Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Zazubila som sa ako také slniečko, keď ma pochválil, že som veľmi múdra. To bola pravda, ale... "Ha! Ja vedela, že je to pravda. Ostatní mi však hovoria, že si nedávam príliš pozor a že sa po krajine potulujú i zlí vlci, ktorí mi ublížia. Veril by si tomu? Narazil si na niekoho takého niekedy? Prečo by niekto niekomu robil zle, tomu nerozumiem," riekla som a sťažka si povzdychla. Bolo ťažké uveriť, že by nejaký vlk robil zle niekomu len preto, že by ho to bavilo. Koho by to sakra bavilo? Mňa rozhodne nie, čiže nemohlo ani druhých. Tak to fungovalo? Nie. "Čooo," vyhŕkla som celá prekvapená a vyskočila na rovné labky. Ako to myslel, to čo povedal?! "Ty si ho našiel? A vieš kde teda je? Ukážeš mi ho? Ja ho ešte nenašla, preto som tu na severe, ale... je to tu hrozne veľké," posťažovala som si a povzdychla si o to viac. Pôsobila som ako vlčica v nesnázich, smutná a zronená. Neschopná. Určite mi pomôže preto, lebo som tak smutne vyzerala! "Oh, veru, že áno! Aspoň tri, haha. A v jednej som i členom," povedala som a hrdo vypäla hruď. Zašvihala som chvostom a natočila hlavu na stranu. Mohla som mu o svorkách povedať viacej, keď bol tulákom. A on mne ukázať kde býva smrť! PO ceste by som mu všetko povedala. "To myslíš vážne? To by bolo skvelé! A akú mágiu ovládaš? Máš totiž stále zlaté oči," povedala som a naklonila hlavu na stranu. Myyslela som si, že keď mágiu odhalím, tak sa mi zmenia i oči? Ale ono tomu tak nebolo! "Ach volám sa Danie, ale chcem prezývku!!!"

Naklonila som hlavu na stranu, keď vlk začal rozprávať. Bol priateľský, čo sa mi ihneď veľmi páčilo! Bola som rada, že nešlo o žiadneho zlého vlka, pred ktorým má toľkí zbytočne varovali. "OH! Tak to je super, ani ja to tu veľmi nepoznám a tak sa túlam. Mohli by sme chvíľu spoznávať spolu, nemyslíš? Aspoň ma ochrániš, aby ma nič nezožralo. Vraj som príliš optimista a raz sa spálim," riekla som okamžite smerom k nemu a zamávala chvosotm. Prilepila som sa na neho pomyselne ako pijavica. Očakávala som, že bude súhlasiť, pretože mi prišiel ako taký sladučký a milučký medvedík. "Noo viem len o tom, že sú tu dvaja bohovia, niekoľko svoriek a celá táto krajina je magická a dejú sa tu podivné veci. Ale sama som nič podivného ešte nevidela. A vlastne ani toho boha ani som neskúsila, či vôbec mám nejakú mágiu," riekla som smerom k nemu a zasmiala sa. Bolo to divné. Toľko som tu toho už počula o podivnostiach, no žiadna sa mi zatiaľ nestala. Dúfala som, že ju týmto nejako pritiahneme a budeme sami v nejakej podivnosti, z ktorej sa budeme musieť dostať. Minimálne aspoň zistím, akú ovládam mágiu, ak nejakú ovládam. Pozrela som sa vlkovi do očí, aby som zistila akú mágiu ovláda on. Vyzeralo to, že jeho elementom je... nič. Povzdychla som si. Jeho oči boli zlaté rovnako ako tie moje. Tak nič.

