Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Ageronský les

Samozrejme, že som v lese spozorovala rannú hmlu, ktorá len dodávala stromom také väčšie tajomno. Ako som sa však blížila k hranici lesného porastu, mohla som si všimnúť hustnúcu hmlu. Keď som vyšla z lesu von, bolo takmer nemožné, aby som si dovidela čo i len na pár metrov pred seba. Nastražila som uši. Čo to bolo? Bola som zvyknutá na hmlu v Sarumene, ale toto bol extrém. Ak som sa doteraz nestratila, tak teraz sa stratím určite. Vôbec som sa však tohto nového zážitku nebála. Azda sa aspoň dostanem niekam, kam by som nikdy predtým nešla? Dávalo to takto logiku? Možno. Minimálne pre mňa áno. Uškrnula som sa a pozrela sa niekam do hmly. Netušila som, kam vlastne kráčam a to bolo tak super. Načúvala som a trénovala si svoj sluch. Do uší mi vetrík dovial dunenie rieky. Musela som byť niekde blízko. Pozrela som sa na svoje labky. Len aby som do rieky nepadla, pretože potom skončím ako Makadi, ktorého rieka stiahla až do mora. Tiekla každá rieka niekam do mora alebo jazera? To ma naozaj zaujímalo. Tak či onak som pokračovala vpred, až som došla na samí okraj brehu, ktorý tvoril koryto rieky. Cez hmlu som ju nemohla vidieť, pretože bola v tom strmom zráze. Tadiaľto ju určite neprekročím a i neznela, že by bola tou najslabšou riekou. Nevadí. Rozhodla som sa preto jej koryto v tejto hmle používať ako vodítko. Kráčala som popri nej a napredovala smerom na juh. Určite niekam viedla a po ceste možno nájdem iné vodítko, ktoré by ma zobralo tým správnym smerom domov, no nie? Tak to fungovalo. Avšak ako som kráčala ďalej popri rieke, pocítila som hornatenie povrchu. Zamračila som sa. Musela som prejsť hory, okolo ktorých pretekala? Asi mi nič iné neostávalo, keď som začula dunenie vodopádu...

//lesík topolů

Bol to už nejaký čas, čo ma Tonres opustil. Mal určite lepšie veci na práci, než sa zaoberať s mladým spratkom, akým som bola ja. Nerobila som si z toho veľkú hlavu. Chápala som ho, že chcel byť trochu akčnejší v tom spoznávaní krajiny. Ja som bola príliš veľký detailista. Musela som prejsť celý les, aby som prevrátila každý kameň a trochu viac spoznala jeho pravé čaro. Všetko ma zaujímalo, i ten najdrobnejší lístok alebo ihličie, na ktoré som narazila. Jednoducho som mala rada prírodu. Bol to môj živel, aj keď som ju po tých márnych pokusoch asi neovládala. Zastavila som sa u jedného veľkého kameňu, ktorý som chcela celý preskúmať. Bol fakt veľký. Nastražila som ušiská a premýšľala, čo s ním urobím. Mohla som si ho zobrať domov? Taký by sa Nicosovi určite páčil! Lenže tak to nefungovalo. Zadumane som pozrela niekam medzi stromy. Nemala som tu už čo robiť. Síce som tu strávila i noc a videla ako to tu všetko žiari, no počas dňa som tu nemohla nič robiť. Zabručala som a rozišla sa niekam za nosom. Nevedela som, kam pôjdem, ale určite niečo nájdem, čo ma zaujme! Musela som to tu všetko preskúmať. Bola som už predsa veľká dáma, ktorá si mohla chodiť kam chce. Vôbec to nebolo tak, že som sa stratila a netušila som, ako sa vlastne dostanem domov. To bol menší detail, ktorý som radšej premlčala a s nadšením sa vydala vpred za nosom. Bola som zvedavá, kam ma táto krajina ešte zavedie.

