Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Počúvala som Parsifala, ktorý sa ma poučoval ohľadom niečoho, čo malo byť očividné. Zašvihala som chvostom zo strany na stranu a pozrela sa na neho. "Aha! Ale potom si môžem označkovať akékoľvek územie a tak si ho podmaniť, no nie?" riekla som, keďže som si spomenula na les, ktorým som prechádzala. A i keď som na jeho hraniciach cítila podivný pach, určite nešlo o nejakú svorku, ktorá by v ňom žila. Veď sa o svorke v tých miestach ani nikto nezmieňoval. "Hm, kto to vlastne má na starosti? To i ty môžeš chodiť tú pachovú stopu zosilovať?" pokračovala som vo vypytovaní, keďže som mala v týchto veciach len povrchné znalosti. Veľmi som sa o to nezaujímala doma. Prednejšie mi boli skôr lesné zvieratá, rastliny a dreviny, o ktorých som sa učila všetko možné. Nejaké rozloženie a fungovanie svorky mi bolo druhoradé. "Doma som na to nemala veľa času a ani ma to veľmi nezaujímalo. Viem, že môj otec bol hraničiar, ktorý strážil hranice a asi i ich značkoval. Máte i vy takýchto hraničiarov?" opýtala som sa ho, keďže o žiadnych som v našej svorke nevedela. Očividne tu mali iné funkcie alebo skôr názvy, než my. Prešla som si jazykom po ňufáku. Vykročila som však za Parsim, ktorý sa vydal k ich lesu. Spokojne som si za ním cupitala a vetrila vo vzduchu, aby som nasala pach ich svorky. Nech potom spoznám i ďalších členov!

//Asgaar (12/50)

Váhala som. Nechcela som, aby mal Parsi zle. Avšak zároveň som bola i zvedavá a túto príležitosť som si nemohla nechať ujsť. Čo ak už nikdy nepríde? Čo ak ma k nim nikto iný v budúcne nepozve? Síce ani teraz nešlo o návštevu ako návštevu. No bolo to predsa len to najbližšie, čo sa mi mohlo podariť. Preto som sa po chvíli ozvala: "To samozrejme môžeš, ale teraz sa poďme skryť ku vám do lesa." Zazubila som sa. Ak tam nebudeme dlho, možno si ma ani nikto nevšimne. Určite ich les bol pekne veľký. Zašvihala som chvostom zo strany na stranu. "Keď tak aspoň spoznám vašich ochrancov! Rada spoznávam nových vlkov. Neviem si predstaviť žiť sama," povedala som, i keď to bolo očividné i za tak krátky čas, čo ma poznal. Bola som veľmi spoločenská a otvorená. Až príliš miestami. No aspoň som bola úprimná. "Tak, veď nás, ty si tam doma. Ako však spoznám, kde sú tie hranice a kde je to už priamo zásah na vaše územie? Tomuto som nikey veľmi nerozumela," riekla som a dúfala, že ma zase niečo nové naučí. Prešla som si jazykom po tesákoch. Bola som nadšená, že sa vrhám do nového dobrodružstva. No mala som stále obavy.

//11/50

"Keby sa vlci vedeli sami o seba postarať, nešli by žiť do svorky. Predsa len v skupine sme silnejší a ľahšie prečkáme i zimu, že!" namietla som. Každý vlk musel vedieť prežiť, keby sa ocitol sám, ale i tak som si myslela, že tuláci sa pridávali do svorky len preto, aby si ten život uľahčili lebo samí to moc nedávali. Minimálne to bol môj prípad. Kývla som na pobyt v Sarumene bez toho, aby som zistila, aké sú tu ďalšie svorky. Len preto, pretože sama by som v tomto kraji určite neprežila. Ktovie, kde skončím v budúcne, že. Zastrihala som uškami a pozrela sa na nebo. Bolo dosť teplo. Bola som vďačná za to, že som nemala čierny kožuch. Inak by som dosť umierala, heh. "Hm, to znie logicky. Som rada, že mi veríš! Budem sa veľmi snažiť a možno si ma alfa všimne a ponúkne mi nejakú možnosť funkcie. Rada by som bola prospešná pre svorku, keď ma tak zachránili predtým pred smrťou v tom chlade," riekla som s úsmevom a zamávala chvostom zo strany na stranu. Pohľadom som prešla po okolí. Parsiho slová ma nadchli, ale zároveň sa vo mne premkli i obavy. Bol to podivný, rozporuplný pocit. "Rada by som sa šla medzi stromy skryť a pozrela si aspoň hranice vášho lesa, nech zistím, aký je krásny tvoj domov. Ale nebudú sa hnevať?" opýtala som sa ho, no bolo jasné, že i napriek tomu by som tam rada šla a preskúmala to! Bola som odvážna a rozhodne som vedela, že na cudzom území si nemôžem dovoliť nič. I tak by sme boli len na hraniciach, no nie? Len aby neboli príliš hŕ, ale milí ako i naši členovia! "nechcem, aby si mal kvôli mne problém, Parsi," dodala som napokon a usmiala sa priateľsky na neho. Ak by mu to spôsobilo problémy a bola by som len príťaž, určite by ma to netešilo. Avšak, keď sa poznal so samotnou betou, určite by sme to nejako vykecali!