Nicos sa rozhodol, že sa vydá na cesty sám. Ja som chcela ešte nejaký čas skúmať sever, než sa vrátim domov. Nastražila som uši a rozhliadla sa po okolí. Namiesto toho, aby som sa však niekam vydala, ľahla som si do trávy a zaspala. Spala som dlho a pokojne, až kým ma neovial ľadový vietor, ktorý ma okamžite vzpružil. Ochladilo sa. Už nebolo tak príjemne teplo ako predtým. Zívla som si a porozhliadla sa po okolí. Stromy v diaľke naberali pestrofarebné farby a slnko už toľko nehrialo, čo predtým. Stiahla som uši k hlave. To som prespala celé leto? Hádam nie! Povzdychla som si a vyškriabala som sa na rovné labky. Otriasla som sa a ponaťahovala svoje končatiny, ktoré boli tým nič nerobením celé stuhnuté. Následne som sa otočila a prehliadla si hladinu jazera i jeho okolie. Bola som tu sama. Zatiaľ. Minimálne na tejto strane, kde som postávala, kde ma nechal Nicos tak. Podišla som k vode, aby som sa napila. Nedošlo mi, že i voda bude ľadová a tak mnou cuklo, keď mi ľadová voda stiahla hltan.
Panebože, tá je ľadová! Zamračila som sa a pozrela sa na vodu. Nahnevane som do nej švacla labkou. Bolo to odporné. Potriasla som hlavou a otočila sa za hlasom, ktorý sa odnikiaľ vydral. Teda... od vlka, ktorý ku mne prichádzal. Ako som si ho predtým nemohla všimnúť? Netušila som. "Ach! Dobré ráno," zamumlala som, pretože som musela spracovať, že tu vôbec nejaký vlk je. Zašvihala som nervózne chvostom. Nebála som sa ho, len som ešte bola mierne oťapená, keďže som sa len teraz vzbudila. Zívla som si. "Môžeš, jasné. Odkiaľ sa tu tak skoro ráno berieš?" opýtala som sa ho s úsmevom a zamávala chvostom zo strany na stranu. Bolo milé na moment nájsť novú spoločnosť. Teda, on našiel technicky mňa, nie ja jeho, ale to nebolo vôbec podstatné! Očakávala som, že naše stretnutie bude určite zaujímavé a niečo nové aspoň zistím. Minimálne si nájdem nového kamaráta!

Nafučala som sa. Vyzerala som ako veverička, keď som bola zdutá. Ako mohol toto povedať o mojom kamarátovi Parsifalovi? To si dovolil teda veľa. Pokrútila som hlavičkou zo strany na stranu. "Podľa mňa vtipne znie tvoje meno, že Nicos, čo to ako znamená?" riekla som a zdvihla pobúrene nosík k oblohe. Bolo to smeišne sa niekomu vysmievať len pre jeho meno! Smiešne a hlúpe to teda! "Máš pravdu, čiže musíme ísť na výlet do nejakých svoriek, aby sme si nejakých kamarátov našli, keďže Maple nemá očividne na to čas," povedala som napokon a mykla ramenami. U toho som sledovala tornádo v diaľke, ako sa formovalo z vetru u prepadliny. Tá bola od nás ďaleko, ale i tak som cítila ten divný poryv vetru, ktorý ma i z tejto ďiaľky ťahal tam. Stiahla som uši vzad, no našťastie išlo iným smerom a nie tým našim. "Máš pravdu, dosť divné počasie tu je. Mali by sme ísť inam, ale domoc ísť ešte nechcem," povedala som smerom k bratovi a povzdychla si. Kývla som hlavou a ukázala smerom k lesu na západe, či sa nevydáme tam. Možno tam nájdeme i nejaký úkryt, ktorý nás pred týmto nečasm uchráni.

//Gratulujem všetkým a veľmi pekne s bračekom ďakujeme budeme tými najlepšími!

