Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Ohnivé jazero cez Stredozemku

Usmievala som sa a vrtela chvostom, ako sme spoločne s Makadim šli naprieč pláňou. Bola rozľahlá a mňa tešilo, že nenarazím aspoň do žiadneho stromu. Naposledy, ako som vpálila do tej skaly, sa mi len zatočil celý svet! "Doma," riekla som jednoducho, ale vedela som, že to nestačí k tomu, aby pochopil, ako som sa to naučila. A pravdou bolo, že i ja som chcela o tom rozprávať viac. Nikto sa o to veľmi nezaujímal, pretože ako sám povedal, v tom videl len nejakú potravu pre bylinožravce a burinu. Ja som v tom videla však oveľa viac! "Staré vlčice sa naučili, na čo je ktorá bylina dobrá. Predsa len vlkov vždy sužovali nejaké problémy a postupom času zisťovali, čo je prospešné a čo naopak nie. Existuje totiž i plno jedovatých, ktoré nechceš veľmi používať," zamyslene som sa dívala do diaľky. "Avšak teraz, keď som tu, začala som premýšľať, či by mi mágia nedovolila ešte toto vedomie posunúť. Vieš, u nás sme mágiu nemali, všetko bolo proste také, surové... ale čo ak by oheň a teplo dokázalo z toho urobiť niečo viac? Vieš ako oheň všetko topí a rozkladá... čo ak by dokázal z týchto byliniek, bobulí a húb, uvoľniť ešte viac toho účinku?" premýšľala som na hlas a usmievala sa u toho. Rozhodne som chcela niečo takéto vyskúšať. "Ale neviem, či vôbec niekedy nejakú mágiu ovládnem," povzdychla som si a pozrela sa na miesto, kam sme sa dostali. Chvíľu trvalo, kým sme našli normálny priechod cez vodu a potom som pokračovala ďalej. Premýšľajúc, kam nás naše labky zavedú!

//Čerešňový sad cez Hadí chvost

Počúvala som jeho slová a usmiala sa. "Rozumiem. Ja som zatiaľ nemala šťastie na nepríjemných vlkov, ale raz to určite príde," riekla som a uškrnula sa. "Každý ma pred nimi vystríha," dodala som a spomenula si na všetkých, ktorí mi hovorili, ako si mám dávať bacha na to, s kým sa bavím a čo komu poviem... ale ja sa chcela popáliť. Chybami sa vlk najlepšie učil. Potriasla som hlavičkou a zahľadela sa niekam do hmly. Cítila som, že je na čase vyraziť. Aj keď som netušila, kam ma hmla dovedie, aspoň to bude vzrúšo. Preto som čakala, čo mi na to povie Makadi. Či sa vyberie so mnou alebo bude ďalej oddychovať u jazera. "Chcem niečo priniesť pre svorku ako zásoby na zimu. Sama im nič poriadne neulovím. Dlho som preč, tak som si povedala, že aspoň nejaké bylinky prídu vhod, ak sa niekto počas zimy zraní alebo nachladne," povedala som jednoducho a usmiala sa. Vedela som o nich toľko, čo ma naučili doma. Kde sme ich používali. Ale tu... prichádzala som postupne na nové metódy, ako by šli využiť ešte efektívnejšie! Ale k tomu by som sa potrebovala trochu zlepšiť i v mágiách. Lepšie povedané, vôbec objaviť nejakú, že dokážem ovládať. Povzdychla som si a pozrela sa na vlka. "Môžeš teda bloumať so mnou a možno sa i niečomu priučíš," uškrnula som sa na neho a mrkla. "Tak poď lebo tu zrastieš s trávou," podpichla som ho a strčila do neho ňufákom, aby sa pobral so mnou do hmly. Zvesela som si vykračovala do tmy a premýšľala, kam nás krajina ešte tak zavedie.