//Dlouhá řeka

Zazubila som sa. "Radšej nie. Naháňanie za zvieratami ma moc nebaví. Najradšej by som im ani neubližovala, keby nemusím žrať," povedala som mu a povzdychla si. Bohužiaľ sme boli mäsožravci. Strihla som uchom a chňapla po muche, ktorá mi otravne lietala okolo hlavy. Nechytila som ju. Bola som na ňu príliš pomalá. Aká škoda. "Vecičku? Ako to myslíš?" opýtala som sa ho. Myslel tým mágiu? To by bolo skvelé, keby mi vďaka mágii bolo teplo neustále, i keby som šla na sever. Ale to som sa rovno mohla naučiť ovládať oheň, no nie? Ani som si nikoho hľadať nemusela, keby som to vedela ja sama. "Ach, ale nejakú mágiu by som ovládať chcela. Prečo ma ale nemá mágia rada? Veď už som veľká," znova som sa posťažovala a dupla labkou. Bolo to nefér. Hrôza. Zamávala som chvostom a pozrela sa na Tonresa. Bolo na čase sa zase pohnúť. Nechcelo sa mi sedieť na jednom mieste príliš dlho. "Tak ty máš hustý kožuch, nie ako ja," poznamenala som a uškrnula sa. "Už si dojedol? Išla by som ďalej. Nech niečo iné vidím než len stromy. Aby som sa aj pred zimou skutočne vrátila domov. Kto by sa v tom snehu potom brodil?" riekla som a zasmiala sa. By ma musel na chrbáte nosiť! A určite sa mu ma nechcelo ťahať cez celú krajinu späť na juh. Až teraz som si uvedomila, ako veľmi ďaleko som bola od územia svorky. Dúfala som len, že sa Nicos v poriadku vrátil domov a nestratil sa niekde na pol ceste.

Hypnotizovala som ušiaka, ktorého som videla pred sebou. Chcela som ho hneď uloviť, ale najskôr som sa k nemu musela dostať. Bol ale divný. Tak divne dýchal. Možno skapíňal už i tak. O to lepšie pre mňa. Urobíme mu láskavosť, ako povedal i Tonres. Prikývla som na jeho slová a prervala sa cez celý ker. Lístočky a škrabance som mala všade, ale mne to nevadilo. Ja chcela len toho zajaca! Rozbehla som sa za ním spoločne s Tonresom. Mal dlhšie laby než ja a bol skúsenejší, určite mu to šlo jednoduchšie, než mne. Ja soom sa musela snažiť, aby som niekde nezakopla o nejaký koreň alebo čo. S nastraženými ušami som utekala za ním a chvíľu trvalo, než som ho začala navádzať smerom k Tonresovi, ktorý ho určite dorazil. Zajac nič netušil a teraz bol mŕtvy. Uškrnula som sa a zavrtela chvostom. "paráda, akí sme šikovní!" vykríkla som a pozrela sa na mŕtvolu zajaca u jeho labiek. Už som chcela papať! A tak som čakala, kým mi dal môj podiel a ja sa mohla do neho vrhnúť.
Ako som mäso prežúvala, dívala som sa všemožne po lese. "myslíš, že zima je už blízko?" opýtala som sa ho, keďže chladno na to bolo. Ale ktovie. Počasie vedelo byť nevyspytateľné. Pohodila som chvostom a odtrhla si ďalšie sústo. Veď čo. Napadne sneh a ja... zmrznem. Zas. "Nemám rada zimu," dodala som opäť, aj keď som to už hovorila. Vadilo mi, že mi bola zima. Nechcela som aby mi bola zima. Mala som rada teplo. Ale budem musieť prežiť celú tú odpornú zimu, než bude zase teplo. Povzdychla som si. Nechcela som zimu. Tonres takú depresiu zo zimy istotne nemal. Alebo? Pozrela som sa na neho s plnou papuľou mäsa a krvi.