//mahtae sever

Zazubila som sa. "To je môj kamarát! Volá sa Parsifal. Je fakt super! Niekedy ťa zoznámim s ním. Je podobne starý ako my, ale patrí do Asgaarskej svorky. Dosť mi o nej povedal a musím povedať, že je to veľmi dobrý, úprimný, nebojácny a nápomocný, mladý vlk! Je fakt super," riekla som a mávala chvostom zo strany na stranu. Bolo skvelé, že som si našla kamaráta. Ale mohla by som si v našom veku nájsť aj ďalších. S dospelákmi bola veľa ráz nuda, nie že by Parsi nebol tiež dosť vážny... ale stále mal v sebe ešte i tú vĺčaciu iskru! Prešla som si jazykom po tesákoch a zaškerila sa. I ja som mohla trochu zostárnuť a uvedomiť sa. Niekedy som sa stále správala dosť ako malé vĺča, ale čo už. "Ale hlúposť, voda ti neublíži," stále som si stála za svojim. Nakoniec sme došli k jazeru, odkiaľ sme maly dobrý výhľad na sopku v diaľke. No bolo to hotové peklo, ktoré sa tam odohrávalo. Celkovo i počasie dosť, no nie? Stiahla som uši. Z diaľky som počula i nejaké hhvízdanie vetru, no bolo ešte ďaleko a tak som ho neriešila. "Fúha, čo sa tam stalo?" opýtala som sa Nicosa a hľadela smerom k sopke. Vyzerala tak trochu inak, než som si ju predstavovala. Vraj mala byť pokojná! Ale toto vyzeralo, že bola viac než aktívna.

Hej, hej hmla bola strašne cool, ako i Nicos povedal. Ale čo ak mali ostatné svorky niečo viac super? Niečooo, epickejšie?! "To teda hej, ale ešte nevieme, čo dokážu aj ďalšie svorky, Nicos! Možno to bude niečo oveľa lepšie než je hmla a vydru sme ešte nevideli, len o nej počuli, čo ak fakt neexistuje?" riekla som a zasmiala sa. Nicos tiež veril všetkému, čo sa mu povedalo. Nezazlievala som mu to však. Prešla som si jazykom po tesákoch a pohľadom zamierila niekam na hory. Presne som vedela, kde sme. Teda som si to minimálne myslela, ale dúfala som, že tomu tak skutočne aj je. "Tuto by sa mala niekde nachádzať ešte jedna svorka, o ktorej mi Parsi hovoril. A nižšie sme prechádzali okolo Asgaaru. Sú takmer u seba len ich delí pohorie," riekla som s úsmevom a zamávala chvostom zo strany na stranu. Bolo však divné, že svorky boli tak na hromade. Ale však čo. Možno tu obe boli od nepamäti a spočiatku o sebe ani nevedeli. Oba lesy museli byť nádherné a tak som sa nečudovala, že sa v nich niekto usadil! "Čo sa ti zase nepáči na jazere?" opýtala som sa ho a začala sa smiať. Vodu moc nemusel, to som vedela, ale predsa mu jazero nič neurobí! Jedine, že by z neho vyliezla príšera.

//VVJ

"Fuuu, tak to urobila dobre, že ich nechala zhorieť. Aspoň nám nezavadzajú," povedala som a pritakala hlavou. Škoda, že som túto vlčicu ešte nestretla. Bohvie, kde jej bolo konca kraja. Videla som už dosť vlkov zo svorky, ale predsa len som ich nevidela všetky. Rovnako ako Nicos. No určite ich zase spoznám! Jedného dňa hádam i všetkých. "Škoda, že som ju ešte nevidela, ale teším sa, až ju stretnem, že sa s ňou zoznámim a možno i mne niečo s ohňom ukáže," povedala som a uškrnula sa. Rada by som sa priučila niečoho inému a novému. Potriasla som hlávkou a odfrkla si. Ten dážď mi už liezol pekne na nervy, ale ak niečo hore na severe horelo, istotne tomu len prospeje. "Ako vieš, že by sa ti niekde inde nepáčilo viac, keď si ešte nič iné ani nevyskúšal spoznať?" opýtala som sa ho a pokrútila hlavou. Ja som rozhodne takto nefungovala. Musela som najskôr všetko preskúmať a zistiť a potom si ujasním, čo vlastne budem chcieť. "Rieka je fakt dlhá, ale dovedie nás až k jazeru, čiže uvidíme, až tam budeme," povedala som na jeho otázku a mykla ramenami. Nemala som odhad na vzdialenosť. Hlavne, keď som netušila, ako dlho nám to bude v tomto počasí trvať.