//esíčka cez stredozemku

Usmievala som sa od ucha k uchu a mávala chvostom. Bola som nadšená, že som narazila na nejakú známu dušu! Zazubila som sa. "Aj ja ťa rada vidím! Bála som sa, že ťa už nestretnem," riekla som a musela si vydýchnuť. Aj som pomaly zabudla, ako dávno to bol. Alebo nie až tak? Moje vnímanie času bolo mierne chaotické. "Vlastne ani neviem, čo sa poriadne stalo," povedala som a priznala sa mu tak, že veľmi netuším, čo sa stalo. Ale mohla som mu to aspoň popísať a povedať mu o mojom novom kamarátovi, ktorého som si takto našla. "V jednu chvíľu som bola s tebou a potom puff, ocitla som sa na opačnej strane krajiny, kde som na lúke narazila na mladého vlka z takej svorky... eee... z Asgaaru!" povedala som a usmiala sa. Dobre som si to pamätala. Čo som však mala na práci teraz? Musela som sa vydať ďalej, kým sa dalo. "A ako si sa zabáva... hm... lo?" riekla som mierne neisto, keďže to bolo niečo mätúce pre mňa, ale ako nič som pokračovala ďalej: "Keď sme sa takto nasilu rozišli? Vieš čo robím teraz?" Uškrnula som sa a zamávala chvostom. "Zbieram ešte nejaké bylinky, ktoré by sa hodili svorke. Na jeseň ich už až tak veľa nerastie, ale predsa sa dajú nejaké ešte nájsť. Mám v pláne pokračovať ďalej hmlou a niekde zas prídem! Čo ty?" opýtala som sa ho nepriamo, či sa nechce pridať k môjmu dobrodružstvu! Uškrnula som sa. Aspoň by som v tej hmle mala spoločnosť a neblúdila ňou sama.

//Stredozemná pláň

Ale už som mala toho naozaj dosť! Cítila som sa ako slepecký pes, až na to, že ja som bola ten slepec a nie pes. Povzdychla som si a nahnevane kopla do nejakého kamienka, ktorý som uvidela pri svojej labke. Lenže v tom sa ozval zvuk. Čľup. Nastražila som uši a zastavila sa. Padol do vody? Otočila som sa za zvukom, odkiaľ prišiel a vydala sa tým smerom. Po pár krokoch som sa dostala na breh jazera. Sklonila som hlavu a okamžite spoznala, kde som sa to nachádzala. Na tvári sa mi rozjasnil úsmev. Bola som pri domove. Predsa len som to zvládla! Išla som od mora a dostala som sa tam, kde som potrebovala! Teraz už len trafiť ten správny smer do lesa a bude to. Lenže mala som i iné plány. Dozbierať neskoré byliny... zadumane som sa kukla na vodnú hladinu. Piť sa mi z neho dva krát nechcelo. Loviť som nemohla, pretože v tejto hmle by som sa len zranila. Netušila som, čo robiť teraz. Kam sa vydať. Azda ísť ďalej? Áno, možno napokon nájdem niečo užitočné. Nejaké tie bylinky. Ale bolo to náročné, keď som nič nikde nevidela. Ledva pred seba. Nebolo divu, že keď som sa vydala okolo jazera, vrazila som do niečieho boku. "Ježišmarja, prepáčte!" vyhŕkla som, no ako som si v jeho kožuchu vykúpala svoj ňufák, vedela som presne, kto to je. Odstúpila som a zdvihla zrak. "Makadi!" riekla som a tvár sa mi rozžiarila. "Čo tu robíš?" opýtala som sa ho automaticky a vrtela chvostom zo strany na stranu. Bola som však rada, že som narazila práve na neho!

//rieka Mahtae juh cez húštinu

Rozbehla som sa naprieč pláňou. Aspoň to som usúdila z trávy, po ktorej som bežala. Bála som sa, že do niečoho narazím, preto som mala nastražené všetky zmysly. Ale niečo mi hovorilo, že to zvládnem! Cválala som naprieč hmlou, bezhlavo... Pomáhalo mi to s mojou vlhkou srsťou. Trochu som sa zahriala a bolo mi fajn. Keď som do ničoho nevrazila a trochu sa zadýchala, prešla som do kroku. Na moment som sa zastavila a rozdýchavala sa. Bola som unavená z toho behania. Potrebovala som si niekde sadnúť na zem a oddychovať. Strihla som uchom a pozrela sa niekam do hmly. Začula som niekoho? Neviem. Minimálne mi do ňufáku razil niečí pach. Nechala som to však byť tak a rozišla sa do hmly ďalej. Bolo zvláštne, že som na nikoho doteraz nenarazila. Zamračila som sa. Kde boli všetci? Asi radše nevyliezali von, keď bola takáto hrozná hmla. Povzdychla som si a na slepo blúdila planinou. Bohvie, či som nechodila v kruhoch. Lenže napokon som začula niečo... čo mohla byť rieka? Niekde vzdialená. Ale i tak to bolo aspoň niečo, čo mi dalo nejaký smer, aby som k niečomu mohla prísť. Bolo totiž otravné chodiť v tom tichu. Nevidela som nič, nepočula som nič... no hrôza!