//10/50

Zadumane som zabručala u jeho odpovede. Nemyslela som si, že by ho otravoval. Ale Parsi si asi ako otrava prišiel. Usmiala som sa na neho ako nič i napriek jeho tónu, ktorý som pustila jedným uchom dnu a druhým von. "Aj ty si vlk, ktorého má na starosť," odvetila som jednoducho a mykla ramenami. To, že ho nepotreboval toľko ako iní členovia som neriešila. "Ja som to vedela, hehe" povedala som na jeho odpoveď na moju otázku a zamávala chvostom. Odpovedal stručne až pokým som ho nejak nenakrkla. Sranda. "Myslíš, že i zo mňa by mohol byť jedného dňa vyššie postavený jedinec? Nerobím si nádeje... Ale gamma by bola super," povedala som zasnene. Avšak na to mi určite chýbalo mnoho skúseností a hlavne povahových kvalít. Lenže ja som verila, že sa mi to podarí dosiahnuť. "Neviem vôbec ako to funguje. Zo svojej svorky som odišla dosť skoro než sa to začalo riešiť viac. A tu som sa na to veľmi nepýtala zatiaľ. Celá vev s hieratrchiou je dosť matuca," posťažovala som si a s ťažkým povzdychom nad tým pokrútila hlavou. Bola som unavená z toho nevedomia. Bol čas sa konečne naučiť nové veci.

//9/50

Zašvihala som chvostom zo strany na stranu. "To je škoda. Myslela som si, že každý člen musí poznať alfu. Veď je to vodca svorky! To je zvláštne, prečo sa s ním poriadne nepoznáš?" opýtala som sa ho a naklonila hlavu na stranu. Azda sa vyhýbal tak ako i tá naša druhá alfa, ktorá napokon umrela? Ach, taký koniec snáď alfu Asgaaru nepostihne. Bola by to škoda. Kto by potom viedol jeho svorku? I keď Parsimu to bolo určite viacmenej jedno, keď sa nemienil v tomto kraji zdržiavať príliš dlho. Usmiala som sa. "O bete si mi už rozprával, že? Keď až tak veľa vlkov zo svorky nepoznáš," riekla som a určite to musel byť jeden z tých vlkov, ktorých mi už spomínal. Bola som zvedavá, či nie som až tak hlúpa alebo si skutočne len domýšľam niečo, čo pravda veľmi nie je. "U nás je i beta samica... celá tá svorka mi príde taká, že sú tam väčšinou vlčice. Vidíš to, sme silná svorka, pretože v nej sme samé silné a nezávislé vlčice!" povedala som mu a začala sa smiať. Moju silu a nezávislosť sme videli pekne krásne v močiaroch. Uškrnula som sa. Na tom budem musieť ešte zapracovať poriadne. "Až teda na mňa. Ešte musím dosť podrásť a dospieť, aby som sa im mohla rovnať, ach," povzdychla som si, keďže ma to dosť trápilo. Avšak čo sa dalo robiť. Čas som urýchliť nemohla, jedine, že by som na to našla nejakú zaujímavú mágiu. Ale to nebude tak jednoduché a tak skoro ako som si mohla myslieť.