//Mahtae juh

Usmiala som sa od ucha k uchu. "To je dobre, tebe vždy veľmi rada pomôžem, ale musíš ma počúvať, veď predsa viem oveľa lepšie vždy všetko," riekla som smerom k nemu a potriasla hlavou. Mierne som nad tým i zdvihla svoj dorobenecký nosík. Niekedy som bola skutočne osinou v zadku svojim egom. Ale mne to rozhodne nevadilo. Veď ja som mala pravdu a ostatní nech si hovorili, čo chceli. "Nooo, zatiaľ sa mi tam páči, i keď niektorí členovia nie sú tak úplne pohode aspoň pre mňa," povedala som, čím som narážala hlavne na jedného vlka, čo mohlo dopnúť bratovi, koho vlastne myslím. Marion mi proste nebola príliš po chuti. "Ale je to ťažké, keďže sme došli hneď tam a nevideli ostatné miesta a vlkov, ktorí žijú v ďalších svorkách. ČO ak by bolo niekde lepšie?" riekla som a zastrihala ušami. Zamyslela som sa nad tým, či by sa mi nepáčilo i v asgaare spolu s Parsim. I Keď to by tiež nebolo na dlho. Hovoril predsa, že chce odtiaľ odísť a bol tam len dočasne. Prešla som si jazykom po tesákoch a pokračovala popri rieke. Bola náramne dlhá, hlavne pre naše krátke pacinky, ale i tak sme sa dostávali k tomu epicentru diania. Pomaly, ale isto.

Stiahla som uši vzad. "Pomáhať neznamená, že im budem robiť poskoka. Asi si to s niečím mýliš, braček," riekla som s úškrnom. Nicos mal veľmi zvláštny pohľad na svet, ale nebrala som mu to. Aspoň bol kreatívny, i keď sa v tomto prípade dosť mýlil. "Chcem druhým pomáhať. To znamená, že ak sa im niečo veľmi zlé stane, neotočím sa im chrbtom ako iní vlci, ale podám im pomocnú labku. Napríklad počas zimy bude vela vlkov, ktorí určite prechladnú a ja im viem pomôcť, ako zmierniť zvýšenú teplotu," povedala som a mykla ramenami. Vedela som toho veľa. Naučili ma toho doma dosť. Samozrejme, stále som toho veľa nevedela, ale každým dňom som sa učila novým veciam. Nakoniec zo mňa bude veľmi dobrý a skúsený liečiteľ! "tTo teda, ale keby si lietal takto vo vzduchu, určite by si si ublížil a ja by som sa potom musela o teba starať," povedala som a zaškerila sa. Nicos nebol na tom najlepšie, čo sa týkalo dávania pozor na to, čo vlastne robí. Ešte by si zlomil labu alebo čo a ja by som sa o neho musela naozaj starať ako o maróda. "Nuž, hádam čoskoro uvidíme, či nám vôbec niečo dala do vienka táto zem. Možno sme obyčajní až tak, že nám nemôž ani mágia kolovať žilami," riekla som a zasmiala sa. No bola by som smutná, keby som žiadnu mágiu nemala. To by som v tejto krajine nemusela vôbec byť. Pff. Potriasla som hlavou a pozrela sa na krajinu pred nami, ako sme kráčali proti prúdu rieky viac a viac na sever.