//Ohnivé jazero

//Rozdrásané údolí

Pokračovala som vo svojom vykračovaní ďalej. Netušila som, kam ma táto hmla zavedie a o to väčšie dobrodružstvo to bolo. V mojich myšleinkach som sa zamýšľala nad rôznymi vecami. Aj nad takými, o ktorých som nikdy nepremýšľala. Povzdychla som si a pozrela sa za zvukom vody. Rieka! Zase som sa k nej priblížila, to bolo dobré. Mala som aspoň nejaký kľúčový bod. Ak to teda nebola nejaká iná rieka, čo bolo tiež dosť možné. Moja radosť ma však neprechádzala. Zastavila som sa na brehu rieky a premýšľala, ako ju prekročím. Mohla som ju preplávať, ale rozhodne mi potom bude zima. Povzdychla som si. Vyskúšala som preto, či nenarazím na nejakú plytčinu, ktorá bude priechodná. Chvíľu som blúdila a skúšala. Labky som mala mokré, ale našla som miesto, kadiaľ som mohla prejsť na druhú stranu. Už ma len nemohol prúd strhnúť, inak by som dopadla veľmi zle! Prešla som na druhú stranu, kde som sa otriasla a povedala si, že sa musím trochu zahriať, inak prechladnem a ja som fakt nechcela umrieť na nejakú chorobu, ako som i predtým nad tým akurát uvažovala. Preto som sa zamračila a vydala sa naslepo do hmly. Potrebovala som sa prebehnúť... Len aby som zase do niečoho nenarazila. Ďalšiu hrču som na hlave nechcela mať.

//Stredozemná pláň

//Tetivový potok

Moje myšlienky sa tiahli vcelku zvláštnym smerom. Premýšľala som, že ak by sa mi tu malo niečo stať, určite by som nechcela umrieť nejako bolestivo alebo hlúpo. Napríklad pri nejakom náraze do predmetu, o ktorý by som si rozbila hlavu. Nie, to vážne nie. Takto som umrieť nemohla. Taktiež, keď som si predstavila to, ako Makadiho stiahla rieka vtedy, také niečo by som tiež nechcela. Utopiť sa. Až ma striaslo, keď som sa nad tým zamyslela. Nie, to by bola príšerná smrť. Vodu som neznášala i bez toho, aby bola tou poslednou, ktorá by mi vzala život. Hm a čo tí zlí vlci, pred ktorými ma vystríhal Parsi? Hej, im do spárov by som tiež spadnúť nechcela. I keď, keby to urobia rýchlo a bezbolestne, tak asi prečo nie? Ono, keď som sa nad tým tak zamyslela, nechcela som umrieť ani na starobu. Nechcela som byť stará. Iba by ma všetko bolelo a nič by som nevládala. A tak som premýšľala, čo by mi vlastne vyhovovalo. Nebolo to tak, že by som sa smrti bála, len som bola prieberčivá. Rozhodne nič nudné nebolo pre mňa. Ani bolestivé, pretože som bola veľká citlivka. Ah, už to mám! Poskočila som si od radosti na kamennej pôde a usmiala sa, ako som pokračovala na slepo hmlou. Chcela by som umrieť ako hrdina. Pri záchrane tých, ktorých milujem, pri boji, či nejakej inej honosnej a dobrej veci! Cítila by som sa tak spokojná a aj by si na mňa všetci pamätala, aká som bola super. Usmiala som sa. Áno, presne tak som si predstavovala, že umriem. Pri obrane svojej rodiny, svorky, či priateľov. Ako hrdinka, na ktorú budú všetci spomínať len v tom najlepšom duchu. Pokývala som nad tým hlavou a usmiala sa. S touto myšlienkou som pokračovala hmlou a dúfala, že ma miesto hrdinskej smrti, nezastihne nejaká tá hlúpa náhoda, ktorú som tak veľmi nechcela!!! Veď, čo by to bolo za smrť, keby som umrela pri ja neviem. Napríklad brodení rieky. Mohla som si rozrezať labku na nejakom ostrom kameni, to by bolo odporné. Nie, bola som vlk, nie nejaké zviera, ktoré vykŕvaca alebo sa zadusí. Rozhodne som potrebovala honosnejšiu smrť. Hm alebo čo ak by som ochorela a umrela na nejakú chorobu? To tiež nebolo nič pre mňa. Zamračila som sa. Mnoho vlkov umieralo na bežné ochorenia. Musela som tomu zabrániť a nazbierať na jar mnoho byliniek, ktoré svorke pomôžu! Aj teraz by som dokázala nejaké neskoré na jeseň nájsť, pravda!