//Príspevky na ďalšiu postavu 8/50

Zazubila som sa u reakcie Parsiho. Samozrejme, že hrdinovia museli vyzerať dobre. Chvíľu som sa ešte máčala vo vode, ale keď sa znova ozval, nastražila som uši a prebrodila rieku smerom k nemu. Vydriapala som sa na breh a otriasla zo seba vodu. Zamrkala som očami a zapozerala sa na stromy. "Fíha, v tomto lese?" opýtala som sa kontrolnú otázku, na ktorú ani nemusel odpovedať. Sledovala som stromy a hľadela čo najhlbšie do lesa, ako mi to podmienky dovolili. Usmiala som sa a zamávala chvostom. "To nie je až tak ďaleko od môjho lesa. Možno tak pol dňa cesty extra slimačím tempom," povedala som a usmiala sa. To znamenalo, že sme sa mohli v pohode stretávať a chodiť na spoločné dobrodružstvá po krajine! Určite ešte toho mnoho zažijeme. Veď čo nás nezabije, to nás posilní. Ale močiarom sa určite budem vyhýbať až do svojej smrti. Nikto ma tam neprinúti ísť ani keby neviem čo. "Je vaša svorka veľká? U nás je faaakt veľa členov. Mali sme i dve alfy, ale jedna umrela, tak máme len jednu. Vlčicu. Dosť divné čo? U nás mal vždy hlavné slovo vlk a i keď bol sám, tak to bol samec, kto rozhodoval," začala som ďalšiu tému, aby som sa dozvedela viac o tunajších svorkách. Minimálne o tej Parsiho. Nechcela som byť nevzdelanec a keď som sa už mohla k informáciám dostať... tak prečo to nevyužiť? Zastrihala som ušami a sadla si na zadok. Chvíľu som si chcela oddýchnuť, pokecať si a potom som chcela určite stále na tú výhliadku!

//Príspevky na ďalšiu postavu 7/50

//Maharské močiare

Zabručala som. Všetko ma bolelo. Prisahala by som, že som nevládala pomaly ani dvíhať labky. Strihla som uškom a pozrela sa na Parsiho. "Hm, to asi nie. Ale celé to bolo dosť stresujúce. Myslela som si, že tam umriem," povedala som úprimne na jeho otázku a pousmiala som sa. "Ale vďaka tebe sme sa dostali von. Mohol si ma tam nechať a ušetril by si si problémy. No neurobil si to. Naozaj si veľmi dobrý vlk, Parsi," dodala som a venovala som mu vďačný úsmev. Bol jeden z tých vlkov, ktorých som chcela mať skutočne za kamarátov. Dúfala som, že to vidí rovnako. Ale i keby nie... nevadilo by mi to. Mal právo slobodne sa rozhodovať, kto mu je a nie je sympatický. Viedol nás ďalej k rieke. Poznal i plytčinu, kde sme sa mohli v pohode zbaviť toho bahniska z našich tiel. "Dobre, tak dúfam, že sa zase moja nemotornosť neukáže a nestiahne ma prúd niekam do mora," odvetila som pobavene a po poslednej dobe sa konečne zasmiala. Už mi nič nehrozilo. Mohla som si vydýchnuť, umyť sa, oddýchnuť si a pobrať sa na tú výhliadku, kam som stále chcela. Vošla som do vody a ľahla si na skalnaté dno. Nechala som vodu, aby ma prúdom zbavovala toho bahna, ktoré som mal po celom tele. Nakoniec som ponorila i hlavu a chvíľu sa hrala na potápača. Napokon som sa vynorila a postavila sa. Otriasla som zo seba nadbytočnú vodu a pozrela sa na Parsiho. Konečne bol zas biely. "Hnedá ti slušala tiež," riekla som pobavene. Bol viac menej čistý, no s tým všetkým bahnom predtým bol vtipný. Také to bolo, keď sa magicky z bieleho stane hnedý vlk! Musela som sa nad tých uchechtnúť.