//mahtae sever

"Prisahám!" povedala som a zasmiala sa. Myslela som to však vážne. Smrteľne. By som spáchala nežitie, keby sa zo mňa stane predsa nudný dospelák. A ani Nicos tak určite skončiť nechcel, čiže som verila, že naše slová dodržíme na koniec vekov. "Hm, pretože dosť veľa vlkov pomohlo mne. A myslím si, že si to zaslúži každý, aby dostal pomoc, keď ju potrebuje. Ty by si bol tiež smutný, keby potrebuješ pomoc a nikto by ti nechcel podať pomocnú labku, no nie?" povedala som a nadvihla obočie. Každý potreboval pomoc, ale nie každý si o ňu povedal. Predsa len vlci mali svoju hrdosť alebo si mysleli, že pomoc nepotrebujú, i keď ju potrebovali. A niektorí... ju proste nechceli, i keď ju potrebovali. Vlci boli komplikované bytosti, no ja im i tak chcela pomáhať. Zastrihala som ušami a usmiala sa. "Vzduch je naozaj super mágia a hodila by sa ti. Tiež si dosť prelietaví a rýchly si tak, že sa na chvíľu otočím a už mi zdrháš preč ako víchor," pritakala som so smiechom. "Keby si ovládal oheň, podpálil by si náš les určite! To neviem či je príliš mágia do tvojích alebo mojich labiek!" povedala som a zaškerila sa. Oheň bol dobrý služobník, ale veľmi zlý pán. Nevedela som, či je Nicos dosť vyspelý a skúsený, aby bol schopný zvládnuť majstrovsky mágiu ohňa. Ale ktovie. Ešte ma možno jedného dňa prekvapí. A bude lepší než ja. "Myslíš, že sú i iné mágie, než tieto elementy, s ktorými by sa mohli vlci narodiť?" opýtala som sa ho a zamyslene sa dívala na miesto, ku ktorému sme sa pomaly blížili. S našimi krátkymi labkami to však ešte pekne dlho potrvá.

Zazubila som sa. "To máš teda pravdu. Nicos, sľúbme si, že my nikdy nebudeme nudní dospeláci," povedala som a pozrela sa bratovi do očí. Umrela by som, keby sme boli rovnakí ako Marion. Alebo aj iní. Nie, musela som byť veľmi dobrou a zábavnou dospeláčkou, aby ma mal každý rád. "Nehovor dva krát, čo nemáš rád, lebo ju naozaj budeš mať! I lesy tu majú uši, čo som počula. Nepokúšaj teda šťastie braček," zasmiala som sa a pozrela sa na vodu, povedľa ktorej sme kráčali. Bola to fakt dlhá rieka. Neboli sme ani v polovici. Povzdychla som si. No nevadí, veď sa jedného dňa na sever dostaneme. Aspoň to najhoršie peklo, čo sa tam deje, ustúpi a my to tam budeme môcť lepšie preskúmať. "Sama neviem. Videla som v živom prenose mágiu vzduchu i ohňa. Aj vodu. Nevidela som len zem, ale to nevadí. No sama netuším, aký element by som si priala. Hlavne, aby to bolo niečo, čím budem môcť pomôcť druhým. Čiže asi tá zem?" povedala som zaujjato a zastrihala ušami. Potom som sa pozrela na brata. "A čo by si chcel ty?" riekla som, keďže som netušila, či nezistil náhodou niečo viac i o iných mágiách, ktoré by mohol vlk získať len tým, že proste je. Oblizla som si ňufák a opatrne pokračovala ďalej, pretože som nechcela o nič zakopnúť. Bolo tu dosť kameňov kde-tu.