//mahtae juh

//Kamenná pláž

Po tom mojom miernom náraze do skaly, ktorá na mňa vyskočila z hmly... som sa začínala viac báť o to, či vôbec budem schopná sa vrátiť domov bez väčšieho nešťastia. Privrela som oči a premýšľala, čo by sa stalo, keby som umrela. Ako by sa asi cítil Nicos? Bol by smutný. No určite by mi urobil veľmi pekný pamätníček! Tak ako to v Sarumene robili všetci zosnulým. Usmiala som sa. Mala by som určite svoju vlastnú sochu, ktorú by ozdobili množstvom kvetiniek a byliniek, pretože to som bola celá ja. Spokojne som sa usmievala. Áno, takú peknú pamiatku som si predstavovala. Mohla by som mať sochu na tej krásnej lúke uprostred lesa, ktorá by bola pravidelná skrytá v hmle. Mohli by okolo nej nechať vyrásť aj brezu! Mala som rada tie pruhované stromy. Mali aj pekné lístočky. Celé som si to veľmi pekne život predstavovala. Mala by som ten najkrajší pomník nad svojim hrobom zo všetkých! A aj na pohrebe by mi určite priniesli mnoho kvetiniek a drahokamov. Pochovali by ma s bohatstvom, aby som si i posmrtne mohla niečo dovoliť v nebíčku. Veď večné loviská, kde sa všetci nakoniec stretneme, musia mať tiež svojich bohov, u ktorých by som si mohla niečo kúpiť, no nie? Smrťou život neskončí, pravda. Ale nebola som pripravená tento svet opustiť. Nie teraz. Ešte som si z neho nič neužila. Až potom budem pripravená na ten ďalší. U týchto myšlienok som prešla cez potok, ktorý na mňa vyskočil v hmle a pokračovala priamo pred seba. Našťastie som na žiadnu skalu ani strom teraz nenarazila. Bolo by nemilé, keby som sa zranila a skutočne tu umrela na nejakú hlúpu smrť. Potom by mi museli ten hrob skutočne vykopať a postaviť pomník! Ale to som nemohla dopustiť. Ešte som im musela povedať, aké kvetiny by som si na hrob predstavovala! Nejaké krásne biele alebo modré kvetinky. Či aj iné farby, ale biela bola krásna. Rovnako ako aj modrá. Ach.