"Príde mi to hrozne smutné a rozhodne nie správne," riekla som mu a stiahla uši vzad. Bolo mi ho ľúto. Všetkých, ktorí žili v takom nátlaku pravidiel. Nebolo to správne. Ja sama bola veľmi citlivý typ. Azda i preto som mala takú lásku k prírode a druhým vlkom. Chcela som im pomáhať, chcela som ich urobiť šťastnými... rozosmiať ich. Priečilo sa to s mojimi morálnymi zásadami. Nerozumela som tomu a ani som nechcela. Pokrútila som nad tým hlavou. Darmo by som to teraz riešila. Podišla som preto k Tonresovi a skutočne ho detsky láskyplne objala. "Mrzí ma to," riekla som tichším hlasom a po chvíli sa odtiahla s priateľským úsmevom. "Mali by sme sa pustiť do toho lovu. Cítiš niečo?" riekla som a nasala okolité pachy. Lov nám pomôže sa mierne odreagovať a zabudnúť na túto strašnú tému, ktorú som z neho vytiahla. Nebolo to rozhodne nič dobré. Povzdychla som si a nastražila ušiská. Zdalo sa mi, že som niečo počula? Tam z kríkov na severe? Rýchlo som sa tým smerom rozbehla zježená ako mačka s chvostom zdvihnutým vysoko. Strčila som hlavu do krovia a pozrela sa na druhú stranu...

Usmiala som sa. "Môj braček sa jedného dňa stratil a nevrátil. Nikto s tým nič nerobil, ale ja som bola smutná. Hovorili, že je to proste život. Ja som sa s tým nevedela zmieriť, a tak som ho šla hľadať. Horko ťažko som však sama prežila, musela ma zachrániť Maple, moja alfa. Gallirea preto nemohla byť ďaleko od môjho rodného domova, inak si neviem predstaviť, ako by som sem prešla," riekla som. A možno ani nemala pevnú polohu a jej brány sa zjavili tam, kde to vlk najviac potreboval? To bola tiež možnosť, ale nad tým som ani len nepremýšľala, veď na čo. Jednoducho som sa sem dostala a našla svojho bračeka. To bolo hlavné. Teraz som bola šťastná. "No a našla som tu brata, s ktorým som sa dohodla, že sa vrátime až to tu preskúumame lebo on sa vrátiť nechcel. Mne sa to tu prv nepáčilo, ale zisťujem, že je to tu fajn," riekla som a potom som počúvala, čo mi chce povedať vlastne on o jeho domove. Bolo to oveľa viac komplikovanejšie, než tie moje slová, ktoré som mu povedala predtým. "Uh, tak to u teba doma znelo fakt strašne. To je odporné. Ako si tam tak dlho vydržal?" opýtala som sa ho a bolo mi ho ľúto. Muselo to byť pre neho strašné. Sklopila som ušká a smutne sa na neho kukala. Chcela som ho objať, určite si toho veľa prežil, i keď určite nie až tak moc ako jeho sestry.

//Jedlový pás

Zastrihala som ušami a poskočila. To, čo mi povedal ma zaujalo. "Zo severu? Iný rád? A to aký? Uuu, porozprávaj mi ten príbeh a potom si niečo ulovíme," riekla som a mávala chvostom zo strany na stranu. Aj ja som mu mohla porozprávať niečo o sebe. Určite bude kukať, aký zaujímavý život mám i ja! Hihi. "Hej, ja som žila úplne obyčajný život u nás doma. Svorka bola ako každá iná, v obyčajnom horskom lese. Mala som troch súrodencov a naši rodičia boli gamy. Maminka bola lovec a otec hraničiar," začala som mu popisovať môj príbeh, ktorý rozhodne nebude tak dlhý ako ten jeho, keďže predsa len bol starší a určite toho mnoho prežil. "Nooo a ja som sa učila všetkému, no najviac ma zaujala príroda a tak ma staré skúsené vlčice učili rôzne bylinky, zvieratká a také tie veci, ktoré ti pomôžu, keď potrebuje nejaký vlk pomoc," dodala som a zazubila sa. Bolo to fajn. Mala som rada prírodu a preto som bola i trocha sklamaná, že zem nie je mojim elementom. Bolo to celé zlé! A nefér. Ach. No nevadí, veď ja sa s tým popasujem nejako. Určite nájdem tú mágiu, ktorú vlastním, ale dnes to nebude. Povzdychla som si a pozrela sa na Tonresa, či mi niečo o sebe teda povie a ja budem čučať ako teľa na nové vráta.