Zastrihala som ušami a pozerala sa na sever, keď Nicos hovoril jeho úvahu, čo by to mohlo spôsobovať. Neprišlo mi to však ako dym. "Ale taký rozsiahli? Takmer až sem siahajú tie šedé mračná," riekla som a zamračila sa. Nie, podľa mňa to bolo niečo iné. "Však uvidíme, až tam prídeme, len dúfam, že zase nestretneme nejakého ustráchaného dospeláka, ktorý nás bude chcieť od toho nebezpečenstva držať ďalej. Veď mi sa o seba vieme postarať," povedala som a zasmiala sa. Samozrejme, že som narážala na Marion, i keď tá sa od toho veľmi vzadu nedržala. Podľa mňa nemala príliš dospelé zmýšľanie a vedela ešte menej než ja, čo mi stále nešlo do hlavičky, čo by nás vlastne mala ona učiť. "Ale prosím ťa. No samozrejme, je to čarovný kraj, všetko tu znie fakt divne, ale je to pravda. Skôr by som sa čudovala, keby sa tu stalo niečo normálne," zachichotala som sa a poskočila z labky na labku. Nevedela som sa dočkať, až prídeme k epicentru diania, ale rozhodne som sa vo svojom vnútri i dosť obávala toho, čo tam vlastne nájdeme a či to nebude príliš nebezpečné. "Neboj sa, v tejto krajine ti uverím fakt čokoľvek. Poďme teda pomaly ďalej a možno zažijeme také dobrodružstvo, u ktorého objavíme i naše mágie!" povedala som zasnene, pretože som si priala tú svoju nájsť. Samozrejme, že to bolo hrozne divné, ale chcela som už preskúmať všetko, čo nám táto krajina môže ponúknuť, keď už sme v nej ostali. Očarila ma, hlavne po tých mojich túlkach po okolí. No otvorrene si to určite tak skoro nepriznám, že Nicosov nápad tu ostať, bol v konečnom dôsledku dobrý.

//Náhorná plošina

Obzrela som sa cez plece. Brat ma predsa len nesklamal. Uškrnula som sa. "Som rada, že nie si zbabelec," riekla som smerom k nemu, akoby som ho chcela zase podpichnúť. Mala som ho rada, určite si z mojich poznámok nemusel nič robiť. Usmiala som sa a zamávala chvostom. Boli sme na ceste za veľkým dobrodružstvom a to zistiť, čo sa vlastne na severe udialo. "Čo si myslíš, že robí toľko šedých oblakov?" opýtala som sa ho, pretože som to inak nevedela pomenovať. Mohol to byť predsa dym, ale ten vyzeral inak, keď niečo pálil. Tak trochu som sa obávala, aby sa nám niečo nestalo. Zastrihala som ušami a pohliadla na rieku, ku ktorej sme sa dostali. Ak ostaneme u vody, nájdeme cestu späť veľmi jednoducho, no nie? Nemala som sa čoho obávať. Avšak v myšlienkach som si spomenula na to, ako prúd vody stiahol Makadiho do mora. To by bolo viac než nemilé. No my si určite dáme viac pozor, než si dal on! "Vieš kam vedie táto rieka? Ja viem! Na severe to je veeeeliké jazero a na juhu zase more o ktorom som ti hovorila," povedala som a zamávala chvostom zo strany na stranu. Dokonca som bola pripravená mu povedať i niečo viac, ale k tomu sme museli prejsť ešte nejaký ten kus cesty. Rada som sa chvastala svojimi vedomostiami, aby som bola vyhľadávaná druhými. "Ukázal mi to tu jeden vlk, ktorého som vylovila z mora," dodala som a zaškerila sa. Určite bude mať brat ďalšie otázky, ktoré by som mu mohla zodpovedať na našej zdĺhavej ceste na sever.