//rozdrásané údolí

//Lachtaní pláž

Bežala som hmlou a takmer si rozbila papuľu, keď som zakopla o skalu. Dokázala som to však vyrovnať a tackavo sa udržať na labách, no v tom som vplálila priamo do jednej väčšej, ktorá sa predo mnou skrývala v hmle. Pekne silno som do nej vpálila až som sa zviezla k zemi. Omdlela som a na moment som dostala menší „blackout“. Nič sa mi nesnívalo, pretože to nebol spánok. Po nejakom čase som sa začala preberať. Prišlo mi to ako chvíľa, ale ktovie ako dlho to v skutočnosti trvalo. Zastrihala som ušami a zmätene sa rozhliadla okolo seba. Čo sa to sakra stalo? Nevedela som na to prísť. Privrela som zraky a odkašľala si. V hlave mi pekne hučalo. Postupne som si začínala vspomínať čo sa mi vlastne prihodilo a vcelku som sa zdesila. Čo ak by som sa udrela silnejšie a umrela by som? Nebola som mŕtva? Skontrolovala som svoje telíčko. Nie, bola som v poriadku. Vydýchla som si. Musela som si začať dávať na seba pozor. Takto len prídem veľmi ľahko k úrazu. A možno raz i smrteľnému. Roztrasene som sa pozviechala na labky a otriasla sa. Už som mala strašný strach z tej hmly, čo ak zase do niečo vrazím? Nemôžem behať, inak sa mi to len zopakuje. Takéto nešťastie. Prehltla som hrču v hrdle a opatrne, až roztrasene sa vydala vpred.

//Tetivový potok

//Márylouka

Samozrejme, že som sa v tej hmle stratila. Miesto rieky, som kráčala niekam úplne inam. Zvuk tečúcej vody zmizol a vystriedal ho iný. Pravidelný. Nastražila som uši. Niečo mi to pripomínalo, ale nevedela som si spomenúť čo. Zamračila som sa a kráčala stále dopredu. Nič iné mi neostávalo, len sa dostať k niečomu, čo ma otočí na päte a ja sa vydám iným smerom a snáď sa nejako domov napokon dopracujem. Nebola to žiadna sranda už, to vám poviem. Hlavne, ak by sa mi niečo stalo, ako by mi niekto pomohol? Veď ma tu nikto ani nemohol vidieť! Povzdychla som si a zamierila mierne do šikma, čo som si v tej hmle samozrejme, že neuvedomovala. Zastavila som sa. Morská voda mi udrela do ňufáku svojou slanosťou. Pozrela som sa pred seba a následne dole do piesočného brehu, kde mi vlny zmáčali predné labky, ako sa rozbíjali o breh pevniny. Bolo to príjemné. Chvíľu som tu zotrvala, lenže som začula podivné zvuky. Strihla som uchom a pozrela sa do hmly. Niečo sa mi tu nezdalo. Cítila som podivný zápach rybaciny. Srsť na srsti sa mi naježila z tých zvukov, ktoré vychádzali z hmly. Veľmi rýchlo som sa otočila a išla od nich preč. Nechcela som tu naraziť na žiadne zviera, ktoré by ma nebodaj eešte napadlo. Nechcela som nikomu ani zavadzať. Rozklusala som sa, čo som asi tak úplne v hmle robiť nemala, ale začínala som sa báť.

//kamenná pláž

//Ranský les

Vyšla som z lesa, čo som poznala veľmi jednoducho. Stromy okolo mňa zmizli a ja kráčala zase po tráve. Ďalšia lúka? Bolo to zvláštne, ale veď prečo nie. Pomaličky som kráčala po lúke, keď som zrazu narazila na nejaký podivný patvar. Čo to bolo? Pichalo to, no bolo to zelené. Kaktus. Nepoznala som to. Bolo to divné a odkiaľ sa to tu vzalo? Ako som pokračovala hmlou, na lúke som si všímala aj ďalšie divné veci. Tráva rástla naopak, niekde bola inej farby a podobné šialenosti. Muselo tu byť veľa mágie, prikývla som nad touto myšlienkou. To by vysvetľovalo všetko, čo som videla. Zastrihala som ušami a pomaly som kráčala ďalej, až som zase začula dunenie rieky. Bolo to súčasťou tej divnej lúky? Nie, bola to rieka. Hm. Vracala som sa tam, odkiaľ som prišla? Zamračila som sa. Pohľadom som prešla po okolí, automaticky. Ale prekvapivo som zas nič neuvidela. Pousmiala som sa. Na toto si proste nezvyknem. Povzdychla som si a pokračovala za zvukom rieky. Veď tá ma len jeden smer, nemôže ísť aj tam aj tam. Určite sa už potom niekam dostanem! Pridala som do kroku, keďže ma to už nebavilo. Chcela som sa dostať niekam, kde to poznám, aby som vedela, či som príliš stratená alebo nie!