//Príspevky na ďalšiu postavu 6/50

Skrz bahno som hľadela na Parsifala a vyčkávala, či bude mať nejaký plán, ako sa odtiaľto v zdraví dostať. Vydýchla som si. "Neviem, ale asi áno. Som len unavená. Aj ty musíš byť," riekla som smerom k nemu s menšími pauzami, ako sa mi ťažšie dýchalo, keďže som musela na sebe niesť toľkú ťarchu. Ani som si to otriasť zo seba nemohla, pretože už začínalo zasychať. Prešla som si jazykom po vnútornej strane tesákov a rozmýšľala, či tu naozaj neumriem. Bola som tak veľmi unavená. Parsifal však našiel cestu, ktorou sme sa mohli vydať preč z tohto nebezpečného miesta. "Nebude prúd príliš silný?" opýtala som sa ho a spravila pár ťažkopádnych krokov, aby som sa dostala k nemu a pomaly postupovala ďalej. Ťahala som laby za sebou a cítila som, ako ma všetko bolí od únavy. Už som sa chcela len niekde hodiť na zem a oddychovať bez toho odporného bahna. "Nechápem ako tu mohla žiť svorka," zabrblala som, keď sme sa dostávali ku hranici močiarov. "Ale chápem, prečo už nežije," dodala som a i napriek únave som sa uškrnula. Potriasla som hlavičkou a pomaličky pokračovala vpred. Potrebovala som si oddýchnuť, umyť sa a ideálne nájsť i niečo pod zub. Avšak vedela som jedno. Močiare budú moja "no go zóna". A i keby som mohla cez ne prejsť a skrátiť si cestu, radšej to celé obídem a nachodím sa ako hlupák, no odmietam v nich zase niekedy v budúcne zapadnúť!

//Midiam

Aj keď som si myslela, že som sa z toho najhoršieho dostala... opak bol pravdou. Močiare boli skutočne nevyspytateľné a ja som pociťovala ako sa čoraz väčšmi zabáram do nestabilného dna. Stiahla som uši vzad, keďže som začínala skutočne panikáriť. Nechcela som, aby tu niekto našiel pozostatky. Ešte tu bolo toľko krásnych miest, ktoré som musela vidieť! Nicos sa bude o mňa určite veľmi báť, že ja som mala tento hlúpy nápad ísť na nejakú výhliadku! Teraz tu umrieme obaja, pomyslela som si, keďže som začínala už myslieť dosť pesimisticky. Bola som už z toho brodenia sa bahnom unavená a hlavne teraz, keď nastali ďalšie komplikácie. Štastena nám však bola priklonená, keďže za dosť podivných podmienok som sa z toho najväčšieho bahna dostala. Rozpleštila som sa na zemi neďaleko Parsiho ako taká handra. Problémom však bolo, že všetko naokolo pokrylo bahno. Vrátane môjho kompletného tela. Musela som potriasť hlavou a uvoľniť si bahno aspoň z ňufáku a očí, nech sa neudusím. Tlmene som počula i slová Parsiho, ktorý na mňa volal. Horko ťažko som sa pozviechala na laby a skúsila sa otriasť. Stále som však vyzerala jak také bahené monštrum a pri pohľade na Parsifala som sa musela v duchu zasmiať. Z bieleho vlka bol hnedý! "Zišla by sa nám voda," zabrblala som, ale v tomto momente som sa bála vôbec pohnúť, aby som opäť neskončila niekde zakliesnená. Tak nejak som dúfala, že nás Parsi z tejto šlamastiky dostane. Bol veľmi rozumný a ja do neho vkladala všetku dôveru, i keď mi hovoril, že by som nemala veriť cudzím vlkom. Ja som ho však za cudzieho nebrala. Ukázal mi, že má skutočne dobré srdce. Preto som dúfala, že si poradí i s týmto problémom, keďže ja by som sa určite stratila a zase niekde zapadla. Už som bola dosť unavená na to, aby som sa z tade dostávala znova. Museli sme preč z lesa a nájsť jazero, kde by sme sa mohli okúpať od toho otravného a ťažkého bahna.