//Ohnivé jazero cez lúku vlčích makov

"Vôbec sa nečudujem. Náš brat mal vždy vysoké nároky a myslel si o sebe, že je z nás najlepší," pritakala som na slová Nicosa a uškrnula sa. "Všetci predsa vieme, že najlepšia som v skoro všetkom bola vždy ja!" dodala som hneď v zápätí a začala sa smiať. Avšak bola to pravda. Aspoň z časti. Niektoré veci mi šli lepšie než mojim súrodencom, ale niektorým som sa dodnes nepriučila. Ale pravdou bolo, že som po vedomostiach prahla z nich asi najviac. "Kvety nie sú veľmi dobrý dar. Rýchlo sa vysušia alebo zhnijú. To chce niečo lepšie ako sú drahokamy alebo krásne lesklé mušle, ktoré môžu použiť na ozdobenie úkrytov alebo pre návštevu bohov," riekla som, keďže som vedela, že Životovi sa cnelo za kvetinami. No neprišlo mi to najlepšie ich darovať druhým. Veď kto pôjde za ním, môže si natrhať čerstvé. Život by určite mŕtve kvetiny nechcel. U slova alfička som mierne skrivila ňufák. Tieto zdrobneliny mi vždy prišli príliš detinské. Naposledy som ich používala ako malé vĺča. Ale ja bola teraz veľká vlčica, ktorá si nemohla dovoliť, aby ma ostatní brali ako mláďa. Aspoň som chcela pôsobiť dospelejšie a uvedomelejšie, než moji vrstevníci. "Počula som o minimálne troch z rozprávaní a v jednej som bola i na návštevu, áno. Väčšina je priateľská a milá, len si treba dávať bacha na to, čo si môžeš dovoliť. Ale to chápem, ani mne by sa nepáčilo, keby sa po našom lese štrádluje nejaký cudzinec o ktorom nič neviem," povedala som na jej otázku a usmiala sa. "Ty ako naša učiteľka by si mala predsa o svorkách vedieť, nie? Mňa by napríklad zaujímalo i ako sa môžem v tej našej dostať na vyššiu priečku. Chcela by som sa o druhých starať a pomáhať im. Rodičia mi vždy hovorili, že môžem toho veľa dosiahnuť, pretože som chytrá a cieľavedomá, rýchlo sa učím a som spoľahlivá," riekla som sebavedomo, no určite to neznelo namyslene. Len som referovala to, čo o mne hovorili druhý a sama som v to verila. Boli to moje najlepšie vlastnosti a ja som chcela len to najlepšie pre svorku, ktorú som brala momentálne ako svoj domov. Veď ma predsa prichýlili, keď som bola na pokraji smrti. Bola som im dlžná. "Bola som presnejšie na návšteve v Asgaarskej svorke. Priviedol ma tam jeden mladý vlk, na ktorého som narazila. Bol veľmi milý a dobrý. Veľa mi toho povedal, bohužiaľ som sa s nikým iným z jeho svorky nestretla, ale určite sa na to stretnutie teším. Ich vodcovia sú však veľmi zaneprázdnení," dodala som na jej ďalšie otázky a mávla ramenami. Vedela som, že alfy i bety riešia toho veľa a nemajú čas na každú jednú návštevu obyčajných vlkov. Otrasy, ktoré nás zastihli, boli... nevýdané. Samozrejme, že ma to vydesilo a môj pulz bol dvesto na sto. Lenže zdalo sa, že som v tejto skupine bola najdospelejšia a tak som sa snažila zachovať ako takú dôstojnosť. "Myslím... myslím, že to bude..." začala som, ale nič ma nenapadalo. Mali by sme pokračovať? Okolo nás nič nebolo. Lenže v tom som sa letmo zadívala na sever. "Pozrite," riekla som, narovnala sa, aby som videla čo najďalej. Natiahla som krk a dívala sa na to, ako severnú časť krajiny v diaľke zahaľuje podivný dym. Najskôr som si myslela, že sú to len búrkové mraky, ale neboli. Sever. Mohla to byť tá podivná sopka, ktorú mi spomínal Makadi? Netušila som. "Mali by sme zistiť, čo sa tam stalo," povedala som a pozrela sa na Nicosa. Určite sa bál, rovnako ako ja, ale novému dobrodružstvu by nepovedal nie. "Ak sa na to ale necítite, môžete sa vrátiť domov a zistiť, či sú ostatní v poriadku, ja to pôjdem preskúmať! Poznám cestu späť, už som na severe bola, budem v poriadku," riekla som, ak by chcela Marion protestovať. Nečakala som, či ma začnú prehovárať. Bola som nadšená, že sa konečne niečo dialo. Čo ak to bolo niečo magické, ako mi o tom hovorili ostatní, ktorých som stretla? Nemohla som si to nechať ujsť! A tak som sa rozbehla na sever k rieke, ktorá ma tam priamo zavedie. Presne tak, ako ma naučil pán Makadi!

//Mahtae juh

1