//Lachtaní pláž

//Javorový les

Hmla ma viedla čoraz do väčšieho neznáma. Cítila som mravčenie, ktoré vo mne sa snažilo vyvolať podvedomie. Mali to byť akési obavy z toho, čo sa vlastne dialo. Kam som sa to dostala a tak podobne. Lenže ja som bola príliš veľký dobrodruh, aby som sa obávala o svoje vlastné zdravie. Samozrejme. Ak by tu bol so mnou môj brat, asi by som mala obavy a radšej nikam v tejto hmle nešla. Lenže on tu nebol. Nemala som mať prečo starosť sama o seba. Ja si verila. Dokázala som určite všetko v živote, čo by som si zaumienila. Preto som nebojácne pokračovala vpred. Do ďalšieho lesa, ktorý bol určite oveľa príjemnejší v tomto počasí. Nezáležalo na tom, kam som vrazila alebo ako zle som stupila, všade bol machový porast, ktorý blokoval moje nárazy. Uškrnula som sa, keď som sa do jedného machového porastu hodila. Potrebovala som si trochu oddýchnuť a chytiť dych, kým budem pokračovať ďalej. Premýšľala som, ako dlho bude táto hmla trvať. Možno pôjde len o ráno! Strihla som uchom a pozrela sa niekam do lesa. Zvláštne bolo, že som nestretla žiadneho vlka na svojich cestách. Povzdychla som si. Rada by som sa s niekým zoznámila. Aspoň by som nebola tak sama. Stále. Pozviechala som sa po nejakom čase na labky a rozmyslela sa, že sa vydám ďalej. Aj keď som netušila kam, možno nájdem niečo podobne zaujímavý ako je tento machový les! Natešene som sa zdvihla a na slepo šla niekam do neznáma. Aj rieku som už stratila v tej hmle, ale čo už. Ja si poradím a cestu niekam nájdu.

//Máry louka

//Kaštanový les

Opatrne som našľapovala na podivnú konštrukciu, ktorú som pri sledovaní rieky našla. Bola... veľmi zvláštna. Napriek tomu som nemala pocit, že by sa podo mnou prepadla. Na moment som tam ostávala postávať a sledovala zahmlené okolie. Koruny stromov na oboch brehoch kde-tu vytŕčali. Bolo to také zvláštne, no zároveň pekné. Usmiala som sa a pozrela sa niekam do diaľky. Neuvidela som tam nič. Ako som si to vôbec mohla myslieť, že by sa mi to podarilo? Zasmiala som sa nad vlastnou hlúposťou a venovala sa svojej ceste na druhý breh. Do ňufáku mi u toho však vrazil závan známeho pachu. Poznala som ho, no nevedela som si ho nikde zaradiť. Na moment som ostala zarazene stáť, no potom som potriasla hlavou a povedala si, že to nebudem riešiť. Vykročila som ďalej a pokračovala do lesa, kde som hneď zistila, že v tomto počasí bude priechod dosť náročný. Ako som kráčala pomedzi stromy, musela som sa vyhýbať krovinám, na ktorých ešte kde-tu ostávali posledné, neskoré lesné bobuľky. Nechcela som riskovať, že niektorá z nich bude jedovatá a tak som nič z nich nejedla. No klamala by som, keby som tvrdila, že to bolo jednoduché tadiaľto prejsť. Môj ňufák i telo na mnohých miestach pocítili pichnutie od ostrých tŕňov, ktoré som vďaka hmle prehliadla. Zabručala som a chcela som byť z tohto lesa jednoducho čo najskôr preč, aby som sa dostala pekne domov! Musela som skontrolovať svojho bračeka. Čo ak sa mu niečo stalo? Nikdy by som si to neodpustila, ak by som ho našla zraneného alebo ho opäť nenašla vôbec. Povzdychla som si. Takto som myslieť jednoducho nemohla! Určite bude v poriadku a rád ma uvidí, až sa zase ukážem doma. Ale asi to nebude tak úplne možné dnes. Bola som stratená a určite budem musieť počkať, kým táto otravná hmla opadne. I tak som však pokračovala vpred.