Pozrela som sa na Tonresa a zavrtela hlavou. Jazveca určite nie! "Jazvec je príliš zlatý na to, aby sme ho zabíjali! Radšej toho zajaca, ale asi záleží na tom, na čo vlastne narazíme," povedala som smerom k nemu a povzdychla si. No jazvečí kožuch by sa v jaskyni určite vynímal... nie! Nemohla som takto rozmýšľať. Nezabijem určite žiadneho jazveca. Strihla som uchom a pozrela sa na Tonresa. "Doma áno, ale tu ešte nie. Naposledy, keď šli loviť, ma bolelo vážne bruško. Tak som nemohla ísť s nimi na lov, ale až zase bude, určite s nimi chcem ísť, nech lepšie spoznám ostatných členov," odpovedala som jeho otázke a usmiala sa. Loviť som vedela, veď moja maminka bola tou najlepšou lovkyňou v našej rodnej svorke. Mala som na to tie správne gény. I keď lov mi moc neučaroval. Radšej som druhým pomáhala a učila sa viac o prírode od našich bylinkáriek. Preto som mala bohaté znalosti, ktoré som si však chcela ešte rozšíriť. Čo ak sú tú aj iné bylinky ako u nás doma? Veď to bola magická krajina. "Odkiaľ si vlastne prišiel? A kde si predtým žil?" otázala som sa ho napokon, keď sme pomaly prechádzali do ďalšieho lesa, ktorý bol oveľa inakší, než tento. Očividne do svorky patril, keď si nejakú hľadal. Tuláci väčšinou chceli byť jednoducho tulákmi, aby si mohli byť sami sebe pánmi.

//ageron

"Ja nie som odtiaľto," povedala som na jeho otázku. Moje gény neboli stavané na mágiu. Netušila som, ako ju používať, ani či ju vlastním. Skúsila som ešte, či nemám v sebe oheň. Temperamentná som bola dosť. Lenže márne. Povzdychla som si a pozviechala sa na rovné laby. Nemalo to zmysel. Bola som stratený prípad. "Fajn, to znie dobre. Aspoň sa trochu zahrejeme. Už mi začína byť chladno," povedala som a zívla si. Trochu behania za nejakou lovnou korisťou určite nezaškodí. Kývla som mu hlavou, aby sme sa vydali preč. Chcela som skúmať všetky územia, ktoré táto krajina skrývala, aby som prišla domov s novinkami, ktoré natešene poviem Maple a potom ma povýši, že aká som super! Aspoň tak jednoducho sm si to predstavovala. "Aspoň zajaca keby sme ulovili, bolo by dobre. Na niečo väčšie asi nie sme dosť silní čo?" otázala som sa ho, i keď nejakého divočáka by sme uloviť zvládli. Nebola som už žiadny skrčok. Už som takmer bola i dospelá. Veď všetci uvidia, až o rok budem mať vĺčatá! Teda... možno. Najskôr by som si na to musela nájsť nejakého chlapa. Ach aké únavné to bolo. Povzdychla som si.

Povzdychla som si. "Ale mne ide všetko hneď. No mágia je divná, neprirodzená! Aspoň pre mňa. U nás doma nič také nebolo ani som o tom nič nepočula," riekla som. Nebolo to zaryté v mojich inštinktoch, čiže to bolo veľmi zvláštne pre moje telo, ktoré jednoducho nedokázalo prísť na to, čo má vlastne robiť, aby sa jej podarilo prebudiť tú skrytú mágiu v mojom vnútri. "Dobre, tak ja to vyskúšam ešte raz," povedala som na jeho pozitívny predslov a skúsila teraz inú rastlinu. Čo ak tá bola jednoducho proste príliš mŕtva? Strihla som uchom a opäť sa sústredila ako predtým. Trvalo nejaký čas, než som to tentoraz vzdala. "Nie, zem to určite nebude. Už to skúšam asi piaty raz. Musíme vyskúšať iný element alebo mágiu," dodala som napokon a pokrútila hlavou. Pohľad mi padol na mláku. Nie, voda to určite nebude, čiže ju ani skúšať nebudem. Pretože ak by to bola voda, asi by ma piclo na mieste. "Čo to tam je ďalej oheň?" opýtala som sa ho a pozrela sa na trávu, ktorú som sa pokúsila zapáliť! I keď bohvie, či základom nebolo len ovládanie už existujúceho ohňa? To by bolo predsa jednoduchšie Bohužiaľ tu nič také nebolo, čiže som sa musela uspokojiť i s týmto pokusom.