//Príspevky na ďalšiu postavu 4/50

Tento les sa mi vôbec nepáčil. Nechápala som, ako tu kedysi mohla podľa slov Maple žiť svorka. Zabručala som a zakusla sa do dreva o to tuchšie, keď som pocítila, že opustenie tohto močiaru nebude tak úplne najjednoduchšie. Zamračila som sa. Postupne som pokračovala vpred. Horko ťažko som sa posúvala bližšie k pevnejšej pôde. I keď vzhľadom na počasie sa močiare pretvárali na nebezpečnejšie než predtým. "Tfrochfu," zabrblala som. Pre oboch to bolo náročné, ale pre tento moment sa na nás usmiala šťastena a podarilo sa nám má dostať z toho najhoršieho bahna. Vydýchla som si. "Tento les sa mi nepáči. Parsi, ako sa z neho dostaneme?" opýtala som sa ho. Bola som celá premočená a zabahnená. Potrebovala som sa dostať niekam, kde sa budem môcť toho bahna zbaviť. Lenže ktorým smerom sme sa z tadeto mali vydať? Pôda všade bola zmáčaná dažďom, a tak bolo jedno, či sme sa bahnu a lužinám chceli vyhnúť alebo nie. Odfrkla som si. Močiarom sa budem veľkým oblúkom vyhýbať. Ak sa odtiaľto v prvom rade dostaneme. Musela som sa však najviac spoliehať na Parsiho. Keďže to tu poznal oveľa viac než ja. Sama som pociťovala strach a neistotu, či sa nám to podarí. Veď predsa som tu nechcela umrieť! V bahne!

//Príspevky na ďalšiu postavu 3/50

"Dobre," riekla som a pokúsila som sa zakliesnenú labku uvoľniť. Bolo to hrozne namáhavé a vôbec sa mi to nedarilo. Frustrovane som si povzdychla. Ako to mám asi tak urobiť? Zamračila som sa. "Vôbec mi to nejde," povedala som a stiahla uši. Už som začínala mierne panikáriť, pretože takto sa odtiaľto nikdy nedostaneme. "Počkaj, skúsim to inak," vyhŕkla som. Bol to bláznivý nápad, ale čo sa dalo robiť. Z plných pľúc som sa nadýchla a ponorila som sa pod vodnú hladinu. So zavrenými očami som sa pokúsila ponoriť až k mojej labke. Bublinky pomaly stúpali k hladine, ako som postupne prichádzala o vzduch. Hlavne, keď som otvorila papuľu a pokúsila sa tesákmi si pomôcť, aby som sa vymanila zo zovretia koreňov, či bordelu, v ktorom som sa zakliesnila. Po chvíli sa mi to podarilo. Uvoľnila som labku a rýchlo sa vynorila, aby som sa nadýchla. "Mám to!" Nič však ešte nebolo vyhrané, keďže som ostávala trčať v bahne, z ktorého som sa nevedela dostať. Parsifal však nezahálal. Naťahoval ku mne kus dreva, za ktoré som sa ho mohla chytiť. Zastrihala som ušami a zašvihala chvostom. Dobre. To mohlo fungovať. Natiahla som sa teda k papeku a chytila sa ho tesákmi. "mfožšme" zamumlala som a počkala som, kým začal ťahať, aby som sa postupne dokázala dostať k pevnej pôde, kde stál on. Bolo to však namáhavé, keďže som sa neustále prepadávala labkami do toho bahna. Aspoň som vďaka palici mala oporu a po chvíli... sa nám to azda i podarilo?