//ranský les

//lesík topolů

Cupitala som si za zvuku duniacej rieky cez pláň. V lese bola hmla ešte ako tak znesiteľná, pretože ju rozbíjali mohutné stromy. Ale ako som sa dostala na toto otvorené priestranstvo... bol to masaker! Keby tu nebola tá rieka, ktorú som sledovala, asi by som sa točila v kruhoch až dokým by tá hmla nepadla. Strihla som uškom a zahľadela sa do diaľky. Nezdalo sa mi, že by sa tadiaľ prehnal nejaký ten tieň? Ktovie. Natočila som hlavu na stranu a pomaličky pokračovala presne tak isto vpred. Nechcela som sa od rieky vzďalovať. Bola mojou barličkou, ktorú som sledovala celý ten čas. Bola fakt dlhá, ale. Netušila som, kde má konca kraja, ale dúfala som, že ma zavedie k moru. Úplne super by bolo, keby tiekla až niekam na juh, ale to som vedela, že tak nie je. Poznala som to tam a takúto rieku sme tam určite nemali! Akoby nebolo jedno, aká je to rieka, že? Všade bola predsa voda. Pousmiala som sa nad tým, pretože mi to prišlo fakt vtipné. Následne som si cupitala lúkou ďalej. Aj by som sa na ňu pozrela, keby som ju videla. Mala som rada kvetiny, ale rástli takto neskoro nejaké? Bolo už pomerne chladno, no sneh nepadal. Čiže by som možno nejaké kvietky ešte videla? Ktovie. Ako som však napredovala a myslela si, že tá rieka nemá konca kraja... v diaľke som niečo konečne uvidela. Nebol to len kdejaký tieň nejakého zvieraťa. Bol to les! Vošla som medzi stromy a užívala si toho zmierneného mlžného oparu. Aspoň na vlastné labky som sa mohla dívať pokojne. Zdvihla som zrak a pokračovala popri rieke týmto nádherným lesom, kde boli po zemi popadané ich plody. Zastavila som až u podivného prechodu cez vodu. Nadvihla som spýtavo obočie, no keďže som bola zvedavá, tak som vykročila vpred, nech to pekne všetko preskúmam!

//Javorový les

//Dlouhá řeka

Nasledovala som rieku až do bodu, kedy som postrehla, že tok sa mení vo veľkú, padajúcu vodu. Zastavila som sa a v tej hmle ako slepec sa snažila nájsť cestu, ktorou by som bola schopná zísť dole. Niekam, kde budem môcť popri rieke pokračovať ďalej. Celkom ma bavilo ju nasledovať. Mohla som u toho aspoň premýšľať. Tá hmla bola zaujímavá a vtipná. To sa nedalo poprieť. Strihla som uchom a pozrela sa niekam do hmly. Akoby som ešte okrem padajúcej vody niečo počula. Nasledovala som tento zvuk a pokračovala dole zrázom. Išlo o nejakú cestičku, ktorú si isto vychodila zver z neďalekej pahorkatiny. Pomaličky som sa dostala až k prvým stromom. Do jedného z nich som v tej hmle takmer narazila, keby som nemala tak dobré reflexy. Následne som pokračovala do lesa za zvukom. Až keď som sa zastavila, začula som šuchot peria. Muselo ísť o nejakého vtáka, ktorý tak krásne spieval. Teda, nedalo by sa povedať, že išlo o kdejaký spev, skôr škrekot. No i tak to v tej hmle všade naokolo bolo to jediné, čo ma skutočne zaujalo. Povzdychla som si, no na tvári sa mi zjavil úsmev. Následne som sa otočila a vydala sa cez les späť k miestu, odkiaľ som prišla, aby som sa mohla vrátiť k rieke a ísť povedľa jej brehu až ktovie kam. Čo ak ma zavedie k moru? Potom by som vedela trafiť nejako domov. Zastrihala som uškami a načúvala zvukom okolia, či náhodou niekde nezačujem niečo, čo ma nadchne. Aby som za tým slepo bežala a možno padla do pasce. Lenže to ma nenapadlo. Nebola som až taká paranoidná. Ešte sa mi nikdy nič poriadne zlé nestalo predsa!

//Kaštanový les