mojich rozprávaní bolo zmesou náhodných myšlienok, ktorými som diery v "príbehu" vyplnila. "Asi aj ja budem chcieť nejaké znaky od Života, keď to tu má každý druhý vlk," povedala som so smiechom, i keď som vedela, že sa mi nič nebude páčiť dostatočne. Vždy som bola veľmi nespokojná. Náročný jedinec som proste bola!

Konečne sme sa niekam dostávali. Počúvala som ho pozornejšie, než kohokoľvek predtým. Cítila som, že sa dnes dozviem niečo nové, s čím sa budem musieť podeliť s mojim bratom. S nastraženými ušiskami a rozžiarenými očkami, som hltala každé jedno slovo, ktoré povedal. Bolo to fascinujúce, takže sa stretol s pánom Životom? Aké perfektné! "Páni, takže ty si sa s ním stretol! Počula som, že je veľmi milí a nechceš od neho odísť. Aaa za svoje služby chce pekné kvetinky! Ale čo vlastne okrem zmeny farby očí a podivných znakov na tele dokáže?" opýtala som sa, či náhodou nebude vedieť viac, než vlci pred ním, s ktorými som sa rozprávala. Zatiaľ mi nikto viac nevedel povedať, a tak som dúfala, že tento morský vĺčik bude niečím výnimočný. Viac než už doteraz bol! Pri ďalších slovách som sa musela zasmiať. By ma zaujímalo, odkiaľ more pozná on. Vytvárame peknú reťazovú spleť šírenia informácií. Už len o tom povedať i môjmu bratovi! pomyslela som si s priblblým úsmevom. Svet sa mi zdal vážne poniekaľ menší, než som čakala. Vyzeralo to, že sa tu naozaj každý s každým pozná. "Prebúdzali peklo? Čo je to? A sopka?" opýtala som sa ho a naklonila hlavičku na stranu. O ničom takom som doteraz nepočula, tak či onak som sa však usmiala. "Musela to byť však veľká zábava. I ja by som chcela prebúdzať peklo hádzaním kameňov do sopky," zatiahla som a veselo zavrtela chvostíkom. Síce som si nevedela tú aktivitu predstaviť, až na hádzanie kameňov... no znelo to fakt ako veľká sranda a nie niečo, čo by mohlo byť nebezpečné. "Takže ty nemáš svorku?" opätovala som mu otázku, nevzdávajúc sa svojich nových znalostí. Mala som v pláne sa vrátiť i ku Asgaaru. Tak rýchlo sa z toho určite nevyvlečie. Moja zvedavosť bola obrovská! "Nooo všetci dospelí niekam zmizli alebo niečo robili, či nemali čas sa na to so mnou hrať a ja som chcela ísť skúmať okolie," začala som vysvetľovať. "Teta Lili mi povedala, že by som mala najskôr spoznať okolie lesa, aby som sa zorientovala v priestore a vedela nájsť cestu domov. Tak som ju počúvla a musím povedať, že to už celkom poznám! Teda hlavne tú časť od lesu potiaľto," povedala som hrdo a pokývala hlavou. Bola som na seba hrdá, ako som sa veľmi rýchlo učila! "Snažím sa zistiť viac o mágií, bohoch, hovoriacej vydre a svorkách... ale po dlhej dobe si prvá živá duša na ktorú som narazila, to je určite tým počasím," dodala som napokon a svoje zraky stočila k oblohe. Určite by nikto normálny nešiel teraz k moru. Ale počas leta sa to tu muselo vlkmi len tak hemžiť!