Tonres ako správny starý dospelák, si sadol na zadok a zase oddychoval. Veď sme ani nič neprešli a už potreboval pauzičku? No nevadí. Ja som sa ešte nejakú chvíľu potulovala okolo zrúcaniny, dávajúc pozor, aby som sa nedostala príliš blízko, aby som nenahnevala náhodou Smrť. Následne som sa otočila na Tonresa a priskákala k nemu, keď som videla, že sa pohráva s kalužou. "Wow, tebe to teda ide perfektne," povedala som smerom k nemu a zamávala chvostom zo strany na stranu. "Ja už som skúšala pred časom, no nešlo mi to. Netuším ako sa mám na to sústrediť a čo vlastne čakať. Keby mi povieš preskoč ten kameň, tak viem čo mám robiť a používam svoje svaly. Ale ako to funguje u mágií? Stačí na to myslieť?" opýtala som sa ho a celá frustrovaná sa pozrela na nejakú burinu, ktorá už dobre, že neumierala vedľa tej kaluže. "Môžem to skúsiť každopádne," dodala som a ľahla som si na zem, aby som bola zarovno s tou rastlinou. Začala som sa sústrediť a chcela som, aby ten kvet ožil a zase sa zazelenal a zakvitol. Sústredila som sa až tak moc, že ma z toho rozbolela hlava. Neprestávala som sa mračiť, až som si povzdychla a vzdala to. "Nefunguje to," zašomrlaa som si popod nos. Bola som z toho celá špatná. Chcela som už v sebe objaviť mágiu teraz, keď mi dal Tonres nádej, že zlaté oči nič neznamenajú! Ale moje telo nespolupracovalo.

Usmievala som sa od ucha k uchu. Mal pravdu. "To teda dúfam! Chcela by som byť najlepšia a najsilnejšia a najmocnejšia aaa najkrajšia, najmúdrejšia... zo všetkých vlčíc v celej zemi! A potom ma bude chcieť každý jeden vlk i vlčica, lebo budem dokonalá a super. Ako hovoríš, vždy je priestor na zlepšovanie sa a ja sa chcem zlepšovať, aby som bola furt naj naj," riekla som smerom k nemu a zachichotala sa. Zamávala som chvostom a pozrela sa na zrúcaninu, ku ktorej sme sa pomaly, ale isto približovali. Síce mi srsť stála podvedome dupkom z celej tej atmosféry, ale bola som skôr zvedavá, než vystrašená. "Nechcem ju otravovať, keď nič nevlastním. Nemám jej dať čo za jej služby. Potrebujem skúmať viac túto krajinu a nájsť lesklé kamienky, ktoré by som jej doniesla ako výmenu za naučenie nových mágií. Ty za ňou chceš ísť?" povedala som mu a otočila otázku jeho smerom. Nemala som dôvod za ňou loziť teraz. Bolo fajn vedieť, že tu ale leží jej sídlo. Jedného dňa sa za ňou určite vydám! Ale teraz to rozhodne nebude. Prešla som si jazykom po tesákov a pozrela sa na Tonresa, či tu chvíľu ešte pobudneme alebo pôjdeme ďalej. Chcela som to tu všetko preskúmať.

//Západný Galtavar

Zasmiala som sa nad jeho slovami. Tiež sa tomu čudoval a ja som mu to vôbec nezazlievala. "Vieš, voda je fajn, ako hovoríš, cez leto a tak. Lenže nemám rada, keď som mokrá a fúka ľadový vietor. No a to sa deje hlavne na jar a jeseň. Potom len vlk môže prechladnúť a umrie na to ešte!" povedala som mu na jeho otázku a zamávala chvostom zo strany na stranu. Usmiala som sa. "No, ale ja sa ničoho nebojím. A čo sú tvoje nočné mory teda? A prečo sa bojíš? Ja sa viem posunúť i bez strachu. Strach ťa len ničí a ovláda," riekla som. Pamätala som si vlkov, ktorí sa báli a potom robili hlúposti pretože nedokázali normálne premýšľať. "No, čo viem, tak ani brat ju ešte nenašiel. Malo by sa mi to podariť prvej, som v tom lepšia," riekla som napokon a mykla ramenami. Potom som sa pozrela na les, ktorý vyzeral trochu pochmúrnejšie a asi by aj mal naháňať nejaký ten strach no nie? "Hej, ale i tak chcem vidieť ostatné. Aspoň budem lepšie poznať ostatné svorky a možno si tam nájdem i kamarátov!" riekla som a zaškerila sa. "Hm to už sme tu?" opýtala som sa, keď sme pomaly kráčali na sever lesu, kde sa pomedzi stromy mohla pomaly javiť kamenná stavba ruin podivného kolosu...