//Príspevky na ďalšiu postavu 2/50

Zazubila som sa a pozrela sa na Parsiho. "Pretože by som chcela byť tvoja kamarátka a kamaráti si pomáhajú, rozprávajú sa, zverujú si tajomstvá a problémy, zabávajú sa a sú si oporou i keď sa k nim svet otočí chrbtom," riekla som s úsmevom a zamávala chvostom zo strany na stranu. Zdalo sa, že Parsiho život skutočne nebol tak jednoduchý a radostný ako ten môj. Povzdychla som si. "Priala by som si, aby všetci vlci boli medzi sebou kamarátmi, ale to je len utópia, všakže," dodala som s letmým úsmevom. Privrela som zraky a pozrela sa niekam do preč. Netušila som, čo iné mu mám na to povedať a tak som aspoň počúvala jeho obľúbené farby. Usmievala som sa u toho, pričom som ho podporovala, aby pokračoval v rozprávaní. Chcela som byť dobrou kamarátkou... a bola som výbornou! Dokonca som sa obetovala a s pomocou mojej nemotornosti sa zrútila do bažiny, aby ma mohol Parsi hrdinsky zachrániť. Podporovala som jeho potrebu heroizmu.
Musela som sa nad svojou hlúposťou zasmiať, i keď jeho výraz pri mojej záchrane vyzeral o dosť viac vážnejšie. "Som v pohode Parsi," riekla som a pomaly sa začala hýbať. Labky sa mi zabárali do bahna, no nebolo to tak hrozné, aby som sa v ňom zasekla. Až teda v jednom bode, kedy som skutočne labu zakliesnila medzi korene, ktoré sa pretkávali v útrobách bahna. A sakra. "Dobre, tak asi tvoju pomoc potrebujem," skonštatovala som a potlačila ďalší smiech. "Labka sa mi zasekla v bahne asi medzi koreňmi. Vidíš, keby niekto z nás ovládal mágiu prírody, určite by sme tú labku z tade vykliesnili jednoduchšie," riekla som smerom k nemu a pozrela sa na neho, aby som zistila, čo vymyslí. Voda mi bola tak po stred hrude, čiže som bola mimo ohrozenia utopenia sa. Ale bahno mi pomedzi labky prekĺzavalo. Čiže som musela nájsť jednotnú polohu, kde som sa už v bahne labkami pri stáni neprepadávala. Museli sme však uvoľniť tú zaseknutú prednú packu!

//Príspevky na ďalšiu postavu 1/50

//riečné Eso

Už som necupitala tak radostne, keď sme sa blížili k tomu hnusnému lesu, kde bolo plno bahna. Dúfala som, že Parsi pozná cestičku, ktorá je pevnejšia a nebudeme sa musieť brodiť vo vode. "To je dosť divná záľuba," riekla som a zastavila sa, keď po mojej ďalšej otázke zareagoval zase tak zhurta ako i predtým. "Dooobre, je veľa vecí o ktorých sa nechceš rozprávať," skonštatovala som a uvedomila si, že väčšina sa týkala jeho skúseností, ktoré asi neboli príliš pekné. Očividne sa mu niečo stalo a nebolo to fajn. Preto bol tak ostražitý? Ktovie. Nikdy sa to nedozviem, pretože sa o tom rozprávať nechcel. Živila som predstavu, že je lepšie sa rozprávať o problémoch a škaredých spomienkach, než mlčať. Ale bolo to jeho rozhodnutie. Zamľaskala som jazýčkom a pozrela sa na stromy okolo. "Tak o čom by si sa chcel rozprávať? O sebe nie... ale tak mohol by si mi aspoň povedať tvoju hmm obľúbenú farbu! Zviera... ročné obdobie, počasie, no ták Parsi," riekla som a zazubila sa. Aspoň niečo som chcela zistiť! Lenže niečo mi hovorilo, že "o tomto sa nechcem rozprávať" bude naše vlčie "objection, hearsay". Odmlčal sa a pokračoval naprieč močiarom. Povzdychla som si a pokračovala za ním. Stále som nestrácala nádej, že ho rozhovorím. Bola som na to dosť otravná, aby som dostala toho, čo som chcela. "Ja mám rada leto. Vtedy je príjemne teplo, a tak sa rada vyhrievam na slniečku," začala som, keď sa on k tomu nemal. Naozaj som nevedela byť ticho. Lenže asi som sa mala viac sústrediť na to, kam kladiem labky... pretože "prekvapivo" som stratila balans a labka mi zišla mimo "chodníčku". "Parsi!" vypískla som, keď sa mi podarilo zletieť do vody. Zabručala som. No mohlo sa mi to podariť? Laby sa mi zaborili do rozbahneného dna a bažurina z povrchu hladiny sa mi lepila na srsť. Fakt úžasné. Odfrkla som vodu, ktorú sa mi podarilo pri ponorení vdýchnuť. Nebolo to hlboké, vôbec nie. Ale v tento moment som mala, že ten meter hĺbky pôsobil ako kilometer.