Vlk vyzeral ako dobrý mrzút, čo asi nebolo nič neočakávané, keď sa pred chvíľou vykúpal v slanej vode. Niektorým dospelým jedincom som vôbec nerozumela, ale očividne to pochopím, až trošku podrastiem. "Dobre," riekla som jednoducho a možno trochu dotknuto a zduto. Nepáčilo sa mi, keď som nemohla pokračovať vo svojej živelnosti. Polomŕtva môžem byť potom, až trochu zostárnem. Teraz som si ale chcela užívať! A tento vlk... nevyzeral príliš akčne, i keď po jeho učení sa surfovať alebo potápať, som mala iné predstavy. Každopádne... strihla som uchom a pozrela sa na neho. Dávala som mu čas, no i tak som nedokázala zavrieť klapačku úplne. Zistila som minimálne toľko, že ovláda vzduch. "Tak to je skvelé, ako si zistil, že ovládaš práve ten? A kedy sa ti zmenili oči?" pokračovala som vo vypytovaní sa, i keď ma predchvíľou doslova zahriakol, že chce mať pokoj. Mne to už ale vyfučalo z hlavy a mala som tak pripravený ďalší zásobník otázok, ktoré som mu mala v pláne položiť.
"Nooo, Sinéad som našla na lúke pri mojom lese. Je fakt super! Hrala sa so mnou, behala, lovili sme spolu! Bola to pecka. Ona mi povedala o mori, slanej vode, preto som vlastne i tu," riekla som a zazubila sa. Svet bol malý alebo Sinéad veľa vlkov poznalo, že sme sa vôbec zhodli na jej osobnej známosti. "Ty ju poznáš odkiaľ?" opýtala som sa ho na oplátku a vrtela chvostom zo strany na stranu. Tešila som sa, že sme našli aspoň nejakú spoločnú reč a nebudeme tu na seba čumieť ako dve teľatá. Podvedome som skopírovala jeho pohyb tela a tiež som si sadla do piesku. Príjemne ma chladil a asi by som radšej stála, no takto mi to bolo prirodzenejšie a aspoň som vedela, že sa mi bude aspoň trošku venovať! Minimálne do doby, kedy si odpočinie a potom mi určite zmizne z dosahu. Dovtedy som si ho však plánovala užiť, keďže bolo na ňom zjavné, že bude vedieť veľmi veľa podstatných informácií, ktoré sú pre mňa naďalej cudzie. Slovo, ktoré povedal som nepoznala, ale muselo ísť o označenie nejakej svorky? Pravdepodobne. Aspoň na toľko som bola inteligentná, že som si to s tým spojila. Pokrútila som hlavou. "Zo Sarumenu. Neviem, kde sa nachádza Asgaar... ty si z tade?" riekla som, keďže mi to dávalo najväčšiu logiku... prečo by inak o tom názve vedel? Zatiaľ som stretla vlkov, ktorí poznali len Sarumen a iné svorky nie. Minimálne nepoznali ich názvy. Preto som bola celá ako na ihlách. Možno sa konečne dozviem niečo viac o okolitých svorkách!

Napäto som sa dívala na morského vlka, ktorého som vytiahla z mora. Čakala som nejaké zaujímavé zvesti alebo poklad, ktorý by mi za moju pomoc podaroval. Lenže nič z toho sa nekonalo. Začínala som si robiť starosti, či to nie je náhodou len obyčajný druh vlka, ktorý sa nedopatrením dostal do mora. Alebo si snáď myslel, že už je čas na kúpanie sa vo vlnách? Určite nie, však z neba padal dážď. Celá táto situácia bola zapeklitá a ja som ju hodlala rozlúsknuť. Keď konečne začal rozprávať, nastražila som ušká a započúvala sa do jeho slov. Z jeho reakcií som však príliš nadšená nebola. Skôr sklamaná. Nebol žiadnym morským vlkom... ani vlčicou, či vĺčaťom. Nebol vôbec morský. Práve naopak. Priveľmi suchozemský. "Môžem ti nejako teda pomôcť? Si hladný? Môžem zohnať niekoho, kto nám vyčaruje oheň," ponúkla som sa a automaticky sa rozhliadla okolo, či náhodou nepôjde niekto okolo ako to už býva v niektorých prípadoch. Lenže toľko šťastia som rozhodne nemala. Ach, nevadí. Čo sa to deje? pomyslela som si, lenže tento trik som už videla. "Juuu, takže ty ovládaš oheň ako teta Sinéad!" vyhŕkla som, keďže som si to asociovala primárne s touto skúsenosťou. I keď bolo pravdou, že mohlo ísť pokojne i o inú mágiu. "Ale oči nemáš červené," dodala som. Bola som z toho zmätená. Celkovo otázka mágií bola pre mňa stále cudzia, veď som sem len nedávno prišla a bola som v tomto všetkom len veľký zelenáč. A ešte dlho budem. Bohvie, či sa vôbec mágie niekedy naučím ovládať, no bola by som smutná, keby sa mi to nepodarí. Azda by mi vedel tento vĺčik z mora pomôcť? Pre mňa bude stále morským vlkom! prebehlo mi hlavou a prikývla som sama sebe na svoje myšlienky. Bola som nadšená z toho, že som stretla ďalšieho zaujímavého vlka. "Nehoda? Aspoň, že si v poriadku!" povedala som napokon na jeho slová a venovala som mu priateľský úsmev. "Ja som sa raz vďaka nehode stratila v podzemnej jaskyni. Bolo to naozaj desivé a keby dospelí vlci nevedeli tak parádne čuchať, asi by som sa tam stratila úplne," riekla som a pokývala u toho hlavou. Teraz som sa nad tým smiala a vlastne i vtedy, keďže som to nebrala nejako vážne. No moja mama vyzerala k smrti vydešene, keď ma vytiahli z tunelov. Neuvedomovala som si nebezpečie, keďže som takmer nikdy nebola na pokraji zahynutia ako vlk predo mnou. Netušila som, čo to môže urobiť i so psychikou jedinca. Bola som na to príliš mladá a neskúsená. Preto som naďalej mala na tvári úsmev a pohojdávala chvostom zo strany na stranu, zatiaľ čo som čakala na reakcie vlka. Mala som na neho toľko otázok, hlavne to bol konečne niekto nový, koho som tu našla. A to som už prešla veľký kus území sama, no nikde som nikoho nevidela! Takmer.