//VVJ

Počúvala som ho pozorne, keď mi rozprával o tom, ako objavil svoju mágiu. Bolo príjemné ho počúvať. Znel fakt super. Usmievala som sa na neho a vrtela u toho chvostom. Bol tak super spoločník. Dúfala som, že budeme najlepší kamaráti! Ale s tým som tak nejak počítala skoro u každého vlka, na ktorého som narazila. "Dobre, dúfam, že ja vodu ovládať nebudem vedieť ach. Veľmi sa mi nepáči," povedala som a priznala sa k tomuto môjmu odporu nahlas. Zastrihala som ušami a pozrela sa na les, ku ktorému sme sa približovali. Bol tak blízko. Priam na dosah vlčej labky! Nastražila som ušká a pomaličky si cupkala vedľa neho. "Ale kde, ja sa nebojím ničoho a nikoho," odvetila som na jeho otázku a zasmiala sa. "Ty sa snáď niečoho bojíš?" opýtala som sa ho, pretože mi bolo divné, že by sa dospelí vlci niečoho báli. Veď boli veľkí a skúsení. Istotne i silní. Nemali sa čoho predsa obávať. Povzdychla som si. Bolo na čase, aby som prehovorila ja. Teraz, keď som sa trochu chôdzou zohriala, bola som pripravená aj rozprávať. "Vo svorke, kde som ja... volá sa Sarumenská a sídli na juhu krajiny. Je tam veľmi pekne a členovia sú na mňa dobrí a milí. Alfa ma v zime zachránila aj môjho bračeka. Dosť sa mi tam páči a asi tam i ostanem, no i tak chcem vidieť iné svorky, pretože čo ak je tam ešte lepšie?" riekla som a usmiala sa. Nemohol mi to mať nikto za zlé. Chcela som poznávať. Bola som ešte mladá.

//Jedlový pas

Pokývala som hlavou nad jeho slovami. "Dobre, poviem ti to na ceste ku Smrti," riekla som ako najväčší vyjednávač na svete. Zamávala som chvostom zo strany na stranu. Nastražila som uši a nevedela sa dočkať, kedy sa vydáme na cestu. Nebolo to ďaleko, čo sa mi strašne páčilo, že som mohla uvidieť jej domov čo najskôr to pôjde. Ale i tak som chcela cestovať ďalej! Nechcela som to tak skoro ukončiť. Domov som sa chcela vrátiť až tak niekedy pred zimou. Zatiaľ som chcela skúmať a cestovať po krajine. Bola som predsa mladučká. "Aha, čiže nie som vadná? A akú mágiu teda ovládaš?" opýtala som sa ho a vydala sa za ním, keď sa dal do kroku. "Ako si na to prišiel? Aj ja by som chcela vedieť, či nejakú ovládam. Už som fakt veľká!" povedala som a zasmiala sa. Zamávala som chvostom a pozrela sa niekam na jazero. Dúfala som len, že to nebude voda. Tú som moc nemusela a bola mi proti srsti. Akože, nie že by som sa v lete nerada kúpala, ale nemusela som ju. Prešla som si jazykom po tesákoch a pokračovala v chôdzi ďalej. "Chcela by som ovládať zem alebo vzduch. To sú také pekné elementy a jja mám rada prírodu, bylinky, zvieratkááá," povedala som a zasnene hľadela pred seba. Aj zelená farba bola podľa mňa nádherná priam prenádherná. Zaujímalo ma, podľa čoho sa mágie u vlkov prejavujú?

//Západný galtavar