//Elysejské pole cez jazvečí les

Zastrihala som ušiskami. Naozaj? Bolo to zvláštne, keďže som zatiaľ žiadneho takého vlka nestretla. Tomu pánovi Sionnovi som však verila, keď to hovoril. Veď predsa vedel tak veľa vecí! Určite sa nemýlil ani v tomto. Bolo mi jasné, že existujú i zlí vlci, len mi neprišlo, že by som mala na nich šťastie. Asi to tak bolo i lepšie... lenže takto sa nikdy nepoučím! "A čo by z toho takí vlci mali? Nemám žiadne lesklé kamienky, ani extra znalosti, či mágiu... nemyslím si, že by som bola objektom takýchto podvodníkov a zákerakov," riekla som s pokojným úsmevom. Parsi sa prehnane obával. Muselo sa mu v živote stať niečo fakt hrozné, keď tak u všetkého preháňal. "Teba už niekto napadol? Oklamal? Ublížil ti?" opýtala som sa ho na rovinu, aby som zistila, či sa mi to len nezdá. Predsa len som o ňom stále vedela málo, keďže o sebe rozprávať nechcel. Ale tentoraz mi možno prezradí niečo desivé, aby som mu uverila, že s druhými vlkmi nie sú žarty. Nasledovala som ho, rovnako ako on nasledoval rieku. Poznala som to tu. Keby sme sa vydali na opačnú stranu, bola by som blízko domova! Už si len zapamätať, kam pôjdeme ďalej, aby som sa vedela vrátiť a bude to úplne perfektné. "Oh, to je ten hnusný les plný vody a bahna," zabručala som, keď sme sa približovali ku stromom. "Minule som z neho vyšla od blata až po uši, tak dúfam, že poznáš lepšiu cestu," riekla som so smiechom, i keď som na tom nebola tak zle ako on s jeho snehovobielym kožuchom, ktorý si raz dva určite zašpiní.

//Maharské močiare

"Nemala by som ti?" opýtala som sa ho a naklonila hlavu na druhú stranu. Niekedy mi pokladal veľmi divné otázky. "Si veľmi priateľský, milý a hovoríš, ako chceš byť dobrý a chrabrý. Aj o druhých sa vyjadruješ pekne, jasné, že ti verím," povedala som s úsmevom a zamávala chvostom zo strany na stranu. Aj mu záležalo na tom, aby si o mňa nerobila starosť svorka. Nemala som najmenší dôvod tomuto mladému vlkovi neveriť. Nemohol byť zlý, ani keby veľmi chcel. Jeho čistota bola rovnako biela ako jeho kožuch. "Keby si mi chcel ublížiť, tak to urobíš tak či onak. Nevidím dôvod, prečo by som s tebou niekam ísť nemohla. Zbytočne sa nad tým zamýšľaš, pritom je to tak jednoduché!" riekla som s úsmevom a vyskočila na rovné labky. Otriasla som sa a prskla opäť, ako sa mi peľ dostal do ňufáku. Už aby sme boli z tejto lúky preč, inak sa ukýcham prisahám bohu k smrti! "Vieš veľa vecí Parsi a tuším, že máš ešte plno príhod a poznatkov, s ktorými by si sa mohol podeliť a ja sa naučím opäť niečo nové. Ako si povedal, najviac sa naučíš s počúvania druhých," pokračovala som a hneď dodala: "Rovnako tak sa naučíš najviac zo svojich vlastných chýb." Narážala som na fakt, že som sa niekam vybrala s cudzím vlkom. No pravdou bolo, že keby mu naozaj o niečo išlo, polovicu z tých vecí by mi nepovedal a pokojne by to urobil i keby s nim nikam nejdem. Nemala som sa preto prečo zbytočne obávať. Keď ma bude chcieť zhodiť z útesu, tak to urobí, ale to bude problém môjho budúceho ja. "So zlými vlkmi som sa inak ešte ani nestretla. Máš pravdu, neviem ich odlišovať, čiže môžem dôverovať hocikomu. Ale zatiaľ som na nich nemala šťastie a ty určite nebudeš prvý zlý vlk, pretože si až príliš dobrý," riekla som nakoniec a venovala mu štedrý úsmev. Nebála som sa ho. Jeho naozaj nie. Bola som nadšená práve, že sa vydávame za dobrodružstvom k vodopádom! A tak som ho nasledovala po jeho boku a spokojne si ťapala i keď som bola od neho očividne nižšia.

//riečné eso cez jazvečí les